|
Meno: Azrael Night Crowbell Funkcia: Čarodejník Fakulta: Lunarius Rasa: Anjel Ročník: 0. Vek: 20 Body: 0 Peniaze: 12455 |
||||||||||||||
 Lietanie (majster) Vzkriesenie (majster) Oklumencia (expert) Vedľajší živel - vzduch (učeň) Odolnosť voči Cruciatusu a Imperiusu (nováčik) Animágia - Panthera Uncia Moje spomienky sú akési zmätené už od detstva. Nemôžem si pamätať veci, čo sa udiali pred istým okamihom. Čo bolo po mojom narodení ako vyzerá tvár mojej matky či otca. Vie to vôbec niekto? Existuje vôbec niekto kto by mi dal odpovede na moje otázky?  Ľudia vonku boli veľmi čudný. Pozerali na mňa akoby práve uvideli ducha. Čosi si aj šomrali ale moc som im nerozumel. „Počkajte!“ Rozbehol som sa za akýmsi pánom no ten ma iba okríkol. „Už aj choď preč! Nebudem sa starať o žiadne zatúlané decko.“ Skríkol na mňa a odpochodoval preč. Stál som tam ako obarený s ústami do korán. Prečo sa tak divne všetci správajú? Či to ja som ten divný? Nakoľko som nemal nikoho na koho by som sa obrátil začal som blúdiť svetom. Sem tam sa našiel nejaký dobráčisko čo mi dal nejaký ten halier na jedlo alebo mi kúpil chlieb či niečo podobné no viac menej som bol odkázaný sám na seba. Všetci tí ľudia tak divne na mňa zazerali. I keď áno bol som iný... oni na rozdiel odo mňa nemali tie biele operené čudá čo mi vyrastali z chrbtice a ktoré sa volali krídla. To preto sa mi všetci tak vyhýbali? Kto vie?    Keď som mal asi 5 rokov, podarilo sa skupinke asi ôsmych mulkov ma dostať do slepej uličky odkiaľ som nemal šance ujsť. Jeden z muklov vytiahol dýku niečo na mňa zakričal. Ohnal sa dýkou a spôsobil mi hlbokú bolestivú ranu uprostred hrudného koša. Zasyčal som od bolesti a vedel som, že toto je zrejme môj koniec. Nedalo sa ujsť. Dodnes si pamätám ako sa v tom vyžívali, že ma konečne dostali. No v ten deň sa stalo niečo zvláštne. Bolesť v mojom tele akoby narastala... a to nehovorím o tej rane na hrudi. Hovorím o psychickej bolesti, ktorá sa akoby menila na fyzickú. Všetky tie zlé spomienky a zážitky akoby vo mne vybuchli a okolo mňa sa začal zdvíhať akýsi tmavý dym, ktorý zahalil všetko okolo seba. Potom začal vstupovať do tela každého jedného toho mukla a tí padali na zem v obrovských kŕčoch a bolestiach. Prosili ma nech prestanem, sľubovali mi, že už mi nikdy neublížia... Neveril som im. V tom momente som neovládal svoje konanie ani som nevedel, čo sa to vlastne deje. Až keď sa bolesť z môjho tela akoby vytratila, všetkému bol koniec. Muklovia okolo mňa boli síce ešte nažive, ale myslím, že keby ešte chvíľku pociťujú tie strašné muky, umreli by od bolesti. Po tom som si uvedomil, že rana čo mám na hrudi stále nebezpečne krváca a tak som na ňu pritlačil svoju dlaň, aby to aspoň trošku spomalilo únik krvi. Ušiel som z toho miesta, presvedčený o tom, že ma nájdu podľa krvavej stopy, no na moje veľké prekvapenie, dali mi už pokoj. Zrejme sa báli čoho som schopný. Nejakým drôtom, ktorý som našiel niekde vyhodený som si ranu akoby zašil, pričom pri každom jednom prepichnutí mojej pokožky som cítil nepríjemnú tupú bolesť. Vždy keď sa mi drôt predieral cez kožu. No aspoň som sa už nemusel báť, že vykrvácam. Rana sa mi samozrejme zapálila, nakoľko som si tam zrejme zaniesol infekciu a strašne dlho sa hojila.  