|
Meno: Tasha Ivashkov Funkcia: Richtár Fakulta: Lunarius Rasa: Upír Ročník: 0. Vek: 24 Body: 0 Peniaze: 476334 |
||||||||||||||||||
 He was dead. Gone. Forever. No mystical reprieves. No hail, Mary plays. Nothing. Just the end. It was the epitome of selfishness, but with him gone, all she could think about was how she'd never tell him what he meant to her. How much she needed him. "No Paradise. No Hell. Just more of the same. What would you rather have? Peace? Or freedom?" Санкт-Петербург Россия Жизнь выбора. Некоторые из них меняют нас навсегда. † Dieťatko tíško zamrnčalo a opäť sa pokojne uvelebilo v matkinom náručí. Anastasiya sa unavene oprela o mäkké vankúše a už asi stý raz pobozkala svoju práve narodenú dcéru. Jemné páperie hnedastých vláskov ju pošteklilo na nose. Maličká bola druhé, doslova vymodlené dieťa. Upírka bola nadšená, že je to dievčatko. Aspoň o jedno dieťa sa nebude musieť báť až vyrastie, keď vlasť zavolá jeho meno... Zahnala myšlienky, ktoré ju ničili už nejeden rok, zakaždým, keď jej manžel odchádzal za svojou prácou, zakaždým, keď pozrela na ich syna. Ešte viac si k sebe pritúlila bábätko. Nevedela sa naň vynadívať, na tie veľké očká sledujúce každý jej pohyb. Anastasiya si bola odrazu stopercentne istá, že bude veľmi múdra. Niekto s tak zvedavým pohľadom musí byť múdry. Ozvalo sa zaklopanie a babica otvorila dvere. Dnu vošiel statný chlap a hneď za ním asi osemročný chlapec. Od takých sa očakáva, že budú robiť ešte všelijaké huncútstva. No z jeho výrazu tváre vyžarovala akási rozumnosť, odhodlanosť a sila. Skoro ako keby bol už dospelý. On a jeho otec si boli strašne podobní. Obaja pristúpili k posteli. Maxim sa zohol a pobozkal manželku do vlasov. „Chlapec?“ Anastasiyu tá otázka zamrzela. Odrazu sa bála odpovedať. Poznala svojho muža, ľúbila ho a vedela, že on ľúbi ju a ich syna. Rodine by neublížil, no predsa sa v nej usídlil strach. Avšak musela. V tomto sa klamať nedalo. „Nie,“ šepla. Nastalo mučivé ticho. Svoj pohľad uprela do tmy za oknom, len aby sa na neho nemusela pozrieť. Nechcela vidieť jehosklamaný pohľad. Ale všetok jej strach bol neopodstatnený. Maxim ju prstami pohladil po líci a ešte raz ju pobozkal. „Nevadí,“ zohol sa k maličkej a vzal si ju do náruče. Nespokojne sa zamrvila a vydala zo seba zvuk, ktorý upozorňoval, že zas bude plakať. Prižmúril oči snažiac sa jej naznačiť, že to nie je dobrý nápad. Prekvapivo to asi pochopila, lebo už ani nepípla. „Natasha Jekaterina Yuliana Maximovna Ozera Dragomir,“ povedal spokojne, ba Anastasiya by odprisahala, že až s pýchou. Zo srdca jej padol ťažký kameň.. † Anastasiya Aleksandrovna Ozera bola dámou z vyššej spoločnosti, ktorá sa musela vydať za toho, koho pred ňu postavili v deň jej osemnástych narodenín. Ale bola jednou z tých šťastnejších, ktoré sa do pre nich vybratého manžela aj zaľúbili na prvý pohľad. Maxim Adrian Gerasiniv Dragomir bol silný muž, ktorý nasledoval kroky svojho otca, deda, pradeda, generácie a generácie dozadu, a venoval svoj život svojej vlasti, svojej Matičke Rus. A vlasť bola k svojim vždy veľkodušná a dovolila milovaným dobrým a deťom čistej krvi mať trochu viac než tí ostatní. Takže si on a jeho manželka mohli dovoliť žiť v centre St. Petersburgu – Petrohrade. Anastasiyi sa dlho nedarilo otehotnieť. A keď sa stal po piatich rokoch zázrak, tak rovnako náhle aj potratila. Zničenej žene však o necelé tri roky nebesá poslali vykúpenie. Malého chlapčeka. Synovi dali meno Ilya. Jeho osud bol daný v okamihu ako sa narodil. Tak ako mnohé generácie pred ním, tak aj od neho sa očakávalo, že bude kráčať v stopách svojho otca. A tak nastúpil na prominentnú školu pre budúce dobré deti vlasti, kde sa naučí využívať najmä svoje bojové schopnosti. A potom mali mňa, matkinu vytúženú dcéru, Natashu, skrátene Tashu. Вы можете сидеть рядом со мной, когда в мире идет вниз. † „Slečna Natashka,“ volala guvernantka po celej chodbe. Dobre som ju počula. No nemienila som vyliezť. Mala som vtedy tri alebo štyri roky a už som bola jedno tvrdohlavé decko, ktorému sa nepáčilo, že s ním narábajú ako s bábikou. Všade samé volániky, čipky a pastelové farby. „Slečna Natasha,“ ozvalo sa zas a ja som sa viac stiahla do kúta čiernej skrine medzi veľké ťažké kožuchy. Bolo mi jasné, že si týmto správaním vyslúžim trest. Ale chcela som aspoň ešte chvíľu sedieť sama a robiť to čo mi napadne. V tomto prípade absolútne nič. Odrazu sa dvere otvorili a dnu vletelo jasné svetlo sviečok. Donútilo ma prižmúriť očí. „Tu je ten malý utečenec,“ ozval sa hlboký hlas môjho brata Ilyu. Vycítila som jeho pobavenie. On ma chápal a bol jediným v celom dome kto by ma nikdy nepodrazil. Poobzeral sa okolo a sklonil sa ku mne. „Nikto tu nie je,“ brnkol mi po nose, „poď, schováme sa u mňa.“ Natiahla som k nemu ruky a dovolila mu, aby ma vzal do náruče. Silno som sa k nemu pritisla. Aj keď som bola ešte maličká, cítila som, že je mojou spriaznenou dušou. Секреты существуют, чтобы их узнали со временем. † S Ilyom sme sedeli v koči a mierili do Moskvy k strýkovi Bonifácovi, matkinmu bratovi. Ani neviem prečo, ale každé leto sme boli priam nútení odchádzať z domu. Ilya mi to neskôr vysvetlil ako snahu naučiť nás nelipnúť len na rodičoch, že je to príprava na školu a na život. Zdalo sa mi to ako hlúposť. Neznášala som strýčkov dom. Smrdel zatuchlinou a guľôčkami proti moliam. Nechutné! Očkom som pozrela po bratovi. Na tvári mal čudný úsmev. Naklonila som sa dopredu, aby som naň lepšie videla. Strhol sa. Bol nepozorný, a to sa u neho nestávalo. On musel byť stále v strehu. Tak ho to učili a vtĺkali mu to do hlavy v škole a aj doma. „Si v poriadku?“ strachovala som sa o neho. Napriek tomu, že som mala málo rokov, tak mi vždy hovorieval, že som staršia a moje telo je len krycí manéver. Zahľadel sa na mňa a mlčal. Mala som z neho pocit, že mi chce niečo povedať, ale nevie sa rozhodnúť, či môže. Pohladil ma po vlasoch a zas sa zapozeral von. Nastalo ticho a vyzeralo to tak, že na svoju otázku už ani nedostanem odpoveď. „Nepovieš to nikomu?“ ani na mňa nepozrel. „Čo?“ „Tajomstvo,“ otočil sa ku mne a uškrnul sa. Zamračila som sa. Už mi povedal nejedno tajomstvo a nikdy som ho neprezradila. Trochu ma sklamalo, že si myslí, že by som to teraz spravil. „Samozrejme,“ odvrkla som. „Tento rok sa na Moskvu teším.“ Nechápavo som nadvihla obočie. „Lebo ma tam niekto čaká,“ a zas sa tak nasprostasto usmieval. „Nejaký kamarát?“ spýtala som sa. Pozrel k stropu akoby nad niečím premýšľal. „Dá sa to aj tak povedať.“ „A môžem ho vidieť?“ Preložil si ruky cez hruď a zaklonil hlavu. „Áno, môžeš ju vidieť.“ „Ju?“ zvýskla som. „Psst,“ priložil si ukazovák k perám. Nikdy som nevidela dievča, ktoré by sprevádzalo môjho brata. On bol jednoducho len môj a priečila sa mi predstava, že mi ho nejaká vezme. Namosúrene som odula peru a obrátila sa mu chrbtom. Zrejme vycítil môj nepokoj. „Tasha,“ začal prívetivým hlasom, „ty budeš vždy moja jediná sestra, za ktorú by som položil život. Tento fakt nemôže zmeniť nič a nikto na svete.“ Pozrela som na neho ponad rameno: „Vážne?“ Prikývol. A tak som sa k nemu prisunula a on ma objal svojou veľkou rukou okolo pliec a pritisol k svojmu boku. Незнакомцы просто друзья замедленного действия. † „A nieže jej povieš niečo škaredé,“ upozorňoval ma Ilya počas toho, ako sme kráčali krížom cez Červené námestie. „Neurob hanbu nášmu menu a správaj sa ako slušne vychovaná mladá dáma.“ Keby som bola staršia, tak mu za túto požiadavku isto vynadám. Slovné spojenie slušne vychovaná mladá dáma som z duše nenávidela. Slnko už zapadlo a pouličné lampy sa rozsvietili napriek tomu, že ešte bolo vidno. „Kam až ideme?“ zaúpela som. Ilya sa príliš ponáhľal a ja som jeho dlhým nohám nestačila. „Už len chvíľku. Zahneme za tamten roh a...“ „Dragomir!“ Začuli sme, a tak sme sa otočili za hlasom. Bežalo k nám dievča, ryšavé kučeravé vlasy jej poskakovali okolo tváre. Bola dosť rýchla. Ani som sa nenazdala, už sa hodila do náruče môjho brata. „Belikova,“ silno ju stisol. A odprisahala by som, že do seba nasal jej vôňu. Tak tam stáli dosť dlho. Išlo mi to na nervy. Založila som si ruky v bok a špičkou topánky klepkala o kamennú kocku podlahy. „Ilya,“ okríkla som brata, keď sa aj naďalej nemali k tomu, aby sa od seba odlepili. Až obaja nadskočili. Bola som so sebou spokojná. „Prepáč,“ hlesol so širokým úsmevom a chytil dievča za ruku. „Niki, dovoľ, aby som ti predstavil to múdrejšie a krajšie dieťa z našej rodiny, moju sestru Tashu Dragomirovú.“ V ryšavkiných očiach bolo najskôr prekvapenie a nechápavo hľadela raz na mňa a raz na brata. No nakoniec sa obrátila ku mne milo usmiala. Bola pekná. I keď nemala na sebe žiaden make-up, ktorý som vídala u mojej mamy. A jej oblečenie pôsobilo skôr mužsky. Mne nikdy nedovolili nosiť nohavice. „Tasha, toto je Nikita Belikova. Moja spolužiačka a,“ zahľadel sa na ňu so šťastným úsmevom, „kamarátka.“ „Teší ma,“ vystrela som k nej ruku, „Natasha Jekaterina Yuliana Maximovna Dragomirova,“ predstavila som sa celým menom. Snažila som sa napodobniť otcovo správanie, ktoré som vídala, keď k nám prichádzali rôzni hodnostári. Ryšavka sa uškrnula, vytiahla si ruku z Ilyovho zovretia a potriasla si so mnou. „Teší ma Tasha. Ja som Lollita Nikita Belikov. Je mi ľúto, ale nemám toľko mien ako ty.“ Otočila som sa k bratovi a ukázala na ňu prstom. „Prečo ona môže nosiť nohavice a ja nie?“ Obaja vybuchli hurónskym smiechom. No odpoveď na svoju otázku som nedostala. Некоторые люди призваны влюбиться в друг друга, но не суждено быть вместе. † To leto sme sa s Ryšavkou stretli ešte niekoľkokrát. A potom bol čas odísť domov. Na posledné stretnutie ma Ilya nevzal. Nepáčilo sa mi to, ale nedal sa obmäkčiť. Bol koniec prázdnin a museli sme sa vrátiť domov. Ja k bežným povinnostiam správne vychovanej dámy (vyšívanie som z duše neznášala) a Ilya zas k povinnostiam budúceho bojovníka, ochrancu vlasti. No keď sa vrátil počas jesenných prázdnin, bol iný. Smutný, vážny, z jeho očí sa vytratil všetok jas, ktorý sa tam skrýval počas leta v Moskve. Snažila som sa z neho vytiahnuť čo sa stalo, avšak on odolával až do svojho odchodu. Pri rozlúčke sa sklonil a smutne sa mi zahľadel do očí. „Niki zmizla,“ povedal ticho, narovnal sa a odišiel. A mňa bolelo srdce, že môj braček tak neskutočne trpí. Когда я хорошая, я очень хорошо. Но когда я плохая, я лучше. † Podoprela som si bradu rukou a prekrútila očami. Pred troma rokmi som nastúpila na Cársku akadémiu v Moskve. A teraz sa mi vychovávateľka snažila vysvetliť o čo išlo v knihe Anna Karenina od veľkého to autora Leva Nikolajeviča Tolstoja. Jej nadšenie som rozhodne nezdieľala. Určite to mohlo byť fajn, kebyže ma to aspoň trošku zaujíma. Bolo to pre mňa ako týranie. Nech si vraví kto chce čo chce, bola som dcéra svojho otca. A viac ma zaujímalo šermovanie ako literatúra či vyšívanie. Len to nikto nechcel pochopiť. Až na Ilyu. Ten ma pár ťahov naučil. Potajme. Ale naše hodiny museli skončiť, keďže odišiel do Anglicka na vysokú školu. Fakt som nechápala prečo tak ďaleko. Bolo mi za ním smutno. Dnu vrazilo dlhovlasé chudé dievča. „Slečna Bulga-kov-ová,“ snažila sa chytiť dych. Super, pomyslela som si, bude nejaké vzrúšo. Narovnala som sa a prosila nebesá o to, aby to tak bolo. „Čo sa deje slečna Drozdovová?“ opýtala sa vyľakane vychovávateľka. „Dievčatá sa bijú!“ vykríkla. „Čože?!“ vyskočila zo stoličky. „Áno, slečna, bijú sa,“ ukázala rukou k dverám, „na prvom poschodí. A nikoho iného som nevedela nájsť.“ „Bože,“ vybehla z triedy a po chvíli jej kroky utíchli. Rozvalila som sa v nepohodlnom kresle a preložila si ruky pod prsiami. „Nič sa nedeje, však Oksana?“ Dievča sa na mňa potmehúdsky usmialo a oprelo o zárubňu dverí. Malo svetlú pleť (ako každý upír), prenikavo modré oči a dlhé plavé vlasy jej padali až po zadok. Vždy som Oksane závidela tú dĺžku. Aj ja som takú chcela. Ale moje sebazaprenie sa vždy zrútilo s ďalšou zauzleninou, ktorú sa mi pestúnka snažila dostať z hlavy. No čo? Bola som decko, ktoré sa snažilo dokázať, že je rovnako dobré ako ktorýkoľvek chlapec. Aj v rebéliách a problémoch, do ktorých som sa ochotne hádzala. Oksana bola moja najlepšia kamarátka. Spoznali sme sa na škole a odvtedy už uplynul nejaký ten čas, takže bolo možné tvrdiť, že si vidíme až do hlavy. Niekedy som mala pocit, že to je pravda. Spoločne sme sa vrhali do každej somariny, ktorá nám napadla. Hlavne do tých, ktoré nám zaručili na škole „dobrú“ povesť v podobe rebeliek roka. Takmer nikdy nám na to neprišli. Teda, prišli, ale potom si na to ani nepamätali. Oksana vedela dokonale ovládať legilimenciu. Na to koľko mala rokov to bolo niečo prevratné. Vedela vychovávateľky presvedčiť, že to čo videli bol len blud, sen, nočná mora. Jednoducho nič skutočné. A ak sa nám to aj náhodou nepodarilo ututlať, tak tu bolo postavenie našich rodičov. Náš pôvod vedeniu zabránil, aby to rozmazávali. Povzdychla si. „Tak ideš alebo čo? So Sonyou sme v riaditeľkinej pracovni uchmatli vodku,“ uškrnula sa na mňa, „dáme si do nosa.“ Oplatila som jej to širokým úsmevom a vybehla von. Nikdy ma nemusela presviedčať. Bola som problémové dieťa a rozhodne sa mi to páčilo. Никогда не делайте ставку вы не можете позволить себе потерять. † Schmatla som uterák a rýchlo si šuchala vlasy. Nečakaný lejak mi dokonale skazil náladu. Tak veľmi som sa tešila na londýnsku ZOO. Sonya ospevovala ich motýle a ja som ich chcela konečne vidieť. Zamračila som sa na svoj odraz v zrkadle. „Sprostý Londýn,“ hlesla som. Z izby sa ozval Nikitin chichot. Podišla som bližšie a priložila ucho na dvere. Začula som vzdych. „Tak to nie,“ šepla som. Nemienila som sa nechať vyšachovať. Potichu som otvorila dvere a nazrela dnu. Ilya bol prilepený na Nikitinom krku. „Mne sa zas nechce veriť,“ šepkal, „že ste tak hluč-“ „Nejdete sa cicmať, však?“ skočila som mu do reči. Obaja sa strhli a Niki vyskočila ako keby dostala elektrický šok. V hrudi sa mi rozlial pocit zadosťučinenia. Mala som čo robiť, aby som sa nezačala rehotať. Ilya zostal pokrčene ležať na posteli a hundral niečo do vankúša. Prisadla som si k nemu. A vtedy som sa už úsmevu nevedela ubrániť. Štuchla som doň. „Ilya?“ „Hm?“ zahučal. „Čo ideme robiť?“ Natočil ku mne hlavu a v jeho očiach som videla sklamanie. Ha, pomyslela som si, to máš za to, že sa mi nevenuješ. Už otváral ústa, že mi dačo povie, keď v tej chvíli vpadol dnu viditeľne vyšťavený Andrei Ivaškov, bratov najlepší kamarát. Neznášala som ho od chvíle, čo som ho prvýkrát stretla na chodbe sv. Vasiliya. Vtedy si jeho a nášho otca predvolali, lebo ten pako nahovoril môjho slušného brata na skúšanie cigariet. Ešte k tomu priamo na izbe. Mohol byť z toho poriadny problém. Ale Ilya mal vždy veľké a otvorené srdce. Niekedy to bolo na škodu. Napríklad aj v tomto prípade, keď si k telu pripustil takého magora. Pokrčila som nosom. Smrad, ktorý sa od neho tiahol bol omračujúci. Ilya hneď vyskočil z postele a prirútil sa k nemu. Ten jeho náhly zápal sa mi rozhodne nepozdával. „Andrei,“ chytil ho Ilya za rameno, „postráž moju sestru.“ „To po mne nechci,“ prehlásil Andrei znechutene a snažil sa okolo neho prešmyknúť do kúpeľne. „Môžeš si sem priviesť Lauren kedy budeš chcieť,“ sľuboval Ilya. Chcela som niečo namietnuť, no ani jeden z nich nevyzeral, že by mal ochotu ma počúvať. Dokonca ani Nikita. „To dievča ma udusí igelitkou,“ prehlásil Andrei. Najprv ma to urazilo, no hneď na to sa mi to zdalo ako celkom dobrý nápad. Jedna ležala hneď vedľa mňa. „Bojíš sa dvanásťročného dievčaťa, Ivaškov?“ prehovorila Nikita. Na počudovanie jej na tvári pohrával pohŕdavý výraz. To som u nej vídala málokedy. „Veď je to malý diabol,“ vzdychol Andrei a pustil tašku na zem. „Nebudeme preč dlho.“ Ilya sa natiahol za Nikitou a schmatol ju za zápästie. „Nejako to vydržíš.“ A dvere sa za nimi zabuchli. Zostala som tam sama s chlapom, ktorého som naozaj neznášala. Urazene som otrčila spodnú peru a prekrížila si ruky cez prsia. Zadívala som sa do zeme. Možno sa ho zbavím, keď ho budem ignorovať, pomyslela som si. „Pôjdem sa osprchovať,“ začal zo seba rýchlo sypať a mieril ku dverám kúpeľne, v ktorej ešte stále tiekla voda. „Bude to len chvíľka. Prosím ťa, nezdrhni. Ani mi nehoď zápalnú fľašu do kúpeľne.“ Strelila som pohľadom po dverách. Útek by sa mi páčil, ale... Anglicky som príliš dobre nevedela, a tak som mala obavy, že by som mohla niekde zablúdiť. A prosiť potom niekoho o pomoc? To by bola hanba a pod úroveň Dragomirov. „Bavila si sa dobre?“ opýtal sa a v jeho hlase bolo cítiť výsmech. Pozrela som na neho so značnou dávkou odporu akú som vídala u otca, keď si plnil svoje elatiorské povinnosti. Ale dlho mi to nevydržalo, keď som zbadala jeho vypracovanú hruď. Samozrejme, už som videla odhalenú mužskú hruď. Mala som predsa brata. Ale toto bolo niečo úplne iné. Bolo to odlišné aj od plagátu polonahého Erlicha Svätého, lídra hudobnej skupiny Elixír lásky, ktorý sme si nedávno vyvesili s Oksanou v našej internátnej izbe. Nechápala som, prečo bolo v tej izbe odrazu tak horúco. „Ehm,“ odkašľal si a zacúval späť do kúpeľne. Ktovie, či si to všimol. „Chceš niečo na pitie?“ opýtal sa, keď sa opäť vrátil. „Jedlo?“ Cítila som, že sa červenám, a tak som sa od neho radšej odvrátila. Nepotrebovala som, aby si ma Ivaškov doberal tým, že som bola červená ako paradajka, keď som ho videla polonahého. „Ako sa ti páči Londýn?“ snažil sa o rozhovor. Ignorovala som ho. Lenže to ticho bolo príliš trápne a mňa začínali bolieť nohy od toho ako som si na nich sedela. Nehovoriac o tom, že som mala stále pred očami jeho hruď. „Až doteraz bol skvelý,“ hlesla som. „Musíš uznať, že Ilya s Nikitou si zaslúžia súkromie.“ Dovolila som si na neho pozrieť. Dobre, možno mal skvelú postavu, ale domýšľanie si súvislostí mu rozhodne nešlo. „Narážala som skôr na tvoju prítomnosť.“ Zaškľabil sa a chytil sa za srdce. „To bolelo.“ Prebodla som ho pohľadom a radšej si vzala zo stola časopis, ktorému som vôbec nerozumela a skryla sa zaň. Sľúbila som si, že za toto mi braček zaplatí a premýšľala nad tým ako by som sa mu pomstila. Najlepšie by bolo, kebyže to bude niečo zosmiešňujúce. A rovno v Nikitinej spoločnosti. „Chceš si niečo zahrať? Karty?“ Prerušil Andrei moje spriadanie krutej pomsty. Odhodila som časopis na stôl. „Vieš poker?“ Opýtala som sa. „Samozrejme,“ prešiel k poličke a vzal odtiaľ balíček kariet. „Ale hrám len o peniaze,“ dodala som rýchlo. Nechcela som, aby si myslel, že som nejaké decko, ktoré hrá len o cukríky. „Výborne! Koľko ponúkaš?“ Strčila som ruku do vrecka a modlila sa, aby som tam nemala iba nejaké drobné. Našťastie som nahmatala bankovku. Vzala som si svoje karty a zahľadela sa do nich s kamennou tvárou aj napriek tomu, že boli skvelé. S Oksanou a Sonyou sme trénovali každý večer. A potom sme obohrali všetky v našom ročníku. I keď, na škole sme hrali o panáky vodky a rôzne nútené srandičky ako napríklad príchod na hodinu len v... V hlave sa mi okamžite vynoril skvostný plán. „Chcem zvýšiť stávku.“ Zamračil sa na mňa. „Nemyslím si, že by sme mali hrať o viac peňazí.“ Na tvári sa mi objavil pobavený úsmev. Musela som vyhrať. „Nepovedala som, že chcem pridať peniaze.“ „Tak čo?“ „Ten, kto prehraje, prebehne areál len v spodnom prádle. A prinesie muffin z kaviarne.“ „Platí,“ samoľúbo sa zaškľabil. Namyslený magor, prebleslo mi mysľou. Vyložil karty. Dva páry. Dosť vysoké karty. Ale na mňa nemal. „Kráľovská fleš,“ čo najsladšie som sa usmiala, „a neber ten čokoládový. Čučoriedkový je lepší.“ Я не могу поверить, что вы не можете поверить, что я не могу поверить, что вы только что сделали это. † Pretočila som sa na Ilyovej prepožičanej posteli a pevne zavrela oči. Neustále som si opakovala, že nie je dôvod, aby som sa bála. „Bol to len film,“ šepla som do tmy trasúcim hlasom, „hlúpy muklovský film.“ Nebola som dostatočne presvedčivá. V hlave sa mi objavila scéna z hororu. Zaznela siréna a slávik padol na dno klietky. Prudko som otvorila oči, vyskočila z postele a utekala do obývačky, kde dočasne spával môj veľký braček na rozkladacom gauči. No, teraz nespal. Opieral sa o operadlo a k jeho boku bola prilepená Niki. Jednu ruku mal na jej ramenách a druhou držal pred nimi nejaký papier tak, aby doň videli. Ani som sa nestačila ozvať, už ku mne obaja obrátili pohľad. Ilya nadvihol obočie a odložil papier bokom. „Tasha, prečo ešte nespíš?“ opýtal sa pokojne. Niki spustila nohy zo sedačky a odtiahla sa od neho. Nevyzerala, že by jej to vyhovovalo. Pozrela som dole na svoje prsty žmoliace kúsok svojej bielej dlhej nočnej košele. „Ja...“ odmlčala som sa. Nechcela som im priznať čo sa deje. Teda, bratovi by som to povedala, ale pred Niki som sa hanbila priznať strach. Prešľapla som z nohy na nohu. Ilya vstal a prešiel ku mne. Chytil mi bradu medzi palec a ukazovák a otočil moju tvár k sebe. „Čo sa deje?“ „Bojím sa,“ šepla som a dúfala, že ma Niki nepočula. Blysla som k nej pohľadom. Už stála pri okne a pozerala na kampus zahalený do tmy. A tvárila sa, že nás nepočuje. „Čoho, prosím ťa?“ zadivil sa. „Si na internáte, kde je množstvo bytostí, ktoré majú všelijaké schopnosti. A ešte k tomu si pri mne a Andreiovi. Obaja sme predsa dobrí bojovníci, nie?“ Niki si odkašľala. Ilya na ňu pozrel a uškrnul sa. „OK, tak sme tu rovno traja. Väčšinou.“ Spokojne prikývla a ďalej sa tvárila ako súčasť vybavenia izby. „Boli sme v kine,“ odvrátila som sa. „A?“ „Ehm,“ vzdychla som a snažila samú seba presvedčiť, že sme tam iba my dvaja. „Tasha?“ Trochu mi zovrel rameno. „Boli sme na horore,“ povedala som takmer nepočuteľne. „Čože?!“ zhrozil sa. „Kedy?“ „No dnes. Keď ma Andrei zasa strážil.“ Nastalo ticho. Dovolila som si na neho pozrieť. Môj veľký brat sa málokedy rozzúril v mojej prítomnosti. Pomaly naberal červenú farbu. „Niki?“ zavolala som na ňu vystrašene a odstúpila o pár krokov dozadu. Prešla k nám a zamračila sa. „Drahý, čo tak začať dýchať?“ „Dýchať?!“ vykríkol a rozhodil rukami. „Ten magor vzal moju sestru na,“ obrátil sa na mňa, „na čo ťa vzal?“ „Silent hill,“ odvetila som ticho. „Ja ho zabijem,“ precedil pomedzi zuby a začal prechádzať po izbe ako zúrivý lev v klietke. „Tak na to sa rada pozriem,“ prehodila Niki akoby nič a spokojne sa usmiala. Mne sa tá predstava vôbec nepáčila. V hlave sa mi objavila Andreiova vypracovaná postava ešte stále orosená vodou zo sprchy. Dopekla, zanadávala som a radšej sa od nich odvrátila, aby nevideli ako som očervenela hanbou. V tej chvíli sa vchodové dvere otvorili a z hlučnej chodby dnu vpochodoval rozžiarený vinník s takým tým pravým alkoholickým úsmevom na perách. „Aj tu sa koná party?“ komentoval fakt, že sme všetci traja hore. „Ja ti dám party!“ Ilya schytil prvú vec, čo mu prišla pod ruku. Zhodou okolností to bolo jedno z jabĺk Red delicious, ktoré som včera večer leštila. Z nudy som občas robila strašne nezmyselné veci. Zasiahol ho priamo do čela. Niki sa vedľa mňa uchechtla a rukou si zakryla ústa. „HEJ!“ Pošúchal si Andrei čelo. „Čo to malo znamenať?“ Zatriasol hlavou akoby sa snažil prebrať. „Čo ťa to napadlo brať ju na horor?!“ Andrei najprv vyzeral, že nevie o čo ide. Uprel zrak na mňa a ja som sa trochu stiahla za Niki. „Zabudla ti povedať, že to chcela ona?“ Tak teraz som sa stiahla za Niki úplne. Myslím, že vedela veľmi dobre prečo to robím, no ani sa nepohla. „Moja sestra by niečo také nespravila,“ odmietol rázne Ilya. Andrei sa uškrnul. „Keď myslíš,“ zatiahol a pokrčil ramenom. Môj brat sa zhlboka nadýchol a vydýchol. „Vieš čo, Ivaškov? Keď už nemáš rozum ty, tak ju teraz uspi. Ja sa musím ísť upokojiť.“ Schytil kľučku a prudko potiahol dvere k sebe. Do izby sa vovalil hluk opitých vysokoškolákov. Na nič nečakal a vypochodoval von. Niki sa otočila ku mne. „Ľahni si sem na gauč.“ Počkala kým tak nespravím, a potom cezo mňa prehodila prikrývku. „Za chvíľu sme späť a Ilya už bude pokojný,“ sľúbila mi a žmurkla na mňa. Hodila jeden prižmúrený pohľad na Andreia. „Snaž sa,“ prikázala. „Belikova, nechaj si svoje keci pre tých, ktorí ťa chcú počúvať.“ Vzal z chladničky fľašu s krvou a odpil si pričom ju celý čas sledoval. „Pako,“ zahromžila a zabuchla za sebou dvere. Pozrela som na Andreia. Na tvári mal taký ten darebácky úsmev. „Maličká, si žalobaba, vieš to?“ Urazene som sa odvrátila. „Ten pravý sa ozýva,“ zahromžila som popod nos. Áno, bola som žalobaba. Ale keď ja som sa tak veľmi bála. „Čo s tebou teraz? Mám ti prečítať rozprávku na dobrú noc?