Belfirin - Profil

Meno: Reeba S. Lesotho
Funkcia: Obchodník
Fakulta: Solarius
Rasa: Anjel
Ročník: 0.
Vek: 23
Body: 635
Peniaze: 22054

Reeba Selvinski

Minulosť je duch budúcnosti, je sen a čo všetko kedy budeme mať je prítomnosť. Na svete nie je veľa vecí, ktoré by som mala rada, či ich vyslovene milovala. Celý môj život je spletitá sieť chudoby a snahy o existenciu v spoločnosti, ktorá je tým jediným, čo môže v konečnom dôsledku znamenať môj zánik. No nie je to o mne. Nezniesla by som pomyslenie, keby môj život bol len o mne. Nie som sebecká, bola som naučená k tomu, ako sa starať o druhých, ako im pomáhať a ako byť obklopená ľuďmi, ktorým môžem bezvýhradne dôverovať. Dôvera sa nezískava ľahko. Je to proces, ktorý trvá niekoľko rokov a ani na jeho konci si v istých prípadoch nemôžete byť istý, či ste si vybrali dobre. Dôverujem svojej rodine. Svojej matke, malej sestričke a veľkému bratovi. Zatiaľ len do ich rúk by som dokázala vložiť svoj život. Našťastie som to nemala možnosť urobiť. Ale onedlho nebudem mať na výber. Narodila som sa do sveta, kde je len jediné pravidlo. Len jedna zásada, vštepovaná do našich hláv od útleho detstva. Narodili sme sa len pre jednu úlohu. Prežiť.

Sú len dve veci, ktoré sa musia hovoriť opatrne. Pravda a lož. Viem čítať aj písať, aj napriek tomu, že k tomuto umeniu sú vedení len ľudia z vyššej spoločenskej vrstvy. Kto ma to naučil? Môj brat Toody. Od môjho narodenia sa vystriedalo päť dlhých zím a už som vedela naspať každú knihu, ktorú mi priniesol. Hra so slovami ma baví zo všetkého najviac. Moja slovná zásoba je iná než ostatných ľudí, s ktorými sa stýkam, preto v ich spoločnosti hovorím len to, čo chcú počuť. Len raz som skúsila rozviť vetu viac než bolo potrebné a použiť v nej metafory a prirovnania. Takmer ma poslali k miestnemu sudcovi. Našťastie to Toody vyriešil skôr, než tak stihli učiniť. Za taký prehrešok mi mohli vytrhnúť jazyk, povedal mi ten večer a ľahol si do postele ku mne. Rozprával mi to ucha príbehy, ktoré sa naučil z novej knihy a ja som pri ich počúvaní prestávala plakať omnoho rýchlejšie. S Toodym som sa cítila v absolútnom bezpečí. S ním bol svet opäť farebný. V jeho prítomnosti bolo všetko jednoduchšie. Každý krok, každý pohyb, každý nádych, dával zmysel. Bol mi otcom aj bratom v jednej osobe. Nepoznala som inú lásku, len tú, ktorú mi dával on. A v tej dobe som inú ani nepotrebovala.

Lenže časy sa menia a chtiac-nechtiac sa s nimi musíme zmeniť aj my. Ubehlo ďalších päť zím a na Toodyho plecia padlo omnoho viac ťažkostí, než s ktorými sme sa potýkali doteraz. Pamätám si ten deň veľmi dobre, stále sa mi jeho dozvuky vracajú v spánku a nútia ma prebúdzať sa uprostred noci s krikom. S odstupom času som sa neučila krik tlmiť a slzy zaháňať. Po našom kraji sa rozniesla informácia, ktorá nariaďovala mladým mužom, ktorý už dovŕšili šestnásty rok života, nástup po vojenskej služby. Karol I. si to tak žiadal. Nikto nemal byť omilostený, nikto sa tomu nemal vzpierať. Bol to rozkaz a oni boli jeho vojakmi či chceli alebo nie. Z každej rodiny museli vystúpiť do služby dvaja muži, otec a najstarší syn. Pokiaľ najstarší syn ešte nedovŕšil šestnásty rok života, povinnosť sa presunula na najbližšiu rodinu, z ktorej tým pádom museli vystúpiť hneď traja muži. My sme mali len Toodyho. On bol hlavou našej rodiny, našim živiteľom a ochrancom. A len nedávno oslávil šestnásť rokov.
„Nechcem, aby si nás opustil.“ Snažila som sa neplakať, ale bez ohľadu na to, koľko ľudí sa zhromaždilo na malom námestí našej dediny, som sa pred nimi a hlavne pred bratom nevedela ovládnuť. Nebola som jediná, ktorá si slzy utierala do rukáva. Zovšadiaľ sa ozývali vzlyky sprevádzané neslušný výrazmi na Karolovu adresu.
„Ani ja to nechcem Ree...“ mala som za to, že chce ešte niečo dodať, tak som k nemu zodvihla hlavu v nádeji, že predsa len bude pokračovať. Bol vysoký, takže som hlavu musela zakloniť naozaj poriadne, aby som mu dovidela do tváre. Na jeho mohutných ramenách, na ktorých som si toľko krát išla vyplakať oči teraz spočívalo to najťažšie rozhodnutie. Aj ako desať ročná som poznala dôsledky oboch prípadov, či už kladnej verzie alebo zápornej. Ani jedna neveštila nič dobré. Pre Toodyho bolo neskoro. A pre nás, pre mňa, mamu a sestru, ťažké rozhodnutia ešte len nastanú. Hneď ako odíde do služby.
„Postaraj sa o mamu. Dávaj na ňu pozor.“ Objal ma tak silno, až ma na malý moment premkla myšlienka, že je to možno naposledy. Rýchlo som ju zahnala. Nemohlo to byť naposledy. Opäť som mu tvár zaborila do ramena a spustila cícerky sĺz znovu, tentoraz ich nechávajúc voľne padať na jeho košeľu. Nikdy mu to nevadilo. Nechcela som sa ho pustiť, pretože jeho prítomnosť bola tým, čo ma spojovalo s reálnym svetom. Doma to bolo strašné. Nie, úplne strašné. Mama sa po otcovom odchode zlomila, prestala sa o nás starať, upadla do depresie, z ktorej sa už zrejme nikdy nepreberie. Dokázala naplno vnímať len Corelle. Nikto iný pre ňu nebol dosť dobrý. Preto sme s Toodym trávili väčšinu nášho času mimo domu. Chodili sme do lesov, kde sme lovili divú zver, ktorá nás držala pri živote dlhé roky. Naučil ma prežiť. A teraz ho mám opustiť. Mám sa vzdať jediného človeka, s ktorým som sa cítila živá?
„Pôjdem s tebou. Budem bojovať. Viem to.“ Kŕčovito som prstami zvierala jeho košeľu a mlela tie pochabé slová. Samozrejme to nebolo možné. Ženy vo vojne slúžili len ako liečiteľky, nikdy sa nesmeli postaviť do frontu.
„Nie Ree. Bez teba budú mama s Relle odsúdené k smrti. Len ty ich dokážeš udržať nažive. Pamätaj na všetko čo som ťa neučil. Čoskoro sa vrátim. Sľubujem.“ Odtrhla som tvár od mokrej látky a pozrela do jeho tváre. Jeho hnedé oči boli plné úprimnosti. Nikdy som ho nevidela klamať. Myslela som si o ňom, že je mizerný klamár. Tak prečo som v jeho sľube nenašla ani stopu po klamstve?
„Prisaháš na to, čo ti je najsvätejšie?“ Nemohla som si to odpustiť. Takúto prísahu by nemohol odmávnuť, keby to nemyslel vážne.
„Prisahám na to, čo mi je najsvätejšie, že prídem späť domov.“ Zopakoval po mne rozhodným hlasom a ešte pevnejším pohľadom. Zase žiadna známka lži. Vtisol mi bozk na čelo a potom mi naň naznačil svätý kríž. Nikdy neporušiť sľub. To bolo motto, ktorého sme sa snažili držať od odchodu otca. Jediná vec, pri ktorej sme naňho mysleli. Teraz sme ho mali obaja v myšlienkach, ktoré ale prerušil príliš skoro zvuk trúby, ohlasujúci nástup. Musel mi ruky nasilu odtrhnúť od jeho košele a postavil sa.
„Ja viem, že to zvládneš Ree. Ľúbim ťa. Odkáž to aj mame.“ Než som stihla zareagovať, vykročil k vojakom stojacimi pri vozoch a viac sa neobzrel. Nechcela som vidieť ako nastupuje do voza, ani ako sa bude pomaly vzďaľovať. Nezniesla by som ten pohľad. Ušla som do lesov, kde som našla pokoj a stratenú rovnováhu. Utriedila som si myšlienky a presvedčila samú seba, žeby som to skutočne mohla zvládnuť. No na ako dlho?

Většina z nás je naučená, že nás druzí budou milovat pro naše úspěchy.Toody bol preč len pár mesiacov, no ten čas pre mňa znamenal priam storočia. Každý deň sa neuveriteľne vliekol. Aj činnosti, ktoré som dovtedy vykonávala s radosťou a bez reptania, mi teraz pripadali ťažké a nezvládnuteľné. Až s postupom času som si uvedomila, že to bol Toody, vďaka ktorému som sa do všetkých týchto prác nútila. Domov som chodila len prespávať a starať sa o to, aby mama so sestrou mali čo jesť. Inak som celý čas trávila v lese, obvykle sediac na konároch stromov a pozerala som na cestu, ktorou každodenne prechádzali ľudia. Čakala som, že raz tadiaľ prejde aj Toody, až sa bude vracať domov. Áno, bolo to naivné, no bolo to to jediné, čo mi ostalo. Mala som len jeho sľub. Nič hmatateľné, nič s čím by som sa mohla oháňať proti nepriateľom. Len slová. Vedela som, že ich dodrží, aj keby to malo byť to posledné, čo v živote urobí. Obávala som sa jediného. Že ak sa skutočne vráti, nebude to už on. Vojna zmení každého. To sme mali odsledované na našich susedoch, to sme pochopili ako prvé a snažili sme sa tomu všemocne vyhnúť. Lenže on teraz odišiel do samého srdca celého toho zmätku. Ako veľmi ho to poznačí? Modlila som sa k Bohu za jeho dušu a dúfala, že ma niekto tam hore vypočuje a zariadi, aby ostala nepoškvrnená. Lenže ako veľmi sa zohaví ľudská duša, keď je nútená robiť tak strašné činy, ako zabíjať nevinných ľudí? To som si nechcela ani predstaviť. Na skutočnosť som nebola pripravená. Sny a dúfania ma držali nad vodou, hoci som už dávno bola na dne.

Slova mají jen ten význam, který jim dáte.Postávala som na kraji lesa a s napnutým lukom som čakala, kedy po opačnom brehu rieky prebehne nejaký tvor. Toto miesto bolo na lov moje obľúbené. Zakaždým som domov doniesla niečo iné, čo nám zaručovalo rozmanité pokrmy a pestrú škálu vitamínov. Avšak zatiaľ sa nič neprišlo napojiť k pomaly tečúcej rieke. Už mi začínala tŕpnuť ruka a trieska zo šípu sa mi zarezávala do dlane, tak som trochu po volila zovretie. Buď stále v pozore, napomínal ma Toody pri každom love. Aj teraz sa mi vybavila táto jeho rada. Oprela som sa chrbtom o kmeň stromu a stále pozorne sledovala dianie pred sebou. Predstavovala som si, aké by to bolo keby tu bol teraz so mnou. Čas by nám utekal rýchlejšie a dokonca by sme sa aj zabavili, ako zakaždým, keď sme museli čakať na svoju obeť. Po pár hodinách sa mi oči začali samé zatvárať a luk mi z ruky už aj vypadával. Nechápala som to. To vari sa rozhodli všetky lesné zvieratá napiť niekde inde? Odlepila som svoje stuhnuté telo od stromu a bola som pripravená vyraziť domov, keď som to zazrela. Pohyb. Rýchly, no zato na zviera príliš pomalý. Napla som tetivu a priblížila sa k svojej strane brehu. Niečo tam utekalo, bolo to dosť hlučné a neohrabané. Žiadne malé zviera. Možno vojaci. Alebo nejaký utečenec utekajúci pred vojakom. Od nervozity a očakávania som si zahryzla do pery, čakajúc, kedy dobehnú až na dostrel môjho šípu. Nechcela som nikoho zabiť, nikdy predtým som po človeku nestrieľala, ale nemohlo sa to líšiť od streľby na zviera. Možno v detailoch. A moja muška bola taká dobrá, žeby som niekoho v prípade sebaobrany, len zranila. Z húšťavy oproti sa vyrútila postava muža. Bol zadýchaný a nezastavoval ani napriek tomu, že pred ním bolo koryto rieky. Voda nebola hlboká, jemu by siahala sotva ku kolenám, ale aj tak ma to vydesilo. Ak cez ňu prejde, ocitne sa priamo pri mne. A čo bolo najhlavnejšie, na sebe mal rovnošatu vojaka. Neváhala som ani sekundu a hneď ako sa jeho noha dotkla priezračnej hladiny vody, sa môj šíp zabodol do jeho pravého ramena a ostal tam. Mužov výkrik sa rozľahol po okolí, ale znel skôr prekvapene, než bolestne. Spadol horeznačky do vody. Nemohla som uveriť tomu, že som to naozaj urobila. Stačilo nepatrne zmeniť smer ruky a bol by mŕtvy. Mohla som ho zabiť. To pomyslenie ma vystrašilo omnoho viac, ako prítomnosť toho vojaka, ktorý stále ležal nepohnuto vo vode. Nasledovalo dlhé ticho, počas ktorého som sa nemohla rozhodnúť, či mám vypadnúť alebo ísť k nemu. Druhá možnosť bola bláznivá a hlavne nebezpečná. Lenže moja zvedavosť zvíťazila. Opäť. Luk som nechala na mieste a do ruky som si vzala nôž. Bola to skôr dýka, ale viac sa mi páčilo to pomenovanie. Opatrne som zoskočila z menšieho briežku a ponorila svoje nohy do studenej vody. Keby ma videl Toody, dostala by som peknú prednášku. Lenže tu nie je žiadny Toody, ktorý by ma zastavil. Vytasila som nôž pred seba, ostražito sledujúc ležiacu postavu. Len čo som urobila ďalšie kroky vpred uvedomila som si pár skutočností. Ako prvé, že vo vode neleží muž, ale chlapec. Bol odo mňa starší, dosahoval približne Toodyho vek. To čo som predtým považovala za vojenskú uniformu, ňou vlastne nebolo. Z diaľky sa to dosť podobalo na znak Karolovho rodu, ale takto z blízka sa to nepodobalo vôbec na nič. Bolo to nakreslené nejakou farbou, pretože voda, ktorá sa dostala do styku s jeho odevom to rozmočila, takže nezostalo nič, čo by sa dalo nejako popísať. Mal zatvorené oči a vyzeral akoby spal. Len môj šíp v jeho ruke naznačoval niečo iné. Urobila som chybu, zachovala som sa nesprávne. Postrelila som chlapca, ktorý ani nebol mojím nepriateľom. Sklonila som nôž a prišla ešte o niečo bližšie. Keby mal otvorené oči, mohla som poľahky zistiť ich farbu. V tom sa jeho telo naplo a vystrelilo z vody rýchlosťou, ktorá ma totálne ochromila. Dovolila som si prestať dávať pozor. To by sa nemalo nikdy stávať. Na ramenách som pocítila silný stisk a následne som ležala vo vode. Doslova. Zaplavovala mi oči, uši, nos aj ústa. Nemohla som sa nadýchnuť. Rukami som sa oháňala okolo seba v snahe prerušiť ten útok. Náhle to prestalo. Nevedela som či skutočne mojim pričinením, ale bola som za to rada. Čiesi ruky mi zovierali lem vesty a držali moju hlavu nad hladinou. Zhlboka som sa nadýchla, ale tým som si vodu ešte viac vohnala do hltanu. Prudko som sa rozkašľala.
„Dievča...“ Počula som hlas toho chlapca ako si mrmle popod nos. Neodvážila som sa otvoriť oči. Ruky z mojej vesty zmizli a namiesto toho sa zjavili na mojom chrbte, kde ma podopierali. Reflexívne som sa od nich odtiahla a poslepiačky som sa kúsok odplazila.
„Ja...prepáč. Neuvedomil som si....nečakal som... Si v poriadku?“ Ako keby som na tú otázku mohla odpovedať. Už som nevládala kašľať, no stále ma napínalo. Prikývla som na znak kladnej odpovede, hoci som asi nemala. Snažil sa ma utopiť. A ja som sa ho snažila zabiť. Aspoň tak to z jeho uhla mohlo vyzerať. Vlasy som mala nalepené na tvári a niektoré pramienky mi bránili vo výhľade. Odhrnula som si ich a všimla si, že si chlapec vyťahuje šíp z rany. Spoza zaťatých pier mu unikali všakovaké slová, ale nakoniec ho vytiahol a odhodil do vody.
„Videla si toho, kto strieľal?“ Nechápala som, prečo sa so mnou rozpráva. Dievčatá sa nesmeli rozprávať s vojakmi. Ani tými, ktorý to len predstierajú. Bolo to nevhodné. Nevedela som, čo mu na to povedať. Nechcela som sa priznať, príliš som sa bála jeho reakcie. A stále sme sedeli vo vode, ktorá po tom zážitku spred pár minút, znamenala len ďalší spôsob ako umrieť. Odtrhol si z uniformy pás látky a nešikovne si previazal ranu, z ktorej sa pustila krv. Nerobil to správne, celé si to tým mohol iba zhoršiť.
„Nemáš jazyk či si hluchá?“ Opäť som sa pri zvuku jeho hlasu strhla. Odtrhla som pohľad od jeho rany a všimla si, že ma pozoruje.
„Asi nebudeš odtiaľto, keď sa so mnou rozprávaš.“ Povedala som nakoniec, premýšľajúc, či som si zvolila tú vetu správne. Obočie mu vyskočilo vysoko k vlasom, ktoré mal čierne a rovnako ako ja, nalepené na tvári.
„Poznám tunajšie zvyky, aj to, že dievča nemôže prehovoriť skôr, než k tomu nedostane pokyn. Pozri sa okolo...“ urobil krátku pauzu, ako keby čakal, že ho naozaj poslúchnem. „Nikto tu nie je, kto by si všimol, že sa nesprávame podľa pravidiel. Práve ma postrelili a...“ odrazu zmĺkol a prudko sa zvrtol späť k miestu, odkiaľ som ho videla vybehnúť. Nič som tam nevidela, ale jeho tam niečo zaujalo.
„Musíme zmiznúť.“ Povedal to tak ticho, až som mala problém rozlíšiť jednotlivé slabiky.
„Čože?“
„Rob čo hovorím!“ Vykročil ku mne, no ja som ustúpila a tak pokračoval ďalej. Chvíľu som hľadela na jeho vzďaľujúci sa chrbát. Evokovalo to vo mne spomienku na Toodyho a jeho odchod. Nevedela som prečo mi to napadlo práve v súvislosti s tým neznámym chlapcom. Akoby som podvedome túžila po tom, aby ma už nikdy nikto neopustil. Nemohla som to pripustiť a zažiť znovu. Nasledovala som jeho kroky, hoci to bolo ako nasledovať vlastné pochybnosti.

Láska je akt viery, a kto je slabý vo viere, je slabý aj v láskeV mojom živote bolo len málo vecí, za ktoré by sa oplatilo bojovať. Vo všeobecnosti to boli hlavne veci, ktoré ma držali pri živote po tej telesnej stránke, základné ľudské potreby. Do svojich dvanástych rokov som si neuvedomovala, čím všetkým som to vlastne bola zahŕňaná. Hlavne zo strany brata. To on mi dával všetko, čo som potrebovala k tomu, aby som duchovne prežila. Vďaka nemu som cítila lásku, vernosť, nádej, vieru, potrebu pomáhať a byť užitočná. Za tieto veci sa oplatilo bojovať. No uvedomila som si to prineskoro. Boj začal a ja som sa ocitla na fronte bez zbrane, nevycvičená k tomu, aby som vyhrala. Ocitla som sa sama vo svete, ktorý som poznala, no ktorý sa mi každou ubehnutou minútou odcudzoval. Až kým neprišiel on. Erich. Chlapec, ktorého som postrelila. Postavil sa na moju stranu, stal sa mojou oporou a mojou vôľou ísť ďalej. Od chvíle ako som ho nasledovala od tej rieky, sa veľa vecí zmenilo. Prestala som sa slepo potulovať lesom a viac som sa zamerala na to, čo som dovtedy ignorovala.Na spoločnosť okolo seba. Zistila som, čo sa v krajine skutočne deje. Niežeby som do tej chvíle bola úplne hlúpa a nezainteresovaná, ale po tom, čo Toody odišiel, mi tieto informácie vôbec nepomáhali vyrovnať sa s jeho odchodom. Karol pritvrdil. Jeho vojaci boli tvrdší, suroví a to čo robil vlastne krajine, bolo nielen zvrátené ale aj neodpustiteľné. Naozaj som netušila, čo tým chce dosiahnuť. Chcel si vydobiť vládu v krajine, ktorej obyvatelia ho budú naveky nenávidieť za jeho skutky? Aký to malo zmysel? Do mojich uší sa dostávali rozličné názory. Moji susedia sa odsťahovali do susedného Škótska, rozhodnutí začať odznova. Musím priznať, že aj mňa tá myšlienka často lákala. Ale stále tu bol Toody. Nepochybovala som o tom, že žije. Skôr som to cítila. A tak sme naďalej žili naše životy, ktoré nám boli proti našej vôli pridelené. To sme neboli my. A pokiaľ bude Karol žiť, nikdy ich nezískame späť. Pretože v zozname vecí, za ktoré sa oplatí bojovať, je na prvom mieste sloboda.

Je potrebné trochu sa podobať, aby sme si rozumeli, ale trochu sa líšiť, aby sme sa milovali.Pár krát som si rukou prešla po ranke na krku, ktorú mi tam zanechal ten nepodarený strom. Luk som si prehodila na druhé plece, aby som mala lepší prístup k tej druhej, na líci.
„Hlúpy porast!“ Zahromžila som, dúfajúc, že ma nikto nepočuje. A medzi všetkým, som si priala, aby neprišiel Erich. Nie, kým sa mi to nepodarí úplne zamaskovať to, čo som si spôsobila.
„Prečo si nedala znamenie, že končíme?“ Jeho hlas znel presne tak, ako som si myslela. Nahnevane, no tak ako stále, aj teraz som v ňom badala známky obáv. Už som si na to zvykla, akoby to bez toho ani nebol on. Snažila som sa stáť k nemu chrbtom, aby to nevidel. Nevedela som, či to robím preto, aby som pred ním nevyzerala ako zraniteľné decko, ktorým som aj bola, alebo preto, aby hneď nevybuchol, ako to robil vždy, keď sa buď mne alebo Relle niečo prihodilo. Obvykle to boli malé nehody spojené s našou nešikovnosťou, no on sa vždy tváril, ako keby nám to spôsobili kráľovi vojaci, prinajmenšom.
„Reeba?“ Oslovil ma, tentoraz s jasnou dávkou starosti v hlase. Asi som mu pripadala podozrivo, keď som sa naňho ešte nepozrela. Na ramene som pocítila jeho ruku. Nevytrhla som sa, ani nijako nedala najavo, že mi to vadí. Nevadilo. Jeho dotyk nikdy.
„Čo sa stalo?“ Váhavo som sa naňho otočila s previnilým úškľabkom.
„Nič, len som nedávala pozor a...,“ to už mal ruku položenú na mojej tvári, ktorá má príjemné hriala. Musela som sa usmiať. Prezeral si ma takým tým pohľadom, ktorý hovoril, že by najradšej všetky tie stromy posekal a spálil. Bolo to od neho milé. Nič viac, len pozorné. Stiahol ruku a z vrecka vylovil kus látky. Stiahol pery do úzkej čiarky a hoci to neboli ťažké zranenia, z ktorých by som krvácala na litre, začal mi s vážnym, ba až zanieteným výrazom prikladať tu látku k rankám. Pozorne som ho pri tom sledovala.
„Vieš, že to nemusíš robiť?“ Tú poznámku som zakončila otáznikom, hoci som ju myslela skôr ako pripomienku. Nechápavo skrčil obočie a neprestával mi očisťovať tvár. Nešlo mi do hlavy, prečo mu to trvá tak dlho.
„Chceš si to ošetriť sama?“ Prestal a odstúpil, podávajúc mi pri tom ten kus látky. Pokrútila som hlavou. Nepochopil ma.
„Nemyslela som toto. Mala som na mysli, to...všetko.“ Vrhla som po ňom zúfalý pohľad. Oplatil mi ho. S povzdychom som teda pokračovala, voliac slová veľmi opatrne.
„Nemusíš ostávať s nami. Môžeš...ísť za svojou rodinou. Určite nejakú máš.“ Každý má rodinu. Či už malú, alebo veľkú. Erich nie je výnimka. Niekoho tam vonku má, ale on ostáva s nami. Niekedy MáM pocit, že ho držím práve ja, za čo som sa cítila previnilo a vôbec mi nepomáhal ani fakt, že ho vlastne pustiť nechcem. Zdalo sa mi, že nad tým rozmýšľa. No nič nehovoril. Jeho mlčanie bolo horšie ako tisíc slov. Začínala som si myslieť, že predsa len nikoho nemá. Možno sa v jeho minulosti stalo niečo...zlé. Niečo naozaj zlé. Cítila som sa previnilo, že som s tým začala a možno tak otvorila ranu, ktorá začala nanovo krvácať.
„Prepáč, nemala som začínať. Som rada, že si tu.“ Zahanbene sklopí hlavu. Asi to vyzeralo tak, že ho odháňam. To som nemala pláne. Nikdy ho nebudem chcieť dostať preč zo svojho života. Akoby bol mojim druhým bratom. Tým, o ktorom som ani nevedela, že ho mám a ako veľmi ho potrebujem.

Srdce človeka je jeho rajom i peklom.Sedela som na tráve a trhala lupienky sedmokrásky. Vzduch bol presýtený vôňou jari, ktorá začínala prichádzať aj do našich končín. Oteplilo sa, no v lese to nebolo také citeľné ako na otvorenom priestranstve.
„Príde...Nepríde...Príde...Nepríde...“ odtrhávala som malé lupene a nechala nech ich unáša vietor. Napokon ostal len posledný, ktorého som sa desila od samého začiatku. Vlastne som ani nevedela, prečo som s tou hrou začala a čo som od nej čakala.
„Miluje ma, nemiluje ma? Kto je ten šťastlivec?“ Ozvalo sa za mnou posmešne, no s istou dávkou zvedavosti. Erich vždy vedel, kedy má prísť. Odtrhla som aj posledný lupeň a zovrela ho v dlani. Príde. Sadol si vedľa mňa a tiež si odrhol kvetinu. Chvíľu si ju prehadzoval v rukách, ako keby zvažoval možnosť, že tiež začne s tou hrou.
„Nikto taký nie je.“ Bola to vec, ktorou som si v takom mladom veku bola stopercentne istá. Poriadne som ani nevedela, čo je to láska. Nepoznala som ju. Nepoznala som všetky jej podoby, takže som nevedela, či mi má chýbať a či je správne za ňou žialiť. Ani ako sa mám cítiť. Niekedy som si pripadala ako chladný kus kameňa. Bez pocitov, ktoré by som mohla ako prijímať, tak i rozdávať.
„Ešte som sa ti nepoďakoval za tú ranu...“ zmätene som naňho pozrela. Bolo to už pár dní a jeho ruka sa hojila celkom pekne, no stále som nemala odvahu sa priznať k tomu, čom som vykonala. Erich strávil u nás pár nocí, uspokojil sa s dekou a podlahou pri kozube. Pomáhal mi s prácami okolo domu a chodil so mnou do lesa. Po Toodyho odchode mi skutočne chýbal človek, ktorý by mi kryl chrbát a ktorý by udržiaval moju myseľ v strehu. Našla som ho v ňom. Stále som toho o ňom nevedela príliš, no desila som sa dňa, kedy sa jeho ruka zahojí úplne a on prestane mať dôvod sedieť v našom dome.
„To...bola moja povinnosť, postarať sa o zraneného.“ Utrúsila som vyhýbavo, očami behajúc po tráve pred nami. Prisahala by som, že som ho začula krátko sa zasmiať. Objala som si rukami nohy a tvárila sa, že som medzi stromami objavila niečo extrémne zaujímavé. V skutočnosti ma trápila len jedna otázka, ktorú som mu chcela položiť už veľmi dávno.
„Prečo si ušiel?“ Asi som bola príliš trúfala, ale naozaj som túžila po odpovedi. Otázok bolo viac, ako napríklad, ako sa mu podarilo utiecť, kde vlastne bol, čo tam robil. A hlavne, či tam nevidel Toodyho. Lenže už vyslovenie tejto otázky mi dalo poriadne zabrať. Aj tak som si nebola istá, či mi bude poskytnutá odpoveď. Počula som, ako sa Erich nadýchol. Neodolala som a kútikom oka naňho pozrela. Sedel nepohnuto, vystreto ako vždy a zrak upieral na sedmokrásku. Keď odtrhol prvý lupeň, prehovoril.
„Pretože som nechcel pomáhať zabíjať nevinných ľudí.“ Čakala som niekoľko sekúnd, no nepokračoval. Namiesto toho na mňa pozrel s vlastnou otázkou v očiach. Akoby sa pýtal, či tá odpoveď bola dobrá. Prikývla som.
„Prečo si neušla ty?“ Ozval sa po pár minútach a odtrhol ďalší lupeň.
„Čože?“ Nechápala som, kam tým mieri.
„V Škótsku je bezpečnejšie ako tu. Tam Karolova vláda nesiaha. Dá sa tam žiť slobodne a v mieri.“
„Vojna je všade. Aj keď ju nevidíš, cítiš jej prítomnosť a s tým sa nedá žiť slobodne. Stále budeme viazaní Karolovi, kým...“ nevedela som ako to dokončiť, no bolo to zjavné.
„Ho niekto nezvrhne.“ Dopovedal za mňa s tvrdosťou v hlase, akú som od neho ešte nepočula.
„No stále by sa vám tam žilo lepšie. Corelle tam mohla stretnúť deti svojho veku a možno by nové prostredie pomohlo aj stavu tvojej matky.“ Začínala som ho upodozrievať z toho, že sa ma snaží presvedčiť o tom, žeby som to mala urobiť. Odísť. Len tak. Bez všetkého. Bez Toodyho.
„Nemôžem.“ Bolo to sebecké, no bola to pravda. A Erich to vedel. Hoci som o ňom nehovorila, asi vytušil, že na niekoho čakám. No bolo v tom čosi viac. Nebola som si istá, čo sa stane s Erichom. Ako sa rozhodne on, keby som na tento jeho nápad pristala. Šiel by s nami? Ostal by tu? Mohla som len hádať. A moje dohady zväčša kedy končili šťastne.
„Chápem.“ Povedal, no mala som skôr pocit, že to nechápe. Nevedela som určiť čomu presne. Chvíľu sme sedeli v tichu, jeden vedľa druhého. Istým spôsobom mi to stačilo. Nepotrebovala som slová, len istotu, že je tu. No predsa....
„Ďakujem. Za všetko.“ Potrebovala som mu to povedať v tom momente, pretože som sa hrozila možnosti, že inú vhodnú príležitosť mať nebudem.