Lebo bytosti akými som ja, tak tie nikto nevidí a tak sa o nich ani nikto nestará.... No akosi som si na to zvykol. Nepotreboval som priazeň nejakých muklov. Stačilo mi moje odhodlanie, že nájdem svet kde patrím. Ako čas utekal naučil som sa ovládať aj svoje krídla. Každým dňom som uletel viac a viac kilometrov. Dokonca som mal pocit, že som v živote niečo dokázal. Áno viac menej sa len túlam svetom ale kto iný už ako trojročný sa postavil na vlastné nohy? Spoločnosť ho odsudzovala a tak mu ani nikto nepomohol? Dobre možno je ešte niekto ale o tom ja neviem. Dospel som skôr ako by dieťa malo ale v mojom prípade to bolo nevyhnutné. Moje vlastnosti a schopnosti ma doviedli až tam kde som teraz. No stále som neobjavil svet, kde by boli anjeli tak bežný ako tu muklovia.  Počas pobytu v tejto dedine plnej čarodejníkov som prežil aj svoje prvé ľúbostné vzťahy. Ale nikdy v tom nebol žiaden cit. Aspoň z mojej strany nie. Keď som si našiel nejaké dievča tak na jednu noc a viac som sa o ňu nezaujímal. Viac menej som ani nikdy neveril, že by sa v mojom živote našiel niekto, koho by som mohol mať naozaj rád. Ale prečo by som si neužil keď môžem? A tak sa v mojom tieni objavovalo iba kopec zlomených ženských sŕdc, ktoré sa s tým už museli vysporiadať ako len chceli.  Po chvíľkovom putovaní som však konečne našiel miesto, kde som sa usadil. I keď som si nebol celkom istý či nastálo. Bola to dedinka zvaná Witchwood kde som si onedlho našiel aj prácu anketára. Viem, že nebyť mojich vlastností by som sa nikdy nedostal niekde, kde by sa za mnou všetci neotáčali ako za nejakým zjavením. Čo to bol nápad dať ma do sveta muklov... A že vraj v tomto svete je niekto, kto by mi chcel siahnuť na život ako to matka písala v liste? Nemyslím si... a keby aj! Je to lepšie než žiť niekde v strachu a utajení... Hoci som strávil vo Witchwoode už pár mesiacov, stále som si nebol istý, či ostať, kúpiť si dom a viesť stereotypný život ala robota, voľný čas, čo v mojom prípade znamená väčšinou sedieť v bare pri poháriku whisky s ľadom, prípadne si doviesť na izbu nejaké dievča, ktoré o mne po tej noci už nikdy nebude počuť. Prebýval som v ubytovni, ktorú ponúkal pub s názvom „U šialenej čarodejnice“ a premýšľal, čo ďalej s mojou rodinou. Nevedel som sa rozhodnúť či ich vyhľadať alebo sa na nich jednoducho vykašlať tak isto, ako sa aj oni vykašlali na mňa. Nevedel som či ich za to čím som si ako dieťa musel prejsť nenávidieť, ignorovať ich existenciu, alebo ich milovať za to, že ma ochránili pred niečím horším. Čas, ktorý som strávil vo Witchwoode mi aj niečo dal. Objavila sa u mňa ďalšia schopnosť – animágia. Mojim zvieraťom sa stal snežný leopard, o ktorom si síce myslím, že vôbec nevystihuje môj charakter ale prirástol mi k srdcu. V tejto podobe som mal všetky vlastnosti nebezpečnej mačacej šelmy. Jej silu, rýchlosť a aj silne rozvinuté zmysli akými je zrak, sluch či čuch. Jediné čo mi trochu vadilo bolo to, že som nedokázal v tejto podobe komunikovať ani s ľuďmi a ani so zvieratami.  Ešte pred odchodom som sa rozhodol prejsť na nádvorie a navždy sa rozlúčiť s týmto miestom. No keby viem, koho tam v ten deň stretnem, asi by som tam ani nešiel. Na lavičke sedela asi pätnásť ročná dievčina, ktorá si rukami zakrývala tvár. A keďže to bol môj posledný deň v meste, chcel som sa s ňou trošku pohrať. Začal som si ju doberať, no na moje veľké prekvapenie, ona nešetrila narážkami na mňa. Mal som pocit, že sa tým obaja bavíme... až kým som ju nevyzval k tomu aby začala čarovať. Vtedy vysvitlo to, že táto dievčina má vlastne len jeden rok a dôvod prečo tu teraz s ňou trávim čas je ten, že nejakým zázrakom prirýchlo dospela. Nevie čo to znamená byť dieťaťom. V tom momente mi jej akosi prišlo ľúto. Mali sme niečo spoločné ani ona ani ja sme nemali žiadne detstvo. I keď každý z nás z úplne iného dôvodu. Bol to prvý človek, pri ktorom som sa rozhodol, že mu vlastne nechcem ublížiť alebo ho nejakým spôsobom zneužiť. Zrejme preto, že som si s ňou našiel niečo spoločné. Ešte v ten večer sme si boli spoločne sadnúť na čaj, kde som sa dozvedel aj jej meno... Nayrelle.  