“ „Si trápny,“ zasyčala som a otočila sa mu chrbtom. „Žalobaba a ešte aj nevychovaná,“ zasmial sa. To som už mienila ignorovať. Počúvala som ako prešiel cez izbu a hodil prázdnu fľašu do koša. Staré kožené kreslo zavŕzgalo, keď sa doň zviezol a zašuchotali noviny, keď ich pred sebou rozprestrel. Zavrela som oči a sústredila sa na jeho pokojný dych a občasné obrátenie stránky novín. Upokojovalo ma to. Odháňalo mi to z hlavy zábery z filmu, ktoré ma ešte pred chvíľou strašili. Ani som sa nenazdala a pohltilo ma čierne temno pokojného spánku. Len na okamžik sa mi zazdalo, že ma nejaké silné ruky zdvihli a o chvíľu položili na mäkkú posteľ. Zamrvila som sa a chcela otvoriť oči. No únava mi na ne tlačila ako nejaké závažie. „Spi maličká,“ začula som jeho hlas a zacítila jeho dotyk, keď ma pohladil po vlasoch. Vzdychla som a rozhodla sa poslúchnuť to, čo som považovala za sen. Я старался быть нормальным. Но я не нравится. † Boli prázdniny a už dva týždne som sa nudila doma. A keď dorazila Oksana, tak bolo načase konečne niečo vymyslieť. Vykukla som spoza rohu. Na dlhej chodbe nášho domu nikto nebol. Stáli sme tam v bielych nočných košeliach s bosými nohami. „Si si istá, že to je dobrý nápad?“ ozvala sa za mnou. „Ššš,“ zasyčala som a po špičkách sa vybrala vpred s Oksanou v pätách. „Chcem to vyskúšať. A kde inde sa k tomu dostaneme ľahšie, ako tu?“ „Minule sme ich vyhrali v pokri. Pamätáš?“ Zastala som na vrchole schodiska a zvrtla sa k nej. „Hej,“ hovorila som ticho, „ale na akadémii sa to nedá. Nehovoriac o tom, že vďaka Sonyi sa i tak všetky ocitli v záchode.“ „Náhodou sme mali šťastie. Tesne potom vošla Bulgakovová.“ „Ale zasa opakujem, že to bolo len vďaka Sonyi. Ožratej Sonyi.“ Pokrčila ramenami. „Tak ich vyhráme znova a Sonyu zavrieme do skrine.“ Vystrašene sa poobzerala. „Ak nás načape služobníctvo, tak sa to dozvie tvoj otec. A vieš si predstaviť čo spravia moji rodičia, keď im to povie? Je to elatior! Zabijú ma. A potom ma ešte budú nútiť čistiť záchody ručne. Kefkou na zuby.“ Uchechtla som sa pri tej predstave a mávla nad tým rukou. Potichu som zbehla po schodoch a zamierila do otcovej pracovne. Ja som si bola plne vedomá možného nebezpečenstva. A popravde, páčilo sa mi to. Zaprela som sa do kľučky a nakukla dnu. Bola tam tma. Spokojne som sa usmiala a pozrela ponad rameno na Oksanu. Nervózne si hrýzla do spodnej pery. „Ale už prestaň!“ ohriakla som ju. „Kde je tá baba, ktorá sa vrhá do každej somariny?“ Prekrútila očami. „Zostala v škole, kde môže používať nátlak.“ „To môžeš aj tu.“ „V tomto dome sa rozhodne neodvážim.“ „Bojko,“ zazubila som sa na ňu. Zafučala a viditeľne sa naštvala. „Padaj po to! Chcem už byť v izbe.“ Áno, mala svoju hrdosť, ktorá bola rozhodne väčšia než strach. Široko som sa usmiala. „Kry mi chrbát!“ „Mhm!“ Vbehla som dnu a hodila sa k zásuvkám otcovho stola. Jedna, druhá, tretia. Nič. Druhá strana. A hneď v prvej som našla to čo som hľadala. Škatuľku najkvalitnejších ruských cigariet Ziganov. Spokojne som sa usmiala. „Potrebuješ aj oheň,“ ozvalo sa odo dverí a hneď som ta blysla pohľadom. Vo dverách stál Ilya, pred sebou držal za zátylok Oksanu a na prste druhej ruky mal malý plamienok ohňa. Hľadel na mňa prižmúrenými očami. A za ním sa uškŕňal jeho idiotský kamarát Ivaškov. Na pár dní ich povolali z Londýna späť domov. „Pripálim ti?“ zavrčal na mňa Ilya, pustil Oksanu a rýchlymi dlhými krokmi sa dostal ku mne. Plamienok ihneď zmizol. Vyšklbol mi krabičku. Očami som prebodla kamarátku. „Si bohovský strážca.“ „Prepáč,“ povedala so spustenými ramenami. „Uvedomuješ si aké ste mali šťastie?“ hovoril ticho, ale veľmi, veľmi dôrazne. „Čo by si robila, kebyže vás načape náš otec?“ Na toto som odpoveď rozhodne nemala. „Neviem,“ odpovedala som pravdivo a namosúrene našpúlila pery. „Prečo by som mu to nemal povedať?“ „Aj ty si to spravil,“ zaťala som päste a nahnevane na neho zazerala. „Ale no tak, Dragomir! Nechaj ich. Veď nespravili nič zlé.“ Narovnal sa. „Ivaškov, zavri hubu! Majú len trinásť!“ „Všetko je raz prvýkrát,“ povedal pobavene. Pozrela som na neho a spražila ho pohľadom. Ruku mal prehodenú cez ramená mojej kamarátky, ktorá na neho zbožne hľadela. Žmurkol na mňa. Odfrkla som a zasa pozrela na brata. Bol naozaj nahnevaný. „Padajte spať,“ švihol rukou k dverám, „zajtra si to ešte vybavíme.“ Nechcela som skúšať jeho odolnosť a tak som vyrazila k dverám, schytila Oksanu za zápästie a odtrhla ju od Andreia. Vybehli sme po schodoch a zapadli do izby. „Ten Andrei vyzerá dobre,“ utrúsila, keď sme vliezli do postele. „Drozdovová! To len tebe môže pripadať Ivaškov sexi!“ Obrátila som sa jej chrbtom a odmietala sa s ňou o tom baviť. Bola som nahnevaná. Nahnevaná na brata, že nás prichytil, nahnevaná na kamarátku, že nedávala poriadny pozor a nahnevaná na seba, že súhlasím s Oksaniným názorom na Andreia. Zavrela som oči a zasa som ho videla s uterákom opásaným okolo bedier a jeho nahú vypracovanú hruď. Хорошие друзья не позволяют делать глупостей ... в одиночку. † Prehrabovala som sa svojim kufrom a vrčala. „Ako vidím, tak matka mi zasa prezrela moju batožinu,“ zahromžila som. „Prečo myslíš?“ rozvalila sa Sonya na svojej posteli. Narovnala som sa a založila si ruky v bok. „Pretože mi tam chýba ten živôtik od Gaultiera.“ „Ten čierny čo si kupovala minulý týždeň?“ vystrčila Oksana hlavu z kúpeľne. „Hej!“ Nahnevaná som sa hodila na sedačku a prekrížila si ruky cez prsia. Matka mi často vyberala šaty. A nikdy mi to nevadilo. Lenže to čo mi vyberala ona sa hodilo pre dámu pohybujúcu sa vo vysokej spoločnosti, kde musela reprezentovať svoju rodinu. Ale teraz... Teraz som potrebovala niečo, čo sa hodí do jedného z najvychytenejších klubov v Moskve. Podsvetie bolo jedným z tých pochybnejších, ale za to snobských podnikov. Patrilo démonovi, ktorý sa nechával oslovovať Hádes. Prišlo mi to trochu pritiahnuté za vlasy. Ale mal prachy, tak prečo by sa netváril ako boh? Popravde, nikdy by mi nenapadlo, že taký podnik niekedy navštívim. Avšak, Sonya vtedy chodila s istým démonom menom Adrian. Musím povedať, že mala veľmi divný vkus na chlapov. Mne by sa priečilo chodiť s iným než upírom. Asi to bude tým, že ma od detstva viedli k „čistej krvi“. No keď som ho videla prvýkrát, pochopila som, že sneda pleť v spojení s prenikavo modrými očami a dokonalou muskulatúrou robí svoje. Jednoducho bol príťažlivý. A vedel čo nám má povedať, aby nás zlomil. „Aj tak to nebolo ktovie ako sexy,“ zvraštila nos Sonya a zahľadela sa do stropu. „Hej! Nerýp do nej,“ ohriakla ju Oksana a šmarila do nej štetec na líčka. Trafil ju do hlavy. Mala dobrú mušku. Myslím, že keby chodila na Vasilya, tak by tam vynikala v hádzaní s nožom. „Au!“ Narovnala sa a pošúchala si to miesto. Detinsky som na ňu vyplazila jazyk. „To máš za to.“ Sonya prekrútila očami. „Nemáš tam,“ mávla rukou k taške, „niečo iné?“ „Vieš ako chodievam oblečená. Nič čo by prešlo tvojou kontrolou.“ „Ale ja,“ zaškerila sa na mňa Oksana, „tu niečo pre teba mám.“ Takýto úškrn u nej neznamenal nič dobré. Trochu mi to naháňalo husiu kožu. „Ehm, nie som si tým istá.“ Spomenula som si na niektoré jej kúsky oblečenia. Mala benevolentných rodičov. Pre nich bolo dôležité, aby to malo úroveň. A už dva roky chodila na nákupy bez matky. Predsa len, jej otec bol veľvyslanec , a tak mala oboch rodičov často na cestách. Len málokedy videli čo si kúpila. Občas som si pri nich pripadala príliš prudérna. „Ale prosím ťa,“ uchechtla sa a prešla okolo mňa. Sklonila sa k svojmu lodnému kufru a niečo odtiaľ vytiahla. A nevedela som čo to je až kým mi to nestrčila priamo pod nos. „Bože,“ zalapala som po dychu. „To nemyslíš vážne!“ V rukách držala korzet z krvavo červeného saténu potiahnutý čiernou čipkou. „Ale myslím,“ prižmúrila oči a nadvihla jeden kútik pier. Výraz, za ktorý by sa nemusel hanbiť nejeden diablik. Pokrútila som hlavou a vystrčila pred seba ruky v obrannom geste. „To rozhodne nie. Veď to vyzerá ako negližé.“ „Mníška sa ozvala,“ poznamenala Sonya. „Nechaj ju na pokoji,“ upozornila ju Oksana. „Nie je to negližé. Kúpila som to pred dvoma týždňami v Paríži, keď som bola za našimi. A podľa mňa sa ti to strašne hodí.“ „Nemyslím,“ pokrútila som hlavou. „Pozri Tasha,“ vložila sa do toho Sonya, „buď si to oblečieš,“ vstala, „alebo tu zostaneš. A sama! A zabezpečím ti, aby ti Maria nedala pokoj.“ Maria bola jej mladšia sestra, ktorá dospela do veku, kedy sa snažila pôsobiť dospelo, a tak sa okolo nás neustále točila ako Zem okolo Slnka. Vzdychla som a natiahla sa za tým kúskom látky. Až vtedy som si všimla, že tam je viazačka. Chytila som jednu zo šnúrok. „A čo ak mi to niekto rozviaže?“ „Tak budeš hore bez,“ pokrčila ramenami. „Podľa toho čo hovoril A. (tak volala svojho démona), tak by si to tam nikto nevšimol.“ Oksana sa ticho zachichotala. „Ha, ha! Fakt smiešne.“ Vstala som a vytrhla jej to z ruky. Nepustila to. „Si pekne naivná, keď si myslíš, že sa ti samej podarí do toho navliecť. Okamžite si daj dole tu blúzu aj podprsenku.“ „Tak to nie!“ „Mám ti pomôcť?“ zavrčala na mňa Sonya. Rozhodla som sa, že nemá cenu sa tu s nimi hádať. Sonya piť nevedela, vďaka čomu nás postretlo množstvo problémov. Ale za to vedela byť poriadne tvrdá a rozhodná, keď došlo na lámanie chleba. Zhodila som zo seba oblečenie a natiahla na seba korzet. „Teraz sa zhlboka nadýchni,“ prikázala mi Oksana. Poslúchla som. Potom už len párkrát silno potiahla viazačku „Veď nemôžem dýchať!“ „To nevadí,“ odvetili spoločne. „Ale pozri aké máš teraz prsia. Vraždila by som pre také.“ Sonya ma chytila za ramená a strčila pred vysoké nástenné zrkadlo. Musela som uznať, že v tom vyzerám dobre. „A čo dole?“ „Džiny,“ odpovedali spoločne. „Tie nenosím ani po dome,“ pokrčila som znechutene nosom. „Si ako malá,“ odfrkla Oksana a zasa sa pohrabala v kufri. Prvýkrát v živote som nadávala, že máme rovnakú veľkosť. Vytiahla odtiaľ čierne bedrové nohavice. „Výhovorky neprijímam! Je to Versace.“ Pripadala som si ako malé dieťa, keď som s vychovávateľkou bojovala pri obliekaní do naškrobených cukrových šatičiek. „Fajn,“ zasyčala som. Tie si už oblečiem aj sama. Vytrhla som jej ich a odišla do kúpeľne, aby som dokončila svoju premenu na... Ani som na to nechcela radšej myslieť. Vyšla som z kúpeľne a chvíľu sledovala svoje kamarátky. Oksana stála pri zrkadle a svedomito si prečesávala svoje dlhé zlatisté vlasy. Vo vlnách jej padali do polovice chrbta. Ladili s jej minišatami zlatej farby, ktoré odhaľovali jej dokonalé dlhé nohy predĺžené jej vysokými lodičkami rovnakej farby. „Tak?“ vyšla som z kúpeľne a roztiahla ruky. „Ako vyzerám?“ „Mhm,“ zhodnotila môj zovňajšok Sonya. V tri štvrťových čiernych šatách z nejakej mierne priesvitnej látky a pokrytej striebristými trblietkami vyzerala ako nočná obloha. Rovnako ako Oksana, aj ona mala dlhé vlasy. Lenže čierne ako uhoľ. A rovnako tak aj oči. Vlastne, keď som ju tak videla, zdalo sa mi, že by ju niektorí mohli považovať aj za démonku. Mala isté náznaky... „Ďakujem,“ venovala som jej jeden široký a maximálne neúprimný úsmev. Strašne mi vadilo, že ma do toho dotlačili. No ešte viac ma rozčuľovalo, že sa mi to začínalo páčiť. „Pôjdeš bez topánok?“ okomentovala Oksana moje bosé nohy. „No,“ pozrela som dole a popohybovala prstami, „myslela som, že si vezmem svoje lodičky od Vivienne Westwood a...“ „Robíš si srandu?!“ vložila sa do toho Sonya. Naozaj mi začínala liezť na nervy. Z hrdla sa mi vydralo vrčanie. Kamarátka ihneď ustúpila. „Pokoj!“ zdvihla ruky ako že sa vzdáva. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. „Aký máš teda problém?“ „Má pravdu. Nehodia sa k tomuto outfitu,“ ozvala sa Oksana a položila predo mňa vysoké kozačky z čiernej kože. „Tak, oficiálne je zo mňa štetka,“ povedala som s vážnou tvárou. Obe sa naraz rozosmiali. Adrian zabezpečil, aby nás zapásali na zoznam VIP hostí. Poslali nás na druhé poschodie. Klub bol temný. Čierne steny, čierna podlaha, červené závesy, svetlá, samá koža. A na stenách výjavy z Danteho pekla. Dosť realistické obrazy. Áno, Hádes to zvládol dokonale. Toto bolo podsvetie. A všade okolo nás boli démoni. Najmä démoni. Samozrejme našli sa tam aj vlkolaci a dokonca aj anjeli a elfovia. Upírov som nezazrela. Vlastne som bola rada. Otec by asi nebol nadšený keby vedel, kde som skončila. Na lesklom tanečnom parkete sa na vyvýšených stupienkoch ako na nejakých ostrovčekoch pohybovali tanečníčky oblečené v čiernom latexe s umelými rohmi. Za to kožovité krídla na ich chrbtoch boli rozhodne pravé. Sucubovia. Ešte som sa zo žiadnou z tohto druhu nestretla. Nemohla som zakryť svoju zvedavosť. No na druhej strane som nemohla alebo skôr nechcela na ne otvorene zízať. Nevedela som čo od nich čakať. Rozhodla som sa, že si to o nich raz naštudujem. Po stranách tanečného parketu boli boxy na sedenie, prekryté červenými záclonami. Zrejme, aby robili dojem súkromia. Žiadne neposkytovali. Pri jednom z boxov som až očervenela, keď som si všimla čo sa tam dialo. Bližší popis nie je nutný, ale bol tam mix rás. Trochu nechutné. Postavili sme sa k baru, aby som objednala tri sódy. Nedostala som sa k tomu. „Sonya! Mon petit!“ oslovil ju jej démon a chytil jej tvár do dlaní. Priblížil sa k nej a do pootvorených šepol: „Si nádherná.“ Sklonil sa a vášnivo ju pobozkal. „A sladká,“ dodal a omotal okolo nej ruky. Pristavili sa pri nás ďalší dvaja démoni. Museli byť čistokrvní, lebo týchto by spoznal aj absolútny neznalec v rasách. Adrian sa odtrhol od Sonyi, no jednou rukou ju aj naďalej objímal. „Dievčatá, dovoľte, aby som vám predstavil mojich dvoch dobrých priateľov.“ Nadvihla som obočie. „Félix,“ ukázal na toho, ktorý stál vedľa Oksany, „a Dragos.“ To meno ma zaujalo. Pozrela som na neho. Pokojne by mohli byť všetci traja bratia. Musela som uznať, že mal krásny úsmev. „Dragos?“ zopakovala som. Spravil úklon a chytil mi ruku. „K vašim službám, slečna Dragomirová.“ Hodila som zamračený pohľad na Adriana. Mykol ramenom. „Taká krásna zhoda mien sa nemohla nechať len tak,“ poznamenal akoby to nič nebolo. Prekrútila som očami, no nechcela som ho provokovať. Adrian nebol neviniatko a dobre sme to vedeli. Opäť som sa sústredila na Dragosa. Moju ruku aj naďalej držal. Premýšľala som, že si ju vyšklbnem, no nakoniec... Bolo to celkom príjemné. Usmiala som sa na ne a pri tom odhalila zuby. „Nepôjdeme si sadnúť?“ navrhol Félix a už ťahal Oksanu k jednému z boxov. Dragos až taký nebol. Nechal ma samú sa rozhodnúť čo chcem. Tak som sa vybrala za kamarátkami. „Čo vám prinesiem?“ prišla k nám čašníčka skôr ako sme si stihli sadnúť. „Tri minerálky,“ odpovedala som za nás tri.  Adrian na mňa pozrel ako keby som bola psychicky úplne mimo. „Na to zabudni. V takomto bare sa minerálka nepije. Dones im tri Persefonine bozky a nám trikrát Erínyeiniu.” Čašníčka prikývla a odplachtila. „Čo sú to tie Persefonine bozky?“ vyzvedala Oksana. „Je to taký drink. Iste vám bude chutiť,“ odpovedal jej Félix a prstami jej ľahúčko prešiel po odhalenom ramene. Nebola som si istá, či je dobrý nápad piť drinky, ktoré nepoznáme v bare, ktorý nepoznáme s démonmi, o ktorých vieme veľké nič. Ale... Ich aury boli silnejšie ako moje myšlienky. Dragos sa ku mne naklonil a pričuchol si k môjmu hrdlu. „Voniaš tak nádherne.“ „Ďakujem. Mám dobrý vkus na tieto det-“ „Nie parfum. To tvoja krv.“ Pobozkal ma na hrdlo a ruku mi položil na koleno. V normálnom stave by som vyskočila, strelila mu facku a odkráčala. Ale takto... Vzdychla som. „Navrhujem,“ ozval sa Adrian, „aby ste si šli zatancovať.“ Hovoril to síce nám, ale celý čas hľadel na Sonyu. „My dvaja sa potrebujeme, hm, porozprávať.“ Dobre som vedela, že to určite rozprávanie nebude. Ale nevedela som si spomenúť, či im v tom chcem zabrániť alebo nie. Všetci štyria sme prešli na plný parket. Zvuky industrial rocku ma ihneď pohltili. Ani som nevedela, že sa mi tá hudba páči. Bola tak vábivá, že sa nedalo nič iné než tancovať. Sálu zaplnili kúdoly dymu, stúpali od nôh, ovíjali sa okolo našich tiel a ja som zacítila zvláštnu mámivú vôňu ruží, čokolády a karamelu. Zaplnila mi nos a zahmlievala mozog. Cítila som sa tak ľahko. Otvorila som oči a pozrela na tanečnice. Zvodne sa vlnili, zakláňali hlavy a cez krvavo červené plné pery vydychovali dym. Dym, ktorý nás obkolesoval. Napadlo mi, že by som mala dávať na hodinách väčší pozor. Niekto ma odzadu objal okolo pása. „Tancuješ tak nádherne,“ prstami mi prešiel po bokoch a pritiahol bližšie a pritisol si ma k panve. Spoločne sme sa ďalej vlnili vo vábivých rytmoch, ako keby to bolo to najprirodzenejšie na svete. Zaklonila som hlavu a oprela si ju o jeho rameno. Pobozkal ma na spánok. Mal tak mäkké pery. Dovtedy som sa ešte nebozkávala. Zvrtla som sa v jeho objatí a obtočila mu ruky okolo krku a pritiahla ho k sebe. Tento klub bol pre mňa obrovský zlom. A bola som si istá, že s čistou hlavou by som to takto nespravila. Bol to môj prvý bozk, ale pre ten večer rozhodne nie posledný. Иногда я притворяться, что я забыл вас. † Týždne strávené u strýka Bonifáca boli jedinou možnosťou kedy ma Ilya mohol učiť boju. Otec mal predstavu, že som dievčatko vhodné jedine na vydaj za niektorého zo synov vysokých hodnostárov Matičky Rus. Ale ja som takú predstavu nemala. A mienila som robiť všetko, čím by som toto tvrdenie vyvrátila. Jednou z možností bola aj schopnosť ovládať sečné zbrane. U mňa sa nemohla vyvinúť tak prirodzene ako u Ilyu. Musela som ju vyvolať sama tvrdou prácou. „Tasha,“ zrúkol na mňa Ilya, „ako držíš ten meč? Tak som ťa to učil?“ Spravil pár dlhých krokov a už bol pri mne. Prekrútila som očami. Bola som si istá, že ten meč držím správne. To len môj super brat sa hral na učiteľa tak pedantne až to dokonca prehrával. „Si otrasný učiteľ,“ utrúsila som znechutene a nechala ho, aby mi napravil prsty na rukoväti meča. Pozrel na mňa úkosom. „A ty si zasa rozmaznaná, neschopná si priznať chybu.“ Prižmúrila som oči, no ďalej som to nerozoberala. „Poďme, Jekaterina,“ nazval ma mojim druhým, z duše nenávideným menom, „do zbrane.“ Tasil meč a spravil proti mne výpad. Len len, že som sa mu uhla. Snažila som sa mu zasadiť úder, no s dokonalou ladnosťou to ihneď odrazil. „Nevedel som, že dávaš súkromné hodiny,“ zaznel odo dverí povýšenecký arogantne pobavený hlas. Veľmi dobre som ho poznala. Len som nerozumela, ako sa dostal do telocvične domu strýka Bonifáca. Zvrtla som sa na päte a nevraživo zazerala po Andreiovi. Hlupák, hulvát, sexi, chutný, behalo mi hlavou. Občas som mu zazlievala, že sa kvôli nemu zo mňa stane psychopat - schizofrenik. Spustila som meč k telu a sledovala, ako sa s ním brat priateľsky zvítal. Andrei sa na mňa zahľadel a premeral si ma od hlavy po päty. Nervózne som sa striasla ako keby som sa chcela jeho pohľadu zbaviť. V duchu som sa pýtala, prečo som si dala tie staré vyťahané tepláky. „Ak budeš chcieť,“ uchechtol sa Ilya, „dám nejaké hodiny aj tebe. Hodilo by sa, aby Tasha videla boj.“ „Nie, nie, ďakujem. Vždy si bol najlepší a nezniesol by som, kebyže ma položíš na lopatky tu pred slečnou.“ Frajersky a zároveň darebácky sa na mňa usmial. Prekrútila som očami a šla odložiť meč. „Hej! Čo to robíš?“ skríkol Ilya. Až som sa strhla. „No čo asi? Idem odložiť meč. Nevidíš? Nemám záujem zotrvať v tejto,“ prepálila som Andreia pohľadom, „spoločnosti.“ „Ale čo nepovieš,“ usmial sa na mňa milovaný brat a otočil sa na svojho kamaráta, „ja si naopak myslím, že by si tu mala zotrvať. Som tvoj brat, a tak na teba nie som patrične tvrdý.“ Ja som si to rozhodne nemyslela. „A sama hovoríš, že nie som dobrý učiteľ. Jeden súboj s Andreiom tvoj postoj zmení.“ Stuhla som. Bojovať s tým nafúkancom sa mi zdalo pod moju úroveň. Chcela som odmietnuť. „Ilya, nemyslím si, že je voči tej maličkej fér, aby som ju nakopal do toho chutného zadku.“ Brat mu uštedril pohlavok. „Pozor na slová!“ „Ok, ok!“ Zdvihol ruky v obrannom geste a uškrnul sa. Prešiel okolo mňa a vybral si jeden meč. Poťažkal ho a pozrel na mňa s tak arogantným výrazom, až som ihneď dostala chuť mu uštedriť poriadnu ranu. Zaútočila som prvá. A takisto ako môj brat, aj on to v pohode vykryl. Ba čo viac. Prikrčil sa a rýchlo mi podkopol nohy. Ani som si to nestihla uvedomiť a už som ležala rozplacnutá na zemi. Súboj teda trval tak, hm, desať sekúnd. Necelých. Skvelý výkon! Špičku meča mi priložil tesne k hrdlu. „Vieš, neoplatí sa konať unáhlene. Máš sa ešte čo učiť, maličká.“ A v tej chvíli som vedela, že oslovenie „maličká“ budem z duše nenávidieť. Некоторые из нас просто пытаются получить через день, не разваливается. † Zastala som opodiaľ rodičov, aby som sa nemusela pliesť do ich nudných rozhovorov s ostanými byrokratmi akým bol aj môj otec. Nehovoriac o tom, že rozprával s elatiorom Yaromirom Szelským, ktorého som neznášala aj napriek tomu, že som k tomu nemala rozumný dôvod. Ale mala som z neho strach. Mne to rozhodne stačilo. Matka zatiaľ vykladala Vere Szelskej o našom novom záhradníkovi a rozplývala sa nad jeho novou odrodou anglickej ruže. Nikdy som neprišla na chuť tejto jej záľube. A nie raz sa ma do toho snažila vtiahnuť. Ja som svoju pozornosť venovala záhradníkovi. Teda, hlavne jeho dokonale vypracovanej hrudi skropenej potom. Uchechtla som sa a radšej sa rozhliadla po foajé Boľšojského teátra v Moskve. Hľadala som nejaké známe tváre. Oksana sem mala tiež prísť, keďže navštíviť túto ceremóniu uvádzania právoplatných agentov bolo povinnosťou každého väčšieho hodnostára. A to jej otec čoby poslannik rozhodne bol. No namiesto nej sa mi do zorného uhlu postavil ryšavý pehavý chalan, také obyčajné tintítko, ktoré sa zlomí pri najmenšom údere. „Natasha Dragomirova.“ „Volodya Szelský,“ pokrčila som nosom a odmietla mu venovať ďalšiu pozornosť. „Dnes tu bude aj tvoj brat, však?“ povýšenecky sa na mňa usmial. Nikdy som nepochopila prečo. Áno, bol odo mňa starší tak o dva roky. Ale nebola som o nič nižšie postavená ako on. Aj môj otec bol elatior. I keď, pravda bola, že pravdepodobnosť, že ja dostanem prsteň bola viac než mizivá. Ale to bolo jedno. „Samozrejme. Je to dobrý vlastenec,“ prižmúrila som oči. Nikdy som nesúhlasila s tým, že sa chce dať Ilya dobrovoľne vysielať do boja a riskovať tak svoj život za nič. Ale tento krát som sa rozhodla posunúť svoje hodnoty niekde do úzadia. Volodya totiž nebol taký ako iní chlapci v Rusku. Nenavštevoval žiadnu školu. On mal svojich vlastných domácich učiteľov. Vera často lamentovala nad tým, že je príliš slabý na to, aby ho pustila do sveta. Ktovie či vedela ako ho pred všetkými zhadzuje. Moju poznámku buď nepochopil alebo sa ju rozhodol ignorovať. „Je hrozné, že muž s tak silným menom bude len obyčajným pešiakom v poli,“ poznamenal ako keby hovoril o počasí a vložil si ruky do vreciek. Nadvihla som obočie. „Na to si ako prišiel?“ „Vieš,“ pozrel na mňa ako na dieťa, ktoré ničomu nerozumie, „absolventi sv. Vasiliya sa nikdy nikam nevyšplhajú. Vždy zostávajú pri zemi ako prvá línia obrany nášho milovaného Ruska. Naopak ja budem nielenže Elatior, ale s najväčšou pravdepodobnosťou aj jedným z najvyšších ofitserov Úradu, rovnako ako mon père.“ Hľadela som na neho s vyvalenými očami. Svojim vyhlásením ma tak vykoľajil, že som mu ani nevedela odpovedať. Na sv. Vasiliya chodilo množstvo vysokopostavených mužov, pričom jedným z nich bol aj môj otec. Zrejme si všimol moje prekvapenie. Ale vyvodil z neho chybné závery. „Ach, samozrejme! Ty asi nevieš čo znamená mon père,“ uškrnul sa. „Je to môj otec. Natashka. Smiem ťa tak volať, však?“ Ani nečakal na odpoveď: „Takže, Natashka, môžem ťa francúzštinu naučiť. V každom zmysle,“ žmurkol na mňa. Okamžite sa mi urobilo zle. Už som otvárala ústa, že na neho začnem ziapať, keď ma niekto chytil za plece. Pozrela som ta. Bol to Ilya navlečený vo fešáckej uniforme, ktorú nosia agenti len na slávnostné príležitosti. „Tasha, je všetko v poriadku?“ položil mi ruku okolo ramien a popritom zazeral na Szelského. „Nie,“ naklonila som hlavu. Mienila som využiť skvelú príležitosť a poriadne tomu namyslencovi zavariť. „Tuto pán Szelský rozprával, že...“ „Volodya,“ zaznel spevavý Veryin hlas. Zachránila ho. Zmeral si ma nenávistným pohľadom a červený ako rak odišiel rýchlym krokom preč. „Stalo sa niečo?“ Pokrútila som hlavou. „Je to jednoducho magor.