|
Meno: Freya Ferella Funkcia: Študent Fakulta: Lunarius Rasa: Človek Ročník: 2. Vek: 22 Body: 0 Peniaze: 1035 |
  Viem len to, že som sa narodila v škaredom októbri. Ok, nie je až taký škaredý, len keď je október stále len prší. Nenávidím dážď. Dobre dážď tu nie je podstatou môjho príbehu. O svojom narodení takmer nič neviem, pretože som bola sirota takmer ešte skôr ako som sa narodila. Otec ževraj niekde umrel ešte počas tehotenstva a moja mama ma po dohode zanechala jednej pani v strednom veku. Neviem ani ako sa moji rodičia volali. Jediná mama, ktorá tu bola pre mňa po celý čas, sa volá Esterida. Je to zarytá Talianka a moja výchova bola tiež celkom talianská. Vlastne by si ľudia mohli povedať, že Taliankou aj som, ale nie som. Mám anglicko-turecký pôvod. Kto bol kto sa nepýtajte. Nemám potuchy. Esteridu odmalička volám mama aj keď viem, že to moja skutočná mama nie je. Myslím si, že moja skutočná mama by sa o mňa takto nepostarala nikdy. Prečo by sa ma teda vzdávala? Túto otázku príliš neriešim, mám Esteridu a je mi dobre. Ona ma ako prvá zaučila do tajov mágie. Aj moji rodičia boli čarodejníci, neviem či poloviční alebo čistokrvní, dôležité je, že som magickú moc zdedila a môžem sa ju naučiť a ďalej rozvíjať. Čo sa zo mňa stane, to ešte neviem veď som ešte v podstate krpec .... Esterida mala veľa známych, hlavne Talianov. Odmalička sme k niekomu chodili na návštevu. Väčšinou to boli čarodejnícke rodiny, málokedy to boli normálni ľudia. Ako malý krpec som poznala už toľko ľudí, hlavne teda dospelákov ale niektorí mali aj deti v mojom veku. Raz ku nám prišla jedna talianska rodinka, ktorú Esterida už veľmi dlho nevidela. Bola to jej sestra s mužom a päť ročným synom. Odlúčené sestry ( príčinu odlúčenia som nikdy nezistila) sa po rokoch znovu stretli. Mna vtedy päť ročnú zaujímal možno tak len ten chlapec, pretože to bolo rovnaké decko ako ja. Volal sa Davide. Hneď sme si padli do oka. Požičala som mu všetky svoje hračky, zabávali sme sa ako keby sme sa poznali už neviem koľko rokov. Od tohto dňa sme sa navštevovali často. Esterida so sestrou chceli dohnať stratený čas a ja som sa aspoň mala s kým hrať. Davide mi vtedy veľmi prirástol k srdcu, hoci to bol chlapec. Patrím k typom dievčat, ktoré sa vedia baviť aj s chlapcami a hrajú sa radšej s autíčkami ako sa bábikami. Myslím, že aj on mňa si celkom obľúbil. Párkrát sme spolu vyvádzali na záhrade, viem veľa jeho tajomstiev a aj on na mňa by toho mohol veľa „bonznúť“. Vedela som, že toto bude moôj najlepší priateľ navždy. Ale ktovie možno nie iba priateľ?... O pár rokov neskôr, konkrétne päť, keď som už mala desať sa prihodila strašná udalosť. Esteridina sestra a jej muž boli náhodou zavraždení, pri prestrelke v jednom podniku. Esterida tam vtedy bola tiež, no mala šťastie a pri tej nešťastnej náhode bola práve na toalete a to ju zachránilo. Davidovi rodičia však také šťastie nemali a obaja nešťastne zomreli. Toto obdobie bolo strašné pre nás všetkých. Znovu nájdené sestry sa opäť rozdelili a Davide už nemal nikoho iného. Presťahoval sa ku nám, lebo iná možnosť nebola a my sme sa obe tomu veľmi tešili, po tom všetkom žiale. V mojom živote sa toho dokopy veľa neudialo, ale vďaka Esteride, Davidovi a jeho rodičom, som mala pekné detstvo. Caterina, Esteridina sestra mi bola krstnou mamou a Esterida naopak krstnou mamou Davidovi. Takže sme boli v podstate niečo ako bratanec a sesternica. Nevlastní. To však ale nehrá žiadnu úlohu, pretože je to moja milovaná rodina. Moja „mama“ Davida a mňa pripravovala na deň kedy budeme musieť odísť do školy. Do Belfirinu. Nie je to len taká obyčajná škola, je to samozrejme škola pre čarodejníkov. Je to super, pretože už sa nevieme dočkať kým vypadneme z tejto obyčajnej muklovskej školy, kde sú len zadubené decká. Ešte si však musíme rok počkať. Á je to tu. Prišli nám listy zo školy. Neviete si predstaviť akú radosť sme obaja mali. Sainna a Davide na čarodejníckej ceste za dobrodružstvom. Myslím, že sme to trochu preháňali. Esterida aj Caterina, všetci chodili pred nami na Belfirin, takže to nejaké prekvapenie a novinka nebola. Lenže o pár dní vystriedalo šťastie smútok, pretože Davidovi prišiel aj druhý list. Hovorilo sa v ňom o omyle, že chlapec má nastúpiť na úplne inú čarodejnícku školu. Dôvod samozrejme nenapísali. Boli sme z toho nešťastní, ale čarodejnícke zákony sú zákony a museli sme ich dodržať. Nevedela som si predstaviť, že teraz ho aspoň polroka neuvidím! Aj on bol veľmi smutný. Boli sme pripravení na to, že budeme tvoriť super silnú neporaziteľnú kamarátsku dvojicu aj na Belfirine a oni ho dajú niekam bohvie kam. Nestratila som však duchaprítomnosť a snažila sa myslieť na to, že ho predsa nestrácam naveky. Ten polrok a potom druhý prežijem. Potom sa stretneme na letné prázdniny a doženieme všetko, čo nestiheme za celý rok. Verím tomu, že sa to podarí, pretože naše puto je veľmi silné. Už aj keď sme sa pokúšali o nejaké magické kúsky, potajomky na záhrade, naším magickým spojením sa diali veľmi zvláštne veci. Už len keď som sa ho dotkla prstom , cítili sme príval energie. A tá energia musí zostať navždy, aj keby odíde na kraj sveta. Musí. A ja to zvládnem na Belfirine aj sama. Musím. |
|
OceneniaInventár |
|