Raz keď sme sa opäť takto stretli a rozprávali sa, spomenul som je, že by som možno Witchwood opustil. Nebola z toho nadšená. Dokonca povedala, že by bola rada, keby ostanem. Ostal som z toho trochu zarazený? Prečo? Veď sa sotva poznáme? Stretli sme sa možno zo trikrát tak prečo jej na tom záleží? Táto myšlienka mi akosi vykĺzla z úst a spýtal som sa. „Prečo chceš aby som ostal?“ Neodpovedala... miesto toho rýchlo utiekla von do dažďa s mojim kabátom a svoj plášť si zabudla v pube. Mal som aspoň zámienku na to isť za ňou a zadržať ju no i tak som sa odpovede nedočkal. Deň na to sme sa opäť stretli v pube. Opäť jej po tvári stekali slzy a opäť som jej položil tú istú otázku, na ktorú mi už toľko krát neodpovedala. „Čo sa stalo?“ Na moje veľké prekvapenie mi porozprávala jej príbeh. O pokazenom časovrate, kvôli ktorému, zázračne dospela, o ocovi, ktorý ju chce strašne vychovávať, hoci nemá naňho jedinú spomienku a aj o tom, ako je rada, keď sa pri nej objavím, nakoľko sa jej vďaka mne podarí zabudnúť na to čo musela prežiť a má pocit, že je rada i dospelou. Bol to veľmi zvláštny pocit. Nikdy som neveril tomu, žeby mohlo niekomu na mne záležať, no i v mojom živote sa niekto našiel a hoci som si to len ťažko pripustil aj mne záležalo na nej.  Jej meno bolo Nia a stále mi akosi nedochádzalo, prečo sa tak strašná snaží so mnou zhovárať. Došlo mi to až vtedy, keď sa objavila téma Nayrelle a ona na mňa okamžite vyskočila ako divoká šelma. Bola to jej mama. Nakoniec sa viac menej uspokojila s verziou, že s Nayrelle sme sa párkrát stretli a že sme len známy. No i tak som si nebol práve istý tým, že ju doma nezastihne výsluch. Musel som s ňou na túto tému hovoriť skôr ako Nia... inak ma asi zahluší. S Nayrell som sa našťastie ešte v ten večer stretol. O mojom stretnutí s jej mamou som jej našťastie povedal skôr ako ju doma začali vypočúvať, no samozrejme, bola na mňa patrične nahnevaná. No odkiaľ som už len mal vedieť, že tá žena je jej mama? Dokonca mi sľúbila, že mi pošle vrešťadlo. Paráda! No v tom momente som jej výčitky nejak nevnímal. Bol som rád, že som s ňou a nič iné ma netrápilo. Stále ma to k nej ťahalo viac a viac. Chcel som ju držať v objatí vnímať jej vôňu a taktiež som strašne túžil okúsiť chuť jej pier. Celé to bolo zvláštne. Bola tak dospelá a pritom stále dieťa. Dráždila ma tým jak si ma doberala. Nezdržal som sa. Naklonil som sa k nej a v tej tme, kde nás nikto nemohol vidieť som ju pobozkal... objal a nepustil. Nechcel som aby mi znova niekde ušla ako to už býva u nej zvykom. A hoci bola spočiatku nervózna cítil som ako sa jej telo pomaly v mojom objaví uvoľnilo a bozk, ktorý som jej ukradol si zobrala naspäť.  Vo Witchwoode som si kúpil dom a rozhodol som sa začať nový život, tváriac sa akoby som nemal žiadnu minulosť. Konečne som mal pocit, že sa oplatí aj pre niečo žiť. Žiť pre niekoho. A nechcel som mať pri sebe nič, čo by mi pripomínalo minulosť. Jediné čo mi ostalo bola moja jazva, ktorej sa už doživotne nezbavím.  