“ „Šikovné dievčatko,“ uškrnul sa a brnkol mi po nose rovnako ako keď sme boli malí. I keď, on mňa stále považoval za svoju malú sestričku. „Musím ísť. A ty by si tiež mala. Naši sú už hore. Neprovokuj otca,“ upozornil ma, pobozkal ma do vlasov a bežal preč. Hľadela som za ním a smutne si vzdychla. Už to nebude len môj brat, syn našich rodičov, posledný mužský potomok Dragomirovcov. Už bude agjent, syn Ruska bojujúci za svoju Matičku. A to mi do hlavy vháňalo nedobré tušenie. Orchester dohral hymnu a všetci sme sa usadili. Dávala som si pozor, aby som nepokrčila svoje nové hodvábne šaty od Gianniho Versace. Na môj vkus boli príliš dlhé, ale matka opakovala niečo o tom, že dáma nemá ukazovať členky. Kvôli môjmu bratovi som sa rozhodla jej neodporovať a obliecť sa do nich. Vlastne, dopomohla aj tá dobrá značka. Úvodné reči riaditeľa akadémie, elatiora Yakushina, ma absolútne nezaujímali. Mala som čo robiť, aby som zabránila neustálemu zívaniu. Rozhodla som sa, že kritizovanie rób dám z našej vyššej vrstvy bude väčšia zábava. Bohužiaľ, boli ešte nudnejšie než tie keci na pódiu. Ale našla som Oksanu. V svetlomodrých šifónových šatách bola nepriehľadnuteľná. Tuším som pod nimi zahliadla aj jej spodné prádlo. Drozdovovci neboli až tak skostnatení ako naši. Všimla si ma a zakývala mi. Jediné čo som mohla spraviť ja bol úsmev. „Tasha, dávaj pozor,“ napomenul ma otec šeptom. Zaškrípala som zubami a donútila sa pozrieť na pódium. Práve zavolali dopredu prvého budúceho agenta a začali menovať jeho úspechy. Zívnutiu som nezabránila. Otec ma prebodol pohľadom. Nahodila som ospravedlňujúci úsmev. Dovolila som si ešte raz pozrieť na Oksanu. Hľadela na druhú stranu sály. Sledovala som jej pohľad a okamžite našla objekt jej záujmu. Bol to Akim Beloi, chalan, ktorého sme stretli na nedávnej oslave Sonyinych šestnástych narodenín. Príliš veľa som o ňom nevedela. Tuším nebol ani z Ruska. Ale dôležité bolo, že bol sexi a vraj sa vedel dobre bozkávať. Videla som ako vstal a vytratil sa von. Rýchle som sa vrátila späť k Oksane. A práve včas, aby som sa aspoň takto zúčastnila jej divadielka o tom, ako jej prišlo nevoľno a že si musí odskočiť. Samozrejme otec jej na to skočil. Závidela som jej. „Ilya Maximovič Dragomir,“ povedal ceremoniár a rázom som dávala pozor. Môj veľký braček vystúpil na pódium a hrdo predstúpil pred veľaváženú upírsku smotánku. Čítali jeho veľké úspechy získané počas školy. Podľa mňa mal jediný úspech. A to ten, že stretol Nikitu. Zamračila som sa. Teraz bude musieť hazardovať so svojim životom. Zabolelo ma pri srdci. Zacítila som niečí pohľad. Ani som nemusela hľadať od koho prichádza. Rovno som zavadila o Andreia. Myslela som si, že Ilya v tej uniforme vyzerá výborne. Ale Andrei v nej vyzeral priam božsky. Prebehli mnou príjemné zimomriavky. Sama sebe som vynadala (zas) za také myšlienky a donútila sa ho prebodnúť pohľadom. Namiesto toho, aby sa odvrátil sa na mňa zaškľabil. Zatla som zuby, aby som sa na neho neusmiala. Našťastie bol vytrhnutý z nášho menšieho očného súboja. A keď zaznelo jeho meno, tak mi to prišlo strašne ľúto. Prečo musia tí najkrajší umierať za niekoho, kto si ich ani neváži? Ešte raz som brata objala. Nemala som radosť, ale nechcela som mu pokaziť jeho veľký deň. Po príchode z Anglicka sa asi prvýkrát tváril trochu šťastne. „Hej, Dragomirovci,“ ozvalo sa z druhej strany chodby. Ivaškov, pomyslela som si a ako na povel nahodila svoj znechutený výraz. „Vážený agent Ivaškov, čo si myslíte o probléme ukrajinských hraníc?“ zaškľabil sa na neho Ilya a ja som radšej odstúpila stranou. Bolo jednoduchšie Andreia neznášať, keď nebol blízko mňa. Už otváral ústa, že bratovi odpovie, keď som ho predbehla. „Ja si myslím, že vás tam oboch zabijú,“ musela som konečne povedať, čo si myslím aj keď som sa dušovala, že nepokazím Ilyov deň. Jazyk ma svrbel príliš dlho. „I keď v tvojom prípade, Ivaškov, by to až taká škoda nebola.“ Na tvári sa mu objavil jeho úškrn, ktorý sa mi začínal pozdávať stále viac a viac. Natasha spamätaj sa, kričalo niečo vo mne. „Au. Maličká, ty naozaj vieš trafiť ľudí priamo do srdca.“ Ilya ma objal okolo ramien. „Ale Natashka,“ vlepil mi bozk na líce, palcom a ukazovákom mi zdvihol kútiky úst do úsmevu. Rýchlo som sa od neho odtiahla a mávla rukou v snahe ho od seba odohnať. Ale tá dobrá nálada, ktorá z tých dvoch sršala sa vliala aj do mňa a na tvári sa mi zjavil úprimný úsmev. „Andrei,“ odrážalo sa chodbou jeho meno. Všimla som si ako sa nahrbil. Pozrela som na druhú stranu. Stál tam vysoký chlap, ktorý mohol byť tak starý ako náš otec. Naklonila som hlavu na stranu. Odniekiaľ som ho poznala. Chvíľu som hľadala v pamäti, až sa mi nakoniec objavil útržok z mojej jedinej návštevy sv. Vasiliya. Bol to Andreiov otec. Jeho prítomnosť naplnila chodbu mrazivým chladom, ktorý ma donútil vrátiť sa k Ilyovi. Ten si to všimol a trochu ma zatienil svojim telom. „Otče,“ ozval sa Andrei studeným hlasom. Nikdy by mi nenapadlo, že ten vždy usmievavý panovačný cynický frajer môže mať v hlase aj strach. „Príliš si sa nevyznamenal, čo?“ pristúpil k nám Ivaškov starší a posmešne sa uškrnul. Chvíľu na seba navzájom hľadeli až nakoniec Andrei sklopil pohľad. „Tu nie,“ povedal pološeptom. Do nosa mi udrel pach alkoholu. „Prečo? Je ti trápne pred tvojim kamarátom Dragomirom?“ Zapichol do Ilyu pohľad. Na počudovanie sa brat ani nepohol, ani necekol. Andreiov otec sa chrapľavo nadýchol. „Ďalší dôkaz toho, aký si slaboch,“ pokrútil hlavou. „Ja som bol najlepší v ročníku. Vždy.“ Zdvihol ruku, že ho udrie a ja som už chcela vykríknuť. „Nebol,“ ozvalo sa skôr ako mu stihol jednu vraziť. Z jedných z dverí vystúpil na chodbu chlap, ktorého som dnes videla na pódiu. Asi. „Čože?“ obrátil sa na neho pán Ivaškov. „Nebol si najlepší. To Maxim. Po ňom ja. A až potom ty. Vo všetkom.“ Ďalej sa všetko zomlelo tak rýchlo, že som to ani nestačila vnímať. Odrazu Ivaškov pritlačil svojho syna k stene s predlaktím na jeho krku. Zalapala som po dychu. Videla som ako sa Andrei snaží nadýchnuť, no nešlo mu to. Chcela som mu pomôcť, no Ilya mi v tom zabránil. To už toho ožrana odťahoval ten chlap z pódia a vyvádzal ho von. Vytrhla som sa bratovi a pribehla k Andreiovi. Niečo vo mne ma nútilo presvedčiť sa, či je v poriadku. Kŕčovito som mu zovrela ruku v snahe upútať jeho pozornosť. Pozrel na mňa a ja som v tej chvíli zabudla čo som chcela povedať. „Andrei,“ oslovil ho Ilya. Namiesto toho, aby mu odpovedal sa odo mňa odvrátil a vytrhol sa z môjho zovretia. Rozhodným krokom kráčal preč. Keby som nevidela to čo sa tu stalo pred chvíľou, tak by mi napadlo, že je to dôstojný mladý vojak. „Poď Tasha. Musíme ísť.“ Neveriacky som pozrela na brata. „Ako...“ Hlas som mala chrapľavý, a tak som si odkašľala. „Ako môžeš myslieť na večierok, keď tvoj priateľ...“ Nedokončila som. To čo sme videli sa nedalo nijako popísať. Ilya si povzdychol a silno ma objal. Chcela som ho odstrčiť a vynadať mu, že Andreiovi nepomohol. Ale po tom mraze, ktorý tam privial Andreiov otec som potrebovala trochu tepla. „Keby som do toho vstúpil,“ hovoril ticho, „tak by to bolo ešte horšie. Victor presne na to čakal.“ „Ale...“ „Ale nič, Tasha. Sľúb mi,“ odtiahol sa odo mňa tak, aby mi videl do tváre, „sľúb mi, že o tom nikdy nikomu nepovieš. Andrei to má už i tak dosť ťažké.“ Chvíľu som nad tým premýšľala. Popravde, už som premýšľala, že s tým pôjdem za otcom. No Ilyovi som verila. Vedela som, že by neurobil nič čo by uškodilo niekomu dobrému. A tak som prikývla. Ale celý ten večer a nasledujúce dni som myslela len na ten výjav, ako otec dusí svojho syna. Иногда, когда одному человеку не хватает, весь мир как будто обезлюдел. † Stála som v ponurej hale veľkého domu, ktorý som ani nepoznala. Prekvapovalo ma, že je všade ticho a tma. Jasné, bola noc, ale aj v našom dome sa našiel aspoň nejaký zvuk, ktorý nasvedčoval o tom, že tam niekto žije. Nadávala som si, že som tam prišla, ale nevedela som tomu odolať. Vykročila som po schodoch smerom na hor a prstami prechádzala po starom drevenom zábradlí. Pohľadom som prechádzala po tmavých štvorcoch na vyblednutých stenách, ktoré boli akýmisi spomienkami na kedysi zavesené obrazy. Bolo to smutné. Mohol to byť tak krásny dom, keby... Ocitla som sa na prvom poschodí. Hneď predo mnou boli pootvorené dvere odkiaľ vychádzal lúč svetla a pretínal tmu. Podišla som bližšie. Do nosa mi udrel smrad alkoholu. Otec píjaval whisky. Tú vôňu som mala rada. Ale toto bola podivná zmiešanina, ktorá pretvárala dom na tú najhoršiu putiku štvrtej cenovej. Prešla mnou nepríjemná zimnica. Odstúpila som o krok vzad a radšej nevchádzala. Nie, to nie je to, čo tu hľadám. Vybrala som sa po dlhej chodbe bez toho, aby som sa zastavovala pri ďalších dverách. Nechápala som ako bolo možné, že viem presne kam chcem ísť, keď som tu v živote nebola. Ale nejaký hlas v mojom vnútri ma viedol istými krokmi. Zahla som za roh a zastala. Natiahla som sa za pozlátenou kľučkou a potichu ju stlačila. Dvere povolili bez akéhokoľvek zvuku a ja som mohla vojsť dnu. Bola som vďačná, že som upírka. Myslím, že len vďaka tomu som mohla vidieť v tej tme. Okamžite som ho videla na posteli. Rýchlym krokom, za tichého šuštenia mojich hodvábnych šiat som k nemu pristúpila a opatrne, aby som ho nezobudila, sa k nemu posadila. Čakala som, že v spánku bude uvoľnený. No on nie. Jeho tvár bola napätá a... modrá. Pod okom mal monokel, na sánke škaredú tmavú podliatinu a roztrhnutú peru. Dýchal problematicky, prerývane akoby mal dolámané rebrá. „Ach nebesá!“ šepla som. Zmlátil ho. Pocítila som hnev. Nerozumela som ako niekto môže... Ako otec môže... Zamrvil sa a otvoril oči. Chvíľu len hľadel do stropu. Nechcela som ho zobudiť, nebola som si ani istá, či som chcela, aby vedel, že som tam. Ale niečo vo mne sa tešilo. Pozrel na mňa a strhol sa. „Ššš,“ položila som mu ruku na tú jeho a jemne zovrela. Nebola som si totiž istá, kde všade má nejaké rany či zlomené kosti a posledné čo som chcela bolo spôsobovať mu bolesť. „Čo tu-“ jeho hlas znel ako z hrnca. Dala som mu prst na pery. Nesmela som dovoliť, aby sa príliš unavil. Bola som dcéra elatiora, agenta, mala som brata, ktorý mal často nejakú zlomeninu, či podliatinu, keď trénoval. Bolo mi jasné, že pre regeneráciu je dôležité, aby bol v pokoji. „Nemal by si hovoriť,“ šepla som. Sklonila som sa a pritisla svoje pery na tie jeho. Bolo to tak prirodzené. Nikdy by mi nenapadlo, že by som pri ňom bola tak spontánna. „Ako si sa sem dostala?“ vysúkal zo seba s problémami. Uchechtla som sa. Prstami som mu prechádzala po jeho horúcom spotenom čele, hladila ho po vlasoch. „Keď ti hovorím, že by si nemal hovoriť,“ usmiala som sa, „tak tým myslím, že by si nemal formulovať slová a vypúšťať ich z pusy, Ivaškov.“ Nečakala som, že ho to donúti k úsmevu. „Maličká-“ Zasa som sa sklonila a umlčala ho. Bol príliš tvrdohlavý. Vedela som to od detstva a teraz sa mi to len potvrdilo. Bez toho aby som sledovala čo robím som odtiahla jeho ľahkú prikrývku a vytvárala si bozkami cestičku jeho hrudnou kosťou. Tichý vzdych ma utvrdil v tom, že mu to je príjemné. Musela som mu trochu odľahčiť jeho trápenie. Zdvihla som hlavu a zľahka rukou prešla po vyfarbujúcej sa modrine na boku. Bože! „Ublížil ti.“ Do očí sa mi tlačili slzy a mala som čo robiť, aby mi z úst neušiel vzlyk. „To nič,“ šepol. „Ach, miláčik,“ zamumlala som a z oka sa mi vykotúľala zablúdená slza. Chcela som mu pomôcť. Tak veľmi som to chcela, ale nevedela ako. Ľahla som si k nemu. Stuhol. „Prečo si tu?“ povedal priškrtene, keď som ho pobozkala na čelo. „Nechceš, aby som tu bola?“ Tvár sa mu zvraštila bolesťou. Och nie! Bála som sa, že som to spôsobila ja. Trochu som sa odtiahla, ale aj naďalej ho hladila až kým sa jeho tvár neuvoľnila. „Chcem,“ znela jednoduchá odpoveď. No pre mňa to bolo to najsladšie a najkrajšie slovo na svete. Vtedy... „Natashka,“ niekto mnou zamykal. Prudko som otvorila oči a rovno pozrela do tváre svojho brata, ktorý sa ku mne naťahoval krížom cez náš rodinný kočiar. „Za chvíľu sme doma.“ Narovnala som sa a poobzerala sa okolo. Sedela som vedľa mamy a Ilya vedľa otca. Vracali sme sa domov po ceremónii. Nebesá, to bol sen! Sen s Ivaškovom. Bozkávanie s Ivaškovom. Bože! Ilya sa zamračil a palcom mi prešiel po líci. „Ty si plakala. Snívalo sa ti niečo zlé?“ Všetci traja na mňa upierali skúmavé pohľady. V tvári som cítila horúčavu. Odvrátila som sa. „Neviem,“ zaklamala som. „Bol to náročný deň,“ povedala mama a pohladila ma po vlasoch. Dovolila som si ešte raz pozrieť na Ilyu. Stále na mňa hľadel a v očiach som mu videla starosti. Vedel, že sa to týkalo toho čo sa stalo na chodbe Úradu. Bola som si tým istá. Ale keby vedel aký intímny to bol sen, asi by ma už k Andreiovi nepustil ani na desať metrov. A ja by som sa mu nečudovala. Bozkávanie s Andreiom Ivaškovom. Natasha Dragomirová, ty nie si normálna! Хорошие девочки плохие девочки, которые не попасться. † „Oksana, počula som, že toto je jeden z najlepších obchodov,“ ťahala som svoju priateľku za ruku. Nevravím, že sa bránila nejako urputne, ale nemala ani snahu mi to uľahčiť. „Tasha, no tak! Čo ak nás niekto uvidí?“ Zastala som a dala si ruky v bok. „Ty si faaaaaakt divná. V našom dome si sa bála, lebo že si v dome elatiora. V dome Sonyi si sa nebála obliecť si extrémne krátke šatičky a producírovať sa v nich po nočnej Moskve. Ale teraz sa bojíš ísť do jedného sprostého obchodu?“ „Obchodu s alkoholom,“ upozornila ma. „A je biely deň. Čo keď nás niekto uvidí?“ „Vašich to bude určite veľmi trápiť,“ prekrútila som očami. „Filippa s tebou podebatuje o vhodnej značke pepermintového likéru pre takú dámu ako si ty a Kolya sa bude tváriť, že ti dal kázanie. To ja sa môžem báť.“ Prekrútila očami. „Nevyťahuj sa tým, aký prísny je tvoj otec.“ Nadvihla som obočie a ona sa uškrnula. „Si otrasná,“ otočila som sa jej chrbtom a zabočila za roh do malej zašitej uličky. Samozrejme, že ma nasledovala. Aj keď s tým nesúhlasila, tak by ma v tom nenechala samú. To ona bola tá, ktorá sa rozhodla usporiadať tajnú prednarodeninovú oslavu pre Sonyu. Dievčenská nočná party s fľaškou vodky. Možno bude aj vankúšová vojna. Ktovie, čo by na to povedal Andrei, prebleslo mi mysľou. Dopekla! Prudko som zastala. Odkedy som mala ten sen, stávalo často, že sa mi v mysli len tak objavila jeho tvár či meno. Bol to des. A nie raz som sa prichytila, ako o ňom pred spaním rozmýšľam. Nechcene. Spomenula som si ako chutil jeho bozk a chcela som vedieť, či je taký istý aj v skutočnosti. „Nemal by si hovoriť,“ šepla som. Sklonila som sa a pritisla svoje pery na tie jeho. Bolo to tak prirodzené. „Hej! Alkoholová princezná, prebuďte sa,“ buchla ma do ramena Oksana, „už sme pri vašom zámku.“ „Čo?“ Zatriasla som hlavou, aby som sa zbavila tých vtieravých myšlienok. „To je ten obchod. Spíš, či čo?“ schytila ma za zápästie a ťahala do dverí, ktoré by potrebovali nový náter. Nad vchodom bola ceduľa s nápisom Алкоголь. My Rusi vieme byť veľmi nenápadní a máme veľkú dávku fantázie. Občas som premýšľala, že ma možno uniesli z nejakého parížskeho sirotinca. Ale... príliš sa podobám na matku. Vošli sme dnu. Ovalil ma zápach prudko podobný tomu v dome zo sna. Ocitla som sa na prvom poschodí. Hneď predo mnou boli pootvorené dvere odkiaľ vychádzal lúč svetla a pretínal tmu. Podišla som bližšie. Do nosa mi udrel smrad alkoholu. Bože! Zatla som zuby, aby som potlačila chuť otočiť sa na opätku a utekať čo najďalej. Zvonku to vyzeralo malé, ale opak bol pravdou. Kde som pozrela, tam stáli nejaké poličky s alkoholom. Pozrela som na predavača za kasou. Starý, zhrbený, nevenoval nám žiadnu pozornosť. Zrejme mu bolo jedno, že mu tam pomedzi regálmi pobehujú dve neplnoleté slečinky. „Tak poď,“ popohnala ma Oksana a potlačila ma do najbližšej uličky. Rovno medzi fľaše vodky. „Takže, pozrime sa čo tu máme.“ „Zrazu si nejaká akčná,“ zazubila som sa. Hodila po mne jeden svoj umelý úsmev. „Nikto známy tu nie je. A vlastne nevidím dôvod, prečo by tu niekto mal byť. Bola som hlúpa.“ „Niekedy rozhodne,“ mykla som ramenom a začala prezerať etikety. „Stolichnaya, Moskovskaya osobaya, Russky Standart, Kalašnikov...“ „Fuj,“ odfrkla. „Tú nechcem ani cítiť odvtedy, čo sme boli v Podsv-“ „Nepripomínaj mi to,“ skočila som jej do reči. Ešte stále som mala výčitky svedomia, že som sa nechala tak ľahko oklamať kúzlom succubov. „OK! Čo tam máme ďalej? Juznaja Solica. Aha! Tam je niečo fajn. Nemiroff! To bude pre nás dve. Aspoň nebudeme pri vedomí, keď nám bude Esfir rozprávať ďalšie trápne a nudné zážitky zo svojho milostného života.“ Esfir bola naša spolužiačka a, ehm, kamarátka. V časopise Месть sme čítali, že keď chce mladá dáma vyzerať lepšie, tak si musí zadovážiť škaredú a hlúpu kamarátku. Esfir Modyaovna Korneevova, ruská aristokratka medzi čarodejníkmi, taká rozhodne bola. A namyslená. Vlastne mohla byť rada, že je taká. Inak by nemala ani nás. (Vtedy sme boli mladé husi. To nás ospravedlňuje.) „Je to ukrajinská žbrnda,“ upozornila som. „Nechcem upadnúť do kómy.“ Zasmiala sa. „Neboj sa. Len do bezvedomia.“ „Fajn,“ odvrkla som a preložila si ruky cez prsia. Oksana sa odo mňa odvrátila a hľadala ďalej. „Ale pre Sonyu niečo ľahké,“ upozornila som ju. „Je mi to jasné. Musí byť triezva, aby musela znášať Esfir.“ Obe sme sa rozosmiali. Rozhodli sme sa, že to bude dobrá pomsta za tých démonov. I keď, podľa mňa bola potrestaná už dosť tým, že v tom podniku prišla o panenstvo a jej démon už o ňu viac nezavadil. „A tramtadadá,“ ozvala sa takmer ihneď, „broskyňová Koskenkorva. Náš víťaz.“ „Si si istá?“ vzala som jej ju z ruky. „Hej. Hovorím ti, toto je taká malinovka. Sonya sa z toho ani nepriopije.“ Okrem toho, Sonya sa na internáte už nemohla opiť. V alkoholovom opare bola vždy nebezpečná. Keď sme pili posledne, tak sa vybrala za školníkom len v spodnej bielizni. Oksana mala čo robiť, aby to svojim „nátlakom“ ututlala. Pokrčila som ramenami a vybrala sa k pokladni. A takmer narazila do... Ivaškova. „Ako si sa sem dostala?“ vysúkal zo seba s problémami. Uchechtla som sa. Prstami som mu prechádzala po jeho horúcom spotenom čele, hladila ho po vlasoch. „Keď ti hovorím, že by si nemal hovoriť,“ usmiala som sa, „tak tým myslím, že by si nemal formulovať slová a vypúšťať ich z pusy, Ivaškov.“ Nečakala som, že ho to donúti k úsmevu. A teraz som ten istý úsmev mala rovno pred sebou. Vyschlo mi v ústach. „Ivaškov,“ zamrmlala som. Prešliapla som z nohy na nohu. Bola som z neho nervózna. Zacnelo sa mi za časmi, keď som ho nenávidela. „Ale, ale, maličká,“ zatiahol a vytrhol mi z ruky fľašku. „Broskyňová Koskenkorva? Ježiš fuj,“ zvraštil tvár znechutením. „To je pre spolužiačku,“ spustila Oksana, ktorá sa postavila vedľa mňa. Pozrela som na ňu kútikom oka. Zasa sa tvárila ako slniečko na hnoji. Pichol ma osteň žiarlivosti. „Pre spolužiačku,“ zopakoval a obe si nás pobavene premeral. „Áno, my máme toto,“ strčila pred neho Nemiroffa. Mala som chuť ju tou fľašou rovno poslať k zemi. Fakt som nechcela, aby ma poznal takto. Nechceš aby o tom vedel Ilya! Čo si o tebe myslí Ivaškov ti je jedno, snažila som sa presvedčiť samú seba. „Buď ticho,“ sykla som na ňu a sklopila pohľad k zemi. „Maličká-“ Zasa som sa sklonila a umlčala ho. Bol príliš tvrdohlavý. Vedela som to od detstva a teraz sa mi to len potvrdilo. Bez toho aby som sledovala čo robím som odtiahla jeho ľahkú prikrývku a vytvárala si bozkami cestičku jeho hrudnou kosťou. Tichý vzdych ma utvrdil v tom, že mu to je príjemné. Zatriasla som hlavou, aby som sa spamätala. „Nevyzeráš ako ukrajinský robotník, maličká,“ prehlásil pobavene. Mierne som natočila hlavu a načuchrala si vlasy. Cítila som ako sa mi do tváre nahrnulo teplo a tajne dúfala, že nie som červená ako rak. „To je jediná sorta ľudí, čo dokáže toto vypiť a neoslepnúť z toho,“ dodal. „Ak vám môžem niečo odporučiť, asi by som si na vašom mieste vzal Finlandiu. Má jemnejšiu chuť ako ruské značky.“ Oksana sa zvrtla a bežala hľadať to čo nám poradil. Uchechtol sa. „Takže ty takto rebeluješ, maličká?“ Zdvihla som k nemu pohľad a uprela som ho rovno do jeho smaragdových očí. Zhlboka som sa nadýchla. Zobuď sa, kričalo moje druhé racionálne zmýšľajúce Ja. „Nehovor mi maličká,“ vyprskla som. Zasmial sa. Bol tak uvoľnený. Zabolelo ma srdce, keď som si spomenula ako vyzeral v tom sne. Zasa sa vo mne ozvala tá zvláštna chuť ho objať a tíšiť a hovoriť mu, že všetko bude dobré. „Ublížil ti.“ Do očí sa mi tlačili slzy a mala som čo robiť, aby mi z úst neušiel vzlyk. „To nič,“ šepol. „Ach, miláčik,“ zamumlala som a z oka sa mi vykotúľala zablúdená slza. Chcela som mu pomôcť. Tak veľmi som to chcela, ale nevedela ako. Ľahla som si k nemu. Chcela som odísť, no miesto toho som tam hlúpo zostala stáť. Prekrútil očami. „Neboj sa. Ilyovi to nepoviem,“ naznačil, že si zamyká ústa a odhadzuje kľúč. Zazubil sa na mňa a odišiel k pokladni. „Stále ti hovorí maličká. To je tak sladké! No nie je to sladké?“ zachichotala sa Oksana. Prebodla som ju pohľadom a radšej si zahryzla do jazyka, na ktorý sa mi pchali tie najhoršie nadávky, aké som poznala. Pozrela som k dverám práve vo chvíli, keď opúšťal obchod. „Nechceš, aby som tu bola?“ Tvár sa mu zvraštila bolesťou. Och nie! Bála som sa, že som to spôsobila ja. Trochu som sa odtiahla, ale aj naďalej ho hladila až kým sa jeho tvár neuvoľnila. „Chcem.“ Objala som sa a pošúchala si ramená. Mala som pocit ako keby zašlo slnko. Natasha Dragomirova, si v peknej riti, zajačala som sama na seba a vedela, že k Ivaškovi už nebudem nikdy cítiť to isté ako keď som bola ešte dieťa. Ты такая фальшивка, Барби ревнует. † Čas strávený na Cárskej akadémii bol všeho-všudy veľmi zaujímavý. Až na nejaký ten detail, ako napríklad absencia chlapcov, to bolo fajn. Ale bola tu jedna ohromná machuľa, ktorá špinila stránky môjho života. Volala sa Katjenka Lazarovna Olegovičová, bývalá absolventka, ktorá tu vypomáhala na hodinách etikety. Naše profesorky a vychovávateľky ju milovali. Bola odo mňa staršia asi tak o päť rokov. Strašná fiflena, kráľovná pretvárky, dokonalá v manipulovaní s ostatnými. Rozhodne to nebol nátlak aký ovládala Oksana. Ale nech to bolo čokoľvek, Katjenka v tom bola jednotka. Tak dokonale, ako vedela ľudí ovplyvňovať, tak dokonale vedela aj klamať. Nielen rečami. Aj svojim telom. Vďaka tomu si väčšina profesorského zboru myslela, že je to úctivá, dobre vychovaná mladá dáma (mimochodom, to, čo stvárala s chalanmi bolo verejné tajomstvo, o ktorom si všetci jej veriaci mysleli, že sú to len sprosté klamstvá). Väčšina študentiek na ňu hľadela ako na svätý obrázok aj napriek tomu, že to bola len pyšná egoistická zmija, ktorá mala na svojom hodnotovom rebríčku najprv seba, potom dlho dlho nič, a potom MOŽNO svoju rodina. Šla si za svojim aj cez mŕtvoly. Ale my, Oksana, Sonya a ja sme vedeli svoje. A rozhodne sme jej to dávali najavo. Poznala som ju ešte keď bola študentkou. Zároveň aj z pár návštev a rôznych povinných akcií našej vyššej spoločnosti. Jej otec mal niečo spoločné s Úradom. Párkrát som si všimla, že sa on a náš otec snažia, aby sa Ilya a zmija zblížili. Boli to však trápne pokusy, keďže tu bola Niki. Vždy mi to bolo smiešne. „Aha,“ začula som za sebou chladný vysoký a posmešný hlas, „Dragomirova. Čo tu robíš maličká?“ Zasa to maličká, ktoré mi ihneď pripomenulo Andreia. Zvrtla som sa k nej tvárou v tvár. Vlastne k nej a jej dvom vyziabnutým nochsledkam, dvojčatám Care a Mii (Cara mia... v preklade láska moja. Ich rodičia mali veľmi zvláštny zmysel pre humor. Ale čo iné sa dalo čakať od pojašenej Talianky?). Katjenka bola odo mňa vyššia, ale keď som od nej stála najmenej o dva kroky ďalej, tak to nebolo až také zlé. Vtedy sa ten výškový rozdiel akoby vyrovnal. Neznášala som, keď sa nado mnou týčili takpovediac „retardovaní“ jedinci. Dôkladne upravené blond lokne jej padali na ramená a porcelánovo bledá pleť so sivými očami vytvárala dojem umelej bábiky. Takej, ktorá keď spadne, tak sa jej hlava roztriešti na milión kúskov. Aj teraz, keď sa ozvala som si priala, aby to platilo aj pre ňu. „Čo chceš?“ zavrčala som na ňu a odhalila pri tom svoje biele tesáky. Mala som v rukách dosť ťažké knihy a posledné po čom som túžila bolo sa s ňou rozprávať. „Mala by si mi vykať,“ upozornila ma sladko na fakt, že je, v podstate, mojou učiteľkou. „Ale že si to ty, tak to veľkoryso prehliadnem.“ „Čo chceš?“ zopakovala som a ignorovala jej predošlý akože prejav spolupatričnosti či veľkorysosti. „Nič, maličká,“ pristúpila bližšie, a tak som ja musela zdvihnúť pohľad trochu vyššie (Zápis do denníčka: ZOHNAŤ SI ŠTEKLE!!!). „Len som sa chcela opýtať, kedy sa vráti tvoj braček z tej misie v Mongólsku,“ na tvári sa jej objavil pohŕdavý úsmev. Trochu ma prekvapilo, že vie, kde sa môj brat nachádza, pretože som to nevedela ani ja. Prižmúrila som oči. Mala som pocit, že ona vie toho viac, čo ja nie. Nepáčilo sa mi to, lebo sa to týkalo môjho brata. „Čo teba do toho?“ odvrkla som. „Veľa maličká,“ znova pristúpila bližšie, nahla sa ku mne a do ucha mi pošepkala, „teda, mala by som ti skôr hovoriť švagrinka, nie?