O hodnote človeka nerozhoduje to čo vie, ale to čo koná. Jazero, v ktorom som si máčala nohy malo presne takú teplotu, s akou som bola spokojná. Úsmev na mojej tvári snáď ani nemohol byť širší a nič v tej chvíli nemohlo byť krajšie. Slnko už zapadalo a na hladine vytváralo nemú hru farieb. Videla som plno západov slnka, no tento ma uchvátil. Len čo sa paprsky slnka naposledy dotkli vodnej steny a zmizli za horizontom, svet začal rýchlo tmavnúť. Bol najvyšší čas ísť domov. Erich stál pri stromoch a ako vždy sledoval okolie. K môjmu prekvapeniu sa nechal prehovoriť dosť ľahko, na jeho pomery. No stále bol príliš vážny a zdalo sa, že si ten prekrásny západ slnka ani nevšimol. Zachmúrene som po ňom pozrela. Tu predsa nič nehrozilo. Zachytil môj pohľad a opustil svoje stanovisko, kráčajúc ku mne. Na tvári sa mu pohrával úsmev, ktorý som dobre poznala. Niečo mal za lubom. Vošiel do vody a keď sa dostal na moju úroveň, voda mu siahala ku kolenám, zatiaľ čo mne až k pásu. No stále bola dosť teplá na to, aby mi to nevadilo.
„Prechladneš.“ Musela som sa uškrnúť nad jeho postrehom. Len čo vyjdem z vody, bude mi zima. Cesta domov je dlhá a naozaj sa rýchlo zotmieva.
„Teraz už aj ty.“ Odpovedala som namiesto všetkých možných alternatív, ktoré mi napadali. Táto bola najzjavnejšia a mali sme ju spoločnú. Pokrútil hlavou, no z pier mu nezmizol ten úsmev.
„Mali by sme ísť.“ Ani sa nepohol.
„Ja viem.“ Pozerala som do jeho tváre a tiež nedala svojmu telu žiadny pokyn k pohybu. Vedela som, že mi nechce pokaziť zábavu. Dokonca som ho upodozrievala z toho, že sa chce baviť so mnou! S diabolským úškrnom som ruky spustila do vody. O sekundu neskôr som doňho šplechla také množstvo, aké som vládala. Oplatil mi to, načo som slabo vykríkla. Chladol nielen vzduch ale aj voda. O chvíľu som mala vodu všade, počnúc vlasmi a končiac pri topánkach, ktoré boli mokré dávno predtým. Erich tiež nevyzeral najsuchšie. No smial sa. Smial sa tak, ako som ho ešte nevidela. Páčilo sa mi to, hlavne skutočnosť, že za to môžem ja. Rozosmiala som sa s ním a bola by som sa smiala, omnoho dlhšie, keby som na kraji jazera nezbadala mužskú postavu. Nebola ďaleko a zjavne sa dotyčný pozeral na nás. Dotkla som sa Erichovej ruky, pretože on mu stál chrbtom.
„Nemali by sme pokračovať....“ bral môj dotyk ako súčasť hry. Pristúpila som k nemu bližšie a stisla mu zápästie. Muž nás neprestával sledovať.
„Erich...“ niečo v mojom hlase ho muselo zaujať, pretože zvážnel a prestal sa smiať. Otočil hlavu smerom, ktorým som sa pozerala. To už bol muž v pohybe. Kráčal popri kraji jazera. Nevstúpil do vody, vlastne sa jej elegantne vyhýbal. Niečo mi na štýle jeho chôdze bolo známe. Do výhľadu mi vstúpilo Erichovo telo. Vykukla som spoza neho, neprestávajúc sledovať toho muža. Už bol skutočne blízko, keď...
„Toody.“ Erichov výdych ma prinútil spozornieť. V ruke držal meč, vôbec som si nevšimla, kedy ho vytasil. Jeho špička sa dotýkala hladiny. No to všetko bolo vedľajšie. Dych sa mi zrýchlil a činnosť srdca rovnako. Muž zastavil niekoľko metrov od nás. Mal zarastenú tvár, vlasy takmer po ramená a jeho oblečenie vyzeralo, akoby zhorelo. No napriek všetkému čo bolo na ňom nové a iné, bol to môj brat.
„Toody!“ Vybehla som spoza Ericha, ktorý naďalej stuhnuto stál na mieste. Plahočila som sa vodou a ignorovala jej chlad. Počas behu som si všimla, že sa usmial. Vykročil mi oproti, no ja som bola rýchlejšia. Neurobil ani dva kroky a už ho pevne zvierala v objatí. Bolo mi to tak dôverne známe, až som mala na moment pocit, že nikdy neodišiel. Akoby jeho ruky nikdy nezabudli na moje objatie. Hladili ma po chrbte a dodávali mi stratenú odvahu, nádej a vieru. Toody sa vrátil. Prišiel späť domov. Je doma. Pri mne. Myšlienky som nevedela kontrolovať, utekali jedna cez druhú a predbiehali sa. Myslím, že som sa rozplakala, no tvár som mala mokrú aj predtým, tak to bolo ťažké posúdiť. Nechcela som sa od neho odtrhnúť. Chcela som sa mu naveky tisnúť k hrudi a cítiť pod šatami jeho divoko bijúce srdce. Akoby šlo v rovnováhe s mojim. Musela som niektorú svoju myšlienku povedať aj nahlas, pretože jeho slová, jeho hlas, na ktorý som nikdy nezabudla, mi do ucha začal hovoriť utišujúce slová. Zrejme som plakala naozaj a on to videl.
„Si mokrá maličká.“ Prehovoril po chvíli pevným hlasom, z ktorého som dokázala rozoznať jasné pobavenie. Ako dlho nás pozoroval? Odtiahla som sa od neho, len preto, aby som sa k nemu opäť silno pritisla. Ak mu to aj vadilo, nič nepovedal. Spoza seba som začula Ericha ako kráča k nám. Erich. Odtrhla som sa od neho a pozrela naňho mierne vydesene. Čo mu urobí? Čo si o tom všetkom môže myslieť? Ako mu to môže pripadať?
„Toody, toto je Erich.“ Otočila som k druhému menovanému. Nedokázala som rozlúštiť výraz jeho tváre. Akoby sa tam miešalo prekvapenie a úľava zároveň.
„Môj brat Toody,“ dokončila som hrdým hlasom. Toody sa narovnal, keďže doteraz bol sklonený ku mne. Moja výška ma začína hnevať.
„Rád ťa opäť vidím kamarát.“ V nemom úžase som sledovala ako si podávajú ruky a zvítavajú sa. Niekoľko krát som musela zažmurkať, aby som sa uistila, že je to skutočnosť a len sa mi to nezdá. Skutočne sa to dialo.
„Vy...vy sa poznáte?“ Nemožné. Nemôžu sa poznať. Pokrútila som hlavou. Nemôžu. Zdalo sa, že Toodyho to prekvapilo. Vymenili si s Erichom pohľady, ktorým som nerozumela. Zrejme nejaké chlapské veci. Odpovede sa ujal Erich, hoci sa zdalo, že to nerobí rád.
„Chcel som ti to povedať už skôr. S Toodym sme boli v jednom tábore a...“
„Ty si mlčal. O tomto? Celý čas si to vedel?“ Odrazu som začala pochybovať o každom jeho čine. O všetkom čo urobil. O tom, prečo neodišiel. Prečo nám pomáhal. Nič mi nedávalo zmysel. Cítila som sa podvedená. Využitá. Ako malé sopľavé decko. Mala som síce pätnásť, ale to neznamenalo, že mi majú zamlčovať dôležité veci. Nevedela som, na ktorého z nich sa hnevať viac. Mali to dohodnuté? A čo vlastne? Všetka radosť z toho, že sa Toody vrátil, bola práve prebitá pocitom sklamania.
„Reeba...“ Neviem ktorý z nich dvoch ma oslovil. Nepozerala som na nich, už som dokonca ani pri nich nestála. Konečne mi začalo dochádzať, aká je zima. Aj to, že sa trasiem. Len som nevedela posúdiť, či od zimy, alebo od hnevu. Vykročila som do lesa a ignorovala ďalšie zavolanie svojho mena. Mala som späť brata, no v tej chvíli som netušila, koľko sa toho vo mne zmenilo vo vnímaní Ericha.

Čo dáva zmysel životu, dáva zmysel i smrti. „Reeba.“ Nereagovala som a stále som neochvejne kráčala za Toodym, predierajúc sa hustým lesom. Bolo to niekoľko týždňov po tom, čo sa Toody vrátil. Na jeho prítomnosť som si zvykla veľmi rýchlo. Želala som si, aby to bolo také ako predtým, než odišiel, no cítila som to napätie a hlavne som videla tú zmenu, ktorá v ňom nastala. Vojna ho zmenila a toho som sa desila najviac. Toodyho najlepšie vlastnosti sa len zdvojnásobili, ale pribudli aj nové, ktoré som u neho nikdy nevidela.
„Budeš ma ešte dlho ignorovať?“ Tentoraz som sa nemohla tváriť, že ho nepočujem. Dokonca ani že ho nevidím. Stál priamo predo mnou a tváril sa rovnako ako ja. Vzdorovito a urazene. Uhla som pohľadom a chcela ho obísť, no vytušil moje zámery a znovu mi zastúpil cestu. Oduto som si ruky prekrížila na hrudi. Váha jeho pohľadu mi nedovoľovala mlčať. Alebo to mala na svedomí skôr moja povaha.
„Zatiaľ ma to baví.“ Čo chcel počuť? Vlastne, ja som nebola tou, ktorá by mala niečo hovoriť. Pochopil to, jeho výraz povolil len preto, aby sa jeho obočie mohlo stiahnuť a vytvoriť mu tak vrásku hlbokého zamyslenia na čele.
„Naozaj neviem čo chceš počuť. Ani neviem prečo si na mňa nahnevaná. A nehovor, že nie si! “ Akoby to jeho napomenutie bolo k niečomu dobré.
„To som nechcela povedať.“ To posledné čo som chcela, bolo niečo popierať.
„ Tak čo teda...?“
„Nechápem to Erich. Nechápem prečo si tu ostával celé tie roky. Kvôli komu si to vlastne robil?“ Až keď som to povedala nahlas, došlo mi, že tá otázka vlastne nemá zmysel. Na koho som sa to v skutočnosti hnevala? A hnevala som sa vôbec? Akú odpoveď mi mohol poskytnúť? Prečo som tak veľmi túžila po tom, aby povedal, že kvôli mne? Čo by to znamenalo? Prečo som sa vôbec cítila povedená? Bola som decko, ktoré nič nemalo. Potrebovala som len pocit bezpečia, ktorého sa mi aj dostalo. Čo viac som potrebovala?
„Nechaj to tak. Už...už je to jedno.“ Pokrútila som hlavou, aby som svoje slová zvýraznila. Nechala som ho stáť s kamenným a trochu vyjavením výrazom a prešla popri ňom za Toodym, ktorý sa zastavil a sledoval nás skúmavým pohľadom.
„Čo sa deje?“ Aj na jeho otázku som len pokrútila hlavou. Nevyzvedal a znovu sa dal do pohybu. Netušila som, kam ideme, ani načo tam ideme. Jediné čo som vedela bolo, že nie som v tejto súkromnej vychádzke vítaná. Nechceli ma vziať zo sebou. Dlhé dni sa medzi sebou dohadovali a nechceli mi povedať o čom. Prvý krát mal predo mnou Toody tajnosti. Cítila som sa odstrčená a keďže som v tej dobe bola aj nahnevaná, nenechala som sa odbiť. Povedala som im, že ich budem sledovať a len tak sa ma nezbavia. Preto ma radšej vzali zo sebou, no stále mi neprezradili zmysel tejto cesty. Počula som za chrbtom Erichove mrmlanie. Nepokúsil sa na mňa opäť prehovoriť, čo som vážne oceňovala. Netušila som, čoby som mu povedala. Musela by som sa ospravedlniť. Zrejme.
„O chvíľu sme na mieste.“ Toody opäť zastavil a pozrel na mňa. V jeho pohľade som videla starosť, len som ju nevedela priradiť.
„Nerozprávaj, kým k tomu nedostaneš príkaz. Nepozeraj sa na nich príliš zvedavo a hlavne nedávaj najavo nič, čo by mohli považovať za svoju výhodu.“ Nechápala som ani polovici z toho čo rozprával. Na koho sa nemám pozerať? Prečo mám odrazu dodržovať tie hlúpe pravidlá spoločnosti? O čo nemám dávať najavo?
„Prečo ju tu nenecháme?“ Erichove slová preťali môj vnútorný monológ. Toody sa tentoraz otočil k nemu, no jeho pohľad sa zmenil na zvažujúci. Prižmúril oči, ale ja som vedela, že nad ničím nepremýšľa.
„Pretože by ju tu našli. Sú vycvičení rovnako ako my. Vedia čo robiť, aby neboli objavení. Nejaké dievča by im neuniklo. Bude bezpečnejšie, keď sa bude držať s nami.“ Až teraz som začala mať dojem, že to nebol dobrý nápad, vnútiť sa ku nim. Erich na to nič nepovedal, zjavne mu tá odpoveď prišla dostačujúca. Toody však mal v rukáve ešte niečo. Podišiel ku mne a položil mi ruky na plecia. To gesto som poznala. V duchu som sa pripravila na všetko, čo mi teraz povie, pripravená si to zapamätať.
„Isté veci som ti nepovedal. Sľubujem, že len čo odtiaľto odídeme, všetko ti rozpoviem. No na oplátku mi musíš dať svoje slovo, že urobíš všetko čo ti poviem. Žiadne tvrdohlavé poznámky ani nepremyslené slová, dobre?“ Vydesila ma hneď jeho prvá veta. Hoci som vedela, že niečo tají, ale tón, ktorým mi práve oznámil, že mal predo mnou tajomstvo, sa mi nepozdával o nič viac ako samotné slová. Neveštil nič dobré.
„Sľubujem.“ A myslela som to vážne. Mala som na to dobrý dôvod. Nechcela som im robiť problémy, to za prvé. A za druhé, Toody by si mohol rýchlo rozmyslieť svoj sľub, že mi vôbec niečo povie. Chvíľu na mňa civel, akoby sa rozhodoval či mi má veriť, alebo nie. Keď sa konečne odtiahol, zazrela som v jeho tvári náznak úľavy. Kývol na Ericha a ten ma postrčil, aby som kráčala za Toodym. Neprešli sme ani dvadsať metrov a pred nami bol zjavne cieľ našej cesty. Toody sebavedomo vystúpil na neveľkú čistinku. Obdivovala som jeho schopnosť, ukázať už len svojou chôdzou toľko veľa odvahy, ktorú mal. Ja som to nevedela a vážne som pochybovala o tom, žeby sa na mňa niekedy niečo z toho nalepilo. Keď som presunula zrak preč od Toodyho, všimla som si asi tucet ľudí stojac na druhej strane čistinky. Vlastne len mužov. Boli približne v Toodyho a Erichov veku, niektorí vyzerali staršie, iní mladšie. Jeden muž, len čo nás uvidel, vystúpil z usporiadaného radu a šiel k nám. Vysoký, ako všetci, tmavovlasí. Všimla som si, že zle došľapoval na ľavú nohu. Aj keby neviem ako veľmi chcel, nikdy by sa jeho chôdza nevyrovnala tej Toodyho. Nepáčil sa mi, nebol priveľmi starší od Toodyho, ale v jeho výraze bolo niečo, čo vo mne prebúdzalo strach. Spomenula som si na slová, ktoré mi povedal. Žiadne zvedavé pohľady. Kým ten muž došiel až ku nám, mala som pohľad zabodnutý do zeme.
„Kto je to?“ Ani teraz som nezodvihla pohľad, len som pozorne počúvala. Vedľa seba som cítila Erichovo telo, ktoré mi dodávalo odvahu neprejavovať strach, ktorý som cítila z tohto podivného stretnutia. Do čoho sa to Toody namočil? A do čoho chcel namočiť aj nás?
„To je Erich Ansley, o ktorom som vám hovoril...“ V Toodyho hlase by som márne hľadala obavy. Znel presne tak, ako vždy. Istý svojimi slovami, pripravený čeliť hocičomu.
„A ona?“ Celkom mimovoľne som sa prikrčila a želala si, aby sa zem podo mnou otvorila a vcucla ma. Vedela som, že sa na mňa pozerá, hoci som ho nevidela a ten pohľad moje vedomie vôbec nechlácholil. Práve naopak.
„Moja sestra.“
„Prečo si ju sem dotiahol? Nehovorili sme, že o tom nemá nik vedieť? Čo...“ nech už chcel povedať čokoľvek, Toody ho prerušil svojim ráznym hlasom.
„Nie je hrozba. Nič nepovie. Nikomu.“ Prekvapilo ma, že ma hneď nezvozil pod čiernu zem a nepovedal im, že som prišla sama. Snažil sa ma ochrániť tým, že to vzal na seba? A pred čím ma chcel ochraňovať? Muž spravil ešte jeden krok k nám. Videla som len jeho topánky, ktoré zastali predo mnou. Nezdvihla som hlavu, len som sa zhlboka nadýchla. Kŕčovito som si stisla ruky, no do výhľadu mi padol ďalší pár nôh.
„Môžeme začať?“ Prehovoril Toody, zjavne podráždený tým, že sa takto zdržujeme. Jeho hlas však prišiel naľavo odo mňa. Predo mnou teda stál Erich. Nevedela som, čo chce robiť. Neodvážila som sa vykuknúť spoza neho a pozrieť na toho muža. Chvíľu bolo ticho, prerušované len občasným mrmlaním chlapov stojacich na opačnej strane čistinky.
„Nasledujte ma.“ Toody okamžite vykročil, no Erich ostal stáť a otočil sa ku mne. Moje nohy sa akosi nechceli pohnúť.
„Nemôžem tu ostať?“ Vyslovila som to tak ticho, aby to počuli len jeho uši. Chlap s Toodym pokračovali v ceste a nevenovali nám pozornosť. Erich nad mojou otázkou zneistel. Pozrel k odchádzajúcim mužom a zachytil Toodyho pohľad. Nevedela som, čo medzi nimi prebehlo, ale Erichov výraz sa zmenil.
„Nie. Niečo si Toodymu sľúbila.“ Že budem robiť všetko čo mi povie. Ale teraz mi nič nepovedal, chcela som argumentovať, no Erich ma už chytil za lakeť a ťahal za nimi. Klopýtala som za ním, lebo mi prakticky nedal inú možnosť. Mohla som sa s ním začať hádať, ale všetci tí chlapi, vyzerajúci ako zdatní bojovníci, mi akosi brali odvahu. Kráčali sme opäť po lese. Erich nepúšťal moju ruku. Ani ma nenapadlo navrhnúť mu niečo také. Len jeho ruka ma držala na tom mieste, pretože celým svojim bytím som chcela utiecť. Dorazili sme k neveľkej chatrči, ktorá z vonku nevyzerala nijako vábne. Ani sa mi nechcelo veriť, že sa dnu poprace toľko ľudí. No všetci kráčali sebavedomo do vnútra. Keď sme došli na radu mi, do krku sa mi natlačil knedlík a žalúdok sa mi nepríjemne stiahol. Premohol ma náhly pocit stiesnenosti. Prvý krát som sa v Erichovej blízkosti bála. A to bol Toody rovnako blízko. Vošla som za Erichom, ktorý ma stále držal za ruku. Zjavne mu nevadilo, že ho uvidí toľko neznámych ľudí. Všetci však kráčali ďalej domom, akoby sa za ním skrývalo niečo viac. Každý krok mi robil problémy a Erich ma ku schodom, ktoré viedli nadol, priam dotiahol. Počula som hlasy, kopec hlasov, no nevedela som rozoznať čo hovorili. Ani som nechcela. Nechcela som tam byť. Nepáčilo sa mi to. Nebála som sa však ani tak o seba, ako o nich dvoch. Zišli sme po schodoch, no už pri prvom sa mi zdalo, že nemajú konca. Priestor, v ktorom sme sa ocitli bol omnoho rozsiahlejší, než som si predstavovala. Podzemná jaskyňa, napadlo mi. Nikdy som nič také nevidela. To urobil človek? Zamierili sme napravo od schodov. Ticho panujúce v miestnosti preťal výkrik. Vzhľadom na to, že sme boli v uzavretom priestore, sa ten zvuk ozýval omnoho hlasitejšie a aj bezprostredne po jeho doznení, som ešte počula dozvuk, ktoré mi naháňali ešte väčšiu hrôzu. Moje nohy opäť zdreveneli, kŕčovito som Erichovi zovrela ruku. Čo sa tu dopekla deje? Môj pohľad prezrádzal presne tie moje pocity, ktoré som nebola schopná vysloviť. To, že na Erichovej tvári som zazrela rovnaké prekvapenie aké bolo to moje, ma nijak neutešilo. Znovu ma potiahol. Postúpila som o dva kroky a naskytol sa mi ten najhorší pohľad, na ktorý som nebola pripravená, ani keby som to vedela vopred.
„Čo to má znamenať?“ Pri Toodyho hlase som nadskočila. Nevidela som ho, ale podľa tónu jeho hlasu som súdila, že je poriadne nahnevaný. Nemohla som odtrhnúť zrak od výjavu, ktorý sa mi naskytoval. Od muža, ktorý visel na povraze uprostred miestnosti. Od jeho poranených rúk, na ktorých mal ako čerstvú tak aj zaschnutú krv. Od jeho modrín, ktoré sa sfarbovali do žlta, do fialova a niektoré sa ešte len začínali sfarbovať. Tvár mal takú dobitú, navretú a podliatu krvou, že som nedokázala ani odhadom určiť jeho vek. Nevyzeral, žeby bol pri vedomí. Nebola som si istá, či vôbec dýcha, na jeho hrudi bolo najviac zaschnutej krvi. Kto mohol tomu chudákovi urobiť niečo tak strašné?
„Podarilo sa nám ho chytiť pri poslednom splne.“ Splne? Ten bol predsa pred troma týždňami. S novým zdesením som pozrela na muža. Čo boli preboha títo chlapi zač? A prečo sa k nim Toody správa tak priateľsky?
„Deň čo deň sa uzdravuje. Nôž, sekera, meč, šípy - nič nezaberá. Ale zo straty končatiny sa vyliečiť nevie...“ Pri tých slovách ma zamračilo. Pohľad mi padol na mužovu obviazanú pravú ruku. Opäť sa mi zodvihol žalúdok. Nechcela som ani hádať, čo má pod tým obväzom. Chcela som utiecť, ďaleko a na tak dlho, aby som na túto spomienku zabudla. Preč od tých nechutných ľudí a hlavne od toho muža, ktorý odrazu zosobňoval všetko, čoho som sa bával.
„Pustite ho!“ Prekvapene som odtrhla pohľad od muža a pozrela na Toodyho.
„Čože? Aby o nás povedal svojim pánom? Zbláznil si sa?“ Preskočila som pohľadom na toho chlapa s krívajúcou nohou. Jeho hlas znel hrozivo. Videla som ako Toody zaťal pery a aj päste. To robil vždy, keď chcel dať najavo svoj názor, ale nemohol. Mrkol k nám a opäť si s Erichom vymenili pohľady. Znovu som nechápala o čo tam ide, ale Toodyho bojovný výraz sa stratil.
„Čo s ním chcete robiť?“
„Zistiť ako ho zabiť.“ Viac som nepotrebovala počuť. Nie, viac som nechcela počuť. Bolo toho na mňa priveľa. Celý ten priestor mi začal pripadať nehorázne stiesňujúci. Nedalo sa mi dýchať. Poťahala som Ericha za ruku a naznačila mu, že chcem odísť. Konečne neodporoval. Vyšiel po schodoch za mnou. Zastavila som až von pred chatrčou a zhlboka dýchala. Nádych, výdych, nádych... Nezaberalo to. Stále som cítila v nose puch krvi a bolesti. Nechcela som plakať. Nemala som ani dôvod. Toho chlapa som nepoznala. No bolo mi ho ľúto. Jediné čo som cítila bol odpor k tým mužom, ktorý mu to spôsobili.
„Je to vlkolak Reeba.“ Otočila som sa tvárou k Erichovi. Vlkolak? Nikdy som nič také nepočula. Z môjho výrazu vyčítal, že nemám o ničom ani páru.
Vlkolak. Bytosť, ktorá slúži Karolovi a v jeho mene zabíja nevinných ľudí. Sú nesmrteľní, no môžu krvácať to znamená, že sa dajú aj zabiť. Len musíme prísť na to, ako.“ Tak už aj on? Prečo všetci okolo mňa túžia po krvi a smrti? Len Toody sa zachoval správne. Odstúpila som od Ericha, čo ho zjavne vykoľajilo. A mňa tiež. Povedal, že zabíjajú nevinných ľudí. Karol bol zlý a tým pádom aj všetci jeho posluhovači. Tak prečo som chcela obraňovať toho muža?
„Potrebujem...byť sama.“ A všetko si premyslieť. Nepočkala som na jeho odpoveď a vyrazila k čistinke. Nešiel za mnou. Ale vedomie, že ho mám na svojej strane mi pomáhalo udržať svoju myseľ v relatívnom pokoji. To len moje emócie vybuchovali jedna za druhou. V ten deň som prvý krát pochopila, čo je to bolesť a strach. Spoznala som vlkolaka.