Dni s Nayrelle nám pomaly ubiehali a jej otec sa mal vrátiť. Čo pre nás znamenalo, že už jej nemusím robiť „ochrancu“ ako to pomenovali jej rodičia. V ten deň mi prišla sova s listom od Tarye, ktorá mala videnie o tom, že mám sestru a že potrebuje moju pomoc. Inak by zrejme zomrela. Popísala tam, že je prenasledovaná skupinkou nejakých bytostí, ktorým tváre nevidela. A vraj ma táto dievčina hľadá. Mala by sa volať Temperance a mal by som jej ísť naproti cez les, ktorý je priamo za nádvorím. Túto informáciu som samozrejme išiel hneď oznámiť Nayrelle, ktorá bola za to aby som sestre šiel na pomoc hoci ja som si nebol celkom istý, či je to dobrý nápad. No sľúbil som jej to. Ešte v ten večer som šiel navštíviť Taryu. Možno by mala ešte jedno videnie, ktoré by mi túto situáciu nejak viac ozrejmilo. No nebola doma a miesto nej mi otvoril jej manžel, ktorý miesto toho aby mi slušne povedal kedy Tarya príde domov, sa len snažil dostať k mojim spomienkam. Našťastie som ho pomocou oklumencie z mojej hlavy dostal von. Radšej som sa teda pobral preč, tým smerom jak ma Tarya viedla v liste rovno po sestru, ktorú som aj našiel a dostal z toho lesa preč. No informácia, že ju naši „skvelí“ rodičia nič nenaučili aj keď jej hrozí nebezpečenstvo ma vôbec netešila. Teraz aby som to robil ja...  Neveril som jej. Možno sa len snažila hrať na moje city. Skúšala či prelomí moje kamenné srdce, keď bude tak prehnane dobrá. A potom keď jej uverím rozbije ho na črepy. Držal som si ju radšej od tela. Možno už automaticky každého odsudzujem po tom všetkom čo som prežil ale aspoň ma nikto nezradí. No vďaka Temperance som sa konečne dozvedel niečo o mojej rodine. Aspoň viem, prečo ma rodičia opustili. Mať šialený rod, ktorý si zakladá na čistej rase? No ďakujem pekne. A keďže moja matka spáva s démonom, inak povedané mojim otcom, treba sa nás zbaviť aby sa „očistil“ rod. V tom momente som si o nej pomyslel už len to najhoršie. Pre mňa za mňa nech si spáva s kým chce ale zničiť tým dva životy nemusela. A ešte má tú drzosť povedať, že svoje deti miluje. Temperance však bola veľmi otravná. Na všetko sa ma pýtala a na všetko musela mať aj odpoveď. Raz takto, keď som šiel od pol pása hore vyzlečený do sprchy ma stretla na chodbe a chcela vedieť históriu mojej jazvy. Síce nerád ale nakoniec som jej veľmi stručne povedal, čo sa mi ešte ako dieťaťu stalo. Našťastie nechcela vedieť nejaké podrobnosti a dala mi už potom pokoj. Nepovedal som jej nič o mojich pocitoch, ktoré pretrvávajú dodnes. Skôr som sa tváril akoby to už bolo dávno za mnou. No nikdy nebude. Všetky tie spomienky sú tak strašne živé... Len mi je divné, že práve ona je prvá bytosť, ktorej som o tom povedal. Aj keď len tak stručne...  Ale ten sprostý pes, miesto toho aby poslušne sedel a dal mi pokoj ma celého zašpinil od blata a rozbehol sa preč, zrejme vedel, že u mňa mu to len tak neprejde. Nazúrený som sa premenil do podoby snežného leoparda a rozbehol sa za šteňaťom, ktoré malo byť mojou večerou. Nanešťastie, som tam stretol Nayrelle, ktorá to psisko zachránila a potom sa už len spolu s Temperance do mňa pustili a začali mi nadávať za všetko možné aj nemožné. Spočiatku som sa snažil byť k Nayrelle milý, Temperance som mal totálne v paži, no oni nie a nie prestať. Nayrelle mi začala nadávať, že keby mám decko, či aj jeho by som sa rozhodol zabiť, na čom som už totálne nazúrený vyletel, že či si naozaj myslí, že niekto ako ja deti vôbec chce? Jej správanie sa v tom momente úplne zmenilo, akoby úplne stratila záujem sa so mnou baviť. Temperance sa medzi časom pobrala domov a ja som zostal s Nayrelle sám, ktorá mi tiež chcela zdrhnúť, skoro akoby bez jediného