“ Padla mi sánka. A keby som bola z gumy, tak ňou isto tresnem o zem. Nechápavo som na ňu pozrela. Katjenka zahrala jeden perfektný, no absolútne neúprimný výraz šoku. „Och! Nevrav mi, že si o tom nevedela.“ Neodpovedala som. „Tak asi nie,“ pery sa jej skrivili do pobaveného úškrnu. „Ale neboj sa! Čoskoro sa dozvieš úplne všetko. A určite tým budeš nadšená. Skoro tak ako ja.“ Uprela zrak dozadu a jedným prstom ukázala na moje knihy. Vybrala sa preč s nochsledkami v pätách. Keď okolo mňa prechádzala Mia, tak si neodpustila vrelé gesto. Drgla do mňa, a tak mi popadala celá kopa kníh. A ja namiesto toho, aby som sa na ne vrhla, tak som len nemo hľadela na ten bordel pri čom som ho skoro ani nevnímala. V mysli som si prehrávala všetky tie situácie, kedy jej Ilya musel robiť spoločníka a nechápala ako je možné, že som si to nevšimla. Striasla som sa a neviditeľná ruka mi zovrela žalúdok. Len som nevedela čo to bolo. Tak či onak, z tej správy som bola úplne rozhodená. Veď každý by bol mimo z toho, že sa úhlavný nepriateľ stane členom jeho rodiny. No nie? Это только вредит, когда вы начинаете делая вид, что этого не делает. † „Vedel si to?!“ vyštekla som na Ilyu hneď ako som ho zbadala vo dverách mojej izby. Zamračil sa a pošúchal si spánky, ako keby ho bolela hlava. „Nie, nič som nevedel,“ vzdychol a hodil sa na moju posteľ. Prekryl si tvár rukami. „To je snáď prekliatie,“ šepol a ani sa nesnažil skryť bezradnosť vo svojom hlase. „Prečo sa proti tomu nepostavíš?“ Nadvihol ruku a pozrel na mňa spod privretých viečok. „Dobre vieš, že nepôjdem proti otcovi a ani proti vlasti.“ Skypela vo mne krv. „Vlasť sem, vlasť tam! Kedy pochopíš, že vlasť ti ochotne zničí život, hlavne, ak to bude pre ňu to pravé orechové?“ Chvíľu len mlčky hľadel, ako tam prechádzam od steny k stene ako nejaký zúrivý lev v klietke. Nakoniec sa posadil a pokynul mi, aby som spravila to isté. „Natashka,“ položil mi ruku na ramená, „ty dobre vieš, kde mám srdce. A tam to moje srdce aj ostane. To čo bude nasledovať už budem robiť len s rozumom. Otec nám chce obom,“ sťažka sa nadýchol, ako keby bol nejaký ohromný problém vysloviť ďalšie slová, „len dobre. To čo robí je určite správne.“ „Dodržuješ veľmi trápny rebríček hodnôt, ktorý ti...“ Nedopovedala som. Jediný tvrdý pohľad Ilyových očí ma úplne odrovnal. Nemalo cenu sa s ním o tom dohadovať. Neustúpi, aj keď veľmi dobre vie, čo by bolo pre neho najlepšie. „Ja len nechcem,“ smrkla som, „aby si sa trápil.“ Samozrejme v tom bola aj troška môjho egoizmu, keďže som sa nechcela trápiť ani ja. Svadba totiž znamenala, že sa Katjenka nasťahuje k nám. A stretávať ju každý deň... To bolo nad moje sily. Pohladil ma po vlasoch. „Nebudem sa trápiť, sľubujem!“ V tých slovách nebola ani štipka pravdy. Pohladil ma po vlasoch a vtisol mi bozk na čelo. „Choď spať Tasha. Zajtra nás čaká ťažký deň.“ Poslednýkrát sa na mňa usmial so smútkom v očiach. „A čo Nikita?“ skúsila som ešte poslednú šancu na našu záchranu. Možno by nás spomienka na ňu zachránila. Stuhol a spustil ramená. „Tasha,“ hovoril bez toho, aby na mňa pozrel, „netráp ma viac než už trpím.“ A zavrel za sebou dvere. Bola som si istá, že na ňu myslí každý deň aj noc. No vyslovenie toho mena pre neho bolo ako rezanie do živého. Asi. Chudák brat. Chudák ja. Mali sme pred sebou ťažký deň. Ale aj ťažkú noc. Musela som vymyslieť ako sa Katjenky zbaviť. V tom horšom prípade, ako jej poriadne znepríjemňovať život. Любовь есть сила вы не можете контролировать. † Už tri hodiny som nenávistne zazerala na porcelánovú bábiku v bielych šatách vešajúcu sa na môjho brata. Snažil sa vyzerať radostne, ale ja som videla, ba až cítila tú bolesť v jeho vnútri. Všade bola vrava, kapela na nízkom pódiu vyhrávala, na parkete sa v pomalom rytme vlnilo niekoľko párikov. „Ilyuška, poď tancovať,“ zatiahla Katjenka tým svojim piskľavým hláskom. Ilya si povzdychol, nahodil svoju novú umelú fasádu šťastného novomanžela a nechal sa odtiahnuť do stredu parketu. Odrazu všetci prestali tancovať, každý upieral pohľad len na nich, každý hovoril aký sú krásny pár, že im to tak pristane. Už som nevládala sledovať túto frašku. Hodila som obrúsok zo svojich kolien rovno do taniera a naštvaná som sa šla skryť pred tým nechutným bľabotaním. Chcela som bežať, ale v tých úzkych šatách som ledva kráčala nie to ešte bežala. Hej, mama mala dobrý vkus, ale toto trošku prestrelila. Prechádzala som okolo stola s tortou, tak som uchmatla nôž a skryla sa medzi vysoké tuje, tam, kde ma nik nemohol vidieť. Myslela som si. „Natasha,“ vykríkol dobre známy hlas a už mi jeho majiteľ zvieral zápästie ruky, v ktorej som držala nôž. „Čo chceš, preboha, robiť?“ Zamračila som sa na tú tvár, ktorú som poznala len s arogantným úškrnom. Teraz tam boli starosti.„Ivaškov, šibe ti?“ prižmúrila som oči. „Mne šibe?! Ty sa tu zaháňaš s týmto,“ vytrhol mi nôž s ruky. „No a? Nejdem sa predsa podrezať!“ zasyčala som. Mlčal. „Ty si si vážne myslel, že si chcem ublížiť?“ oči mi takmer vypadli z jamôk. „A ja snáď viem ako budeš ty, maličká, reagovať? Viem aký je vzťah medzi tebou a Ilyom. A viem, že si nesúhlasila s,“ mávol rukou k hostine, „týmto tu.“ „Nevolaj ma maličká,“ zasyčala som. „A hej, nesúhlasila,“ odvrkla som, „ale preto sa nepodrežem. To radšej ju...“ stíchla som a zamyslela sa nad tou možnosťou. „Keď to už spomíname,“ vytrhla som mu nôž z ruky a rozhodla sa zamieriť rovno medzi svadobčanov. „Zbláznila si sa?!“ schytil ma za rameno a stiahol späť. Mal naozaj pevný stisk. „Pusti ma,“ precedila som pomedzi zuby. „Radšej ja vo väzení, ako on s tou mrchou.“ Márne som sa mu snažila vytrhnúť. „Prestaň!“ prikázal ostro. Jeho ruky na mojich zápästiach boli ako okovy. V snahe ma upokojiť si ma pritlačil na hruď pri čom ruky mi zvieral za chrbtom. V preklade, uväznil ma. Akoby som skamenela. Ale neupokojila som sa len preto. Stuhla som, lebo sa mi zastavil dych z tej absolútnej blízkosti jeho tela. A že to bolo pevné telo! Je pravda, že pred rokmi som ho už videla nahého, ale ten dotyk bol už o niečo inom. Toto som si ani vo sne nepredstavovala. Dych sa mi zrýchlil a srdce bilo ako o preteky. Musel to počuť, lebo na tvári sa mu objavil ten darebácky úsmev. Pohľadom sa mi vpíjal do očí, pomaly sa sklonil a bez toho, aby som čo i len mykla hlavou, priložil svoje pery na moje. Najprv to bol len ľahký, nežný bozk. No ja som sa sama ihneď postarala o jeho prehĺbenie. Nikdy by som si nepomyslela, že sa budem bozkávať s najlepším kamarátom svojho veľkého brata. Hlavne, keď to bol taký idiot. I keď sexi idiot a priznávam, že nejaký ten sen som mala. No žiadny nebol tak dobrý a chutný ako táto realita.  † Я не знаю, почему я так боюсь потерять тебя, когда ты даже не мое. † Zhlboka som sa nadýchla a zahľadela sa na svoj odraz vo vysokom zrkadle s naparádeným zlatým rámom. Bola som dokonalá. Mala som dokonale vyčesané vlasy s pár vykĺznutými kudrlinkami, dokonalý make-up, dokonalé biele šaty, ktoré mi kúpila mama. Musela som uznať, že tento krát bol jej výber skvelý. Vďakabohu! Dotkla som sa hladkej saténovej látky zdobenej perličkami a chytila medzi prsty drahú francúzsku čipku. Ale prečo som sa tak dokonalo necítila? Napravila som si biele saténové rukavičky siahajúce až do polky ramien, ktoré som ako správna dáma musela mať aj keď mi prekážali. O hodinu som mala byť spolu s ďalšími pätnástimi dievčatami (vrátane Oksany a Sonyi) uvedená do najvyššej upírskej spoločnosti Ruska. Debutantský ples bol najvýznamnejšou udalosťou pre mladé dievča ako som bola ja. Ešte pred dvoma mesiacmi som sa na to tešila ako malé dieťa na Vianoce. S Oksanou a Sonyou sme spriadali všelijaké plány, predbiehali sa, ktorá z nás bude mať krajšieho chlapca. A že som si vybrala skvele. Nikolaj Jelenivskij bol Oksanin bratranec. Alebo také niečo. Krásny blondiak s ľadovo modrými očami, starší tak o tri roky, absolvent Noriľskej akadémie, kam posielali chlapcov z rodín vysokých hodnostárov, ktorým viac ako na mene svojej rodiny záležalo na synčekoch a príliš sa báli, aby ich poslali k sv. Vasiliyovi. Jednoducho, všetko by bolo dokonalé, keby... Mysľou mi prebehla Andreiova tvár. Od Ilyovej svadby uplynuli takmer dva týždne. Po tom večere sme sa s Andreiom už nevideli a ja som sa každú noc pred spaním presviedčala, že to pre mňa nič neznamenalo. Také niečo si myslel rozum. Ale srdce... To vedelo svoje. „Vyzeráš nádherne,“ ozvalo sa spoza mňa a takmer ihneď sa vedľa môjho odrazu objavil matkin. Usmiala som sa na ňu. O debutantskom plese mi rozprávala takmer celý život. Vždy ho vykresľovala ako večer, kedy budem princeznou. Nechcela som ju sklamať a ukázať, že ma to už nezaujíma. „Ďakujem,“ odvetila som a samú ma prekvapilo, že som znela tak presvedčivo. Obzrela som si ju. Moja mama bola veľmi krásna žena. Každý nám hovoril, že sa na seba podobáme. Ten večer mala vlasy rozpustené v krásnych vlnách a na sebe čierne taftové šaty vyzerajúce ako nočná obloha. Objala ma okolo ramien. „Dnes je tvoj veľký deň.“ Uchechtla som sa. „Ja viem, mama,“ zahľadela som sa do jej očí, tých istých, ktoré som vídala každý deň v zrkadle. „A preto,“ zdvihla druhú ruku, v ktorej zvierala nejakú podlhovastú krabičku, „som ti niečo doniesla.“ Obrátila som sa k nej, vzala si škatuľku a otvorila. Vnútri bol diamantový diadém tvorený z jednej väčšej a šiestich menších slzičiek zasadených do bieleho zlata. „Mama,“ zhíkla som. „Je to pamiatka po prastarej mame Yuliane. A keby tu bola s nami, tak by určite chcela, aby si to mala na sebe.“ Aj keby som chcela povedať niečo viac, nestihla by som. Už mi ho veľmi opatrne pripla do vlasov. V hrdle mi navrela veľká hrča a len tak tak som zastavila slzy, ktoré sa mi tlačili do očí. Ten diadém bol ďalším dôkazom, že toto je dokonalý večer. Skoro... Otec ma pobozkal na líce a venoval mi jeden z mála svojich úsmevov, ktorý vo mne vzbudil nervozitu. Odrazu som sa bála, že to môžem pokaziť. A zasa by som bola to zlé dieťa, čierna ovca rodiny. Nastavil mi rameno a ja som sa mu doň zavesila. Začala hrať hudba a všetkých pätnásť párov tvorených otcami a dcérami sa postavilo do dvojradu. Hľadela som pred seba a myšlienkami bola niekde pri hodinách tanca a snažila si spomenúť, ktorá noha má ísť prvá. Ozývali sa mená a páry postupne mizli za čiernou látkou, kde sa nachádzala sála. „Ty máš žuvačku?“ povedal otec zhrozene. Ou! Rýchlo som ju prehltla a ospravedlňujúco na neho pozrela. Pohoršene pokrútil hlavou (ako vždy), ale nekomentoval to. No, v robení prešľapov som bola úplná jednička. „Natasha Maximovna Dragomirova,“ ozvala sa moderátorka večera a spolu s otcom sme vstúpili do mäkkého svetla zlatých svietnikov, „dcéra Maxima a Anastasiye Dragomirových.“ Zastali sme presne na mieste, ktoré nám vbíjali do hlavy na kurzoch (vtedy tam bolo aj veľké červené X). V rýchlosti som si obzrela sálu. Bola ladená do svetlých farieb. Biela, slonovinová a zlatá dominovali celej výzdobe. Samozrejme, drobné náznaky krvavo červenej nesmeli chýbať. To aby sme nezabudli na to, že sme upíri. Zrejme. Do nosa mi udrela vôňa ruží a ľalií. Pohľadom som zastavila na stole našej rodiny, kde sedela mama, ktorá si vreckovkou utierala zablúdené slzičky. Ilya jej jemne stisol ruku a žmurkol na mňa. Chcela som mu to oplatiť, ale to by bolo proti bontónu. Potom som už ďalej nepozerala. Po prvé, vedela som, že vedľa neho bude zmija, ktorú som vidieť nechcela, a po druhé, podišiel k nám Nikolaj v bielych rukavičkách a spravil hlboký úklon. Otec odo mňa odstúpil a dovolil, aby si ma ten krásny princ, ktorý si svojho bieleho koňa odparkoval vonku, odviedol. Spravila som pukerlík a podala Nikolajovi ruku. Naznačil bozk, ale jeho pery sa nedotkli mojej ruky. Bolo to tak pekné. Ale... Keď ma viedol na parket, zbadala som tvár, ktorá ma budila od Ilyovej svadby. Andrei Ivaškov sedel neďaleko nášho stola a vedľa seba mal nejakú upírku. Tú viditeľne nezaujímali ceremónie. Celý čas upierala pohľad na neho. Zovrela vo mne žlč. „A teraz, dámy a páni, prosím potlesk pre tohtoročné debutantky.“ Sála sa rozozvučala a všetkých pätnásť párov sa pustilo do tanca slávnostného uvádzacieho valčíka. No ja som sa naň už nemohla sústrediť. Neviem koľkokrát som stupila svojmu partnerovi na nohu. Hlavné bolo, že som videla Andreia ako odvádza tú upírku zo sály preč. Všetka dokonalosť bola fuč... „Dobrý večer,“ šepol mi do ucha. Až som trošku naskočila ako som sa zľakla. Pozrela som na neho a srdce mi zovrelo. V tom smokingu vyzeral tak sexi. Rýchle som sa odvrátila. „Dobrý večer,“ odvrkla som. Stáli sme na poschodí, ktoré som si zvolila za svoj úkryt pred rodinou. Nechcela som im kaziť večer. Ponad zábradlie som v tichosti sledovala čo sa deje dole a márne hľadala Andreia. Miesto toho si našiel on mňa. Ak je taký aj v teréne, tak musí byť dosť dobrý agent, pomyslela som si. Nastalo trápne ticho, počas ktorého sme sledovali tanečný parket. „Kam zmizol tvoj partner?“ Nadvihla som obočie. Doteraz mi Nikolaj nechýbal. Pohľadom som prechádzala po hosťoch. Netrvalo dlho a našla som ho. Bol dosť viditeľný. Točil sa okolo Sonyi a flirtoval s ňou. A snažil sa ju opiť. Vybrala som si fakt „skvelú“ partiu. „Hm,“ našpúlila som pery, „asi nie som dosť dobrá spoločníčka.“ Na tom tvrdení bolo toľko pravdy... Vôbec som sa Nikolajovi nečudovala. Každú jeho snahu o konverzáciu, flirt alebo niečo podobné som odpálkovala jednoslovne, prípadne, keď mal šťastie, tak jednoduchou vetou. Pred mesiacom by som sa pretrhla, aby som ho zbalila. Teraz som celý čas hľadela niekde inde. Potom sa ospravedlnil, že si musí odskočiť a viac sa nevrátil. Vôbec mi to neprekážalo. „Nemyslím, že je chyba v tebe.“ Hej, chyba je v tebe, napadlo mi. „A čo tvoja priateľka?“ „Liliya Titova?“ Ticho sa zasmial. „Je to bývala spolužiačka. Robil som jej garde. Jej sestra je jednou z debutantiek. Pre tú rodinu by bola strašná hanba, keby sa tu ich najstaršia dcéra objavila bez partnera.“ „Tak prečo nie si pri nej?“ „Pretože sa rozhodla, že sa opije pod obraz Boží, keď zbadala tvojho brata s jeho ženuškou. Vždy bola do Ilyu strašne zamilovaná.“ Na tvári sa mi objavil úsmev, ktorý som sa ihneď aj snažila skryť. Nevyšlo. „Konečne si sa usmiala.“ „Čože?“ obrátila som sa k nemu s prekvapeným výrazom. „Konečne si sa usmiala,“ zopakoval, „a bolo to úprimné.“ „Ja,“ zasekla som sa a chvíľu premýšľala čo tým myslel. Z toho pomykova som bola nervózna. „Ako to môžeš vedieť?“ vyštekla som nakoniec. „Nebol si pri mne. Vlastne si nebol nikde poblíž.“ Myslím, že z toho viac než jasne sršala výčitka. Sakra! Pozrel na mňa a prekvapivo sa mu na tvári nezjavil ten jeho klasický samoľúby úsmev. „To neznamená, že som ťa nevidel.“ „Blbosť,“ odvrkla som a radšej pozrela inam. Nohy sa mi už i tak podlamovali. Chcela som si zachovať aspoň akú takú tvár. Až teraz som si uvedomila ako veľmi som bola urazená, že sa mi celý ten čas neozval. Silnejšie som zovrela zábradlie. „Tasha,“ dotkol sa môjho predlaktia a mnou prebehla vlna, ktorá odplavila tie výčitky čo sa mi drali na jazyk a naopak mi pripomenula to, čo som cítila, keď sa ma dotkli jeho pery. „Celý čas ťa sledujem a celý čas ma strašne vytáča, že si tu s hentým...“ odmlčal sa, „pakom.“ Myslím, že mal chuť použiť niečo tvrdšie, ale asi chcel byť slušný. Tento krát sa mi pery roztiahli do úsmevu, ktorý som nemienila kryť. Spustila som ruku k telu, sklopila pohľad a sledovala ako mi prechádza po saténe a tým dotykom zanecháva na mojej pokožke horúcu stopu. Preplietol si so mnou prsty. V duchu som nadávala, že mám na sebe tie hlúpe saténové rukavice, no nemienila som nás rozdeliť len preto, aby som ich zo seba strhla. Chytil mi bradu medzi palec a ukazovák a donútil ma tak na neho pozrieť. „Chýbali ste mi, slečna Dragomirova,“ šepol a nahol sa ku mne. Privrela som oči a čakala, že zasa ucítim tie mäkké nežné pery. Keď v tom si niekto odkašľal. „Ako to, že si mi to nepovedala?!“ zasyčala na mňa Oksana a pohľadom sledovala, ako Andrei schádza po schodoch späť medzi hostí. „Čo som ti mala povedať?“ zatvárila som sa ublížene. Oksana mala často problémy so svojim jazykom. A aj napriek tomu, že som ju mala rada a bola mojou najlepšou priateľkou, ktorej som verila, nemienila som riskovať. „Že ty a,“ ukázala ku schodom, kde bol ešte pred chvíľou Andrei, „Ivaškov... No však vieš.“ Jemne sa začervenala. Nedobrovoľne som sa uškrnula. Málokedy bola v pomykove. Trochu ma to nadchlo. Nestávalo sa často, že som ju dostala. Radšej som to rýchlo zamaskovala. Prekrútila som očami a preložila si ruky cez prsia. „Zbláznila si sa? S ním? To skôr pek-“ „Peklo zamrzne, bla bla,“ skočila mi do rečí. „Dragomirova, ja nie som slepá a ani blbá! I keď to Bulgakovová občas tvrdí. Ale to je jedno,“ rozhodila rukami. „Takmer ste sa pobozkali! A nesnaž sa mi klamať!“ Zostala som ticho a len na ňu hľadela. Bála som sa jej o tom povedať. Lenže som vedela, že ak to budem stále popierať, tak sa na mňa naštve. A predstava, že o ňu prídem bola... bolestivá. Zhlboka som sa nadýchla. „Fajn, fajn! Na Ilyovej svadbe sme sa bozkávali. Potom som myslela, že to bol len flirt. Z jeho strany,“ dodala som rýchlo. „No a teraz,“ odmlčala som sa. „Teraz sme nič nestihli, lebo niekto tu chytil záchvat kašľu.“ Zalapala po dychu a pozerala na mňa s vyvalenými modrými očami. „Hálo,“ zamávala som jej pred tvárou. „Žiješ?“ Otriasla sa. „Ja som to vedela,“ spustila, „vždy si tvrdila aký je hrozný a pri tom... Ach Tasha! Ty jedna mrcha! Vždy si vezmeš tých najkrajších chlapov. Odkedy sa ti páči, ha? A ako bozkáva? Dúfam, že tak dobre ako vyzerá. A čo jeho telo? Už ste...“ „Stop,“ prerušila som ju skôr, ako by ona mňa dohnala do úzkych. „Bozkáva nádherne. To je všetko čo ti o ňom môžem povedať. Veď odvtedy uplynuli len nejaké dva týždne. Čo si to o mne myslíš?“ Uškrnula sa. „Prepáč.“ Pristúpila som k nej, chytila jej ruku a silno zovrela. „Oksana, sľúb mi, že to nikomu nepovieš,“ hovorila som dôrazne. „Neviem čo z toho bude. Ale tuším, že z mojej rodiny by to nikto neprekusol.“ „Ilya určite áno,“ žmurkla na mňa. Oksana môjho brata vždy žrala. Nadvihla som obočie a pokrútila hlavou. „Si naivná! Ten bude stáť tesne pred otcom. Veď je to môj starší brat a ochranca v jednom. Andrei je jeho kamarát. Tak si daj dve a dve dohromady.“ Už otvárala ústa, že mi niečo povie. „Čo tu robíte?“ zahučala Sonya kráčajúca po schodoch. Tak túto do toho už určite nezasvätím. Prižmúrila som oči a vyplazila na ňu jazyk. „Ohovárame ťa! Prebrala si mi chlapa,“ zavrčala som. Oksana sa zachichotala a Sonya vyzerala, že by sa najradšej prepadla pod zem. „Ty si to videla?“ „Mala som lístky do prvej rady,“ pokrčila som ramenami a prešla k nej. „Ale že si to ty, nechám ti ho. Nikolaj je na môj vkus,“ hodila som očkom po Oksane, „príliš podobný tuto Drozdovovej.“ Oksana sa zatvárila pohoršene. „Hnusilo by sa ti so mnou chodiť? Hlavne, že so mnou spávaš. Pche,“ odfrkla. Všetky tri sme vybuchli smiechom. „Mali by sme ísť dole,“ dostala som zo seba, „tri debutantky im už budú chýbať.“ Obe súhlasne prikývli. A keď sme sa dostali medzi hostí, zovrela mi Oksana ruku a vtisla bozk na líce. „Sľubujem, že nič nepoviem,“ šepla a zmizla medzi hosťami. Odpila som si z už šiesteho pohára šampanského. Nechcela som sa opiť, ale musela som niečo robiť. A keďže Sonya po mojom požehnaní odtiahla Nikolaja, tak som tam zostala sama. Nehovoriac o neustálej snahe vyhýbať sa rodičom a frustrácii vyplývajúcej z nemožnosti dostať sa k Andreiovi. „Nepreháňaj to,“ objal ma Ilya okolo ramien a odtiahol mi pohár od pier. „Hej!“ „Žiadne hej, sestrička,“ stále sa na mňa usmieval, no v jeho hlase bola kázeň. „Nechcem, aby si sa opila.“ Rozhodla som sa, že mu nepoviem ako neskoro prišiel. Oprela som sa o neďalekú stoličku, aby som sa nekývala a opätovala mu pohľad. „Ďakujem za starostlivosť. Ale už som dospelá. Tak by si si takéto reči mohol nechať pre svoju,“ pozrela som na postavu vedľa neho, „ženušku.“ Obzrela som si ju. Musela som uznať, že jej to pristalo. A preto som ju neznášala ešte viac. „Ja sa, na rozdiel od teba, neopíjam,“ odfrkla tým svojim afektovaným hlasom a odpila si zo svojho pohára. „Ja viem, ty to nepotrebuješ. Ty si otravná a zosmiešňuješ sa aj za triezva,“ odbila som ju a už som plánovala vziať od čašníka ďalší pohár, keď mi niekto uväznil zápästie. „Čo-“ zasekla som sa. Stál tam Andrei. „Brat ti povedal,“ usmial sa na mňa, „aby si už prestala piť.“ Zahryzla som si do pery. „Ďakujem, Andrei,“ potľapkal ho Ilya po pleci. „Myslím,“ začal a pozrel na jedno z veľkých francúzskych okien, kadiaľ sa dalo vyjsť do priľahlých ružových záhrad, „že ju vezmem na vzduch. Ty zatiaľ zabav vašich rodičov.“ Ukázal niekde dozadu. Pozrela som ta. Naši stáli chrbtom k nám a bavili sa s nejakými ďalšími ľuďmi. Mala som pocit, že otec berie ples skôr ako možnosť pre stretnutie sa s ďalšími významnými upírmi, s ktorými musí riešiť svoje „vojenské stratégie“. Prišlo mi z toho nevoľno. Ilya prikývol a už kráčal preč so svojou ženuškou v pätách, ktorá mi venovala jeden svoj arogantný pohľad. Na oplátku som jej poslala jednu dokonalú grimasu. Bola som si istá, že ona to otcovi i tak zavesí na nos. Ale vtedy mi to bolo jedno. „Tasha,“ napomenul ma Andrei a už ma ťahal von. Samozrejme absolútne to tak nevyzeralo. A akoby zázrakom si nás nikto nevšimol. Teda, asi. Ja som totiž sledovala len jeho. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu presýteného vôňou ruží. Pokrčila som nosom. Bolo jej priveľa. Andrei si vyzliekol sako a džentlmensky mi ho prehodil cez ramená. Vzhliadla som k nemu. „Je zima,“ povedal s vážnou tvárou, „nechcem, aby si prechladla.“ Áno, napriek tomu, že bolo neskoré leto, tak noci v Petrodvorcoch boli chladné. Chytil ma okolo ramien a pomaly viedol k nízkym schodíkom vedúcim medzi ružové kríky. „Prejdeme sa. Aspoň sa ti rýchlejšie prečistí mozog.“ Zamračila som sa a prudko zastala. „Čože?“ Prekvapene na mňa pozrel. Vyzeral, že takú reakciu nečakal. Vytrhla som sa mu. „Nie som opitá,“ povedala som hlasnejšie, než som mala v pláne. Pár ľudí stojacich opodiaľ sa k nám otočilo. „Pst,“ sykol. Zvrtla som sa k odchodu, no namiesto toho som zavravorala a takmer spadla. Kebyže tam nie sú jeho silné ruky tak určite. Tlmene sa zasmial a mňa zaplavila červeň. „Sakra!“ „No tak, maličká! Nenadávaj! Lebo ti pusu vydrhnem mydlom.“ Pri tej predstave som sa zasmiala ja. Radšej som sa už nebránila a pekne ho nasledovala do bludiska tvoreného kríkmi ruží všetkých možných farieb. Samozrejme, bez jeho podopierania by som to sotva zvládla. Posadili sme sa na najbližšiu kamennú lavičku. „Naozaj nie som opitá,“ povedala som plačlivo a pozrela na neho len kútikom oka. „No to určite,“ zazubil sa na mňa. „Fajn,“ namosúrene som si preložila ruky cez prsia. Občas, keď som sa opila, som mala abnormálne výkyvy nálad. „Ale vieš koho to je vina? Vaša, pán Ivaškov,“ pichla som do neho prstom. „Pretože, keby ste mi nepomotali hlavu, tak by som tu teraz sedela s pánom Jelen-“ To meno mi jednoducho vypadlo, a tak to skazilo ten správny dojem môjho nádherného vyčítavého monológu. „Ehm, s tým... no... Nikolajom.“ Aj naďalej sa usmieval. Zavrčala som naň a trochu sa od neho odsunula. „Si rozkošná, keď sa hneváš, maličká,“ natiahol sa a pohladil ma po líci. Vždy som neznášala, keď ma tak oslovoval. Ale odrazu mi to prišlo strašne krásne a strašne strašne milé. Odrazu mi to až tak nevadilo. Pri jeho dotyku som bola zasa krotká ako ovečka. „Celý večer som chcel niečo spraviť.“ „Vážne?“ povedala som až príliš nadšene. Očakávala som bozk. Na moje prekvapenie sa postavil a podal mi ruku. „Smiem prosiť?“ Nadvihla som obočie, keď som pochopila, že chce tancovať. „Nehrá tu hudba,“ upozornila som. „To nevadí,“ povedal tým najsladším hlasom, aký som kedy počula. Prijala som jeho žiadosť, dala si dole jeho sako a vstala. Položila som mu ruku na plece, on na môj pás, a druhú vložila do jeho dlane. Začali sme tancovať na tóny imaginárneho valčíka. „Chcel som to urobiť od vtedy ako si sa objavila na tom pódiu. Strašne som žiarlil.“ Jeho slová ma zaskočili. „Andrei, prestaň si zo mňa robiť srandu,“ sklopila som pohľad. Zastavil a odstúpil odo mňa. Chcela som protestovať, no mala som pocit, že som ho svojimi slovami urazila. „Ach, maličká,“ vzdychol, „niekedy si neskutočne tvrdohlavá. Prečo mi neveríš?“ Mlčala som. Chytil mi tvár do dlaní a priblížil sa ku mne. A keď sme boli od seba už len pár centimetrov (možno skôr milimetrov), tak zastavil. „Snáď mi po tomto budeš konečne veriť.