Utrpenie a bolesť sú vždy záväzné pre veľké poznanie a hlboké srdce. „Ree vstávaj.“ Môj sen sa náhle pretrhol. Prevalila som sa na druhú stranu postele a kolenami som vrazila do steny. Ani to ma neprebralo, rovnako ako hlas mojej mladšej sestričky. Tuho som privrela viečka v snahe znovu si navodiť ten príjemný sen.
„Ree dnes je veľký deň!“ Deka, do ktorej som bola zamotaná sa pohla, ale nezmizla.
„Veď už idem.“ Zažmúrila som, ale jediné čo som videla bola len stena. Mala som podozrenie, že ešte ani nevyšlo slnko. Tak prečo ma už burtoší?
„Reeba vstávaj. Vezmi Relle na prechádzku.“ Až na mamin ostrý, rozkazovačný tón som sa odhodlala skopnúť zo seba prikrývku a posadiť sa. Hlavne preto, že som sa tak skoro po ráne nechcela hádať. Relle stála kompletne oblečená a úplne čulá pri mojej posteli a upierala na mňa svoje zvedavé, nedočkavé zelené oči. Až výraz jej tváre mi pripomenul čo je to vlastne za veľký deň. Po tvári sa mi rozlial veselý úškrn.
„Hneď som hotová.“ Povedala som len tak do vzduchu a postrčila som Relle nech na chvíľu odíde, aby som sa mohla obliecť. Navliekla som na seba tenkú belasú blúzku a krátke nohavice, keďže leto bolo v plnom prúde. Relle stepovala pri dverách, zatiaľ čo mama stála pri krbe a niečo miešala v hrnci. Vtisla som jej bozk na líce a uchmatla si zo stola kúsok chleba.
„Do obeda sme späť.“ Nebola to podstatná informácia, určite by sa bola zaobišla aj bez nej, ale cítila som potrebu jej to povedať. Vždy som jej hovorila kam idem, aj na ako dlho. No dnes bol výnimočný deň.
„Ak tam vonku stretnete tých dvoch tak im odkážte, že dostanú poza uši, keď sa vrátia.“
„Zase odišli bez raňajok?“ Úškľabok na maminej tvári mi to potvrdil. Vážne som pochybovala, že tých dvoch niekde v lese stretneme. V poslednom čase som ich vídala len pri večeri, ale ani to nebolo pravidelne. Držali sa spolu, šepkali si a hlavne rozprávali tak málo, ako to len bolo možné. Od toho incidentu s vlkolakom mi nechceli k tej veci povedať nič viac. Ani ma nikam nevzali. Trčala som doma s mamou a tvárila sa, že robím niečo užitočné. V skutočnosti som len sedela s Relle na koberci a robila jej spoločnosť. Jej a jej hračkám. Tak ako aj teraz. Vyšli sme von z domu do chladného rána. Presne ako som si myslela, ešte len svitalo. Zdržala som sa všetkým poznámok, ktoré sa mi rinuli na jazyk. Radšej.
„Kam ideme?“ Relle poslušne kráčala vedľa mňa, keď sme vošli do lesa. V lese bola nespočetne krát predtým, či už so mnou, Erichom alebo Toodym. Dnes to malo byť iné. Muselo.
„Uvidíš.“ Šli sme mlčky čoraz hlbšie do lesa, do tých končín, kde ešte nikdy nebola. Po ceste zbierala do rúk všetky možné kvietky a skladala z nich kyticu. Čím dlhšie sme kráčali, tým bol les hustejší. Našťastie čas hral v náš prospech a konečne som prestala ľutovať, že ma nenechali spať o čosi dlhšie. Les bol v takú skorú rannú hodinu prekrásny. Rosa na lístkoch trávy a stromov zmiešala všetky farby aké existovali a pôsobením svetla sa žiarivo ligotali. Neušiel mi Rellin fascinovaný pohľad.
„Zatvor oči.“ Pokynula som jej a chytila som ju za rúčku, vedúc ju ešte pár metrov dopredu. Poslúchla ma a ani pri tom nemukla. Vyšli sme z lesa na menšie priestranstvo, v ktorom trónilo malé jazierko. A čo bolo najlepšie...
„Môžeš otvoriť.“ S úsmevom som sledovala, ako sa jej ústa otvárajú do nemého úžasu. Tiež som sa tak tvárila, keď som to videla prvý krát. Vlastne mi to stále pripadá úplne prekrásne.
„To je...vodopád?“ Užasnuto sledovala ako voda padá v špirálach do malého jazierka. Nebol to dlhý pád, vodná stena mal len niečo cez desať metrov. Celé toto miesto bolo ukryté v lese a bolo také malé, že sa jeho presná poloha dala ľahko zmýliť.
„Kto tam bude skôr.“ Štuchla som do Relle, aby urobila presne to, čo jej vraví rozum. Nech neváha. Rozbehla sa k vode, akoby ju k sebe volala. Dala som jej pár metrov náskok a keď sa jej nohy dotkli vody, bola som pri nej. Ponorili sme sa pod hladinu súčasne a zarovno sme sa so smiechom vynorili.
„Všetko najlepšie k narodeninám.“ Jej detský piskot mi bol dostačujúcou odpoveďou. Špliechali sme sa, ponárali, plávali k vodopádu a zase naspäť a slnko čoraz viac stúpalo po oblohe. Oteplilo sa a po pár hodinách správania sa ako dieťa som bola úplne vyšťavená. Práve som ležala na brehu, máčajúc si bosé nohy vo vode a očami som sledovala snehovo biele mraky na oblohe, keď ma ktosi chytil za ramená a vhodil späť do vody. Nestihla som zadržať dych a od samého prekvapenia, som sa nahltala vody. S hlasným prskaním som sa otočila na vinníka, snažiac sa nevypustiť zo seba ani jedno škaredé slovo. Kvôli Relle.
„Toody!“ Malá oslávenkyňa priplávala ku nám, načo menovaný skočil ku nám. Tvár mi znovu ošpliechala voda. Obviňujúco som sa k nemu zvrtla a len čo sa vynoril, znovu som mu hlavu strčila pod hladinu. Relle sa na nás smiala, ale ja som to skôr považovala za pomstu ako za srandu. Až keď sa vynoril s rovnakým výrazom, aký som mala na tvári ja, rozosmiala som sa.
„Tak čo princezná, užívaš si svoj veľký deň?“ Aby Relle v ničom nezaostávala ponoril ju pod vodu tiež. Následne ju začal štekliť a opäť ju ponoril pod hladinu. Smial sa tak, ako som ho už dávno nepočula. Nedokázala som robiť nič iné, len sa pri tom usmievať. Nemohla som si dovoliť myšlienky na to, aký by tento deň bol, keby sa nebol vrátil, preto som tie myšlienky hneď v zárodku zapudila.
„Ako to, že si tu?“ Opýtala som sa ho s miernou výčitkou v hlase. Nereagoval na mňa a naďalej sa hral s Relle. Urazene som našpúlila pery a skrivila obočie.
„Toto sme si nemohli nechať ujsť...“ odpovedal mi iný hlas, ktorý som dobre poznala. Pozrela som na Ericha, ktorý obsadil moje miesto na brehu a teraz sa odtiaľ veselo usmieval. Doplávala som ku nemu, ale nevyliezla som k nemu. Sledovala som ako si odtiahol nohy z môjho dosahu. Asi sa domnieval, že ho stiahnem do vody. To bol môj prvotný plán. Úškrnom som mu naznačila, že som si to všimla.
„ Nemáte povinnosti?“
„Tie môžu počkať.“ No iste. Ale keď ona od nich niečo chcela, hneď mali plné ústa toho, čo všetko musia urobiť. Uhladila som si vlasy, ktoré sa mi prilepili na líca. Zaklonila som hlavu a opäť ich namočila do vody, aby mi neodstávali nikde inde, len splývali na pleciach.
„Už si jej dala darček?“ Odtiahla som sa od prichádzajúceho Toodyho a jeho rúk, ktoré by ma mohli zase stiahnuť dolu. Našťastie sa zdalo, že má dosť potápania. Relle mu sedela na ramenách a žiarila ako slniečko na oblohe. Pokrútila som záporne hlavou.
„Tak to je už najvyšší čas.“ Vyšiel z vody a postavil Relle na zem. Nasledovala som ich a niekoľko minút sme v tichu sedeli na brehu a čakali, kedy trochu preschneme. Jediný Erich s tým nemal starosti. Obula som si späť čižmy, ktoré som nosila v každom ročnom období a vybrali sme sa späť domov. Relle opäť zbierala kvietky a každému do rúk podávala iné. Nakoniec si ich pobrala naspäť a vytvorila z nich veľkú kyticu, ktorú chcela podarovať mame. Kráčala som vedľa Ericha, zatiaľ čo Toody Relle niečo ustavične rozprával. Odhadovala som to na rozprávky. Tých mal kopec.
„Ako to pokračuje?“ Odhodlala som sa povedať, keď tí dvaja trochu pobehli dopredu. Nechcela som s tým začínať pred Relle. Vlastne som tú tému nechcela otvárať vôbec. Ale toto bola prvá príležitosť, kedy sa s nimi dalo rozprávať.
„Čo ako?“
„To, čo predo mnou tajíte.“ Otočila som k nemu hlavu a jeho zamyslený výraz som si nevedela priradiť k ničomu konkrétnemu. Mlčal dlhú dobu z čoho som si vydedukovala, že sa o tom nechce baviť.
„Nechcem o tom hovoriť.“ Na to som zase nemala slov ja. Nie také, ktoré by nehraničili s výbuchom hnevu. Stále platilo to, čo som si povedala ráno. Žiadne hádky. Zhlboka som sa nadýchla a zamerala svoju pozornosť na svojich súrodencov. Už sme boli takmer pri dome, čo ma na jednej strane tešilo a na druhej zarmucovalo. Celé toto krásne doobedie sa skončí vo chvíli, keď vojdú do domu. A čo potom? Zase odídu? Zase to bude také fádne ako doteraz? Toody ale neopustil les. Ostal skrytý medzi stromami a niečo pozoroval. Relle ho napodobnila a my dvaja sme sa k nim len pridali. Pred našim domom stáli kráľovi vojaci. Videla som štyri kone, čo znamenalo štyroch jazdcov. Dvaja stáli pred dverami a pozorne sledovali okolie. Nechápala som ako je možné, že my vidíme ich, ale oni nás nie.
„Čo to má znamenať?“ Rellin tenký hlások preťal vzduch tak náhle, až jej Toody položil ruku na ústa, aby viac nehovorila. Sám si priložil prst na ústa a naznačil tak, nech je ticho. Prikývla a on ruku zase zložil. Chvíľu sme mlčky sledovali čo sa bude diať.
„Mama je v dome.“
„Hľadajú ma.“ Povedali sme s Toodym zároveň a naše zdesené pohľady sa na moment stretli. Neviem čo bolo horšie, ale nemala som chuť to zisťovať. Obe varianty boli pravdivé. Minúty utekali čoraz rýchlejšie. Strnulo sme sa krčili v kríkoch a pokoj lesa rušilo len tiché dohadovanie Toodyho s Erichom. Vyhľadala som Rellinu ruku a stisla jej ju. Pritúlila sa ku mne a ja som ju rukami pevne objala.
„Ostaňte tu. Hneď sa vrátime.“ Malo zmysel oponovať? Zamierili ku miestu kde sme si odkladali zbrane a ozbrojený lukom a mečmi sa vybrali ďalej. Relle mi zaborila hlavu do ešte stále mokrej košele.
„Bude to v poriadku. Všetko bude v poriadku.“ Opakovala som to stále dookola, šepkajúc jej tieto chlácholivé slová do ucha. Neviem či mi verila, ale nič nepovedala, ani nedala najavo svoj strach. Musela sa báť. Aj ja som sa bála. Toody s Erichom sa priblížili nadostrel luku k domu, keď sa z jeho útrob ozval výkrik. Bol to nezameniteľný zvuk. Nikto si ho nemohol pomýliť s ničím iným. Ženský krik. Prikryla som Relle uši a zovrela ju v náručí pevnejšie. Výkrik sa však neozval znovu. To, čo to znamenalo som si nechcela ani len predstaviť, hoci som to dobre vedela. Zvyšný vojaci vyšli z domu. Nevidela som im do tvári. Vymenili si pár slov, nasadli na kone a odišli. Hneď ako sa stratila ozvena konských kopýt, vyrazila som z miesta kde sme sa krčili. Relle som ťahala za sebou. Nedobehli sme ďaleko, do cesty sa nám postavil Toody a zabránil nám v postupe. Erich sa niekam vyparil.
„Čo sa stalo? Čo to bolo?“ Túžila som len po jednom. Ísť dnu a zvítať sa s mamou. Môj mozog nič iné neprodukoval, len chcel splniť toto moje želanie. Relle vedľa mňa hlasno potiahla nosom. Oči mala červené a líca vlhké. Toody ju vzal do náruče a šepkal jej tie isté slová, čo ja predtým. Využila som jeho nepozornosť k tomu, aby som sa nanovo rozbehla k domu. Vletela som dnu cez otvorené dvere a vrazila do Ericha. Len čo som sa spamätala z jeho prítomnosti, začala som si všímať dom. Vyzeral tak, ako keď som ho opúšťala. Len na koberci pri mojej posteli som zaznamenala zmenu.
„Nie...NIE!“ Hlas mi zlyhal. Nevedela som čo robiť. Z očí sa mi pustili slzy, ktoré som ani nemala v úmysle produkovať. Nad ničím som nerozmýšľala. Chcela som len byť s ňou. Erichove ruky ma však zastavili. Znovu som sa pustila do opakovania tých nezmyslených slov, ktoré aj tak nič nezmenia. Pred očami som mala len maminu bledú tvár a tmavočervenú škvrnu pod jej telom. Jej mrazivý výraz plný prázdnoty.

Bez bolesti by človek nepoznal radosť. Vedro s vodou nebolo také ťažké, no v tej chvíli mi pripadalo akoby vážilo snáď tonu. Ako keby som pred týmto jedným neodniesla ďalších desať. Zložila som ho vedľa seba a oddychovala. Prvý krát po dlhej dobe som prestala niečo robiť a dovolila svojej mysli opäť premýšľať nad všetkým, čo sa stalo. Nad maminou smrťou. Nad jej pohrebom. Nad odchodom z domu. Nad príchodom do tábora. Presne v tomto poradí. A viac nič. Opäť som zodvihla vedro a kráčala s ním ďalej k jednému z domov, kde som ho položila pred dvere nejakej neznámej rodiny. Všetci mi tu pripadali tak cudzí. Akoby bytosti z iného sveta. Predtým som sa priveľmi nestýkala s inými ľuďmi. Len občas som zašla do mesta, ale tam som všetkých poznala. Tu nie. Títo ľudia boli ako my. Vyhnanci. Nemala nič a to čo tu dostali, sa ťažko dalo označovať za dostačujúce. Strecha nad hlavou a falošný pocit bezpečia. Bolo mi z toho zle. Bolo mi zle zo všetkého čo sa dialo okolo. Z Karola a jeho nezmyselnej vojny. Ale takéto rozmýšľanie nikam neviedlo. Vybrala som sa späť k menšiemu jazierku, z ktorého som brala vodu spolu s ostatnými ženami. Ani raz som k nim neprehovorila. Niektoré boli staršie ako ja a iné mladšie. Tých mladších nebolo veľa. Detí v Rellinom veku bolo v celom tábore málo. Predsa len si tu našla pár svojich rovesníkov a trávila s nimi čas. Bolo to tak lepšie. Vzala som si nové vedro a šla k jazeru. Nad ničím som nerozmýšľala. Robila som to už tretí deň, nebolo nad čím uvažovať. Mechanicky som ruku aj s vedrom ponorila pod vodu a vytiahla ju s vodou plnou po okraj. Čo sa vylialo som ignorovala, rovnako tak aj tých pár kvapiek, ktoré mi ofŕkali čižmy. Veď to uschne, hovorila som si a šla ďalej. Nevenovala som pozornosť ľudom, ktorí sa mi podpletali pod nohy, no keď sa mi dostali do cesty, poslušne som zastavila. Vedro sa mi obtieralo o nohu, na miesto, kde som mala od včerajška od tohto nosenia modrinu. Vždy som jemne skrčila nohu, aby sa kraj vedra dotkol inej časti mojej nohy. Pri jednom takom úhybnom manévri som si nevšimla neznámy pár nôh, ktorý sa mi znenazdajky ocitol priamo pred chodidlami. Vrazila som ramenom do neznámeho a vedro plné vody ma po odraze od tej osoby stiahlo k zemi. Studená voda mi zaliala nohy a pôda pod mojimi rukami sa zmenila na blato.
„Dávaj pozor hlupaňa!“ Zodvihla som vzdorovitý pohľad k mužovi, ktorý stál nado mnou a tváril sa, že to bola moja chyba. Bol starší, no nie príliš starý na to, aby mu z hlavy vyfučali dobré spôsoby. Aj keby sa ich rozhodol využiť, neprijala by som ani jeho ospravedlnenie, ani pomoc. Vyzeral nepríjemne a stále sa nemal k odchodu, len ma prepaľoval rozzúreným pohľadom. Čakal snáď moje ospravedlnenie? Po tom, ako idiotsky sa správa o ňom môže len snívať.
„No tak, potratila si jazyk alebo čo? Nevieš čo sú slušné spôsoby?“ Začínal ma štvať, no silou vôle som držala kamenný výraz a ťahala sa na nohy. Vraj slušné spôsoby.
„ Keď sa ich naučíte vy pane, potom sa tak začnem chovať aj ja.“ Ani som naňho nepozrela, chcela som odísť a bolo mi jedno, že toho chlapa pravdepodobne budem stretávať aj naďalej. Bolo mi jedno všetko. Jeho ruka mi však stisla lakeť a strhla späť. Noha mi podkĺzla na tom nepodarenom blate a len tak-tak som udržala rovnováhu.
„Čo si to povedala?“
„Počuli ste pane.“ Slovo pane som vypľula z úst ako nadávku. Jeho hnusná ruka stále zvierala moju.
„Pustite ma pane.“ Znovu som to povedala rovnakým tónom. A opäť mi to bolo jedno. Jeho zlostná červená tvár mi bola akýmsi zadosťučinením a dokonca ma aj tešila. Kým som si neuvedomila, že sa ma nechystá pustiť. Necítila som strach, iba vzdor. Ľudia okolo nás prechádzali, akoby sa nič nedialo, ani nepozreli našim smerom. Naša tichá hádka akoby bola obyčajným spestrením dňa. Nič neobvyklé.
„Ty malá...“ Čo chcel povedať som sa nedozvedela. Vytrhla som sa z jeho zovretia a ustúpila. Jeho dych mi predtým dopadal na tvár, čo bolo neznesiteľné. Nechutné. Páchol ako vrece skazených zemiakov.
„Všetko v poriadku?“ Zaúpela som, no ten chlap nie. Ďalej soptil a vyzeral, že čochvíľa vybuchne. Na Erichovu otázku neodpovedal. Vyzeral, že ju ani nepostrehol. Neodvážila som sa naňho pozrieť, hoci stál naľavo odo mňa. Stačilo len nepatrne otočil hlavu. Nie! Stále som pozerala na chlapa pred sebou, rozhodnutá nespustiť ho z očí, kým sa nerozhodne odísť.
„Čo sa tu deje?“ Erichov úprimný záujem mi mierne liezol na nervy. Prečo sa stará? Zvládla by som to aj sama!
„Nič.“ Odpovedala som mu skôr, než ten chlap stihol otvoriť ústa.
„To vidím.“ Už mi to pripadalo blbé, tam len tak stáť ako kôl v plote a tváriť sa, že som pokojná. Otočila som sa im obom chrbtom, vykročiac preč. Potešilo ma, že ma tentoraz nikto nezastavil. Počula som ako sa Erich s tým chlapom o niečom dohaduje, no ani to ma nezastavilo. Opäť som kráčala k jazierku, rozhodnutá dokončiť to, čo som začala. Čo som robila tri dni. Čo vypĺňalo môj čas a čo mi bránilo sa utápať v žiali.
„ Čo to robíš?“
„Nosím vodu.“ Odpovedala som úsečne a tak neosobne, ako to len išlo. Vzala som nové vedro a nanovo ho naplnila. Vzal mi ho z rúk, preč z môjho dosahu.
„Prestaň. Vráť mi to.“ Naozaj som nemala náladu sa s ním dohadovať. Nech sa vráti odkiaľ prišiel. Na moje slová sa ani nepohol. S povzdychom sa načiahla po ďalšie vedro, no zastal mi cestu.
„Čo robíš Reeba?“ Opýtal sa znovu, dožadujúc sa odpovede. Počula som to v jeho hlase. Nevidela som mu to na tvári, pretože som stále pozerala všade, len nie naňho.
„No...“
„Myslím so svojim životom. Prečo sa strániš svojej rodiny? Prečo ustavične chodíš sem?“ Držala som jazyk za zubami. Čo chcel počuť?
„Pozri sa na mňa Reeba.“ Ani som sa nehla.
„Pozri sa na mňa.“ Vzal ma rukou pod bradu a zodvihol ju tak, aby výška mojich očí bola zarovno s tými jeho. Prvý krát po troch dňoch som zazrela jeho krásne hnedé oči, ktoré ma dokázali upokojiť. Privodiť pocit bezpečia a domova. Lenže už nebol žiadny domov. Pozrela som inam, ale ten pocit neustupoval.
„Prečo to robíš? Tvoja sestra a brat ťa potrebujú. Neotáčaj sa im chrbtom...“
„Prestaň...“ Neposlúchol.
„Nesprávaj sa, akoby si ty jediná trpela. Bola to aj ich matka, aj ich to zranilo aj oni stratili niekoho, na kom im záležalo.“ Opäť som naňho pozrela, tentoraz nie nahnevane, ale vykoľajene. Pustil moju tvár, neprestávajúc sa tváriť smrteľne vážne. Takéhoto som ho ešte nevidela. Bol vážny už aj predtým, ale nikdy jej nedohováral. Nikdy nie takýmto spôsobom. Pretože nikdy predtým sa nič takéto nestalo. Až po jeho slovách ma naplno zastihli moje činy. Aká sebecká som bola. Aký strašný pokrytec.
„Nechcela som...Potrebovala som...“ Nič mi neprichádzalo na rozum. Žiadne z tisícov slov na svete som nevedela použiť a vyjadriť sa. Mohla som sa ospravedlniť? Mohla, ale to by nestačilo.
„Nič nehovor.“ Nemala som čo. Nechcela som. A potom som zradu nemusela. Jeho silné ruky sa ocitli na mojom chrbte a stiahli ma ku nemu. Oprela som si hlavu o jeho hruď a zhlboka dýchala. Rukami som ho tiež objala, hoci som to nikdy predtým nerobila. Nie s ním. Len s Toodym a Relle. On bol prvý okrem mojej rodiny, voči komu som takto prejavila nejaký cit. Do očí sa mi tlačili slzy, ktorých príčinu som nepoznala. Chcela som plakať preto, že na mňa opäť doľahol žiaľ za matkou? Alebo preto, že ma niekto konečne chápal? Neprepustila som von ani jednu slzu. Bolo ich už dosť. Pre tentoraz mi stačila otupenosť. Erich ma hladil po vlasoch, čo ma upokojovalo. Istým spôsobom to bolo to jediné, čo som teraz vnímala.
„Musíš byť opatrnejšia.“ Zašepkal, neprestávajúc vo svojej činnosti.
„Prečo?“
„Tu je to iné. Nie je to ako doma. Nie sú tu rovnakí ľudia a už vôbec nie sú všetci priateľskí. Hlavne muži.“ Kam tým narážal? Na ten incident spred niekoľkých minút? Na ten som už zabudla.
„Nič sa nestalo. Viem sa o seba postarať.“ Neprestávala som ho zvierať v objatí. Alebo on zvieral mňa? Jeho ruka zmizla z mojich vlasov, čo ma zarmútilo, no nedala som to nijako najavo.
„Reeba.“ Naučila som sa, že vždy keď povedal moje meno, nasledovalo niečo dôležité. Ale teraz som to nechcela počúvať. Nebolo to dosť dôležité.
„Áno, chápem. Budem opatrnejšia.“ Poznamenala som s nevôľou, pretože to chcel počuť. Cítila som, ako sa jeho hruď nadvihla v hlbokom nádychu. Uvažovala som, kto objatie preruší skôr.
„Erich?“ Ozvala som sa po chvíli, keď sa jeho dych opäť ustálil a nemal sa k slovu.
„ Áno?“
„Prečo sme prišli práve sem?“ Nebolo priveľmi kam ísť, okrem ich domu nemali nič. Žiadnu rodinu v inej dedine, v inom meste, ani v inej krajine. No prišli sem. Práve sem.
„Pretože tu je bezpečne.“ Nezdalo sa mi. Ľudia sa tu správali odtiahnuto, ale to som tak asi vnímala len ja. Správala som sa rovnako.
„Už žiadny útek?“ Nechcela som to povedať, len mi to vykĺzlo. Stále som mala pred očami ten deň. Čo nasledovala potom, ako našli mamu mŕtvu na dlážke. Nič horšie nikdy neprežila. A dúfa, že ani neprežije.
„Už žiadny útek.“ Potvrdil a ja som nemala dôvod neveriť mu.

Život není to, co chceme, ale to, co máme. Sedela som spoločne s ostatnými ženami pri stole plnom jedla, no tak ako ony ani ja som sa svojej porcie ani nedotkla. Nikto mojej vekovej v tábore nebol, len mladší a starší, preto som sa už v pätnástich rokoch nazývala ženou. Aj ma tak brali. V tábore bolo miesto len pre deti, ženy a mužov. Žiadna stredná kategória nebola. Pri stole vládlo ticho, iba čo občas niekto niečo predniesol a ostatní sa na tom neveselo zasmiali sileným smiechom. Pohľad každej ženy, aj môj, čoraz častejšie zalietal ku dverám. Ako každý večer. Už niekoľko dní. A stále nič. Pár žien sa zodvihlo a začali odpratávať zo stola. Chcela som im pomôcť, dokonca som sa postavila, no vtom sa dvere, na ktoré ste sa tak úzkostlivo pozerali, rozrazili a dnu vpadla horda mužov. Nasledovali vzlyky, nadšené výkriky a plač. Veľa plaču. Ženy objímali svojich mužov, akoby ich nikdy predtým nevideli. Očami som pátrala po Toodym a Erichovi, no nikde som ich nevidela. Narátala som tridsať mužov, jedných v dobrom stave, iných zranených a krvácajúcich. Tak dopadol boj s Karolovým vojskom. Hoci bola miestnosť relatívne malá, nikomu to nevadilo, že sa v nej tlačí toľko ľudí. Nikto nad takou malichernosťou práve nerozmýšľal. Na plece mi dopadla čiasi ruka, až som nadskočila. Až Erichova tvár ma upokojila a to nemusel ani nič povedať. Bez rozmyslu som ho objala, vďačná za to, že žije a je v poriadku. Chvíľu sme stáli v spoločnom objatí. Ťažko dýchal, no nevedela som posúdiť prečo.
„Si zranený?“ Šepla som, no bol to hlasný šepot, keďže okolo nás panoval hluk. Nepočul by ma, keby som to skutočne zašepkala.
„To nič nie je.“ Takže áno. Odtiahla som sa od neho a odstúpila, aby som si ho prezrela. Nedovolil mi to, len ma vzal za ruku a otočil sa, vychádzajúc von z miestnosti a mňa ťahal za sebou.
„Kam ideme?“ Neodpovedal, len ma ťahal preč od domu, preč od ľudí, smerom do lesa. Na jeho chôdzi nebolo nič nové, zranenie mal buď malé, alebo na hornej časti tela. Nechápala som, čo mohlo byť také dôležité, že sa nenechal najskôr ošetriť.
„Stalo sa niečo?“ Až keď svetlo za našimi chrbtami zmizlo, začala som si robiť starosti. Od začiatku som mala za to, že keď je nažive Erich, bude aj Toody. Inú možnosť som si nepripúšťala. A teraz som nad ňou mala začať uvažovať? Prečo sa ešte neukázal?
„Kde je Toody?“ Prestala som za ním kráčať a on spomalil. Nepustil sa mojej ruky, len sa nevoľky otočil. Nevidela som mu do tváre, nevedela som posúdiť, či sa mám báť odpovede, alebo nie.
„Len poď so mnou...“
„Kde je Toody, Erich?“ Nechcela som ísť ďalej, kým mi nepovie, čo ma tam čaká. Aké zlé to bude. A či to vôbec môže byť horšie. Mlčal. Mala som chuť sa rozbehnúť a nájsť Toodyho sama, či už na to budem pripravená, alebo nie. Jeho mlčanie ma ubíjalo. To, že ešte neprehovoril bolo asi zlé znamenie.
„Kde je?“ Konečne sa pohol, ale len preto, aby si stihol rameno. Pozeral mojím smerom, ale netušila som, či priamo na mňa, alebo uhýba pohľadom kamsi inam.
„Prečo si ma sem dotiahol, keď mi to teraz nechceš povedať?“ Vytrhla som svoju ruku z tej jeho a vykročila popri ňom hlbšie do lesa. Dobehol ma a znovu ma chytil za ruku. Nebránila som sa. Akosi som vedela, že ho potrebujem. Jeho oporu a silu, ktorú mi mohlo poskytnúť jediné stisnutie ruky.
„Zaútočili sme na nich. Bolo ich priveľa, to sme vedeli od začiatku. No poznáš Toodyho, nevzdáva sa. Nepremenili sa. Nebol spln, mysleli sme si, že to preto. No bolo to inak.“ Zmĺkol, akoby už povedal priveľa.
„Čo bolo inak?“ Kráčali sme vedľa seba, on zvierajúc moju ruku, ja zvierajúc tu jeho. Hlbšie do lesa. Až po pár krokoch som si uvedomila, že nekráčame hlbšie, ale len ďalej, popri kraji.
„Oni. Neboli to vlkolaci. Niektorí áno, niektorí nie. Toodyho obkľúčili. Zbehlo sa to tak rýchlo...“ Zastavili sme. Pred nami nebolo už nič, len hustý porast kríkov, cez ktoré sa prejsť nedalo. Nebolo kam kráčať. Erich ma jemne chytil za druhú ruku a otočil k sebe.
„Je to stále Toody. Sľúb mi, že...“ Už som ho nepočula. Nechcela som počuť viac. Nezačínalo to dobre a rozhodne to nemohlo ani dobre skončiť. Opäť som sa mu vytrhla a vybehla preč, na jediné miesto, o ktorom som vedela, že tam je a že je bezpečné. Na voľnom priestranstve, kam sme chodili s Relle cez deň občas zbierať maliny, sa nachádzali ľudia. Dvaja ozbrojený muži stáli pri lôžku, na ktorom ležal tretí muž. Od prvého pohľadu mi bolo jasné, kto to je. Rozbehla som sa k nemu a len čo som sa ocitla pri ňom, padla som na kolená k nemu. Muži sa nehli, nesnažili sa ma od neho dostať preč. Bol to Toody, aj napriek mnohým krvavým šrámom na tvári, aj napriek zaschnutej krvi a polo roztrhanej košele. Bezmyšlienkovite som ho pohladila po vlasoch. Videla som ako sa mu nadvihuje hruď, veľmi pomaly a slabo, ale predsa. Nespozorovala som žiadnu ranu, z ktorej by vytekala krv. Oči mal zatvorené, ústa jemne pootvorené. Na krku som čosi spozorovala.
„Odstúp od neho.“ Začula som neznámy hlboký hlas, no nevenovala som mu pozornosť. Siahla som na lem jeho košele, chcela som ho ošetriť, keď to doteraz nikto neurobil, no do ruky ma zasiahla plocha čiehosi meča. Odtiahla som prsty a zdvihla zrak, no len na chvíľu. Znovu som Toodymu siahla na krk a znovu sa pri mne zjavil meč. Ignorovala som ho, naďalej prezerajúc Toodyho zranenie.
„Čo to robíš? Odlož to.“ Erichov nahnevaný hlas doznel v slabom vánku. Meč zmizol.
„Je to jeho sestra, nechaj ju.“ Rozopla som mu vrchné gombíky.
„On už nemá žiadnu sestru.“ Prsty sa mi triasli, no podarilo sa mi odtrhnúť látku zalepenú krvou od jeho krku.
„Je nažive.“ Prizrela som sa bližšie. Na krku mal dva malé dierky. Akoby po ľudský zuboch. Ale to bolo nemožné. Nič také som predtým nevidela.
„Dlho nie.“ Erichove ruky som spoznala okamžite, ako sa ocitli na mojich. Zodvihol ma na nohy a nepúšťal.
„Čo sa mu stalo?“ Vládala som povedať len toľko. Nespúšťala som zrak z Toodyho mŕtvolne bledej tváre. Tak bledej, ako bola tá mamina... Zaborila som tvár do Erichovej špinavej košele. Pohladil ma po chrbte a niečo mrmlal.
„Bude v poriadku. Len bude iný.“ Slovo iný nevystihovalo ani polovicu toho, čo tým myslel.