slovka na rozlúčku. Rýchlo som ju zadržal a povedal jej aj o tom, že príchod Temperance všetko komplikuje, nakoľko ohrozuje nie len svoj život ale aj môj a pokiaľ budem s ňou tak aj jej. Tá akoby ani nevnímala čo vravím, odvetila mi len to, že ak ju teda budem chcieť vidieť nech sa jej teda ozvem. Musel som sa tam s ňou vadiť a vysvetľovať jej, že ja sa s ňou chcem stýkať ale záleží mi aj na jej bezpečí. Až na to sme sa konečne udobrili. Už mi ani nenadávala a dokonca sa mi aj ospravedlnila. Nakoniec mi ešte venovala jeden bozk a v tom momente, jak ma pobozkala sa jej objavili na chrbte krídla. Nayrelle bola celý ten čas anjel a ani o tom nevedela. A vlastne keď sa tak nad tým zamyslím, mala 2 roky tak čo som mohol čakať? V takom veku sa rasa zvykne prejavovať. Bola z toho chúďa v šoku. Ale skôr ako odišla, ma ešte na rozlúčku objala a zašepkala mi tie nakrajšie slová, ktoré už nikdy nedostanem z hlavy: „Ľúbim ťa, Azrael.“ „Aj ja teba, Nayrelle.“ Povedal som, pričom som to aj naozaj tak myslel. Je to prvé dievča v mojom živote, ktoré skutočne ľúbim.  Nechcelo sa mi trčať doma a tak som sa rozhodol, že vypadnem sa preletieť na nádvorie. Už aj tak bola tma a moje zmysli boli ostrejšie ako kedykoľvek pred tým. Na nádvorí som stretol Nayrelle, ktorá si tam precvičovala nejaké kúzla a tak som sa vybral za ňou. Našiel sa aspoň niekto s kým môžem pokojne stráviť večer. Lenže ako to už býva u mňa zvykom, hoci nechtiac, zas sa mi ju podarilo vystrašiť. Po chvíľke už ma len zasiahlo kúzlo, ktoré v rámci svojej obrany vyslala, kúzlo Cruciatus. Moje telo zaplavili strašné kŕče a v duchu som nadával sebe aj jej. Sebe za to, že vždy keď sa k nej priblížim tak to najmenej čaká, a jej za to, že si vybrala hádam to najhoršie kúzlo. Vlastne nie... ešte ma mohla zabiť. Na moje veľké prekvapenie však kúzlo akoby po chvíľke strácalo svoju intenzitu. Dokázal som sa postaviť na nohy a zakričať na ňu. Najskôr som si myslel, že má poškodený prútik ale potom keď som sestru požiadal, aby ešte raz na mňa toto kúzlo zoslala, zistil som, že som objavil novú schopnosť. Keď Nayrelle zistila, že osoba, ktorú kúzlom zasiahla som ja, rozbehla sa ihneď ku mne a do očí sa jej tisli slzy. Neustále sa mi ospravedlňovala, no bolo mi jasné, že to nebola jej chyba. Jednoducho ma v tej tme nemohla spoznať. Nič som jej nevyčítal, len som ju pevne objal aby vedela, že sa na ňu nehnevám. Náš rozhovor sa potom vrátil k téme, čo sme ešte minule nedokončili - jej bezpečnosť. Povedala mi, že keď ma jej otec žiadal o to, nech jej robím ochrancu, tak zrejme už v nebezpečenstve dávno je, tak jej môže byť jedno, či ju ohrozí ešte niekto ďalší. Viac menej som s ňou súhlasil. Ale asi hlavne preto, že som jednoducho nedokázal bez nej žiť. Ona bola jediným svetlom v celom mojom čiernom živote. A stratiť ju, to by bola moja smrť. Ešte chvíľku sme sa rozprávali, no potom sa naše kroky vybrali akosi na úplne inú stranu. Ani neviem ako no po chvíľkovej Nayrellkinej nesmelosti sme sa objavili v mojom dome, v mojej spálni, kde už sme podľahli jeden druhému. Bola to naša prvá spoločná noc, ktorá sa mi vryla do pamäte, akoby to bola moja prvý v živote. Pri Nayrelle bolo všetko iné. Miloval som ju. Nebol to len sex ale bola to naozajstná láska a ja už som nechcel nikdy nikoho iného, len ju! V mnohých veciach ma zmenila. Ale len pri nej som bol iný. Spravil by som čokoľvek, aby som bol tou chybou v jej živote, bez ktorej nedokáže žiť. |
|||||||||||||||
Ocenenia
Inventár |
|||||||||||||||