“ A pobozkal ma takým bozkom, za ktorý sa oplatí aj zomrieť. Chutil stokrát lepšie ako ten prvý. Навсегда не существует. Не для кого-либо. † „Andrei,“ vzdychla som jeho meno a snažila sa dostať k jeho opasku. Bol nádherný teplý deň a altánok v našej priestrannej záhrade bol dokonalým miestom na tajné stretávanie. Jasné, bolo to dosť na očiach. Ale riadila som sa heslom „pod lampou je najväčšia tma“. „No pŕŕŕ,“ odtiahol sa odo mňa a ustúpil o krok dozadu, pričom mi ruky nechal na ramenách. Čiže ma držal v dostatočnej vzdialenosti, aby som sa ho nemohla dotýkať. Nadvihla som obočie. „Nehovor mi, že si strážiš svoj vienok zelený!“ Bol by to veľmi zlý vtip. Hlavne, keď som vedela aký Casanova to je. Prekrútil očami. „Nebuď smiešna,“ poznamenal sucho. „Tak buď to alebo sa hanbíš,“ zlomyseľne som sa usmiala, „za niečo.“ Zamračil sa, nadvihol hornú peru a ukázal tesáky. Fajn, nebudem klamať, že ma nebavilo ho vytáčať. Bol vtedy tak sexi nebezpečný. Znova som sa pokúsila dostať bližšie. Márne. Chytil ma pevnejšie. „Prestaň,“ zavrčal a pozrel na chodník obklopený rúžovými kríkmi. „Po prvé, sme na záhrade a ja nie som exhibicionista. A po druhé, vieš si predstaviť, čo by sa stalo, kebyže nás pristihne tvoj brat?“ „Neviem a ani ma to nezaujíma,“ prestala som sa namáhať a narovnala sa. „Odkedy si taký bojko?“ Preložil si ruky pod prsiami. „Nie som bojko! Len je to môj kamarát. A teba by nezabil. Ale ja by som umrel veľmi bolestivou a pomalou smrťou. Ver mi, je v tom naozaj dobrý.“ „Blbosť,“ hlesla som a posadila sa na lavičku z bieleho kameňa. Pozrela som po ňom jedným očkom. „A otca sa nebojíš?“ Zbledol. „Asi si potrebujem sadnúť,“ zviezol sa vedľa mňa. Zrejme mu došlo, s čím sa na tej svadbe začal zahrávať. Cítila som isté zadosťučinenie. Snažila som sa kašľom zamaskovať smiech. „Mňa, na rozdiel od teba,“ položila som mu ruku na stehno a pomaly ňou postupovala vyššie, „nebezpečenstvo vzrušuje.“ Obrátila som sa k nemu a pobozkala ho na krk. Nebránil sa. Pobozkala som ho na líce, potom na pery. Stále nič. Tak som sa rozhodla byť odvážna. Rýchlo som si na neho obkročmo sadla a objala ho okolo krku. Jednu ruku mi položil na chrbát, druhú na zátylok a pritisol ma k sebe. Takmer sme sa zasa bozkávali, keď... „Tasha, matka vravela, že-“ spoza vysokých ružových kríkov vyšla postava. Samozrejme, nemohla som mať šťastie, nemohla to byť jedna zo slúžok. Prvý kto nás musel načapať bol Ilya. Skvelé načasovanie. Pozrela som do neba. „Super,“ zasyčala som. Očkom som pozrela po Andreiovi. Pred tým bol bledý, ale teraz chytal zelenkastý odtieň. Asi zabudol dýchať. Ani som nestihla zareagovať, už som sedela na lavičke a on stál pred mojim bratom. „Ilya, ja som...“ „Čo ty si?“ hovoril braček ľadovým hlasom, pri ktorom som mala pocit, že kvety strachom zvädnú. „Pozri, ja ti to vysvetlím,“ trochu ustúpil, keď si všimol lesk Ilyovej dýky, ktorú mal pripásanú pod plášťom. „Čo mi chceš vysvetľovať?! Veď som to videl. Práve si hanobil česť mojej rodiny. To si si nemohol vybrať nejakú inú? V dome je dosť slúžok. Prečo práve moju sestru?!“ Pri slovách moja sestra sa hlasitosť jeho hlasu zvýšila. Asi to mal byť dôraz alebo si až teraz naozaj uvedomil o čo ide. Prípadne sa prestával ovládať. Zrejme to bolo všetko dohromady. Niečo mi vravelo, že sa do toho musím vložiť aj ja. „Ilya, prosím ťa, prestaň!“ zrúkla som. „Ty mlč,“ štekol po mne, „ty nevieš aký je. S každou sa len pohrá, a potom ju odhodí ako nejakú použitú lacnú hračku.“ „Ilya,“ okríkla som ho, „prestaň! Čo teba do toho?! Čo sa staráš?! Nemám dvanásť! Nemusíš ma ochraňovať! Viem sa o seba postarať aj sama.“ Mlčal. Moje vystúpenie ho viditeľne zaskočilo. Mala som pocit, že som to prehnala. „Ilya prepáč! Ja som to...“ podišla som k nemu bližšie a dotkla sa jeho ramena. „Nedotýkaj sa ma,“ odstrčil moju ruku. „Budem rešpektovať tvoje prianie a už vôbec sa nebudem starať,“ ani na mňa nepozrel. Svoj opovržlivý nenávistný pohľad venoval len Andreiovi. „A ty, sa mi nepleť do cesty!“ Prstami prebehol po rukoväti svojej dýky, zvrtol sa na päte a rázne odkráčal preč. Jeho slová na mňa pôsobili ako ľadová sprcha. Andrei klesol späť na lavičku a vložil si hlavu do dlaní. „To som pohnojil.“ Nevnímala som. Vedomie, že som práve stratila bratovu náklonnosť a lásku ma pri srdci tak pálilo, že som nemohla myslieť už na nič iné. В конце концов, вы все, что вам когда-либо. † Kráčala som úzkou uličkou neďaleko centra Moskvy. Ešte pred polhodinou som prehovárala Oksanu, aby ma kryla pred jej rodičmi. Nepáčila sa jej tá predstava. No nakoniec povolila. Našťastie. V Moskve som bola len preto, aby som si mohla spraviť tento malý výlet. Srdce mi bilo ako o preteky. Nevideli sme sa príliš dlho. Potrebovala som vedieť čo s ním je. Áno, normálne uvažujúca bytosť s výčitkami by sa radšej so stiahnutým chvostom skryla pod posteľ. Ja nie. No a čo, že sa Ilya hneval? Áno, na začiatku som mala strach, že som ho stratila. Ale, je predsa moja rodina. Raz mi musel odpustiť. Ale Andrei? Ten sa možno rozhodol, že už ma nechce vidieť. I keď neviem z akého presvedčenia. Česť? Asi tá u agentov predchádza láske. Alebo čo to medzi nami bolo. Ešte som to nevedela určiť. Tak či onak, nemohla som dovoliť, aby sa vyparil z môjho života takýmto spôsobom. Vyšla som spoza rohu a zastala. Tuhšie som si pritiahla svoj čierny a hlavne extrémne nenápadný kabát z výpredaja jedného bezmenného butiku. V mojej skrini sa také veci často nevideli. Vlastne myslím, že bol jediný. Predo mnou bola široká štvorprúdová cesta, kde sa rýchlo premávali muklovia v tých svojich škatuliach na kolesách. Musela som cez ňu prejsť. Na druhej strane bola budova Agentúry, kde som mala šancu nájsť Andreia. Premerala som si ju pohľadom. Zanedbaná. To bolo slovo, ktoré by ju dokonale vystihovalo. Ošarpané steny a zadebnené okná rozhodne nenasvedčovali, aká významná inštitúcia by sa tam mohla skrývať. Už som chcela vykročiť, keď v tom ma schytili čiesi ruky a stiahli späť do uličky. Aj by som vykríkla, kebyže mi ten niekto nezakryl ústa. Strach mi vytlačil z pľúc všetok vzduch. „Psst,“ zaznelo mi pri uchu. „To som ja.“ Neviem ktorý pocit u mňa vtedy prevažoval. Úľava, či prekvapenie. Ruky ma pustili a ja som sa k nemu mohla konečne otočiť tvárou. „Andrei,“ zvýskla som, stúpla si na špičky a objala ho okolo krku. Zhlboka som do seba nasala jeho korenistú vôňu. Až vtedy som si uvedomila ako bolestne mi chýbal. No ja jemu asi nie. Naopak mi chytil moje ruky a odtiahol sa. Niečo ma pichlo do srdca. „Tasha, čo tu robíš?“ hovoril chladným hlasom, z ktorého ma mrazilo na zátylku. „Ja...“ vyschlo mi v hrdle. Nemala som páru čo rozumné mu povedať. A on mi zrejme nijako nemienil pomôcť. Len pozeral. „Prišla som, lebo si mi chýbal,“ sklopila som pohľad. „Aha,“ zaznela suchá odpoveď, no pre mňa to bolo ako ostrý nôž do brucha. „Aha?“ pozrela som na neho a bola som si istá, že z očí mi musia šľahať blesky. Ja sa tu za ním ťahám a on sa bude správať ako... „Pozri Natasha, nemala by si...“ „Natasha?!“ skočila som mu do reči. „Odkedy som Natasha?“ Prekrútil očami. „To je jedno! Nemáš tu čo robiť.“ „Ja som prišla za tebou,“ vypískla som. „Nemala si,“ odvrátil sa. Bol tak odťažitý. Nikdy som si nemyslela, že sa niekto bude takto ku mne správať. A už vôbec nie on. „Čo je to s tebou?“ šepla som a pokúsila sa ho dotknúť. Odtiahol sa ako keby som bola niečo nechutné. V hrdle mi navrel knedlík. „Nič so mnou nie je,“ odvrkol. „Som taký ako vždy.“ „Ale...“ „Ale čo?“ prerušil ma a zahľadel sa na mňa s tak ľadovým pohľadom, že ma to donútilo ustúpiť dozadu. „Bože Tasha! Čo si si myslela?! Bol som blbý, keď som začal mútiť hlavu takému dievčatku ako si ty. Vďaka Bohu za to fiasko v altánku. Kebyže niet toho, tak ktovie čo by sa stalo. Maličká, buď vďačná, že nás Ilya prichytil.“ „T-t-to,“ zakoktala som sa, „to nemyslíš vážne!“ Nadvihol jeden kútik úst v akomsi úškrne. „Myslím to smrteľne vážne. Choď domov, maličká a ďalej,“ zdvihol ruku a odhrnul mi premeň vlasov, „sa poslušne hraj s bábikami.“ Odsotila som mu ruku. „Ako to môž-“ „Ivaškov,“ zavolal niekto na konci uličky. Obaja sme tam otočili hlavy. Kráčala k nám mladá žena. Bola oblečená stroho, len v čiernej farbe. Tak ako každý agent. Vlasy pevne zviazané na temene hlavy, bez make-upu. „Abramova,“ odpovedal a vykročil k nej bez akejkoľvek snahy mi to vysvetliť. Nechápavo som hľadela na jeho chrbát. Objal ju a pritisol k sebe. Žiarlivosť mi spaľovala myseľ. A keď ju predo mnou pobozkal... Zakymácala som sa a rukou sa zachytila o neďalekú smetnú bedňu. Odtrhol sa od nej a pozrel na mňa. Na chvíľku sa mi zazdalo, že tam vidím smútok, ale... Bola som si istá, že som si to len nahovárala. „Bež domov Natasha,“ prikázal. „Takto večer sa malé dievčatká nemajú čo potulovať po cudzom meste.“ A už bez akýchkoľvek slov sa mi on a tá upírka obrátili chrbtom a kráčali preč. „Kto to bol?“ počula som ešte. „Nik zaujímavý,“ odpovedal. Oprela som sa o stenu a zošuchla sa k zemi. Nevedela som ako dlho som sa tam utápala v slzách a smútku, ako dlho som si nadávala za svoju naivitu. Jedno však bolo isté. Ivaškov mi dolámal srdce na márne kúsky. Вы можете скрыть свое прошлое, но вы не можете изменить истине. † Od toho fiaska v tmavej uličke Moskvy ubehli nejaké dva mesiace. Bola som nervózna, smutná, vždy nahnevaná, mala som pocit, že mi nikto nerozumie. A nemala som ani Ilyu. Neviem či sa rozprával s Andreiom. Niekoľkokrát som dúfala, že sa mu vyhrážal, nahovoril ho, aby sa ma zbavil. Ale potom... vždy mi došlo, že takéto poníženie by mi Ilya nikdy nepripravil. A keďže ma neprišiel utešovať, tak o tom ani nevedel. Alebo bol na mňa tak naštvaný, že by možno ani nechcel. Nechal sa preveliť na tajnú misiu do Kyjeva. Niečo ako začlenenie sa do tamojších bojových jednotiek. Infiltrovanie alebo niečo podobne. Srdce mi pukalo, keď som pozerala von oknom, ako jeho kočiar odchádza po našej príjazdovej ceste. Ani sa nerozlúčil. Bola som nahnevaná. Ale nevedela som sa rozhodnúť či na neho alebo na seba. Nenašla som dostatok odvahy, aby som ho požiadala o odpustenie. Po lícach sa mi skotúľala zatúlaná slza. „Ach! Malá Natashka plače za svojím bračekom,“ ozval sa odo dverí piskľavý hlas. Rýchle som si spakruky utrela tvár a snažila sa zmiznúť z miestnosti. Avšak to by nebola Katjenka, keby sa do mňa nesnažila pichnúť ako nejaká osa. „To je tak,“ postavila sa mi do cesty, „rozkošné,“ natiahla sa, aby ma pohladila po vlasoch. Zrejme. Ale ja som jej ruku odbila. Zmija na mňa ruky klásť nebude. Zamračila som sa na ňu. „Ustúp,“ zavrčala som. Pokrútila hlavou. Na tvári jej pohrával škodoradostný úsmev. Pozrela som k stropu a nechápala som za čo ma tí hore trescú. Strčila som do nej. Stratila rovnováhu a padla na zadok. Konečne sa stala nejaká dobrá vec! Ale nestihla som sa z nej tešiť príliš dlho. „Natasha,“ zadunel z druhej strany izby hlas. Architekt, ktorý navrhoval náš dom nebol pri zmysloch. Načo sú v jednej izbe dvoje dvere? Prikrčila som sa pod náporom otcovho hnevu ukrytého v jeho hlase. Pomaly som sa k nemu otočila. Spravil tri dlhé kroky a už bol pri mne, týčil sa nado mnou v celej svojej výške. „Prečo si strčila do Katjenky?“ „Otec, ja-“ „Svokor, to nič,“ skočila mi do reči. „Chcela som ju len utešiť,“ pozbierala sa zo zeme a s neúprimne trpiteľskou tvárou si oprašovala šaty, „ale viditeľne ju Ilyov odchod zobral až príliš. Nechala priechod svojim emóciám. To je v poriadku. Odpúšťam jej,“ povedala veľkoryso. Už som otvárala ústa, že jej na to dačo odseknem, no otec ma predbehol. „Katjenka, to nie je v poriadku. Natasha by sa už mala vedieť správať. A napriek tomu, že vy ste tak šľachetná, ja taký nebudem,“ zabodol do mňa pohľad. „Choď do svojej izby. A zostaneš tam dva týždne. Je ti to jasné?“ Zasa som len naprázdno otvorila a hneď aj zavrela ústa. Pozrela som k zemi a ticho prikývla. „Katjenka, s Anastasiyou sme si chceli dať čaj. Pripojíte sa?“ „Och, samozrejme! Ste tak láskavý. Teraz to potrebujem, keď Ilya,“ nedokončila a popotiahla nosom, ako keby chcela plakať. „Nebojte sa o neho! Čoskoro sa vráti živý a zdravý,“ chytil ju okolo pliec a viedol von. Pozrela som na nich práve vo chvíli, keď ma míňali. A Katjenka mi venovala jeden nefalšovaný bosorkin škodoradostný úsmev plný zadosťučinenia. Nie, ja nemôžem mať v živote nič jednoduché. Я кого-то совсем другое, когда я с тобой. Кто-то больше, как я. † „Vrátil sa,“ vykríkla slúžka, keď vletela do salónika, kde som bola nútená popíjať čaj v spoločnosti svojej guvernantky a prekliatej neúprimnej Katjenky vyšívajúcej nejaký ďalší gýčový obrus. Obe sme spozorneli a nechápavo sme vzhliadli. „Mladý pán,“ široko sa usmiala, „sa vrátil.“ Ďalej som nepremýšľala. Vyskočila som z kresla a ozlomkrky utekala dole schodmi. Dáma-nedáma, musela som ho vidieť. Posledných päť schodov som preskočila a takmer do neho vrazila. Zdvihla som k nemu hlavu a... Zhíkla som. Cez tvár sa mu ťahala škaredá jazva. „Ilya, ja...“ Slová sa mi zadrhli v hrdle. Ale veľký brat sa nezaprel. Stiahol ma do svojej náruče a silno objal. „Ilya,“ snažila som sa nabrať vzduch do pľúc, „nevládzem dýchať.“ Rozosmial sa tým svojim krásnym hlbokým smiechom a uvoľnil zovretie. No nepustil ma. Zdvihla som hlavu tak, aby som mu videla do tváre. „Už nikdy, Natashka, nechcem, aby sme boli pohádaní. Rešpektujem, že si už veľká a že sama musíš zistiť čo je dobré a čo zlé. Ale, prosím, rešpektuj aj ty, že ja som tvoj brat a nikdy nedovolím, aby ti niekto ublížil či ťa nejako zhanobil. Ak sa tak stane, bez trestu neodíde. Aj keď to je môj najlepší priateľ.“ Keby on vedel... Stačilo otvoriť ústa a povedať o Moskve. Ale to by Andrei prišiel o tú peknú hlavu. Nie, nemohla som to spraviť ani jednému z nich. Zahryzla som si do pery. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Chcela som toho toľko povedať, ale zmohla som sa len na suché: „Prepáč.“ Naklonil sa a vtisol mi bozk na čelo. „Ale nečakaj, že dám tebe a Andreiovi požehnanie,“ uškrnul sa, „aj naďalej by sa mi mal vyhýbať.“ Žmurkol na mňa (Keby on vedel...). Pohladil ma po líci a pozrel ku schodom. Doslova som videla ako sa radosť z jeho návratu domov vytratila. Sledovala som jeho pohľad a zbadala Katjenku s tým jej povýšeneckým úsmevom. „Ilya,“ šepla som. Smutne sa na mňa usmial. „To nič, sestrička. Srdce mi už aj tak zomrelo.“ Odtrhol sa odo mňa. Stihla som mu ešte chytiť ruku. „Čo to znamená?“ Zas zaletel pohľadom ku Katjenke. Podišiel ku mne a znova ma silno objal. „Nikdy nedovoľ, aby som stratil ďalší kus svojho srdca. Dávaj na seba pozor!“ „Ďalší kus?“ Nechápala som. No odrazu sa mi rozsvietilo a oči sa rozšírili. „Nikita! Ty si stretol Nikitu,“ hovorila som tak, aby ma nik nepočul. Neodpovedal, len sa otočil a stúpal po schodoch za svojou manželkou. Вы когда-нибудь бывают моменты, когда вы чувствуете, как вы секунд потерять его? † Každoročný Dušičkový ples bol pre mňa takmer nočnou morou. Nemala som na to náladu. Tú som vlastne nemala pekne dlho. Oksana a Sonya ma pomaly a isto museli neznášať pre moju večne zlú náladu. Vedela som to aj keď mi to nikdy nepovedali priamo. Na túto príležitosť som si obliekla dlhé splývavé čierne šaty s odhaleným chrbtom od Chanel. Matke prekážalo, že som si ich obliekla. Podľa nej som v nich vyzerala ako čierna vdova. Aj som sa tak cítila. Na druhej strane, koľko čiernych vdov má tak dobrý vkus ako ja? Hneď po príchode som sa čo najrýchlejšie odpratala rodičom z cesty. Nechcela som im kaziť večer. Hlavne, keď tam nebol ani Ilya. A s Katjenkou som večer tráviť nemienila. Popri mojom úteku som od prvého čašníka, ktorého som stretla schytila pohár šampanského a uchýlila sa do najtmavšieho kúta sály. Párkrát sa pri mne pristavili nejakí hostia. Jeden z nich bol aj Nikolaj, môj niekdajší spoločník z debutantského plesu. Bolestne mi pripomenul Andreia. Ale toho mi pripomínalo snáď všetko. Mala som pocit, že aj sála je vyzdobená rovnako ako keď sme tu boli na debutantskom plese. I keď teraz tú bielu zmenili za čiernu. Drobný detail. Dopila som svoj tretí pohár na prázdny žalúdok. Hlava sa mi motala a prišlo mi zle. To neznamenalo nič dobré. Bol čas úplne sa odpratať zo scény. Aj by som šla do ružovej záhrady, ale vonku padal prvý tohtoročný sneh a zmrznúť som nemienila. Na to som sa mala príliš rada. A tak som s úsmevom na perách kľučkovala pomedzi hostí a snažila sa dostať ku schodom na poschodie, odkiaľ všetkých vidno, no nik nevidí mňa. Podarilo sa. Pevne som sa chytila zábradlia a pomaly stúpala hore. Dnes som nepotrebovala sledovať hostí, dnes som nikoho nehľadala. Chcela som mať len pokoj. Kráčala som po opustenej chodbe, preč od hudby, až som došla do prázdnej šatne. Skĺzla som po stene na nízku lavičku a s úľavou zavrela oči. Aspoň na chvíľu som mohla vypnúť. Teda, dovtedy než sa zas vrátim domov. „Si v poriadku?“ Strhla som sa. „Čo...“ Vzhliadla som a takmer mi zastalo srdce. Stál tam Andrei v smokingu. Bože, ako je možné, že som si ho nevšimla? Ale odpoveď bola jednoduchá. Agent. „Kde si sa tu vzal?“ dostala som zo seba pridusene. „To je jedno,“ čupol si predo mňa. Ale dával si pozor, aby sa ma ani trošku nedotkol. „Si v poriadku? Mám pocit, že tie tri poháre ti nesadli.“ „Č-č-čože ?“ zakoktala som sa. „Si opitá,“ skonštatoval sucho. To ma nahnevalo. Vyskočila som na rovné nohy. „Čo sa staráš?!“ zrúkla som. Som si istá, že môj prejav ovplyvnil alkohol. Zaknísal sa, no nespadol. Vstal. „Posledne si mi dal jasne najavo, že o mňa nestojíš,“ kričala som ďalej a ustúpila k stene, „tak čo sa teraz staráš?!“ Mlčal, iba ma ticho pozoroval. A to ma privádzalo do zúrivosti. „Tak?!“ „Stále si mladšia sestra môjho najlepšieho kamaráta,“ odpovedal pokojne. „Ktorý sa s tebou nerozpráva!“ Vykročila som vpred a strčila do neho. Myslím, že spustil akúsi vlnu agresivity, ktorá vo mne rástla od toho večera v uličke. Bolo to na nič. Ani sa nepohol. Rovnako som mohla strkať a udierať aj do steny. „Urazil si ma! Daj mi už navždy pokoj!“ „Ale stále si Ilyova sestra. A keďže tu nie je, tak musím na teba dohliadnuť ja.“ Zaťala som ruky v päste. Tak to rozhodne nie! Mala som jedného brata a druhého som nepotrebovala. Hlavne nie takého, s ktorým som bola zblížená v intímnej sfére. Rozohnala som sa v snahe mu aspoň spraviť nejakú modrinu na sánke. No miesto toho mi poľahky schytil päsť a skrútil tak, že som k nemu stála chrbtom a on ma zozadu objímal, pričom mi uväznil aj ruky. „PUSTI ma!!!“ zvreskla som. A vtedy sa mi spustili aj slzy. Podlomili sa mi kolená. Nespadla som len vďaka nemu. Slzy mi stekali po lícach v prúdoch. Nevedela som čo to malo znamenať, no nemohla som to zastaviť. Skĺzol so mnou na podlahu. „Ššš,“ začal ma hladiť po vlasoch. „Maličká, ššš.“ Je pravda, že ma to upokojovalo. „P-p-prečo?“ vzhliadla som k nemu. „Čo prečo?“ palcom mi zotrel slzy z líca. Zhlboka som sa nadýchla. „Prečo si tu?“ „Už som povedal. Si Ilyova sestra a...“ „Nekecaj somariny,“ skočila som mu do reči. „Prečo si tu?“ zopakovala som znova. Položil mi ruku na líce a ja som sa k nej inštinktívne pritisla. „Lebo som videl, že príliš veľa piješ. A,“ vzdychol, „nechcel som, aby si si ublížila.“ Nemala som slov. Tak trochu som si nahovárala, že sa mi chce ospravedlniť, že ma odprosí, prizná si chybu, padne k nohám... „Aha,“ povedala som sucho a odtiahla sa od neho. „Tak si sa zas splietol. Nechcela som si ublížiť,“ postavila som sa, „za to mi nestojíš.“ I keď, pre neho by som aj umrela (ale nie vlastnou rukou). „Môžeš si odškrtnúť ďalšiu splnenú misiu.“ Chcela som odísť, keď mi zastal cestu. „Prepáč,“ povedal ticho. „Čo ti mám prepáčiť?“ „To,“ rozhodil rukami, „všetko. Ver mi, bude to tak lepšie. Raz,“ zhlboka sa nadýchol, „raz budeš rada, že sme nepokračovali.“ Zamračila som sa. „Čože?“ „Nie som pre teba vhodný.“ Neveriacky som zatriasla hlavou a uštipla sa do ramena. Nie, nebol to sen. „Vieš čo Ivaškov? Urob nám obom láskavosť. Nesnaž sa mi hovoriť čo je a čo nie je pre mňa vhodné.“ A potom som spravila niečo iracionálne. Schytila som ho za košeľu a pritiahla si ho k ústam. Bol to krátky bozk a trošičku drsný, ale... Bol to bozk. Opäť som ho na chvíľu cítila, a nemala ho len niekde v hlave ako predstavu, ktorej som sa nemohla dotknúť. Bolo mi jedno, že má byť tento bozk náš posledný. Zrejme takú bodku som potrebovala. Odtiahla som sa a až po chvíľke som otvorila oči. Díval sa na mňa. Trošku prekvapene a trošku smutne. Aspoň som si myslela. Na chvíľu som sa odvrátila a pomaly, veľmi pedantne si oprášila šaty. A potom som mu venovala ešte jeden pohľad. „Už sa nestaraj. Svoju misiu si splnil. Viac mi nelez na oči,“ zasyčala som na neho a s čo najväčšou dôstojnosťou mojej rodine vlastnou som opustila tú šatňu. Lenže moje srdce a aj duša zostali tam pri ňom. Dopekla aj s Ivaškovom! Иногда вы должны быть своим собственным героем. † Telom mi otriasal plač. Ešte pred chvíľou som tíšila matku. Ešte pred chvíľou som dokázala neplakať. Počkala som až kým od vysilenia nezaspala. Po špičkách som sa vytratila z jej izby a chodbami trielila ako o preteky, len aby som dobehla do svojej spálne a mohla to všetko vypustiť. Padla som na všetky štyri, nechala smútok a bolesť vyplávať na povrch. Len pred pár hodinami sa otec vrátil z Moskvy biely ako stena. Triasol sa po celom tele a zatínal ruky v päste. Úrady mu oznámili, že Ilya padol do zajatia Gruzínskeho odboja. Pre Rusko bol mŕtvy. Málokedy sa stávalo, že posielali svojim agentom pomoc. Kľačala som pred otcom na kolenách a prosila ho, aby niečo urobil. Len krútil hlavou. Videla som, že ho to bolí rovnako ako mamu a mňa. Ale ten jeho zvrátený hodnotový rebríček, v ktorom bola na prvom mieste Matička Rus, jej pravidlá a zákony, mu bránil zachrániť vlastného syna. A Katjenka sa len prizerala. Nevypadla jej ani slza. Namiesto toho sa zbalila a odišla preč. Keby sa nejednalo o Ilyovu smrť, tak by som bola šťastná. Ale teraz mi to bolo jedno. „Andrei,“ vzlykala som s tvárou ukrytou v dlaniach. Bolo mi jedno, že ma urazil, že som ho už nechcela ani vidieť. „Kde si? Nebesá! Ja ťa potrebujem a ty tu nie si,“ zvreskla som. Už ma netrápilo, kto by ma mohol začuť, či vidieť. Chcela som, aby ma práve on tíšil, a uistil ma, že bude všetko v poriadku. „Maličká?“ ozvalo sa v mojej hlave. Vystrašene som vyskočila na nohy a obzerala sa okolo seba. Bol to jeho hlas. Určite to bol jeho hlas. Zalapala som po dychu. K tej bolesti sa pripojilo aj šialenstvo. Skvelé! „Tasha, počuješ ma?“ Striaslo ma. Nevládala som odpovedať. Ale čo? Šialenstvo a prázdna myseľ budú aspoň vykúpením z toho smútku. „Počujem,“ odpovedala som v duchu. „Čo sa stalo?“ „Ilyu zajali. Úrady nad ním vyniesli rozsudok.“ Nastalo ticho. To šialenstvo pominulo tak rýchlo? „Zajtra som pri tebe,“ sľúbil hlas v mojej hlave. Neverila som mu, ale aspoň na malú chvíľu to bolo tak upokojujúce, že aj napriek slzám som dokázala zaspať. „Tasha,“ ozval sa zasa ten hlas a ja som bola šťastná, že sa moje šialenstvo vracia. „Maličká,“ šepkal, „zobuď sa.“ Mala som pocit, že sa mi líca dotkli jeho pery. Moje šialenstvo zabezpečilo aj dotyky. Začínala som byť za to vďačná tomu hore. Pomrvila som sa a otvorila oči. Pozrela som rovno do jeho krásnej tváre. „Andrei,“ vzdychla som. Pohladil ma po vlasoch. „Je mi to tak ľúto,“ povedal ticho. A ja som sa zas rozplakala. Posadil sa na posteľ, chytil ma a pritisol na svoju hruď. Bolo to ako nejaký elektrický impulz. „Počkať!“ Odtrhla som sa od neho. „Ty nie si len vidina!“ Zamračil sa. „Nie, nie som.“ „Ale ako si vedel? A ako si sem vošiel?“ pohľadom som skákala z neho na dvere a späť. Bola som úplne popletená. Toto už nebolo šialenstvo. To bola realita. „Zavolala si ma,“ zasa sa ma snažil objať, „a prišiel som cez balkón.“ Sklenené dvere boli poodchýlené. „Tvoji rodičia by ma isto nepustili až k tebe.“ „Ja-ja-ja,“ chcela som niečo povedať, ale nič mi nemohlo napadnúť. Lenže moja zmätenosť bola potlačená spomienkou na Ilyu. „Zomrel,“ vzlykla som. Andreiove oči sa zaleskli. Otvoril náruč a počkal kým sa k nemu priviniem sama. Bola som mu za to nesmierne vďačná. Práve teraz som ho potrebovala viac ako čokoľvek iné na svete. Rukou mi prechádzal po chrbte a do ucha mi šepkal tak upokojujúce slová. Nevnímala som ich, stačil mi zvuk jeho hlasu. Až dovtedy kým nepovedal to najkrajšie na svete. „Ilya nie je mŕtvy. A ja sa postarám, aby sa zasa vrátil domov. Prísahám!