Keď slovo vzlietne, myšlienka ho ztiahne; bezkrídle slovo neba nedosiahne. Cítila som na sebe ich pohľady. Nevidela som im do tvári, no hmatateľne som vnímala ich pobúrené, nahnevané oči, ktoré sa mi zabodávali do chrbta, keď som prechádzala okolo. Pri jednom z domov som zbadala Relle, ako sa hrá s nejakým chlapcom. Veselo pri tom štebotala, výskala a smiala sa. Nič netušila. Ako jej bolo dobre. Pred dverami nášho domu sedel na schodíkoch vedúcich na úzku verandu Erich. Pozeral pred seba a keď ma zaregistroval, trochu sa vystrel a posunul sa viac nabok, aby som mohla prejsť popri ňom. Sadla som si vedľa neho, kolenami a ramenami sme sa dotýkali. Hodnú chvíľu nikto neprehovoril. Z diaľky sa k nám niesli zvuky obyčajného dňa, niekto kričal, niekto sa smial, niekto plakal. Len my sme boli ticho. Vnímala som každý Erichov nádych, akoby bol môj vlastný. Vnímala som aj svoje dýchanie, no na to som sa nedokázala sústrediť.
„Môžem ísť za ním?“ Od chvíle, čo som Toodyho videla v takom stave, napoly bez života, mi Erich bránil vidieť ho znova. Náš dom pozostával z kuchyne, spoločnej miestnosti a dvoch izieb. V jednej teraz ležal Toody. Už pár dní neopustil izbu. Navštevoval ho len lekár, Erich a pár mužov z tábora, ktorých som nepoznala. Poslušne som plnila čo mi kázal, chodila po vodu, pripravovala obväzy, starala sa o iných ľudí. Najviac som však túžila starať sa o Toodyho. Aspoň raz ho vidieť. Presvedčiť sa, že je skutočne tam a je nažive. Erichove slová mi nestačili. Nestačilo mi len počúvať. Dúfala som, že keď budem robiť všetko čo mi povie, dovolí mi ho ísť pozrieť. Už som viac nemohla čakať.
„Ešte sa neprebral.“
„To mi nevadí.“ Začala som sa stavať späť na nohy, keď mi jeho ruka dopadla na koleno a zatlačila ma späť. Ruku hneď spustil, keď videl, že pokojne sedím.
„Raz ho predsa musím vidieť. Prečo nie dnes?“ Pobúrene som pokrútila hlavou. Naozaj som to nechápala. Prečo ma od neho drží bokom. Prečo ho navštevuje sám a ostatných k nemu nepúšťa. Ešte aj Relle, ktorá je zvyčajne takýmto veciam ľahostajná, sa začala vypytovať.
„Ešte je priskoro.“
„Priskoro na čo?“ Ani na mňa nepozrel, čo ma vytáčalo viac ako jeho slová. Čo mu zasa sadlo na nos? Prečo sa opäť správa, akoby som bola dieťa? Prečo ma zámerne vytláča z niečoho, do čoho patrím, či sa mu to už páči alebo nie? Zavrtela som hlavou a zhlboka dýchala, snažiac sa plynulo nadychovať a plynulo vydychovať. Nechcela som sa s ním pohádať. Ani on sa nechcel, videla som mu to na tvári, čítala som to v spôsobe akým sedel a v jeho zhrbených pleciach som jasne videla, že mu to neuľahčujem. Chcela som mu to uľahčiť, ale to by so mnou musel najskôr komunikovať. Ako s dospelou. Na rovinu.
„Povedz mi čo mu je Erich. Ako zlé to je. Prihorší sa mu?“
„Je chorý Reeba.“ Krátka, úsečná odpoveď, z ktorej som sa nedozvedela nič nové. Vytrvalo hľadel na svoje ruky, potom pohľadom preskočil kamsi pred nás a zase sa k nim vrátil. Na mňa nepozrel.
„Kedy sa vylieči?“ Ako dlho to ešte potrvá? To jediné má trápilo.
„Nevylieči sa.“ Presne to som nechcela počuť, hoci aj táto možnosť vo mne dlhé dni žila. Lenže nepripúšťala som si ju. Darilo sa mi ju držať od seba, nemyslieť na ňu a keď som to robila, existovala šanca, že sa nikdy nestane skutočnou. Z Erichových úst to bolo až priveľmi skutočné.
„Zomrie?“ Neviem či som to povedala dostatočne hlasno aby to počul, alebo som si to len pomyslela. Ani myšlienka, ani samotné slovo neprichádzalo do úvahy. Smrť nemohla prísť. Nie znovu. Nie po neho. Vyskočila som na nohy, sama prekvapená tým, koľko som odrazu mala síl.
„Musíme mu priniesť liek!“ Erich pokrútil hlavou a pozorne sledoval ako sa prechádzam popred schody. Konečne ma videl. Konečne chápal, že som tu, že dokážem niečo robiť. To len on nečinne sedel. Keď som si toto uvedomila, zastavila som a tentoraz som sa zahľadela ja naňho. Nepozrel inam, prepaľoval ma pohľadom, akoby dopredu vedel, čo chcem povedať.
„Neexistuje liek.“ Ani to som nechcela počuť. Pokrútila som hlavou, uvedomujúc si, že sa správam ako dieťa a nie ako dospelá, ktorou som mala byť. Odmietam pravdu a chcem počúvať len to príjemné, to čo ma nezraní. Ako dieťa.
„Ako to vieš? Ako to môžeš vedieť, keď tu len tak sedíš? Nerobíš nič...“ Nevedela som, či ho chcem len rozhnevať, alebo od neho chcem nejakú racionálnu odpoveď. Či len chcem na neho hodiť vlastné zúfalstvo, alebo potrebujem zo seba len dostať zlosť. Erich zachoval chladnú tvár, no jeho hlas, keď opäť prehovoril nebol taký ako predtým.
„Nesedím tu len tak.“ Viac nepovedal, hoci sa nadychoval a chvíľu vyzeral, že niečo dodá.
„Ach áno, máš veľmi dôležitú úlohu, zabraňovať jeho rodine, aby ho videla!“ Nemala som na také slová právo. Nechcela som ich povedať, proste zo mňa vyleteli. On patril do našej rodiny. Bol jej súčasťou a nikdy neprestane. No v tejto chvíli som naňho bola hlavne nahnevaná. Avšak tie slová som hneď oľutovala. Erichova tvár sa zmenila. Videla som v nej všetko to, o čo som sa posledné minúty usilovala. Bola som hlúpa. Nemala som nič z toho urobiť. Len jedna veta a napáchala toľko škody. Už som otvárala ústa, že sa mu ospravedlním, keď sa tiež postavil. Omnoho pomalšie ako ja, no stále s tým bolestným výrazom.
„Nie Reeba. Sedím tu, aby som zabránil všetkým mužom z dediny zlynčovať tvojho brata.“ Medzi nami boli sotva dva metre voľného priestoru, no v tej chvíli som mala dojem, že je mi ďalej ako kedykoľvek predtým. Po jeho slovách nastalo ťaživé ticho. Teraz bol vhodný okamih na to, aby som sa ospravedlnila. Urob to Reeba, na čo čakáš. Nech som si dohovárala akokoľvek, nič nepomáhalo. Stála som tam ako obarená, nechápajúc a nevediac čo robiť.
„Nehovor, že nič nerobím. Urobil som všetko čo sa dalo. Priviedol som ho k vám. Viac urobiť nemôžem.“ S tými slovami, ktoré na mňa priam zasyčal sa otočil na päte a odišiel do domu. Ani som sa nepohla, len som zízala na dvere, ktoré sa za ním zabuchli. Mala som pocit, že sa nadlho zabuchli aj dvere vedúce do jeho srdca. Vlastne som ich zabuchla sama.

Nič nie je samo o sebe ani dobré ani zlé. Záleží len na tom, čo si o tom myslíme. Dom bol prázdny. Žiadny Erich, ktorý by sedel na pohovke a strážil dvere do Toodyho izby. Žiadna Relle hrajúca sa na koberci. Prišla som domov o niečo skôr, než zvyčajne, pretože už nebolo koho ošetrovať. Všetci, ktorí sa vrátili z bitky proti Karolovmu vojsku boli ošetrení, alebo už zdraví. Až na Toodyho. Pozrela som doľava, k izbe, v ktorej bol zatvorený a odrazu som pocítila tú slobodu, ktorá mi bolo tak dlho odopieraná. Slobodu navštíviť ho. Pozrieť sa ako sa má. Pozdraviť ho, pomôcť mu. Naposledy som skontrolovala, či nablízku nie je Erich a vošla som dnu. Izba, bola jednoduchá, presne taká ako keď som v nej bola naposledy. Len nízky stolík a posteľ. Závesy boli zatiahnuté a dnu neprenikal ani jeden slnečný paprsok. Práve vďaka tomu mi to prišlo tak pochmúrne, akoby... Nemohla som na to znovu pomyslieť. Keď som vošla, ležal na chrbte, očami hľadel do stropu a nehýbal sa. Tvár mal opäť normálnu, bez zranení, chýbala mu len zdravá farba. Myslela som, že to preto, že tu nemá dostatok svetla. A možno to bolo jeho chorobou. Usmial sa na mňa, šťastne ako vždy, že ma vidí. Opätovala som mu úsmev, ktorý som toľké dni nemohla použiť.
„Nie, nechaj zatiahnuté.“ Keď videl ako som sa pohla smerom k oknu, celý sa strhol a hneď sa posadil.
„Je tu tma Toody a vonku je taký krásny deň.“ Chcela som, aby mu nič nechýbalo. Aby sa opäť cítil dobre, zdravo a hlavne, že k nám stále patrí a žiadna choroba nás nerozdelí. Na to by nemal nikdy zabúdať. Ak stratí vieru on, akú šancu budeme mať my? Na jeho tvári sa mi zdalo niečo čudné, možno spôsob, akým sa pozeral, možno to mali na svedomí jeho pootvorené pery, cez ktoré zrýchlene dýchal. V každom prípade ma to upútalo natoľko, že som zastavila medzi jeho posteľou a oknom, snažiac sa prísť na koreň tejto zmeny.
„Nepúšťaj sem svetlo, prosím.“ Nikdy som nepočula zvláštnejšiu prosbu. Nechápala som, prečo niečo také hovorí. Práve on a práve toto. Sledoval ma očami, v ktorých sa zrkadlilo ešte niečo iné, čo som nevedela zaradiť a čo som nikdy nevidela. Nechcela som ho stratiť, no v tej chvíli som mala pocit, že ho celého nespoznávam. Bolo to horšie ako fyzické odlúčenie. Podišla som k jeho posteli a objala ho, dávajúc do toho všetko, čo ostalo nevypovedané. Radosť, vieru, podporu a hlavne lásku. Lícami sme sa dotýkali. Prekvapilo ma, aké ho má studené. Objatie mi opätoval, hoci som na chrbte cítila ako sa mu trasú prsty. Pohladila som ho po vlasoch.
„Čoskoro sa vyliečiš a všetko bude tak, ako predtým.“ Roztriasli sa mu už aj dlane. Neprehovoril, len ma zvieral v objatí, ktoré pre mňa znamenalo celý svet.
„Ako sa cítiš? Je ti lepšie?“ Odtrhla som sa od neho, pohladiac ho upokojujúco po líci. Bolo to smiešne, ako sa naša situácia obrátila. Celý život ma takto utešoval on. Irónia osudu niekedy nepozná hraníc.
„Vie Erich, že si tu?“ To nebola odpoveď ani na jednu moju otázku. Stisla som pery tuho k sebe, tváriac sa tak vzdorovito, aby to pochopil aspoň on, keď už Erich toho nie je schopný.
„Nemá žiadne právo brániť mi navštíviť ťa!“
„ Reeba...“ Zarazila som jeho slová, položiac mu pst na ústa. Vedela som čo chce povedať, vyčítala som to z jeho výrazu. Tak dobre som ho poznala. A on poznal mňa.
„Nie! Neviem prečo to robí, ale je mi to jedno. Nebaví ma hrať podľa jeho pravidiel, keď ich ustavične mení.“ Zložil si môj prst z pier. Aj jeho ruka bola chladná.
„Myslí to dobre.“ Aj to mi bolo jedno. Navyše to tak niekedy vôbec nevyzeralo. Stiahla som svoje ruky do lona a stále som ho prepaľovala napoly nahnevaným, napoly natešeným pohľadom. Chcela som mu toho toľko povedať. Už sa mu nechveli len ruky, ale aj celé telo.
„Si v poriadku? Potrebuješ niečo?“ Natiahla som k nemu ruku, ale vyhol sa jej, ustupujúc na krátkej posteli čo najďalej odo mňa.
„Choď za Erichom...“
„Čože? Nikam nepôjdem a za ním už vôbec nie.“ Prečo chce aby som od neho odišla? Po mojej odpovedi sa netváril nadšene. Všetko nasvedčovalo o opaku. Pár sekúnd bol ticho, potom sa nemotorne zošuchol z postele a prešiel do kúta na opačnú stranu izby, odkiaľ na mňa neprestával pozerať. Vykoľajene som ho sledovala. Chystala som sa tiež vstať, keď zdvihol ruku pred seba, akoby sa chcel pred niekým brániť.
„Ostaň tam kde si.“ Toto bola druhá najpodivnejšia vec, akú mi kedy povedal. Obe sa stali v jeden deň. Dúfala som, že ich počet sa nebude zvyšovať.
„Toody...“ Pokrútil hlavou. Zmĺkla som, poslúchajúc jeho slová. Jeho hruď sa pár krát nadvihla a potom znehybnela. Aj v šere, ktoré panovalo v izbe som zachytila, že jeho výraz sa uvoľnil.
„Na istý čas musíme s Erichom odísť.“ Vypálil na mňa túto informáciu, akoby sme sa bavili o počasí, alebo inej maličkosti. Odísť? Na istý čas? Čo to znamená?
„Načo? Kam? Môžem...“
„Nie nemôžeš!“ Neskríkol to, no nebol od toho ďaleko. Strhla som sa. Nikdy na mňa nerozprával takým tónom. Ani som si nemyslela, že sa to niekedy stane. Znovu zopakoval to čo predtým - nádych, výdych.
„Bude to len na pár dní.“ Nezáležalo mi na tom, ako dlho to potrvá. Dôležité pre mňa bolo len to, že odchádzali. Sami. Pozerala som naňho, akoby sa mal každú chvíľu rozplynúť a navždy zmiznúť. Nechystal sa pokračovať. Nevedela som ako na to zareagovať. Možno žiadnu reakciu nečakal. Ako na zavolanie sa otvorili dvere, cez ktoré dnu prenikol konečne závan reality. Akoby som sa prebudila zo sna. Zo zlej, nepríjemnej nočnej mory. Musel to byť sen. Kde inde by mi Toody povedal niečo také? Neotočila som hlavu od Toodyho, bolo mi jasné, kto prišiel. Erich, kto iný?
„Čo tu robí?“ Oslovil Toodyho, nie mňa. Akoby na mňa padol ďalší kameň, ktorý sa ma snažil potopiť pod hladinu. Ako keby som vôbec neexistovala. Zlostne som sa naňho otočila, neopúšťajúc Toodyho posteľ.
„To mi povedz ty. Nemal si náhodou strážiť dvere?“ Tentoraz odpovedal Toody. Naozaj to chceli takto? Erich preskočil pohľadom z Toodyho na mňa. V jeho očiach bolo niečo smutné, niečo prekvapené a zároveň spýtavé. V mojich sa určite zračil len hnev. Všetko ostatné som potlačila.
„Nič si...“ Erich nadvihol obočie, ale svoju otázku nedokončil. Posledné dni mi pripadal tak prázdny, akoby ho nič netešilo, akoby to ani nebol on. Ako keby Toodyho choroba zasiahla aj jeho.
„Nie.“ Zdalo sa, že Toody pochopil zmysel tých dvoch slov.
„Prestaňte sa zhovárať v takých hádankách! Som tu, počujem vás! A chcem vysvetlenie.“ Obaja svorne mlčali. Ticho v miestnosti prerušoval len Toodyho zrýchlený dych. Musela som si späť do hlavy nasilu vtlačiť myšlienku, že je chorý a potrebuje odpočívať. Zrejme práve ona ma zbavila sily priečiť sa s nimi.
„Fajn. Ako chcete.“ Vyhlásila som kategoricky, ani som na Toodyho nepozrela a vykročila som ku dverám. Nech si robia čo chcú. Nech som na nich však v duchu nadávala akokoľvek, nech som sa ako veľmi snažila tváriť a myslieť na nich ľahostajne, nedarilo sa mi to. Nevedela som držať urazenú tvár. No hnevať som sa vedela.
„Reeba.“ Toodyho hlas konečne znežnel. Až teraz znel ako môj brat. S ťažkým srdcom som zastavila na polceste ku dverám, ktoré znamenali voľnosť. Slobodu myšlienok. Slobodu rozhodovania, slobodu prejavu, ale hlavne voľnosť. Mala som dojem, že táto miestnosť ma o chvíľu rozpučí na prach. Tu ma nikto nepočúval. Bola som vzduch. Nedôležitá, nepodstatná, odstrkovaná.
„Pochop to prosím.“ Nemohol pri vyslovení tých slov predsa čakať, že ostanem pokojná, alebo že nebodaj na to kývnem. V takom prípade by bol naivnejší ako ja sama.
„A čo ako? Čo z toho, čo sa tu odohráva mám presne pochopiť? Zase predo mnou niečo tajíte, opäť raz ma vytláčate a on...,“ prstom som ukázala na Ericha, ktorý v tmavej, ledva osvetlenej izbe, vyzeral omnoho staršie, než v skutočnosti bol „ma k tebe nechce pustiť. Je mi jedno, či to myslí dobre, alebo či to nebodaj dostal ako rozkaz od Boha. Chcem byť so svojim bratom, keď je zranený! Vrátili ste sa z boja a namiesto toho, aby sme sa tešili z toho, že to dopadlo dobre a prežili ste, sa hádame a máme pred sebou tajomstvá! Každý deň preväzujem zapálené rany mužom, ktorí to majú u Boha spočítané a vždy, keď sa pozriem do tváre jednému z nich, napadne mi, že zajtra na tom lôžku môže ležať jeden z vás. Ako sa mám asi cítiť? Ako mám asi pochopiť? Nevieš, čo odo mňa žiadaš! Nedokážem prežiť deň v neistote s pocitom, že ak to bude náš posledný deň, boli sme rozhádaní.“ Všetko som to na nich vysypala jedným dychom. Všetky dojmy, ktoré ma ťažili dňom i nocou a ktoré som v sebe toľko držala, odrazu neboli. Nesťahovali ma už dolu. Nezvierali mi srdce v železnom stisku. Bolo to oslobodzujúce a zároveň zväzujúce. K nim dvom. Slizké prsty Smrti boli bližšie, než som si pripúšťala. Nikdy som ju tak intenzívne nevnímala. Bola hrozbou, ale aj tým, čo nás nikdy nemohlo rozdeliť. Obaja mali na tvári šokovaný výraz. Boli si taký podobný, ale nemohli byť viac rozdielny. Nemuseli nič povedať. Nechcela som, aby niečo povedali. Nepotrebovala som ich ospravedlnenia, ani nič podobné. Len som chcela späť Toodyho a Ericha. Tých skutočných, nie takých, ktorý bočia pohľadom a skrývajú sa za slová, namiesto toho, aby činili skutky.
„Nechcem sa hádať Reeba. Nechcem, aby si bola nahnevaná.“ Jasne som tam počula to podmienené ale, aj keď ho Toody nevyslovil.
„Nie som.“ Skutočne som nebola. Moje vnútro zvieralo len sklamanie. Prečo som odrazu nedôveryhodná, keď doteraz mi hovorili všetko? Atmosféra v izbe ma už viac neznervózňovala, ani mi nepripadala tak skľúčujúca. Erich sa oprel o drevený koniec postele a hľadel do steny. Zrejme bolo odo mňa naivné očakávať, že mi teraz všetko povedia.
„Tiež sa mi to nepáči, ale je to tak lepšie. Ver mi.“ Neznášala som, keď ma o to prosil. Vždy to pre mňa bola tá najsamozrejmejšia vec na svete. Veriť mu. Bolo nemysliteľné prestať. Keď to len šlo, dokazovala som mu, že sa o toto nemusí báť. Verila som mu, vráti z vojny. Verila som mu, keď po smrti matky povedal, že sa o všetko postará. Naozaj som nemala najmenší dôvod začať o ňom pochybovať práve teraz.
„Idem pripraviť večeru.“ Bolo mi jasné, že si o tom pomyslia svoje a že si to pravdepodobne vyložia úplne inak. Toho som sa nebála. Najhoršie zo všetkého bolo, že si Toody myslel, že mu prestávam veriť. A dôvod, prečo by som niečo také mala urobiť mi ostával skrytý.

A dál až hovoří ten, kdo má řeči rád;
já chválit nebudu, co nechci prodávat. „Vylieči sa?“ Túto otázku som nenávidela. Deň čo deň som ju počúvala od rôznych ľudí a stále som si na ňu nezvykla. Od nášho príchodu do tábora chýbali na ošetrovni ľudia, ktorí by vedeli ošetrovať rany. Ako malá som sa zopár základných vecí naučila od mami a až tu som ich zdokonalila. Teraz som každý deň s Ginou, ktorá bola niečo ako najvyššia sestra, obchádzala chorých a kontrolovali sme ich zranenia. Starena, ktorá sedela pri posteli svojho vnuka mala červené oči od ustavičného plakania. Nebol na ňu lepší pohľad ako na mladého chlapca ležiaceho na lôžku. Váhala som s odpoveďou, hoci sa starenin pohľad upieral na mňa. Stále som čakala, že Gina niečo povie, ako vždy. Ona vedela, ako správne reagovať. Ako dať ľudom ďalšiu nádej, ktorú potrebovali. Ja som dokázala len falošne uhýbať od témy a neodpovedať priamo na otázky. Gina sa narovnala a odtiahla sa od chlapca. Bolo to s ním naozaj zlé. Zázrakom bolo, že prežil až doteraz. Vzala som špinavé obväzy a ustúpila, no starena ma chytila za ruku. Prosebne som pozrela na Ginu, dúfajúc, že môj pohľad zachytí a pochopí.
„Mala by si sa s ním rozlúčiť.“ Poradila starene, ktorá hlasno zavzlykala a konečne pustila moju ruku. Neviem či mi bolo viac ľúto toho chlapca, alebo jeho babky. Vrhla sa ku chlapcovi a plakajúc do jeho ruky sa potichu modlila k Bohu. Odvrátila som pohľad od tej scény a radšej som odišla dozadu odložiť obväzy. Ten chlapec bol dnes posledný. Mohla som ísť domov.
„Mám ťa odprevadiť?“ Opýtala sa Gina, na čo som zavrtela hlavou. Pýtala sa ma to každý deň. Neviem prečo. Možno kvôli môjmu veku. Ale mala som šestnásť, nie päť rokov, aby som si nepamätala kde bývam. Aj napriek tomu šla so mnou. Ako každý deň. Bývala len pár domov od nášho. Keď som odchádzala, myslela som na to, či tu ten chlapec aj zajtra. Otvorila som dvere a s Ginou sme vyšli von. Pomaly sa stmievalo. Neustále som mala pred očami rany toho chlapca, ktoré tam zanechali pazúry vlkolaka. Priniesli ho pred pár dňami, v dobe, kedy sa Erich s Toodym vrátili zo svojho výletu. Pri myšlienke na nich som sa musela podvedome zamračiť. Neznášala som, keď sa správali tak tajomne. Keď som im povedala, že ich hľadal Niam, obaja po sebe vrhli pre mňa absolútne nezmyselný pohľad. Nepovedali mi viac ako predtým. Už som ich o to aj prestala žiadať. Stratilo to zmysel. Navyše som vyčkávala na vhodnú príležitosť. Niamove slová ma stále trápili, hoci som si to nechcela priznať.
„Ako sa držíš?“ Ďalšia zvyčajná otázka.
„Dobre.“ Naučila som sa to hovoriť nenútene a po čase to znelo aj vierohodne. Nepozerala som na ňu. Bola staršia ako ja, vekom okolo tridsiatky. Mala manžela a jedno dieťa, ktorí ju doma čakali. Zo všetkých ľudí v tábore som ich mala najradšej.
„A tvoj brat? Počula som, že boli preč.“ Práve kvôli sympatiám, ktoré som k nej prechovávala mi tá otázka neprišla ani nevhodná, ani nepríjemná, ako tomu bolo pri Niamovi. Pozerala som pred seba, hoci som na sebe cítila jej skúmavý pohľad.
„Aj on sa má dobre. Neviem čo sa stalo, že museli odísť, nepovedali mi to.“ V poslednom čase bol Toody hrozne roztržitý. Ale s tým som sa jej nezverila. Ani nikomu inému.
„Iste. Chápem.“ Viac to nerozoberala, za čo som jej bola vďačná. Kráčali sme ďalej mlčky, kým sme sa nedostali na roh budovy, v ktorej sa skladovali potraviny. Každý deň nám tam vydávali jedlo. Nikdy som nebola vo vnútri, domov ho nosil buď Erich alebo Toody. Pred dverami nebol rad, ako som to vídavala ráno.
„Nemusíš čakať so mnou.“ Gina sa postavila ku dverám a chystala sa vojsť. Nikdy tam nebola dlho a tých pár minút navyše mi nevadilo.
„Počkám tu.“ Ako vždy. Prešla som k stene, pri ktorej sa nachádzala lavička. Nestihla som si ani sadnúť, keď som začula hlas.
„Chýbal si mi Erich.“ Pri tých slovách som zastavila v polovici pohybu. Bol to ženský hlas a znel tak...nevedela som to zaradiť. Vychádzal zozadu, kde bol bočný vchod do skladu.
„Ale nehovor. Ako veľmi som ti chýbal?“ Nikdy som Ericha nepočula hovoriť takým tónom. Hravým, ale zároveň tak...dychtivým. Akoby to ani nebol on. Nasledovalo ticho, ktoré som využila k tomu, aby som nakukla za roh. Bol to Erich, s nejakou ženou, ktorá bola opretá o stenu a on bol nalepený na nej. Obočie mi vyskočilo až k vlasom nad tou scénou. Dotýkali sa telami a aj perami. Rýchlo som odvrátila tvár a neodvážila som sa tam znovu pozrieť. Mala som pocit, že som urobila niečo, čo som nemala.
„Môžeme?“ Strhla som sa pri Gininom hlase. Prečo sa mi zazdalo, akoby to na mňa zakričala? A pritom stála priamo predo mnou. V rukách niesla dve vrecká múky a kadečo iné. Vzala som jej obe vrecká, aby to nemala priťažké.
„Môžeme.“ Odvetila som pološeptom, vzďaľujúc sa od lavičky a aj od tých dvoch. Neviem či nás počuli, ale dúfala som, že nie. Znovu sme kráčali mlčky, no tentoraz som sa nemohla zbaviť obrazu Ericha a tej ženy.
„Reeba, už sme tu.“ Ginin hlas ma po druhý krát vytrhol zo zamyslenia. Uvedomila som si, že som takmer prešla okolo jej domu. Zamrmlala som pár ospravedlňujúcich fráz, vrátila jej múku a potom čo sme sa rozlúčili som šla domov. Na polceste ma dobehol Erich. Tváril sa normálne. Asi nás teda predsa nepočuli. V rukách pre nás držal dve vrecká múky. Pohodlne by sa mu zmestili aj do jednej dlane.
„Ako bolo na ošetrovni?“ Prehovoril veselo, na môj vkus až príliš. Popri tom všetkom čo sa dialo bola radosť to posledné na čo som mala chuť. A stále som musela myslieť na tie Niamove slová, čo mi na pokoji vôbec nepridávali.
„Ako vždy.“ Snažila som sa hovoriť nevýrazne, tak ako zakaždým.
„Hm. Videl som ťa pri sklade...“ Nadhodil, akoby mimochodom. Na moment som zaváhala, nielen s odpoveďou, ale aj s krokom. Pokračovala som ďalej, akoby sa nič nebolo stalo.
„No a? Chodím tam skoro každý deň s Ginou.“ Ak tým niekam narážal, nebolo to od neho príliš pekné. Potešila som sa, keď som uvidela náš dom. Mala som chuť sa tam rozbehnúť, len aby som sa vyhla ďalším otázkam.
„Iste.“ Ani trochu sa mi to slovo nepáčilo. Ale malo jedno pozitívum. Viac sa nepýtal.

Já ale bojuji s tím Časem - z lásky k vám;
vše, co vám uloupí, já pro vás uchovám. „Reeba, poď sem.“ Nepáčil sa mi tón, aký Erich použil. Dlhú chvíľu som uvažovala, že sa neozvem, ale pravdepodobne by ho to neodradilo. Vyšla som spoza závesu, ktorý oddeľoval časť pre ošetrujúci personál od pacientov.
„Čo je?“ Zamračila som sa naňho, ale nepomohlo to. Jeho výraz bol horší. Razom som sa prestala tváriť urazene a prešla som do starosti.
„Čo sa stalo?“ Nevedela som si inak vyložiť jeho naštvaný výraz. A keď hovorím naštvaný, myslím fakt nazúrený.
„Ešte sa pýtaš?“ Nemo som naňho zažmurkala. Naozaj mi nešlo do hlavy s čím môže mať problém. A prečo by som to ja mala vedieť.
„Neviem o čom....“
„Nehraj to na mňa Reeba! Tak bola si pri ňom alebo nie?“ Úplne soptil, ale čo bolo najhoršie, že to počuli všetci pacienti, ležiaci blízko našej hádke. Načiahla som sa za Erichovou rukou, ale nedal sa odtiahnuť preč. Znovu som sa zamračila a pozrela mu do tváre. Nepáčilo sa mi ako hrozivo vyzeral v hneve.
„Pri kom som mala byť? Vysvetli mi to normálne Erich.“ Normálne v tomto prípade vyzeralo veľmi vzdialene.
„Pri tom mužovi, čo ma roztrhané hrdlo.“ Vyriekol to ako nejakú nadávku, ako niečo o čom sa nehovorí a aj keď áno, tak to musíte povedať potichu a so zvláštnym tónom. Presne tak to povedal.
„Aha.“ Vedela som o čom hovorí. Ale vôbec som netušila, ako vie o tom, že som tam bola.
„Bože Reeba! Prečo si tam bola?“ Skutočne som nechápala, čo také sa stalo.
„Pretože bol zranený. A bolo ho treba ošetriť a...“
„Kto ťa za ním poslal?“ Chcel vedieť také nepodstatné veci.
„Nikto, iba za ním nemal kto ísť...“ Zase ma nenechal dopovedať, pevne ma chytil za ramená a potriasol mnou.
„Zbláznila si sa? Kde si nechala rozum?“ Nekričal to, ale nemal od toho ďaleko. A ja som nemala ďaleko od toho, aby som s ním nezačala hovoriť rovnakým tónom.
„Čo sa toľko rozčuľuješ? O nič nešlo, bol to len obyčajný chorý prípad. Aj tak zomrel.“ Znovu mnou zatriasol, akoby to prvý krát nestačilo. V tvári mal stále vpísaní ten hnev, ktorého príčina mi stále nedochádzala.
„Nebol to obyčajný prípad. Upíri nie sú obyčajní. Toody...“ Tvárou mu prebehol nejaký iný výraz a razom ma pustil. Upíri? O čom to hovorí? Zabudla som na ľudí, ktorí na nás zvedavo pozerali aj na to, žeby som naňho mala byť nahnevaná za také zaobchádzanie.
„Čože? Toody čo?“ To slovo som nepočula. Nemala som rada, keď prestal v polovici vety. Jeho oči putovali po mojej tvári, akoby tam niečo hľadali. Ten výraz som poznala. Rozmýšľal o niečom, čo mi chcel povedať, ale nevedel sa rozhodnúť, či som vhodná na to, aby som to vedela.
„Erich. Čo sa deje? Čo sa skutočne deje?“ Tentoraz ma on chytil za lakeť a odtiahol za záves, ktorý predstavoval aké také súkromie. Asi si konečne uvedomil, že nie sme sami. Jeho hnev bol preč. Nebola som si istá, na ako dlho.
„Povedal ti ten muž niečo pred smrťou?“ No samozrejme. Len toto ho zaujímalo.
„Nie je to jedno?! A aj keby, nepoviem ti to, kým mi nepovieš o čom si to hovoril.“
„To som nechcel povedať. Zabudni na to.“ Najklasickejšia odpoveď aká sa mi dostávala tak často, až to začínalo byť choré.
„Nezabudnem! Dopovedz to.“ V tej chvíli som mala chuť nadávať. Naňho, na Toodyho, na tie veci, čo predo mnou tajili.
„Nechcel som ti to povedať takto...
„Hovor.“ Zodvihol pohľad od mojich nôh a prísne mi zazrel do tváre. Stále uvažoval nad tým, či je to správne.
„Chceš vedieť, prečo ma to tak nehnevalo?“ Dal mi čas na to, aby som prikývla.
„Pretože to nebol človek Reeba. Nemal to šťastie ako Toody.“ Tentoraz mi nedal čas na nič.
„Toody nie je človek Reeba. Je to upír. Preto s tebou nechceme hovoriť. Preto pred tebou všetko tajíme. Preto sa na teba ľudia tak pozerajú. Lebo si sestrou upíra!“ Ostala som naňho neveriacky pozerať. Zhlboka dýchal, akoby práve nepovedal pár viet, ale prebehol celé Anglicko. Nechápala som. Nebola som schopná jedného slova. A on žiadnu moju reakciu nepotreboval.
„Je mŕtvy Reeba. Jeho srdce nebije...“ Nevedela som, kam tým mieri. Čo tým chce dosiahnuť. Zrejme nič.
„A ty sa stále taká neopatrná! Chceš dopadnúť ako on?!“ Nič som neodpovedala. Nebolo čo.
„Prestaň sa správať ako decko konečne! Rozmýšľaj, kým niečo urobíš.“ Nedokázala som spracovať ani tie predchádzajúce slová. Ako to myslel, že Toody je mŕtvy? To bola čistá lož. Videla som ho. Je živý. Ako predtým. Erich sa bez ďalšieho slova otočil a odišiel preč, nechávajúc ma tam so všetkými myšlienkami, ktoré som nebola schopná zaradiť.

Tá píseň beze slov, v níž hlasů na tisíce
zní tónem jediným, říka: \"Sám nejsi nic.\" Moje kroky nikam neviedli. Slepo som šla lesom a každou sekundou som sa viac vzďaľovala od domova. Bolo to dva dni potom ako Toody doviedol domov tú ženu. Dva dni po tom ako odišla, no zanechala za sebou príliš veľa rozbitých vecí, než aby sa dali opraviť. Nedokázala som pochopiť, ako sa vzťah budovaný celý život môže rozpadnúť za pár krátkych okamihov. Ako sa dvaja ľudia môžu tak veľmi odcudziť. Z oka mi opäť vypadla slza. A za ňou ďalšia. Rýchlo som si ich utrela, aj keď ich nikto nemohol vidieť. Už nikto...už nikdy viac. Ani sama som nevedela čo vlastne robím. Kam utekám a či sa vôbec hodlám vrátiť. Ibaže miesto, o ktorom som si myslela, že je bezpečné, len moje a plné ľudí, na ktorých mi záleží, sa odrazu zmenilo. Narušilo. Jeho posvätný pokoj nabúrala osoba, ktorý tam nemala nikdy čo robiť. Nepriateľ. Nemôžem ani povedať človek, pretože to ona nie je. Vstúpila do nášho domu, do našich životov a všetko zničila. Len Erich si zachoval rovnaký postoj ako ja. Ešte aj Relle sa tá potvora páčila. Môj útek bol zbabelý. Ale bola som príliš zaslepená bolesťou, ktorú mi spôsobil Toody a jeho slová, než aby som to skutočne videla.
Na oblohe nado mnou sa zbiehali mraky. Nevenovala som tomu dostatok pozornosti. Kým bol deň, nemala som sa čoho báť. Aspoň to som si nahovárala. Noc so sebou nosila všetky desivé tiene, či nie? Spln bol pred pár dňami. Hovorila som si, že je to v poriadku, Cavalieri sa stiahli, už nezaútočia. A ak mala tá žena pravdu, tak sme v bezpečí. Ale tomu som ani na sekundu neuverila. Akoby som mohla. Na konte má určite priveľa mŕtvol. Čo pre ňu znamená jeden sľub a pár ďalších osôb, ktoré by mohla zabiť? Nič.
Do vlasov mi padli prvé dažďové kvapky. Bolo mi jasné, že to neostane len pri pár kvapkách, no nezrýchlila som, ani som nezačala hľadať prístrešie. Jediné miesto, kam som sa chcela ukryť bol náš dom. Náš starý dom. Táto myšlienka ma prinútila zastaviť a prvý krát sa skutočne rozhliadnuť. Do tábora sme prišli na koňoch, cesta tak trvala kratšie, než keby sme išli peši. Možno som sa vybrala zlým smerom, ale nemohla som teraz zastaviť. Vykročila som ďalej, nestarajúc sa o to, či správne, alebo nie. Dážď zosilnel, začal byť ukrutne dobiedzavý. A s príchodom večera aj studený. Stromy zachytávali len časť toho otravného vlhka. Po niekoľkých minútach bolo moje oblečenie mokré a lepilo sa mi na telo. Pôda pod nohami sa mi menila na hýbajúce bahno. Musela som našľapovať pomalšie, čo znamenalo viac času na daždi a zime. Každým nasledujúcim krokom mi pripadalo, akoby moje šaty vážili najmenej tonu. A jediná vidina sucha a tepla bola v nedohľadne. Čoraz častejšie som padala. Ale ani raz som neoľutovala svoje rozhodnutie. Ani zima, ani neznesiteľné mokro, ani pocit, že som sa nadobro stratila, ma k tomu neprinútili.
Keď som si už začínala myslieť, že sa nepohnem ďalej a myšlienka na pekný odpočinok hoc aj vonku pod holým nebom, začínala byť príjemná, naskytol sa mi ten najkrajší možný pohľad. Neuvedomila som si, žeby mi okolie malo byť známe až dovtedy, kým som ho neuvidela. Náš dom. Stál osamotený presne tak ako som si pamätala. Obrazy v mojej hlave, na ktoré som sa snažila zabudnúť razom ožili. Všetko to krásne, aj nepekné čo sme tam prežili sa mi zjavilo pred očami. Pod náporom tých spomienok som sa zachvela a z oka sa mi začali rinúť nové slzy. Tak ako predtým, aj teraz som si ich utrela a posilnená novým elánom som vykročila k domu. Nikdy nebol veľký, ani príliš pekný, ale v tej chvíli mi pripadal ako stelesnenie dokonalosti. Opatrne som prešla popri podstienke a pokračovala ku vchodovým dverám, pred ktorými som zastavila. Z vnútra domu nevychádzali žiadne zvuky. Akoby mohli, bol neobývaný. Bolo to čudné, stáť pred dverami a netešiť sa dnu, keď tam nikto nečaká. Rovnako ako fakt, že som sa práve vrátila na miesto, ktoré bolo dejiskom všetkých mojich nočných môr. Váhala som s otvorením dverí tak dlho, kým mi dážď a mokré šaty nepripomenuli, že potrebujem teplo, aby som neprechladla. Ako som očakávala, dom bol vyhriaty, presne tak, ako som potrebovala. No niečo na ňom bolo iné ako keď som ho videla naposledy. Posteľ, na ktorej sme spávali s Relle bola rozostlaná, na stole bol neporiadok a na tanieroch zbytky jedla. A hlavne vôňa, ktorá sa ťahala domom bola úplne neznáma. Ten krok, ktorý som urobila do vnútra stačil k tomu, aby som odrezala od únikovej cesty. Dvere boli zatvorené, hoci som ich nechala otvorené. A pred nimi stála postava. Zdesene som ustúpila, vraziac pri tom márnom pokuse o útek do stoličky, ktorá sa prevrhla a spadla na zem.
„Kto ste? Čo tu robíte?“ Na viac otázok som sa nezmohla. Vďaka šoku, ktorý som prekonala, som nebola schopná ani vytiahnuť nôž, ktorý som mala vo vrecku a ktorý predstavoval moju jedinú ochranu. Premiestnila som sa za stôl, ktorý sa ale nedal považovať za dostatočný štít, ani keby bol väčší či dlhší. Bezradne som pozerala na toho votrelca, čo sa odrazu objavil v mojom dome, rozmýšľajúc o tom, čo urobiť.
„Vtipné, rád sa ťa opýtam na to isté.“ Mužov hlas neznel o nič staršie, než Toodyho. Ani fakt, že mi začal hneď tykať nič nezmenil na tom, že som bála. Bála som sa známych stien, ktoré odrazu boli bližšie, než kedykoľvek predtým. Dusili ma, hovorili mi, že nie je kam utiecť. Ale hlavne som sa bála jeho.
„Toto je môj dom, nemáte tu čo hľadať!“ Jeho plavé obočie mu vyletelo vysoko ku svetlým vlasom. Už pochopil.
„Ach tak. To je teda zaujímavé.“
„Nie! Je to v prvom rade neprijateľné. Kto do pekla ste? A čo robíte v mojom dome?“ Zvyšovala som hlas, ktorý začínal byť podfarbený narastajúcou panikou. Usmial sa a pritom urobil krok vpred. Zastavil až na opačnej strane stola. Vydržala som stáť na mieste a tvrdým pohľadom si ho premeriavať. Kým sa nerozosmial.
„Tak tvoj domom? Bývaš v ňom zvláštnym spôsobom.“ Neprestával sa smiať. Už to začínalo byť neznesiteľné. Navyše mi už unikala pointa toho nemožného rozhovoru.
„Nemáte právo byť v tomto dome...“ Nevedela som, čo od neho vlastne chcem. Vyhnať ho? Áno, chcela som aby odišiel, ale pravdepodobnosť, že ma poslúchne, bola nižšia než nulová. Navyše by ho taká priama požiadavka asi nepotešila. Ale to čo ho tešilo a čo nie, mi bolo ukradnuté. Ale nepokračovala som. Mala som ešte toľko duchaprítomnosti, aby som sa včas zastavila. Zdalo sa, že som konečne upútala jeho pozornosť. Premeriaval si ma pohľadom, akoby nikdy predtým nevidel ženu. Alebo dievča, podľa výzoru som stále bola len dievčaťom. Len decko, ako hovorili Erich s Toodym. Jeho pohľad mi začal vadiť hneď po tom, ako sa prestal uškŕňať a vymenil veselú masku za skúmavú. Dlhú chvíľu neprehovoril. Až keď si prešiel rukou unavene po brade, na ktorej sa mu črtalo mierne strnisko, odstúpil od stola. Pripadala som si o niečo bezpečnejšie.
„Mala by si sa prezliecť, celá sa trasieš.“ Ostala som naňho neveriacky pozerať. Prečo sa stará? Prečo si vôbec niečo také všímal? Preňho som ja bola votrelec. Ani som sa nehla, nepočítajúc to, že som sa skutočne triasla. Mokré oblečenie ma chladilo po celom tele.
„Je mi dobre. Nepotrebujem vašu starosť.“ Môj nepriateľský tón mu vykúzlil len úsmev na tvári.
„Ale ja ťa tu nepotrebujem zo zápalom pľúc. Prezleč sa do niečoho suchého.“ Ani som sa nehla. Nemohol predsa čakať, že len tak odhodím za hlavu fakt, že je to úplne cudzí človek a bez problémov poslúchnem jeho komandovanie. Hľadel na mňa, ale jeho pohľad hovoril, žeby bol najradšej hocikde inde, len nie v tejto situácii. Ja som to cítila rovnako.
„Pozri. Pôjdem po drevo, zakúrim a ty sa zatiaľ prezleč. Sľubujem, že sa o nič nepokúsim. Nechcem problémy, ani ti ublížiť.“ Len prázdne slová. Nemohla som im veriť. Nič neznamenali. Mohol ich povedať tak ľahostajne, ako by vedel a nerozpoznala by som to za zásterkou jeho dobrého hereckého umenia. Nič som o ňom nevedela. Nemohol čakať, že i napriek tomu mu uverím. Bol by naivnejší ako ja. No namiesto ďalších rozkazov, či plytvania prázdnych slov, sa otočil a odišiel von. Nemohla som uveriť, že sa to skutočne deje. Nachádzala som sa v dome, v ktorom som sa narodila, vyrastala, v ktorom môj život začal aj skončil. A aj tak sa necítim dobre. Započúvala som sa, no žiadne zvuky ku mne neprichádzali. Nevedela som posúdiť, či je to dobré alebo zlé. Zima moje telo opäť roztriasla, čo ma prebralo. Rýchlo som sa premiestnila k svojej starej posteli, ktorá bola rozhádzaná a nepostlaná. Nevenovala som tomu príliš pozornosti. Vyzliekla som si mokré šaty a zo skrine som vzala tmavú plátenú košeľu. Zrejme bola jeho, ale na tom aj tak nezáležalo. Cez plecia som si prehodila hrubú deku a svoje oblečenie som naukladala ku krbu. Následne na to, prišiel späť dnu. V rukách držal niekoľko polien dreva a začal ich ukladať do ohniska. Krčila som sa na svojej posteli, rukami som si objímala kolená, dúfajúc, že triaška prejde. Odrazu mi bolo jedno, že to môže byť ten najhorší gauner pod slnkom. Chcela som sa iba zohriať. To sa stalo mojou prioritou číslo jedna. Len čo sa mu podarilo založiť oheň, zase ma začať registrovať.
„Poď bližšie. Urobím ti čaj.“ Kým neodišiel ku peci, ostala som na posteli. Aj s dekou som si presadla tak blízko ku ohňu, ako to bolo možné a aby som zároveň mala dobrý výhľad na to, čo robí. Pozorovala som ho ako necháva zovrieť vodu a do pohára vkladá bylinky. Krátko na mňa pozrel, načo som mu ten pohľad opätovala. Nemohol predsa čakať, že ho len tak spustím z očí. On robil to isté.
„Myslím, že by sme sa mali porozprávať.“ Podal mi čaj, hoci som chvíľu váhala s tým, či si ho od neho vezmem. Strčil mi ho do rúk, bez toho, aby počkal, ako sa rozhodnem. Nešikovne som ho položila ku sebe na zem, zatiaľ čo on sa usadil oproti mne k opačnej strane kozubu. Keď tak sedel zložený na zemi a jeho vysoká postava sa netýčila na do mnou, pripadal mi menej nebezpečný.
„Ak to dobre chápem, odišla si odtiaľto. Dom bol prázdny, keď som sem pred pár dňami prišiel. Je mi jedno komu patril, v tej chvíli bol jednoducho voľný a ja som potreboval strechu nad hlavou. To, že si sa tu teraz zjavila, nič nemení na veci, že tu žijem.“ Hovoril pomaly, akoby sa obával, že keď to na mňa takto vybalí, tak to nepochopím. Tón jeho hlasu však nebol autoritatívny, ani podráždený. Hovoril to, akoby mi chcel vysvetliť, prečo to urobil.
„Odišli sme. Celá moja rodina. Pretože sme museli.“ Viac som mu nechcela povedať. Stále som mala podozrenie, že je to len nejaký špeh. Možno je jeden z Karolových vojakov, jeden z jeho vlkolakov. Snažila som sa zachovať chladnú tvár, ale veľmi sa mi to nedarilo. Chcela som odísť. Opäť som sa ho začínala báť, tentoraz ešte viac ako predtým. Niečo z tej paniky, ktorá sa vo mne objavila, musel spozorovať, pretože jeho uvoľnený postoj sa zmenil na vážny a ostražitý.
„Tak ešte raz. Volám sa Simon, pracoval som na kráľovskom dvore, kým nenastala vzbura a bolo pre mňa nebezpečné tam zostávať...“ Ďalej som ho nepočúvala. Jeho pery sa pohybovali, zrejme z nich vychádzali aj ďalšie slová, ale nezachytávala som ich. Vzbura. O tom hovoril aj Toody. Že nastala vzbura a tú jeho zachránenú potvoru chceli zabiť. Vzbura... Razom som vyskočila na nohy, ktoré ma z toho náporu informácii ledva udržali. Simon prestal rozprávať a prekvapene ma pozoroval. Rozbehla som sa ku dverám, skôr než by si stihol dať niečo dohromady. Podarilo sa mi dobehnúť ku dverám, ale stlačiť kľučku už nie. Chytil ma za ruku a zadržal. Začala som sa brániť, no bolo to k ničomu. Bol silnejší, ale ja odhodlaná utiecť. Nechal ma, nech sa vybúrim, čo som aj urobila. Nezdalo sa, žeby ho moje buchnáty boleli, alebo si ich vôbec všímal. Držal ma ako vo zveráku a trpezlivo čakal. Napokon som to vzdala. Nebola som pripravená umrieť. Nie tu, nie s ním, nie jeho rukou. Až teraz som oľutovala svoje rozhodnutie utiecť z tábora. Chcela som sa tam vrátiť.
„Už si pokojná? Čo to malo znamenať?“ Plytko som dýchala. Neodvážila som sa pozrieť do jeho tváre. Naprázdno som preglgla, nevediac, či mám niečo povedať. Či to ešte potrebovalo nejaké slová.
„Čo som povedal také, že ťa to rozrušilo?“ Nechcela som, aby sa so mnou rozprával tak milo. Chcela som len pochopiť, prečo to robí.
„Jediná vzbura, ktorá na kráľovskom dvore bola, súvisela s kráľovými vlkolakmi...ste...“ nevedela som to dostať cez pery. Úzkostlivo som ho sledovala, kým sa výraz na jeho tvári menil. Povolil zovretie okolo mojich rúk a potom ma pustil. Neodstúpil, ostával blízko pri mne, ale jeho pohľad hovoril o tom, že je myšlienkami niekde ďaleko.
„Ako to...vieš? Stalo sa to len pred pár dňami, tak rýchlo sa to nemohlo rozkríknuť...“ Neodpovedal na moju otázku a ja zase na tie jeho.
„Nie som vlkolak. Ak vieš naozaj všetko, tak potom aj to, že sa vzbúrili proti Joolane, ktorú ale zachránili skôr, ako ju zabili.“ Toto som vedela od Toodyho. Stále mi nevysvetlil, ako s tým mal niečo spoločné. A či vôbec.
„Bol som na jej strane. Celý čas. Zmenila sa, vieš. Nechcela zabíjať ľudí, svojim vlkolakom chcela zakázať, aby sa na nich kŕmili. Ale mala Karolove rozkazy, ktoré nemohla ignorovať.“
„Neobraňujte ju. Keby to skutočne nechcela, neposielala by ich do dedín. Zmena vyzerá inak...“Nechcela som sa s ním hádať. A už vôbec nie o nej. Odstúpila som od dverí a zašla opäť ku kozubu.
„Odkiaľ toto všetko vieš?“ Nemohla som mu povedať, že som sa s tou beštiou o ktorej sa rozprávame, stretla. Bol na jej strane, ale aká je vlastne jej strana?
„Od rebelov.“ Spočinula som na ňom pohľadom, aby som videla, čo s ním táto informácia urobí. Opäť mu obočie vyletelo ku vlasom, avšak výraz mal plný prekvapenia.
„Poznáš ich? Vieš kde sú?“ Jeho nadšenie som si nevedela nijako rozumne vysvetliť. Očakávanie jeho tvár zmenilo. Tie drsné črty, ktoré som tam doteraz videla, sa vyhladili, vyzeral priam...nedočkavo. Znovu som si cez plecia prehodila deku a posadila sa na posteľ.
„Prečo ťa to zaujíma?“
„Pretože sa k nim chcem pridať.“ Pochybovačne som naňho pozrela. Vyzeral, že to myslí úprimne. Ale čo preňho znamenala úprimnosť? Ako ľahko ju mohol nafingovať? Neodpovedala som. Jednak preto, že som nevedela čo môžem a čo nie, prezradiť o pozícii nášho tábora. Obzvlášť neznámym ľuďom.
„Vieš kde sú, je tak? Zavedieš ma k nim?“ Neznášala som, keď ma niekto prekukol. Nikdy som nebola dobrý herec. Každý hneď všetko poznal.
„No ja...“ Zvažovala som svoje možnosti. Aké som mala šance? Ostala som uväznená vo vlastnom dome s cudzím mužom, ktorý zjavne slúžil Karolovi a vlkolakom. Nič viac som o ňom nevedela. Mohla som mu odporovať? Mohla, ale aké dobré by to pre mňa bolo? Keď som to tak zhrnula, priveľa možností som nemala. Len jednu.
„Tak dobre. Zavediem ťa k nim.“ Ostávalo mi len dúfať, že robím dobre a nebudem priveľmi ľutovať toto svoje rozhodnutie.

Žite tak, ako môžete, lebo večnosť svojej smrti neskrátite o nič. Simon odmietal zastavovať. Nechal ma viesť sa na koni, zatiaľ čo on kráčal popri mne a ani raz sa nesťažoval. Odmietla som sedieť s ním v takej tesnej blízkosti. Bolo to úplne očividné a povedal, že to chápe. Tmavý žrebec, na ktorom ušiel spod Karolovho dohľadu, sa skôr vliekol ako kráčal, zrovnajúc svoj krok so Simonovým. Spočiatku som si nebola istá, či ideme správne. Často sme menili smer a pôda sa často menila z udupaného chodníka na mäkké bahno, cez ktoré sa prechádzalo veľmi ťažko. Napriek tomu som niektoré úseky spoznávala. Skôr som cítila než videla, že ideme správne.
Nesnažil sa naviazať rozhovor, čo na mojej strane vyšlo narovnako. Šli sme mlčky lesom, pripomínajúc skôr dve bezduché bábky, než ľudí. Ani o hodinách cesty nechcel Simon zastaviť. Nezdalo sa, žeby bol unavený, alebo vyčerpaný. Jeho tvár vyzerala odhodlane, pozeral priamo pred seba, ako keby tam nevidel jednotvárne stromy, ale niečo čo ho nadmieru zaujalo. Čím sme boli k táboru bližšie, tým sa vo mne stupňovala nervozita. Čo bude až tam prídeme? Bola som preč len jeden deň, ale nepochybne si všimli, že som preč. Boli nahnevaní? Robili si starosti? Išli ma hľadať? Pri každej z alternatív som si pripadala previnilo. Nechcela som nad tým viac rozmýšľať a už vôbec nie dopredu. Rozhodla som sa, že najlepšie bude, že sa s tým popasujem, až keď na to príde.
Simon zastavil a potiahol konskú uzdu, na čo som zastavila tiež.
„Čo je?“ Odvážila som sa to len zašepkať. Hľadel uprene medzi stromy a stiahol obočie do sústredeného výrazu. Zazrela som tým smerom. Pripadala som si hlúpo, že som tam nič nevidela. Nehol sa ani lístok a spoza jedného zo stromov aj tak vybehla postava. Prekvapene som zažmurkala a sledovala ako sa postava približuje k nám ráznym a dlhým krokom. Boli sme až nebezpečne blízko tábora, bolo teda možné, že...
„Toody.“ Vyriekla som, miešajúc svoj prázdny tón s vydýchnutým vzduchom, keď som ho spoznala. Odvážila som sa zoskočiť z koňa. Simon stál nepohnuto, ruky zaťaté v päste mal zvesené pri tele a nespúšťal zrak z Toodyho, ktorý sa priblížil až úplne ku nám.
„Kde si bola?“ Vyštekol na mňa, presne ako som očakávala. Bol nahnevaný, no v tvári sa mu zračila úľava zmiešaná s prekvapením. Nevedela som čo mu povedať. Bola by lepšia pravda, alebo lož? Čo by ho podráždilo menej?
„Ty si ten muž.“ Pri Simonovom hlase som sa takmer striasla. Prečo ten obviňujúci tón? Prvý krát naňho Toody za celý čas pozrel. Spočiatku sa tváril nechápavo, no postupne sa mu obočie čoraz viac približovalo ku vlasom. Bola som zmätenejšia ako predtým. Čo tým myslel? Nikto mi nič nevysvetlil, ani nebolo kedy. Nasledujúcich pár sekúnd sa odohralo ako v zlom sne. Toody sa bez varovania vrhol na Simona, stojaceho vedľa mňa. Bratovu prítomnosť som vnímala len ako rozvírený vzduch. Dopadli pár metrov od miesta, kde sme predtým stáli, zavesení v sebe. Do tejto chvíle som Toodyho odmietala vidieť ako upíra. Nič z toho, čo mi povedal Erich, mi nešlo do hlavy. Teraz som to chápala. Toody bol vždy silný, no nedokázal zodvihnúť muža jednou rukou a priraziť ho k stromu, ako to urobil v tejto chvíli. Ani naňho neceril svoje zuby, čo mi samo o sebe prišlo príliš divné, než aby som sa tým dlhšie zaoberala. Čo bolo najpodivnejšie, Simon sa mu mohol rovnať. Zasadzoval mu rany, odrážal ich a celkovo mu bol seberovným súperom. Bola som príliš šokovaná, než aby som sa ich pokúsila zastaviť, alebo ísť privolať pomoc. Nemo a prestrašene som sledovala, ako Toody mláti Simona hlava-nehlava. Pred mojimi očami sa s ním hral ako s malou bábkou. Videla som krv, počula som niečo pukať, no nič z toho ma neprinútilo odtrhnúť oči od toho výjavu. Nikdy v živote som nevidela Toodyho takéhoto. Bolo to príliš desivé, než aby to môj mozog dokázal vyhodnotiť ako hrozbu. Moje srdce to nechcelo.
Trvalo to len pár minút. Svet sa opäť rozbehol do normálnej rýchlosti. Na môj vkus začal byť až príliš pomalý. Toody zvieral Simona ako vo zveráku, rukami silno tlačiac na jeho hlavu. Náhle rukami otočil do jedného smeru. Zvuk pukajúcej kosti sa rozľahol okolím ako ozvena, ktorá sa odráža od stien v uzavretej miestnosti a vy pred tým nedokážete uniknúť, pretože dvere sú zatvorené. Tak som sa cítila. Uväznená proti svojej vôli niekde, kde som byť nechcela. Simonovo telo ochablo. No Toody pokračoval. Videla som mu do tváre, nestál až v takom tieni, ani nie príliš ďaleko. Neviem či ma videl, alebo nie. Možno by na tom v konečnom dôsledku aj tak nič ten fakt nezmenil. Prudkým pohybom opäť trhol rukami a Simonova hlava sa oddelila od zvyšku tela. Následne všetko prestalo dávať zmysel. Pravdepodobne som vykríkla, možno to bol len pokus o niečo také. Výjav, ktorý som videla mi neschádzal z očí ani keď som ich pred svetom zatvorila. Tuho som zvierala viečka a možno som aj spadla na zem, pretože nečakane okolo všetko mňa pohltila zima. Triasla som sa, zatínala zuby a rukami si tlačila na oči, snažiac sa z nich odstrániť poslednú hrôzu, ktorú museli vidieť. Posledné čo si pamätám, bola chladná ruka, ktorá mi zovrela rameno. Ruka vraha. Ruka môjho brata.