“ Я все еще смотрю на небо и удивляться, если вы когда-нибудь пожелать вам остался. † Sedela som na posteli v tureckom sede, upierala pohľad pred seba a trochu šialene sa hompáľala dopredu a dozadu. Oksana sedela na stoličke vedľa postele. Nemusela som ju vidieť. Dobre som vedela ako sa na mňa pozerá. Súcitne, ba možno až so strachom. Bol to už takmer mesiac a Andrei sa stále neozýval. Rodičia dali zahaliť dom do čierneho. Cez Ilyov portrét v knižnici prevesili čierny hodváb. Bolo to depresívne. Ale ja som sa aj naďalej držala Andreiovho sľubu. Bola to malá nádej, no ja som v ňu verila. Veď topiaci sa aj slamky chytá. „Takže,“ ozvala sa Oksana a vytrhla ma z môjho snaženia udržať si zdravý rozum, „vravela si, že ťa Andrei počul?“ Prikývla som. „A odpovedal ti svojimi myšlienkami. Áno?“ Zasa som len prikývla. „A kde vtedy bol?“ Pokrčila som ramenami. „Mám pocit, že v nejakom výcvikovom stredisku na Sibíri.“ „Wow!“ „Čo?“ Nechápala som jej reakciu. „Dávala si niekedy pozor na dejinách?“ Vzdychla som si. „Oksana, ja mám iné starosti. Dejiny ma teraz vonkoncom nezaujímajú.“ Pozrela som na ňu a videla, že sa jej toto odbitie dotklo. Chcela som sa ospravedlniť, no predbehla ma. „Učili sme sa, že Platón, antický filozof, mal teóriu o ľudskej rase, ktorá v sebe mala dve polovice tej istej osoby – muža a ženu. Štyri ruky, štyri nohy, dve hlavy a len jedna duša. Závistliví bohovia sa rozhodli tie dve polovice od seba oddeliť. Doktorka Baronova tvrdila, že u bytostí ako sú upíri, by také niečo presahovalo hranice schopností ako ich poznáme. Ak sú si dvaja súdení, tak sa u nich môžu objaviť extrémne silné schopnosti. Telepatia na takú diaľku môže znamenať len jedno.“ „Že on je druhá polovica mojej duše.“ Srdce sa mi takmer zastavilo. Oksana prikývla. Vtom sa mi zahmlilo pred očami a v hlave sa mi ozval hlas. „Je v poriadku. Vracia sa domov.“ Когда я смотрю на вас, я дома. † Vyšla som posledných pár schodov a zastala na dlhej chodbe s vydratým červeným behúňom. Nepochopila som prečo mi Andrei prikázal, aby som prišla sem. Správu o Ilyovom návrate mi „poslal“ tak pred dvoma týždňami. Celý ten čas som sedela ako na ihlách, pretože som nemohla nič robiť. Nemohla som bežať za otcom a zavesiť mu to na nos. Nerobilo by to dobrotu. Ale zakaždým, keď som šla okolo čierneho hodvábu preveseného cez Ilyov portrét, mala som chuť ho stiahnuť. Ale to by matka nepochopila. Poobzerala som sa naokolo. Recepčná mi povedala, že pán Erikeev (Andreiovo krycie meno) má izbu 127. Divne sa pri to usmievala. Nemôžem povedať, že ma pri tom nepichol osteň žiarlivosť. Lenže ja som teraz ani nevedela čo je medzi nami. Nestihli sme sa o tom zhovárať. Zahla som vpravo a sledovala čísla. 119, 121, 123, 125 a... 127. Ešte raz som sa poobzerala po chodbe, či tam nik nie je. Začínala som mať pocit, že tí dvaja do mňa vložili tie svoje „agjentovske“ paranoje. Nikto nikde. Zaklopala som. Takmer okamžite sa dvere nehlučne pootvorili a cez škáru na mňa pozreli Andreiove smaragdovo zelené oči. Kým ma zbadal bol vážny. Ale hneď na to sa mu po tvári rozlial nádherný úsmev, z ktorého sa mi telom rozliala vlna tepla. Dvere otvoril úplne a ja som mu okamžite vplávala do náruče. V tej chvíli som mala pocit, že do nej dokonale pasujem. Ako keby bola urobená len pre mňa. Druhá polovica mojej duše, znelo mi v hlave. Silno ma stisol a pobozkal do vlasov. Na chvíľu som verila, že je môj. „Moja sestra,“ začula som bratov hlas, „prišla za mnou. Tak ju pusti skôr, ako tvoje telo niečoho zbavím.“ Prekrútila som očami a vymanila sa z objatia. Ilya sedel na posteli s nohami skríženými v členkoch. Na to, že bol v zajatí vyzeral až príliš dobre. Začala som o tom pochybovať a už som otvárala ústa, že sa na to opýtam, no on ma predbehol. „Skvelé! Tak on si zaslúži objatie a ja, ten komu visel život na vlásku obídem s prázdnou?“ Rozosmiala som sa a vrhla sa k nemu. Keby stál, tak by som ho isto zhodila. Dobre, ani by sa nezapotácal. Ale rada som si to nahovárala. „Kde si bol?“ Tlačila som sa mu k hrudi a po lícach sa mi začínali valiť slzy. „Ale no tak! Snáď nebudeš plakať,“ pohladil ma nežne po vlasoch. „Toto je už dobré. To čo sa dialo pred tým bolo horšie,“ povedal Andrei, ktorý odrazu stál neďaleko nás. Nadvihla som sa a pozrela na Ilyu. „Vieš ako som sa o teba bála?“ päsťou som ho udrela do ramena. „Au,“ pretvaroval sa. „Veľmi? To ma teší.“ „Ilya,“ smrkla som a spak ruky som si utrela tvár od sĺz (make-up bol v čudu), „netráp ma.“ Priložil mi svoju dlaň na líce. „Nechcem o tom hovoriť. Nebolo to nič príjemné.“ „Ako si sa odtiaľ dostal?“ Ticho. „Kto mu pomohol?“ pozrela som na Andreia. Takisto mlčal. „O čo ide?“ Vstala som a dala si ruky v bok. „Ivaškov, hovor, ak nechceš o niečo prísť.“ Zamračil sa. „Dal si jej perfektnú školu. Dragomir, či Dragomirová, všetko jedno. Obaja sa mi budú vyhrážať odobratím orgánov.“ No, ja som to na rozdiel od svojho brata nemyslela vážne. Isto by mi hocičo z neho chýbalo. Hodila som očkom po Ilyovi. S neskrývanou škodoradosťou sa tam vyškieral od ucha k uchu. „Nie je to vtipné,“ ohriakla som ho. „Zachránila ho Belikova,“ vysypal Andrei. A hneď sa aj spustil do vyblednutého kresla. „Čuš,“ zahriakol ho Ilya. Prekvapením sa mi rozšírili oči a sánka padla nadol. „Čože?“ Brat odvrátil tvár, zišiel z postele a prešiel k oknu. Teda, kríval. „Čo ti je?“ zhíkla som. „Čierna mágia sa len málokedy dá vyliečiť dokonale,“ poučil ma Andrei. „Aha.“ „Hej, tá noha bude moja priepustka zo služieb Matičky. Možno,“ oprel sa o stenu a zahľadel von. „Ale to je skvelé,“ vykríkla som radostne, „nebudeš v armáde. Môžeš ísť za Nikitou!“ „Nie,“ vzdychol. „Je tu Katjenka.“ „Tá mrcha zdúchla hneď, ako sa dopočula, že je zle.“ Smutne sa uchechtol. „Ale to nemení nič na tom, že je stále mojou manželkou.“ „Tak sa budeme hrať, že si stále...“ hľadala som správne slovo. Za mŕtveho som ho označiť nechcela. „Tasha prestaň,“ šepol. „Nespravím to rodičom. A,“ na chvíľu sa odmlčal a krivkal smerom do kúpeľne, „ona mi dala jasne najavo, že nemá záujem.“ Zapleskol za sebou dvere. Obrátila som sa k Andreiovi. Ten len bezmocne pokrčil ramenami a pokrútil hlavou. Hej, môj brat sa vrátil a čisto teoreticky som mala byť šťastná. Ale... prečo to tak nebolo? Иногда вы должны потерять свой путь, чтобы вернуться домой. † Bola už tma a ja som sa vyplížila z domu do priestrannej záhrady strýka Bonifáca, ktorú osvetľovalo iba svetlo unikajúce cez okná domu, hviezdy a malé svetlušky. Sedela som na hojdačke, ktorú kedysi pre mňa vyrobil Ilya. Aj napriek tomu, že som bola dávno veľká na hojdanie sa, strýkovmu majordómovi som zakázala odstrániť ju. Nohami som sa jemne odrážala od zeme. Mysľou som bola niekde inde. Párkrát som sa snažila privolať Andreia. Ale... nič som necítila. Nebol tam. Trápilo ma to. A rovnako ma trápilo, že sme si ešte nevyjasnili náš vzťah. Čo sme teraz boli? Dve polovice tej istej duše, ktoré sa budú ignorovať a každá si pôjde za svojim? To bolo niečo nepredstaviteľné, ale... Bola som ochotná na to pristúpiť, keď bude on chcieť. Možno by mi stačilo aj priateľstvo. Občas ho vidieť, dotknúť sa ho. Začula som kroky a prudko sa tam pozrela. Andrei v čiernom tričku a obyčajných vyšúchaných džínsoch s rukami zarazenými do vreciek. Sakra! Bolo jedno či je v smokingu alebo roztrhanom vreci. Vždy bol dokonalý. „Dobrý večer,“ povedal ticho a pristúpil ku mne bližšie. „Dobrý večer,“ odpovedala som. Môj hlas bol čudne priškrtený, a tak som si odkašľala. Potom sme mlčali. Zrejme ani jeden nevedel čo povedať. Rozhodla som sa byť odvážna. „Čo, ehm, čo tu robíš?“ „Prišiel som za tebou,“ odpovedal a jemne sa pousmial. Bol to normálny úsmev bez akéhokoľvek náznaku arogancie. Moje srdce sa rozbúchalo trochu viac. „Ako si vedel, že som tu?“ Dvihol ruku a poklepal si po spánku. Nadvihla som obočie. „Ty si bol v mojej hlave?“ Uchechtol sa. „Nie. Len som ťa cítil. Nešpehujem ťa, ak...“ „To mi ani nenapadlo,“ skočila som mu do reči a priam splašene vstala. Nechcela som, aby si myslel, že ho z niečoho obviňujem. Zasa nastalo to trápne ticho. Musela som s tým niečo robiť. „Andrei, prečo si tu?“ „Ja,“ odmlčal sa. „Ja ani neviem,“ pošúchal si rukou oči, „jednoducho som ťa musel vidieť. Ja viem, že si vravela, že ti už nemám liezť na oči, ale,“ začal to zo seba sypať príliš rýchlo, „myslel som, že keď sme sa minule k sebe správali tak normálne, tak že by sme mohli byť pri sebe ako priatelia. Ja viem, že som to vtedy celé pokašľal.“ Oči mi takmer vypadli z hlavy a bola som vďačná, že mi nemôže vidieť do tváre. Teda, dúfala som, že to tak je. „Ani nevieš ako mi to je ľúto, ale,“ pozrel mi do očí, „Tasha, ja už neviem žiť bez toho, aby som ťa nevidel. A to spojenie v hlave je...“ „Oksana povedala, že sme dve polovice jednej duše,“ prerušila som ho. Stíchol. Asi som to nemala na neho vyvaliť tak z ničoho nič, pomyslela som si. „Už som o tom počul,“ dostal zo seba, „ale,“ zhlboka sa nadýchol, „nemyslel som si, že to je náš prípad. Myslel som, že to je len náhoda. Lenže teraz, keď nad tým premýšľam... Asi to tak bude.“ „A? Čo s tým chceš robiť?“ On sa musel rozhodnúť. Ja som rozhodnutá bola. A aj napriek tomu, ako sa zachoval som bola ochotná... „Tasha, potrebujem ťa. Neviem si predstaviť, že by som ťa už nikdy nevidel,“ šepol. To mi stačilo. Vstala som a dvoma dlhými krokmi som sa mu hodila do náruče. Dobre, to som dostala aj nedávno. Ale teraz to bolo iné. Zaklonila som hlavu. „Pobozkaj ma,“ žiadala som. A on moju prosbu splnil. Z toho bozku bolo cítiť toľko naliehavosti. Chýbala som mu. Bola som si tým istá. Rozumela som mu, lebo takisto chýbal aj on mne. Dve polovice jednej duše. A vtedy som si uvedomila, že nás dvoch už nik nerozdelí. Bola som hlúpa... Любовь, как вы никогда не были сломаны. † Z vrchu schodiska som sledovala Katjenku, ako sa zvítava s mojimi rodičmi. Premýšľala som, že by bolo fajn, kebyže po nej niečo hodím. Mohla by som zabezpečiť, aby na ňu padol luster v jedálni. Je dosť ťažký, takže by ju, možno, pripravil aj o hlavu. Odrazu sa mi pohľad zamlžil a ja som sa len tak tak zachytila zábradlia. „Nech ti to ani nenapadne,“ ozvalo sa mi v hlave. Až som zjojkla, ako som sa zľakla. Slúžka na druhej strane chodby sa za mnou otočila. „Všetko v poriadku, slečna?“ „Áno, áno, nič sa nedeje,“ zvrtla som sa na opätku a čo najrýchlejšie, opierajúc sa o stenu, prešla do svojej izby. „Si ku mne zlý,“ pomyslela som si. „Baví ťa strašiť ma?“ Ešte som si nezvykla, že sa Andrei môže v mojej hlave zjaviť kedykoľvek. A neznášala som fakt, že on sa mi dostane do hlavy vždy, keď mu napadne. Naopak ja som sa do jeho hlavy nevedela dostať len tak. Vždy som musela čakať, kedy sa ozve on. Asi to malo niečo spoločné s vekom. „Neskutočne,“ v tej odpovedi bolo toľko pobavenia, že som takmer videla ako sa chechtá. „Kde si?“ „Pri Ladožskom jazere.“ „A čo tam robíš?“ „Rozhodne neoddychujem. Ale večer si predstavujem, že si ideme zaplávať nahí a...“ Nahlas som sa rozosmiala. „Si zvrhlý.“ „Tá pravá sa ozýva,“ odpálkoval ma. „Ale dobre. Zmeňme tému. Je všetko v poriadku?“ Prikývla som. „Maličká?“ Ou! Zabudla som, že ma nevidí. „Áno, áno, prepáč.“ „Ilya?“ „Myslím, že sa práve zvítava s manželkou,“ nadvihla som hornú peru a vycerila zuby. Začula som smiech. „Doslova vidím ako sa tváriš. Ale nechajme to. A čo ty?“ „Čo čo ja?“ „Ako sa máš? Čo robíš? Myslíš na mňa?“ „Dobre, flákam sa a ani nie.“ Robila som mu napriek. Problém je len v tom, že pri psychickom spojení to je úplne na nič. Lebo aj tak vie pravdu. „Fajn, to som rád. Lebo ani ja na teba.“ „Pred chvíľou si spomínal, že si predstavuješ ako sa kúpeme nahí.“ „Som zvrhlý, pamätáš? Predstavujem si ťa vždy len nahú. To je tá mužská myseľ.“ „Hlavne, že si ma ani nevidel.“ „Dobrá fantázia.“ „To iste,“ odvrkla som. Tá jeho zdržanlivosť, to, že so mnou narábal ako s kvetinkou ma neskutočne vytáčalo. Ale čo som si myslela? Som predsa mladšia sestra jeho najlepšieho kamaráta. Asi vycítil môj nepokoj. „Všetko raz príde. Keď bude správny čas.“ Ozvalo sa klopanie na dvere. „Natashka,“ volal ma mamin sladký hlas, „prišla Katjenka. Poď sa s ňou pozdraviť. Už sa po tebe zháňa.“ „Asi budem zvracať.“ „To by som bol nerád. Pri tom si ťa nechcem predstavovať.“ „Áno mama! O päť minút som dole,“ odpovedala som a počúvala odchádzajúce kroky. „Ale vlasy by som ti podržal.“ Uchechtla som sa. „Andrei, musím ísť.“ „Chápem.“ „Prídeš zas?“ Znelo to dosť divne, keďže sa ten príchod týkal mojej hlavy. „Samozrejme.“ „A kedy sa vrátiš?“ „Čoskoro.“ Chcela som sa opýtať čo to znamená, ale radšej som zostala ticho. Tak hrozne sa mi s ním nechcelo lúčiť. „Tak,“ hľadala som to správne slovo, „ahoj.“ Debilnejšie som už vybrať nemohla. „Tasha?“ „No?“ „Ľúbim ťa!“ Vypleštila som oči a ani som nestihla zareagovať, keď som zacítila, že sa zo mňa vyparil. „Nebesá,“ zosunula som sa na podlahu a snažila sa dýchať. To zvracanie sa mi teraz zdalo o niečo pravdepodobnejšie. Ale na druhej strane, pri srdci ma niečo príjemne hrialo a v bruchu mi lietali motýle. Никто не мог когда-нибудь заменить вас. † „Výpad a späť, výpad a späť,“ opakoval Ilya stále dookola, keď ma zasa mučil v našej telocvični. Využili sme, že naši odišli za strýkom Bonifácom a Katjenka sa zasa vyparila dakde so svojimi kamarátkami Trapnou a ešte Trapnejšou. V ruke som stískala meč a robila to čo mi povedal. Teda, snažila som sa. „Ako držíš ten meč?“ zahučal Ilya. Okamžité deja vu. Spustila som meč k zemi a sledovala ako kráča ku mne. Už nekríval. Noha mu priepustkou zo služby nebola, a tak musel aj naďalej splácať svoj dlh vlasti. „Čo máš proti môjmu držaniu?“ „To, že keď ho budeš chcieť niekomu vraziť do hrude, tak ho akurát tak poškrabeš a sebe zlomíš zápästie.“ „No samozrejme,“ nedala som sa, „s týmto tupým mečom určite.“ A na dôkaz som priložila ostrie k svojmu predlaktiu a trhla. Nič sa nestalo. Zavrtel hlavou. „Si neskutočná! Prečo chceš, aby som ťa učil, keď na moje rady i tak nedáš?“ Položila som meč na zem a odliala si z karafy s krvou. „Pretože si jediný, kto je ochotný ma učiť,“ odpovedala som po pravde. No a lepší učiteľ ako on nebol. Aspoň v Rusku isto nie. Ale nemienila som byť poslušná a uľahčiť mu toto jeho drezúrovanie. „Hm, toto som už niekde videl,“ zaznelo odo dverí a ja som ta rýchlo pozrela. Stál tam Andrei. Krištáľový pohár mi vykĺzol a roztrieštil sa na márne kúsky. Ale ani som to poriadne nevnímala. Moje oči boli zahĺbené do Andreiových. Chcela som sa k nemu rozbehnúť, ale nechcela som Ilyu dráždiť. Prekročila som sklo, pomaly som k nim prešla a pobozkala Andreia na líce. Videla som, že on a môj braček boli z toľkej nevinnosti prekvapení, dokonca až vyvedený z miery. „Vitaj, kamarát,“ podal mu ruku Ilya. „Prosím ťa, potrénuj tuna mladú. Ja už na ňu nemám nervy,“ prekrútil očami, a zmizol v hmle. Kto vie či brat vôbec vedel akú službu mi urobil. Na nič som nečakala, schmatla som Andreia za golier a pritiahla si jeho pery na moje. Rozhodne sa nebránil a pritisol si ma k sebe viac. Myslím, že by sa medzi naše telá nedostala ani ihla. Odlúčenie robí svoje. „Prečo si sa už neozval?“ povedala som, keď sme sa od seba odtrhli, aby sme sa mohli nadýchnuť. „Myslel som, že už nechceš,“ stiahol mi blúzu z jedného ramena a jemne sa mi zahryzol do bielej pokožky. Zastonala som. „Prečo by som nechcela?“ Trasúcimi prstami som sa snažila rozopínať gombíky na jeho košeli. Narovnal sa a zahľadel sa mi do očí. „Lebo si neodpovedala.“ „Zmizol si skôr, než som stihla,“ jemne som sa usmiala. „Možno som sa,“ chytil moju ruku a pobozkal ma na zápästie, „bál.“ „A čoho?“ „Že ty to necítiš.“ Postavila som sa na špičky, objala ho okolo krku a vášnivo pobozkala. Odtiahla som sa. „Cítim to úplne rovnako.“ Usmial sa, bozky mi opätoval a začal sa venovať gombíkom na mojich nohaviciach. „Ľúbim ťa,“ šepol mi do ucha. „Milujem ťa,“ vzdychla som a myslela to úplne vážne. Некоторые люди просто рождаются с трагедией в их крови. † Nemohla som uveriť vlastným očiam, keď som sa pozrela do nášho salónika. Naposledy som tú osobu videla neskutočne dávno. No i tak som si bola stopercentne istá, že to je ona. „Nikita?“ Obrátila sa ku mne a zamračene si ma premerala. Nepamätala si ma. „To som ja. Tasha,“ pripomenula som sa, „tá malá otrava, čo vám dvom nedala ani na chvíľu pokoj.“ „Och,“ zhíkla, „Tasha, prepáč! Ja som ťa nespoznala. Bola si vtedy tak malá. A teraz si,“ usmiala sa, „teraz je z teba kus ženskej.“ Uchechtla som sa, nakukla do haly a čo najtichšie zavrela dvere. „Čo tu robíš?“ posadila som sa oproti nej. „Prišla si za Ilyom?“ „Nie,“ viditeľne zosmutnela, „prišla som za tvojím otcom. Tam, kde teraz žijem, vo Witchwoode, dostala moja kamarátka prsteň Elatiora. A bojím sa jej ho dať. Počula som čo to môže s nepripraveným upírom spraviť. Chcem sa o tom porozprávať s tvojím otcom.“ „Takže si neprišla za Ilyom?“ V ruke nervózne žmolila vreckovku. „Tasha, ja-“ Nestihla dopovedať. Do izby sa vrútil Ilya. Vyskočila na rovné nohy a ustúpila pár krokov vzad. Obaja na seba len mlčky hľadeli ako na nejaké zjavenie. Videla som v ich tvárach toľko lásky no aj bolesti. Zase mi začali napadať všemožné spôsoby nešťastných náhod, akými mohla prísť Katjenka o život. „Niki,“ vykročil k nej, no ona naopak ešte ustúpila. „Ilya, prosím, choď preč. Neprišla som za tebou. Odíď skôr, než sa stane nejaké nešťastie.“ „Ja si myslím...“ začala som. „Ticho,“ pozrel na mňa drsným pohľadom. Ten som už dlho nevidela. „Natasha, choď von!“ prikázal a ja som aj poslúchla. Málokedy mi hovoril celým menom. A keď, tak bol pekne nahnevaný. Neoplatí sa strkať hlavu do osieho hniezda. Не заставляйте ее ждать вас только потому что вы знаете, что она будет. † „Čože?“ vyhŕkla som. „Ja mám neter?“ Smutne prikývol a tvár si schoval v dlaniach. „Nechce sa mi veriť, že mi to urobila. Že mi zamlčala, že mám dieťa. Je to tak dávno.“ „Snáď ju neobviňuješ,“ zježili sa mi chĺpky na krku. Zdvihol ku mne zrak. „A koho mám obviňovať? Tú malú?“ „Seba, braček, seba. Keby si sa vtedy neoženil, tak si mohol byť pri výchove svojej dcéry a možno aj syna, aj dvoch.“ Pokrútil hlavou. „To nebolo možné, lebo-“ „Lebo čo?“ skočila som mu do reči. „Lebo si poslušný chlapček našej rodiny, ktorý ctí zákon a má pocit vďačnosti voči vlasti, ktorá mu nič nedala? Ktorá ho len mrzačí a raz ho dokonca zabila? A tá, ktorej naopak za život vďačíš, je niekde v zapadákove a vychováva tvoju dcéru. No ty tu radšej budeš trčať s tou potvorou, ktorú voláš manželkou,“ vybliakla som na neho. Chvíľu sa na mňa díval, ako keby vstrebával čo som mu povedala. Tajne som dúfala, že ma, už konečne, počúvne. Vstal a vybral sa k dverám. „Ďakujem za pochopenie, sestrička,“ stisol kľučku a pozrel na mňa ponad rameno, „a prosím ťa, už sa mi nesnaž kázať.“ A s tými slovami opustil moju izbu. Zavrčala som. „Hlúpy, tvrdohlavý chlap,“ zakričala som za ním. Asi ho poslúchnem. Mám svoj krásne jednoduchý život, ktorý mi nik nemôže vziať. Pretože ja žiadny dlh vlasti splácať nemusím. Tak prečo by som sa mala trápiť tým cudzím? Odpoveď bola jednoduchá. Lebo je to môj brat. Хотите верьте, хотите нет, это моя жизнь. Позвольте мне жить. Спасибо. † „Otec,“ do očí sa mi nahrnuli slzy, „to nemyslíte vážne.“ „Natasha, samozrejme, že myslím. O takýchto vážnych veciach sa nežartuje,“ hovoril a aj naďalej niečo písal do papierov na svojom stole. „Volodya Szelský je veľmi dobrá partia. Je to bohatá rodina, ktorej meno je známe snáď všade. Spojenie našich dvoch rodín nám zaručí ešte väčšiu exkluzivitu.“ Počas celého tohto vypočítavania sa na mňa ani raz nepozrel. „Volodya síce nie je vojak, keďže bol v mladosti zranený, ale má pekné mies-“ Ďalej som ho už nepočúvala. Ten naničhodník nebol nikdy zranený. Každý v spoločnosti to vedel. Ale každý mlčal, lebo Szelský senior bol elatior. Spomenula som si na Oksanine sedemnáste narodeniny. Vtedy mu tam Kseniya Golovninova (trošku väčšia rebelka ako ja a Oksana) a pár starších chalanov vyrobili strašný trapas. Zviedla ho a potom mu ukradla veci. Samozrejme sa to ihneď rozkríklo. Nehovoriac o tom, že jeho spodky skončili zavesené na strome v Sonyinej záhrade (dlho na to nadávala, pretože jej to kazilo výhľad z izby). Hej, bolo to vtipné až dovtedy, kým agenta Golovnina neposlali na samovražednú misiu. Nikdy sa odtiaľ nevrátil. Tí chlapci to mali zasa ťažké v škole. Odvtedy sa od Volodyu držal každý ďalej. „Nie,“ šepla som. „Prosím?“ zdvihol ku mne pohľad. „Vravím nie,“ povedala som silnejšie. Môj výraz sa zatvrdil. „Ja nedovolím, aby ste mi zničili život ako Ilyovi,“ pretlačila som cez zaťaté zuby. Otec si užasnuto zložil dole okuliare. „Natasha, my s matkou chceme len tvoje dobro.“ „Matku do toho neťahajte, otec! Celé to je len o ruskej byrokracii. Sme pre vás bábky, ktoré ovládate. Ja toho naničhodníka nechcem! Ja už ľúbim iného.“ „Ale čo nepovieš! A koho?“ vstal a obišiel svoj masívny, ručne vyrezávaný kancelársky stôl. Pozrela som do zeme. O Andreiovi vedel len Ilya a Oksana. Rodičom som to nemienila zavesiť na nos. Ale teraz... „Andreia Ivaškova,“ vstala som a hrdo vztýčila bradu. Za svoju lásku, za svoj život sa budem biť zo všetkých síl. Otec sa na mňa pozrel ako keby som nebola celkom pri zmysloch. „Ilyov kamarát? Syn Victora Ivaškova?“ Prikývla som. „Zabudni,“ zasyčal. „Ale pr-“ „Prečo? Lebo Ivaškovovci nemajú dobrú krv, dobré meno a ani len peniaze. Sú nič. Do takej rodiny ťa ja nedám!“ „Ale ja ho ľúbim,“ kričala som. „Zíde z očí, zíde z mysle,“ utrúsil akoby nič a mieril k dverám. „Nikdy si nevezmem Szelského,“ prehlásila som rozhodne. „Ale vezmeš,“ obdaroval ma pohľadom plným hnevu, „aj keby som ťa pred ten oltár dotiahol za vlasy.“ O krok som ustúpila ako keby mi dal facku. Otec so mnou takto nikdy nehovoril. „Dávaj si pozor, čo nasledujúce týždne urobíš. Ak s Ivaškovom ujdeš, tak vás nájdem a jeho obviním z únosu. A v takom prípade ho smrť neminie,“ a s tými slovami za sebou zabuchol dvere. Celý svet sa mi zrútil ako domček z karát. A ja som nevedela, ako ho rýchlo pozliepať späť. Я должен изменить в своем сердце для печени. Тогда я могу больше пить и любить меньше. † Zas som si priložila k perám hrdlo fľaše s vodkou a naliala do seba poriadny hlt sladkého zabudnutia. Vo svojich predstavách som stála na moste Alexandra Nevského a sledovala vodu podo mnou. Mala som rada Nevu. Vždy, keď mi bolo smutno som pozorovala jej rýchly tok a predstavovala si, aké by to asi bolo, kebyže do nej skočím. Ale nikdy som to nespravila. Mala som sa príliš rada. A teraz som stála v Petrodvorcoch, pri jedných z najkrajších fontán sveta a dúfala v zázrak. Dúfala som, že sa tá svadba nejako zruší. Že Volodya zahorí láskou k neznámej fínskej nasprostastej krásavici a spoločne ujdú nevedno kam. Ja by som to spravila. Keby som mohla a Andreiovi by za to nehrozil trest smrti. Andrei, láska môjho života sa to dozvedel skôr, ako som mu to vôbec stihla povedať. Noviny toho boli plné. A teraz ma blokoval. Neprišiel aj keď som ho volala. Ani keď som sa dusila vzlykmi. Nik mi nevedel pomôcť. Ilyu odvelili tesne pred tým, než mi to otec povedal. Veľmi dobré načasovanie. Možno práve on, Maxim Dragomir, zabezpečil, aby svojho syna dostal z domu. Zhlboka som sa nadýchla čerstvého nočného vzduchu a poobzerala sa okolo seba. Boli tam turisti, domáci a zazrela som aj pár známych tvári ruskej čarodejníckej smotánky. Uchechtla som sa a dopila fľašu. Pekne som ju položila na neďalekú lavičku a vyzula si svoje exkluzívne topánky a pomaly si rozzipsovala šaty, najnovší model Armaniho. Zostala som len v tenučkom kombiné. Bola jar, no vzduch ešte stále voňal zimou. Mne ale bolo teplo. Hrial ma alkohol. Prešla som k fontáne a pomaly do nej vliezla. Rozhodne som nemienila spadnúť a rozbiť si hlavu. Chcela som len zmyť všetku tú špinu, ktorú na mňa nahádzal vlastný otec. Postavila som sa pod prúd vody a s úľavou zavrela oči. Svet okolo seba som si ani poriadne nevšímala. Osvetlilo ma pár zábleskov, ale to bolo všetko. Vnímala som len hučanie vody a jej chladivý dotyk. Začula som čľupnutie ako keby sa niekto pridal k môjmu očistnému rituálu. „Dopekla, Tasha,“ zrúkol na mňa dobre známy hlas, „čo to stváraš?“ Odmietala som otvoriť oči. Bála som sa, že by sa rozplynul a ja by som zasa zostala sama. „Tá voda to fakt zmyla,“ šepla som a pery sa mi natiahli do úsmevu. „Tasha, preber sa!“ prikazoval mi. „Nie,“ odpovedala som pokojne, „lebo mi potom odídeš.“ „Hlúpa hus,“ vyštekol, schmatol ma do náruče a niesol preč. Až keď som cítila jeho silné ramená, až vtedy som si dovolila otvoriť oči. Bol to Andrei, jeho krásna tvár, zelené oči a jeho mäkké pery, ktoré som tak milovala. Pritisla som sa k nemu a hlavu mu položila na hruď. „Isto to je sen, no chcem, aby trval naveky.“ „Jasné, len sen! Keby bol, tak by som bol oveľa radšej. Aspoň by som sa o teba nemusel báť.“ Posadil ma na lavičku a ja som na protest zakňučala. „Prestaň sa správať ako malá,“ prehodil cezo mňa svoj dlhý kabát a poriadne ma doň zababušil. „Čo si to tam, dopekla stvárala?“ usadil sa vedľa mňa a pritiahol čo najviac k sebe, trel mi chrbát, snažil sa ma zahriať. „Mu-mu-musela s-s-som sa to-toho zzzbaviť,“ zaklonila som hlavu, aby som naňho videla. Nemienila som si nechať utiecť ani sekundu. „Čoho?“ nechápal. „Tej špi-špiny, tej byr-byrokracie, tých lží, čo nám rrrodičia pchajú do hlavy. Ja ťa mi-milujem a nemôžem sss tebou byť? Čo to je za svet?“ Oči mi zaliali slzy. Mala som pocit, že aj v tých jeho sa niečo také mihlo, ale nebola som si istá. Predsalen, vypila som dosť veľa vodky. „To je reálny svet, maličká. A nám nezostáva nič iné, len sa s tým zmieriť,“ palcom mi zotrel slzy. „Ale ja ne-ne-nechcem! Chcem teba,“ smrkla som. Áno, bol tam smútok. V tých očiach to bolo jasne vidieť. Leskli sa smútkom. Len mlčal a hľadel na mňa. Potom sa naklonil a jemne ma pobozkal na pery. Bozk plný bolesti. Vtedy som netušila, že to bola rozlúčka. Zasa ma zdvihol na ruky a ja som sa mu prstami kŕčovito zadrapila do hrubého, no mokrého svetra. „Poď, odnesiem ťa domov,“ povedal, ale ja som ho už poriadne nevnímala. Môj svet sa zakrútil a ja som upadla do hlbokého spánku. В конце концов, у вас есть только завтра утром. † Krik bolo to, čo ma zobudilo. A hneď na to sa ozvala bolesť hlavy a neskutočná pachuť v ústach. Snažila som sa spomenúť si čo sa včera dialo. Útržkovito som videla nejakú fontánu, potom som cítila, že po mne steká voda, isto tam bola Andreiova tvár plná smútku a jeden nežný, sladký bozk. Nadvihla som sa a zahľadela na pootvorené dvere. „Spravila hanbu celej našej rodine,“ kričal otec. „Maxim, prosím, upokoj sa,“ snažila sa ho chlácholiť mama. „Ako sa mám upokojiť, keď je moja dcéra na titulke novín, takmer nahá a vo fontáne?! Vieš čo mi povedal Yaromir Szelský?! Že nikdy nedovolí, aby si jeho syn vzal takú švandru. Ani sa nečudujem! Tá fotka, kde sa bozkáva s Ivaškovom hovorí za všetko.“ Zaúpela som a pretiahla si prikrývku cez hlavu. „Otec, prosím, neodsudzujte ju. Robila to zo zúfalstva. Pochybujem, že vôbec o sebe vedela. Mal som byť doma, keď ste jej to povedali.“ Vďaka vám nebesá! Ilya je tu, pomyslela som si. „A na čo? Na to, aby si tým dvom pomohol ujsť? To určite,“ odfrkol otec. „Teraz je všetko preč. Ona sa už nikdy nevydá. Veď kto by ju chcel?“ Začula som ako mama vzlykla. Zabolelo ma pri srdci. Jej som ublížiť nechcela. Vlastne, nechcela som ublížiť nikomu. „Andrei,“ odpovedal Ilya. „Nikdy,“ zavrčal. „Fajn! Tak ju pošlite preč. Kým sa neupokoja vody.“ Nastala krátka pauza. „A kam?“ „Mimo Ruska. Napríklad za Belikovou do toho zapadákova. Do Witchwoodu. Bude to dobrý trest. A na takom mieste nemôže nič vyviesť.“ Teraz som si nebola celkom istá o čo tomu môjmu bratovi ide. Nemala som pocit, že by mi nejako pomáhal. Ďalšia odmlka. „Prečo tam? Sú aj iné miesta.“ „Pretože tam na ňu niekto dozrie. Niekto známy. A niekto, kto má poriadny výcvik.“ Oprela som sa o lakte. Hovoril o Nikite. Nastalo ďalšie ticho. Otec to zrejme zvažovaľ. „V poriadku. Ilya, oznám to Belikovej. Sestru tam odvezieš. Anastasiya, zariaď, aby jej zbalili veci. O týždeň odchádza. Chcem, aby mi čo najskôr zmizla z očí.“ Zasa som padla do vankúšov a zahľadela sa na nebesá. Zázrak sa stal. Svadba bola zrušená. Ale daň za to bolo, že už neuvidím Andreia. „Zbohom, láska moja,“ pomyslela som si a dúfala, že to k nemu aj cez ten jeho múr doletí. Witchwood I’m here to chew bubble gum and kick ass. And I’m all out of bubble gum. † Vystúpili sme z koča uprostred neveľkého Witchwoodskeho námestíčka. Bola som rada, že ma sem Ilya doviezol, no bolo mi aj ľúto, že ho vidím poslednýkrát na veľmi, veľmi dlhý čas. „Prestaň,“ upozornil ma. „A čo robím?“ „Pozeráš na mňa tak nešťastne,“ narovnal sa a rukou si prehrabol neposlušné vlasy. „Nepozerám,“ zamračila som sa. „Vieš veľmi dobre, že to robím pre tvoje dobro.“ „Viem.“ „Iná možnosť nebola. Otec sa vyhrážal, že ťa po-“ „Ilya, dosť! Ja viem, že si to robil pre moje dobro. Jasné? A som rada, že ste ma neposlali niekde, kde nikoho nepoznám. Takto to bude lepšie. Nikita ti bude isto posielať správy o tom, ako dobre sa správam.“ Nadvihol jedno obočie. „Ty sa budeš dobre správať? Iba ak peklo zamrzne.“ Dala som ruky v bok. „Neveríš mi?“ „Verím. Ale v tomto,“ pristúpil ku mne a objal ma, „nie. Lebo viem aká si. A prosím ťa, nikdy sa nemeň.“ Sklonil sa a pobozkal ma na líce. „Budem musieť ísť.“ „Čo?“ odtiahla som sa od neho. „To ju so mnou nepohľadáš? Nepozdravíš ju? Ty ju nechceš ani vidieť? A čo tvoja dcé-“ „Tasha, otázok už bolo viac než dosť.“ „A odpovedí?“ „Tie neexistujú.“ Začuli sme kroky. Krížom cez námestie sa ponáhľal nejaký človek. „Hej,“ zrúkol Ilya a zamával na neho. Muž zastal a obrátil sa k nám. „Prosím vás, kde by som našiel slečnu Belik-,“ odkašľal si, „slečnu Brutus.“ „Tú potvoru?“ na tvári neznámeho sa objavila čudná grimasa. To mesto sa mi prestávalo páčiť. Niežeby to pred chvíľou bolo inak. „Nájdete ju na hrade. V hlavnej sieni sa koná Halloweenska party.“ A už na nič nečakal. Hnal sa ďalej. „Bomba! Party,“ uškrnula som sa. „A ešte volajú Nikitu potvora. My dve si budeme skvele rozumieť.“ Prekrútil očami. „Prosím ťa, nič tam nevyveď. Jasné?“ Salutovala som. „Áno pane.“ Postavila som sa na špičky a pobozkala ho na líce. „Mám ťa rada braček.“ Nastúpil do koča a zabuchol za sebou dvere. „Aj ja teba, sestrička,“ podal mi ruku. „Počkaj! Kam ma chcel otec poslať?“ „Do kláštora,“ uškrnul sa. „Čo?!“ oči mi takmer vyskočili z jamôk. „No hej.“ Nechápavo som pokrútila hlavou. „Fakt ma nepozná.“ „Otec to s tebou myslí dobre. Len,“ vzdychol, „nevie kde sú hranice.“ Pokrčila som ramenami. „Čo už. A radšej už choď skôr ako sa rozplačem!“ Naposledy sa na mňa usmial a kočiš pleskol bičom. Gryfoni roztiahli krídla a spolu s kočom odleteli do tmy noci. Zostala som tam sama. Cestu do hradu som našla poľahky. Všetko bolo vysvietené ako v kostole. Halloween tu zrejme brali dosť vážne. U nás doma sa pozornosť venovala skôr Dušičkám. Vybehla som po kamenných schodoch a zastala pred vchodom do honosne vyzdobenej siene. Všade bolo množstvo hostí... v maskách. V duchu som zanadávala. To mi neuľahčí hľadanie mojej novej pestúnky. „Prosím vás,“ obrátila som sa k prvému zamaskovanému, ktorý mi prišiel do cesty, „neviete, kde by som našla slečnu Belikovu?“ „Koho?“ Z jeho úst sa ku mne doniesol závan alkoholu. „Ehm, pardon,“ pokrčila som nosom od znechutenia, „myslela som slečnu Brutus.“ Zabudla som, že sa necháva oslovovať inak. Nevedela som prečo. Ilya moje otázky na túto tému ignoroval. „Aha. Tamto,“ neurčito mávol smerom k davu uprostred tanečného parketu. „Ale, keby ste sa chceli pobaviť, tak by ste mohli zostať tu so mnou,“ veľavýznamne na mňa žmurkol. „To určite,“ odfrkla som. „Ale ďakujem za, hm, pomoc.“ Vybrala som sa smerom, kam ukázal a pri tom hľadala ryšavú hrivu. Nikde nič. Strácala som nádej. „Dnes prenocujem pod mostom,“ prehodila som rusky a postavila sa k baru. „Tasha?“ zaznelo moje meno spoza mňa. Zvrtla som sa za hlasom. Predo mnou stála Nikita oblečená v dobovom kostýme nejakej šľachtičnej a čiernej maske. Zrejme sa doteraz skrývala, lebo bola neprehliadnuteľná. „Tasha,“ stiahla si škrabošku a spustila rusky, „čo ty tu?“ Neskrývala prekvapenie. „Ilya ti nepísal?“ „Prosím? Čo mi mal písať?“ Ilya, na teba je fakt spoľah. „Som vo vyhnanstve. A otec sa rozhodol, že ma pošle sem, lebo tu na mňa môžeš dávať pozor ty.“ „Čože?“ zamračila sa. Už som chcela niečo povedať, keď sa v tom ozvala rana a nastal chaos. V strede parketu sa objavilo pár postáv v čiernych plášťoch a jeden premenený démon. „Tasha, vysvetlíme si to potom. A,“ premerala si ma, „teraz sa drž bokom,“ a už utekala tým smerom. Spokojne som sa usmiala. „Možno to tu nebude až taká nuda, ako som si myslela.“ Vybrala som svoj prútik a rozbehla sa za ňou. The most sacred vow is silence. † Posadila som sa na barovú stoličku v miestom pube. Niki bola zasa v práci a Nadya nepotrebovala, aby sa o ňu niekto staral. Jednoducho som sa nudila a bolo mi smutno. Andrei si vystaval v mysli svoju stenu, pretože odišiel na nejakú misiu. A musela som si priznať, že iba rozhovory v mysli mi nestačia. Barman mi nalial pohár vodky. Pripomenulo mi to Oksanu, ktorá bola tisícky kilometrov ďaleko a ktorá neholdovala sovej pošte. Mrzute som si odpila a ignorovala, že si na stoličku vedľa mňa niekto sadol. „Jedného bieleho rusa,“ znela objednávka. Nadvihla som obočie a pozrela tým smerom. Vedľa mňa sedela nízka čiernovláska a nervózne si točila okolo ukazováka prameň vlasov. „Biely rus?“ opýtala som sa. Obrátila sa ku mne a skôr ako prehovorila si ma od hlavy po päty premerala. Trochu som sa zamrvila. „Je to kokteil,“ odpovedala jednoducho. Barman Ben pred ňu položil pohár. Jeho obsah sa podobal mlieku. „Vyzerá to nechutne,“ pokrčila som nosom. Uchechtla sa. „To len na prvý pohľad.“ Natočila sa ku mne a podala mi ruku. „Som Neytiri Doodie Everett.“ Prijala som ju. „Natasha Jekaterina Yuliana Maximovna Dragomir,“ predstavila som sa. Ani neviem prečo som povedala celé meno. Asi sa vo mne nezaprela otcova krv. „Trochu dlhé meno,“ uškrnula sa Neytiri. „Ruská aristokratka a,“ videla som ako popotiahla nosom, „upírka.“ Naklonila som hlavu na stranu. „Vlkolačka?“ Prikývla. Na škole nám do hlavy vtĺkali, že vlkolaci sú pod našu úroveň. Ale moja rebelská povaha mi nahovárala, že sa treba vzoprieť všetkým pravidlám, ktoré mi predkladala upírska smotánka. „Prezradíte mi, čo tu robíte?“ Pokrčila som ramenami. „Nudím sa,“ spravila som grimasu a hodila do seba zvyšok vodky. „Často zapíjate nudu vodkou?“ Zazubila som sa. „Som predsa Ruska, nie?“ Zasmiala sa. „Ja až taká odvážna nie som. Môj manžel by asi nebol...“ stíchla. Asi sa jej o tom nechcelo príliš hovoriť. Odchlipla si zo svojho pohára. „Čo si myslíte o vražde?“ Zaskočila ma. „Zabiť niekoho? Na tom nie je nič hrdinské. Teda, ak sa nejedná o obed.“ „Aj ja si myslím,“ prikývla a zasa si začala točiť vlasy. „Ste v poriadku?“ „Ale samozrejme,“ usmiala sa. „Len bežné problémy. Vodca našich vlkolakov je preč a všetka zodpovednosť padla na moje plecia.“ „To poznám.“ „Ste elatiorka?“ Pokrútila som hlavou. „Nie. Ale ruská spoločnosť ma ostro sleduje. Otecko chce zo mňa princezničku a,“ pokrčila som ramenami, „jednoducho som pod tlakom.“ „Sme ženy a sme tu na to, aby sme niesli tiaž sveta na svojich pleciach však?“ žmurkla na mňa. Barman predo mňa postavil ďalší pohárik. „Tak si teda pripime na nás. Silné Witchwoodske ženy.“ A obe sme vypili svoje poháre na ex. Old enough to know better. Too young to care. † Posadila som sa na nepohodlnú stoličku pred kanceláriou richtára Witchwoodu. Vlastne som ani nevedela čo tam robím. Inzerát na guvernérku miestnej banky som našla v novinách, keď som si horlivo čítala ďalší bulvárny článok o richtárovi, ministerke a právnikovi (rozkošný milenecký trojuholník). Nedalo mi sem nezájsť. Doma som sa už neskutočne nudila. Nadya mi šla pomaly a iste parádne na nervy. Mala som pocit, že je horší fracek ako som bola ja. Možno na tých internátnych školách niečo bolo. Párkrát som sa snažila Nikite naznačiť, že by mala nad tým pouvažovať. Ale vždy to rázne zamietla. Myslím, že v nej videla akési spojenie s mojim podareným bračekom. Chodbou sa nieslo klopkanie podpätkov na naleštenej mramorovej podlahe. Pozrela som tým smerom. Bola to Niki. Vzdychla som a pozrela do neba. Akosi som jej o tomto mojom zúfalom pokuse zahnať nudu zabudla povedať. Snaha tváriť sa, že tu nie som, bola neprípustná. Široko som sa usmiala. Naopak ona sa mračila. „Čo tu robíš?“ „Sedím?“ Spražila ma pohľadom. „A teraz vážne.“ Prekrútila som očami. „Chcem sa pokúsiť dostať miesto guvernérky.“ Obočie jej vyletelo hore. „Čože?“ Neviem čo ju prekvapilo viac. Či to, že chcem pracovať alebo to, čo chcem robiť. Sťažka som vzdychla. „Dobre si počula.“ „Ale prečo? Máš snáď pocit, že to potrebuješ?“ „Nie,“ odvrkla som. „Teda, nepotrebujem peniaze,“ poupravila som svoju odpoveď. „Ja len potrebujem niečo robiť.“ Postavila som sa a uhladila si šaty z najnovšej kolekcie Donny Karan. Zatvárila sa bezradne. Chcelo sa mi smiať, ale ovládla som sa. Odkedy som bola vo Witchwoode, snažila sa ku mne správať ako priateľka a staršia sestra zároveň. Niekedy sa tak dostávala do situácii, kedy sa tieto dve časti jej osobnosti navzájom vytláčali, respektíve spolu doslova bojovali. Bolo jej to vidno na očiach. „Fajn,“ rozhodila rukami, „nechám to na teba. Ale svojmu bratovi to budeš vysvetľovať ty.“ „Ako keby si s ním niekedy hovorila.“ Ups! Pod mojou výčitkou sa zhrbila. A to som rozhodne nechcela. „Niki, prep-“ „To nič,“ skočila mi do rečí, „prajem ti veľa šťastia na konkurze. I keď, podľa mňa ho ani nebudeš potrebovať. Marcus je,“ odmlčala sa, „však uvidíš,“ žmurkla, vtisla mi bozk na líce a rezkým krokom zmizla za rohom. „Slečna Dragomirova?“ Zvrtla som sa za hlasom. Vo dverách kancelárie Marcusa De Morthe stála vysoká blondínka so špicatými ušami. Podľa toho čo som o ňom počula som si myslela, že elfov pri sebe neznesie. Viditeľne to bol muž plný prekvapení. Možno ma prekvapí aj tým, že ma vezme bez akejkoľvek kvalifikácie na túto prácu. „Môžete vojsť. Pán richtár vás už čaká.“ Tak som si rýchlo rozopla dva vrchné gombičky, aby mi vynikol dekolt a pustila sa do budovania svojej kariéry. Life is pain. Anyone who says different, they're selling something. † Zahľadela som sa do ďalších dokumentov. Keď som sem nastupovala, tak som rozhodne nečakala, že to väčšinou bude taká nuda. Kebyže sa občas nevyskytli nejaké problémy pri prevode peňazí, tak by som v tej svojej prehnane a nevkusne vyzdobenej kancelárii asi zaspala. Vyššie mocnosti tohto mesta by so mnou asi neboli spokojné, keby vedeli, že ďakujem nebesiam za existenciu mafie „Červený piadimužík“. Nebyť ich, tak tu nie je žiadna sranda. Zaklapla som zložku a odsunula ju bokom. Už som sa naťahovala za ďalšou, keď sa ozvalo klopanie. Zdvihla som pohľad a chcela povedať „voľno“, ale to už tam stála moja asistentka Karatera. Zamračila som sa, no ona môj výraz ignorovala. Hlúpy človek, pomyslela som si. „Je tu jeden pán a hovorí, že s vami potrebuje hovoriť.“ Trochu ma zahrialo pri srdci, pretože som tajne zadúfala, že by to mohol byť Andrei. „Ako sa volá?“ opýtala som sa s väčším nadšením, než by bolo normálne. Pokrčila plecami. Ticho som zavrčala, čo jej ľudské ucho nemohlo počuť. Škoda! Možno by sa po menšom násilnom predstavení prestala správať ako nejaký sekretársky analfabet. Absenciou zmyslu pre povinnosť ma rozčuľovala stále viac a viac. „Tak ho pustite.“ Zdvihla som sa od stola a tŕpla očakávaním. No keď sa vo dverách objavil pekný blonďavý muž, niečo vnútri mňa ma zabolelo. Ale nedala som to na sebe poznať. Od kedy som nastúpila do banky, išlo mi pretvarovanie čoraz lepšie. Podišla som k nemu s natrčenou rukou. „Dobrý deň! Volám sa Natasha Dragomirova. S čím vám môžem pomôcť, pán...“ „Einarsson,“ doplnil, „Eric Einarsson.“ Prijal moju ruku a potriasol ňou. Musela som uznať, že mal okúzľujúci úsmev. Keby moje srdce nepatrilo Andreiovi, tak by som sa s ním možno pokúsila nadviazať nejaký „kontakt“. „Teší ma,“ ukázala som na pohodlne vyzerajúcu stoličku pred svojim stolom. Hneď prvý deň som zistila, že tak len vyzerá. „Takže, s čím vám to môžem pomôcť, pán Einarsson?“ zopakovala som svoju otázku a posadila sa do svojho naozaj pohodlného kresla. Bola to jediná vec do ktorej som v tomto múzeu drahého nevkusu mienila investovať. Som síce upírka, ale chrbtica ma v zle tvarovanom kresle môže aj tak bolieť. „Rád by som si preniesol svoje financie z NFB sem.“ Národná fínska banka bola obria inštitúcia, ktorá ponúkala tie najlepšie služby s nízkymi úrokmi. Nevedela som si predstaviť prečo by odtiaľ chcel odísť. „To myslíte vážne?“ nadvihla som neveriacky obočie. Prikývol. „Ale mi vám nemôžeme ponúknuť také služ-“ „Mňa vaše služby,“ skočil mi do rečí, „nezaujímajú. Teda,“ naklonil sa a oprel sa lakťami o stôl, „ako ktoré,“ povedal a zapichol do mňa pohľad ľadovo modrých očí. Bolo jasné, že sa snaží flirtovať. „Iné služby neponúkam, pán Einarsson,“ odvetila som s úsmevom číslo päť. Uchechtol sa a znova sa na stoličke narovnal. „V poriadku. Zatiaľ neponúkate,“ dal dôraz na zatiaľ. Pozrela som do stropu. „Teraz ani nikdy.“ „V poriadku,“ zopakoval a žmurkol. Viditeľne sa rozhodol nebrať ma vážne. Idiot! „Vráťme sa späť k povinnostiam. Prečo chcete prejsť k nám?“ „Pretože môj otec je pako,“ založil si ruky za hlavou, vystrel si nohy a prekrížil si ich v členkoch, „ktorý vlastní väčšinu akcii NFB. A keďže ma donútil odísť z krajiny, tak by som nerád skúšal či mi aj zmrazí konto. Istota je guľomet.“ Super! Ďalší otecko, ktorý má zmysel pre výchovu svojich dospelých detí. „Nemáte chuť prediskutovať to pri poháriku?“ vyslovila som to skôr ako som si to stihla premyslieť. „Myslel som, že iné služby neponúkate,“ prižmúril oči a darebácky sa usmial. „A stále to platí. Ale mám pocit, že máme toho viac spoločného a,“ pokrčila som ramenami, „možno by bolo fajn sa spoznať viac. Pri všetkej slušnosti, samozrejme,“ dodala som rýchlo, aby si to nevysvetlil náhodou zle. Chvíľu na mňa ticho hľadel. Asi zvažoval pre a proti. Aspoň tak to vyzeralo. Nakoniec vstal. „Rád. Vyhnané decká by mali držať spolu.“ „Čože?“ Tá poznámka ma vystrašila. Zaťukal si na spánok. „Legilimencia.“ „Tak si ju odpustite,“ prebodla som ho pohľadom. Mykol ramenom. „Fajn. Ale len kvôli vám.“ Nemohla som si pomôcť. Správal sa ako namyslený idiot, ale aj tak som sa na neho nevedela hnevať. Možno preto, že mi tak trochu pripomínal toho Andreia, ktorého som poznala ako decko. We are the exception to your petty rules. † „Donesiem ti niečo pod zub, dobre?“ usmiala som sa na malú démonku sediacu na mäkkej sedačke v priestrannej obývačke Nikitinho domu. Erelaah Ardelys som stretla približne pred štyrmi mesiacmi pred budovou banky. V živote som nevidela niekoho tak nešťastného. Nedalo mi to. Sama som k nej prišla a prihovorila sa. Bola som prekvapená, že som niečoho takého schopná. V živote som nehodila ani mincu do klobúka žobrákovi. A odrazu sa dobrovoľne zaujímam o nejaké cudzie decko. Dokonca ani nie o upíra. Witchwood mal na mňa zlý vplyv. Prikývla, a tak som rýchlo vybehla do haly, kde som takmer narazila do majiteľky domu vracajúcej sa z práce. „Zasa ideš neskoro,“ dala som si ruky v bok. Nepáčilo sa mi, že sa v práci tak prepína. Ale bolo mi jasné, prečo. Neustále sa snažila vyhýbať téme Ilya. „Prosím ťa, nič mi nevyčítaj,“ vzdychla. Zhodila topánky a snažila sa okolo mňa prekĺznuť do obývačky. „Počkaj,“ zastala som jej cestu, „máme návštevu.“ Videla som ako sa jej z už aj tak bledej tváre stratila všetka farba a rýchlo som dodala. „Nie, nie je to Ilya.“ Napäté telo sa jej uvoľnilo. „Tak kto teda? Snáď Ivaškov?“ spravila podivnú posmešnú grimasu. Vedela som, že sa tí dvaja nemali na škole v láske, ale niektoré Nikitine výrazy tváre pri jeho mene sa mi nepáčili. No radšej som si zahryzla do jazyka. „Jedna malá démonka.“ Nadvihla obočie. „Démonka? Tu u nás? A malá démonka? Myslíš tým študentku? Nevrav mi, že sa prišla vypytovať na transfiguráciu.“ Uchechtla som sa. Predstava ako Erelaah príde dobrovoľne za nejakým profesorom bola naozaj zábavná. „Nie. Prišla za mnou. Mám pocit, že je to moja,“ hľadala som to správne slovo, „chránenkyňa. Asi.“ Niki prižmúrila oči. „Chránenkyňa?“ Prikývla som. „Ty si sa rozhodla starať o nejaké cudzie decko, ktoré ani nie je upír?“ Opäť som prikývla. Obišla ma a nakukla do obývačky. Obrátila sa ku mne. „To,“ kývla rukou k dverám, „je Erelaah Ardelys. Vysvetlíš mi prečo sa chceš starať o démona? A hlavne, keď má ten démon rodinu.“ „Jej matka zomrela,“ bránila som svoje rozhodnutie. „Ale má sa kto o ňu postarať. Nehovoriac o tom, že jej stará matka je samotná ministerka mágie. Myslím, že tá ma dosť prostriedkov na to, aby bolo Erelaah dobre.“ Prikročila ku mne a položila mi ruku na plece. „Tasha,“ snažila sa o prívetivý akýsi materinský tón, „neber si na plecia toho viac než je potrebné. Máš dosť vlastných starostí.“ Urazene som našpúlila pery a preložila si ruky pod prsiami. Mala som pocit, že mi neverí. „Lenže tu nejde o peniaze,“ pozrela som k dverám, „tu ide o to, že ju nikto nechápe.“ Na chvíľu nastalo úplne ticho. Dokonca som počula ako sa Nadya biflí vo svojej izbe na záverečné skúšky. „Ty máš,“ prehovorila Niki, „pocit, že sa na teba podobá?“ Vlastne som si to nikdy nemyslela. Ale teraz, keď to povedala mi to prišlo úplne jasné. Aj ja som bola posledné roky sama. S Oksanou sme sa vídali málo, Ilya bol neustále preč, Andrei sa mi vyhýbal pre moje vlastné dobro, v dome mi nikto nerozumel a potom som prišla sem, kde síce bola Niki, ale tá mi nemohla vynahradiť všetko, čo som stratila. Áno, v tom malom démonovi som videla seba. Nervózne som si pošúchala zátylok. „Asi,“ povedala som takmer nečujne. Podišla ku mne a ja som k nej otočila tvár. Unavene sa usmievala. „V tom prípade máš moje požehnanie,“ žmurkla na mňa. „Ale, radšej to Ilyovi a otcovi nehovor. Nie som si istá, že by mali také pochopenie.“ „Ilya by mal,“ uškrnula som sa. Ale tiež som nemienila prilievať olej do svojho súkromného ohníka, a tak som sa rozhodla neskúšať kam siaha bratova dobromyseľnosť, láskavosť a ochota. „Ako povieš,“ zasmiala sa, vzala si tašku s dokumentmi (čo značilo, že bude zasa pracovať) a vybrala sa ku schodom. „Dobrú noc Tasha. A ak chceš,“ pozrela na mňa ponad rameno, „tak nech tu tá malá zostane. Nemala by sa vracať na internát po tme.“ „Ďakujem,“ odpovedala som. Aj práve v tej chvíli som bola nebesiam vďačná, že Ilya stretol túto ženu. Len škoda, že im nedopriali trochu viac šťastia. Three can keep a secret, if two of them are dead. † Zaklopala som na dubové dvere malého domčeka. Dobre, možno nebol až tak malý. Ale v porovnaní s Nikitiním bol menší. A v porovnaní s Dragomirovským sídlom bol priam krpatý. Začula som blížiace sa kroky a hneď na to sa dvere otvorili. Stál v nich Eric. Z vlasov mu kvapkala voda a jednou rukou si na bedrách pridržiaval biely uterák, aby mu náhodou nespadol. „Ou,“ dostala som zo seba a pohľad mi zamrzol na vrchnej polovici jeho tela. Nastalo trápne ticho. „Tasha,“ prerušil to, „tvoj záujem ma neskutočne teší.“ Zdvihla som zrak k jeho tvári. Zas mu tam kraľoval ten jeho darebácky namyslený úsmev. Zamračila som sa. „Nenamýšľaj si,“ odbila som ho a pokrčila nosom, „tiež by si čumel, keby som otvorila len v osuške.“ „No,“ odhrnul si mokré vlasy z čela, „asi by som sa na teba rovno vrhol.“ Zavrčala som. Dobre vedel, že s ním nič nemienim mať. A aj to rešpektoval. Ale rád provokoval, pretože vedel, že mám s Andreiom spojenie (slabá smutná chvíľka a veľa, veľa vodky). Asi tajne dúfal, že mu raz môj chlap príde rozbiť hubu. Vlastne som bola rada, že ma teraz Andrei blokuje. Nemyslím, že by bol nadšený z mojej reakcie. „Si vtipný,“ odvetila som, „pustíš ma ďalej alebo tu mám mrznúť?“ Ustúpil. „My lady, nech sa páči.“ Naznačil úklon a takmer mu zletel uterák. „Ups!“ „Bože,“ prekrútila som očami a kráčala ďalej. „Choď sa, prosím, obliecť!“ „V súkromí ma môžeš oslovovať Eric,“ pokúsil sa o vtip. Hodila som na neho pohľad, ktorý som kedysi často používala na Nadyu. Rovnako ako na ňu, ani teraz nezabral. Žmurkol na mňa. „Tak sa idem zahaliť,“ upevnil si uterák pevnejšie, „správaj sa ako doma.“ „Fajn,“ vybrala som sa ku kuchyni. Už som tu párkrát bola. Odkedy sme si potykali, boli z nás dobrí priatelia. Aj s Neytiri. A vlastne práve kvôli nej som tam bola. Po okolí sa začalo šepkať, že tí dvaja sú viac, ako len priatelia. Ney to vyvracala. Lenže jej oči hovorili voľačo iné. A keďže mala tendenciu vždy prechádzať do ofenzívy, keď niekto na ňu dorážal, tak som sa rozhodla, že došliapnem na Erica. On klamať vedel, ale jeho veľké ego by mu nedovolilo poprieť, že má niečo s druhou najdominantnejšou vlčicou v miestnej smečke. Dúfala som, že ho presvedčím o nevhodnosti ich správania. Teda ak nejaké „správanie“ existovalo. Tak či onak, Adam Cooper, Neytirin manžel, bol drsný chlap a ja som sa bála nie len o upírov krk, ale aj o krk jeho ženy. Podišla som ku chladničke a trhnutím ju otvorila. Predo mnou boli litre a litre krvi. Na tom by nebolo nič zlé, keby... Potiahla som nosom. Samá vlkolačia krv. Žiadny iný pach tam nebol. Len veľmi zvrátení upíri pili krv iným bytostiam než obyčajným nepotrebným muklom. Dobre, občas sa stalo (náhodou alebo pri milostnom akte). Ale nik by si ju nedržal v chladničke. Kolieska začali zapadať. Aj Ney bola vlkolak. Nahlas som prehltla. „Až tak doslova som to nemyslel,“ ozval sa Eric. Zabuchla som chladničku. „Čo to má znamenať?“ vyprskla som. „Prečo tam máš len vlkolačiu krv?“ „Lebo sa ňou živím,“ vzdychol a posadil sa k stolu. Hlavu spustil do dlaní. „Čože?“ posadila som sa vedľa neho. „No čo?“ pozrel na mňa a jeho inokedy veselé oči boli smutné. Vyrazilo mi to dych. „Eric, povedz mi prečo. Vieš dobre, že keď toto niekto zistí, tak ťa môžu poslať pred súd a...“ „Viem to veľmi dobre,“ skočil mi do reči, „a verím, že sa to ani nedozvedia. Od teba.“ Zahryzla som si do pery. „Moja švagriná je inšpektorka. Myslíš, že si niečo také môžem dovoliť?“ Opäť som raz nazvala Nikitu oslovením, ktoré mi zakázala používať. „Tasha,“ prekrútil očami, „nehraj sa na vzornú občianku. Obaja vieme, že to tak nie je!“ Zamračila som sa. „Fajn! Ale na dobrú priateľku sa hrať musím. Prišla som ti vyhovoriť to vaše šantenie s Ney. Teraz vidím, že to robíš len preto, aby si mal prístup k čerstvému občerstveniu.“ „Prestaň,“ zdvihol ruku, aby ma zastavil, „čo je medzi mnou a Ney je len medzi nami dvoma. Teba a nikoho iného do toho nič.“ „No jasné! Jej manžel zrejme tiež patrí do tej skupiny.“ Prikývol. „Patrí.“ Pokrútila som hlavou. „Prečo to, dopekla, robíš?“ rozhodila som rukami. Oprel sa na stoličke a preložil si ruky cez prsia. „Otec ma preklial. Vliezol som do takej postele, ktorej som sa mal vyhnúť. Nechce sa mi o tom hovoriť.“ Zreničky sa mi rozšírili prekvapením. Skôr som čakala, že má zvrátený vkus, ktorý vie, v podstate, ovládať. Ale že mu to spravil otec... To bola silná káva aj na mňa. Lenže práve teraz som ho nechcela ľutovať. Bola som naštvaná, že využíva moju kamarátku a chce z nej piť. Vlastne som sa bála, že by som ju raz našla niekde mŕtvu a on by zdúchol ktovie kam. „Fajn,“ odfrkla som, „ale teraz okamžite to bežím povedať Ney,“ zvrtla som sa na opätku. „Ona to už vie,“ poznamenal ako keby sa nič nestalo, „a dovolila mi z nej piť.“ What doesn't kill you makes you wish it did. † Svetlovlasá Ruska, ktorá nečakane navštívila náš Witchwood (hej, už som sa tam cítila ako doma) ma začínala pomaly a iste štvať. Irina Badicova bola spolužiačkou môjho drahého brata a Andreia. A zároveň aj Nikitina kamoška. Myslela som si, že Niki má lepší zmysel pre výber svojich priateľov. I keď, ani Charlotte nebola až tak v pohode. Nenamaľovaná, celá oblečená v čiernom, skôr mužskom oblečení. Klasické ustrojenie agentov. I keď absencia akéhokoľvek vkusu tiež pripadala v úvahu. Hodila do seba ďalší pohárik a naopak zo seba vypustila ďalšiu spŕšku kecov týkajúcich sa môjho brata. „Prišla som za Belikovou kvôli Ivaškovovi. Musí mať nejakú pipku. A ona bude mať nejaké informácie. Počula som, že Dragomir a Nikita sú zasa spolu. Olegovičová vraj strašne zúri,“ uškrnula sa. Chcela som sa udržať. Ale slová unikli skôr než ich bolo možné zastaviť. „O Ilyovi a Niki nič neviete.“ Myslím, že som ju tým vyprovokovala k ďalším rečiam. Predsa len, opilcom by ste nemali hádzať ani tie najmenšie návnady. Škoda, že som si na to nespomenula skôr, ako som otvorila ústa. „O tých dvoch viem viac než si myslíte. Nie raz sme videli ako si Nikita obväzovala krk šatkou, aby nebolo vidno kusance. Vždy vyzerala ako slušné dievčatko. A potom sa prejavila...“ Kusance? Môj brat? Niki? Vážne? Samozrejme, že ma to prekvapilo. Ale myslím, že som to nedala najavo. „Mlčte!“ vyštekla som na ňu. Nemienila som to počúvať. A napriek tomu, že som dobre vedela, aké nebezpečné je sa zahrávať s ľuďmi z akadémie sv. Vasiliya, nemienila som ustúpiť. Hlavne, keď tu kydá hnoj na ľudí, ktorí ma milujú a ktorých milujem ja. „Tvárite sa ako keby ste bola svätá a pri tom ste sa s ďalšími dievčatami delila o jedného chlapa. Koľko vám bolo? Pätnásť? Vážne ste boli zúfalá.“ Pri srdci ma zahrial pocit triumfu. Sledovala som ako sa jej výraz tváre zmenil na šokovaný so štipkou hanby. „Takže sa nemýlim. Vážne vás odmietol. Páni, to vás muselo poriadne štvať.“ Nabrala červenú farbu, obrátila sa ku mne celým telom a prepaľovala ma pohľadom. „Čo vás do toho? Snáď ho poznáte natoľko, aby ste dokázali súdiť?“ „Poznám ho dostatočne,“ preložila som si ruky pod prsiami a spokojne sa na ňu usmiala. Napriek tomu, že som o nej nezmýšľala v dobrom, tak zrejme si dokázala spojiť dve a dve. „Ty si tá pipka,“ povedala bez dychu. Narovnala som sa a povýšenectvo zo mňa muselo priam sálať. „Osobne. Ale Andrei preferuje výraz životná láska.“ Ani som si nestihla všimnúť kedy a už držala v ruke meč. Zreničky sa mi rozšírili prekvapením. Nečakala som, že to môže dôjsť až sem. Párkrát sa mečom zahnala len tak, aby si rozhýbala zápästie. „Učili vás na cárskej akadémii aj bojovať?“ Na tvári sa jej zjavila posmešná grimasa a takmer okamžite spravila proti mne výpad. Uhla som len tak tak. Ale schytali to moje nové šaty od Dolce&Gabanna. „Nie, neučili. Ale učili ma brániť svoju garderóbu.“ Z rúk mi samovoľne vyšľahol prúd energie. Nezasiahla som ju, ale o to nešlo. Hlavne, že som sa dostala do bezpečnej vzdialenosti a mohla vyčarovať meč. Hlavou mi behali bratove slová z čias, keď ma preháňal v telocvični strýka Bonifáca. Ale to bolo pekne dávno. V duchu som si za to nadávala. Irina sa srdečne rozosmiala. „Naozaj si myslíš, že dokážeš odporovať niekomu, kto žil u svätého Vasiliya takmer jedno desaťročie?“ Poodhrnula hornú peru a odhalila tesáky. „To sa pekelne mýliš!“ A pri tom jej zúrivom pohľade mi už nebolo všetko jedno. Bola som si istá, že ja z tohto živá nevyjdem. Sakra! Zahnala sa a už som len videla ako sa ku mne zhora blíži meč. Prikrčila som sa a snažila sa s Andreiom naviazať spojenie. Chcela som sa rozlúčiť a... Vynadať mu za to, že bol takým sukničkárom. Odrazu sa kov zrazil s kovom, ale môj meč tam nehral úlohu. Bola to Niki. Stála predo mnou a odrazila útok. Stratila som rovnováhu a padla na zadok. Fakt elegantné. „Irina?“ v Nikinom hlase bol údiv. „Som rada, že vás nemusím predstavovať,“ zamrmlala som popod nos. Sledovala som ako sa za Irinou zavreli dvere pubu. S Niki sme tam zostali samé. „Nabudúce sa nehraj na hrdinku pred agentmi s výcvikom z Vasiliya. Jasné?“ zavrčala na mňa. Vyzerala nahnevane. Možno sa jej nepáčilo, že sa musela postaviť proti svojej niekdajšej kamarátke. „Príliš dlho si nestála v telocvični,“ aj ďalej mi držala kázeň. Alebo sa skôr bála o mňa. „Prakticky ťa označila za šľapku,“ cítila som potrebu sa brániť, „pretože si dávala Ilyovi svoju krv. Keď si to spojíš s tým, že ma nazvala pipkou a pol hodinu mi rozprávala koho všetkého Andrei na škole prefikol... Musíš uznať, že som mala dôvod.“ Vzdychla. „Irina mala vždy podrezaný jazyk a vyžívala sa v drboch. Ale,“ hodila po mne prísny pohľad, „to nič nemení na tom, že sa nesmieš vrhať do súbojov s agentmi. Chápeš to? Vieš čo sa mohlo stať, kebyže ti ublíži?“ Pokrčila som ramenami. „Andrei a Ilya by ju zabili! A potom,“ odmlčala sa a mávla rukou k dverám, „počula si čo povedala! Ak siahne agent na život svojho kolegu, tak si vyslúži trest smrti. To by si chcela?“ To som rozhodne nechcela! Snažila som sa o ten najnevinnejší pohľad aký som dokázala. „Mám šťastie, že ťa mám, švagrinka.“ Otvorila ústa, že mi niečo povie, ale nevyšlo z nej nič. Bezmocne rozhodila rukami. „Aká je pravdepodobnosť, že sa to Ilya nedozvie?“ „Pravdepodobnosť, že sa to nedozvie je asi tak... Nulová. Ale nemám pocit, že bude mať niečo proti tvojej roli v tomto príbehu.“ Odfrkla. „Jasne! Bude nadšený, že som ťa neustriehla. Viem si predstaviť, že on by si ťa po niečom takom zavrel doma v izbe. Však? Buď rada, že nie som on a nedám ti na nohu guľu!“ Tvárila som ako, že tam nie som. „Prosím ťa,“ cítila som v jej hlase deprimovanosť, „sľúb mi, že už nebudeš takto riskovať. Aspoň dovtedy kým sa v tom nezlepšíš. Dobre?“ Zdvihla som dva prsty pravej ruky v geste prísahy. „Čestné, už to neurobím.“ A myslela som to vážne. „Dokiaľ sa nezlepším,“ dodala som rýchlo, aby som sa nedajbože nezaviazala k doživotnej poslušnosti. Chcela som sa postaviť, aby sme sa mohli konečne vrátiť domov, keď v tom do mňa plnou silou udrela akási vlna emócií. Vyrazila mi dych a ja som nebola schopná nasať do pľúc vzduch. „Tasha!“ zaznel mi v hlave výkrik. Zapotácala som a padla na kolená. Predo mnou sa objavovali obrazy, útržky spomienok, čo neboli moje. Údery. Stĺpik postele. Bolesť. Smiech. Stĺpik. Panika. Bezmocnosť. Stĺpik. Znechutenie. Kŕč. Cítila som všetko. „Andrei! Andrei, čo sa deje?!“ vykríkla som vydesene. Snažila som sa chytiť dych. „Tasha,“ počula som kde si z diaľky, „Tasha, nadýchni sa!“ Nešlo to. Ako keby ma niekto škrtil. Tiaž Andreiovho utrpenia mi tlačila na pľúca. „Otec,“ počula som v hlave. No ďalej nič. Slová sa stratili vo vetre a objavil sa obraz. Victor Ivaškov! Z hrude mu trčal drevený stĺpik postele a z jeho bezvládneho tela pomaly stekala červená krv a vytvárala lepkavé jazero. „Bože,“ vydýchla som spolu so vzlykom. „Vydrž miláčik!“ Viac som mu povedať nemohla. Spojenie sa prerušilo. Konečne som sa prerývane nadýchla. „Nebesá, vďaka,“ vzdychla Nikita a odhrnula mi z tváre pramene vlasov. „Dýchaš. Čo sa stalo?“ „Andrei...“ dýchala som plytko. Ale dýchala som. „Musím,“ začala sa do mňa vkrádať panika. Moja panika. „Musím ísť do Ruska,“ driapala som sa na nohy. Podoprela ma. „Tasha, najprv sa upokoj!“ Všimla som si, že sa tvári ako keby zhlboka dýchala. Bolo to fajn. Pomohlo mi to chytiť rovnaké tempo a konečne sa mi začal okysličovať aj mozog. „Čo sa stalo?“ Pokrútila som hlavou. „Andrei... niečo s jeho otcom. Niki, musím za ním,“ a snažila som sa jej vytrhnúť, „ihneď!“ Mala som pocit, že kričím. Ale nebola som si istá, lebo to znelo ako nejaký cudzí hlas. Prikývla. „V poriadku. Ale budem ťa sprevádzať.“ The best father? God. † Vybehla som tých pár schodíkov pred sídlom Ivaškovcov. Celú cestu som sa len nervózne hniezdila a neustále sa snažila spojiť s Andreiom. On však ma blokoval. A tým moju nervozitu len gradoval. Vedela som, akú bolesť prežíva a chcela som mu pomôcť, podporiť ho. Lenže on mi to nedovolil. Lenže teraz som bola v jeho dome (keďže som nemienila čakať, kým mi sluha otvorí a vrazila dnu aj sama). Vyletela som po schodoch a prebehla po dlhej chodbe. Vlastne stále nechápem ako som ho mohla tak dobre vycítiť, keď ma blokoval a keď som v tom dome nikdy nebola. Možno to bolo tými nadávkami, z ktorých väčšinu som ani nepoznala. Zastala som pred pootvorenými dverami z lešteného dreva. Zvnútra sa ozvalo tresnutie, ako keby padlo na zem niečo veľmi ťažké. Prepchala som sa cez škáru a zostala stáť v neosobne zariadenej pracovni. Andrei stál nad prevráteným kreslom a v tvári sa mu zračila zúrivosť. Strach o neho vo mne naberal grády. „Cipanečky! To kreslo ťa muselo poriadne naštvať.“ Strelil ku mne pohľadom. Tá zúrivosť razom zmizla a vystriedalo ju prekvapenie. No smútok a akýsi druh rezignácie tam zostal. „Čo tu robíš?“ Už som nemienila čakať. Dlhými rýchlymi krokmi som prešla až k nemu a objala ho. Konečne som cítila jeho teplo a nie len tú bolesť, ktorú som nevedela liečiť. Ale mohla som sa pokúsiť ju zmierniť. Jeho silné ruky sa mi obmotali okolo tela a čo najviac si ma k sebe pritiahol. „Nechcela som, aby si tie smutné veci okolo pohrebu zariaďoval sám,“ zamumlala som mu do košele. Odtiahol sa a ja som k nemu vzhliadla. Bože, ako mi tie jeho smaragdovozelené oči chýbali. I keď, bez toho smútku by to bolo lepšie. Položila som mu ruku na líce, akoby som sa chcela uistiť, že je skutočný. Postavila som sa na špičky a do jediného bozku dala všetky tie roky nášho núteného odlúčenia. Zasa som bola celá, nechýbal mi ani kúsok môjho srdca a duše. „Nemala by si tu byť,“ povedal, keď som sa od neho nevoľky odtrhla. Nechcela som to počúvať. Priložila som mu ukazovák na pery. Práve teraz som nemohla myslieť na to čo môžem a čo nie. Dôležitý bol len on. „Dovoľ mi, aby som sa raz starala aj ja o teba,“ usmiala som sa a dúfala, že zo mňa cíti všetku lásku, ktorú v sebe mám a je len a len jeho. Jeho strhaná tvár ma vrátila do reality. „Vyzeráš ako,“ zmĺkla som. Bol bledý a pochudnutý, pod očami mal čierne kruhy. „Kedy si naposledy spal?“ Uhol pohľadom a zhlboka sa nadýchol ako keby potreboval veľa sily na to, aby dokázal hovoriť. „Zomrel v mojej izbe.“ What can you do when your good isn’t good enough? † Vtisla som mu bozk na čelo a pomaly vstala z postele dúfajúc, že ho nezobudím. Po špičkách som sa vybrala von z izby. Vo dverách som sa ešte raz pozrela na jeho pokojnú tvár osvetlenú lúčom svetla z chodby, a potom ich za sebou ticho privrela. „Ako mu je?“ Strhla som sa a zvrtla sa za hlasom. Nikita sa opierala o stenu a vyzerala unavene. „Ako dlho tu stojíš?“ nadvihla som obočie. „Nie dlho,“ pokrčila ramenami a narovnala sa, „Vadim mi povedal, že ste tu.“ „Kto je Vadim?“ zamračila som sa. „Sluha. Ako mu je?“ zopakovala. Niki a Andrei sa síce nemali radi, ale rešpektovali sa. A myslím, že v oboch bol pocit akejsi vzájomnej „súdržnosti“, ktorý bol akadémiou budúcim agentom vbíjaný do hlavy. Po chrbte mi prebehol mráz, tak som si oblapila ramená a pošúchala ich, aby som sa toho zbavila. Na tú otázku som nevedela odpovedať, lebo som si ani sama nebola istá. Pokrčila som ramenami. „Neviem. Nespal odvtedy čo,“ odmlčala som sa. Prikývla. „Ilya mi povedal čo sa stalo.“ „A je vyschnutý. Musí sa napiť.“ „To mal spraviť ešte pred spánkom.“ „Niki,“ do očí sa mi nahrnuli slzy a hovorila som ako keby ani nič nepovedala, „on sa obviňuje.“ „Zabil svojho otca,“ šepla, „je samozrejmé, že sa obviňuje.“ „Neurobil to naschvál!“ vyštekla som po nej. „Tasha,“ prikročila ku mne a položila mi ruku na rameno, „ja ho nesúdim. Len som chcela povedať, že je to normálne.“ „Prepáč,“ zamumlala som popod nos a hľadela na špičky svojich drahých lodičiek. Počula som ako si sťažka vzdychla a hneď na to ma aj objala. Prekvapilo ma to. Niki nezvykla prejavovať náklonnosť takýmto spôsobom. Ale práve teraz som nechcela rozoberať prečo to tak je. Dôležité bolo len to, že som sa na chvíľku mohla o niekoho oprieť a nemusela byť tá silná. Aspoň na chvíľku. Po lícach mi začali tiecť slzy. „Vieš,“ pustila ma a odhrnula mi vlasy z čela, „ja Andreia asi naozaj chápem.“ Nadvihla som obočie. „Tiež mám problémy s otcom. Takže,“ pohľadom blesla po dverách izby, „naozaj chápem, ako sa cíti. Ale som si istá, že ty ho vyliečiš.“ Popotiahla som nosom a dúfala, že má pravdu, lebo ja som si sebou taká istá nebola. „Vážne som si nikdy nemyslela, že raz bude Ivaškov zaľúbený,“ poznamenala s úškľabkom na tvári. Uchechtla som sa. Nikita mi o ňom čo to porozprávala. Andrei sa tým tiež nejako netajil, lenže ani nechválil. A to, čo hovoril Ilya vtedy v tom altánku... Plus nedávne opilecké keci agentky Badicovej. Jednoducho som už o ňom mala nejaký ten obraz. „Každý sme nejaký,“ ozvalo sa z druhej strany chodby a obe sme tam pozreli. Kráčal k nám Ilya a pohľad upieral na Nikitu. To napätie medzi nimi bolo takmer hmatateľné. „Ale všetci,“ pokračoval a zastal tesne vedľa nej, „milujeme až za hrob.“ Očami som skákala z jedného na druhého. No iba chvíľku, pretože Niki ten nápor nevydržala. Voči môjmu bratovi bola slabá. A vždy utekala. Sklopila pohľad. „Prepáčte, s-s-som unavená. Dobrú noc,“ a bez toho, aby na Ilyu znova pozrela sa zvrtla a rýchlo kráčala preč. Stáli sme tam v tichu až kým nezmizla za rohom. Až potom venoval pozornosť aj mne. „Ahoj sestrička,“ usmial sa. „Prečo jej to robíš?“ prižmúrila som oči. „Nemala by si tu byť,“ ignoroval moju otázku. Prešla som si prstami pod očami, aby som sa uistila, že tam už žiadne slzy nebudú. Nechcela som, aby to videl. „Ďakujem za informáciu, braček,“ povedala som namosúrene. „Nikdy som ho nevidela tak,“ prehodila som si vlasy cez ramená na chrbát, „smutného.“ Povzdychol si a vtiahol ma do svojej mocnej náruče. Wow! Podobnosť s Nikiným správaním bola viac než len prekvapujúca. A vtedy som ďakovala tomu hore, že za mnou stoja takí ako sú Ilya a Niki. Pretože ich podpora a Andreiova láska mi pomôžu do neho znova vliať život. Bola som si tým sakra istá.  Every story has an end. But in life every ending is just beginning. † Opierala som sa o tlusté nadýchané vankúše a hladila ho po vlasoch. Hlavu mal položenu na mojom brušku a ruky obtočené okolo chrbta. Nebola to práve najpohodlnejšia poloha, ale to nebolo podstatné. Dôležité bolo, že sme boli spolu a že spal. Prstami som sa dotkla boku svojho hrdla a trochu sykla, keď to zabolelo. Áno, so stratou krvi ubúda aj sila schopností. Nehovoriac o tom, že moja regenerácia nebola mojou najdokonalejšou schopnosťou. V mysli sa mi vynoril ten pocit, keď zo mňa sal a telom mi prebehla príjemná vlna vzrušenia. Samovoľne som sa striasla a Andrei sa trochu pomrvil. Dlaňou mi prešiel po krížoch. Aj cez saténové negližé som cítila jeho teplo. Zabolelo ma pri srdci, keď som si uvedomila, že to tak nebude navždy. Všetko má svoj koniec, pomyslela som si a hrdlo mi zovrela úzkosť. „Nemysli na to,“ povedal odrazu a tento krát som sebou trhla oveľa silnejšie. Zabudla som na naše spojenie. V našom prípade bolo úplne jedno či na niečo myslíme alebo hovoríme. Ten druhý to jednoducho počul tak či tak. „Andrei,“ šepla som. „Vystrašil som ťa?“ V jeho hlase som počula náznak škodoradosti. „Trošíčku,“ prekrútila som očami. Jednou rukou ma ešte viac zovrel. Druhú spustil pod prikrývku a bruškami prstov mi jemne prechádzal po nahom stehne. Spokojne som zapriadla. „Spal si vôbec?“ pohladila som ho po líci s dvojdňovým strniskom (vyzeral s ním sexi). „Chvíľu určite. To pitie ma trošku, hm, vzalo.“ Nadvihla som obočie. „Ako to myslíš?“ „No, že tvoja krv,“ zamieril k okraju negližé a ja som prudko nasala vzduch do pľúc, „je sladká, výdatná, zrejme plná živín. Lepšiu som nikdy nepil. Plus ten pocit pri tom... Jednoducho ma to trošku unavilo.“ „Prepáč, že som ťa zobudila.“ Prestal s hladením, trošku sa odsunul a oprel o lakeť, aby na mňa mohol pozrieť. „Popravde,“ naklonil hlavu na bok, „nie som si istý, či by som ti nevyčítal, kebyže ma neprebudíš. Chcem si užívať tvoju prítomnosť. Nie tu vyspávať.“ „Ale ty si to potreboval.“ „Detail,“ zazubil sa. Na chvíľu zostalo ticho a navzájom sme sa vpíjali tomu druhému do očí. „Chcem pusu,“ zamrnčala som ako malá a bola som si toho plne vedomá. Zasmial sa a odtiahol prikrývku. Zošuchla som sa dole a pritúlila sa k nemu. Hľadel na mňa zhora a palcom mi prechádzal po lícnej kosti. „Vieš, že ťa milujem, však?“ povedal s úplne vážnou tvárou. „Niečo som tušila,“ zazubila som sa. „Ale dobre sa to počúva.“ „Milujem ťa,“ sklonil sa a pobozkal ma na čelo, „milujem ťa,“ pobozkal ma na nos, „milujem ťa,“ pobozkal ma na viečka, „a ďakujem ti, že existuješ a že sa zaujímaš o takého hlupáka ako som ja.“ Zamračila som sa. „Tak nehov-“ Ale moja námietka bola zastavená vášnivým bozkom, z ktorého by sa mi podlomili kolená, keby som neležala. Takým, ktorý mení dejiny. The last goodbye is the hardest one to say. † „Milujem ťa,“ šepol a a moje srdce zasiahla vlna lásky. Silnejšie som sa k nemu pritisla a pri tom som aj zabudla na to, že si pokrčím svoju novú saténovú blúzu z dielne Oscara de la Renta, o ktorej predavačka v jednom z obchodíkov v centre Paríža povedala, že je to hotové umelecké dielo. Bože! Ako veľmi som milovala tieto naše spoločné tiché chvíle. Vtedy som zabúdala na to všetko svinstvo okolo nás. Ale čím ho bolo viac, tým sme boli k sebe bližšie. Keby to vedeli tí, čo sa nás snažili rozdeliť. Možno by dali pokoj. „Budem musieť vstať. Za pár minút začnú prichádzať... hostia.“ Úsmev sa zo mňa vytratil. Znamenalo to, že musím odísť. Pichlo ma pri srdci. Zdvihla som ruku a silnejšie som si zatlačila na hrudnú kosť. Odtiahla som sa, aby sa mohol pohnúť. Posadila som sa a stiahla nohy k sebe. Vstal a podal mi ruku. Naznačila som mierny úsmev a prijala ju. Ani som poriadne nevstala a už ma zvieral v náručí. Toho som sa nikdy nemohla nabažiť. „Neviem ako sa rozlúčiť,“ oprel svoje čelo o moje a hľadel mi do očí. V hrdle som mala knedlík a do očí sa mi tlačili slzy, ale vedela som, že to nesmiem. Nie, teraz. Usmiala som sa. Muselo to byť rýchlo, pretože sa mi pomaly podlamovali kolená a hrozil mi hysterický plač. „Zavri oči,“ šepla som. Poslúchol. Ruky som mu položila na jeho líca a snažila si do hlavy vryť každý centimeter jeho dokonalej tváre (niežeby som to už nemala pred tým, ale tak... obnova systémov). Postavila som sa na špičky a pobozkala ho na pery. „Milujem ťa,“ zopakoval už asi stýkrát a ja som si asi stýkrát opakovala, že som tá najšťastnejšia žena na svete. Ale len, keď som s ním. „Navždy,“ šepla som a ako hmla sa vymanila z jeho objatia. Objavila som sa dole v hale a otočila sa k schodisku. Chýbalo strašne málo a utekala by som späť za ním. „Je čas ísť,“ ozval sa pri mne môj brat a chytil ma za plece. Musel trochu potiahnuť, aby som aj poslúchla. Zvesila som hlavu medzi ramená. Tesne pred dverami zastal. „Tasha, pozri sa na mňa,“ prikázal jemne. Spravila som tak a pozrela rovno do jeho očí. Jasné, boli rovnakej farby ako tie otcove, ale predsa boli tak iné. Len som nevedela ako to bolo možné. „Všetko bude dobré. Postarám sa ti o neho.“ „Sľubuješ?“ Prikývol. „Prísahám.“ Pocítila som prítomnosť niekoho ďalšieho. Niki. Venovala mi jeden slabý úsmev. Potom sa pozrela na môjho brata. Ale len na krátko. Lebo takmer ihneď sklopila pohľad a celá červená sa odvrátila. Prešla som pohľadom späť na Ilyu. Sledoval ju prižmúrenými očami, v ktorých bola... zlosť? „Čo ste si zas urobili?“ vzdychla som. Ilya sa otočil ku mne a bez toho, aby odpovedal ma silno objal. „Všetko bude v poriadku,“ šepol. „A teraz už choďte,“ pustil ma a postrčil k dverám. „Mám ťa rada,“ povedala som mu ponad plece a rýchlym krokom vykročila von, aby ma nenapadlo sa zasa zvrtnúť. Niki mi podala plášť a spoločne sme nastúpili do koča. Práve včas. Lebo v diaľke som uvidela prvých hostí. Always. † Už druhý týždeň som blokovala Andreia. Nechcela som, aby mi videl do hlavy a nebola som dostatočne silná, aby som zakryla svoje tajomstvo. „Takže, ako to hovoril ten apatiekar?“ zdvihla som si pred oči fľaštičku s elixírom a pretrepala ju. Žltá tekutina sa spenila. V hlave sa mi objavila Andreiova tvár. Sťažka som vzdychla. Nevedela som čo chcem, aby mi elixír povedal. Mala som strach, že Andreia stratím, lebo... lebo. Veď to bol sukničkár. Kedysi. Jasné, milovali sme sa tak veľmi až to bolelo. Ale čo sa stane, keď do toho nášho puta vstúpi niekto ďalší? Malé, zlaté, roztomilé, s očičkami ako má Andrei... Ruka mi klesla k plochému brušku a sama pre seba som sa usmiala. „Fajn,“ strhla som sa. Bola som nahnevaná, že ma to tak roznežňuje. „Poďme na to.“ Odzátkovala som flakónik a sledovala ako z neho vychádza zelený dym. Pozrela som si na prst. Potrebovala som tri kvapky krvi. Porozhliadla som sa po svojej pracovni v banke. Nikde nič ostré. „Bože! Ako dieťa, ktoré sa nesmie dotýkať ostrých vecí.“ Hľadela som na svoj ukazovák a zisťovala čo robiť. Až mi to docvaklo. Upírka. Prekrútila som očami. Priložila so prst k ústam a zahryzla do jemnej kože ruky, ktorá nikdy tvrdo nepracovala. Ucukla som. Natiahla som ruku nad hrdlo fľaštičky a zatlačila na ranu. Do elixíru dopadli tri kvapky krvi. Elixír jemne zasyčal. Tak a je to. Teraz už len... čakať. Zdvihla som sa zo stoličky a prešla k rímse nad kozubom, kde boli nechutne prezdobené hodiny v štýle Ľudovíta XIV. Gýč! No teraz ma to nezaujímalo. Dôležitá bola sekundovka, ktorá postupne odsekávala čas do môjho rozsudku. Nervózne som si zahryzla do pery. „Modrá - chlapec, ružová – dievča,“ pohľadom som blysla po fľaštičke. Tekutina sa sfarbovala do čierna. „Čierna – žiadne dieťa,“ a do očí sa mi nahrnuli slzy. Usmiala som sa. No niečo vo mne zaplakalo. Dopekla! Ja som chcela, aby... Zatriasla som hlavou, v snahe zbaviť sa svojich šialených myšlienok. Vrátila som sa k stolu a zovrela fľaštičku v dlani. Zhlboka som sa nadýchla a samú seba presviedčala, že som šťastná, že bude pokoj, že nebudú žiadne komplikácie. Nie, už aj tak je to príliš zamotané. Dieťa by bolo... Pozrela som na fľaštičku. Z hrdla mi vyrazil ston. „No do...“ Tekutina bola ružová.  I begged him to stay. Try to remember what we had in the beginning. He was charismatic, magnetic, electric and everybody knew it. When he walked in, every woman's head turned, everyone stood up to talk to him. He was like this hybrid, this mix of a man who couldn't contain himself. I always got the sense that he became torn between being a good person and missing out on all the opportunities that life could offer a man as magnificent as him. And in that way, I understood him. And I loved him, I loved him, I loved him. ... and I still love him, I love him.  |
|||||||||||||||||||
Ocenenia
Inventár |
|||||||||||||||||||