Budu se za tebe bít proti sobě vždy,
jak mohu milovat, co nenávidíš ty? „Musel si to urobiť?“
„Bol to vlkolak Erich, urobil by si na mojom mieste to isté.“
„Ale musel si to spraviť pred ňou?“ Sedela som na svojej posteli a pozerala na nich, ako sa dohadujú. Kedy-tedy jeden z nich pozrel mojím smerom a keď si všimol, že sa pozerám, stíšili hlasy. Nepomáhalo to. Stále som počula všetko čo hovorili. Prvý krát odkedy sme sem prišli som ich nechcela počúvať. Ale nemohla som robiť nič iné. Nebola som toho schopná. Videla som umierať ľudí aj predtým, na ošetrovni číhala smrť na každom lôžku, no toto bolo diametrálne odlišné. Nebola to smrť, bola to vražda. A spáchal ju môj brat. Nikdy som nebola presvedčená o tom, že Toody má čisté svedomie a svoje ruky nepoškvrnil krvou. Bol predsa vo vojne, ktorá neznamená nič iné, len umieranie. Ale tento prípad nemal s umieraním nič spoločné. Prvý krát som ho videla ako upíra, neľútostného a vražedného.
„Bol to ten parchant, ktorý ju chcel zabiť spoločne s ostatnými. Ďalší Karolov vlkolak bažiaci po krvi. Nemohol som čakať na to, až si privolá posily. Alebo utečie.“ Naozaj som toto počuť nechcela. Toodyho ospravedlnenie toho činu bolo neprijateľné. Nech by už bolo akékoľvek dobré, nezmaže to to, čo urobil. Čo ma však štvalo ešte viac bolo, že zase hovoril o Nej. Zabil ho preto, lebo on chcel predtým zabiť ju? Bola to len hlúpa pomsta, ktorej som musela byť svedkom?
„Áno, rozumiem tomu, chránil si tábor, robil si to v najlepšom záujme nás všetkých.“ Páčilo sa mi, s akým uštipačným podtónom to Erich hovoril. Vyhľadala som na druhej strane miestnosti jeho tvár a chvíľu som ho pozorovala. Aj on pozeral na mňa. Ani jemu sa nepáčilo, že sem Toody doviedol tú potvoru. No jeho hádky s ním nič nevyriešili. Rovnako tak, ako tie, ktoré som s ním absolvovala ja. Toody nevidel nebezpečie, ktoré sa v tej chlpatej potvore skrývalo. Bol ako zaslepený. Čím, to mi ostávalo záhadou.
„Dobre, uznávam, nechal som sa uniesť. Ibaže ona tam bola s ním, Erich. Ty si ich nevidel. Stála vedľa neho, stačil jediný pohyb a mohol ju zabiť. Nemohol som čakať. Nemohol som mu dať príležitosť spoznať ma a zakročiť.“ Po Toodyho slovách ostalo v dome ticho, ktorého váha mi zovrela hrudník. Tak takto to bolo z jeho pohľadu? Zabil ho preto, aby on nezabil mňa?
„Ja viem.“ Takmer som Erichovu odpoveď prepočula. Stále sa o mne bavili, akoby som tam vôbec nebola a nemohla ich počuť.
„Choď si s ňou pohovoriť.“ Odvrátila som pohľad do steny a čakala čo sa stane. Počula som kroky a zatvorenie dverí. Posteľ sa prehla. Natlačila som sa bližšie ku stene pre prípad, žeby to bol Toody. Nechcela som sa s ním rozprávať. Ani sa naňho pozerať. Pred očami som mala len ten šialený výraz jeho tváre, ktorý ma prenasledoval ako vzduch.
„Reeba.“ Isteže to bol Erich. Všetko nepríjemné nechal vyriešiť jeho. Oprela som sa chrbtom o drevenú stenu aj napriek tomu, že chladila.
„Čo sa tam stalo?“ Usilovne som mlčala, úspešne sa vyhýbajúc jeho pohľadu. Nevidel, že sa s ním nechcem rozprávať? Ani s nikým iným. Bola som opäť v tábore, ktorý predstavoval len inú formu väzenia. A čo bolo najhoršie, za jeho hranicami to nebolo o nič lepšie.
„Naozaj to chceš urobiť znovu?“ Vedela som presne o čom hovorí, hoci to len hlúpo naznačil. Na obdobie po maminej smrti. Mrzuto som sa naňho otočila, len okrajovo si všímajúc jeho zronený pohľad.
„A čo je na tom zlé? Chceš mi to snáď vyčítať? Ty mne?!“ Musela som si priložiť ruku na ústa, aby som sa stíšila. Nemalo zmysel sa s ním o tom hádať. Hlavne som to nechcela.
„Choď preč.“ Znovu som sa zadívala do steny, počítajúc tenké pásiky na doskách, ktoré tam vznikli jeho opracovaním. Ani sa nepohol.
„Máš pravdu, nemám na to právo. Nemal som sa tak správať. Mohla by si mi to odpustiť?“ Akoby to šlo. Len tak. Zabudnúť na tie veci, ktoré mi povedal. O Toodym. Kvôli jeho chabému ospravedlneniu. Opäť sme mlčali. Napokon sa zodvihol k odchodu.
„Povedal, že bol na jej strane. A ak ona neklame, potom skutočne nebol zlý. Viem, že sa to nedá pochopiť, ani si to predstaviť, ale na malú chvíľu som mu to verila.“ Otočila som sa tvárou k Erichovi, ktorý ma uprene pozoroval.
„Prečo Toody veril jej a Simona bez mihnutia oka zabil?“ Boli si predsa taký podobní. Aj situácia, v ktorej sa ocitli. Toody ju nepoznal. Ani Simona. A napriek tomu sa rozhodol ušetriť jej život.
„Ide o to, že nechcel, aby sa ti niečo stalo...“ Rázne som pokrútila hlavou.
„Nie, nevidel si jeho tvár, na to ani nepomyslel.“ Nemusela som sa naňho ani pozerať, stačilo mi, ako nesúhlasne vypustil vzduch z úst.
„Toody to má teraz ťažké...“ povedal a prisadol si späť na posteľ.
„Preto zabíja ľudí, len čo ich uvidí?“
„Nebol to človek Reeba. Na to nezabúdaj. Nie sú ako my, ani nikdy nebudú, nech hovoria akékoľvek milé slová.“ Stál na jeho strane. Moje slová boli nepodstatné, moje názory zanedbania hodné, prehliadnuteľné a v konečnom dôsledku príliš naivné, než aby boli akceptované. Pomaly som ani nevedela o kom sa bavíme a na koho stranách stojíme.
„Prečo si to urobila?“ Zmena témy ma zaskočila. Vedela som, že má na mysli môj útek. Očakávala som túto otázku. Ale odpoveď so m ešte pripravenú nemala.
„Prečo ťa to zaujíma?“ Vzdorovito, ba až s detskou nadurdenosťou som naňho spýtavo pozrela. Po tvári mu preletel náznak prekvapenia.
„Chcela si Toodyho vytrestať?“ Tentoraz som sa prekvapene zatvárila ja. Priam šokovane.
„Vytrestať? Za čo?“ Celá tá myšlienka znela absurdne.
„Že zachránil tú ženu.“ Musela som uznať, že aj ona mala na mojom odchode podiel. Z väčšej časti. Z tej druhej to bol hlavne samotný Erich. A to som mu nemohla povedať. Nechcela som ho zraniť, už tak vyzeral, že to celé neznáša dobre. Odrazu mi celá tá vec s útekom prišla neskutočne hlúpa. A práve tejto myšlienky som sa snažila dlhé dni zbaviť.
„Neviem. Len som nechcela veriť tomu, čo si o ňom povedal. Potrebovala som sa presvedčiť, že to tak nie je. A...lepší spôsobom mi nenapadol.“ Možno to bolo skutočne tak. Možno som naozaj potrebovala len presvedčiť svoju myseľ, že tam vonku je stále miesto, kde sa medzi mnou a Toodym nič nezmenilo. Kde sme stále tými dvoma bezstarostnými deťmi. Domov bol tým miestom.
„Nemal som ti to povedať takým spôsobom. Toody a ja sme sa dohodli na tom, že ti to povieme, keď bude vhodná príležitosť. No, potom čo sa tu zjavil ten upír a ty...“ nemusel to dopovedať, vedela som kam mieri. Na jeho tvári som opäť zazrela záblesk toho hnevu, ktorý z neho sálal vtedy. Behom pár sekúnd mal na tvári opäť len previnilý výraz. Nechala som ho, nech pokračuje. Naozaj ma zaujímalo, čo bude nasledovať ďalej. Navyše, nemala som sa mu za čo ospravedlňovať.
„Vtedy som nedokázal Toodyho ochrániť, nevieš si predstaviť aký som bol vydesený, keď mi povedali, čo si urobila. Ako ľahko sa to mohlo zopakovať a opäť by som zlyhal.“ V prvom momente som sa nedokázala ani nadýchnuť. Bolo to prvý krát, čo mi Erich otvorene povedal, čo cíti. Ako nás vníma. Ako vníma to, čo sa vtedy odohralo. Nenapadlo mi nič lepšie, len natiahnuť ruku a vziať do dlane tú jeho. Dovolil mi to. Nebránil sa ani tomu, keď som si k nemu prisadla bližšie a hlavu oprela o jeho rameno.
„Ty nezlyháš. Nikdy.“ Počula som ako si povzdychol a potom si hlavu oprel o moje čelo.
„Už sa to stalo...“ Neznášala som, keď bol takýto. Keď si raz niečo zmyslel, bolo nemožné mu to vyhovoriť.
„To nie je pravda. Zachránil si nás, keď Toody odišiel, priviedol si ho späť k nám, vďačíme ti za všetko Erich. Tak už nikdy nehovor o zlyhaní.“ Ostal ticho, vnímala som len jeho a svoj dych. Žiadne protesty. Náhle sa odtiahol.
„Nehnevaj sa na Toodyho za to, čo sa stalo. Mal o teba len starosť a ešte sa nedokáže ovládať, videl v ňom hrozbu...nemohol...“
„Ja viem. Môžem za to len ja. Nemala som odchádzať.“ Za jeho smrť som zodpovedná ja. Nik iný, len ja.
„To si teda nemala.“ Spolu s tými slovami aj jemne prikyvoval, no usmieval sa. Nehneval sa, aspoň nie tak ako Toody.
„Už nikdy to neurobím.“ Aj zo strachu z toho, čoby to pri ďalšom pokuse prinieslo.
„A ja na teba viac nebudem zlý.“ Nežne ma pobozkal na čelo a v tej chvíli som mu dôverovala ako nikomu na svete. Viac ako Toodymu.

Ani smrť nemôže zničiť víťazstvo toho, kto zo všetkých síl bojuje za pravú vec. „Bežte! Utekajte! Ak sa premením ste obaja mŕtvi!“ Už nebolo na čo čakať. Erich ma zdrapil za ruku a ťahal za sebou. Niekoľko krát sa mi podarilo zakopnúť, ale zakaždým ma jeho silné ruky postavili späť na nohy. S vlkolakom som sa ešte zoči-voči nestretla. Tušila som, že sa to zmení túto noc. Ako sme mohli byť taký hlúpy? Ako som svojou nenávisťou k tej žene mohla ohroziť Erichov život? Za nami sa ozývalo hrôzostrašné zavýjanie, ktoré ma prinútilo zrýchliť. Stále som Erichovi nestačila, ale z rozprávania ostatných ľudí som vedela, že nech by sme bežali akokoľvek rýchlo, nestačilo by to. Utekala som tak rýchlo, ako som vedela len preto, lebo som nedokázala vymyslieť iný spôsob, ako sa z nej šlamastiky dostať. Zavýjanie utíchlo. To určite nebolo dobré znamenie. Nevedela som určiť, ako ďaleko sme sa od nej dostali a ako veľmi sme sa priblížili k táboru. V jednu chvíľu mi napadlo, či by sme nemali bežať inam a nevystaviť tak ostatných nebezpečenstvu. No Erich ma nekompromisne ťahal vpred. Až kým sa mi jeho ruka nevymanila zo zovretia. Bola pri nás. Dostala nás. Zmätene som sa rozhliadla a vtom som ju uvidela. Začala som kričať skôr, ako som si plne uvedomila, čo sa deje. Skamenela som na mieste. Zazrela som Toodyho a potom Erichovo telo spadlo na zem. Okamžite som k nemu pribehla a po kolenách sa doplazila celkom k nemu. Na krku mal hlbokú ranu. Nebola podobná tej, čo som videla na Toodyho krku vtedy v noci. Táto bola oveľa hrozivejšia, smrtiaca. To som nemohla dopustiť. Erich nemohol zomrieť.
„Erich...“ Dýchal, jeho dych bolo to jediné čo ešte nasvedčovalo tomu, že žije. Tvár mal takú popolavú, až som sa bála, že sa mi pred očami rozsype na prah. Nevedela som čo robiť. Bála som sa ho dotknúť. Mozog mi do tela vysielal varovné signály. No srdce mi stále pripomínalo, že je to Erich a že ho nemôžem opustiť. V tom sa zjavil Toody, tak záhadne ako predtým. Bez slova ma odstrčil od Ericha a vzal ho zo zeme.
„Nikomu to nehovor.“ Povedal to tak neosobne, ako som ho ešte nikdy nepočula hovoriť. Prikývla som, ale on už kráčal preč. Nasledovala som ho, priveľmi sa obávajúc toho, že Ericha už nikdy viac neuvidím. Dovliekli sme sa až k jednému domu na okraji tábora. Bol opustený, vo vnútri sa nesvietilo a vyzeral opustene. Toody vošiel dnu a kým som sa stihla priblížiť ku dverám, už bol von. Chcela som ho obísť a ísť za Erichom, ale zastal mi cestu.
„Reeba, mrzí ma to, ale...“
„Je to tvoja chyba!“ Nevedela som, kde sa vo mne odrazu vzalo toľko síl prehovoriť. Oči som mala zaliate slzami, ktoré som začala vnímať až teraz.
„Ty si ju k nám priviedol! Zabil si ho! Zabil si ho!“ Vrhla som sa naňho skôr, ako som si to stihla premyslieť. Vôbec som si v tej chvíli neuvedomovala to, čo sa vlastne stalo. Že práve Toody jej zabránil dokončiť svoje dielo. Potrebovala som len na niekoho hodiť vinu. Pretože tá spočívala len na mojich pleciach. To ja som chcela ísť za tou beštiou, to len kvôli mne išiel Erich so mnou. Toody mi zovrel ruky, ktorými som ho bila do hrude.
„Nie je mŕtvy Reeba. Bude v poriadku. Mrzí...“
„Nehovor to! Mne klamať nemusíš! Vidím to. Úplne ťa pobláznila, zničila ťa Toody! Je ti úplne jedno čo s ním bude! Zabil si ju? Tak zabil si ju?“ Tie slová sa mi ťažko drali z pier. Nikdy som si neželala nikoho smrť. A myslela som si, že sa to ani nikdy nestane.
„Upokoj sa. Potom sa porozprávame.“ Ďalšia nová vlna sĺz mi zaplnila oči. Nešlo im zabrániť. Podlomili sa mi kolená a Toody ma okamžite zovrel v objatí, na ktoré som takmer zabudla. Pocit bezpečia však neprichádzal.
„Hrozne ma to mrzí.“ Chcela som povedať, že aj mňa, ale to by nestačilo. Už to nič nenapraví. Nevedela som si predstaviť život bez Ericha, ako si mám teraz zvyknúť na život s vlkolakom? Najhoršie bolo, že do konca života budem žiť s vedomím, že som to zapríčinila ja.

Reeba Lesotho

Brány svojej väznice si nesie každý v sebe. Dlhé dni som sedela pred domom, v ktorom ležal Erich. Neodvážila som sa vojsť dnu. Nebola som schopná pozrieť sa do jeho očí. Príliš som sa bála toho, aké opovrhnutie a sklamanie v nich nájdem. Sedávala som na lavičke a jediné čo som si uvedomovala, bola moja bezmocnosť. V istých chvíľach som sa vracala k momentu, kedy ma Erich nechcel pustiť k Toodymu. Tá podobnosť mi vnútro zvierala ešte viac. Stále som uvažovala nad tým, čo mu poviem, až nadíde tá pravá príležitosť. Toody bol pri Erichovi len raz. Odvtedy sa neukázal a jediné na čo som musela po jeho odchode myslieť bolo, že šiel pravdepodobne za ňou. To pomyslenie ma ešte viac rozzúrilo. Až jeden deň sa stalo presne to, čoho som sa obávala. Prišli dvaja, Niam a ešte jeden muž, ktorého som nepoznala. Keď ma uvideli, neisto na seba pozreli, ale pokračovali sebaisto ďalej. Až zastavili niekoľko krokov od dverí.
„Nevedel som, že vlkolaci majú vlastné ošetrovateľky. Aký to luxus.“ Neznášala som toho chlapa. Bol nechutný, nezdvorilý a nepríjemný.
„Čo chcete?“ Postavila som sa a prebodla ich nepriateľským pohľadom. To, že ich Toody toleruje nemalo so mnou nič spoločné. Dokonca ani fakt, že spolu spolupracujú nič nezmenil. Teraz predstavovali len ohrozenie. Nemohla som druhý krát Ericha vystaviť nebezpečenstvu.
„Pohovoriť si s ním.“ Pochybovačne som nadvihla obočie. Zazrela som v tvári toho druhého muža značnú nechuť voči celému tomuto výsluchu.
„Tak to musíte prísť inokedy.“ To Niama pobavilo a krátko sa zasmial. Druhý chlap sa priblížil ku dverám, v ktorých som stála. Vyzeral hrozivo, bol o hlavu vyšší ako ja, čo ma ešte viac znervóznilo.
„Nemáme chuť na tvoje stupídne hry. Odstúp od tých dverí a nechaj nás urobiť to, načo sme prišli.“
„Neverím vám.“ Opäť som si začala pripadať tak bezmocne. Nechcela som, aby sa zopakovala tá noc. V duchu som preklínala Toodyho, že odišiel.
„To mi je jedno.“ Ich trpezlivosť pretiekla. Ten hrozivý muž ma nešetrne chytil za ramená a ani moje vzpieranie vec neuľahčilo. Odvliekol ma preč od dverí a šmaril späť na lavičku, na ktorej som doteraz sedela. Bolestivo som vrazila do steny až mi v hlave zadunelo. Niam už otváral dvere.
„Erich! Erich!“ Skríkla som, no mužova dlaň mi zabránila povedať čokoľvek viac. Zahryzla som mu do špinavej dlane a pokračovala.
„Uteč! Erich!“ Na tvár mi dopadla mužova päsť.
„Hlúpe hysterické dievčisko.“ Vnútro úst mi zaplavila krv, ktorú som pohotovo vypľula na zem. Rozhliadla som sa, stále neprirodzene sediac na lavičke. Muž stál nado mnou, ale pozorne sledoval dvere. V ruke držal krátky meč.
„Čo od neho naozaj chcete?“ Neregistroval moju otázku. Nechcela som viac čakať, nemohla som sedieť a čakať, kedy ho zabijú. Rozbehla som sa ku dverám, ale nedostala som sa ku nim. Z dverí vypadol hlavou napred Niam. Dopadol na zem a snažil sa pozviechať. Za ním z dverí vystúpil Erich. V tvári mal nazúrený výraz, smerujúci na Niama. Toho som sa obávala. Muž stojaci za mnou sa vrhol na Ericha. Ten sa jeho útoku vyhol a muž dopadol ako Niam. Obaja ležali na zemi a zjavne uvažovali, čo urobiť ďalej.
„Vypadnite! Ak to urobíte ihneď, prihovorím sa za vás u Toodyho! Zmiznite!“ Zrúkol Erich, až som sa pri výške jeho hlasu strhla. Pozorne som si ho obzerala, kým sa tí dvaja zbierali a pomaly odchádzali. Bol to ten Erich, ktorého som poznala, ale niečo na ňom mi vadilo. Možno to bol ten pohľad, možno tie slová. Nič iné, na ňom nebolo vyslovene iné. Potom sa otočil ku mne. Nevedela som čo čakať. Čo robiť, ako sa správať. Nemo a bez pohnutia sme na seba hľadeli, navzájom sme sa hodnotili. Snažila som sa nedávať v tvári najavo svoje myšlienky. Bol to Erich, ktorého som toľké roky poznala. O tom nebolo pochýb. Tak prečo stále mlčí? Prečo stále mlčím ja? Kým som stihla prísť na odpoveď aspoň jednej otázky, zvrtol sa a zamieril dnu. Sklamala ho moja reakcia? Sklamala som ho ja? Už zase? Vošla som do domu za ním, nevediac, či robím správnu vec. Stále som si musela opakovať, že ide oňho. Zaregistroval moje kroky, ale neotočil sa. Posadil sa na posteľ a na tvár si nasadil nepreniknuteľnú masku.
„Prepáč.“ Zašepkala som, za čo som si vzápätí v duchu vynadala. Prvé slová, ktoré mu po dlhom čase poviem a sú také hlúpe? Čo mi má prepáčiť? Že som mu zničila život?
„Neviem čo mám robiť. Nemôžem už urobiť nič, aby som to nezhoršila. Nijako to nenapravím. Ja...“
„Prečo si ma varovala? Prečo si ich nenechala nech ma zabijú?“ Zažmurkala som, ale jeho slová mi stále rezonovali v ušiach. Naozaj to vyslovil? Naozaj si myslel, žeby som to dovolila?
„Pretože...pretože som nemohla dovoliť, aby ti ublížili. Pretože je to moja vina, že si teraz...“
„Nie je to tvoja vina.“ Oponoval okamžite, načo som záporne pokrútila hlavou.
„To ja som to vymyslela, ten hlúpy nápad pochádzal z mojej hlavy. Mala som tam ísť sama a nič by sa ti nebolo stalo.“ Náhle sa postavil, načo som sa opäť strhla. Všimol si to a zastavil uprostred pohybu. Po tvári mu preletelo sklamanie a bolesť. Neustále mu ubližujem, nech urobím čokoľvek, nech poviem čokoľvek, vždy to tak bude.
„Neobviňuj sa. Na to je už neskoro a je to zbytočné. Nechcem, aby si sa trápila.“
„Nie! Celý čas nerobím nič iné, len na to musím myslieť. Neber mi to. Neostalo mi nič, čo by ma udržovalo pri jasnom vedomí. Nemôžeš mi odpustiť. Nemôžeš mi vziať moju bolesť, potom mi nič neostane...“ Zašla som priďaleko. Povedala som priveľa.
„Reeba...“
„Prosím Erich.“ Vnímala som jeho váhavé kroky, aj natiahnutú ruku, aj pohladenie po tvári, ale v kútiku duše som si stále hovorila, koľko sa toho teraz zmení. Ako veľmi nás to rozdelí a čo s tým môžeme robiť. Potom som precitla a uvedomila si, že stojí úplne pri mne a jeho dlane sú položené na mojich lícach. Zotierajú mi z nich slzy.
„Nikdy ťa z toho nebudem obviňovať. Môžem viniť len seba a aj to budem robiť. Tvoja bolesť pominie, tak ako časom moja.“ Pustil ma a odstúpil.
„Nemôžem od teba žiadať, aby sme sa naďalej vídali. Som príliš nebezpečný, nepredvídateľný a kým si na to nezvyknem, bude najlepšie, ak sa budeš odo mňa držať čo najďalej.“ Chvíľu som jeho slová spracovávala. Napokon som prikývla. Kým si obaja nezvykneme....

Jen zprostit toho, kdo je nevinen,
a ztrestat provinilé ještě zbývá. „Erich sa už nevráti?“ Takmer by som bola zabudla, že sa v miestnosti nachádza aj malá Relle. Jej nesmelá otázka ma načisto vykoľajila. Hoci som sa jej nemala prečo čudovať. Už tomu bola nejaká doba, čo nebol doma a pre nezainteresované dieťa to tak muselo pripadať. Bolo celkom logické, že tak reagovala. Prinútila som sa na ňu usmiať, aj keď mi to dalo veľa námahy.
„Samozrejme, že sa vráti, len má teraz veľa práce.“ Dúfala som, že jej táto odpoveď postačí.
„Pohádali ste sa?“ Chcela vedieť ďalej, tentoraz jej otázka znela viac zvedavejšie.
„Nie, iba...“ Zasekla som sa, uvažujúc, či naráža na Ericha, alebo Toodyho.
„V niečom sme sa nepohodli.“ Dokončila som, očami putujúc po kuchynskom stole, na ktorom bolo teraz pohádzané samé šatstvo. Relle sa mi ponúkla, že pomôže, ale teraz som začínala mať dojem, že to urobila len preto, aby mohla vyzvedať.
„Ja viem prečo. Kvôli tej žene však? Nemáš ju rada a Toody ju miluje.“ Vyhlásila to spôsobom, proti ktorému som nemala najmenšiu šancu. V hlave sa mi neustále opakovali tie slová. Miluje ju. Slová, ktoré mohli toľko zmeniť. Ktoré v sebe niesli prísľub konečna. Desila som sa toho. Čo s ním mohla urobiť. Koľko z môjho brata mi mohla nenávratne vziať. Nevedela som, čo na to odpovedať dvanásťročnému dievčatku, aby to neprijala nesprávne. Preto som bola nesmierne vďačná, keď sa dvere rozrazili a dnu vpadol Toody. Prišiel až ku nám a vtisol Relle na čelo bozk, ako to robil zakaždým. Otočil sa ku mne, na jeho tvári som však nebadala rovnakú vľúdnosť akú venoval Relle. Nečudovala som sa.
„Potrebujem tvoju pomoc Ree.“ Vrhol zmätený pohľad na kopu košieľ na stole, zjavne nevediac čo si o tom myslieť. Nasledovala som ho von. Zastavili sme až pri plote, ktorý oddeľoval cvičisko od tábora. Oprel na rukami o drevo a chvíľu mlčky pozeral pred seba.
„O čo ide?“ Nechcela som si to priznávať, ale medzi nami zavládla chladná rezervovanosť. Nech som sa snažila obviňovať akokoľvek, jeho podiel viny mi nedovolil ospravedlniť sa mu.
„Neželám si, aby si viac na Joolku útočila, či už slovne, alebo fyzicky. Nechcem od teba, aby si ju začala považovať za svoju najlepšiu priateľku, len aby si vzala do úvahy fakt, že patrí ku mne, ako moja manželka...“
„Tvoja čo?“ Penila som už pri začiatku jeho hlúpeho monológu, ale to čo povedal na samý záver, bolo...neslýchané. Nemožné. Nemohol to urobiť. Len si vymýšľa.
„Ja a Joolka sme sa vzali...“ Zopakoval to, ale znovu mi to prišlo ako nepodarený vtip. Jej meno vo mne vyvolalo túžbu zvracať.
„Nie. To si neurobil. Nie...“
„Je mi jedno, či to prijmeš alebo nie, ale je to tak.“ Nemohla som uveriť tomu, akým spôsobom mi to hovorí. Toto nebol Toody, akého som poznala. On by si nikdy nevzal niekoho, kto takmer zabil jeho najlepšieho priateľa a premenil ho na vlkolaka. To by starý Toody neurobil.
„Čo bude teraz? Odídeš? Necháš všetko tak, len aby si mohol žiť s tou...s ňou?“ Jeho pohľad ma prinútil prehltnúť to nelichotivé oslovenie. Na malú chvíľu som si uvedomila, žeby mi to nevadilo. Žeby to bolo dokonca lepšie. S týmto Toodym som nechcela mať nič spoločné. A bolo zjavné, že ani on so mnou.
„Nie. Môj sobáš s Joolkou nič nezmenil na tom, čo chcem dosiahnuť.“ Až teraz som si uvedomila, ako sa správa. Akoby som bola len ďalší jeho vojak, ktorý ho nasleduje a prijíma všetky jeho rozkazy zo sklonenou hlavou.
„A potom odídeš. Zabudneš, že máš nejakú rodinu a odídeš s ňou. Chápem to.“ Snažila som sa nehovoriť ďalej, všetky horké slova zadusiť v sebe, skôr než by narobili problémy.
„Možno.“ Pripustil chladne, opäť sa dívajúc pred seba. Myslela som si, že sa pozerá v ústrety svojej budúcnosti. Odvrátila som od neho zrak. Nemala som mu viac čo povedať. Dala som sa na odchod.
„Žiadne ďalšie útoky Ree.“ Zavolal za mnou. Tvárila som sa, že ho nepočujem. Nemala som v pláne na ňu ďalej útočiť. Príliš som sa bála toho, kto by si to najbližšie odniesol.

Pravdu si nevybíráme. Můžeme si vybrat jedině to, jak s ní naložíme. Práve som dokončovala večeru, keď sa z Erichovej izby ozval rachot. Relle sa strhla a prestrašene na mňa od stola pozrela. Samú ma prekvapilo, ako rýchlo som dokázala na tvár umiestniť výraz plný pokoja, korunovaný úsmevom. Erich dospával jednu zo svojich posplnových nocí a zdalo sa, že nie všetko prebieha podľa jeho predstáv. Zakázal nám chodiť do jeho izby, vlastne nebol nadšený ani z toho, že musí ostať v dome, no ja aj Toody sme na tom trvali.
„Choď k Maxovi, zanesiem Erichovi večeru.“ Zavolal Relle prikývla, hoci na jej tvári som zachytila známku neistoty. Mala štrnásť a mňa mrzelo, že musela tak rýchlo vyrásť. Rozumela skrytému významu v mojich slovách, preto sa so mnou ani nehádala, napriek tomu, že sa jej nepozdávalo, že tam pôjdem sama. Erichovi sme verili, no tej potvore, ktorú v sebe skrýval nie. Najviac ho prepadala v dobe, kedy sa jeho nálady nevedeli ustáliť, ako teraz. Obával sa o nás, keď sme tak blízko jeho temnej stránke a často ho prepadali záchvaty zúfalstva. Nedokázali sme mu s tým pomôcť, pretože sa nechcel otvoriť, prijať veci také, ako ich vidíme my a chápať seba ako obeť, nie ako príšeru. Hnevalo ma to, no keď som ho nútila, bolo to len horšie. A dnes sa asi schyľovalo k ďalšej hádke, ktorej sa budem snažiť akokoľvek vyhnúť. Len čo Relle odišla, nabrala som do misky polievku a vošla k nemu.
Ako zvyčajne, v izbe panovalo šero. Vedela som, že Erich vidí dobre aj v tme, takže takéto podmienky nie sú preňho prekážkou. Závesy boli zatiahnuté, avšak slnko už aj tak zapadlo. Nehorela žiadna svieca, no našťastie som si pamätala kam stupiť, aby som do ničoho nevrazila. Musel ma počuť vojsť.
„Priniesla som večeru.“ Zavolal Odpoveďou mi bolo tiché zavrčanie. Nie zvieracie, iba nespokojné a takmer otrávené. Chcela som misku vložiť priamo do Erichových rúk, ale nebola som si istá, či ju prijme. Druhá posteľ, na ktorej spával Toody bola samozrejme prázdna. Nielenže bol niekde von, ale ostával tam zväčša aj cez noc. V poslednom čase sme ho doma nevídali často. Veril Erichovi rovnako ako ja, no niekedy aj tak zvíťazili obavy, ako teraz. Nebála som sa o seba, ale oňho. V noci som nemohla spávať, lebo som sa bála, že sa možno nevráti, len aby nás pred sebou ochránil.
„Si v poriadku? Nepotrebuješ...“ Zavolal Záver otázky ostal nedopovedaný pri jeho ostrom zahriaknutí.
„Nie.“ Zavolal Nebol, ale ako vždy, bola som tá posledná, ktorú pri sebe chcel. Postávala som na mieste, premýšľajúc ako naňho mám ísť, aby ma vôbec vypočul.
„Erich...“ Zavolal Začala som starostlivo, no predsa váhavo, čo aj tak nemalo žiadny účinok.
„Choď preč Reeba.“ Zavolal Dostávali sme sa do zvyčajných koľají a slepých uličiek. Vedela som, že sa mi potom bude ospravedlňovať, že bol ku mne odporný, no to neznamenalo, že som sa hodlala vzdať.
„Počula som nejaký hluk.“ Zavolal Nedala som sa odbiť. Očami som sa vpíjala do toho kúska jeho tváre, ktorý som vďaka otvoreným dverám, cez ktoré prenikalo trochu svetla, videla. Znovu zavrčal, tentoraz iba nahnevane.
„Čo chceš?“ Zavolal Opýtal sa priamo. Tvárila som sa, že som jeho tón prepočula.
„Ty dobre vieš čo.“ Zavolal Bolo mi jedno, že ho to obťažuje. Nemienila som poľaviť dovtedy, kým sa neprestane ľutovať a nepochopí, že to, ako nás odstrkuje je zbytočné a detinské.
„Nemám chuť sa teraz o tom dohadovať.“ Zavolal Misku som zvierala v oboch rukách, takže som si ich nemohla prekrížiť na hrudi, v znaku neústupu z boja.
„Ani ja. Pomohlo by nám všetkým, keby si sa prestal chovať ako sebecký idiot a...“ Zavolal Dnes sa prekonával. Asi chcel ono vrčanie doviesť do dokonalosti.
„Ešte slovo Reeba...“ Zavolal Napomenul ma, no jeho vyhrážky som nikdy nebrala na vedomie. Dokonca som sa na tom provokatívne zasmiala.
„Viem, že ti to nie je milé počúvať, ale sám dobre vieš, že mám pravdu. Trápiš sa úplne zbytočne. Chováš sa, akoby si niesol na pleciach všetky ťažkosti ľudstva a pritom si odmietaš uvedomiť, že to tak byť nemusí.“
„A ako si to predstavuješ? Dočerta Reeba, nemôžeš aspoň jeden deň neotravovať s tými hlúpymi názormi?“ Zavolal Počula som v jeho hlase popri tom ostrom tóne aj známku bolesti, ktorá ma mrzela, ale vedela som, že inak nedocielim svoje. Vyhrabal sa spod deky a nech už chcel robiť čokoľvek, nedala som mu ani minútu oddýchnuť. Nadýchla som sa k ďalšej reči.
„Máš rodinu Erich. Nech už to považuješ za akokoľvek hlúpe, je to tak. Sme tu pre teba a chceme ti pomôcť. Nie si na všetko sám a či už tomu veríš alebo nie, nie si pre nás príťažou.“ Zavolal Poriadne som si ho nevšímala, až kým nestál priamo predo mnou a priam hrozivo sa na mňa pozeral. Necítila som strach, zaplavovalo ma len odhodlanie vytriasť mu z hlavy všetky omyly, ktoré si tam tak spokojne usídlil.
„Robím čo môžem Reeba. Naozaj sa snažím. No práve ty by si ma mala chápať. Na mojom mieste by si robila to isté. Chcela by si ochrániť Relle, nevystaviť ju nebezpečenstvu.“ Zavolal Na moment mi to úplne vzalo slová. Urobila by som to? Keď som si spätne premietla všetky jeho kroky, musela som uznať, žeby som v niektorých našla aj svoj rukopis. Zodvihla som hlavu, keď som si uvedomila, že po jeho hnevlivom podtóne nie je ani stopy.
„Ja to všetko viem. Ste moja rodina a práve kvôli vám to všetko robím. Nechcem ublížiť Relle, ani tebe. Ak sa prestanem ovládať a ty ma vieš vždy tak dokonale vytočiť.“ Zavolal Na moju obranu, nerobila som to schválne. Často krát to bola len obrana na niečo, čo urobil. Ale toto mi bolo známe, týmto to začalo.
„Neublížiš nám. Chápem tvoju opatrnosť, ale nemusíš sa uzatvárať do seba.“ Zavolal Dôverovala som mu ako nikomu na svete. Odkedy sa Toody spolčil s tou ženskou, prestala som sa naňho tak upínať. Náš vzťah prudko ochladol a nebola som si istá, či sa to zlepší. Vlastne som o tom dosť pochybovala. Erich nemal rád rozhovory o pocitoch, rovnako ako ja, preto nebol nadšený zo smeru, ktorý som udala.
„To nevieš s istotou a ja to nemienim riskovať.“ Zavolal Stále ma to hnevalo, ale jeho nekompromisnému výrazu som sa nemohla postaviť. Skôr ako som mohla naňho vyletieť nanovo, vzal mi misku z rúk.
„Naozaj si o mne myslíš, že som sebecký idiot?“ Zavolal Ach, áno. Toto mi vykĺzlo.
„Nie často. Hoci som sa neusmiala, ani nedala najavo, že žartujem, zasmial sa. Do istej miery ma to potešilo. Vrátil sa k posteli a pod nohami mu niečo zaškrípalo.
„Rozbil som hrnček, ale neboj sa, zoženiem nový.“ Zavolal Nebála som sa. Tak to tu chodilo. Keď sa niečo rozbilo, alebo sa stala škoda, dotyčný to vykompenzoval, alebo zohnal náhradu.
„A ďakujem.“ Zavolal Venoval mi úsmev a mne sa po prvý krát zdalo, že sme sa niekam pohli. Nebol to výrazný pokrok, ale aspoň nejaký.

Krátit si den rozjímáním o všem zlém, co by se nám mohlo přihodit, znamená otravovat si štěstí, které už máme. Zbraň v mojich rukách nebola ťažká, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Vďaka nahromadenému adrenalínu som ju dokázala oboma rukami zvierať dostatočne pevne na to, aby sa netriasla. To, že sa opierala o jeho hruď tiež pomáhalo, ale zároveň ma to ešte viac desilo. Nemohla som zabiť človeka z takejto blízkosti. Pozerať sa mu do očí a vidieť, ako z nich vyprcháva život. Nemohla som to urobiť vôbec. Učili ma ako zachádzať s mečom, ale nikdy doteraz som nestála pred takouto hrozbou. Nevedela som byť tak bezcitná.
Nepochybovala som však o tom, že nemám dosť síl na to, aby jeho telom prehnala akokoľvek naostrený meč. Bola som v koncoch a bezbranná, napriek tej ostrej veci v mojich rukách.
„Rita, nechceš to odložiť?“ Pery kapitána Bavera sa zvlnili v pobavený úsmev. Musel si všimnúť aká som vystrašená a zjavne sa na mne dobre zabával.
„Tak sa nevolám.“ Bolo mi jedno, či zistí pravdu, alebo nie. Nezdalo sa však, žeby toto odhalenie bolo preňho prekvapivým. Prestúpil z nohy na nohu a jeho vlnená košeľa sa na moment odlepila od jeho vypracovanej hrude. V duchu som preklínala všetkých dozorcov, že som práve teraz musela stáť proti tomu v najlepších rokoch a nie nejakého starému opilcovi, ktorého jeho práca už nebaví a namiesto cvičenia len pije. Nie, Stephen Baver bol pravý opak. Dal to jasne najavo, keď som vošla do jeho izby a predstierala, že som mu priniesla večeru. Celý plán sa v tom okamihu rozpadol. Nespal, ako mi bolo povedané, že bude. Bol až príliš čulý a dotieravý. Zrejme bol zvyknutý na to, že každá slúžka mu zároveň s jedlom nesie aj seba. Ani som poriadne nevedela, ako som sa ocitla v posteli. Jeho všetečné ruky sa po mne sápali a snažili sa mi rozviazať živôtik. Alebo ho jednoducho roztrhnúť. V tej rýchlosti som to nedokázala správne posúdiť. Podarilo sa mi ho zo seba striasť poriadnym kopancom, vziať mu zo stoličky meč a držať si ho ako tak od tela. Vedela som, že skôr či neskôr ho to prestane baviť. Iba som nevedela, čo v takom prípade urobím ja.
„Predpokladám, že nebudeš ani tunajšia.“ Úsmev mu neschádzal z tváre. Oči mi čoraz častejšie utekali k hodinám, ktoré už pred chvíľou nemilosrdne odbili dobu, kedy som sa mala stretnúť s ostatnými. Jeho pozornosti to neušlo.
„Ešte niekoho čakáme? Alebo sa niekam ponáhľaš?“ Pohol sa, zdanlivo pomaly, ale mne to pripadalo, akoby to urobil príliš rýchlo.
„Nehýb sa...“ Viac som nebola schopná povedať. Vrhol sa dopredu a dlhými prstami zovrel tie moje, zvierajúce rukoväť. Jednu som si uvoľnila a udrela ho zovretou päsťou do nosa. Nezareagoval na to tak, akoby som čakala. Možno som do toho mala dať viac sily, tak ako on. Strčil do mňa a vzhľadom na to, že bol o tridsať kíl ťažší ako ja, nemohlo to som mnou nič neurobiť. Nebola som ochotná pustiť jedinú formu ochrany, akej sa mi mohlo v tejto malej miestnosti dostať, ale keď sa do mňa pustil ešte raz, nevedela som odkiaľ vziať silu vzdorovať mu. Vyšklbol mi meč a tretí krát do mňa udrel, hrubo a silno, až som narazila o okraj postele a spadla na ňu. V okamihu bol pri mne, pristúpil mi šaty a zovrel zápästia, ktoré svojou váhou priklincoval k matracu. Nenávidela som tie dlhé sukne a nikdy som ich nenosila. Teraz som však hrala úlohu slúžky a tak som si ich musela obliecť. Nevyplatilo sa to.
„Takto je to lepšie.“ Jasne som v jeho hlase cítila spokojnosť z toho, že sa mu podarilo odzbrojiť ma. Akoby to bol veľmi ťažký čin. Vedela som, že druhý krát sa mi ho nepodarí prekvapiť rovnakým úskokom ako pred chvíľou. Úsmev mu nezmizol z tváre, chlípne si ma prezeral sklonený nad mojím telom. Hnusil sa mi, hoci jeho tvár bola mladá a príťažlivá. To zvieracie, čo sa mu odrážalo v očiach ma však desilo. Nedarilo sa mi oslobodiť si ruky späť, zvieral ich príliš tesne a videla som, akú radosť mu robí, že s ním bojujem.
„Čo len s tebou urobím. Nie si slúžka, však moja pekná? Ešte som ťa tu nevidel.“ Premýšľala som nad tým, kam sa podel meč. Skúsila som ho kopnúť ako minule, ale vďaka tej úzkej sukni, ktorú mi svojimi nohami vytvoril som nevládala ani ohnúť koleno.
„Pustite ma pane.“ Hlas sa mi neplánovane zatriasol.
„Zrazu mi vykáš? Mal by som ti dať do ruky meč, bola si zábavná. Ale myslím, že sa dokážeme pobaviť aj takto. No najskôr by som o tebe chcel niečo vedieť.“ Snažila som sa nepozerať naňho a vymyslieť ako odtiaľ vypadnúť.
„Tvoje meno.“ Teraz mi už nebolo všetko jedno. Nemohla som ich povedať ako sa volám. Musela som ochrániť Toodyho a všetkých, ktorí na ňom závisia. Poznali ho ako dezertára a mňa mohli ľahko využiť k tomu, aby ho získali. Na perách už nemal úsmev, tváril sa vážne a mne to pripadalo ešte viac hrozivé. Nevedela som, či mám zapierať, alebo hrať ďalej svoju rolu.
„Rita..“ Vzdychol si a presunul sa viac ku mne. Cítila som jeho váhu spočiatku na svojich nohách, teraz už na bruchu, čo bolo ešte nepríjemnejšie. Stále som neprišla na spôsobom ako sa ho zbaviť. Bola som v tom sama, nikto mi nemohol prísť na pomoc. Nie do kasární, kde bolo v každej izbe minimálne 5 vojakov a žilo to tu aj v noci.
„Nechcem tej tvojej rozkošnej tváričke nijako uškodiť, ale nedávaš mi na výber.“ Nebolo ťažké zatváriť sa ešte viac ustrašenejšie. Bola som vydesená pri pomyslení čo bude nasledovať.
„Prosím, neubližujte mi. Ja som nechcela...bol to omyl...nemala som...ponesiem následky, ale prosím, nechajte ma ísť.“ Bol to len pokus, za ktorý som nič nedala. Nemohlo ma to vykúpiť, ale ak mal kapitán aspoň nejaké srdce, mohlo to zabrať.
„Mám ťa nechať ísť? Ako si to predstavuješ? Napadla si dôstojníka a pokiaľ mi hneď všetko nepovieš, tvoj trest bude horší ako väzenie.“ Vedela som ako to myslí. Slovo kapitána, proti slovu slúžky, ktorá tu ani nepracuje. Mohol im natárať hocičo a do istej miery som sa cítila stratená už teraz. Moje šance na útek sa každou sekundou zmenšovali. Premeral si ma a bez varovania strčil jednu ruku pod moju sukňu. Nestihla som náhle voľnou rukou ani pohnúť v obrannom geste, keď mi nadvihol tú druhú a pritlačil mi obe k matracu. Vďaka tomu, že mi nadvihol konce šiat sa mi dalo nohami o niečo viac pohybovať, čo som hneď využila, na moment premáhajúc pocit absolútneho zúfalstva.
„Dopekla...“ Zanadával, keď sa mi ho podarilo udrieť kolenom a on musel prestať ohmatávať moje stehno.
„Prestaň!“ Zahriakol ma, načo som aj tak neposlúchla. Priľahol mi nohu a prestal so mnou zaobchádzať jemne. Jeho drsná dlaň putovala vyššie, silno a bez súcitu a mňa premáhal odpor čoraz viac. Bolo mi do plaču, ale hrdosť mi nedovolila pred ním vyroniť ani slzu. Tak ako predtým, celkom nečakane prestal a ja som si uvedomila, že našiel to čo hľadal. V tajnom vrecku som mala schované mapy, ktoré som mala vymeniť za falošné a on ich teraz vyťahoval von. Asi to nebolo prvý krát, čo žene takto drzo vchádza po sukňu, inak by o tej skrýši nemal odkiaľ vedieť.
„Dobré dievča.“ Dal si záležať na tom, aby to robil pomaly a nezabudol sa dotýkať mojej pokožky.
„Odporný, hnusný...“ Váha jeho pohľadu mi zaťažila jazyk, no on mi aj tak skočil do reči.
„Chcela si ma okradnúť?“ Vyhodil mapy na posteľ a pustil sa do ich prehľadávania jednou rukou. Neodpovedala som. Stále na mne spoly ležal a tak mi neostávalo nič iné, len odovzdane čakať.
„Pre koho pracuješ?“ Zodvihol zrak od máp a spýtavo sa na mňa zahľadel. Moje krytie už bolo úplne zničené.
„Tak pre koho?!“ Ak si myslel, že keď bude kričať, tak mu to hneď poviem, bol na omyle. Nedokázala som pomaly od strachu ani dýchať, nieto ešte rozprávať. Dlho ma pozoroval, potom mi pustil zápästie a postavil sa. Okamžite som sa posadila a vyliezla som ďalej na posteľ, aby medzi nami bolo viac priestoru, čo v konečnom dôsledku preňho aj tak nepredstavovalo žiadnu prekážku. Konečne som našla meč, ale moje šance zase rýchlo pohasli, keď si ho vzal späť k sebe. Necítila som sa o nič viac slobodná ako pred chvíľou. Neohrabane som zliezla z postele na opačnej strane.
„Máš len dve možnosti. Povieš mi prečo si sem prišla, bez toho, aby som sa ťa ešte dotkol. Ak to neurobíš, odvediem ťa do hradu, kde z teba budú tieto informácie vyťahovať menej príjemným spôsobom. Chceš počuť akým?“ Chlad v jeho hlase ma mrazil na chrbte a šiji. Záporne som pokrútila hlavou. Vedela som, čo sa odohráva v hrade a ako získavajú informácie.
„Tak hovor. A začni menom.“ Prekrížil si ruky na hrudi, čo ma na moment upokojilo. Žiadne ďalšie násilnosti...
„Volám sa Gina Lenová. Pracovala som na hrade, pred pár rokmi. Keď vypukla vzbura, môjho brata zranili a obvinili zo zrady. Boli sme nútení odísť a nájsť si domov inde. Pred pár dňami sa v našej dedine zastavilo pár mužov. Hľadali niekoho, kto už predtým slúžil kráľovi a mohol sa tak nepozorovane dostať kamkoľvek. Dali mi tie dokumenty a povedali mi, aby som šla sem a vymenila ich za iné, ktoré sú vo vašej komnate. Povedali... že ak to neurobím, tak ublížia môjmu bratovi.“ Snažila som sa dať do toho poriadnu dávku presvedčenia. Vedela som, že Gina tu pracovala a bola som si istá, že žiadneho brata nemá a on ju poznať nebude. Sprvu na mňa pozeral pochybovačne, ale potom sa v jeho výraze čosi pohlo. Stále som však nevedela určiť či mi verí. Zase sa vrátil k mapám, ledabo ich prehadzoval a mračil sa.
„Prosím vás, naozaj neviem nič viac. Musím sa vrátiť, ja...veľmi sa oňho bojím...“ Chcela som svoje divadielko doladiť a tak som pridala aj trochu sĺz do očí, no zabránila som im, aby sa rozliali po tvári. Zmĺkla som až keď prudko zodvihol hlavu a vykročil mojim smerom. Zastavil pri stolíku, na ktorom mal položené oblečenie. Obliekol si vestu, pričom zo mňa nespúšťal pohľad. Pridržiavala som si rukami šaty, akoby od toho závisel môj život. Nezdalo sa mi, žeby chcel dokončiť to čo začal, ale tým som si nemohla byť istá. Preľaknuto som ustúpila k stene, keď sa vybral ku mne a po ceste si zapínal gombíky. Na pery sa mu vrátil zlovestný úškľabok. Chvíľu si ma zase prezeral. Ten hodnotiaci pohľad sa pomaly nedal zniesť, ale vládala som mu ho opätovať, aj keď som sa snažila vyznieť bezbranne a úboho. Nebolo to vôbec ťažké. Len čo usúdil, že z mojej tváre nič viac nevyčíta, posadil sa na posteľ a začal si obúvať vysoké čižmy, ktoré mi stáli pri nohách. Ustrojený sa vrátil k stolu, vzal si kabát a do jeho hlbokých vreciek nastrkal mapy, ktoré som priniesla.
„Fajn. Dostaneš možnosť mi to dokázať.“ Vykoľajene som naňho pozerala a takmer som ani nedýchala. On mi teda uveril? Než som si stihla uvedomiť niečo ďalšie, pristúpil ku mne a schmatol ma za lakeť. Všimla som si v jeho tvári tieň podozrenia, ale tvárila som sa, že to nevidím. Netušila som, že som tak dobrá klamárka. Zjavne ho vidina polapenia rebelov príliš lákala, než aby sa zaoberal dôveryhodnosťou môjho príbehu.

Kľúčom k tomu, aby ste dostali všetko, čo chcete, je nechcieť všetko naraz. Sedela som opretá o strom, zatiaľ čo Erich pochodoval predo mnou a ticho si pre seba hromžil. Občas hodil pohľadom ku mne, ale ani raz sa nezastavil. Bol nahnevaný a aj mal byť za čo. Snažila som sa priveľmi bolestivo nevzdychať zakaždým, keď som si prešla vlhkým kusom látky po obitom líci. Pád z koňa medzi lístie a iné nepríjemné kusy lesného porastu si vyžiadal malú daň. Ranka na čele už nekrvácala, no zato začínala poriadne štípať, keďže vonku bola kosa a ani požičaný kabát situáciu bohvieako nezachraňoval. Čakanie ma začínalo unavovať a nepomáhalo ani mojim rozboľaveným svalom. Odkedy sme opustili kasárne, sedela som na koni v nie práve najpríjemnejšej spoločnosti. Aspoň môj doprovod si to užíval, kým ho Erich nezrazil na zem a mňa s ním.
„Sú mŕtvi a on o chvíľu skončí rovnako.“ Začula som tiché dohováranie medzi Erichom a jedným z mužov, ktorých si vzal na túto malú výpravu so sebou. Vedela som o kom to hovorí a po práve sa mi to nepáčilo. Už sme sa o tom bavili aj predtým, ale nedovolil mi ho ošetriť. Namiesto toho ho len viac zmlátil. A taký prístup som ja neschvaľovala. Zachytil môj vyčítavý pohľad a zamračil sa, ale ďalej ma ignoroval.
„Povedal niečo?“ Nemusel sa to ani pýtať, odpoveď zostávala rovnako záporná. Začala som sa stavať na nohy, čo konečne upútalo ich pozornosť. Nikto to nepovedal priamo, ale vedela som, že sa na mňa hnevajú. Zlyhala som a navyše som všetkých vystavila nebezpečenstvu. Les nebol taký tmavý, aby som nevidela čo sa deje okolo mňa. Hneď za miestom kde som sedela uložili ranených anglických vojakov. Vlastne, teraz už tých mŕtvych. Až na jedného.
„Reeba? Naozaj si v poriadku?“ Uvedomila som si, že som len tak stála a zízala medzi stromy. Okamžite som Erichovu otázku vyvrátila pokrúteným hlavy.
„Chcem ho ošetriť. Aj tak ho potrebujeme živého...“
„Nie nadlho..“ Skočil mi do reči, ktorú som mu za poslednú hodinu stihla predniesť už tucet krát. Ani raz mi to nepovolil.
„Dopekla, ako to môžeš povedať?“ Nerozumela som, prečo sa chová tak necitlivo a kruto. Bol to nepriateľ, ale bol zranený. Erichovou vinou. Jeho vykoľajený pohľad som si nevšímala a namiesto toho som sa zvrtla a vykročila preč. Kráčala sa som nevedno kam, dlhá sukňa sa mi motala pod nohy a neprestajne som o ňu zakopávala, no ani to ma nezastavilo. Hnevala som sa na a mala som na to plné právo. To mojou vinou boli všetci tí vojaci mŕtvi. Keby som sa držala plánu, nebolo by to dopadlo takto. Erich ma k jeho vlastnej smole dobehol.
„Reeba...“ Vytrhla som sa mu, keď ma chytil za lakeť a ani som naňho nepozrela.
„Prestaň sa takto chovať.“ Nakázal mi, zreteľným hnevlivým tónom. Takže ja ho začínam štvať. Nespokojne som zo seba vytlačila zadržiavaný dych, nevšímajúc si modriny, ktoré sa ozvali pri každom kroku.
„To mi nariaďuješ?“ Odvrkla som mu, tesne predtým, ako sa postavil predo mňa a zatarasil mi cestu. Vzal ma za ramená a nedbal na moju snahu vykrútiť sa mu.
„Sama dobre vieš, že to nikam nepovedie. Reeba...“ Jeho tvár nebola taká nahnevaná, ako som si myslela. Vyzeral skôr pohoršene a nemusela som byť expert, aby som prišla na to, čo ho popudilo. Snáď sa dá pochopiť, prečo sa môj hnev vystupňoval.
„Daj mi pokoj!“ Z môjho kriku si nič nerobil, aspoň to teda perfektne maskoval. Nemali sme ešte čas pohovoriť si o tom, čo sa stalo. Až teraz sme boli chvíľu sami.
„Rozprávaj sa so mnou.“ Chvíľu som bola ticho. Vnímala som len chlad, ktorý mi prechádzal po nohách popod tú hlúpu sukňu a jeho uprený pohľad. Skutočne čakal, že mu na to skočím.
„Čo chceš počuť?“ Odpovedala som mu najposmešnejšie ako som dokázala.
„Si v šoku, to je pochopiteľné.“ /font> Samozrejme, že si vybral tú najnemožnejšiu vec, akú sa mohol spýtať a akú som nečakala. Zasmiala som sa, dúfajúc, že toto už pochopí ako znak úplného nezáujmu.
„Z čoho mám byť podľa teba v šoku?“ Nepripúšťala som, žeby mal možno pravdu. Áno, bola som vydesená, celý čas, čo sme sa hnali lesom a ja som netušila, či tu Erich stále bude. Či zakročia...čo bude až sa ukáže, že som klamala. Čo sa mi stane, či ešte niekedy uvidím Relle, alebo Toodyho. Aj potom, čo nás obkľúčili a začal boj. Učili ma narábať s mečom aj dýkou, ale nakoľko som pri sebe ani nič také nemala, nemohla som nič robiť. Bola som úplne bezmocná. No áno, možno som nebola úplne v poriadku. Zovretie Erichových rúk povolilo a teraz bolo viac dôverné. V spojení s tým tichom, ktoré udržoval som sa začínala pomaly upokojovať.
„Už je dobre. Bola si statočná.“ Bože, prečo mi hovorí také kraviny? Načo je to dobré? A prečo som mala odrazu v hrdle hrču? Zmohla som sa len na pokrútenie hlavou.
„Veľmi. Mrzí ma, že som ťa tomu vystavil.“ Znovu som len zavrtela hlavou, tentoraz za účelom rozohnať slzy, ktoré sa mi nepochopiteľne nazbierali v očiach. Všimol si ich, ako inak. Celý vesmír sa spolčil proti mne, no na moment som túto nespravodlivosť ani nevnímala, keď si ma silno pritiahol do náruče. Neobjímal ma často, preto som ostala mierne zarazená. Ako strašne som musela vyzerať, keď sa uchýlil k takémuto gestu? Hladil ma po chrbte a v rozcuchaných vlasoch som cítila jeho pery, ktoré mi dookola opakovali, aká som bola skvelá a ako sa o mňa strašne bál. Uvedomila som si, že stále plačem a dokonca sa chvejem. Zimou a doznievajúcim pocitom striedavej bezmocnosti a bezpečia, ktoré mi poskytoval. Nechcelo sa mi veriť, že som sa pred ním zrútila. Zdalo sa mi to ako večnosť, no nakoniec to objatie ukončil.
„Pokazila som to.“ Nemohol mi to vyhovoriť. Vedel to dobre ako ja. Nešla som podľa plánu. Prstami mi prešiel po lícach na miestach, kde mi predtým stekali slzy. Bol to nežný dotyk, presne taký ako tie predtým. Chcel ma upokojiť a nech som sa snažila akokoľvek tomu vzpierať, darilo sa mu to. Hnev sa zo mňa odplavoval a ostávalo len niečo veľmi krehké, sotva polapiteľné, medzi nami, čo vytváral tými starostlivými slovami a dotykmi.
„Potrebujem niečo vedieť. Ten...chlap...niečo povedal na tvoju adresu. Potrebujem, aby si mi povedala pravdu, Reeba. Dotkol sa ťa?“ Na moment ma to prekvapilo. Nielen tá zloba a zadržovaný hnev, ktorý sa v ňom náhle zozbieral. Chcel pravdu a on ma poznal najlepšie zo všetkých. Ani nepotreboval slová. Vedel, kedy som klamala a kedy som sa o to snažila. Pri pohľade na jeho rozpoloženie som dostala chuť iba zatĺkať. Ani som nechcela vedieť, čo také mu navravel.
„Nie.“ Bolo to naozaj dobré nie. Takmer profesionálne a nepriestrelné. Avšak naňho samozrejme nezabralo. Buď preto, lebo bol presvedčený o svojej pravde, alebo som to nepodala tak dobre, ako som si myslela. Spustil zo mňa ruky, aby si nimi mohol prejsť po vlasoch. Poznala som to gesto, aj ten výraz. Začínal byť opäť nahnevaný a dlane zvieral v päste, až sa mu obeleli hánky, na ktorých sa črtali krvavé odreninky z predchádzajúcej bitky. Už som začínala chápať, preto ho tak zbil a nedovolí mi ho ošetriť. Ak si o to koledoval...
„Naozaj. Nič sa nestalo.“ Neveril mi. Sánku mal tuho zaťatú a hruď sa mu dvíhala v pomalých, precíznych nádychoch. Bolo zle.
„On hovoril niečo iné.“ Precedil cez stisnuté zuby a krátko zavrel oči.
„Nič mi neurobil. Dobre vieš, žeby som ho neochraňovala.“ Chránila som iba Ericha pred sebou samým. Trápil by sa a vyzeralo to tak, že už to aj robí a pritom nemá dôvod. Neodpustil by si to. Zdalo sa, že to pomohlo, hoci stále mal v tvári vpísané pochybnosti.
„Som v poriadku.“ Uistila som ho, aj keď to po tom mojom malom výpadku spred pár minút mohlo vyznieť nedôveryhodne. Po tejto stránke som bola. Trochu otrasená, ale inak v poriadku. Na to, čo sa stalo v kasárňach som chcela čo najskôr zabudnúť. Najhoršie ma však len čakalo. Rozhovor s Toodym. To bol strašiak od samého začiatku.
„Za to, čo rozprával si zaslúžil aj viac.“ Naozaj vyzeral, žeby sa hneď na mieste otočil a išiel dokončiť čo začal, preto som ho chytila na ruku. Potešilo ma, že sa neodtiahol, no nič to nemenilo na tom, že bol duchom neprítomný. Vedela som si predstaviť, akú spokojnosť cítil z toho, keď sa mu snažil upraviť chrup.
„Nedostala som sa k tým mapám...“ Začala som inú tému a dosiahla som želaný efekt. Pokrútil hlavou a vrásky od mračenia sa mu vyhladili.
„Tým sa netráp.“ To bolo len jednou z vecí, ktoré som nevedela dostať z hlavy a ktoré som si vyčítala. Nemusela som sa cítiť zle zato, že sme zabili pár kráľových vojakov. To nebolo to nič, čo by sa nedialo denne, alebo by sa to nejako vymykalo z našich cieľov. Avšak ich krv bola na mojich rukách. Priam som ju cítila, ako mi preteká medzi prstami. Ešte čerstvá a teplá. Striasla som sa, čo si Erich vysvetlil po svojom a vzal ma okolo ramien. Jeho kabát bol o niečo hrubší ako môj požičaný, no žiadna prikrývka nepomôže, keď na sebe máte mokré oblečenie.
„Poď, musíš sa prezliecť.“ Po mojom predchádzajúcom hneve už nebolo ani pamiatky. Vlastne som ani nevedela, prečo som sa tak cítila. Ešte donedávna bol Toody ten, čo ma dokázal upokojiť a razom priviesť na iné myšlienky. Pripadalo mi to ako dávna minulosť, ktorá už nemala šancu sa vrátiť. Mala som len Ericha a len naňho som sa mohla úplne spoľahnúť.

Vidieť a cítiť znamená existovať, myslieť znamená žiť.
More som videla len jeden krát v živote a bol to nezabudnuteľný zážitok. Írske more malo neopísateľné čaro a keď som tak stála na móle, predstavovala som si, že dovidím až na druhý koniec sveta. Vždy som bola zvedavá už od detstva na to, ako vyzerajú ľudia z iných krajín. Bolo to hlúpe, ale verila som, že je na nich niečo iné. Nie fyzicky, žeby mali tri nohy, alebo tri rady zubov, ale mentálne. Pravda, bolo to podložené len tým, že som si želala lepší svet než ten, v ktorom sme žili. Aberdaron ako mesto ničím výnimočným nevynikalo, avšak malo prístav a maják, čo v mojich očiach boli dve najkrajšie veci, aké mesto mohlo mať. Erich jej zakázal približovať sa k mólu podvečer a v noci a vlastne vôbec nevyzeral nadšený z toho, že sa vôbec chcem ukazovať na verejnosti. Nechodili sme často medzi ľudí, aspoň ja teda nie a po tom fiasku v kasárňach spred týždňa som ani nedúfala, že sa ešte vôbec niekam pozriem. Účasť na tomto výlete som si u Ericha priam vyprosila. Vysvetliť Toodymu čo sme urobili sa zdalo ako poriadny problém. Nikdy som ho nevidela takého rozčúleného. Potom, aké divadielko urobil pre celú dedinu som nemala chuť už nikdy vyjsť z domu. Erich sa vrátil s rozťatou perou a napuchnutým lícom, no nezdalo sa, žeby zúril. Skôr to očakával. Relle bola vydesená z celej situácie a hlavne z toho, ako sa Toody choval. Neprišiel domov a odmietal s nami hovoriť. Na tie ich tajné stretnutia som nebola pozývaná, tak neviem ako to prebiehalo tam, ale Aberdaron už nebola tak tajná akcia. No Toody na nej chýbal. Namiesto toho s nami išiel niekto iný. Zatiaľ čo Erich viedol jednania v nejakom hostinci, vyšla som vo obdivovať lode pristavené v prístave. Na pomerne malom priestranstve sa celkovo nachádzali len tri, no boli to nákladné lode a svojou veľkosťou zaberali celý priestor popri pobreží. Svetlo bolo chabé, preto som sa zdržiavala len v okolí hostinca, ktorý bol prakticky jedinou budovou, kde sa ľudia mohli hromadne stretnúť. V noci sa pracovalo, prenášali sa sudy buď na lode, alebo z nich a rovnako sa dopĺňali zásoby. Postávala som bezpečne vzdialená od toho riadeného chaosu, zahĺbená do predstáv o tom, ako to na mori vyzerá. Nemohla som sa ubrániť tomu lákaniu.
„Chceli by ste sa pozrieť do Éire, cailín?“ Strhla som sa a klobúk, ktorý som mala na hlave a ktorý mal skrývať moje vlasy mi spadol z hlavy. Ušla mi tichá nadávka, keď som sa poň skláňala, ale škoda už bola učinená. Hoci som mala vlasy stiahnuté do chvosta, nebolo pochýb o mojom pohlaví. Erich mi prizvukoval, aby som sa nepretŕčala, nosila som nohavice a vesty ako chlapci a korunou tohto maskovania boli klobúky. Zvykla som si na to a ľudia v dedine si zvykli na mňa. Tu ma ale nikto nepoznal a na tom sme si zakladali. Muž, ktorý ma vyrušil nemal menej ako päťdesiat a jednoznačne bol námorník. Mal silný írsky akcent, čo som nepochopila len z toho, že sa pýta na Írsko. Tvár mal ostrejšiu a hoci som nestretla veľa írov, z neho to úplne vyžarovalo. Navyše z neho páchla whiskey, ako z každého, kto sa tu pohyboval a mal také dlhé fúzy. V tom veľkom strnisku sa mu takmer strácali oči.
„Ehm, nie. Nechcem sa ísť pozrieť do Írska.“ Nevyzeral byť veľmi opitý, ale keď už nič iné, tak slušnosť aspoň trochu nahrávala čas. A ten som potrebovala k tomu, aby som vymyslela ako sa ho striasť. Stačí aj jeden otravný chlap, aby vznikli problémy. A Erich bol v poslednom čase skoro tak mizerne neladený ako Toody.
„A čo tak obzrieť si loď, beag? Za malú seirbhíse nie je nič nemožné.“ Po írsky som nevedela, ale základné znalosti môjho rodného jazyka spolu so sedliackym rozumom mi napovedali, čo to seirbhíse bude znamenať. Zvlášť, keď to z úst vyprevadil spoločne s chlípnym pohľadom. Hrubé nohavice a vlnený plášť len mierne zakrývali moje krivky. Dovolila som si ten luxus a na chvíľu som z neho spustila zrak, aby som sa uistila, že sa nepriženú jeho kumpáni. Našťastie bol sám a pracujúci námorníci sa nachádzali v dostatočnej vzdialenosti a nevšímali si nás.
„Ďakujem, ale nie.“ Odvetila som zdvorilo, nehrajúc sa viac na zástupcu mužského pohlavia. Trochu sa zamračil, čo mi napovedalo, že sa mu moja odpoveď nepáči. To sme cítili rovnako.
„Dá sa dobre zarobiť, slečinka.“ To isto. Slúžiť nadržaným, upoteným a nechutným chlapom ako otrokyňa neboli vôbec skvelé vyhliadky do budúcna. Erich mi po ceste sem práve takýmito slovami vylíčil prečo sa mám držať bokom. Plánovala som si na hlavu hrdo nasadiť klobúk a odísť, no na pás mi dopadla niečia veľká dlaň. Prekvapene som sa znovu strhla, no mocná ruka ma udržala na mieste, keď som sa chcela odtiahnuť.
„Dáma nemá záujem.“ Do môjho periférneho videnia vystúpil Stephen Baver, ktorý sa zjavne snažil toho dotieravca odplašiť. Jeho vojenská uniforma a tón museli zabrať, lebo sa naozaj vzdal akýchkoľvek snáh so mnou udržovať rozhovor. Dal sa na ústup a niečo si pritom pre seba horlivo mrmlal. Hneď čo sa otočil, odstúpila som od neho, hoci sa mu podarilo vyšklbnúť mi klobúk. Usmieval sa. Ako inak. Čakala som čo povie, ani som sa nenamáhala získať svoj majetok späť, no on len zízal. Vyslovene. Neznášala som, keď to robil. Mal byť s Erichom v hostinci, ale súdiac podľa Ericha stojaceho opodiaľ so skupinou mužov, ich sedenie už asi skončilo. Aj tak to nič nemenilo na tom, že tu sám len tak pobehovať nemôže.
„Mala by si si lepšie zapínať plášť.“ Ozval sa, načo som sa znovu strhla, ale opäť som bola príliš pomalá. Nasadil mi na hlavu klobúk a naklonil sa tesne k môjmu uchu prv, než som sa stihla vôbec pripraviť na ústup.
„Navyše takéto pozadie nemá žiadny muž, ani chlapec.“ Nestihla som ho nazvať hlupákom, ani mu dať facku. Vlastne som sa ani len nenadýchla. Za tú vetu zaplatil hneď ako odznela. Alebo som si to aspoň myslela. Stephen sa usmieval aj keď ho Erich nie práve najšetrnejšie zvieral pod krkom. Odstrčil ho, až sa Stephen takmer rozvalil na zemi a potom svoj hnev nepochopiteľne nasmeroval na mňa.
„Čo to vyvádzaš?!“
„Ja?!“ Ohradila som sa dotknuto. Nechápala som, kde sa to v ňom vzalo. Oči mu výhražne horeli a Stephen sa na tom dobre zabával.
„Slečinka rada priťahuje problémy.“ Akoby tam už nebolo dosť napätia. Erichove päste boli opäť v pohotovostnom režime, pripravené udrieť ho do tej jeho samoľúbej tváre, pričom po zámienky nemusel chodiť ďaleko. Nečudovala by som sa tomu a tiež som to čakala. Namiesto toho naňho len zavrčal.
„Povedz ešte slovo a zabijem ťa.“ Hoci to hovoril jemu, zrak nespúšťal zo mňa, čo mi nepridávalo na dobrom pocite. Bola som si vedomá toho, že som nič neurobila. Nebola to moja chyba a jediný problém, o ktorý tu šlo súvisel iba s Baverom.
„Keby si mohol, tak by si to už urobil.“ Strelila som po ňom pohľadom, ktorý mu mal naznačiť, nech už konečne mlčí, ibaže môj zámer sa minul účinku z celkom iného dôvodu. Erich ma zdrapol za lakeť a ťahal preč, nečakajúc na môj súhlas, či nesúhlas. Nemohla som sa mu rovnať a on vôbec nedbal na našich divákov.
„Zbláznil si sa? Čo to s tebou je?“ Najskôr ma celkom nezmyselne obviní a potom sa ku mne chová ako k trojročnému decku. Snažila som sa pätami zaprieť do zeme v snahe donútiť ho zastaviť, ale bolo to rovnako zbytočné ako pokúšať sa nalákať splašeného koňa na kúsok jablka. Nemienila som tolerovať takéto správanie, na ktoré nemal žiadne právo.
„Erich!“ Udrela som ho do ramena, značne rozčúlená tým, že ma nepočúva. Čo iné som mohla robiť? Choval sa úplne nemožne pred všetkými, ktorí sa zvedavo prizerali čo bude nasledovať. Cítila som sa ponížená napriek tomu, že nás sledovali len ľudia, ktorí nás poznali. Tak ďaleko som to nechcela nechať zájsť.
„Dopekla, prestaň!“ Konečne zastavil, až som doňho takmer vrazila.
„Niečo som ti jasne povedal Reeba. Ak sa podľa toho nevieš chovať, nemáš tu čo robiť. Mal by som ťa hneď poslať domov.“
„Tak to urob! Načo čakáš? Potrebuješ ešte viac divákov?“ Hnev vo mne stále vrel a nebol k zastaveniu. Rovnako tak i Erichov. Rozčúlene zatínal čeľusť a na krku mu vyskakovali hrubé žily.
„Nepotrebujem žiadnych divákov. Jediné, čo potrebujem je, aby si sa začala správať ako dospelá žena a nie je ako decko. Nebude za tebou vždy niekto, kto bude hasiť tvoje problémy.“ Na moment sa mi zazdalo, že predo mnou nestojí Erich, ale Toody. Netušila som, kde sa to v ňom tak náhle vzalo, ale sklamanie, ktoré mi zachvátilo vnútro umlčalo všetok hnev.
„Choď do pekla. Nikdy som ťa o nič nežiadala, ty si sa votrel medzi nás. Nepotrebujem ťa, ani tvoje hlúposti ani Toodyho.“ Keď som s tým raz začala, už som nevedela prestať. To, čo ma trápilo od tej nepodarenej akcie v kasárňach teraz vypuklo v plnej sile. Silno som si vytrhla ruku, hoci jeho stisk už poľavil. Erich sa choval ako môj brat, ale jedného som už mala.
„Nikoho z vás.“ Zasyčala som do jeho prekvapenej tváre. Nemohol si myslieť, že potom čo mi povedal budem stále pokojná a nevrátim mu to. Natoľko ma už mohol poznať. Nechala som ho tam stáť so slovami, ktoré mi nestihol povedať a odkráčala som do hostinca.

Zbabelci umierajú často ešte pred smrťou, hrdinovia okúsia smrť len raz.
Potrebovala som viac času, aby som vychladla a bolo mi jasné, že Erich tiež. Nebola to naša prvá hádka, ale rozhodne bola najhoršia zo všetkých, ktoré prebehli. Mrzelo ma, čo ma donútil povedať, pretože to boli slová vyvolané hnevom. Ale na druhej strane, ani on ma nešetril. Obaja sme niesli svoj podiel viny a rovnako tak sme boli aj tvrdohlaví. Vedela som, že keď nechám ospravedlňovanie na ňom, bude to dlhé čakanie, no koniec koncov mi to neprekážalo. Hnev a nespravodlivosť, ktorá na mne bola spáchaná ma držali do noci. Ostala som zavretá v izbe celý večer, keďže bolo pochopiteľné, že som nechcela nikoho vidieť. Pripravovala som sa. Erich ma mal za hlúpe decko, ktoré mu je len na obtiaž, tak som mu mala v pláne dokázať, že sa v svojich názoroch nemýli. A to bolo skutočne detinské. Pozícia mojej izby mi hrala do karát. Vykĺzla som cez okno na strechu, ktorá sa v malom uhle zvažovala, takže to nebol skok z veľkej výšky. Po strome som liezť nemohla, nakoľko v okolí hostinca a hlavne strechy žiadny nerástol. Nebola som mačka, ale prvá fáza úteku sa mi podarila. Nič som si nenarazila ani nezlomila. Jediným negatívom bolo, že pár hodín predtým pršalo a tak som skončila po členky v bahne. Kým som si mohla s chuti ponadávať, vyrušil ma známy hlas. Znel pobavene.
„Vedel som to.“ Takmer ma porazilo z toho, ako sa tu Baver objavil. Nevedela som, ako dlho tam už je, ale snažila som sa pôsobiť vyrovnane a pokojne, akoby práve nenarušil môj pokus o útek.
„Čo tu robíš?“ Vyslovila som podráždene, čo sa mi darilo úplne bezproblémovo. Konečne som sa naňho otočila a bola som si istá, že sa mi darí držať nonštantnú masku nadmieru dobre. Skrýval sa v tieni, preto som ho nevidela už skôr. Niežeby som si pred tým obhliadla okolie, či som naozaj sama, ale nakoľko bolo dosť pozde a z hostinca sa niesli zvuky veselia, predpokladala som, že tu nik nebude.
„Keby si dal Erich o tucet pohárikov menej, mohol tu stáť namiesto mňa.“ Taká odpoveď ma nepotešila. Ani to čo naznačoval.
„Ako si vedel, že...?“
„Ako som vedel, že sa chystáš utiecť? Nemohol som tú hádku prepočuť a tak keďže som svoj mozog neutopil v alkohole, dokázal som si všetky dôležité veci pospájať. Pravdou ale je, že som si nebol istý, či to naozaj urobíš. Vydržal by som tu ešte hodinu a potom by som šiel spať. Mal som šťastie.“ Pokrčil ramenami, zjavne hrdý na to, že som sa zachovala tak, ako očakával. To ma nahnevalo. Ešte aj on si myslel, že som len hlúpe decko.
„Misiu si splnil. Dobrú noc.“ Nezaťažovala som sa myšlienkou, žeby sa nemal takto nestrážene pohybovať po okolí. Nerozumela som, prečo to Erich dopustil, ale nebol to viac môj problém. Nikdy to nebol môj problém. So svojimi vecami som sa mienila čo najrýchlejšie odpratať. Plánovala som ísť do stajne a vziať si koňa, čo by si Erich všimol až ráno, ale s týmto príveskom som nevedela či je to ešte dobrý nápad.
„Mám ťa nechať ísť?“ Kráčal za mnou, akoby som ho k tomu pozývala. Dúfala som, že ho to prestane baviť a pôjde kade ľahšie. Zdalo sa mi, že sa mi tým tónom vysmieva a to som nemala chuť tolerovať.
„Ocenila by som to.“ Ak by som si vzala koňa, striasla by som sa ho rýchlejšie.
„Sme teraz na jednej lodi.“
„To teda nie sme.“ Protestovala som okamžite, nechápajúc, ako na niečo také vôbec prišiel. Dohnal ma a ja som si všimla, že nepozerá na mňa. Vyzeral akoby ho netrápilo kam ideme.
„Nebola si skutočný dôvod, prečo Erich dnes tak vybuchol. Vedela si, prečo sme sem prišli?“ Na moment na mňa pozrel a keď som pokrútila hlavou, chápavo sa usmial. Nie celkom víťazoslávne, takže mi to tak neliezlo na nervy. Okrem nás nebolo nikde ani živej duše, no z hostinca sa stále niesli zvuky bujarej zábavy.
„O tom, kde sa práve kráľ nachádza vie len vybraná družina, ktorá je mu najbližšia. Upíri a vlkolaci sú jeho osobnou strážou a zároveň jazdcami.“ Vojenská stratégia, jazdci a pešiaci, o tom som mala prehľad, hoci len základný. „Tým pádom som užitočný tak ako ty.“ Prebodla som ho naštvaným pohľadom, ale musela som uznať, že má pravdu. Bola som neužitočná a vo väčšine prípadov na obtiaž.
„Toto je tvoj pokus o útek?“ Môj dotaz odignoroval.
„Stále mám vyššiu právomoc ako oni. O veľkých akciách sa vždy šepká aj medzi pešiakmi. Kráľ sa v najbližších dňoch presunie do Oxfordu. A to je problém.“ Jeho rozprávanie ma zaujalo. Hlavne preto, že mi povedal takú dôležitú vec. Cítila som sa zúčastnene, čo sa mi pri Toodym ani Erichov nestávalo. Vždy ma od všetkého odstrihli.
„Máme len jedinú poriadnu informáciu a to kam ide. Nevieme odkiaľ tam vyrazí, akou cestou pôjde, ani kedy sa to stane. Samotný Oxford je veľký a je pomerne blízko Londýna.“ Trochu sa mi začínalo vyjasňovať.
„Chcete spáchať atentát na kráľa? To predsa nejde.“ Zdalo sa mi to ako privysoký cieľ. Nezdolateľný. Niečo také by bola samovražda. Na jeho perách som zahliadla úsmev, no stále pozeral rovno pred seba.
„V jeho paláci to nejde. Ani v Londýne, ak by sme vôbec vedeli, kam ho po tej vzbure presunuli. Za trojmetrovými kamennými múrmi a hradbou lukostrelcov to nejde. Ale ak by bol v lese, jeden na jedného, to už celkom iná reč...“
„To je predsa hlúposť. Sú rýchlejší, silnejší, sú...neporaziteľní. Proti nim nik nemá šancu.“ Vôbec sa mi to nepáčilo a keď som si predstavila, že do toho majú ísť Toody s Erichom, vzbĺkol vo mne hnev. S kapitánom sme teraz stáli oproti sebe. On skláňal hlavu, aby na mňa videl a ja som ju naopak musela dvíhať vyššie.
„Predstav si Karola ako leva...“ Nenechala som ho dopovedať, musela som ho opraviť, nech už malo byť jeho zosobnenie akékoľvek.
„On je trojhlavý drak. Ak odseknete jednu hlavu, ostanú ďalšie dve.“ Upíri a vlkolaci. Čo bude s nimi, až sa im to podarí? Bol to hrozný nápad, už vopred odsúdený na neúspech. Na moment bol kapitánov výraz vážny, ale potom sa opäť usmial.
„Teraz už chápeš, prečo bol Erich taký rozčúlený.“ Nebola to otázka, ktorá mala vyznieť ako uistenie. Očakával, že to tak budem chápať. Nerozprával sa so mnou ako s deckom, nič neprikrášľoval.
„On do toho nechce ísť?“ V tejto fáze, keď som sa naňho hnevala bolo ťažké sa rýchlo naladiť na jeho vlnu a predstaviť si, ako zareagoval.
„Erich je vlkolak, čo sa týka šance, je na tom v porovnaní s ostatnými lepšie. Ale o to nejde. Jeho postoj je rovnaký ako tvoj, no rozhodnutie nie je to na ňom. Prehlasovali ho. Sú ochotní všetko riskovať kvôli jednému neistému pokusu.“
„To je šialenstvo. Vôbec im nenapadlo, žeby to mohli očakávať?“ Bola som z toho naozaj zhrozená. Toľko bolesti, toľko obetí...
„Ešte stále chceš odísť?“ Prekvapil ma tou nečakanou otázkou. Ešte pred pár minútami som to tak chcela, vysadnúť na koňa a odísť...niekam. Nemala som predstavu kam, len som potrebovala vypariť sa z tohto prostredia. Prečistiť si hlavu od Ericha. Ale teraz, keď som vedela o čo skutočne išlo, pripadala som si, že ho opúšťam vo chvíli, kedy ma potrebuje.
„Ja...neviem.“
„Existuje spôsob ako tomu celému zabrániť.“ Jeho pery už nemali tvar úsmevu, opäť bol vážny.
„Aký?“ Dychtivo som sa opýtala a v tej chvíli mi bolo jedno, že on patrí k tým zlým.
„Musíme zistiť skutočnú trasu presunu a ich poslať niekam inam. K žiadnemu boju nedôjde.“ Znelo to logicky a lákavo, no niečo na tom nesedelo. Vyzeralo to priľahko, no nemali sme žiadnu záruku, že budú počúvať slovo nejakého kráľovho dôstojníka. A bol tu ešte ten malý detail..
„My?“
„Chceš ísť do toho so mnou?“ Myslel tým len nás dvoch? Mala som chuť povedať áno, no vo vzduchu sa vznášala jedna dôležitejšia otázka.
„Prečo by si nám chcel pomáhať?“ Mala som vážne pochybnosti o tom, či si naozaj robí také starosti o zdravie a blaho rebelov, alebo v tom bolo niečo iné. Nepozdávalo sa mi to.
„Nie som vlkolak ani upír. Moja lojálnosť voči Karolovi nie je dobrovoľná. Upíri aj vlkolaci si užívajú svoje postavenie. Samotný kráľ sa ich bojí. Nuž a...byť niekde nasilu, to tvoje priority trochu poprehadzuje.“ To som dobre poznala.
„Chceš mi povedať, že si v jeho armáde z donútenia?“
„Nie som dobrý človek, aspoň to sa zo mňa stalo, nie tak celkom mojim pričinením. Moja rodina bola oddávna verná kráľovi a ja som mal v detstve tú smolu, že som sa javil ako silný a odvážny malý chlapec. Pamätám si deň, kedy sa to stalo, ktorý všetko zmenil. Na otcov trochu zamyslený pohľad, keď ma sledoval spoza plota pri hre s dreveným mečom. Na záblesk v očiach starého otca, keď ku mne poslal o pár rokov staršieho chlapa, aby otestoval, akú zručnosť som nadobudol. Pamätám si na monokel, rozbité ústa, každú modrinu a ranu, ktorú som dostal. A tiež aj uštedril, držal som sa dosť dlho. Odvtedy som mal viac modrín a rán, no boli nič oproti tým, ktoré som rozdával počas služby ľuďom, ktorí sa proti mne nijako neprevinili. Nikto sa ako monštrum nenarodí. Stane sa ním.“ Nezdalo sa mi, žeby si to vymýšľal.
„Kde chceš začať?“
„Budeme riešiť problém po probléme.“

Reeba S. Lesotho

Dni, mesiace, roky môžu ubiehať a čas postupne pohlcovať všetky naše spomienky, no je tu pár chvíľ v živote človeka, na ktoré nezabudne, ktoré mu nik nevezme. Bolesť, ktorú musel podstúpiť, šťastie, ktoré si vychutnal, nádej, ktorá ho naplnila a poznanie, ktoré ho sprevádzalo. Niekedy, aby sme mohli dostať ten najväčší dar, musíme podstúpiť tú najväčšiu obetu. Nevzdávame sa, pretože je len na nás, akú cenu tomu boju stanovíme...

Važ si té výsady, ty moje drahé srdce;
i nejostrejší nůž se ztupí v špatné ruce! Opäť som sa prebudila s divoko bijúcim srdcom a slzami v očiach. Sny o Toodym vždy predstavovali rafinovanú formu mučenia, ktorú sa v poslednom čase rozhodlo moje podvedomie používať takmer neprestajne. Rýchlo som si utrela slzy, čo mi uľpeli na lícach, aby ich náhodou neuvidel on. Môj záchranca, ako si veľmi rád myslel. Už len pri myšlienke naňho ma striaslo a prázdny žalúdok sa ešte viac stiahol. Bolestivo. Bola som hladná ako ešte nikdy a na stole opäť trónil tanier s niečím voňavým. Hlupák. Ako si mohol myslieť, žeby som pristúpila na jeho pravidlá? Nemohol byť taký naivný. Vyhovieť mu bolo to posledné, čoby som urobila. Tak sa zdalo, že ho môj malý útok postrašil, začo som v duchu jasala. Bola to jediná vec, ktorá ma tešila na celej tejto otrasnej situácii. Chcela som to zopakovať, ale musela som priznať, že ma aj on celkom vydesil. Bola som zavretá v jeho dome, v jeho izbe, bezbranná a vysilená. Áno, príšerne som sa bála, ale už mi na ničom z toho nezáležalo.
Vedela som, že to čo som urobila bolo hlúpe. Možno preto mi moja myseľ stále podsúvala Toodyho. Bol by ešte viac rozčúlenejší ako Meirion a neskončilo by to len tým, žeby ma zavrel. Urobila som veľa hlúpostí, no všetky mi odpustil. Pri tomto som si nebola istá. Vyšuchtala som sa z postele, obišla stôl a usadila som sa na válendu, opierajúc sa o stenu, odtiaľ som mala pekný výhľad do okna. Nemala som toho veľa na práci a vlastne jedinou činnosťou, ktorá dostatočne zamestnávala moju pozornosť bolo premýšľanie. Tém bolo neobmedzené množstvo, ale celkom ma to vyčerpávalo. Hlavne keď som po hodinách premýšľania na nič neprišla, brucho ma od hladu bolelo rovnako a cítila som sa malátne.
Nerozumela som tomu, prečo ma tu drží. Prečo mu tak veľmi záleží na tom, aby som bola v poriadku. Tomu mizernému argumentu, ktorý mi predložil som prikladala malú váhu. No predsa som už niečo podobné zažila.
„Nikto si nezaslúži smrť Ree.“ Nebavilo ma to dookola počúvať.
„Ona áno. Aj tí jej poskoci...“ Nič nemohlo zmeniť môj názor. Toody urobil chybu, keď ju zachránil. Chybu, ktorá bude stáť životy nás všetkých.
„Reeba.“ Erich, ktorý sedel vedľa mňa nad svojou večerou sa ma snažil upokojiť, ale to nešlo. Uhla som sa pred dotykom jeho ruky a opäť nasupene pozrela na brata.
„Mal si nechať, aby ju zabili a potom sa by sa možno pobili navzájom. Čo na tom bolo ťažké? Uvedomuješ si, čo si urobil Toody?“ Napriek tomu, koľko výčitiek som naňho neprestajne púšťala stále sa tváril vyrovnane. Moje slová ho museli zraňovať, hoci som si vždy vravela, že ho nemôžem donútiť trpieť. Teraz som to robila. Nepozeral na mňa. Ani som sa mu nečudovala. Chovala som sa príšerne, hovorila som veci, ktoré sa na mňa nepodobali, ale verila som, že mám pravdu. To ona zabíjala nevinných ľudí, ovládala tlupu zverov, ktoré nebrali ohľady na nič. Možno sa konečne vzbúrili proti tomu, čo im ona rozkazovala a on ich nenechal dokončiť to.
„Vystavil si nás všetkých nebezpečenstvu. Teraz vie, ako vyzeráš. Vie kde bývame, videla Relle...“ Odtiaľ pochádzal môj najväčší strach. Že sa našej malej sestričke niečo stane. Jej a Erichovi. Toody to zjavne nebral na vedomie. Netuším na čo myslel, ale naše bezpečie to nebolo.
„Nič sa jej nestane.“ Jeho hlas začínal byť tvrdší, videla som ako sa snažil ovládať. To bolo znamenie pre mňa, aby som prestala, čo môj mozog, ktorý bol obsadený podráždenosťou a veľkou dávkou strachu nedokázal vyhodnotiť ako hrozbu.
„Ako to dopekla môžeš vedieť?! Ešte dnes v noci sem môže napochodovať s celou svojou tlupou a...“ Otočil ku mne hlavu tak prudko, až ma to donútilo zmĺknuť. Cítila som ako sa Erich vedľa mňa napäto posunul a vydýchol zadržiavaný dych snáď aj za mňa.
„Dosť Reeba.“ Škaredo som sa naňho zamračila a chvíľu som vyčkávala.
„Nikomu sa nič nestane.“ Povedal nekompromisne, no aj keď som tomu chcela veriť, dôsledky toho čo som mala všade okolo seba mi to nedovolili. A už vôbec nie zmeniť názor.
„To...“ Natiahol ku mne ruku a ja som sa celkom reflexívne strhla. Niekedy bolo ťažké vnímať Toodyho ako svojho brata a nie ako upíra. Teraz sa mi to nepodarilo. Po tvári mu preletelo niečo temné, načo sa môj žalúdok stiahol ľútosťou a bola to Erichova ruka, ktorá nakoniec zovrela moju dlaň.
„Viem, že to nechápeš, no potrebovala pomoc, hoci za normálnym okolností by ma o ňu nepožiadala. Nikdy nie je neskoro začať ľutovať svoje činy, len k tomu človek musí dostať príležitosť. Ja som jej ju dal. Len sa pozri na seba Reeba. Máš osemnásť a stále trčíš v tomto tábore. Prečo?“ Vyzeral, že skutočne čaká nejakú moju odpoveď, no bola som taká zaskočená, že som sa na nič okrem nádychu nezmohla.
„Pretože máš niečo, čo ťa tu drží. Rodinu, povinnosti. Nuisika nie je iná. Obe ste nikdy nepoznali nič iné, zvykli ste si. Ale keby si mala šancu urobiť niečo inak, niečo lepšie, odznova.... Nevyužila by si ju?“
Vtedy to pre mňa boli len rečnícke otázky. Teraz som sa s tým musela potýkať a vôbec sa mi to nepáčilo. Ako aj fakt, že Toody mal vždy pravdu. Jeho pohľad na svet bol ojedinelý, v každej zlej veci videl kúsok dobrého. Za to som ho obdivovala. Vždy som chcela byť ako on. Znamenalo toto pre mňa tú šancu? Urobiť niečo inak, lepšie a odznova? Po Erichovom odchode som po tom skutočne túžila. No to by som musela zahodiť za hlavu minulosť. A ja som zabudnúť nechcela.

You can´t keep dancing with the devil and wonder why you´re still in hell

Ocenenia

Inventár

Nick:
Heslo: