|
Meno: Lollita Nikita Dragomir Funkcia: Riaditeľka Fakulta: Lunarius Rasa: Upír Ročník: 0. Vek: 30 Body: 0 Peniaze: 107564 |
||||||||||||||||||
 Rusko - Moskva „Etot rjebjenok nje plakat,“ (1) fňukalo zmätené dievča držiace ochabnuté telíčko a neustále hľadala pohľad pôrodnej babice. Tá sa snažila pomôcť zmorenej žene ležiacej uprostred červeného mora aj naďalej sa rozširujúceho po snehobielych prikrývkach. Pramene červených vlasov sa jej kde tu priliepali k úzkej tvári, prekrývali pootvorené pery. Dýchala plytko, hrudník sa jej dvíhal len v nepravidelných intervaloch. Babica fľochla po pomocníčke pohľadom a ticho si popod nos mlela nadávky o neschopnosti mladých. „Poslje poražjenija svojego osla,“ (2) zavrčala a opäť sa snažila zastaviť krvácanie rodičky. Nech sa akokoľvek snažila ani jej liečiteľské nadanie nepomáhalo. No nechcela sa vzdať. Dievča jemne, čo najopatrnejšie položilo dieťatko na chrbát a párkrát slabo caplo po zadočku. „Ničto,“ prehlásila s plačom, „v njej djejstvitjeľno.“ (3) Hej, pomyslela si babica, s matkou amen je. Pozrela na dievča ponad rameno a keď zbadala ako sa snaží dieťa prebrať, skoro sa jej vlasy dupkom postavili. „GLUPYJA,“ zrúkla, „nje znaju, kak praviľno bjerjet rjebjenka žiť? Etot vse sinim!“ (4) Schytila ho za nožičky, hlava mu klesla dole a poriadne ho udrela po zadočku. V tej chvíli sa malomeštiackym domom ozval detský plač. Babica zabalila dievčatko do prikrývky a odišla s ním za jej otcom čakajúcim na chodbe. „Gospodi,“ povedala čo najcitlivejšie. Príliš jej to nevyšlo. So svojou bacuľatou tvárou a silnou postavou vyzerala aj tak viac než nebezpečne. No on nevyzeral, že by sa ho jej hlas vôbec dotkol, nie to, aby ho vnímal. Sedel v kresle, tieň mu ukrýval tvár. Naklonil sa a až vtedy uvidela únavu a strach na jeho tvári. Nepovedal ani slovo. Len sa zdvihol, podišiel k nej a pozrel do perinky. „Krasivaja zdorovaja devočka,“ (5) oznámila hrdo a podala mu jeho dcéru do rúk. I keď, povedala si v duchu, vďaka tej malej krave mohla byť mŕtva. „No,“ pokračovala, „vasha zhena...“ nedokončila. Muž k nej zdvihol pohľad. Chvíľu v ňom videla beznádej a smútok, keď hľadel na dvere za babicou. Dvere, za ktorými ležala jeho žena. Jeho mŕtva žena. Ale keď zas pozrel na dieťa, v tvári sa mu zračil hnev. Nerozumela prečo. „Otnesitje rjebjenok v komnatu, podgotovljennyj mojej. I skazaj Arina, čto otnyne ona budjet zabotiťsja,“ (6) povedal tlmene a odkráčal preč. Babica za ním nechápavo hľadela. Dieťatko zamrnčalo. Usmiala sa naň. „Mať budjet v tjebje, no otec sdjelal vas pjerjekrjestila.“ (7) ----- 1 To dieťa neplače 2 Udri ju po zadku 3 Nič, je s ňou amen 4 Hlupaňa, to nevieš ako sa správne decko k životu preberá? Už je celé modré! 5 Krásne zdravé dievčatko 6 Odneste ju do izby, ktorú pripravila moja manželka. A povedzte Arine, že sa o ňu odteraz bude starať 7 Matka v tebe bude žiť, ale tvoj otec už nad tebou spravil kríž Kto by bol povedal, že dve tak odlišné osobnosti si môžu natoľko sadnúť, až sa spoja v jednom šťastnom manželstve. Áno, presne takí boli moji rodičia. Absolútne iní, ako noc a deň. Otec, Dmitriy Osip Fyodorovič Belikov, rus poznačený tvrdou výchovou vojenskej školy. Vždy pracoval ako tajný agent ruských Úradov, ktoré držali svoje ovečky pevnou rukou. Nikto poriadne nevie, kto stojí na ich čele. Nikto sa nepýta. Všetci sa riadia podľa pravidiel, ktoré Úrad ustanovil a nik nemieni prekročiť vytýčenú hranicu. A presne taký bol. Vždy v pozore, schopný kedykoľvek padnúť za vlasť. Otec bol často vysielaný na misie po celom svete. Infiltrovanie sa do cudzej spoločnosti bolo jeho denným chlebom. Vlastne vďaka tomu spoznal aj moju mamu. Z pracovnej cesty do Francúzska si priniesol skvelý suvenír. Amélie Zéphyrine Roux Moreau, ešte nekvalifikovanú študentku. Zriekla sa jej celá rodina, ktorá stála na jednom z prvých stupienkov v rebríčku najsilnejších a najváženejších upírskych rodín mesta Toulouse. Mama svojim útekom s nejakým ruským agentom pošpinila meno svojho otca. No ona si z toho viditeľne nič nerobila. Vzali sa a šťastne žili v Moskve. Kebyže žili starí rodičia Belikovi, tak by sa to isto nestalo. Lenže zomreli skôr než stihli uvŕtať svojho syna do nejakej dohodnutej svadby. Šťastie v nešťastí. Otec aj naďalej pracoval a vyrážal na cesty. Naopak mama sa rozhodla ísť cestou ženy v domácnosti. Neukončila si školu, a tak nebola nikdy uznaná za kvalifikovanú. Ale kto by sa to dozvedel? Počas spoločenských akcií, na ktoré bol otec pozývaný (keďže sa stihol vypracovať na komandira, čiže veliteľa asi dvadsiatich moskovských légii) sa nikto nepýtal akú školu vyštudovala a ako dobre vie čarovať. Tam bola len otcovým pekným príveskom s vyberaným správaním. Obaja sa tešili na dieťa. A otec tajne dúfal, že bude mať syna, ktorý by pokračoval v jeho stopách. Ale narodila som sa ja, Lollita Nikita Moreau Dmitriyevna Belikova. Len problém bol v tom, že môj príchod na svet sa spája s odchodom matky na druhú stranu rieky Styx. Zabila som ju. V to veril otec. Mala som len pár minút a on, moja jediná rodina, mi už dopredu nalinkoval celý život. A že mal byť pekelne ťažký...  „Arina,“ vrieskal na moju vychovávateľku Arinu cez celý dom stojaci neďaleko Červeného námestia. Ruský pohlavári sa dobre starali o svojich špehov. V ten deň som oslavovala svoje piate narodeniny, no on to nepovažoval za podstatné. Vždy mi dával pocítiť, že ma tu trpí len skrz to, že som jeho dcéra, že mám jeho krv. Na žiadne prehnané city, akým bola aj láska, sa u nás nepotrpelo. Pamätám si, že som vtedy uvidela na jej tvári strach. Tak ako vždy, keď ju otec volal. Posadila ma na zem a podala mi peknú handrovú bábiku. „Ja skazal vam, čto ja nje choču, čtoby Nikita prazdnobali!“ (1) vrčal. Bábiku som odložila nabok, prikradla sa k dverám a čo najnenápadnejšie vykukla na chodbu, kde tí dvaja stáli. Otca som videla len z profilu, no na tvári mal zlovestný výraz. „Gospodi, ja prosto...“ (2) snažila sa brániť svoj hanebný čin akým bolo upečenie torty s piatimi sviečkami. Nenechal ju dohovoriť. „Ničjego kromje! Nikita nje prazdnovati! Ona ne budet isporčen šljucha iz sjemi a takže ot togo čto bylo...“ (3) odmlčal sa. Aj po tých rokoch nerád spomínal na matku. Zamračil sa a mávol rukou. „Otmjeniť tort!“ (4) povedal už oveľa tichšie. Obrátil sa na päte a vykročil mojim smerom. Uskočila som do izby, no bola som si istá, že ma videl. Zmrzla som a nebola som schopná niekde sa skryť. Zastavil pri dverách a zabodol sa do mňa nenávistný pohľad. Po chrbtici mi prešiel mráz a slzy som mala na krajíčku. Pokrútil hlavou a šiel preč... Predpokladala som, že ho zas neuvidím pár mesiacov. ----- 1 Hovoril som, že nechcem, aby Nikita oslavovala! 2 Pane, ja som len... 3 Žiadne ale! Nikita nebude oslavovať! Nikdy! Nebude z nej rozmaznaná slečinka z tak dobrej rodiny z akej bola... 4 Vyhoďte tu tortu „Arina?“ Poriadne ma zakryla červenou pletenou dekou, ktorú mi ona sama urobila. „Áno srdiečko?“ „Aká bola moja mama?“ pritisla som k sebe bábiku Vasilisu, ktorú som mala odvtedy kam mi až pamäť siahala. Jej úsmev zmizol. „Niki,“ posadila sa na okraj postele a zastrčila mi uvoľnený prameň vlasov za ucho, „s tvojou mamou som nepobudla tak dlho, aby som ti o nej mohla rozprávať. Ale bola to pekná, jemná a slušná dáma. Raz budeš taká aj ty. Na Moskovskej cárskej akadémii ťa to naučia.“ Zahľadela som sa na obrázok na nočnom stolíku. Moja mama tam privoniavala ku kytici ruží. „A,“ odmlčala som sa a hľadala slová, „nevieš či ma mala rada?“ Arina nadvihla obočie. „Ako sa to môžeš vôbec pýtať? Srdiečko,“ pohladila ma po líci, „tvoja mama ťa ľúbila. Neustále sa ti prihovárala. Ona vedela, že budeš dievčatko. Tešila sa na teba. A často ti spievala uspávanku.“ „Naozaj?“ Nadchlo ma to. Bolo fajn vedieť, že ma aspoň jeden rodič ľúbil. Prikývla. „A otec?“ „Čo s ním?“ blesla pohľadom k pootvoreným dverám. „Ľúbil ju?“ Vzdychla. „Nikdy som nevidela zamilovanejší pár.“ „Prečo mňa neľúbi?“ V očiach sa jej zaleskli slzy. Naklonila sa a pobozkala ma na čelo. Zasa pozrela k dverám a späť. „Srdiečko, on ťa ľúbi,“ zovrela mi moju malú ruku vo svojej dlani, „len to nevie dať najavo.“ Dotkla som sa červenej stopy na svojom líci. Vtedy som ho poriadne vytočila. Klamala som o rozbitej váze. No čo? Bola som malé decko a bála som sa. „Nemyslím si to,“ zamrmlala som. „Raz to pochopíš,“ postavila sa, „a teraz už aj spať.“ Sfúkla sviečku na stolíku. Izbu zahalila tma, ktorú pretínal len úzky lúč svetla z chodby. Zošuchla som sa nižšie a pritisla si k sebe Vasilisu. „Arina?“ ozvala som sa, keď už bola takmer pri dverách. Obrátila sa ku mne. „Poznáš tú uspávanku?“ „Áno,“ znela jednoduchá odpoveď. „A nezaspievala by si mi ju?“ Vrátila sa ku mne a zasa sa posadila. „Kak uzor na okne,“ začala spievať tichým pekným hlasom, „svova proshloe rjadom. Kto-to pel pesnju mne, zimnij vecher kogda-to. Slovno v proshlom ozhilo, ch´ikh berezhnykh ruk teplo. Vaľsy izyskannykh gostej, i veg lechich konej. Val´s kruzhil i njos menja, slovno v skazku svoju manja. Pervyj bal u peryj val´s, zvuchat vo mne sejchas. Zerkala jantare, moj vostorg otrazhajut. Kto-to pel na zore, dom rodnoj pokidaja. Budesh´ty v dekabre, vnov´so mnoj darogaja.“ (1) Skončila a zas ma pobozkala ma na čelo. „Spi srdiečko. Nech sa ti snívajú pekné sny.“ Pohľad mi padol na otvorené dvere. Zazdalo sa mi, že som tam zazrela pohyb. No nič som nevidela. Zavrela som oči. „Arina?“ „Áno?“ Vždy ma prekvapovalo, že dokázala byť ku mne milá aj keď som bola taká otrava. „Mám ťa rada.“ „Aj ja teba, srdiečko. Aj ja teba.“ ----- 1 Like a pattern on a window, the past is near again. Someone sang a song to me, one winter night sometime. As if coming alive in the past, the warmth of someone's gentle arms. The waltz of exquisite guests and brave horses running. The waltz spun and carried me as if beckoning in its tale. The first ball and the first waltz resound in me right now. Mirrors in amber, reflect my delight. Someone sang at dawnbreak, leaving her cherished home. You will be, in December, again with me, Darling. Снова прошлое рядом, Кто-то пел песню мне В зимний вечер когда-то. Словно в прошлом ожило Чьих-то бережных рук тепло, Вальс изысканных гостей И бег лихих коней. Вальс кружил и нёс меня, Словно в сказку свою маня, Первый бал и первый вальс Звучат во мне сейчас. Зеркала в янтаре Мой восторг отражают, Кто-то пел на заре Дом родной покидая. Будешь ты в декабре Вновь со мной дорогая Mojim vyslobodením sa stala pozvánka do internátnej akadémie svätého Vasiliya. Bolo to presne v deň mojich jedenástych narodenín. A v ten istý deň dostala Arina hodinovú výpoveď. Srdce mi išlo puknúť, keď som ju cez okno vo svojej izbe videla odchádzať. Chcela som ísť s ňou. Ale ona mi v tom bránila. Že vraj sa mám sústrediť na školu, že ona by mi také vzdelanie nemohla dať. Mne na tom nezáležalo. Pre mňa bolo hlavné, že by som cítila hrejivý dotyk materskej lásky, ktorú mi nahrádzala. Teraz som sa musela spoliehať sama na seba. A ak som nechcela, aby ma prizabil skôr, ako odídem, musela som trieť dobrotu. Čo v preklade znamenalo nevychádzať z izby a tým sa mu dokonale vyhýbať...  Popravde, nečakala som, že to bude na akadémii tak, hm, drsné. Škola bola ukrytá na Sibíri neďaleko mesta Omsk, kde teploty v lete dosahujú +40°C a v zime -40°C. Bolo pomerne dosť ťažké sa tomu prispôsobovať. Na začiatku nás rozdelili na Soobshchestva, spoločenstvá. Každá rasa bola v jednom spoločenstve. Takže okrem základných čarodejníckych predmetov sme sa učili ako rozvíjať svoje rasové schopnosti. Izby boli zariadené pomerne jednoducho. Dve tvrdé postele, dva stoly a stoličky, dve skrine. Samozrejme nesmela chýbať hrubá hryzúca deka. Neznášala som ju! Bola som dosť prekvapená, keď som videla, že na škole je tak málo dievčat. V našom spoločenstve nás bolo asi šesť (pre porovnanie, chlapcov bolo takmer štyridsať). Neskôr mi to bolo aj vysvetlené a dávalo to zmysel. Akadémia je prominentná škola, z čoho vyplýva, že sem posielali deti len vážení členovia Ruska. A v takých rodinách sa dievčatá učili na súkromných dievčenských školách, kde sa z nich nesnažia urobiť tvrdých bojovníkov. Skoro vo všetkých. Pred každým vyučovaním sme boli nútení behať. Aj vtedy, keď bolo tých -40. Škola sa totiž riadila heslom čo nás nezabije, to nás posilní. Musím poznamenať, že to je trefné. Doobedné vyučovanie tvorili klasické predmety, kde sme sa stretávali aj s inými rasami (tusím sa snažili, aby sme dokázali spolu vychádzať) a poobede až do večera sme mali len rasové, kde sme sa učili rozvíjať schopnosti, u ktorých bol predpoklad, že sa u nás raz rozvinú. Áno, bolo to namáhavé. Ale nemienila som sa nechať zničiť a ukázať tak otcovi, že som len niktoš, z ktorého nikdy nič nebude. Vzala som si tácku s nepríliš chutne vyzerajúcim jedlom a posadila sa vedľa svojej spolubývajúcej Liliye a jej ďalších dvoch kamarátok. Liliya Titova, Griša Kikorova a Irina Badicova, boli nerozlučná partia hneď od prvého dňa na škole. Všetky tri pochádzali z dobre situovaných rodín, a každý by očakával, že také dievčatá skončia na Cárskej akadémii v Moskve. Lenže ony tri nie. Lili mi to vysvetlila ako neschopnosť podriadiť sa pravidlám. Všetky tri boli nenapraviteľné výtržníčky, ktoré nedokázali skrotiť ani rodičia. A tak sa tí nešťastníci rozhodli dotlačiť ich na vojenskú školu napriek tomu, že sa tým znížila šanca ich vydať do dobrých rodín. No ony tri si z toho rozhodne nič nerobili. Vlastne v tomto som s nimi bola zarovno. Mne bolo jedno za koho sa raz vydám alebo či sa vôbec vydám. Vidina služby vlasti sa mi pozdávala najviac. Vtedy. Zahľadela som sa do svojho taniera a pohrabala sa vidličkou v trochu tvrdej zemiakovej kaši. „S jedlom sa hrať nemá,“ upozornila ma Griša. Zdvihla som k nej pohľad. Napriek tomu, že sme mali len trinásť, Griša vyzerala už najmenej na pätnásť. A napriek tomu, že make-up nemala (niežeby ho nechcela používať), tak to bolo veľmi pekné dievča. Nemienila som jej na tú poznámku nič povedať a tak som si len nabrala trochu zeleniny a vložila do úst. „Pozrite na tie dve,“ ukázala Irina k stolu oproti nám, „chudiny! Nechápem, ako ich Yakushkin vôbec mohol pustiť cez bránu školy.“ Prekrútila som nad jej ponosovaním oči a pozrela tým smerom. Galina a Nadezhda boli upírky z detského domova v Novosibirsku. U oboch sa prejavili schopnosti ako je používanie sečných zbraní, elektrokinéza a pyrokinéza v takej veľkej miere a ešte skôr než by sa očakávalo, že vedenie usúdilo, že napriek ich pôvodu bude veľmi dobrou investíciou zobrať ich sem a vyučiť ich za profesionálne agentky. Nemala som rada, keď sa nad nimi vyvyšovali. Ale takisto som nemala silu sa s nimi neustále hádať. A tak som si radšej odrezala kus mäsa a zapchala si tým ústa. „Tomu sa hovorí charita, Irina,“ poučila ju Griša. Chcela som im povedať, že by im to mali povedať do očí na tréningu. Aspoň by moje namyslené spolusediace dostali po frňákoch. Ale na to si ony dávali dobrý pozor. A profesor Ivanov tie dve dával dokopy so slabšími chlapcami. Dával tým nešťastníkom cenné lekcie a jeho zvrátené chúťky boli ukojené ich úplným zničením sebavedomia. „Nikita?“ Obrátila som sa k Lili a o sto šesť prežúvala tú podrážku vo svojich ústach. „Dragomir na teba hľadí.“ Pri spomenutí toho mena mi zaskočilo a takmer som všetko vykašľala späť na tanier. Bol to ten najkrajší chalan v našom spoločenstve. Možno aj na celej škole. A zároveň strašne dokonalý v tom čo robil. Jeho schopnosti sa tiež ešte neprejavili v plnom rozsahu, ale v niektorých prekračoval štatistami určené normy. Všetky tri sa rozosmiali. Horko ťažko som to prehltla a zagánila na ne. „Ha ha! Fakt smiešne!“ Poobzerala som sa, kde je. Samozrejme, že tam nebol. To sa od nich dalo čakať. Irina mykla ramenom. „Keby si na neho len nevyvaľovala oči a radšej niečo urobila, tak by sme také neboli.“ Zdvihla som sa na odchod aj napriek tomu, že môj obed bol takmer nedotknutý. Stratila som chuť pri ich rečiach. „Dám ti pár rad, ak by si chcela,“ ponúkla sa Griša. Fľochla som po nej pohľadom. Svoj škodoradostný úsmev sa ani nesnažila zakryť. „Ste otrasné, viete to?“ zvrtla som sa na opätku a ani nečakala na odpoveď.  „Belikova,“ zvreskol profesor Ivanovov, ktorý nás týral v telocvični a ukazoval nám narábanie so sečnými zbraňami. Už som bola štvrtáčka, no s obojručákom sme narábali len pár dní, a tak som s ním vyzerala ako drevo. „Djeržitje krjepko mječ!“ (1) Vzdychla som. Bola som unavená, svaly na predlaktí ma pálili z toho kŕču akým som ťažký kov zvierala. Pomaly a iste mi mali vypovedať službu. Bol to jeden z tých večerov, keď sa mi chcelo plakať a utiecť za Arinou. Ivanovov pristúpil ku mne a vyšklbol mi meč. „Tak,“ opakoval a pevne chytil jeho rúčku. Postavil sa do útočnej pozície a spravil výpad. Pozrel na mňa a pokrútil hlavou. „Prjenjebrježjenije obučjenija, pozadi. Tvoj otjec nje bydjet razočarovan.“ (2) Chcela som povedať, že mi je jedno, čo si myslí otec. Ale... Arina mala pravdu. Zabije ma. A tak nemôžem byť „statočná“, kým nie som „silná“. Sklopila som zrak k zemi. „Prostitje gospodin!“ (3) „Dragomir,“ povedal milo. A mne zamrzlo srdce. Ilya Dragomir, ten najlepší v ročníku. Nebola som nadšená z myšlienky, že s ním mám trénovať. Vzdychla som a odvážila sa naň pozrieť. Usmial sa na mňa. Síce som sa nepozrela do veľkých nástenných zrkadiel, ale vedela som, že sa červenám až po korienky vlasov. Ešteže som bola rozhorúčená. „Dragomir, pokazať jej, kak praviľsja s mječom. I togda malo prjedstavljenija.“ (4) Podal mi zas meč a odišiel. Ilya ku mne podišiel. „Ustala?“ (5) Prikývla som. Stisol mi rameno a potiahol ma ďalej, za skupinku študentov, tak, že nás Ivanovov nemohol vidieť. Postavil sa do útočnej pozície a naznačil mi, aby som spravila to isté. Namáhavo som zdvihla meč. Spravil výpad a ja som ho jednoducho odrazila. Bolo mi jasné, že sa rozhodol šetriť ma... ----- 1Držte ten meč pevne! 2 Zanedbávate výučbu, zaostávate. Váš otec bude sklamaný. 3 Prepáčte pane! 4 Dragomir, ukážte jej ako sa má správne narábať s mečom. A potom ju trošku prežeňte. 5 Unavená?  Unavene som kráčala nevľúdnou chodbou internátu určeného špeciálne len pre upírske spoločenstvo. Neznášala som hodiny s Ivanovom. Vždy som bola uťahaná ako pes. A hodiny s Dragomirom mi to všetko rozhodne neuľahčovali. Áno, vďaka nemu som sa zlepšila. Ale vďaka nemu som ani nemohla myslieť na nič iné. Niekedy by mi bolo lepšie kebyže som chlapec. Otec by bol rad, ja by som bola rada, lebo schopnosti ako ovládanie sečných zbraní by som nemusela vyvolávať umelo, a hlavne by som nebola rozrušená zakaždým, keď vidím Ilyu. Zahla som za roh a zbadala dvere svojej izby. Jediné, čo som teraz potrebovala bol spánok na mojej krásne nepohodlnej posteli. No práve vtedy mi to bolo jedno. Jedno mi bolo aj to, že Liliya, moja drahá spolubývajúca bude zasa neustále hučať o Andreiovi Ivaškovovi, ročníkovom sukničkárovi. Nikdy som nevedela pochopiť prečo sa s ním Ilya ťahá. Oni dvaja boli diametrálne odlišní. Schytila som kľučku a zaprela sa do dverí. Vrzli a doširoka sa roztvorili. A mne takmer vypadli oči z jamiek, keď som tam zbadala takmer nahých Liliyu a Ivaškova. „Och nie!“ zaúpela som a rýchlo zabuchla za sebou dvere. No radšej som zostala chrbtom k tým dvom hrdličkám. „Čo tu, dočerta, robíte?“ „Nikita, to ti to nedošlo?“ uchechtla sa Lili. Prekrútila som očami. Čo som sa ich mala opýtať? Prečo sa tu váľate, v mojej izbe a na.... Nadskočila som a prudko sa otočila. Ležali na MOJEJ posteli. „To ste sa nemohli zvaliť na tvoju posteľ?!“ „Nevyvádzaj,“ ohriakol ma Andrei, „veď sa nič nedeje. My sa tam presunieme,“ začal sa dvíhať. Zakryla som si oči rukou. „Ivaškov! Ostaň tam kde si!“ Začula som hlasný smiech a Liliyanino chichotanie. „Počkajte kým odídem!“ „Ale no tak! Belikova, kam by si chodila? Môžeš sa pridať.“ Ten posmešný tón ma vytočil do výšin. Roztiahla som prsty a zamračene naň pozrela dúfajúc, že svoje slová aspoň trošku oľutuje. Namiesto toho na mňa žmurkol a poslal mi vzdušný bozk. „Toto si na tréningu vypiješ,“ sľúbila som mu, otvorila dvere a čo najsilnejšie za sebou zabuchla. „Zlý deň, zlý deň,“ kopla som do protiľahlej steny nevšímajúc si okolie. „Ivanov ti dal nakladačku?“ ozvalo sa spoza mňa. Až som nadskočila ako som sa zľakla. Zvrtla som sa a pozrela rovno na Ilyu. Už len toto mi chýbalo, pomyslela som si skleslo a ako vždy, aj teraz som sa zapýrila. „Nie,“ pokrútila som hlavou a uhla pohľadom. „Ivaškov je v mojej izbe. Trochu ma to naštvalo. Som unavená a chcela som ísť spať.“ Uchechtol sa. Zamračene som na neho zagánila. „Prepáč,“ odkašľal si. „Môžem ti nejako pomôcť??“ Jeho ochota ma dostala. „Nie ďakujem,“ obzerala som si špičky svojich topánok. „Ponúkam ti svoju posteľ.“ Zasa do mňa vošla zlosť a spurne som na neho pozrela. „Už chápem prečo ste vy dvaja furt spolu! Ste rovnakí! Predpokladám, že aj ty si už vyprášil všetky spolužiačky. Či si sa vrhol aj na iné spoločenstvá?“ A už som mu nenechala možnosť odpovedať mi. Nahnevaná a sklamaná som ušla preč niekam, kde sa môžem do sýtosti vyzúriť. Do telocvične.  „Hej! Belikova!“ začula som svoje meno ako sa odrážalo od kamenných stien hradu – školy. Ten hlas by som spoznala všade. Odkedy ma Ilya „preháňal“ v telocvični, boli sme si bližší. Trávili sme spolu dosť času, i keď vždy to bolo len v telocvični na „bojisku“. Vždy to bolo ako cvičenie - doučovanie. Pre tých ostatných rozhodne. Pre nás dvoch to boli cvičenia plné zábavy. No mimo nich... Dá sa povedať, že sme sa si navzájom vyhýbali. Hlavne potom, čo mi predviedol pred mojou izbou. Ešte stále som bola preto naštvaná. A aj vďaka tomu som ani nemienila zastaviť a počkať čo odo mňa vlastne chce. Dobehol ma. „Dobryj vječjer,“ pozdravil a zrovnal so mnou krok. Natočila som hlavu a jemne ňou kývla na pozdrav a kráčala ďalej. V rukách som držala kopu učebníc potrebných na splnenie zadania z transfigurácie. „Ja otvjezu tjebja,“ (1) ponúkol sa a natiahol sa za mojim nákladom. Zhrozene som zastavila. S takým dačím som sa ešte nestretla. Premerala som si ho od hlavy po päty. Uškrnul sa a mne sa zazdalo, že sa dokonca začervenal. No hneď to aj zahnal a narovnal sa, takže sa nado mnou týčil dobrých dvadsať centimetrov. „Ja chotjel pokazať vam, gdje prinadlježitje. Šljucha,“ (2) pery sa mu skrivili do šibalského úsmevu. Normálne mi svojim bezdôvodným správaním vyrazil dych. „Dragomir,“ začala som nahnevane, no pokračovať som nemohla. „Ja ždu tibja v vosjem v trjenažjernom zalje,“ (3) prehlásil sebavedomo. „No u mjenja njet vrjemjeni.“ (4) „Mne neintjerjesno,“ (5) zakričal ponad rameno a zmizol za rohom. „Boľšoj,“(6) pomyslela som si. Jediné čo sa mi vtedy zdalo ako dobrý nápad bolo ísť zamrznúť do lesa a nechať sa zožrať vlkmi. ----- 1 Ja ti ich zoberiem 2 Chcel som ti ukázať kam patríš. Medzi slečinky 3 Čakám ťa o ôsmej v telocvični 4 Ale ja nemám čas 5 To ma nezaujíma 6 Skvelé Výpad, obrana, výpad, obrana. Opakovala som to už hodinu a meč mi v ruke stále viac a viac ťažkol. Stuhla som, vyrovnala sa a spustila meč k telu. „Ja nje govoril, eto dostatočno,“. (1) ozval sa hlas z tieňa. Vedela som, že tam niekto je. Z nejakej nepochopiteľnej príčiny sa Ilya rád díval ako sa ničím. „Sjegodnja brosiť kuriť. Ja ustala ,“ (2) prešla som k rebrinám, odložila meč bokom a vzala si odtiaľ uterák. Obrátila som sa a kebyže za mnou nie je stena, tak spadnem na zadok. Stál rovno predo mnou. Neznášala som ako sa pohyboval. Ticho ako mačka. „Ja nje zakančivajetsja,“ (3) zavrčal na mňa. „No ja skazala DA!“ (4) odvrkla som a snažila sa dostať sa z jeho blízkosti. „Ja nje zakančivajetsja,“ zopakoval, schytil ma za rameno a pritlačil k stene. Ruka mi automaticky vyštartovala a takmer sa mi ho podarilo zasiahnuť. No moju päsť poľahky zachytil. Chňapol mi po zápästí, silno ho zovrel a celou silou pritlačil k stene. Druhú ruku mi priložil na hrdlo. Trošku silnejší stisk a mohol ma zaškrtiť. Ochromilo ma to. Toto som vážne nečakala. „Dragomir,“ zachripela som. Začínala som sa ho báť a nevedela som, čo spraviť na svoju obranu. Predsa len, bol to môj spolužiak a ešte k tomu oveľa lepší na hodinách obrany. „Da, Belikova?“ pritlačil ma k stene ešte viac. Dych sa mi zrýchlil. „Otpusti mja,“ (5) dostala som zo seba s miernymi ťažkosťami. „Net,“ odvetil akoby sa mi ani nesnažil rozmliaždiť ruku. „Dragomir, ja ne znaju, čto ty uvažaješ, no...“ (6) „Pst,“ prerušil ma a priblížil sa ešte viac. Zastavil až keď bol odo mňa len pár centimetrov, tak, aby mi ešte videl do očí. „Ja ne dumaju,“ (7) začala som a snažila sa nedať najavo, že jeho blízkosť vo mne niečo prebúdza. Áno, odrazu som bola v smrteľnom nebezpečí, ale predsa sa mi zapaľovali lýtka. Strašne som sa chcela odtiahnuť. Ale... „Da, Belikova, ne dumaj,“ (8) pustil mi ruku, preplietol si prsty s mojimi ryšavými vlasmi, potiahol a naše pery sa spojili v drsnom bozku. Chcel ma a nemienil sa vzdať, nemienil sa nechať odmietnuť. Zaskočil ma. Nestihla som reagovať. A vlastne, ani som nechcela. Jazykom skúmal moje pery a pomaly si razil cestu do úst. Na chvíľu sa odtiahol, aby sa mi pozrel do očí. Ruku mi stále držal na hrdle akoby sa chcel poistiť, že mu neutečiem. Obaja sme dýchali prerývane. V jeho očiach bolo niečo diabolské, hľadajúce, bažiace dokázať svoju silu. „Ja chaču tebja,“ (9) pustil ma a uväznil celou váhou svojho tela. Sklonil sa, pobozkal ma na hrdle, ucítila som jeho tesáky ako ma poškrabali na bledej koži. Tak nejako som tušila čo príde. Naklonila som hlavu na bok, aby mal ľahší prístup. A v tom sa to stalo. Zahryzol sa a mne sa podlomili kolená. Počula som o tom. Vždy to bolo považované za vysoký stupeň intimity. Prišlo mi to smiešne. Sal mi krv, dalo sa to označiť skoro za znásilnenie a ja som sa v tom vyžívala. A popravde, tajne som dúfala, že to tak skoro neprestane... ----- 1 Nepovedal som, že to stačí 2 Dnes končím. Som unavená 3 Nepovedal som, že končíme 4 Ja som povedala ÁNO! 5 Pusti ma 6 Dragomir, ja neviem o čo ti ide, ale 7 Ja nemyslím 8 Áno, Belikova, radšej nemysli 9 Chcem ťa Vstala som z postele a zahľadela sa do jednoduchého zrkadla vedľa dverí. Svoje husté kučeravé ryšavé vlasy som si napravila tak, aby nič nebolo vidno. „Niki.“ Sama pre seba som sa usmiala a pozrela ponad rameno za seba. „Áno?“ Ilya na mňa pozeral prižmúrenými a zaspatými očami a naťahoval ku mne ruku. „Poď ešte ku mne.“ Poslúchla som a čupla si vedľa postele. Trochu som sa naklonila a pobozkala ho na čelo. „Budem musieť ísť. Za chvíľu mám cvičenie pyrokinézy s Charkovou.“ Zakňučal ako nejaké šteňa. Ticho som sa zasmiala. „No tááák,“ zatiahol a chytil ma za rameno, „len na chvíľku.“ Prekrútila som očami. Bolo mi jasné, že sa tá chvíľa určite pretiahne, ale sama som to tak veľmi chcela, že sa tomu nedalo odporovať. Ľahla som si k nemu. Mocnou rukou ma objal okolo pása a viac si ma pritisol na hruď. „Prepáč.“ Zaklonila som hlavu, aby som naň lepšie videla. „Čo ti mám prepáčiť?“ „Že som na teba,“ odkašľal si. Zdalo sa mi, že sa cíti trápne. „Naliehal.“ Rozjasnilo sa mi. Síce som sa s ním bozkávala a dávala mu svoju krv, no inak som mu nič nedovoľovala. Bolo to pre mňa tabu. Bála som sa, že by to zistil otec a sklamal by sa vo mne. Jasné, ja som bola pre neho sklamaním už v deň svojho narodenia. Ale... Toto by bola čerešnička na torte. To by som už nedokázala, že sa mýli. „Ilya, nemáš sa za čo ospravedlňovať, “ povzdychla som si a radšej otočila tvár k jeho hrdlu, aby som mohla vdychovať jeho vôňu. „To skôr ja. Kvôli tým uhryznutiam by každého napadlo, že...“ nechcela som to vysloviť. Odtiahol sa a zamračene si ma premeral. „Že čo?“ Začervenala som sa. „Veď vieš.“ Chvíľku bolo ticho. „Och, Nebesá,“ asi sa mu rozjasnilo a pochopil. „To nie! Nikdy som si to o tebe nemyslel. Niki, ja,“ prehrabol si rukou vlasy, „dočerta! Prepáč! Som ale somár.“ Teraz som nechápala ja. „Čo je?“ „Niki, ty nie si žiadne ľahké dievča,“ pohladil ma líci. „Vyplynulo to tak zo situácie. Ja,“ zhlboka nasal vzduch do pľúc, „jednoducho som sa neudržal.“ „To je v poriadku,“ odvrátila som sa a chcela sa posadiť, aby som mohla odísť. No on ma nepustil. „Ilya, ja už musím ísť.“ „Počkaj,“ preplietol si svoje prsty s mojimi. „Si predsa moje dievča, nie?“ V tej chvíli mi asi prestalo biť srdce. Obrátila som sa k nemu, aby som vedela, či si nerobí srandu. V jeho tvári som videla očakávanie. „A som?“ odpovedala som mu otázkou. Pery sa mu natiahli do širokého úsmevu. Ruku mi položil na zátylok, pritiahol k sebe a vášnivo ma pobozkal. Mala som šťastie, že som nestála, lebo isto by sa mi podlomili kolená. A tento bozk sme brali ako odpoveď na naše otázky. V ruke som zvierala asi dvojcentimetrový prívesok. Titánový drak na koženej šnúrke. Zamračila som sa. Nebola som si istá, že je to vhodný darček, ale kupovala som to len tesne pred odchodom. Tak to vyzerá, keď sa namiesto rozprávania zaoberáte len fyzickou stránkou vzťahu a hlavný je pre vás boj. Potom zabúdate rozprávať sa o takých tých základných a dôležitých veciach ako napríklad kedy má ten druhý narodeniny. Zasa som si za to vynadala. I keď len v hlave. Vložila som si ho do vrecka džínsov a bez toho, aby som Lily niečo povedala, vybehla z izby. Nemala som tušenie, či tu je. Ale niečo mi vravelo, že určite. Nie, na spriaznené duše som neverila. Zbehla som o poschodie nižšie, kde boli chlapčenské izby. Je pravda, že nás bolo len šesť dievčat, ale vedenie sa snažilo tváriť, že sa naozaj snaží, aby na škole prebiehalo všetko v duchu slušnosti. Kto vie, či vedeli, ako to bolo naozaj. A hlavne, či vedeli o tom, že hlavný ničiteľ ich morálky je Ivaškov. Zastala som pred dverami Ilyovej izby a zaklopala. Otvoril mi Adndrei. Spomeň čerta,... Na tvári sa mu objavil jeho arogantný úsmev. „Za kým si prišla? Ak za mnou, tak...“ „Daj si pohov Ivaškov,“ utla som jeho ďalšiu „vtipnú“ poznámku. „Niki,“ odstrčil ho Ilya a vtiahol ma do svojej náruče. „Och bože! Odrazu je tu nejako sladko,“ zamrmlal Andrei. „Andrei, mohol by si...“ „Hej, hej, už padám,“ prekrútil očami. „Skúsim sa pozrieť, či je tu už Griša alebo Irina. Alebo aj obe. Celkom rád oslávim príchod nového roka.“ Skoro som mu nevenovala pozornosť, pretože kebyže áno, tak sa strasiem znechutením. Obrátila som hlavu, aby som sa nosom opierala o Ilyovo hrdlo a vdychovala jeho vôňu. Začula som ako buchli dvere. „Tak veľmi si mi chýbala,“ šepol. „Sú to len dva týždne,“ ticho som sa zasmiala. „Deň, týždeň, dva či mesiac. Všetko je pre mňa ako neznesiteľné mučenie trvajúce večnosť.“ To sa počúvalo dobre. Odtiahol sa. Nesúhlasne som zamraučala. Uškrnul sa a pohladil ma po líci. Myslím, že nepotreboval počuť ako my chýbal. Vedel to. Naklonil sa a pobozkal ma. Nohy sa mi takmer podlomili a jasná myseľ plávala niekam preč. Darček... Zaprela som sa mu do ramien a odtrhla sa od neho. Zamračil sa. „Čo je?“ „Niečo pre teba mám,“ siahla som do vrecka, „darček k naroden-“ „Niki, na čo si si robila starosti?“ skočil mi do rečí. „Pst! Je to darček k tvojim narodeninám,“ vytiahla som prívesok z vrecka a vložila mu ho do dlane. Chvíľu na to len hľadel. Zdalo sa mi, že má v tvári prekvapenie. „Ak sa ti to nepáči, tak...“ „Nie, nie,“ prerušil ma a pritiahol k sebe. Vtisol mi bozk na čelo. „Len,“ odmlčal sa, „čím som si ťa zaslúžil?“ Do očí sa mi nahrnuli slzy. Zas. Bože, som fakt skvelá agentka, furt len revem. Rýchlo som si pretrela oči. „Otoč to.“ Poslúchol. Bol tam vyrytý nápis. Spokojne sa usmial a zaviazal si ho okolo krku. „Svätá pravda,“ šepol a vášnivo ma pobozkal. Vtedy som bola tak naivná... ----- Navždy tvoja V šatni už nik nebol. Ako obyčajne aj teraz som z telocvične odchádzala posledná. Do sprchy sa nedá ísť so šatkou na krku a rozhodne som nechcela, aby dievčatá videli tie uhryznutia, čo pod ňou skrývam. Mali sme s tým prestať. Vždy som si to povedala, a potom na to tesne pred tým aj zabudla. Bol to tak dôverný akt. Neviem či to tak bolo aj pre Ilyu, ale... V tých jeho očiach sa skrývalo niečo, čo tvrdilo, že to tak je. A dúfala som, že nie je len dobrý herec. Rozviazala som uzol a rukou si prešla po jazvičkách. Regenerácia sa u mňa nevyskytla a bolo mi jasné, že toto mi už zostane navždy ako akýsi znak lásky. Usmiala som sa sama pre seba. „To ma podrž,“ odrážal sa pomedzi kachličky Grišin hlas. Čo najrýchlejšie som sa snažila vrátiť šatku späť na jej miesto. Nepodarilo sa. Griša mi ju vytrhla. „Ty si to rozdávaš s Dragomirom v každom ohľade,“ natiahla sa a odhodila mi vlasy. „Toto by som do teba nikdy nepovedala.“ „Daj mi pokoj Kikorova,“ obrátila som sa jej chrbtom, aby mi nevidela do tváre. Vyzliekla som si prepotené tričko a namierila si to do spŕch. „Neboj sa Belikova! Ja to nikomu nepoviem,“ uchechtla sa. Tak to chcem vidieť, pomyslela som si. Bolo mi jasné, že zajtra to budú v lepšom prípade vedieť aj Irina a Liliya. V tom horšom celé spoločenstvo. Nahnevane som za sebou zabuchla dvere a v hlave si začala pripravovať reč o tom, ako poviem Ilyovi, že krv už nebude. Do očí sa mi tlačili slzy a rozhodne to nebolo od toho studeného jesenného vetra, ktorý mi oblizoval tvár. „Prásk,“ ďalší úder bičom roztrhol kožu na chrbte. Hrýzla som si do spodnej pery a modlila sa nech nezaplačem. To by ho bolelo ešte viac. Celý čas som hľadela do Ilyových očí, ktorý kľačal na kamennom námestí akadémie do pol pása vyzlečený s rukami roztiahnutými a za zápästia priviazanými k dvom kolom určeným práve pre toto surové trestanie. To, že sa pobil bola len a len moja vina. Keby ma Griša nenachytala v tej šatni, keby nevidela jazvy, tak by to nevedel celý internát a nikto by si nežiadal od Ilyu dovolenie si ma požičať. „Prásk,“ ozvalo sa znova a mnou trhlo, ako keby bičovali aj mňa. Cez dav študentov sa ku mne prepchal Andrei a chytil ma okolo pliec. Nikdy sme spolu nevychádzali a keď sme sa náhodou rozprávali tak to bola rýchla výmena názorov. Ale práve v tej chvíli som mu bola neskutočne vďačná. „Prásk.“ Nohy sa mi podlomili a pred pádom ma zachránili len Andreiove ruky. Ilya silnejšie zaťal zuby. Ani raz počas celého trestu nezastonal. „Desať,“ vykríkol Ivanov. „Priveďte ďalšieho.“ Dvaja chlapci odviazali Ilyu a pomohli mu vstať. Odchádzal s vzpriamenou hlavou. Ale bolo jasné, že sa dlho neudrží. Vytrhla som sa Andreiovi a tlačila som sa tým smerom. S Ivaškovom v pätách. Dobehli sme tam práve včas, keď Ilya zakopol a zrútil sa Andreiovi do náruče. Ilya ležal na posteli a ja som sa mu snažila rany vyčistiť peroxidom vodíka. Ruky zvieral v päste až mu hánky beleli, no zasa nevydal ani hlásku. Až teraz, keď mi nevidel do tváre som si dovolila uvoľniť sa a nechala slzy, nech sa prelejú cez viečka. Andrei sedel hneď vedľa, ale bolo mi to jedno. On to vidieť mohol. Chcela som na Ilyu kričať za to, že sa bil. To, že by si o mne mysleli, že som štetka mi bolo jedno. My dvaja sme vedeli svoje. Lenže nemohla som. Slová som mala uviaznuté niekde v hĺbke a nemohla som ich vytiahnuť von. Prehltla som ďalší vzlyk. No asi nie poriadne. „Andrei,“ oslovil svojho kamaráta s veľkou námahou, „prosím ťa, nechaj nás samých.“ Ivaškov prikývol a bez slova sa zdvihol z postele. Aj naďalej som mu prechádzala vatou po dokaličenom chrbte. „Niki, odlož to,“ prikázal, no ja som nepočúvla a pokračovala. „Nikita,“ povedal ráznejšie a pretočil sa na bok. Zhlboka sa nadýchol. „Ilya, nehýb sa!“ vykríkla som priškrtene a vyskočila na rovné nohy. „Prosím ťa, sadni si späť,“ povedal unavene. Spak ruky som si utrela tvár a posadila sa na okraj. No dávala som si pozor, aby mi do tváre nevidel. „Niki, otoč sa ku mne.“ Pokrútila som hlavou a objavil sa ďalší nápor sĺz. Vložila som si hlavu do dlaní. Cítila som ako ma začal hladiť po vlasoch. „Niki, prosím,“ zatiahol a v tom hlase bolo toľko bolesti. Tomu sa už nedalo odporovať. Zahľadel sa na mňa a jemne sa usmial. „Ďakujem, že si bola tak silná. Veľmi mi to pomohlo.“ „Nebola som. Veď ma musel podoprieť Andrei.“ „Popravde,“ vzdychol a pohladil mi rameno, „trochu som žiarlil.“ „Na čo?“ „Na to, že ťa nemôžem tíšiť ja.“ Prekryla som si ústa rukou a teraz som sa už rozplakala bez akýchkoľvek zábran. „Il- Ilya,“ híkala som pomedzi vzlyky, „ne-ne-ne-mal s-“ vzdala som to. „Niki, poď sem,“ chytil ma za rameno a stiahol k sebe na posteľ. Ležala som k nemu chrbtom a on ma jednou rukou silno zvieral. Muselo ho to pekelne bolieť. Chcela som sa mu vymaniť, no nevládala som. „Nič to nebolo. Ver mi, že ten trest,“ sklonil sa a pobozkal ma na líce, „stál za to, že som Rakovovi rozbil tú jeho veľkú hubu.“ „Ne-ne-nest-“ zhlboka som sa nadýchla, aby som bola schopná rozprávať ako človek. „Nestál. Veď to bola len moja vina. Mala som si dávať pozor.“ „A ja som to nemal robiť. Tak sme obaja vinní. A mám pocit, že obaja trpíme úplne rovnako. Tak si to, prosím, prestaň konečne vyčítať.“ Obrátila som sa na chrbát. „To nie je pravda.“ Videla som hmlisto. To slzenie nie a nie ustať. Čudovala som sa, že pod posteľou ešte nie je mláčka. Pohladil ma po líci a znova sa usmial. „Si krásna aj keď plačeš.“ Zamračila som sa na neho. „Hovoríš od veci.“ „To nevadí,“ oprel sa o ruku, aby sa mohol ku mne nahnúť, keď mu tvárou prešla bolesť. „A dosť! Ľahni si,“ všetky problémy s rečou sa vytratili. Vymotala som sa spod neho. „Prestaneš si to vyčítať?“ Zostala som ticho. „Inak si neľahnem a bude ma to bolieť a potom si budeš mať čo vyčítať.“ „Dobre,“ bezmocne som rozhodila rukami, „nič si nevyčítam. Len si už, prosím, ľahni.“ Spokojne sa usmial. „Ešte pusu.“ Prekrútila som očami a rýchlo mu jednu vtisla na pery. „Si vydierač.“ „No, nebola taká akú by som chcel, ale čo už.“ A konečne sa zasa uložil na brucho. Prehltla som ďalší vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla a presviedčala oči, aby neplakali, keď som zasa pozrela na jeho roztrhaný chrbát. Zahryzla som si do pery a len hľadela. „Niki?“ prebudil ma a ja som sa až strhla ako som sa zľakla. „S-s-som v poriadku,“ zakoktala som sa a rukou sa presvedčila, že mám suché oči. Sadla som si na chladnú zem tak, aby som mu videla do očí a rukou mu prehrabla vlasy. „Usmej sa,“ prikázal ticho a ja som ihneď počúvla. Vlastne jeho by som počúvla asi vo všetkom. Vtedy. „Myslím,“ zhlboka som sa nadýchla a odhrnula si vlasy z hrdla, „myslím, že by si sa mal napiť.“ Nadvihol obočie. „Niki, zbláznila si sa?“ „Práve teraz mám úplne jasnú myseľ! Potrebuješ to. Keď sa napiješ, tak to pôjde rýchlejšie.“ „Nie,“ prehlásil. „Po a, zaslúžil som si to...“ Chcela som ho prerušiť no on pokračoval: „Po b, už nikdy ťa nevystavím niečomu takému. Aj keby som bol na prahu smrti...“ „Tak nehovor,“ skočila som mu do reči a nezabránila aby môj hlas vyskočil o dve oktávy vyššie. Mlčal a vpíjal sa mi do očí. Srdce sa mi rozbúchalo silnejšie. „Asi ťa...“ Nestihol dopovedať, pretože do izby vrazil Ivaškov. „Belikova! Pred chvíľou šla okolo Badicova. Ponáhľala sa na hodinu s Morotovom. Nemáte, náhodou, ten istý rozvrh?“ Pozrela som na nástenné hodiny. O päť minút sa mi začínala hodina Legilimencie. Tak strašne som tu Ilyu nechcela nechávať. „Len choď,“ stisol mi ruku, „nepotrebuješ ďalšie problémy.“ Nechcelo sa mi, ale musela som uznať, že má pravdu. „Vrátim sa hneď ako skončíme,“ sľúbila som. „Ja viem,“ pritisol si moje prsty k perám. Ani som sa nepohla. „Belikova,“ upozornil ma Andrei, „hodina-legilimencia-Morotov-hneď teraz.“ Rýchle som vtisla Ilyovi bozk na čelo, vstala a prešla k dverám. Andrei mi položil ruku na rameno. „Dám ti na neho pozor,“ povedal šeptom. „Ja vás počujem,“ ozval sa znechutene Ilya. Usmiala som sa na neho ponad plece a otvorila dvere. A keď som ich zatvárala, tak sa moje a Andreiove oči stretli. A ja som mu len perami naznačila jednoduché ďakujem. To bolo prvý a poslednýkrát, čo sme si mi dvaja rozumeli. Kráčala som prázdnou chodbou a poriadne si zakryla vlasmi hrdlo. A vtedy som sama sebe sľúbila, že už nikdy nedovolím, aby kvôli mne Ilya trpel. Škoda, že mi to nevydržalo dlho. Prešľapovala som na hornom schode nášho domu v Moskve. Čakala som, kedy odíde otec na ďalšiu poradu s veliteľmi ostatných jednotiek. Nedočkavosť vo mne presahovala už svoju bežnú hranicu. Počula som ho ako niečo hovorí našej domácej, no slovám som nerozumela. Ozvali sa kroky a ja som sa stiahla trošku ďalej od zábradlia, aby ma náhodou nevidel. Predvčerom mi zakázal chodiť von. Bez určenia dôvodu. Asi si všimol, že som sa zo školy vrátila priveľmi šťastná. A to bolo v jeho rodine absolútne neprípustné. Dvere buchli a mne bolo jasné, že už je preč. Vbehla som do svojej jednoducho zariadenej izby (bolo to o asi jednu triedu lepšie, než tá na škole) a vykukla som z okna. Otec kráčal do záhrady, odkiaľ sa obyčajne premiestňoval do hlavného sídla Úradu. Pozrela som na hodiny. Teraz som musela počkať päť minút, aby som mohla bežať. Ale samozrejme som to nevydržala. Rýchlo som si obula svoje športové doslova chlapčenské topánky, schytila sveter a rozbehla sa preč. Strihla som si to krížom cez námestie. Slnko už zapadalo a napriek peknému počasiu bolo pred Kremľom strašne málo ľudí. No ja som to vnímala len minimálne. Aspoň som sa rýchlo dostala na jeho druhú stranu rovno do obchodníckej štvrti Kitajgorod. Prepletala som sa uličkami a dúfala, že neprídem neskoro. Myslela som len na to ako ucítim jeho pery na svojich a zasa budem v jeho silnom objatí. Tak strašne mi chýbal. Hneď ako som prešla prah dverí nášho domu, tak som preklínala toho, kto vymyslel letné prázdniny. Dva týždne bez neho boli až nekonečne dlhé. Lenže na to som už skoro aj zabudla, lebo... zbadala som ho ako zahol za roh a pridala som rýchlosť. „Dragomir,“ vykríkla som nadšene. Zvrtol sa ku mne, roztiahol náruč a ja som sa mu do nej hodila. Bol to ako sen. Zasa som cítila jeho vôňu a jeho teplo. Mala som pocit, že zasa som tam, kde naozaj patrím. „Belikova,“ silno ma stisol a tvár mi priložil k hrdlu. Zacítila som jeho zuby na svojej pokožke a telom mi prebehli príjemné zimomriavky. „Ilya,“ začula som detský hlas. Odskočil odo mňa a obrátil sa k malému stvoreniu stojacemu neďaleko neho. Bolo to dievčatko staré tak šesť či sedem rokov. Ruky malo v bok a mračilo sa na nás ako keby sme jej vzali lízatko. Bolo to komické. Ilya si prehrabol vlasy ako vždy, keď bol nervózny a keď nevedel nájsť správne slová. „Prepáč,“ hlesol a chytil ma za ruku, „Belikova, dovoľ, aby som ti predstavil to múdrejšie a krajšie dieťa z našej rodiny, moju sestru Tashu Dragomirovu.“ Zostala som prekvapene stáť a nechápavo som prechádzala pohľadom z jedného na druhého. O jeho sestre som vedela. Ale ani slovom mi nenaznačil, že ju privedie na naše stretnutie. „Tasha,“ pozrel na mňa s úsmevom od ucha k uchu, „toto je Nikita Belikova. Moja spolužiačka a,“ zhlboka sa nadýchol, „kamarátka.“ „Teší ma,“ vystrela ku mne malú ruku, „Natasha Jekaterina Yuliana Maximovna Dragomirova.“ Pri jej správaní mi nedalo sa neusmiať. Voľky nevoľky som musela vytiahnuť ruku z Ilyovho zovretia a potriasla si s ňou. „Teší ma Tasha. Ja som Lollita Nikita Belikova. Je mi ľúto, ale nemám toľko mien ako ty.“ Drobec na mňa chvíľu hľadel a skúmavo si ma prezeral. Nakoniec sa otočila k bratovi a ukázala na mňa prstom. „Prečo ona môže nosiť nohavice a ja nie?“ Pri tom sa už nedalo zostať pokojnou. S Ilyom sme vybuchli do hurónskeho smiechu. Tá malá bola pre mňa prekvapenie. Ale teraz ešte aj príjemné prekvapenie. Mala som pocit, že raz si s ňou ešte budem dobre rozumieť.  „Nikita,“ ozvalo sa, keď som prechádzala halou a snažila sa čo najnenápadnejšie dostať späť do izby. Leto už pomaly končilo a mne sa celkom darilo porušovať domáce väzenie bez toho, aby na to otec prišiel. No dnes zrejme nie. Až som prestala dýchať. Pomaly som vykročila za hlasom do obývacej izby. Otec sedel vo svojom obľúbenom kresle neďaleko kozuba. Medzi ukazovákom a prostredníkom ľavej ruky držal cigaru a po jeho pravici na malom stolíku mal položenú krištáľovú čašu so šarlátovou tekutinou. „Gde ty byla“ (1) vyfúkol dym a mne udrela do nosa vôňa dovozového tabaku. Mlčala som. Len som postávala vo dverách. Nechcela som mu hovoriť, že som si užívala stretnutie s Dragomirom. Rukou som si chytila prameň vlasov a ubezpečila sa, že mi kryje dve jazvičky na krku. „Ja sprosil, gde ty byla,“ (2) počula som mu v hlase narastajúci nepokoj. Alebo skôr hnev. „Fon,“ (3) odvetila som jednoducho. „Podojdi bliže Nikita.“ (4) Neoplatí sa vzdorovať. Tých pár modrín po jeho výchovných mi to akurát potvrdilo. Vykročila som k nemu a zastala až tesne pred jeho kreslom. „Gde za predelami?“ (5) „ Uolk.“ (6) Vstal a prezrel si moje staré nohavice a ešte starší ošúchaný plášť. „ Progulki, kak brodyaga,“ (7) skonštatoval sucho. „Nu i čto?“ (8) nerozumela som odkiaľ sa vzal jeho záujem o to ako chodím oblečená. Nikdy sa do toho nestaral. Vždy som bola len tieň v jeho dome. A odrazu toto. „Jesť styda moje imja.“ (9) Nadvihla som obočie. „Poskoľku oni zaintjerjesovaň v tom kak vjesti sebja i javljajetsja li eto boľno menju?“ (10) Veľmi dobre som vedela, že takéto púšťanie si jazyka na špacír mi môže ublížiť no nevedela som si pomôcť. Chvíľu na mňa len hľadel. Pozerala som do zeme, no cítila som ako ma jeho pohľad páli na koži. „Kogda gorod govorit,“ ignoroval moju otázku a pokračoval. Stuhla som. Niečo v hlave mi bilo na poplach a hovorilo mi to, že mám ísť preč. Ale ja som predsa nemohla. Pozrela som bokom. „Tjem nje mjenjeje my s rebjatami vstrjetiťsja s nekotorymi.“ (11) „Maľčik,“ (12) opravila som ho. Zlý ťah! Mala som mlčať alebo to poprieť. Na tvári sa mu objavil spokojný úsmev. „Kdo?“ Už nemalo cenu klamať. „Ilya Dragomir,“ šepla som. Dragomirovci boli dobrou rodinou. Ilyou otec bol vrchný veliteľ severozápadných légii, a teda otec patril pod jeho velenie. Tajne som dúfala, že bude spokojný, že sa mu bude páčiť akú dobrú spoločnosť som si vybrala. „Eto tvoj drug?“ (13) Pokrútila som hlavou. Ani som nevedela, prečo som tak zaklamala. Zdalo sa mi, že sa tak môžem zachrániť a dostať sa z tohto výsluchu rýchlo, so zdravou kožou. „Ja toľko učitjeľja raboty s užasob,“ (14) polovičná pravda. Pri tom som ani klamať nechcela. A v tej chvíli, ako som to dopovedala, sa natiahol, schytil ma za rameno a skrútil tak, že som mu stála chrbtom. Nestihla som ani zareagovať a už mi násilne naklonil hlavu nabok. Vlasy sa mi zošuchli stranou a odhalili dve malé jazvičky. „Ja znal čto,“ (15) zasyčal a odsotil ma. Padla som na zem. Hľadel na mňa z výšky s pohľadom plným opovrhnutia. „Dlja tebja ne budjet,“ hovoril pokojným hlasom, „prosto suka, čto každyj možjet nje toľko vaše tjelo, no i svojej sobstvjennoj krovi. Chotitje znať čto, Nikita? Ja ne vozražaju. No po krajnjej mjerje naučiťsja skryvať. Obsčjestvjennosť ne možjet znať vse, čto moja doč prostitutka dješjebyje.“ (16) Aj jeho facky ma boleli menej ako tieto slová. Chcela som niečo povedať, ale nevládala som. V hrdle som mala hrču, ktorá mi v tom bránila. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Rýchlo som sa pozbierala a utiekla pred ním do izby. Ale viac ako pred ním som chcela utiecť pred svojou slabosťou. No to sa mi teraz nemohlo podariť... ----- 1 Kde si bola? 2 Pýtal som sa, kde si bola 3 Von 4 Poď bližšie 5 Kde vonku? 6 Prejsť sa 7 Chodíš ako vandrák 8 No a? 9 Robíš hanbu môjmu menu 10 Odkedy sa zaujímaš ako sa správam a či ubližujem tvojmu menu 11 Po meste sa hovorí... Že vraj sa schádzaš s nejakými chlapcami 12 Chlapcom 13 Je to tvoj priateľ? 14 Len ma doučuje v práci so sečnými zbraňami 15 Vedel som to 16 Z teba nikdy nič nebude... len jedna pobehlica, ktorá dá každému nie len svoje telo, ale aj svoju krv. Chceš niečo vedieť Nikita? Je mi to jedno. Ale nauč sa to aspoň tajiť. Nemusí vedieť celá verejnosť, že moja dcéra je jedna lacná šľapka Mala som len sedemnásť, nebola som kvalifikovaná a môj otec sa rozhodol, že pre mňa nie je potrebné ďalšie vzdelanie. Keď som sa už pobrala cestou „pobehlice“. Už som mu nestála ani len za to, aby na mňa pozrel, nie to, aby so mnou vôbec prehovoril. Bola som zavretá v izbe, mala som zakázané sa s kýmkoľvek stretávať. To, aby som videla Ilyu bolo absolútne nepredstaviteľné. Chýbal mi. Chýbala mi škola, moja izba s tvrdou posteľou. Dokonca aj tie tri grácie, profesori a tie ich tvrdé spôsoby. Teraz som len ležala na posteli a tupo pozerala do stropu. Občas, keď ma pochytil hnev som začala cvičiť. Avšak to ma nijako neťahovalo z mojej depresie. Až raz som sa rozhodla, že to stačí. Arina mi kedysi rozprávala, že moja rodina žije vo francúzskom meste Toulouse. Jasné, vedela som, že sa mamy zriekli. No čo mohlo byť horšie ako toto? Podľa mňa už nič. Prinajhoršom mi zabuchnú dvere pred nosom. A potom sa vyberiem vlastnou cestou. Konala som rýchlo. Možno to bolo trochu unáhlené. Ale tak to muselo byť. Nahádzala som si do batoha pár vecí, ktoré by som mohla na ceste potrebovať. Okno mojej izby nebolo príliš vysoko a posledný mesiac, čo som bola na škole sme preberali levitáciu. Samozrejme, neovládala som ju. Ale bolo celkom možné, že s tými základmi zmiernim svoj dopad. Postavila som sa na rímsu a na chvíľu zaváhala. Bola som si vedomá, že tým skokom, tým útekom za sebou zavriem dvere jedného života, kam patrí Rusko, kam patrí Akadémia, otcové výčitky a... Ilya Dragomir. Srdce ma zabolelo. Ale s tým som sa rozlúčila už vtedy, keď mi otec nedovolil odísť do školy. Ja som nemala čo stratiť. Všetko mi už vzal. A tak som skočila. Bolo mi to na nič. Bolestivo som dopadla na tvrdé kamenné kocky. Oškrela som si pri tom nohu a narobila dosť veľký buchot. Ešte šťastie, že bola noc a po námestí už chodili len ožrani. Rýchlo som sa pozbierala a v ruke zovrela prútik. Noha ma bolela pri každom našľapnutí, no musela som ísť. Keď som bola pár metrov od domu, nedalo mi to a musela som sa obzrieť, naposledy vidieť svoj domov. A vtedy som pozrela presne do otcovej kamennej tváre. Stál vo vchodových dverách a pozoroval ma. Bol ako socha. Neurobil nič. Žiadne gesto, mávnutie na rozlúčenie. Len sa otočil a zavrel za sebou dvere. To bolo na dlhé roky moje posledné stretnutie s komandirom Dmitriyom Belikovom. Francúzsko Stála som pred bránou sídla Moreauovcov. Srdce mi tĺklo a hlavou mi vírili otázky. Príjmu ma? Zavrú mi pred nosom dvere? Čo im povedať? Ťažko som si vedela odpovedať. Bola som unavená, hladná a smädná, ledva som stála na nohách. Peniaze mi došli už pred týždňom. A na to, aby som žobrala som bola až príliš hrdá. Prácu som si nehľadala, lebo som tu chcela byť čo najskôr. Nadhodila som si teda batoh a vykročila po mramorových schodoch. Zabúchala som mosadzným klopadlom v tvare orla a čakala. Dvere sa otvorili a v nich sa objavil vyziabnutý starý muž s plešinou a kopou vrások na tvári, z ktorej sa nedalo absolútne nič zistiť. „Va-t'en! Nous ne faisons pas l'aumône,“ (1) a už zatváral dvere. Áno, nahnevalo ma to. Dobre, priznávam, že som nevyzerala ani trošku ako normálna bytosť a samozrejme som páchla otrasne. Ale to mu nedávalo právo zatvárať mi dvere pred nosom. Zaprela som sa do dverí a zabránila mu ich zavrieť. Nemienila som sa nechať odradiť nejakým sluhom. Jediný, kto ma mohol vyhodiť bola moja rodina. „ „Recherche dans la maison de M...“ (2) „Jean, qui est là?“ (3) ozval sa zvnútra hlboký hlas. „Certains monsieur julienne,“ (4) sluha otočil hlavu doprava a k niekomu rozprával. „Ainsi, il est jeté.“ (5) To nie, to nie, to nie, kričal hlas v mojej hlave. Jean zatlačil na dvere viac a ja som cítila, že ich už neudržím. „Non! S'il vous plaît monsieur,“ hovorila som tomu hlasu, „ma fille Amélie.“ (6) „Jean,“ nejaké prsty chytili dvere, „partir!“ (7) Sluha okamžite poslúchol. Uklonil sa a už ho nebolo. Dvere sa otvorili ešte viac a mne sa naskytla možnosť uvidieť vysokého statného muža v dobre padnúcom obleku. Nebola som si istá kto to je. Vyzeral rovnako starý ako môj otec. Možno o pár rokov starší. Vôbec som si nevedela predstaviť kto by to mohol byť. Vypliešťal na mňa oči akoby som bola nejaký prelud. Až mi to bolo trápne. Zrejme si všimol, že som skrehnutá na kosť. Možno to robili tie modré pery a sneh vo vlasoch. Ustúpil a pokynul mi, aby som vošla. Nemusel mi to ponúkať dvakrát. Obzerala som sa po miestnosti ako keď som bola s Arinou v múzeu. Všade boli obrazy, vázy plné kvetov, pod nohami som mala drahý pérzsky koberec. Cítila som sa trápne, keď som si uvedomila, že ho močím, a tak som ustúpila k stene, kde nedosahoval. „Qui êtes-vous?“ (8) začal po dlhej trápnej chvíli. „Lollita Belikova,“ dostala som zo seba priškrtene. „Fille Dmitriy?“ (9) Prikývla som. „Et que fais-tu ici? Les parents vous a envoyé?“ (10) Pokrútila som hlavou a odvážila sa mu pozrieť do očí. „Non. Je me suis enfuie de son père“ (11) Muž sa zamračil. „Pourquoi?“ (12) Pozrela som stranou: „Je ne veux pas en parler.“ (13) Zasa zostal ticho, akoby premýšľal čo mi na to povedať. „Très bien. Et que dire de maman?“ (14) Tento krát som sa zamračila ja. „Ma mère est morte. Elle est morte quand je suis né.“ (15) Zamrazilo ma. Zasa som sa cítila ako vrahyňa. Otec mi to rád pripomínal, keď mi dával jednu „výchovnú“. Ale ako je možné, že to nevie? Videla som, ako ten muž stuhol, oči sa mu rozšírili v hrôze. Sťažka prehltol. Akoby sa snažil prehltnúť slzy. „Vous ne savez pas?“ (16) spýtala som sa hlúpo. Tento krát pokrútil hlavou on. „Jean,“ vykríkol. Sluha ihneď priskočil (musel číhať niekde za dverami). A ja som sa začala pripravovať, že ma pán Moreau vyhodí. „Dites Eshter Pour préparer le bain Miss,“ natiahol sa a dvoma prstami mi nadvihol bradu, aby si ma prezrel, „devront,“ pustil ma, „et ensuite le stocker dans une des chambres.“ (17) Usmial sa a mňa až zahrialo pri srdci. „Dormir et demain pour parler.“ (18) Pohladil ma po líci a odišiel. ----- 1 Choď preč! Nedávame žiadnu almužnu. 2 Hľadám pána tohto domu... 3 Jean, kto je to? 4 Nejaká žobráčka pane 5 Tak ju vyhoď 6 Nie! Prosím, pane... som dcéra Amélie 7 Jean odíď! 8 Kto si? 9 Dcéra Dmitriyho? 10 A čo tu robíš? Poslali ťa rodičia? 11 Nie. Utiekla som pred otcom. 12 Prečo? 13 Nechcem o tom hovoriť. 14 V poriadku. A čo mama? 15 Mama je mŕtva. Zomrela, keď som sa narodila. 16 Vy ste to nevedeli? 17 Jean... povedzte Eshter, aby tejto slečne pripravila kúpeľ... potrebuje to... a potom ju uložte do jednej z hosťovských izieb. 18 Vyspi sa a zajtra sa porozprávame.  Ten pán, majiteľ Mansion de Moreau, bol môj strýko Damien. Starí rodičia zomreli krátko potom, čo sa mama vyparila. Damien vravel, že im pukli srdcia od žiaľu. Nečudujem sa. Ja som tajne dúfala, že im budem môcť aspoň trochu nahradiť dcéru. Verila som, že v nich by som našla aspoň trošku tej rodičovskej lásky. Nič z toho. To som si myslela na začiatku. Ale v Damienovi som nenašla len oporu jedného člena rodiny. Ja som v ňom našla otca, ktorý na mňa nekašľal. Staral sa o mňa ako o vlastnú dcéru. Dokonca chcel ísť Dmitrijmu rozbiť ústa. Ale ja som mu to zakázala. Bála som sa, že by to dopadlo naopak. Strýko ma chápal. Rozumel prečo som ušla. Na srdci mu ležalo moje dobro, a tak sa rozhodol, že musím dokončiť školu. Vzhľadom na to, že školský rok bol v plnom prúde a moja lámaná francúzština by mi bola veľkou príťažou, rozhodol sa pre domácu výučbu so súkromnými učiteľmi. A vďaka nim som sa aj úspešne skvalifikovala. Niečo zo mňa bolo. Nezostala som neužitočná. Bola som kvalifikovaná a pripravená odísť do Anglicka na vysokú školu... Anglicko „Takže, slečna Belikova...“ „Moreau,“ opravila som sekretárku rektorátu Kráľovskej univerzity v Londýne. Pozrela na mňa ponad polmesiačikovité okuliare, ktoré mala takmer na konci svojho špicatého nosa. „V papieroch mám zapísané Belikova,“ prehlásila. „Prepáčte,“ nahliadla som jej tam, „to je otcovo meno,“ ukázala som, „ale používam matkino. Tu som vám to jasne napísala.“ Sekretárka sa zamračila a mávla nad tým rukou. „V poriadku. Tak, slečna Moreau,“ dala na moje priezvisko poriadny dôraz, „ktoré predmety ste si vybrali?“ „Transfiguráciu, medzinárodné vzťahy, manažment čarodejníckych inštitúcii, teórie v rasových schopnostiach a telesný výcvik,“ povedala som spokojne. To najlepšie na koniec, pomyslela som si. Strýko sa o mňa staral, ale naopak, on chcel mať zo mňa slečinku. Nechcel, aby som narábala s akýmikoľvek zbraňami. No to, čo máte do hlavy vbíjané viac takmer celé detstvo ťažko vykynožíte. Takže, tešila som sa na školu. „Výborne, slečna Moreau. Mám vás zapísanú,“ podala mi papier s predmetmi a rozvrhom cvičení a prednášok. Chvíľu hľadela do nejakého rozpisu mien, potom sa postavila a zo skrinky za ňou vybrala nejaké kľúče. „Tu sú kľúče od vašej izby v internáte. Budovu internátu kapitána Abeho Blackbirda nájdete na druhej strane kampusu.“ „Ďakujem slečna Wallence,“ mávla som na pozdrav a bežala do svojho nového domova. Neprekvapovalo ma, že som tam niekoho našla. Tmavovlasé dievča ležalo krížom cez posteľ, pred sebou malo knihu a tlačilo do seba nejaké chrumky. Keď ma zbadalo, po tvári sa mu roztiahol široký úsmev. Vyskočilo a bežalo ku mne. „Ahoj,“ natiahlo sa mi za rukou a silno ju stisla, „ja som Charlize Bryce Bright. Ale kamaráti ma volajú Charlie.“ Nebolo pre mňa zvykom, že sa niekto správal ako naspeedovaný zajačik. A ona si to zrejme aj všimla. „Prepáč, zjedla som príliš veľa Chilayov,“ ukázala na sáčok uprostred postele, „dodávajú veľa energie. Obyčajne sa takto nesprávam. Alebo aj hej, len som trošku pokojnejšia.“ Venovala som jej pochopenia plný úsmev. „Ja som Lollita Nikita Moreau B...“ zasekla som sa. Ešte stále ma lákalo predstavovať sa aj otcovým menom. Ale to nie! To som nechcela. „Brutus,“ doplnila som, „prezývka,“ žmurkla som na ňu. Bolo to síce len maskovacie klamstvo, ale celkom sa mi páčilo. „Prezývka?“ nadvihla Charlie obočie. „Si snáď nejaká krvilačná obluda?“ „Krvilačná som,“ usmiala som sa tak, aby bolo vidieť moje tesáky, „ale obluda nie.“ „Vzhľadom na to, že aj ja som krvilačná,“ ukázala na svoje zuby, „sa nemám čoho báť, ty brutálna Nikita.“ Obe sme sa zasmiali. „Ako ťa mám volať?“ „Len Lollita. Vykať mi nemusíš,“ objasnila som jej pokojne. Môjmu pokusu o vtip sa zasmiala. „Samozrejme vaše veličenstvo Brutus. A kde máte kufre, vaša jasnosť?“ „Nechala som ich na stanici King´s Cross.“ „Mala by si po ne niekoho poslať.“ „Na čo? Veď zájdem po ne sama.“ Charlie si ma zhrozene prezrela. „Sama? Dievča zlaté, kde si vyrastala? Na Sibíri?“ Ani si nevieš predstaviť ako blízko si, pomyslela som si a radšej som sa podvolila nápadom svojej spolubývajúcej. Nechcela som vytŕčať z radu.  „Belikova,“ začula som raz uprostred semestra, keď som sa ponáhľala na hodinu transfigurácie s profesorkou Lancasterovou. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Hlas tak dobre známy, ktorý mi pripomínal všetko na čo som chcela zabudnúť. Takmer na všetko. Niečo sa mi vrylo tak hlboko do srdca, že nebolo možne, vystrnadiť to odtiaľ. Pomaly som sa otočila a za sebou som zbadala Ilyu. Vôbec sa nezmenil. Dlhšie tmavé vlasy mu padali do tváre, oči farby rozbúreného mora ešte stále hrali tým neskroteným ohňom. Vyrazilo mi to dych. Akoby som bola v nejakom sne, ktorému som neverila a pri tom dúfala, že sa z neho neprebudím. „Belikova, što ty zdje delaješ?“ (1) zovrel ma v silnom objatí a nadvihol. Všetky knihy a skriptá mi popadali. Tak náhly útok ma zaskočil nepripravenú. Srdce mi skoro vyletelo z hrude. Šťastím. No nemohla som to ukázať. „Ilya! Prestaň,“ zasyčala som. Nechcela som, aby si nás niekto všímal. Ale pár pozorným okoloidúcim to neušlo. Položil ma späť, no nepustil. Naklonil sa ku mne a do nosa vtiahol moju vôňu. Na prst si nakrútil prameň mojich vlasov ako kedysi. Cítila som, že sa červenám. „Ilya,“ uhla som pred ním pohľadom, „prosím, pusti ma.“ Trochu zosmutnel no spravil to. Uvoľnene som si vydýchla a pozrela na knihy. Celkom som nevedela prísť na to, prečo som sa od neho odtiahla a čo mám teraz spraviť. Tak som si k nim čupla a začala ich pomaly zbierať. Spravil to isté. „Počjemu ty negovoriť pa russky?“ (2) Zdvihla som k nemu pohľad a jeho nechápavý smutný výraz mi dal pomyselnú facku. Nechápala som, prečo som sa cítila previnilo. „Ilya, nechaj to tak. Sme v Anglicku. Nebudem tu hovoriť rusky.“ Len sa snažím prispôsobiť a zapadnúť do svojho nového života, pomyslela som si. Ale aj tak som sa všade cítila ako cudzinec. „OK,“ zasmial sa. Bože, ten úsmev! Odvrátila som sa a bola si istá, že sa červenám. Zas. „Pozývam ťa na kávu,“ podal mi jednu knihu. Dych sa mi zastavil. Srdce to chcelo, ale mozog nie. Bál sa opätovnej bolesti. Natiahla som sa za ďalšou knihou. Bol rýchlejší ako ja. Schytil knihu a odmietal ju pustiť. „Ilya,“ zavrčala som, „daj mnje knigu!“ (3) „Myslel som si, že rusky nehovoríš,“ uškrnul sa. Napadlo mi, že by som mu jednu vrazila. Strašne debilný nápad, povedal môj vnútorný hlas. Zahryzla som si do pery. „Hej! Lolla,“ zaznelo z druhej strany chodby. Nahla som sa, aby som videla, kto to na mňa volá. Ilya mal príliš široké ramená. Milovala som to, ale vďaka tomu mal vždy nado mnou prevahu. Bola to Charlie, mávala na mňa a ukazovala na hodinky. „Prídem neskoro.“ „Sľúb mi, že sa stretneme,“ zdvihol knihu nad hlavu, takže som na ňu nedosiahla. Vyskočila som, no nedosiahla som na ňu. Musela som sa vzdať. „Dobre,“ precedila som pomedzi zuby, „stretneme sa večer o ôsmej. V kaviarni pri internáte kapitána Blackbirda. A teraz mi vráť tú debilnú knihu.“ Zložil ruku a podával mi ju. No skôr ako som mu ju stihla vyšklbnúť a zdúchnuť, chytil ma za lakeť a pridržal. Sklonil sa a vtisol mi bozk na pery. Zostala som ako obarená. Viditeľne bol s mojou reakciou spokojný. Obišiel ma. „Tak večer, Belikova,“ a buchol ma po zadku. Dobre, niektoré zvyky sa zmenili. Stavím sa, že ešte stále býva s Ivaškovom. „Lolla,“ prebrala ma k životu Charlie, „čo to tu, dopekla, robíš?“ „Ja neviem,“ povedala som omráčene a dotkla sa svojich pier. Ale snáď sa to večer dozviem, pomyslela som si. ----- 1 Belikova, čo ty tu robíš? 2 Prečo nehovoríš rusky? 3 Ilya... vráť mi knihu Hodiny sa ponáhľali neúprosne rýchlo. Mala som strach z toho stretnutia. Ilya sa bude isto pýtať prečo som odišla zo školy, prečo som zmizla z jeho života. A mne sa tak nechcelo na to myslieť. Lenže každá minca má dve strany. Ilya bol pripomienkou toho čo ma bolelo, ale bolo tak krásne cítiť to známe teplo, ktoré vo mne kedysi zapálil. Prvé mesiace čo som bola vo Francúzsku som sa neustále budila z nočných mor a volala jeho meno. Potom som si zvykla, že ho už neuvidím. A teraz... Teraz som sa správala ako keby bolo prekliatím, že je tu, že sa ho zasa môžem dotknúť. Bola som hlúpa. Potichu som za sebou zavrela dvere našej internátnej izby tak, aby som nezobudila Charlie. Rozhodla som sa, že jej zatiaľ nič nepoviem. To naťahovanie o knihu, ktoré videla na chodbe som uhrala ako neškodnú hádku s frajerom z klubu Delta Kappa. A uverila. Vonku bolo otrasné sychravé počasie. Hustý dážď a silný vietor vytvárali dojem, že vám na kožu dopadajú ľadové ihličky. Áno, bola som už plnohodnotný upír. Ale každý má bod citlivosti a ten môj bol vďaka tomuto dažďu prekonaný. Zdvihla som si klopy kabátu a rozbehla sa smerom k malému domčeku s veľkými oknami pripomínajúcimi výklad. Vbehla som dnu a otriasla sa. Áno, londýnsky dážď som nenávidela. Zložila som si kabát a zavesila ho na neďaleký vešiak. Prstami som si prehrabla vlasy zhadzujúc tak aspoň nejakú vodu. Ilya ma čakal pri stole v najvzdialenejšom kúte. Bomba, pomyslela som si, priveľa súkromia. Vzdychla som a vybrala sa k nemu. Vstal a počkal kým som sa neposadila. „Odkedy si taký džentlmen?“ povedala som uštipačne. „Vždy som bol,“ oprel sa lakťami o stôl a podoprel si bradu, „ale pri tebe som nemusel.“ Odfrkla som. Zapozeral sa na mňa. Cítila som sa nepríjemne. Zamrvila som sa. „Ilya, nerob to.“ „Čo také?“ „Pozeráš sa na mňa ako dravec na chutnú korisť.“ Z hrdla sa mu vydral ten jeho zmyselný smiech. „Ale no! Si chutná, no korisť už dávno nie.“ Natiahol sa a prstami mi ľahučko prešiel po líci. Jeho dotyk bol taký aký som si pamätala. Potlačila som túžbu pritisnúť sa k jeho ruke. Odtiahla som sa. Nekomentoval to. Naopak, zazdalo sa mi, že ho to zabolelo. Stiahol ruku a položil ju na stôl. „Tak, kam si zmizla?“ Zapozerala som sa na dážď udierajúci do okna. Zas som bola zavretá vo svojej izbe domu neďaleko Červeného námestia. Zas som vyberala jednu z cigariet a potajme fajčila, aby som sa upokojila. Nikdy som mu nepovedala o tom aký je môj otec. Samozrejme vedel kto to je, ale to bolo tak všetko. My sme vlastne ani veľmi neriešili ďalšie veci týkajúce sa našich rodín a nás samých. „Niki?“ Ucítila som jeho ruku na svojej. To oslovenie ma prekvapilo. Tak dlho som to nepočula. Otočila som sa k nemu. Tento raz mal v očiach súcit a žiadosť dostať na svoje odpoveď. A pri tom určite niečo vedel. Rezignovala som. Nemalo cenu sa tomu brániť. „Otec ma odhlásil z akadémie potom, čo sa dozvedel o nás dvoch. Videl,“ rukou som si automaticky pošúchala bok svojho hrdla, kde som mala aj teraz jazvy od Ilyových uhryznutí. Odvrátila som sa a ruky zložila pod stôl. „Jednoducho sa rozhodol,“ sledovala som párik chúliaci sa k sebe pod obrovským starým dubom stojacím uprostred kampusu, „že nie je potrebné, aby za mňa platil školu, keď sa zo mňa stáva len akási krvavá šľapka,“ hovorila som to odmerane. Po tak dlhom čase som sa naučila, že si otcove slová nesmiem pripúšťať k telu. „Pozri sa na mňa,“ prikázal ticho. Ale ja som nechcela. Niečoho som sa bála. Nechcela som vidieť v jeho tvári potvrdenie otcových slov. Ilya mi kedysi povedal, že taká nie som. Ale teraz... Bolo to tak dávno. Kto vie, čo sa udialo za tie roky. Možno je všetko inač. Vlastne, určite bolo všetko inač. Sklonila som hlavu. „Niki,“ prstami sa dotkol mojej čeľuste a jemne ma tak donútil otočiť tvár k nemu, „nie je to tak. Nikdy si taká nebola, nie si a nebudeš. Je mi ľúto, čo som ti spôsobil a...“ „Čo?“ zhrozila som sa. „Ty si predsa nič nespravil.“ „Spravil,“ dotkol sa jazvy na mojom hrdle. „A nikdy to nebudem ľutovať. Toto určite nie,“ ubezpečila som ho. Z oka sa mi vykotúľala slza. Zotrel ju. „Neplač.“ Zas stiahol ruku. Ticho som zakňučala. Začala som si uvedomovať ako veľmi mi chýbala jeho blízkosť. „Kde si bola celé tie roky? A čo robíš tu?“ rozmáchol sa rukami akoby tým gestom chcel poňať celú školu či dokonca celé anglicko. „Odišla som za svojou rodinou do Francúzska. Kvalifikovala sa a nakoniec odišla sem na univerzitu.“ „Ty máš rodinu vo Francúzsku?“ povedal prekvapene. Nadvihla som pravé obočie. „A čo myslíš, prečo sa volám Lollita? Vieš, že môj otec je zarytý Rus. Myslíš, že by mi dobrovoľne dal iné než ruské meno?“ Jasné, celé moje detstvo ma volali Nikita. Ale meno Lollita som dostala ako istý druh pocty pamiatke mojej mamy. Arina vravela, že sa mi tak často prihovárala, keď som bola v jej brušku. Vraj už vtedy vedela, že budem dievča. Uškrnul sa. „V poriadku. Nedomyslel som to. Ale, mne sa viac páči Nikita.“ Sklopil zrak dolu. Nervózne točil prsteňom s rodinným erbom. „Chýbala si mi.“ Srdce mi zaplesalo. Ja som mu chýbala, spievala som si v duchu. „Aj ty mne,“ naklonila som sa dopredu. Chvíľu sme na seba pozerali, vpíjali sa jeden druhému do očí, snažili sa vidieť až do duše. Odrazu ma chytil za ruku a vytiahol zo stoličky. „Poď Belikova! Zacvičíme si.“ Odhodila som plášť a mokrý sveter. Ešteže som si vzala aspoň tielko. Vlhké vlasy som si stiahla do gumičky. A už som sa načahovala za chráničmi, keď som uvidela jeho dokonalo vyrysované svaly. Tvrdila som, že sa nezmenil? Tak práve v tej chvíli, ako sme stáli v telocvični som to musela vziať späť. Zmužnel. A potom som si všimla, že mu na krku visí prívesok, ktorý som mu kedysi dávno dala k narodeninám. Podišla som bližšie a dotkla sa ho ukazovákom. „Ty to ešte stále máš?“ „Bol to darček od teba,“ povedal s vážnou tvárou a jemne mi zovrel rameno, „nemohol som sa ho predsa vzdať.“ Zasiahlo ma to až pri srdci. Zahľadela som sa mu do očí. Niečo v hlave mi hovorilo, že by som ho mala pobozkať. Ale v tej istej chvíli udrel blesk a ja som od neho odskočila. „Belikova,“ uchechtol sa, „budúca agentka a bojí sa blesku? Samozrejme okrem pavúkov.“ Prebodla som ho nenávistným pohľadom. Zvieral meč a pobavene sa na mňa usmieval. Nechala som chrániče chráničmi, vzala som meč a poťažkala ho. Potom som sa s námahou snažila nepozerať na jeho odhalenú hruď. „Tak čo, Belikova, ešte niečo vieš?“ Spravila som výpad na jeho bok a on ho poľahky odrazil. Nech som robila čokoľvek, vždy som zasiahla meč. A párkrát som skončila na zadku. Ešte jeden výpad, oceľ sa stretla s oceľou, vybil mi meč, schytil ma za ruku, skrútil ju za chrbát. A už ma k sebe pritískal chrbtom. Na hrdle som cítila ostrie noža. „Ach Niki, zle. Musíš trénovať,“ smial sa mi. Cítila som jeho dych na svojej pokožke. Bolo mi teplo a len minimum toho sa dalo pripisovať tomu boju. Sklonil sa a zubami mi prešiel po koži ramena bez toho, aby ma nejako poranil. Zahryzla som si do pery. „Túto vôňu si pamätám.“ Pustil mi ruku, no meč stále držal pri hrdle. Aj keby som chcela, tak som sa nemohla pohnúť. Prstami našiel okraj môjho tielka a zašiel podeň. Mala som pocit, že každý jeho dotyk ma páli. Zadržala som dych. Trošku viac a už by som skončila s podrezaným hrdlom. „Chcem vedieť, ako chutíš,“ šepol mi do ucha a prstami prechádzal po mojom brušku. Pre mňa to znamenalo značné problémy s dýchaním, rozprávaním a státím. V spojení s tým mečom to bola smrteľná kombinácia. „Nikdy si si dovolenie nepýtal,“ odvetila som prerývane. Ticho sa zasmial: „Teraz som džentlmen.“ „Klamstvo,“ vzdychla som. „Áno!“ Pustil meč, otočil ma k sebe a pritlačil si ma k hrudi. Navzájom sme si jazykmi skúmali ústa. No nie nadlho. Pritisol ma k stene, ruky mi zdvihol nad hlavu a zápästia držal ako v okovách. „Chcem ťa.“ Ako dlho som o tomto snívala? Aj keď som si to nerada priznávala, tak som po tom túžila. Až teraz mi došlo ako veľmi mi chýbal. Jeho dotyk, jeho bozky, jeho ústa na mojom hrdle... „Ja viem,“ vycerila som naň zuby. Pripomenulo mi to telocvičňu na akadémii. Zasa nám bolo pätnásť. Naklonila som hlavu a on to vzal ako dovolenie, ba priam pozvánku. Roztvoril ústa a zaboril mi dlhé zuby do krku. Bolelo to len chvíľu. Potom sa dostavilo uvoľnenie a len príjemné šteklenie a neskutočný pocit z toho spojenia. Bola som si istá, že som mu chýbala rovnako ako on mne. Striasla som sa. Ešte stále som bola premrznutá z dažďa a rozrušená z toho čo sa stalo v telocvični. Sedela som na jeho posteli, v jeho izbe. Celkom som nechápala prečo som sa nevrátila na svoj internát. Ale tak mi s ním bolo dobre, že som nemohla. „Daj si dole to mokré oblečenie,“ prikázal mi. Postavil sa pred skriňu a stiahol zo seba tričko. Po tých rokoch som zas videla jazvy z bičovania, ktoré mu mali navždy pripomínať, že agent agenta nikdy neudrie. Aj keď tým chráni česť niekoho iného... Výčitky svedomia na sebe nenechali dlho čakať. Pred očami sa mi objavil ten obraz, keď mu bič trhal kožu. Zahryzla som si do spodnej pery, aby som náhodou nezačala vzlykať ako vtedy. „Niki?“ Vzhliadla som k nemu. Ani som si nevšimla, že je zasa pri mne. „Ty plačeš?“ „Čo? Nie!“ Je pravda, že som videla trošku hmlisto. Kľakol si predo mňa a odhrnul mi vlasy stranou, aby sa pozrel na moje hrdlo. „Bolí to?“ Rukou som sa dotkla toho miesta, kde som mala stopy po jeho uhryznutí. Sykla som a rýchlo ju odtiahla. Moja regenerácia bola dosť dobrá, ale pri náhlom úbytku krvi bola trošku problematická a pomalá. „Prepáč,“ šepol smutne. „Za čo sa ospravedlňuješ?“ nechápala som. Len som dúfala, že neľutuje, naše opätovné stretnutie. „Za to, že som to spravil.“ Takmer ho nebolo počuť. Odvrátil sa. „Ale,“ nevedela som čo na to povedať. Hovoril to, ako keby si to vzal násilím. A tak to rozhodne nebolo (samozrejme, odmysliac si ten meč)! Chytila som mu tvár do svojich dlaní a obrátila k sebe. „Sme nenormálni,“ prehlásila som rázne, „konečne sa zasa vidíme a aj tak sa trestáme neopodstatnenými (moje boli opodstatnené, ale už staré) výčitkami svedomia.“ Otvoril ústa v snahe oponovať mi. Nedala som mu šancu a ďalej pokračovala. „Nemáš sa mi za čo ospravedlňovať. Chcela som to rovnako ako ty. A,“ odmlčala som sa, „som rada, že sa to stalo, že si tu so mnou. Ďakujem osudu, že sme sa opäť stretli.“ Naklonila som sa dopredu a slabo ho pobozkala. Keď som sa potom odtiahla a zasa naň pozrela, tak sa bezstarostne usmieval. Rovnako ako kedysi. Srdce sa mi rozbúšilo viac, ako bolo potrebné. „Poď,“ vyzliekol mi mokrý sveter, „zbavíme ťa tých mokrých vecí. Aby si neprechladla.“ Zakvačila som prsty za pútka jeho nohavíc, pritiahla si ho bližšie a prisala sa mu na ústa. Môj náhly a nečakaný atak ho zrejme prekvapil. Ale len na okamih. Takmer ihneď mi odpovedal s rovnakým nasadením. Neviem kde sa to vo mne vzalo, no chcela som spraviť niečo, čo sa pred tým nikdy nestalo. Doslova ma to tlačilo v hrudi a muselo sa to dostať von. Nevedela som si predstaviť, že by som si v tej izbe vypila teplý čaj, potom sa zdvihla a odkráčala preč. Ruky mi položil na chrbát a pritisol si ma čo najbližšie. Skĺzla som nižšie, palcom a ukazovákom mu rozopla gombík nohavíc. A v tom sa otvorili dvere a dnu vošiel môj obľúbený spolužiak Ivaškov. „Ale čo,“ zaškeril sa, „vy idete do toho skočiť! Môžem sa pridať?“ Len on mohol tresnúť takúto somarinu. „Andrei,“ hovoril Ilya miernym i keď podráždeným tónom. „Dobre, dobre,“ prekrútil očami, „tak aspoň pozerať. A keby dačo, tak budem radiť,“ žmurkol. Uchechtla som sa. Mala som tak dobrú náladu, že on ma nemohol nijako rozčúliť. „Ivaškov, vypadni,“ natiahol sa za topánkou a šmaril ju po spolubývajúcom. Ten mal rovnako dobré reflexy ako každý dobre trénovaný agent a poľahky sa jej uhol. Preletela ponad neho do chodby. „Ok,“ zdvihol ruky v obrannom geste, „vzdávam sa. Odchádzam.“ Pozrel ponad rameno na topánku. „Potom ti ju donesiem. A ešte, buďte na tvojej posteli. Ja viem, že by mi to Belikova rada vrátila, ale tak sme už dospe-“ „Vypadni!“ zrúkli sme obaja. Zazubil sa a zabuchol za sebou dvere. Ilya mi zahryzol do lalôčika ucha. „Kde sme to prestali?“ zašepkal a už zo mňa sťahoval mokré tielko. „V poslednom čase si ako námesačná,“ buchla Charlie dverami viac než bolo nutné a ja som sebou trhla. „Hups, sorry,“ povedala nepresvedčivo a podala mi latté z kaviarne. „Kedy mi konečne povieš o čo ide? A kto je ten fešák, čo sa okolo teba krúti?“ posadila sa vedľa mňa a snažila sa vyzvedať. Napriek tomu, že sme sa poznali len krátko, som si musela priznať, že som ju mala rada. Bola mojou prvou skutočnou priateľkou. Tri grácie zo školy sa tak nazvať nedali. Vzdychla som a odložila bokom učebnicu transfigurácie. V tvári mala nedočkavý výraz. Nemôžem povedať, že ma nebavilo ju trošku trápiť. „Lolla,“ zaúpela, „nebuď taká! Ja ti hovorím všetko.“ „Skoro všetko,“ upozornila som ju. „Toho Stevena, ktorého som tu našla nahého si mi zatajila.“ Prekrútila očami. „To nie je pravda! Poznala som ho tak dve hodiny.“ „Ešte sa k tomu priznávaj,“ pokrútila som nad ňou hlavou a odpila si z latté. Sledovala som ju ponad pohár. „Ty ma nemáš čo súdiť. Vieš, v tom zatajovaní som nevinnejšia ako ty,“ pokrčila nosom a obrátila sa mi chrbtom. Jej urážací manéver, ktorý na mňa vždy zaručene zaberal. No čo? Mala som ju príliš rada. „Ilya Dragomir,“ vzdychla som a odložila pohár. Zvrtla sa ku mne so zvedavosťou v očiach. Tvárila som sa, že to nevidím a nemám jej viac čo povedať. Znova som si položila na nohy knihu a zahľadela sa na písmenká. „Lolla,“ povedala výstražne. Zasmiala som sa. „Dobre, dobre,“ naklonila som sa k nej, „ale je to dlhé rozprávanie.“ „Pche,“ odfrkla, „ako keby ma také niečo mohlo odradiť. Drby mám rada. Bude to mať šťastný koniec?“ Nadvihla som obočie. „Žiadny koniec to predsa nemá.“ Mávla nad tým rukou. „Vieš ako som to myslela.“ „No, ak si myslela, či to bude rozprávka, tak to nie.“ „Počkaj! Idem si po servítky,“ uškrnula som sa. „Si trápna.“ Pokrčila ramenami a zatvárila sa ako anjel. „Vieš ako sa hovorí. Vrana k vrane sadá...“ Udrela som ju do ramena a vycerila na ňu zuby. „Au,“ zastukala, „to bolelo.“ „Prepáč.“ Zrejme som do toho vložila viac ako by som chcela. „Ok. Ale už hovor! Zbytočne to preťahuješ,“ pošúchala si to miesto. Zhlboka som sa nadýchla. „Ilya je môj spolužiak z Ruska a...“ „Ty si žila v Rusku?“ skočila mi do rečí. „Prečo to neviem?“ „Lebo si sa nepýtala.“ „Blbosť. Na začiatku som sa pýtala!“ „Pýtala si sa odkiaľ som prišla. A ja som prišla z Francúzska. Čiže som ti neklamala.“ Zavrčala na mňa. „Fajn. Prezradíš mi, prečo si žila v Rusku?“ Odvrátila som pohľad. „Myslela som, že sa to bude týkať toho fešáka, ktorý sa okolo mňa krúti.“ Použila som jej slová. Mlčala. Cítila som na sebe jej pohľad. Zamrvila som sa. „Čo?“ strelila som po nej. „Ty si odtiaľ ušla, však?“ Premýšľala som čo jej asi odpovedať. Nemala som potuchy. Na jednej strane som sa k minulosti nechcela vracať. No na druhej... Bola som rada, že si ma našla v podobe Ilyu. A Charlie bola moja priateľka. Najlepšia priateľka. Plus ešte spolubývajúca. Mala o mne vedieť viac, nie? A tak som prikývla. „Pred ním?“ „Nie, nie,“ až prehnane som ho bránila. „Tak?“ „Otec,“ odmlčala som sa. „S otcom sme sa príliš nemali v láske.“ Samú ma prekvapilo ako ticho som hovorila. Asi som sa vtedy hanbila. Všimla si to. Nahla sa ku mne nahla a pohladila ma po vlasoch. „Tak túto časť vynechaj.“ Uľavilo sa mi. „Odkiaľ ho teda poznáš?“ „Zo školy,“ pokrčila som ramenami, „internátna škola.“ Zamračila sa. „Internátne školy sú väčšinou čisto dievčenská alebo chlapčenská záležitosť. A on dievča rozhodne nie je. Či ty...“ „Ty si fakt nenormálna,“ uškrnula som sa na ňu a radšej si zas odpila. „Akadémia sv. Vasiliya je prominentná vojenská akadémia.“ Všimla som si jej údiv, a preto som rýchlo pokračovala. „Aby si si nemyslela, bolo nás tam šesť dievčat.“ „A predpokladám, že veľa chalanov.“ Prikývla som. „WOW! To by sa mi páčilo. S koľkými si chodila?“ Zahryzla som si do pery. „S nikým?“ „Len s Ilyom.“ „Toľko možností a ty využiješ len jednu? Lolla, zbláznila si sa?“ „No čo? Verím na...“ Nevedela som čo povedať. Lásku? Neviem či sa to tak dalo nazvať. Veď sme si svoje city nikdy nevyznali slovami. „Prečo nedokončíš?“ Mykla som ramenom. A pozrela na hodinky. „Myslím, že by som mala ísť,“ vstala som, „o chvíľu sa mi začína hodina a...“ „Lolla,“ chytila ma za zápästie, „ľúbiš ho?“ Tak jednoduchá odpoveď a... nemala som páru čo odpovedať. „Ja,“ stíchla som a zahľadela som sa z okna. Charlie si vzdychla a pustila ma. „Pri epickom príbehu ako je ten váš by to malo byť jasné. Ale ja ti pomáhať nebudem. Padaj na hodinu,“ zazubila sa a zatresla za sebou dvere kúpeľne. Klesla som späť na posteľ a pohrúžila sa do myšlienok. Ľúbiť niekoho, kto si najviac cení svoju vlasť? Bolo by mi to na niečo? Raz sa tam predsa vráti a ja tu zostanem... Zatriasla som hlavou, aby som sa toho zbavila. „Nie, nebudem si to týmto kaziť. To je ešte ďaleko. Snáď!“ Prebudilo ma cvaknutie a záblesk ostrého svetla. Pootvorila som oči. Stál tam Ilya skrývajúci sa za fotoaparátom. A zas stlačil spúšť. „Héj,“ zavrčala som ospalo a pretiahla si prikrývku cez hlavu. Začula som jeho hlboký smiech. Nedalo mi neusmiať sa. Cítila som ako sa matrac pod jeho váhou prehol. Rukou sa mi dotkol boku a pomaly sťahoval moju záchranu pred vtieravým objektívom. „Si strašne neodbytný,“ povedala som. Pretrela som si unavené oči. Deň pred tým som mala skúšku z Medzinárodnej organizácie, a tak som teraz dospávala všetky prebdené noci. Ilya mi sľúbil, že ak ho nechám u seba (Charlie chodila pomerne často domov), tak ma nechá vyspať sa. Viditeľne to nedokázal dodržať. „Ja viem,“ natiahol sa vedľa mňa a sklonil sa, aby ma pobozkal na nos. Ovinula som mu ruky okolo krku. „Čo tu strašíš tým fotoaparátom?“ „Musel som si zaznamenať ako vyzeráš, keď spíš. Bola si tak sladká,“ natočil si na prst jeden prameň mojich vlasov. „Nekecaj,“ zasmiala som sa. „Ukážem ti to?“ A už sa naťahoval za obrázkami, ktoré ležali na nočnom stolíku. „Nie,“ zakryla som si oči rukami, „nechcem to vidieť. Neznášam sa na fotkách.“ Uchechtol sa. „Prosím ťa! Nevymýšľaj.“ „To ty tu vymýšľaš,“ pozrela som na neho pomedzi roztiahnuté prsty, „sľúbil si, že ma necháš vyspať.“ „Spala si dobrých dvanásť hodín. To ti nestačí?“ zatváril sa šokovane. Prekrútila som očami a ponaťahovala sa. „Ja potrebujem toľko, koľko si povie moje telo,“ vyplazila som mu jazyk. Chvíľu na mňa len ticho hľadel. Zamračila som sa. „Čo je?“ Nechal fotky fotkami a vrátil sa ku mne. „Vyzerala si ako mačka.“ „Ilya, mal by si sa tiež vyspať. Rozprávaš somariny,“ odhodila som prikrývku a vstala z postele. Bosými chodidlami som prebehla po chladnej podlahe do kuchyne. Bola som strašne smädná. Počas prípravy na skúšky som zabúdala na správne stravovanie. Otvorila som chladničku a vytiahla odtiaľ fľašku krvi. Odpila som si a pokrčila nosom. Bola odstáta a jej chuť nebola rozhodne príjemná. „Nie je dobrá?“ „Je stará a,“ obrátila som sa k nemu. Opieral sa o zárubňu dverí v obyčajných vyťahaných teplákoch a s rukami prekríženými cez nahú hruď. V tom rannom svetle vyzeral tak neskutočne dobre, až som zabudla pokračovať. A samozrejme si všimol môj obdivný pohľad. Prešiel ku mne, vzal mi fľašku a pomaly si z nej odpil pri čom mi stále hľadel priamo do očí. Zahryzla som si do pery a prešľapla z nohy na nohu. Nevedela som pochopiť ako je možné, že aj po tak dlhom čase som bola z neho tak nervózna. „Máš pravdu. Mali by sme sa vybrať na lov,“ odložil fľašu a zaprel sa rukami o linku za mnou, takže ma svojimi pažami uväznil. Sledovala som ako sa hýbe jeho vypracované svalstvo. Nahol sa ku mne a zubami mi prešiel po odhalenom ramene. Vzdychla som. Ticho sa mi zasmial do ucha. Trochu ma to nahnevalo. Neznášala som, že vedel ako na mňa pôsobí a že má nado mnou takú moc. Zaprela som sa mu do hrude a odstrčila ho. „Si hrozný!“ „Ale no tak.“ Chytil mi zápästia, otočil ich vnútornou stranou hore a pobozkal na ne. „Vždy myslíš len na to jedno,“ hovorila som namosúrene. „Ako keby to bolo u teba nejako inak,“ nadvihol jeden kútik pier v posmešnom úškrne. Prižmúrila som oči a vytrhla som sa z jeho zovretia. Vrátila som sa späť do izby a sadla si do tureckého sedu na posteľ. Rozhodla som sa, že s ním nebudem rozprávať. „Mačička...“ „Nehovor mi tak,“ vyštekla som po ňom a otočila sa mu chrbtom. Schmatla som nejaký starý časopis a začala ním nervózne listovať. Chcela som mu to dať vyžrať. A ignorovanie bolo podľa mňa tým najlepším spôsobom. Trápne som si namýšľala, že to zvládnem. „Niki,“ zatiahol sladko a pohladil ma po líci. Schytila som mu ruku a vykrútila mu ju do neprirodzeného uhlu. Zasyčal bolesťou a vypleštil na mňa prekvapene oči. „Mačky vraj škriabu,“ precedila som pomedzi zaťaté zuby. Mala som vedieť, že ho tým akurát tak vyprovokujem. Ani som sa nezdala a už bol vyslobodený. A ja naopak uväznená na zemi pod váhou jeho tela. „Dopekla,“ zanadávala som a snažila sa ho zo seba striasť. „Ts, ts, ts, Belikova. Ivanov by z vás bol veľmi sklamaný.“ Rezignovala som. Vzhľadom na to, že ja som svoj výcvik nedokončila, nemala som proti nemu absolútne žiadnu šancu. „Fajn,“ odvrkla som. „Čo teraz?“ „Teraz,“ nadvihol sa na lakťoch, „ťa budeme šetriť. Po ráne bývaš neznesiteľná.“ Vstal a pomohol mi na nohy. Zviezol sa na posteľ a posadil si ma do lona. „Čo keby si sa pozrela na tie fotky?“ Povzdychla som si. „Máš tam aj iné než tie, na ktorých som ja?“ Zasa sa zasmial a pobozkal ma na spánok. „Samozrejme.“ Položil mi ich na kolená. A hneď z prvej na mňa pozeralo približne desaťročné dievčatko. Zdvihla som si ju pred tvár a pozorne prezrela. Strašne sa podobala na Ilyu. Na sebe mala nohavice a biele prepotené tričko. V ruke držala meč a stála v základnej pozícii. „Tasha,“ vyhŕkla som. „Správne,“ vtisol mi bozk do vlasov a objal ma okolo pása. „Predpokladám, že nikto nevie, že ju učíš,“ naklonila som hlavu na stranu. „Si prvá, ktorá to vie. Teda, až na strýka. Vlastne ten mi to navrhol. Chcem, aby získala základný výcvik. Aby sa dokázala sama brániť. Niežeby som si myslel, že niekedy bude sama. Ale, nikdy nevieš.“ „To je rozumné,“ odložila som fotku stranou a zahľadela sa na tú ďalšiu. Samozrejme som na nej bola ja ako spím. Prekrútila som očami. „Myslela som, že to budú fotky, kde nebudem ja,“ zaklonila som hlavu, aby som naň videla. „To som nepovedal. Pýtala si sa, či tam mám aj iné než tie na ktorých si ty. Práve si tam videla Tashu, nie?“ vzal mi fotky z ruky. „Niekedy je s tebou ťažká reč,“ zdvihla som ruku a pohladila ho po neoholenom líci. „Niekedy si strašne protivná,“ prstom mi prešiel po perách. „To len, keď ma niekto ráno násilne zobudí,“ usmiala som sa a zavrela oči. „Tak nabudúce budem nežný,“ priložil svoje pery k mojim a venoval mi sladký bozk. Znova som začula cvaknutie a pomedzi privreté viečka zazrela ostré svetlo. Vykukla som von oknom. Ešte stále lialo ako z krhly. Chceli sme vziať Tashu do londýnskej ZOO na okraji Regent´s Park. Ale niekde uprostred nás zastihol dážď a teraz sme všetci boli premočený na kosť. Ilya nahnal sestru do kúpeľne, aby sa ohriala pod horúcou sprchou. Nevedela som si predstaviť, čo budeme teraz robiť. Už sme neboli malé deti a z Tashi vyrástla slečna, ktorá si vždy a všade vyžadovala pozornosť. Bolo pre nás ťažké vymýšľať pre ňu rozvrh. Ale na druhej strane vyzerala, že si každú hlúposť užíva. „Nechceš sa vyzliecť?“ Na Ilyovej tvári sa objavil darebácky úsmev. Prekrútila som očami. „Je tu tvoja sestra.“ „Kým tečie sprcha, tak je to v pohode,“ posadil sa vedľa mňa na svoju posteľ. Príliš blízko. Trochu som sa odtiahla, no on ma prenasledoval až k stene. Chytil zips na mojom svetri a pomaly ho ťahal dolu. „Ilya,“ sykla som a pacla ho po ruke. „Pst,“ priložil mi prst k perám. „Kým tečie sprcha, tak je to v pohode,“ zopakoval. „Dragomir,“ vyvalila som na neho prekvapene oči (aj keď to bolo len hrané), „nechce sa mi veriť, že ste tak zvráte-“ Nedokončila som. Veta mi zanikla v smiechu, keď mi ľahučko prešiel prstami po boku. Jednoducho som bola šteklivá. „Belikova,“ stiahol mi z ramena ramienko podprsenky, „mne sa zas nechce veriť, že ste tak hluč-“ „Nejdete sa cicmať, však?“ Tento raz sa ozvala Tasha. Odskočila som od neho tak rýchlo, ako som vedela a pri tom sa snažila zahaliť. Ilya zostal kľačať na posteli, hlavu si oprel o vankúš a niečo doň hundral. Vedela som si predstaviť čo. Tasha sa posadila vedľa neho. Na tvári sa jej zjavil pobavený úsmev. Rozhodne ju tešilo, že nás vyrušila. Drgla doň. „Ilya?“ „Hm?“ Ani sa nepohol. „Čo ideme robiť?“ Nadvihol hlavu a zničene na ňu pozrel. Už chcel niečo povedať, keď v tej chvíli vpadol dnu viditeľne zmorený Ivaškov. V Ilyových očiach sa objavili diabolské ohníčky. Musela som uznať, že chudák Andrei si vedel načasovať kedy prísť na scénu. Ale mala som pocit, že tento krát sa on nebude smiať posledný. Ilya sa usmial a vtisol Tashi bozk do vlasov. „Niečo,“ odpovedal jej, „čo nás bude veľmi baviť.“ Niečo mi hovorilo, že tá odpoveď sa Tashi vôbec netýkala. „Andrei,“ chytil ho Ilya za rameno, „postráž moju sestru.“ A vystrúhal ten najprosebnejší pohľad aký vedel (a vzhľadom na to, že to robil len málokedy, tak to nebol dobrý výkon). „To po mne nechci,“ prehlásil Andrei znechutene a snažil sa dostať preč z kamarátovho dosahu. „Môžeš si sem priviesť Lauren kedy budeš chcieť,“ snažil sa Ilya ďalej. Pozrela som k stropu. Andreiov výber dievčat pre jeho posteľ nebol nijak obzvlášť prepracovaný. Na ktorú ukázal, tak tá do nej s radosťou šla (až na pár výnimiek). Ale v prípade Lauren to dosť prestrelil. Milá pekná upírka, ale strašne rada sa naviazala na všetko dvojnohé, čo o ňu preukázalo nejaký záujem. Ivaškov ešte bude plakať. Ale rozhodne som mu to nemienila vešať na nos. „To dievča ma udusí igelitkou,“ fľochol pohľadom po Tashi. Povytiahla som obočie a posmešne sa uchechtla. „Bojíš sa dvanásťročného dievčaťa?“ „Veď je to diabol,“ vzdychol. Ilya sa uškrnul a strelil mu mierny pohlavok. Myslím, že v tej chvíli zdieľal Andreiov názor. Tak trošku. „Nebudeme preč dlho,“ schytil ma za ruku, „nejako to vydržíš.“ A už ma ťahal preč. A hneď ako to bolo možné za nami zabuchol dvere. „Tak,“ chytil ma okolo pása, „a môžeme pokračovať tam, kde sme prestali.“ „Verím, že nie tu,“ zazubila som sa. „Jasné, že nie.“ Prehodil si ma cez rameno. Až som zvýskla. „Belikova, ticho!“ prikázal a vykročil. Buchla som ho päsťou do chrbta. „Okamžite ma pusť!“ „Ja nerozumieť reči tvoja kmeňa,“ odpovedal pobavene a pokračoval. Hej, dnes sa asi chcel hrať na lesného muža. Charlie sa posadila vedľa mňa a mávla na čašníka, ktorý ju samozrejme odignoroval. „A prečo ma chceš zoznámiť s tým jeho kamarátom?“ štuchla do mňa lakťom. „Nechceš si presadnúť na druhú stranu stola?“ Sedeli sme v boxe a odmietala som prijať to, že Ilya bude na druhej strane. „Bože,“ vzdychla a šuchla sa na druhú lavicu. „Odpovedz,“ naklonila sa ku mne. Pokrčila som ramenami. „Možno si budete rozumieť.“ Prižmúrila oči. „To sa mi nepáči. Určite je nejaký otrasný ulízaný bifľoš, ktorý vám robí chvostík, a preto ho chceš zavesiť na mňa. To určite nie! Odchádzam.“ Nadvihla som jedno obočie. „Charlie, zbláznila si sa? Po prvé, nikdy by som ti to nespravila a po druhé, Andrei je môj bývalý spolužiak. Druhý najlepší v ročníku. Čo sa týka boja. Čo sa týka mozgu, tak je na tom trošku horšie,“ uchechtla som sa. „Belikova,“ ozval sa zozadu známy arogantný hlas, „zasa ti nedám spávať, keď ma toľko spomínaš?“ Ivaškov. Pozrela som na neho, no nestihla som ani zareagovať. „Mozog nie je môj najpotrebnejší orgán,“ žmurkol na Charlie a už sa k nej šuchol na lavicu. „A čo sa týka vzhľadu som na absolútnom vrchole.“ Chytil jej ruku a naznačil bozk na hánky. „Moje meno je Andrei Ivaškov. Teší ma, krásna slečna.“ Už som mu chcela niečo povedať, keď ma zastavila Ilyova ruka. Položil mi ju okolo ramien a pobozkal do vlasov. „Ehm,“ zahľadela som sa na neho a zabudla aj to ako sa volám. Zas! „Charlize Bryce Bright,“ vydýchla Charlie okúzlene. To ma vytrhlo zo zasnívania. „Nefandi si Ivaškov,“ vyštekla som po ňom i keď trošku oneskorene. „Je nám dávno jasné, že ty sa nechávaš viesť tým druhým orgánom. Preto máš toľko problémov.“ „Niki, no tak! Nemohli by ste sa niekedy nechať na pokoji?“ „Mám pocit, že ona nedokáže nechať na pokoji žiadneho chlapa. Na teba je furt nalepená.“ Očervenela som od zlosti a chcela vybuchnúť. Ilya však zasiahol. Stiahol ma k sebe a pobozkal. „Drahá Charlize, teraz vidíš ako sa dá Belikovu zvládnuť. I keď mne sa to nikdy nepodarilo. Škoda.“ Z hlasu mu bolo počuť pobavenie. Ilya sa odo mňa odtrhol, a vrčiac sa otočil k Andreiovi. „Pokoj,“ zatiahol Ivaškov. „Lolla?“ ozvala sa Charlie. Pozrela som na ňu. „Prečo si ma s ním chcela zoznámiť?“ „Lebo som šarmantný a sex so mnou je jedna balada.“ „Opýtaj sa Lauren,“ zaškerila som sa na Charlie. Áno, chcela som tých dvoch zoznámiť, áno, na chvíľu som si myslela, že z toho aj niečo bude, ale... Po jeho rečiach som pochopila, že mám Charlie príliš rada. Trochu sa od neho odtiahla. „Ty si spal s Lauren?“ Zazubil sa a rozvalil sa ako nejaký mucho, ktorý má byť na čo pyšný. Charlie pokrčila nosom a strčila do neho. „Pusti ma.“ Andrei zostal zmätený, no postavil sa a nechal ju prejsť. Asi je tak trochu džentlmen. „Čo je?“ „Na to, čo použila Lauren, ja nesiahnem. A Lolla,“ ďubla ma prstom do hrude, „máš poriadny problém. Majte sa!“ Zvrtla sa na opätku a rýchlym krokom sa vmiesila do davu uprostred tanečného parketa. „Mhm,“ hľadel za ňou Andrei, „to dievča sa mi páči.“ A bez akéhokoľvek pozdravu utekal za ňou. „Prečo sme ich zoznamovali?“ opýtala som sa. „Lebo sme si mysleli, že by to bolo fajn,“ pobozkal ma na líce. „Aha! Ale nič z toho, však?“ „Nie,“ šepol a uhryzol ma do lalôčika ucha. Prstami našiel lem trička a pohladil ma po holej koži krížov. Priam som zapriadla. Všimol si to a pridusene sa zasmial. „Aspoň dostane od Charlie príučku,“ žmurkol. „Ideme si zatancovať?“ Vďaka jeho správaniu som mala skôr chuť rýchlo navštíviť izbu. Myslím, že to vedel. Zhlboka som sa nadýchla a potlačila doň. „Asi by sa hodilo vypustiť zo seba trošku, hm, energie.“ Vstal a zasmial sa. „Tak tomu hovoríš?“ Vyplazila som mu jazyk a spoločne sme vplávali na parket. Hodiny vzťahov medzi bytosťami boli niekedy dokonalou náhradou za spánok. Myslím, že som sa vtedy naučila spať s otvorenými očami. Alebo mi ten profesor spôsoboval výpadky pamäti. Znudene som zívla a obrátila pohľad na nástenné hodiny umiestnené nad vchodovými dverami. Nad otvorenými dverami. Dverami, v ktorých stál Ilya. Narovnala som sa ako keby mi niekto šľahol pravítkom po chrbte. Nadvihla som obočie. Pohľadom zabehol k profesorovi otočenému k tabuli a kresliacemu správnu pózu poklony pred hipogrifom. Ilya na mňa mávol, aby som vyšla von. Pomyslela som si, že zasa naplánoval nejaký výlet (posledne ma vytiahol z hodiny teórie rasových schopností kvôli výletu k Stonehenge. Lenže teraz sa tváril tak... rozrušene. Drgla som do Charlie. Zrejme som ju tým aj zobudila, lebo takmer vyskočila zo stoličky. „Psst,“ sykla som na ňu. „Čo je?“ aj v tom šepote bolo počuť jej rozčúlenie. „Ilya ma volá. Vezmeš mi moje veci?“ „Mhm,“ zamrmlala a už sa ukladala na lavicu. „Ďakujem,“ a už som sa pchala pomedzi zaspatých a unudených spolužiakov. Párkrát som niekomu stupila na prst a raz som zvalila nejaké zošity. No profesor sa ani raz neotočil. Buď bol príliš zabraný do svojej práce alebo ma jednoducho ignoroval. Tak či onak, vyhovovalo mi to. „Čo sa deje?“ dostala som zo seba, keď som presne zapadla do jeho náruče. „Niki, musíš odísť z areálu školy,“ pustil ma, vyzliekol si kabát a prehodil mi ho cez ramená. „Prosím?“ „Tvoj otec,“ pozrel mi do očí a chytil mi ruku, „tvoj otec sem prišiel.“ Myslím, že mi z tváre zmizla všetka krv. Nedokázala som sa ani pohnúť, nie to ešte kráčať. „Niki,“ zamával mi rukou pred tvárou, aby som sa prebrala. Zabralo. „P-p-prečo sem prišiel?“ dostala som zo seba so značnými problémami. „Prišiel za výmennými študentmi. Asi kontrola z Úradu.“ „A na čo?“ „Možno sa boja, aby sme nezdúchli,“ vyčaroval grimasu. Umelo som sa zasmiala. Nevedela som si predstaviť, že by ktokoľvek z nich, mladých kadetov, niečo také dokázal. I keď... jeden nikdy nevie. „Poď,“ potiahol ma. Nahodil rýchle tempo a ja som mala čo robiť, aby som mu stíhala. A zas som si sľúbila, že začnem opäť trénovať. V duchu som zanadávala. Nevedela som, že z otca sa stal obyčajný kontrolór. Alebo vedel, že ma tu môže nájsť? Prezradiť ma nemal kto. Vedel o mne len Ilya a Andrei. Ale ten ma mal v paži. Ostatným som sa veľmi dobre vyhýbala. V tom Ilya prudko zabrzdil. Až som do neho narazila. Vykukla som spoza neho a zbadala tak dobre známy čierny kožený plášť a čierne kučeravé vlasy. „Otec,“ zapišťala som, ale takmer ma nebolo počuť. Ilya však hlavu nestratil. Schytil ma, pritlačil k stene (áno, zas) a tváril sa, že sa bozkávame. „Dragomir,“ zaznel otcov hlas, „idi sjuda, i nusť suka tak.“ (1) Cítila som, že Ilya nechce odstúpiť. Otec by mal potom na mňa dokonalý výhľad. Pomaly sa odtiahol. Pozrela som na neho a v tvári som mu zbadala údiv. „Niki,“ šepol, „ty si sa zmenila.“ Natiahol sa a pohladil ma po tvári. Usmial sa. „Choď do Tao Ming a počkaj tam na mňa.“ Odkráčal k skupinke rusov. Dmitriy do mňa zapichol zamračený pohľad a premeral si ma ako keby som bola nejaký odporný tvor. Áno, otec sa vôbec nezmenil. Čo sa týka jeho výzoru, aj správania. Odvrátil sa odo mňa. Ešte som zazrela ako sa Ilya postavil vedľa Andreia, ktorý do neho pichol lakťom a uchechtol sa. „Ivaškov,“ zasyčal otec. Ďalej som nepočula, lebo to už som rýchlym roztraseným krokom zašla za roh. Oprela som sa o stenu a to čo som zbadala bolo úžasné. Vlasy som mala blond a moja obvyklá modrá farba očí sa zmenila na sivo zelenú. Dokonca som sa o dobrých pár čísel zmenšila. Objavila sa u mňa nová schopnosť. Schopnosť metamorfmágie. ----- 1 Dragomir... poď sem a nechaj tú pobehlicu tak Nikdy som si nemyslela, že to bude tak bolieť. Sedela som na posteli, pozerala do Ilyových očí a nechcela rozumieť. „Musím ísť,“ držal ma za ruky a sledoval moju reakciu. Krútila som hlavou, odmietala si to pripustiť. Prečo by musel? Nič nemusí. Nemôže odísť. Nie teraz! Chcela som to povedať, zabrániť mu v tom, presvedčiť, že má zostať pri mne, ale... „Niki,“ pohladil ma po líci. Znášal to rovnako ťažko ja. Aspoň som v tom dúfala. „Prečo?“ slzy sa mi tlačili do očí. „ Lebo ma volá naša vlasť,“ povedal s hrdosťou pravého vlastenca. Moja už dávno nie je. Chcela som mu povedať, že to je blud. Že jeho vlasť si to nezaslúži, že by ho zapredala v prvej sekunde, keď by mu hrozilo nebezpečenstvo. Ale na čo by to bolo dobré? Len veril tomu, čo ho učili odmalička. Mne to do hlavy nemal kto vštepovať. Otcovi som sa zďaleka vyhýbala a Arina sa zaujímala o to, aby zo mňa rástlo slušné dievčatko, ktoré sa netrápilo čo predpisujú Úrady. V 11-tich, keď som prišla na akadémiu už bolo neskoro. No aj keď som vedela, že veriť svojej rodnej zemi je jeho prirodzenosť, nemohla som to nechať tak. Nechcela som, aby odišiel. Topiaci sa aj slamky chytá. „Ilya? Ľúbiš ma?“ Stuhol. Nikdy sme si to nepovedali. Všetko tomu naznačovalo, ale nikdy sme si to nepovedali. Smutne som sa uchechtla pri pohľade na jeho kamennú šokovanú tvár a odišla k oknu. „Vedela som to.“ Všetko to bol len klam. Také zistenie po toľkých rokoch bolo... bolestivé. Dotkol sa mojich ramien a potom ma zozadu silno objal. Vtisol mi bozk na šiju. „Odpusť! Nemôžem to povedať. Keď to vyslovím, tak nás môj odchod bude bolieť ešte viac.“ To znamená, že ma predsa miluje? Otočil ma k sebe a sklonil sa, aby mal oči zarovno so mnou. „To, že teraz odídem neznamená, že sa už nestretneme.“ „Áno, neznamená.“ Chcela som tomu uveriť. Ale, ja som sa do Ruska nechcela vrátiť. A jeho domov pre neho znamenal tak veľa. „Ja si ťa nájdem,“ odhrnul mi vlasy a pobozkal na čelo. Objala som ho okolo pása a prsty mu zaborila do jeho svetra. Vťahovala som do seba jeho vôňu. Chcela som si ju zapamätať. A ešte viac som chcela, aby sme tak zostali navždy. No to nešlo. Tak rýchlo ako som sa k nemu pritisla, tak ešte rýchlejšie som ho pustila a odstúpila. „Dragomir, choď už,“ snažila som sa vyčariť čo najpresvedčivejší úsmev. Chytil mi tvár do dlaní a pritisol svoje mäkké nežné pery na tie moje. Zaprela som sa mu do hrude a odtisla ho. „Choď!“ zopakovala som a s námahou potláčala slzy. „Da svidanija, Belikova,“ (1) usmial sa, žmurkol a zabuchol za sebou dvere. „Zbohom,“ šepla som už zavretým dverám a zmorene klesla k zemi. ----- 1 Dovidenia „Je jednoducho nádherný a tak krásne bozkáva,“ rozplývala sa Charlie nad jej novým objavom. Už asi hodinu som nepočúval nič iné. Lepšie povedané, musela som. Bolo problematické, ju ignorovať. Občas bola trošku sebecká. Čo Ilya odišiel, ubehol už mesiac. A ja som chcela zabudnúť. Príliš veľa a príliš často som sa utápala vo svojom nešťastí. Ale nešlo na to zabudnúť. Nevyslovili sme tie slová, ale obaja sme vedeli, že tu sú. Vzdychla som a otočila som sa na kamarátku. „A kde si ho spoznala?“ snažila som sa hovoriť čo najnadšenejšie. „Keď som bola na prázdninách u strýka. Na móle. Keď som sa bola prejsť,“ privrela oči a vzdychla. Musím poznamenať, že jej vystupovanie bolo často viac než teatrálne. „Mali sme párkrát rande.“ „Čo je to párkrát?“ „Každý deň, celý týždeň,“ vychrlila na mňa. „Tak to je vážne len párkrát,“ povedala som ironicky. Charlie tú poznámku ignorovala. „Fajn, a čo ďalej? Kedy sa zas uvidíte?“ Pokrčila plecami. Nadvihla som obočie. „Ako to, že to nevieš?“ „Nie je z Anglicka.“ „A odkiaľ?“ „Z nejakého zapadákova menom Witchwood. Nikdy som o tom nepočula.“ Ani ja. Znelo to strašne anglicky, ale čo to mohlo byť mi bolo záhadou. „A už som vravela, že krásne bozkáva?“ zasa zopakovala nadšene. Unavene som prekrútila očami. „Len asi päťkrát.“ Obe sme vybuchli smiechom. Bola som rada, že ju mám pri sebe. Charlize s tou jej trošku detinskou povahou, teatrálnym vystupovaním a tými jej častými epizódkami a´ la naspeedovaný zajačik bola dokonalým liekom pre moje boľavé srdce. Sedela som vo veľkej sále a sledovala ako profesor medzinárodných vzťahov vysvetľuje tradičné zvyky, ktoré sú nutné pri stretnutí sa s kentaurami. Bola to strašná nuda. Možno aj preto, že pán Taulus sa mohol živiť zaklínaním hadov. Ešte som nezažila tak monotónny hlas. Vtom ma voľačo zasiahlo do hlavy a padlo to predo mňa. Zamračila som sa a obzrela sa smerom, odkiaľ to priletelo. Charlie môj pohľad nasledovala. Všetci unudene pozerali pred seba. Všetci až na jedného. Vysoký blondiak sa na mňa usmieval od ucha k uchu. Žmurkol na mňa a ja som cítila, že moja pokožka dostáva farebný nádych tak podobný farbe mojich ryšavých vlasov. Zvrtla som sa späť dopredu. A rozprestrela pokrčený papier, ktorým ma trafil. Stálo tam: „Si kočka! Poď so mnou na obed.“ Zamračila som sa. Mala som pocit, ako keby sme boli vo vyššom ročníku základnej školy. Charlie sa ku mne naklonila a keď to zbadala, zachichotala sa. Papierik som zas skrčila. „Lolli, nič si z toho nerob,“ potľapkala ma po ruke, „Anthony je trošku pojašený a jeho citový vývoj sa zastavil niekedy v pätnástich rokoch.“ „Ty ho poznáš?“ Prikývla a ďalej pokračovala šeptom: „Z hodín elixírov. Je starý ako my. Pochádza z Newcastlu. A je strašne veselý a zábavný.“ Stále som zamračene hľadela na ten papier ako keby to bolo niečo, čo mi môže ublížiť. Charlie si to všimla. „Lolla, čo môžeš stratiť, keď s ním skočíš von?“ Bola to veľmi dobrá poznámka. Nemohla som stratiť nič. Srdce aj hlavu už mala i tak stratené a myšlienky sa furt túlali do Ruska. Možno by nebolo zlé myslieť na niečo iné. Zazvonilo a všetci sa začali zberať na odchod. „Nezabudni, že klin sa klinom vybíja,“ povedala Charlie starú známu pravdu a vybrala sa našim radom preč. A ja rovno za ňou. Pozerala som do zeme, aby som niekomu nešliapla na nohu a keď som vzhliadla pred seba, zas som zbadala usmievavú tvár Anthonyho. Charlie sa pri ňom zastavila. Ja som plánovala, že pôjdem ďalej, no schválne mi zablokovala cestu. Potvora! „Zdarec Charlie,“ pozdravil jej, „čo keby si mi predstavila svoju peknú kamošku?“ Zas som sa začervenala. Avšak nie od hanby. Skôr od pohoršenia nad jeho prejavom. Pery som stisla do neúprosnej nahnevanej čiarky. Asi si to uvedomil, lebo chcel niečo povedať. No Charlie ho zastavila. „Anthony, je mojim potešením predstaviť ti Lollitu,“ štuchla ma pod rebro, takže moja prísna tvár zmizla, „Lollita, toto je Anthony.“ Podal mi ruku. „Teší ma Lollitka.“ Chvíľu som premýšľala nad tým, že ho jednoducho odignorujem a odídem, ale nechcela som byť za sprostú namyslenú kravu. Nehovoriac o tom, že v hlave mi stále znelo Charliene klin sa klinom vybíja. Tak som sa tým mienila riadiť. Jemne som sa usmiala a podala mu ruku. „Teší ma Anthony. A stačí len Lolla,“ opravila som ho. Zdrobneniny ma vždy vytáčali. „Rada zájdem na obed,“ zdvihla som papierik, aby som mu pripomenula, že to on ma o to požiadal. Spokojne, na môj vkus troška dosť frajersky sa usmial a ponúkol mi rameno. V hlave som si zanadávala a žobrala všetky mocnosti nebeské, aby som svoj čin neoľutovala. Popravde, neoľutovala som to. Nečakala som, že sa budem tak dobre baviť. A už vôbec nie, že mi s ním bude tak... ľahko. Mala som pocit, že sa poznáme neskutočne dlho. Konverzácia plynula spontánne bez jediného zádrhelu. Mali sme spoločný obed, spoločnú prechádzku, zašli sme na kávu, boli sme na kolotočoch, ktoré prišli ku kampusu, šli sme na rýchlu večeru. A keď som po polnoci plánovala odísť do izby, nedal mi možnosť. Pobozkal ma. A celé to bolo ako nejaký elektrický impulz. Najprv som ho chcela odstrčiť a vypáliť mu jednu facku, ale klin sa klinom vybíja, znelo mi zasa v hlave. A tak som sa poddala. Nechala som sa stiahnuť na jeho izbu, nechala som si vyzliecť tričko. A keď už mi rozopínal gombíky na nohaviciach... zasvietilo sa svetlo. Jeho spolubývajúci na nás hľadel so zaspatými očami. No keď si uvedomil čo sme mali v pláne, zamračil sa a ukázal neslušné gesto. „Zabudnite na to. Zajtra mám ťažkú skúšku z magických znakov,“ zavrčal a obrátil sa na druhý bok. Vlastne som mu bola vďačná. Rýchle som si natiahla tričko, vzala veci a bez toho, aby som vôbec pozrela na svojho spoločníka som pádila preč. „Lolla,“ zakričal cez celú tichú chodbu. Nezastavovala som sa, no on ma dobehol. „No tak,“ schmatol ma za lakeť a zastavil, „čo je?“ „Nič,“ fľochla som po ňom pohľadom. „Klameš,“ obvinil ma. Veľmi správne. „Kak ja uže skazala, ničego ne proischodnt,“ (1) prešla som do ruštiny, čo sa mi stávalo vždy, keď som bola príliš nahnevaná alebo rozrušená. Práve teraz to bolo všetko dokopy. Nechápavo na mňa pozrel. „Ty si Ruska?“ Prekrútila som očami. Neznášala som tieto prekvapené výrazy, keď to o mne ktokoľvek zistil. „Da! Moje meno je Lollita NIKITA Moreau BELIKOVA,“ dala som poriadny dôraz, na ruské časti svojho mena. „Pekne,“ hvizdol, „dobre to skrývaš. Žiadny prízvuk. I keď, pri poriadnom započúvaní sa, by sa tam aj našiel.“ „Anthony, ak tu chceš rozoberať môj prízvuk, tak ma radšej pusti. Nebaví ma to. A v taške mám veľmi účinný strieborný kaser,“ upozornila som na možné nebezpečenstvo z mojej strany. Len škoda, že ten môj slzný sprej bol uložený hlboko v skrini na našej izbe. Zamračil sa a moju vyhrážku vôbec nebral na vedomie. „Upokoj sa!“ povedal autoritatívne. Málokedy sa stávalo, že ma niekto svojou autoritou zasiahol. Teraz to tak bolo. „Čo chceš?“ zatiahla som bolestivo. Práve vtedy bolo mojim snom odtiaľ zdúchnuť. „Vedieť, prečo si tak zdrhla.“ „Lebo chcel tvoj spolubývajúci spať?“ „To nie je hlavný dôvod,“ poznamenal a mal pravdu. Hlavný dôvod bol môj otec a jeho pravda. Pozrela som bokom. „Nechcem o tom hovoriť.“ „Lolla,“ potiahol ma za ruku a tak som podišla bližšie, „ja ti nechcem ubližovať. Ak som bol na teba príliš rýchly, tak mi to stačí povedať.“ Zaskočil ma. „Čože?“ Ústa zas vykrivil do širokého úsmevu: „Snáď si si nemyslela, že som taký hulvát.“ Môj výraz tváre mu asi potvrdil opak. „Len som sa neudržal,“ vysvetľoval. To mi už raz niekto povedal. Bodlo ma pri srdci. „Čo tak začať ešte raz?“ Podal mi pravú ruku. „Som Anthony Cole.“ Chvíľu som na to nechápavo hľadela. Toto zistenie sa mi veľmi páčilo. Spravila som to isté. „Volám sa Lollita Moreau. Teší ma, Anthony.“ Pobozkali sme sa na líca ako keby sme sa pred chvíľou ani nesnažili dopadnúť na posteľ. ----- 1 Ako som už povedala, nič sa nedeje Anthony bol naozaj skvelá náplasť na srdce. Bol so mnou každú voľnú chvíľu. Bol nežný, vnímavý, chápal, že som dačo prežila, no nerozprávala som o svojej minulosti. O otcovi, o odchode Ilyu. A nikdy to nechcel vedieť, nevypytoval sa. Jednoducho sa snažil, aby som žila práve pre dané chvíle, čo sme trávili spolu. Šlo to. Pri ňom to bolo všetko tak hrozne ľahké. Občas sa mi zdalo, že otec je len zlá nočná mora a naopak Ilya krásny sen, čo sa navždy rozplynul. No všetko šlo až príliš rýchlo. Z kamarátov sme sa zhupli k páru, začali sme spolu bývať (čo Charlie niesla dosť ťažko a nadávala, že nás zoznámila) a dokonca som ho predstavila Damienovi. Plánovali sme spoločnú budúcnosť. Mali sme vybraté mená pre naše deti (presadil anglické mená Mina a Anthony a vôbec nechápem prečo som sa nechala tak „utlačiť“). No koniec štúdia vlial do nášho vzťahu nové možnosti, nové obzory, ktoré sme chceli dosiahnuť. „Anthony, čo je také nepochopiteľné, že ja nechcem cestovať po svete? Jednoducho chcem normálnu prácu, ktorá mi dá smer a pomôže mi usadiť sa. Nechcem byť manželkou nejakého veľvyslanca. Je to až tak ťažké pochopiť?“ Pomaly a iste som začínala byť zúrivá. Stále omieľal len to svoje, odmietal ma počúvať. „Lollita,“ zvyšoval hlas, „dostal som skvelú príležitosť. Taká už nepríde. Nemôžem ju premrhať. Nesmieš to odo mňa chcieť.“ Na chvíľu stíchol a len sme na seba hľadeli. „Lolla,“ začal znova, „ľúbim ťa. Ak ľúbiš ty mňa, tak by si ma mala chápať a nesnažiť sa ma odhovoriť. Mala by si stáť pri mne.“ Nechcelo sa mi veriť vlastným ušiam. On ma citovo vydieral. Bolo to ako zlý sen. Dostávala som od otca facky, ale nikdy ma nevydieral. Zostala som tam šokovane stáť, sledovala som ten jeho radostný výraz. Neuvedomoval si, čo práve povedal? Teraz sa mi zdal jeho výraz samoľúby. Bolo načase sa vrátiť späť do reality. Usmiala som sa na neho. „Áno Anthony,“ prikročila som k nemu, „máš pravdu. Nebudem sa ťa snažiť odhovoriť. Ale ani ty mňa. Končíme,“ oznámila som mu úplne pokojne, „nikto mi nebude hovoriť čo smiem a čo nesmiem. Po veci si prídem zajtra.“ Vzala som si kabelku a treskla za sebou dverami od nášho bytu a spoločného života. Odišla som za Charlie do jej rodného mesta, do Stratfordu. Rozchod som iniciovala ja, ale i tak mi bolo z toho zle. Celé hodiny sme sedeli u nej v izbe. Dovolila sa mi jej vyplakať, počúvali sme smutnú hudbu, smiali sa, jedli veľmi veľa zmrzliny. Pomáhala mi takpovediac zabúdať. A išlo jej to celkom dobre. „Nie som si istá, že by som mala ísť s tebou,“ vzdychla som. Charlie sa ma snažila donútiť, aby som išla s ňou a s jej niekdajším objavom von. „Lollita! Láskavo sa choď upraviť a obliecť. Ja ťa tu samú nenechám, a potom prepasiem svoje dlho očakávané repete rande s chlapom mojich snov. A v takom prípade by som bola veeeľmi nahnevaná.“ Na kamarátke mi záležalo. Tak som jej nechcela skaziť rande. Namaľovala som si šťastnú masku, obliekla som si krátke sexi šatočky (Nie, nechcela som jej ho prebrať! Len som nechcela byť za puťku.), vypočula som si poučenia ako neopi sa, lebo skončíš dakde v hotelovej izbe a mohli sme ísť. Vyšli sme pred dom a tam ju už čakal. Charlie mu vybehla v ústrety, a tak som spomalila krok, aby som im dala čas. No raz som tam dôjsť musela. Musím povedať, že tváriť sa ako bezduchý kôl v plote mi ide dokonale. Ale nakoniec si ma všimli. „Och,“ odtrhla sa od neho, „prepáč, že sme tak nespoločenskí. Lollita, toto je Evan. Evan, toto je Lollita,“ odstúpila od veľmi pohľadného muža. Napriahla som ruku a široko som sa naň usmiala. „Lollita Moreau,“ predstavila som sa úplne. Chytil mi ruku, sklonil sa a naznačil bozk. „Evan Nyx Delfith. Je mi cťou, slečna Moreau. Som rád, že vás spoznávam. Charlize mi o vás neustále rozpráva. Alebo skôr píše.“ „Vážne?“ pozrela som na kamarátku. „Nevedela som, že ma toľko ohovára.“ „Ale len v dobrom,“ obraňovala sa a položila si ruku na hruď, „prísahám.“ Uškrnula som sa. Neviem prečo, ale z tých dvoch som cítila životnú lásku. Pravú, čistú... a v podstate ešte nič nezažili. Ani neviem prečo, ale pripomenulo mi to Ilyu. Sťažka som prehltla, no šťastná maska mi nespadla.  Ukrajina Zamestnanie som si našla v Londýne, v „hlavnom stane“ Inšpektorátu sociálnych čarodejníckych inštitúcií. Vysielali nás do rôznych štátov kontrolovať nemocnice, domovy, ústavy, školy, boli sme inšpektori pre celé ministerstvá. Preto sme sa nazývali Alfovia. Vymyslel to niekto už veľmi dávno a zaužívalo sa to. Mala som pocit, že sa dostávam do nových, správnych koľají. Dokonca som dokázala zvládať svoje preskakovanie jazyka pri veľkých citových zmenách. No neskôr sa to čo som pochovala, postupne dostávalo na povrch. Zas ma niečo ťahalo preč. Domov, do Ruska. Ale na druhej strane ma to tak veľmi odpudzovalo. Vedela som, že tam je otec. A to znamenalo, že kebyže prekročím hranicu, okamžite by to vedel. A tak, keď som zistila, že hľadajú inšpektora pre Ukrajinu, okamžite som po tom skočila. No pred tým som sa rozhodla zmeniť si meno. Istota je guľomet. A tak som sa po rozhovore s Damienom rozlúčila nielen s menom Belikov, ale aj s Moreau. Nikity som sa nevedela zbaviť. Bola to spomienka na Ilyu. Šla som skoro domov. Tak blízko a pritom tak ďaleko. Tam na mňa Dmitriy nemohol dosiahnuť. Myslela som si... „Máš to?“ opýtala som sa svojej asistentky Clare, ktorú som si „doniesla“ z Anglicka. Nepáčila sa jej predstava žiť v Kieve. Ale ja som si stála za tým, že ju tam potrebujem. Jednoduché vysvetlenie. Aj naďalej som chcela mať spojenie so svetom, kde som bola naozaj šťastná a mohla žiť bez strachu. Takmer úplne bez strachu. „Áno! Tu to máš,“ strčila mi do ruky jednu zložku. Mala som ísť kontrolovať skupinu strážcov budovy ministerstva a vôbec sa mi do toho nechcelo. „Je tam všetko?“ nakukla som do dosiek. „Samozrejme,“ zamračila sa na mňa. Mierne som sa na ňu usmiala. „Bola to len kontrolná otázka. Moje alibi. Keď tam všetko nebude, tak ťa po tejto otázke môžem zjazdiť,“ zvrtla som sa na opätku a odchádzala preč. „Rozopni si na blúze ešte jeden gombík,“ poznamenala sucho. „ČO?“ pozrela som na ňu šokovane. „Čo čo?“ rozhodila rukami. „V Modernej čarodejnici písali, že chlapi potom prezradia aj to, čo nevedia. A ak sa Borya nemýli, tak ťa čaká čisto mužská skupinka.“ „Na to si musela čítať Modernú čarodejnicu?“ Prekrútila som očami. „A kto je zasa Borya?“ Vzdychla. „Netráp sa tým a choď. Lebo budeš meškať viac ako svojich klasických päť minút.“ Zastala som pred dverami do konferenčnej miestnosti na štvrtom poschodí hlavnej budovy ministerstva. Ešte vo výťahu som spravila tak ako mi Clare poradila. A teraz som premýšľala, či to radšej nezmením. „Čert to ber!“ zamrmlala som, stlačila pozlátenú kľučku a vošla dnu. „Panovje, choroši deň,“ pozdravila som bez toho, aby som na nich čo i len pozrela. Postavila som sa k vrchstolu a až vtedy som k nim zdvihla zrak. A takmer ma to stálo život. Hneď oproti mne sedela veľmi dobre známa osoba. Dych sa mi zastavil, srdce prestalo biť, mala som pocit, že sa mi podlomia kolená a zosuniem sa k zemi. Zaprela som sa o stôl. Ten pocit trval len chvíľu. Nemohla som dovoliť, aby som stratila pri týchto starších strážcoch zákona nervy. Zhlboka som sa nadýchla a bez toho, aby som tým smerom ešte vôbec pozrela, im rozprávala, prečo tam pred nimi stojím a že budem musieť s každým osobitne. Popravde, nebolo by to vôbec nutné, ale ja som s ním musela hovoriť. Tlačilo ma to na prsiach a nedovolila dýchať. Odišla som teda do vedľajšej menšej miestnosti a volala ich podľa abecedy. Netrvalo dlho kým prišiel na radu on. Hľadela som na to meno a ruky sa mi triasli. Dvere sa zabuchli a ja som cítila, že sa týči nado mnou. No bála som sa naň pozrieť. „Nikita,“ ozval sa. Zhlboka som sa nadýchla, zaklonila hlavu a pozrela rovno do tmavomodrých očí. Nič nepovedal. Len ma odrazu schytil za rameno a vtiahol do svojej mocnej náruče. „Ilya,“ šepla som a slzy sa mi valili po lícach. „Niki,“ pohladil ma po líci, „čo tu robíš?“ Rozosmialo ma to. To isté povedal aj pri našom znovuobjavení na univerzite. A zas som si to všetko chcela pripomenúť. „Veď si to počul. Som tu ako inšpektorka, vyslanec z Londýna,“ usmiala som sa a zotrela si slzy. „Zasa nehovoríš rusky?“ naklonil sa a pobozkal ma na čelo. Trochu sa ma dotklo, že to bolo tak nevinné, no radšej som to rýchlo zahnala. Pokrčila som ramenami. Stále som sa chcela vyhýbať domovu... Bola som trošku rozpoltená. Zasa. Rovnako ako v Anglicku. Až teraz som si uvedomila ako veľmi mi chýbal. Viac ako prvýkrát. Tento raz som niekde v hĺbke srdca tušila, že keby povedal, aby som šla s ním do Ruska, tak by som pristúpila. Ja by som vtedy bežala za ním aj do pekla, keby chcel. „Ok,“ rozosmial sa. „Ale čo tu robíš ty? Neviem či o tom vieš, ale Rusko je pár stoviek kilometrov na východ.“ „Som tajný agent,“ odpovedal jednoducho. Zamračila som sa. Spomenula som si na prípady tajných agentov, ktorí sa nikdy nevrátili domov. Počas môjho detstva bol každý mesiac aspoň jeden oplákavaný v nekrológoch na 19. strane Moskovského veštca. „Prečo?“ chytila som ho za ruky. „Vláda prikázala,“ zdvihol mi ruku a pritlačil si ju k lícu. Zmenil sa. A strašne. Bol, drsnejší. Vlasť mení chlapcov na mužov, hovorievala Arina. Cez pravé oko sa mu tiahla dlhá škaredá jazva. A ako upír to tam nemal mať. Také zranenia nezanecháva čepeľ. Také tvoria silné kúzla čiernej mágie. Dotkla som sa jej prstom. „To nevyzerá dobre.“ Odtiahol hlavu. „Je to v poriadku,“ zažmurkal a snažil sa zmeniť tému, „Chýbaš mi.“ Preplietol nám prsty. Už som chcela odpovedať, keď som pozrela dole a zbadala niečo, čo som nečakala. V tej chvíli som mala pocit, že mi dal niekto facku. Na prstenníku ľavej ruky mal obrúčku. Rýchlo som od neho ustúpila a aj naďalej hľadela na pásik zlata. Pochopil. „Niki, ja som musel. Ale...“ „Prečo tam dávaš ale?“ prerušila som ho a pohľadom pomaly kĺzala po jeho ruke až k tvári. „Jednoducho sme šli každý inou cestou. Nemám ti čo vyčítať.“ I keď som tak veľmi chcela. „Niki,“ natiahol sa za mnou, no ja som zas len ustúpila. Smutne spustil ruku k telu a zapozeral sa do zeme. Zostali sme v trápnom tichu. „Ty si slobodní?“ Prikývla som. Anthony bol v podstate nič. Len neúspešný klin, ktorý zo mňa Ilyu nevytlačil. Otočila som sa mu chrbtom a oprela sa ramenom o rám okna. „Poznám ju?“ Nedalo mi to. Chcela som vedieť, ktorá mi ho ukradla. „Nie,“ hlesol a vedela som, že podišiel ku mne bližšie, „ale ona nie je ty.“ Uchechtla som sa. „Dobre vedieť. Predpokladám, že je to slečna v pravom slova zmysle, ktorá chodila na Moskovskú cársku akadémiu.“ „Áno, ale,“ pocítila som jeho ruku na svojom páse, ako si ma pritiahol k sebe, „o to som nikdy nemal záujem.“ Smútok mi trhal dušu na kusy. Nerozumela som čím som si to zaslúžila. Osud mi v osobnom živote hádzal pod nohy jeden kameň za druhým. A mám pocit, že práve tento ma definitívne položil na lopatky. „Možno by som to bola ja, kebyže moja matka žije. Potom by bol otec normálny a nebola by som v Omsku. Alebo by som ťa nikdy nestretla a všetko by bolo v poriadku. Nebola by som tvoja....“ Strašne som milovala boj, to ako nás drezúrovali, neznášala som etiketu a čaje o piatej. Ale v tej chvíli som preklínala otca asi najviac v celom živote. „Niki! Tak nehovor! Si moja a aj budeš.“ „Už nie,“ obrátila som sa k nemu čelom, postavila sa na špičky a čo najvášnivejšie ho pobozkala. Prekvapilo ho to, no rýchlo sa spamätal a začal mi to oplácať. No to som sa už ja odťahovala. Aj sa mi to podarilo. Ruku som mu položila na srdce. Medzi rozopnutými gombíkmi košele som zahliadla lesk draka. Navždy tvoja. Pohladila som ho prstom. Premýšľala som či mu ho nemám strhnúť a vziať si ho späť, ale... Nedokázala som to. Zhlboka som sa nadýchla. „Zbohom, Dragomir,“ povedala som ľadovo. V hrudníku sa ozvala bolesť, ktorú mi spôsoboval chlad z môjho zmrazeného srdca. Bolelo to. Hrozne to bolelo. Musela som vypadnúť. Zvrtla som sa a utiekla ako dieťa. Zabuchla som za sebou dvere a nevnímajúc, že zahadzujem svoju kariéru, som utiekla nielen od povinností toho dňa, ale rovno aj z Ukrajiny.  Witchwood  Po porušení pravidiel vždy príde trest. Na niekoľko rokov ma zavreli na pracovné miesto medzi kartotékami úradu. Mala som na práci zakladať zložky, triediť, upresňovať... Bolo toho veľa a mne začínal Londýn liezť na nervy. Cítila som sa sama. Charlize odišla preč. Istý čas bola u Evana v tom zapadákove, ktorého meno mi vyšumelo z hlavy. No vrátila sa s očami červenými od plaču. Zjednaná svadba jej prekazila celoživotné šťastie. Po dvoch týždňoch odišla za snúbencom na druhý kraj sveta. Do Luisiany. Nielenže som sa cítila sama. Ja som oficiálne bola sama. A nevedela som, čo s tým spraviť. Nechcela som bežať za strýkom. Musela som sa z toho vyhrabať sama. A tak, keď som zasa videla na výveske, že sa hľadá alfa na nechcené miesto, chňapla som potom. Čo mali robiť? Mohli to len dovoliť. A tak som vymenila veľký hlučný Londýn za malý tichý prachom zapadnutý Witchwood, o ktorom som ani nevedela, kde je. Nie, nevedela som, kde ten Witchwood je a ani čo od neho očakávať. Bol to jednoducho zapadákov. Jediné, čím som si bola stopercentne istá bolo, že tam žije Evan, Charlieina tajná láska. Teda, dá sa skôr povedať, že som v to len tajne dúfala. Celý život, kam som prišla, tam som bola sama. A čím som rástla, čím som si stále viac a viac zvykala na mne blízkych ľudí, ktorých som milovala a ktorí milovali mňa, tak tým horšie som znášala dlhodobé odluky. Fakticky som už potrebovala niekoho známeho, s kým sa dá hodiť reč. Príchod bol ťažko opísateľný. Šokový! Vždy som bola zvyknutá na veľké mesta. Moskva, a Londýn boli obrie mestá. Už Toulouse som považovala za menšie mesto. Witchwood tvorený radnicou, administratívnou budovou pobočky ministerstva, jedným pohostinstvom a hlavnou obchodnou ulicou bol pre mňa desivou nočnou morou. V hlave som si nadávala, že som spravila takúto osudnú chybu. Opustiť Londýn! Strašne, strašne zlý nápad. Upísala som dušu diablovi - slobode a teraz musím za to pykať. Ubytovala som sa v pohostinstve. Krčmár bol tichý, strohý a vyzeralo to tak, že nikdy necítil potrebu pýtať sa viac ako bolo nutné. Flegmatik. A to mi vyhovovalo. Na rozdiel od mojej izby. Vyblednuté prúžkované hnedé tapety, zaprášené obrazy, zápach zatuchliny. Viditeľne bol hostinský flegmatický aj čo sa týka upratovania. Potom čo som si sadla na rozheganú posteľ a spod periny vybehol nejaký bližšie neidentifikovateľný chrobák, mala som dosť a premýšľala nad rýchlym ústupom – útekom späť do Londýna. Ale potom by už nenasledoval trest v podobe starej nudnej knižnice. Bolo by to rovno prepustenie. Tak som sa pozviechala a spravila jediné možné riešenie... Tú izbu som vydrhla od podlahy po strop. Ale bola som absolútne rozhodnutá, že čo najskôr si musím kúpiť dom. Na to, že dom pod lesom bol opustený päť rokov, nevyzeral vôbec schátralo. Úradník, vyslanec miestnej richtárky, ktorú som aj po mesiaci pobytu v tom zapadákove ešte nestihla spoznať, ma vzorne čakal pred bránkou obkolesujúcou pozemok. „Dobrý deň,“ naznačila som mierny úsmev a obzerala sa po pozemku. Len kútikom oka som zazrela ten nepatrný pohyb hlavou čo by pozdrav. „Aké to je veľké?“ „Ehm,“ nakukol do lajstrov, „nie je to tu uvedené, ale je to stredný pozemok. Tiahne sa až do lesa. Odtiaľ je k domu otvorený prístup.“ Nadvihla som obočie. Jeho nepripravenosť ma urážala. Nebola som na to zvyknutá. „Otvorený? Prečo odtiaľ nie je chránený?“ Pokrčil ramenami a ja som už už chcela povedať niečo štipľavé o jeho neschopnosti, keď som si všimla jeho pohľad. Mlčky som na neho skúmavo hľadela. Bol smutný. Bolelo ho, že tam musí byť. Natiahla som k nemu ruku. „Ak chcete, ja tam pôjdem aj sama,“ ponúkla som sa a čakala, že mi podá kľúč. Rázne pokrútil hlavou. „Nie, nie! Som tu preto, aby som vás previedol.“ Radšej som prehltla poznámku o jeho nepripravenosti a vykročila som po štrkovej príjazdovej ceste. „Takže,“ začala som znova, „prečo to nie je od lesa chránené?“ „Pretože,“ pretrel si oči, „bývalá majiteľka mala záľubu v chove vlkov. Po okolí sa potulovala dosť veľká skupina.“ „Chateau de Loup. Preto ten názov? Hm, neobvyklé. Ale vlci? Pri takomto mestečku? Nebolo to trocha nebezpečné?“ V mojom hlase musel počuť to prekvapenie. „Vedela ich dobre ovládať,“ vzdychol a pridal do kroku. Akoby sa predo mnou a mojimi otázkami snažil ujsť. Bola som zvedavá, čo sa predo mnou snaží skryť. Vybehol tých pár schodíkov a už otváral dvere. Vstúpila som do priestrannej haly s leštenou mramorovou podlahou. Chovala vlkov a viditeľne jej peniaze nerobili problém. V hlave mi behali mená všetkých dôležitých rodín, ktoré by niečomu takému odpovedali. Podišla som k neďalekému oblúku a nakukla do ďalšej miestnosti. Obývačka s kamenným krbom a nábytkom prikrytým bielymi plachtami. Zostalo tam hádam všetko. Natiahla som sa a stiahla som jednu z plachiet. Malý stolík s mahagónovou truhlicou a vedľa nej rám s fotografiou. Nadvihla som veko a ozvala sa z tichá klavírna hudba. A keď som ju otvorila úplne, z jej útrob sa vynorila malá baletka tancujúca dokonalými ladnými pohybmi presne podľa rytmu. Vyčarilo mi to úsmev na tvári. Vzala som fotografiu a zapozerala sa na ňu. Žena v bielych splývavých šatách držala v náručí dieťa s blond vlasmi a za ruku držala malé dievča. Ona sa šťastne usmievala, dievča sa trošku mračilo a škaredo pozeralo na druhého drobca. „To je majiteľka,“ ozvalo sa mi spoza chrbta a mnou tak šklblo, až mi rám vypadol a treskol o zem. Sklo sa roztrieštilo na márne kúsky. Sama sebe som vynadala za to, že strácam reflexy. Dlho som netrénovala a tak to aj vyzerá. Ilya by... Rýchlo som myšlienku na neho potlačila. Na čo sa trápiť? Úradník to už aj upratal a teraz on zvieral fotku v rukách. No na rozdiel odo mňa, on na ňu zazeral s nenávisťou. „Prečo odtiaľto odišli?“ „Pretože museli,“ ani na mňa nepozrel. Jeho jednoduché odpovede ma hnevali. „A to tu nechali všetok nábytok?“ Rozhliadol sa. Mala som pocit, že tento fakt si uvedomil až teraz. Uchechtol sa. „Viete, slečna Brutus,“ zahľadel sa mi do očí, „keď ste na úteku a skrývate sa, tak nepotrebujete nábytok.“ Ešte raz pozrel na fotku a zhnusene ju položil na jej pôvodné miesto. Tentoraz nečakal, že ho postrčím ďalšou otázkou. „Madame Lupus bola uznávaná čarodejnica, elatiorka miestnych upírov. Okrem toho pracovala na Belfirine ako profesorka – vedúca fakulty, vlastnila obchod, bola zadobre so všetkými,“ spravil prstami úvodzovky, „osobnosťami vo Witchwoode. A potom sa niečo zmenilo. Nikto to nečakal. Len raz začal po okolí vraždiť vlk. Obviňovali sme ju, že nezvláda svoje zvieratá. No samotnej ministerke odprisahala, že to tak nie je. Všetci boli naivní. V podstate nám hovorila pravdu. Neboli to jej vlci. Jednoducho si nikto nevšimol zmenu v jej povahe, správaní. Vždy bola tvrdá, no odrazu to prerástlo do sadizmu. Jednoducho sa stala krvilačnou viac ako sa na upíra patrí. Začala zabíjať študentov.“ Až teraz som si spomenula na to, že ten prípad poznám. Bola som ešte na škole, keď sa o tom písalo v novinách. Obzvlášť veľmi veľká krutosť. Málokedy vídaná. Odborníci tvrdili, že to je istý druh pomätenia. Ale nepamätala som si, že by tam bol spomenutý Witchwood. „Jedna zo zabitých bola aj moja mladšia sestra,“ pokračoval už cez zaťaté zuby, „a keby som mal tú moc, tento dom vypálim do tla.“ Byť s ním ešte chvíľu, tak si ho aj začnem vážiť. „To by už ničomu a nikomu nepomohlo.“ „Mne určite.“ Pokrútila som hlavou. „Určite nie.“ Vrátila som plachtu späť na jej miesto. „Poďte, chcem spísať papiere.“ Zhrozene si ma prezrel. „Vy to chcete aj keď ste si vypočuli aká to bola vrahyňa? Vyvraždila tretinu školy a mesta.“ Trošku ma to zaskočilo, no i tak som bola rozhodnutá stáť si za svojim. „Áno, chcem. Napriek tomu čo si myslíte vy, ja tu cítim lásku a pohodu. Tento dom nenasal jej zlobu.“ Chvíľu na mňa nechápavo zazeral, potom nad tým mávol rukou a hundrajúc sa vybral smerom von. „A ešte niečo. Ako sa volala?“ „Naomi Lupus,“ zavrčal ponad plece a zmizol za rohom. Ubehol polrok počas, ktorého mi Evan veľmi pomohol zabývať sa. Witchwood a Belfirin mali značné problémy. Richtárka Isis Nyx Delfith bola stratená a riaditeľka Rona de Lioncourt z nejasných dôvodov natoľko oslabla, že jej povinnosti dočasne prebrala Elbereth de Lioncourt, jej sestra. Naopak ministerka Melissa Ardelys Delfith, Evanova manželka, mala vo všetkom poriadok. Vymenila niekoľko neschopných zamestnancov za veľmi spoľahlivých. S pár papiermi sme sa rýchlo vysporiadali. V ostatných inštitúciach to bolo ťažšie. Okrem svojich záležitostí alfy som prevzala profesorské miesto. Po madam Vrahyni zostalo miesto profesora transfigurácie prázdne. Je pravda, že s deťmi mám problémy, no naopak tento predmet som na výške celkom obľubovala. Tak prečo to neskúsiť? Dá sa povedať, že až na pár malých odchýlok, šlo všetko pekne poporiadku, podľa očakávaní. Ale len polroka... „Nebesá, Charlie,“ vrhla som sa kamarátke okolo krku. Na prahu môjho domu sa objavila nečakane a s červenými uplakanými očami. Silno ma objala a znova sa rozplakala. „Charlie,“ jemne som ju od seba odtiahla, „čo sa deje?“ „Ja-ja-ja,“ nedokázala zo seba dostať vetu a celá sa triasla. „Poď dnu,“ ťahala som ju za sebou. Nevideli sme sa roky a stále som nemohla uveriť, že ju vidím. Na začiatku mi písala listy, z ktorých bola cítiť nechuť voči manželovi. Potom listy prestali. Jasné, bála som sa o ňu, ale niekoľkokrát mi dala jasne najavo, že moja návšteva by nepriniesla nič dobré. Posadila som ju do kresla a prehodila cez ňu veľkú huňatú deku. Ešte som si nenajala žiadnych pomocníkov, tak som sama zabehla do kuchyne a priniesla jej fľašku krvi. „Zlatko, napi sa.“ Pokrútila hlavou. „Charlize, nebudeme sa tu dohadovať. Je to trápne,“ povedala som dôrazne. Chvíľu na mňa hľadela a až potom spravila to čo som od nej chcela. „Dobre,“ prešla som jej rukou po vlasoch, „teraz ti bude lepšie.“ Na to, že ju nechcela, tak ju spráskala pomerne rýchlo a na jeden šup. „Ďakujem,“ oprela sa o operadlo, zaklonila hlavu a zavrela oči. „Takže, čo sa deje?“ začala som. Bola som rada, že ju vidím, ale musela som poznať pravdu. Istotne tu nebola na spoločenskej návšteve. To by tak nevyzerala. Narovnala sa a pozrela na mňa smrteľne vážnym výrazom. „Utekám.“ „Pred manželom?“ nevedela som si spomenúť na jeho pre mňa trošku komplikované meno. Pokrútila hlavou. Ak som z listov vyrozumela správne, tak to bol tyran. Niekoľko krát som sa jej ponúkla, že to spoločne vyriešime. Ale zakaždým to zamietla. Že by to nepomohlo a skôr jej to ublížilo. Takže som teraz celkom nechápala pred kým iným by mala utekať. „Tak pred kým?“ „Pred strážcami zákona, úradmi, členmi jeho rodiny,“ rozhodila rukami, „vyber si.“ „O čom to hovoríš?“ Naklonila sa ku mne a stíšila hlas. „Zabila som ho.“ A vyslovila to bez najmenšej známky smútku. S Charlie sme sa dohodli na tom, že najlepšie bude, ak si zmení meno. Premenovala sa na Charlotte Tudore Bride. Tak ako ja, tak ani ona sa nevedela celkom zbaviť minulosti. Potrebovala mať aspoň pocit, že sa niečo nezmenilo. I keď to bola len podobnosť mien. Presviedčala som, ju, že najlepšie bude, ak zostane so mnou tu vo Witchwoode. Veď kto by ju hľadal v takom zapadákove? A, vďaka nebesiam, súhlasila. Čoskoro sa mi ju podarilo pretlačiť na pohovor s ministerkou Delfith. Keďže pôvodná richtárka bola preč (kvôli obvineniu z prenevery peňazí), tak bol tento post prázdny. A napriek tomu, že ja sama som mohla zaťahať za motúziky, chcela som, aby za mnou stála aj ďalšia vplyvná osoba. Melissina sekretárka nám podala šálky s kávou. Zatiaľ čo sa ony dve bavili o rôznych povinnostiach richtárky, ja som v tichosti tŕpla. Celý čas som myslela na to, čo by sa mohlo stať kebyže teraz vojde Evan. On si veľmi dobre pamätal bývalú milenku. A potom čo ho opustila bez rozlúčky, bez akéhokoľvek listu, v ktorom by všetko vysvetlila sa veľmi hneval. Rozprávala som sa s ním o tom po príchode do Witchwoodu. Nenávisť voči nej z neho priam sršala. A tak bolo len prirodzené, že bol môj strach oprávnený. „Zatiaľ budete mať po ruke svojho asistenta,“ povedala Melisse a ja som na ňu konečne obrátila svoju pozornosť. „Lucas Rende pracuje na radnici už pomerne dlhú dobu a všetko vám ukáže.“ Pokrčila som nosom. Bol to anjel a nepáčilo sa mi, že bude s Charlie v priamom kontakte niekto taký. Teraz potrebovala pri sebe skôr silných upírov. Najlepšie Elatiorov. A v tej chvíli ako sa to slovo objavilo v mojej hlave, vstúpil dnu jeden z nich. Evan. Srdce sa mi zastavilo. Celý čas upieral zamilovaný pohľad len na svoju milovanú ženu. „Dobrý večer,“ pozdravil, pristúpil k nej a pobozkal ju. Pohľadom som blysla po Charlie. Bola bledá ako stena. „Drahý,“ odtiahla sa od neho ministerka, „dovoľ, aby som ti predstavila novú richtárku, Charlotte Tudore Bride.“ Ako v spomalenom filme som sledovala ako sa Evan obrátil na niekdajšiu milenku. Ako sa mu v očiach zračil zmätok a striedavo hľadel na mňa a Charlie. Otvoril ústa, no hneď ich aj na prázdno zavrel. Pohľad sa mi zatvrdil. Natiahol k Charlie ruku. „Teší ma slečna Bride! Dúfam, že sa vám bude u nás páčiť.“ Objal manželku okolo pása a pritiahol si ju bližšie. Cítila som, že Charlie to zabolelo. Vyskočila som na nohy. „Evan, môžeme sa pozhovárať?“ „Je to nutné?“ zamračil sa. „Chcem ísť domov so svojou ženou,“ povedal dôrazne a celý čas upieral pohľad len na Charlie, ktorá sa pod tým náporom až prikrčila. „Nebude to dlho trvať,“ vykročila som k dverám. „Týka sa to tej zabitej upírky.“ „Stala sa nejaká vražda?“ udivila sa Mel. „Nič zvláštne miláčik,“ pobozkal ju na nos. „Len to bolo trošku drsné U čarovnej paličky. To sa týka iba upírov. Za chvíľu som späť.“ Vypochodoval von a ja za ním. Kým sme nedošli do jeho kancelárie, tak sme celý čas mlčali. No ako sa zabuchli dvere, spustil sa ohňostroj. „Lollita,“ vykríkol, „čo to má dočerta znamenať?“ „Evan, prosím, upokoj sa!“ „Ako sa mám upokojiť, keď v pracovni mojej manželky stojí moja bývalá milenka so zmeneným menom? A ešte z nej bude richtárka.“ Ešte šťastie, že bola budova prázdna. V opačnom prípade by nás všetci zaručene počuli. „Pozri Evan, teraz ti nič nebudem vysvetľovať al-“ „Ale,“ prerušil ma, „ty mi to budeš vysvetľovať. Teda ak nechceš, aby som teraz šiel za Melissou a všetko jej vyklopil.“ Prekrútila som očami. Z duše som nenávidela fakt, že Elatiori mali nad ostatnými upírmi takú psychickú prevahu. Pozrela som do zeme a podvolila sa jeho žiadosti. Všetko som mu dopodrobna vysvetlila a dúfala, že v ňom sú aspoň nejaké posledné zvyšky pekných spomienok, ktoré by mu zabránili vykecať pravdu. Nechať Charlie vo Witchwoode samú mi bolo proti srsti, ale... Práca bola práca a môj nadriadený zasa riadny imbecil, ktorý mi na Londýnskej konferencii dal poriadne vyžrať môj útek z Kyjeva. Pred približne päťdesiatimi ďalšími inšpektormi z rôznych kútov sveta to bol dosť veľký trapas. Odchádzala som odtiaľ rozčúlená a zároveň nešťastná, že som si to tak u neho pokazila. Keď som sa na to pozrela s odstupom času, tak som si pokazila kariéru. Jedným neuváženým krokom kvôli... Nadhodila som si tašku, aby som si lepšie chytila kopu rôznych dokumentov a príručiek, keď vtom niekto vybehol spoza rohu a rovno do mňa vrazil. Všetko mi vyletelo z rúk a rozmetalo sa po celej chodbe. „Dopekla,“ zanadávala som a bez toho, aby som sa pozrela kto to bol som sa zohla dole, „nevieš dávať pozor kadiaľ ideš?“ „Prepáč,“ odvetil ten druhý a ja som zmrzla na kolenách naťahujúc sa za nejakými papiermi. Zdvihla som hlavu hore a takmer mi vypadli oči. „Anthony,“ dostala som zo seba. Nádherne sa usmial a mňa pichlo pri srdci. Prečo som vlastne od neho odišla? Pred očami sa mi objavil obraz Ilyu. To nebol celkom ten pravý dôvod, ale v podstate tam zohral istú rolu. On vlastne hral rolu v každej chvíli celého môjho poondiateho života. „Ahoj,“ čupol si ku mne a podal mi pár papierov, „Lolla.“ Nervózne som sa naň usmiala a radšej sa zasa venovala zbieraniu papierov. Bola som si sakramentsky istá, že sa červenám. Zostalo tam visieť trápne ticho. Až keď sme všetko poskladali, dovolila som si naň pozrieť. Stále sa usmieval. „Ako sa máš?“ opýtal sa a mne v hlave lietali všetky možné odpovede, ale ani jedna pravdivo nevystihovala realitu. „Ujde to,“ dostala som zo seba a naďalej pozerala do jeho tmavosivých očí. „Nezdá sa mi,“ natiahol sa a pohladil ma po líci. Silnejšie som zovrela tie materiály, aby som sa nerozklepala. „Vyzeráš unavene.“ Odhrnula som si vlasy a využila tak možnosť sa od neho odtiahnuť do bezpečnej vzdialenosti. Vstala som a narovnala sa. „Mali sme výročnú konferenciu. Bola trochu, hm, náročná.“ „Aha,“ odvetil sucho. „Ale ty tu už nepracuješ.“ Nadvihla som obočie. „Ako to vieš?“ Samoľúbo sa usmial. „Ja viem všetko.“ Prekrútila som nad tým očami. Neznášala som tieto silné reči. „Alebo si sa opýtal.“ „Odhalila si ma,“ žmurkol. Uchechtla som sa a vzala si tašku. „Tak som rada, že som ťa videla, ale už m-“ „Poď so mnou na obed,“ skočil mi do reči. Pery sa mi natiahli do širokého úsmevu. „To som už niekde počula.“ „Fakt? Od koho?“ „Od takého nevyzretého chalana z výšky.“ Odfrkol. „To teda musel byť pablb.“ Srdečne som sa zasmiala. „A kam ma pozývaš?“ Nechala som sa zlomiť, pretože som potrebovala vzpruhu. Tá konferencia mi nepadla dobre. A môj terajší život už vôbec nie. Potrebovala som aspoň na chvíľu myslieť na niečo iné ako bol Witchwood, Charlie a... Ilya. Zahniezdila som sa na pohodlnom vankúši v čínskej reštaurácii Zhú qiān, inak aj Bambusová palica. Nepoznala som ju, ale Anthony veľmi dobre vedel čo mám rada. A čínske jedlo som, hlavne na výške, obľubovala a musela ho mať každý týždeň aspoň raz. Aj Ilya mi nosil... Zarazila som samú seba a zatriasla hlavou. „Si v poriadku?“ položil si ruku na tú moju a stisol mi ju. Usmiala som sa na neho. „Samozrejme.“ „Čo na to povieš?“ „Na čo?“ „Na túto reštauráciu predsa,“ pokrútil nado mnou hlavou, ale ruku mi nepúšťal. Znervózňovalo ma to. „Aha. Je vážne pekná a nóbl. A ich sladko kyslá polievka je skvelá,“ nabrala som si ďalšiu lyžicu. „Naozaj? Tak ti ju kúpim,“ povedal akoby nič. „Polievku? Veď ten obed platíš, ty gentleman,“ usmiala som sa. „Myslel som reštauráciu.“ Lyžica mi vypadla z ruky. V podstate mal šťastie, že som si ju ešte nevložila do úst, pretože by som to asi na neho vyprskla. Takto som ostriekala len samú seba. „P-p-prosím?“ „Pozri Lolla,“ spôsobne si utrel ústa a odložil svoju lyžicu stranou. Ja som sa zatiaľ snažila utrieť to čo som vyliala. „Prosím ťa, nechaj to tak,“ povedal vážne. Skoro až rodičovsky. Zamračila som sa, ale poslúchla. „Premýšľal som nad tým, čo si mi povedala, keď sme sa rozišli. Vtedy som to nedomyslel. Ale teraz, keď sme sa tu zasa stretli, tak ja,“ odmlčal sa, pritiahol si k ústam moju ruku a pobozkal mi ju, „som si uvedomil, že som spravil chybu. Ty si mala byť dôležitejšia ako práca. Teraz to už viem.“ „Anthony,“ vyšklbla som mu ruku, „to mi chceš tvrdiť, že ťa náhle osvietilo? Nedaj sa vysmiať. Myslím, že si sa dnes udrel do hlavy.“ „Nerob si srandu.“ „Ja si srandu rozhodne nerobím. Veď sme sa nevideli tak dlho. Doslova sme na seba narazili a ty mi chceš tvrdiť, že zahodíš to čo máš a založíme si jednu veľkú šťastnú rodinu?“ „Veľkú?“ zháčil sa. „Koľko detí chceš mať?“ „Bože,“ vzdychla som, „to tu nehrá žiadnu rolu. To bolo len tak. Athony, ty nechceš pochopiť, že mi nemôžeš niečo také len tak povedať? Veď ja mám tiež svoj život. Čo ak ho nechcem zmeniť?“ „Chceš sa navždy zahrabať v tej diere menom Witchwood?“ povedal patrične snobsky. Prekvapilo ma to. „Odkiaľ vieš, kde žijem?“ Inšpektorát nesmel zverejňovať údaje o svojich zamestnancoch. Jedna vec bolo povedať „Už tu nepracuje.“ Ale dať konkrétne údaje bolo veľkým prehreškom. „To je jedno,“ odbil ma. Nerozumela som, kde sa to v ňom berie. To už nebol ten zlatý chalan, ktorý do mňa na prednáške hodil papierik, s ktorým bolo toľko zábavy. Teraz to bol jeden namyslený funkcionár v slušivom, na mieru šitom drahom obleku. Jeho nová osobnosť sa mi absolútne nepáčila. „To už nie si ty,“ sklopila som pohľad k polievke. „Čože? Samozrejme, že som to ja!“ Zavrela som oči a pošúchala si spánky. Tak až také vylepšenie dňa to rozhodne nebolo. Otvorila som oči a odvrátila sa od neho. Nerozumela som mu, bola som zmätená. No to sa nedalo ani porovnať s tým, ako som sa cítila, keď som za sklom výkladu zbadala oči farby rozbúreného mora. Zalapala som po dychu. A v tej istej chvíli aj zmizli. Zatriasla som hlavou. Rozhodne to boli vidiny, presviedčala som sa. Príliš veľa stresu naraz. „Naozaj si ok?“ opýtal sa Anthony. „Teraz si tým nie som až tak istá,“ vzdychla som a vzala si svoje veci. „Vieš čo, Anthony? Myslím, že najlepšie bude ak si pôjdem oddýchnuť. Dnes to bol namáhavý deň a ešte táto tvoja ponuka... Jednoducho je toho trošku priveľa.“ Potrebovala som odtiaľ ujsť. A zároveň som sa potrebovala presvedčiť či... „Môžem ťa odprevadiť?“ „Nie,“ vyhŕkla som a mala pocit, že v mojom hlase je viac paniky než by som chcela. „Musím sa prevetrať,“ dodala som rýchlo v snahe zakryť môj strach a zmätok v hlave. „To chápem,“ prikývol. „Ďakujem,“ usmiala som sa a chcela vstať. No bol rýchlejší. Schytil ma za ruku a zadržal. „Sľúb mi, že nad tým budeš aspoň uvažovať.“ „Ehmmm,“ zatiahla som hľadajúc tú správnu, no odmietavú odpoveď. „Prosím!“ V očiach sa mu zračila smutná úprimnosť, niečo také šteňacie, čomu nik nevie povedať nie. „Sľubujem, že nad tým budem uvažovať,“ zaklamala som. Zhoríš v pekle, povedal môj vnútorný hlas. „Som rád,“ pustil ma. Rýchlo som to využila. Už som bola na polceste k dverám, keď ma chytil za ramená, zvrtol k sebe a vášnivo pobozkal. A ten bozk sa v ničom nepodobal tomu, ktorý ma takmer vyliečil z bolesti zlomeného srdca. Prechádzka bola dlhá a osviežujúca, keďže bol len koniec marca a ja som si odvykla od studenej londýnskej jari. No zároveň vyčerpávajúca, keďže som mala na nohách vysoké štekle. Ale tak či onak, presvedčila som sa o tom, že tie oči boli len výplod mojej fantázie. Nad Anthonym som radšej nepremýšľala. Po tom bozku som bola strašne smutná. Hlavne preto, že to bolo tak iné, nejaké drsné a zároveň slizké. I keď to nebolo asi presné pomenovanie. Vrátila som sa do malého hotela neďaleko King´s Cross. Nemienila som si platiť drahý hotel. Dôležité pre mňa bolo, aby som mohla čo najskôr vypadnúť. A po Anthonyho výstupe som mala o dôvod viac. Vložila som kľúč do zámky svojej izby. Cvaklo to a dvere som poľahky otvorila. A takmer ihneď, ako som ich zavrela ma zdrapila silná ruka okolo pása a druhá mi zakryla ústa. Áno, z agjentovania vo mne zostalo naozaj veľa. „Pssst,“ zaznelo mi pri uchu, „to som ja.“ Úplné predstavovanie som nepotrebovala. Z hlasu som ihneď zistila kto to bol. Ilya. Prestala som sa metať. „Nebudeš kričať, však?“ Pokrútila som hlavou. Tak ma pustil. Odskočila som od neho. „ČO, DOPEKLA, TU ROBÍŠ?!“ Zvreskla som. Prekrútil očami. „Sľúbila si, že nebudeš kričať,“ povedal pokojne a rozvalil sa na posteli. „Dnes som toho nasľubovala,“ odbila som ho už o niečo pokojnejším hlasom, ale bola som si istá, že mi z očí naďalej šľahajú blesky. „Hej?“ prekrížil si nohy v členkoch a založil ruky za hlavou. Vyzeral uvoľnene. „Komu? Snáď tomu týpkovi v tej čínskej reštaurácii?“ To uvoľnenie bolo predstierané. Napínajúce sa svaly na čeľusti ho prezradili. Preložila som si ruky cez prsia a prešla do rohu izby, ktorý bol najďalej od postele. Vzhľadom na veľkosť izby to bola dosť o ničom vzdialenosť (tak dva metre). Ale bol to pre mňa akýsi dôkaz, že som sa aspoň snažila. „Čo teba do toho s kým sa str-“ nedokončila som, pretože z kúpeľne sa ozvalo spláchnutie. V hlave som si preberala aká je pravdepodobnosť, že by so sebou mal aj manželku. Miesto nej odtiaľ vypadol Ivaškov. „No ešte tento tu chýbal,“ povedala som znechutene. „Belikova! Som rád, že ťa vidím,“ zaškľabil sa na mňa. „Ako sa bozkáva Cole? Je lepší ako...“ Ilya na neho zavrčal. „Andrei, vypadni,“ povedal dôrazne. Celý čas zo mňa nespúšťal zrak. Ivaškov veľmi rýchlo pochopil, že sa mu neoplatí hádať so svojim kamarátom, a tak mi len venoval jeden jemu vlastný arogantný úškrn a zmizol za dverami. S nami tam zostalo len ťaživé ticho. Odrazu bol zvuk kvapkajúceho kohútika tak strašne hlučný. „Čo tu robíš?“ skúsila som znova. „Prečo si s ním bola a nechala sa ním ocucávať?“ odpovedal otázkou. „Pýtala som sa prvá.“ „Tajná misia, nemôžem o nej rozprávať s civilistami,“ odverklikoval klasickú vetu agenta. Dobre som vedela, že sa neoplatí to z neho ťahať. „Prečo si s ním bola?“ Zaškrípala som zubami. „Do môjho súkromia ťa nič nie je. A odkiaľ vie Ivaškov jeho meno?“ „Ale je,“ zvyšok ignoroval. „Už dávno nie. Vzal si si inú. Tým si na to stratil nárok a...“ zasa som nedokončila, pretože ani som si nevšimla, a už stál pri mne. Schytil ma za ramená a zatriasol mnou. „To sa sakramentsky mýliš, Nikita. Zahadzuješ sa s podozrivou osobou. Do toho ma je všetko.“ Vyrazilo mi to dych. „Č-č-čože? O čom to,“ vytrhla som sa mu, „točíš? Anthony nie je žiadny podozrivý.“ Pošúchala som si ramená. Jeho stisk bolel. Prehrabol si vlasy. „Myslíš, že by som ti klamal?“ „Čo ja viem?!“ rozhodila som rukami. „Nie,“ zasyčal. „Povedz mi prečo si s ním bola?!“ Zasa začínal byť zúrivý a vlastne tak odbočil od toho, aby mi musel vysvetľovať prečo je podozrivý. Zhlboka som sa nadýchla. Prečistená hlava bola zasa fuč. Snažila som sa si utriediť myšlienky. Vôbec to nešlo. „Nikita,“ povedal varovne. „Dobre,“ vyhŕkla som. „Anthony je môj bývalý.“ „Bývalý čo?“ preložil si ruky cez prsia. Odvrátila som sa. „Bývalý takmer snúbenec.“ Nastalo ďalšie ticho. Dovolila som si na neho pozrieť. Bol biely ako stena. „Snúbenec?“ „Takmer,“ opravila som ho. „Ale v Kyjeve si vravela...“ „Viem,“ skočila som mu do reči. Nechcela som to počuť z jeho úst. „Chcela si ma trápiť?“ Mlčala som. Prižmúril oči. „Vieš vôbec,“ hovoril ticho, „koľko som si to vyčítal? Koľko som si vyčítal, že si na mňa čakala?“ Pozrela som k dverám a zvažovala či by som mu stihla utiecť. „Na to zabudni,“ upozornil ma ako keby mi čítal myšlienky. Vždy vedel čo plánujem. Neznášala som to. „A čo?“ môj hlas zasa naberal na intenzite. „Fakt si si myslel, že sa kvôli tebe stanem mníškou?!“ Začal sa prechádzať po izbe ako lev v klietke. Celá táto situácia začínala byť ako z nejakej tragikomédie. „Ilya, myslím, že by si mal odísť,“ hovorila som pokojným hlasom, no bola som strašne blízko zrútenia sa. Príliš veľa stresu. „Ja si to nemyslím,“ odbil ma a prebodol pohľadom. „A kto si ty, aby si mi kázal?!“ zvreskla som. „Som agent v službách Ruska, vašej rodnej zeme, slečna Belikova. A vzhľadom na to, že ste sa stretla s podozrivým a správala sa k nemu nanajvýš nevhodne a intímne, ste takisto podozrivá. To môžem vnímať ako vlastizradu, Belikova,“ hovoril oficiálnym ľadovým tónom a mne pri ňom prešiel mráz po chrbte. Tentoraz som musela byť ja tá bledá. Prišlo mi zle. Vbehla som do kúpelne a zatreskla za sebou dvere. Padla som na kolená a oblapila mysu. Telom mi otriasol kŕč. Ani som nepočula, že vošiel za mnou. Len som ucítila, ako mi chytil vlasy. Posledné čo som k šťastiu potrebovala bolo, aby videl ako zvraciam. Krúživými pohybmi mi hladil chrbát. Musela som si priznať, že mi to vážne pomáhalo. Odsunula som sa a oprela sa o chladnú stenu. Z poličky vzal pohár a napustil do neho vodu. Podal mi ju. „Prepáč,“ šepol a kľakol si vedľa mňa. „Nie je to tvoja vina,“ odložila som pohár bokom. „Dnes toho bolo príliš.“ „Niki,“ vzdychol. „Prečo je podozrivý?“ povedala som skôr ako by on začal s niečím srdcervúcim. Dnes som už mala srdce potrhané viac než dosť. Zamračil sa. „Chceš ho očistiť?“ „Hlúpy chlap,“ šplechla som mu do tváre a snažila sa vydriapať na nohy. Ihneď ma podoprel. Zaprela som sa do neho, že ho odsotím, ale bolo to na nič. Sľúbila som si, že začnem zasa trénovať. Doviedol ma až k posteli a uložil. „Prečo to chceš vedieť?“ „Pretože chcem určite vedieť, že to nerobíš len zo žiarlivosti.“ Smutne sa uchechtol. „Nemôžem ti to povedať.“ Áno, Ilya bol skalopevne presvedčený, že Matička Rus vie všetko najlepšie, a tak boli jej pravidla na prvom mieste. „Fajn,“ odfrkla som. „Stačí mi to.“ „Nebudeš sa s ním stretávať?“ „Sľubujem, že zajtra nasadnem na ranný vlak a zmiznem. Ale vie, kde bývam.“ „Zariadim, aby sa k tebe nedostal.“ Vedela som, že to myslí smrteľne vážne a dodrží to. „Ale nemôžem poprieť, že tam je aj žiarlivosť.“ Bolo mi ho ľúto, pretože som to veľmi dobre poznala. Cítila som to každý boží deň odvtedy ako som sa dozvedela, že je ženatý. „Je mi to ľúto,“ dotkla som sa jeho líca. Chytil moju ruku a pritisol si ju k tvári ako keby to bolo niečo, čo ho môže zachrániť. Chcela som mu dať viac. Stočila som nohy pod seba a sadla si na päty. Odhrnula som mu vlasy. „Prepáč, že som ti privodila tie výčitky.“ Pustil mi zápästie a chytil moju tvár do dlaní. „Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Bola to moja vina.“ Po líci sa mi skotúľala slza. Zotrel ju bruškom palca. Naklonil sa a ja som vedela, že príde bozk. Ale naše pery sa nestihli ani poriadne dotknúť. Položila som mu ruky na hruď, aby som ho zastavila. Bol ženatý a ja som jeho žene nechcela ubližovať. „Nie,“ šepla som. Otvoril ústa, že mi na to niečo povie, no ja som ho predbehla. „Mal by si ísť.“ „Ale...“ „Žiadne ale! Stále si ženatý,“ pozbierala som všetky kúsky odhodlania a zmyslu pre čestnosť, ktoré vo mne ešte zostali. Mlčky si ma obzeral. „Dobre,“ povedal nakoniec a postavil sa. Ale i tak som v jeho očiach videla toľko bolesti. To isté musel vidieť aj on. Otočil sa k odchodu a ja som zadrapla prsty do prikrývky ako keby ma tá mohla zadržať pred tým, aby som za ním utekala. S rukou na kľučke na mňa pozrel ponad plece. „Nechcem, aby ti ublížil.“ „Anthony mi nikdy nebude môcť ublížiť tak ako vedomie, že nebudeš nikdy môj,“ pošepkala som. Nechcela som ho tým ešte viac raniť. Len to zo mňa vypadlo. Videla som, ako sa striasol. „Prepáč,“ povedal duto. A zabuchol dvere. Zviezla som sa na posteľ a schúlila sa do klbka. Usedavý plač otriasal nielen mojim telom, ale aj dušou. Modlila som sa, aby to už konečne prestalo. Vykúpením pre mňa bol až spánok. Lenže iba pre ten deň. Unavená po celom dni som vošla do svojho domu. Charlie ešte u mňa bývala, i keď si pomaly začínala brúsiť zuby na vedľajší pozemok. Blížila sa jej svadba, a tak to bolo aj nutné. Škoda len, že si mala brať anjela, toho svojho asistenta. Halu osvetľovalo svetlo z obývačky. Spokojne som sa usmiala. Dúfala som, že tam Charlie popíja nejakú dobrú krv. Anjela som necítila, tak moja radosť ešte vzrástla. Až kým som si nevšimla na vešiaku zavesený plášť. Sťažka som prehtla. Prvé čo mi napadlo bolo, že sa vrátila madam Lupus alebo niekto z jej rodiny. Potichu som odložila svoje veci nabok, vyzula lodičky na vysokých podpätkoch (predsa len, takto sa ťažko útočí) a po špičkách prešla až k tube na dáždniky, kde som umiestnila tenký dlhý meč skrytý vo vychádzkovej paličke. Nepúta to pozornosť. Bola som pripravená útočiť. No to, čo som videla ma prekvapilo natoľko, že som nebola schopná. Palička mi vypadla z ruky. Pred sebou som videla obraz z minulosti. Otec sedel vo vysokom kresle potiahnutom pevnou teľacou kožou umiestnenom neďaleko kozuba. Medzi ukazovákom a prostredníkom držal cigaru a po jeho ľavici, na malom stolíku mal položenú kryštálovú čašu so šarlátovou tekutinou. Uprel na mňa pohľad a premeral si ma od hlavy po päty. Zrejme sa mu nepáčilo čo videl, pretože pohŕdavo odfrkol. Dobre, sukňa môjho kostýmu bola trošku krátka a sako dosť upnuté, ale stále som bola elegantná pracovníčka. Žiadna výstredná upírka z miestneho bordelu. „Vsje to gjiste,“ prehovoril a potiahol si z dútnika, „provokacionnyje šljucha.“ (1) Zhlboka som sa nadýchla a vzala paličku zo zeme. Dlho som necvičila a už dávno som si sľúbila, že to musím zmeniť. Ale napriek tomu, že som bola z formy, tak som chcela útočiť a dokázať otcovi, že už nie som to malé dievča, ktoré sa ho radšej stránilo. Podišla som dnu a posadila sa na stoličku neďaleko dverí. Útekať nás na akadémii neučili, ale počas rokov som si na to zvykla. Ivanov by mal zo mňa určite radosť. „Ako si ma našiel?“ rozhodla som sa že nebudem hovoriť rusky. „Gavar pa russkij,“ zavrčal. A pri tom mi veľmi dobre rozumel. Tá jeho prehnaná oddanosť vlasti. „Ty dumala, ja nje znaju, gde žiješ? Smješnoja,“ (2) uškrnul sa a odpil si z pohára. „Čo tu chceš? Urážať ma?“ Nechcela som sa vzdať. Aspoň raz v živote som chcela presadiť svoje. Veď som už mala na to vek. Zostal ticho. Len ťahal z tej svojej cigary a popíjal. Cítila som sa ako decko. Až na to, že vtedy riešil moju tvrdohlavosť a odpor fackou a zakazovaním všetkého čo mi mohlo zlepšiť náladu. Zistenie, že má stále nado mnou prevahu ma vytáčalo. „FAJN,“ odložila som paličku na stôl a vstala, „čto ty zdje djelajet? Prišl oskorbljať mjenja?“ (3) Znova vyfúkol dym a pokrútil hlavou. „Nje.“ Jednoduché strohé nie. To ho v škole učili rozprávať len ako tyrana alebo jednoduchého tvora? Môj otec bol dokonalým príkladom toho, že jedno nevylučuje druhé. „Tak počjemu žje ty zdješ?“ (4) sťažka som ovládala svoju zúrivosť. „Ty znaješ Dragomira?“ zahasil cigaru v popolníku z ťažkého skla. Striaslo ma. Samozrejme, že som ho poznala. Už som chcela voľačo povedať, keď znova začal: „Konečno, ty znajet. V Moskvje i v Londonje ty snabžajetsja jemu krovju,“ (5) dotkol sa svojho hrdla. Všetko sa vo mne zastavilo. Londýn? On vedel o Londýne? Zrejme mi to vyčítal v tvári. Postavil sa a prešiel ku mne. Načiahol sa za mojou paličkou, chcela som byť rýchlejšia a vziať ju skôr. Nepodarilo sa. „Znaješ, ty nikogda ne ujechala,“ premeral si paličku, chytil jej platinovú hlavu a vytiahol meč z jeho úkrytu. Pokýval hlavou a trochu si ho poťažkal. „Prjeobrazovanija ne pomogut.“ (6) Nikdy som ani nepomyslela, že by mohol niečo tušiť. Vystrel ruku s mečom a jeho hrot oprel o moje hrdlo. „Tag? Znaš Dragomira?“ (7) „Glupyja vopros,“ (8) precedila som pomedzi zuby a lesknúci sa kov. Uchechtol sa. „Neplytvaj slovami. Dragomir je v nebezpečenstve,“ prehovoril na mňa úplne čistým mojim jazykom, i keď so silným ruským prízvukom. „Ty nehovoríš rusky.“ „No a? Bol som agent v utajení. Čo si čakala?“ odtiahol meč a odložil ho nabok „Je pravda, že na zbavenie sa prízvuku potrebujem trošku viac času, ale nie je to žiadny problém.“ „Ja...“ vyschlo mi v hrdle. „To je jedno,“ mávol nad tým rukou. „Nie som tu preto, aby sme si vysvetľovali čo všetko o mne nevieš. Dragomir je v nebezpečenstve. A keďže ho ľúbiš...“ „Neľúbim!“ prerušila som ho. Zapichol do mňa ľadový pohľad. „Neľúbiš? Takže si mu dávala krv len tak?“ Kusla som si do spodnej pery. „Nikita, nesnaž sa popierať to čím si. To si sa už za tie roky mohla naučiť.“ Chcela som mu povedať, že to nie je moja chyba. „Prezleč sa do niečoho,“ hľadel na mňa a hľadal to správne slovo, „normálneho a poďme.“ „Kam?“ „Nevypytuj sa,“ odvrkol, „Dragomirovi beží čas.“ ----- 1 Stále to isté... jednoducho štetka. 2 Hovor rusky... Ty si si myslela, že neviem, kde si? Smiešne. 3 Čo tu robíš? Prišiel si ma urážať? 4 Tak prečo si tu? 5 Poznáš Dragomira? Samozrejme, že poznáš. V Moskve a v Londýne si mu dávala krv. 6 Vieš, ty si nikdy neunikla... Premena nepomohla 7 Tak? Poznáš Dragomira? 8 Hlúpa otázka Saidumlo agenti-Tajná agentka Gruzinsko Privrela som oči a ešte viac som sa pritisla ku kamennej stene. Dmitriy mi nepovedal takmer nič. Len že Je Ilya uväznený v pevnosti Veľký Kaukaz, tesne za hranicou Gruzinska s našou matičkou Rus. Zlé vzťahy medzi týmito dvoma štátmi nezostali len v muklovskom svete. Presunuli sa aj medzi čarodejníkov. A Ilya, ako správny ruský obranca, tajný agent, sa nebál ísť na túto nebezpečnú pôdu. Hlúpy chlap! Ale nemohla som mu to zazlievať. Bol tak vychovaný. Svojej vlasti veril, slúžil jej a miloval ju. A aj napriek tomu ho jeho vlasť nechala v zajatí a odvrátila sa od neho. Nikto z ruských strážcov mu nemohol pomôcť. Preto za mnou prišiel otec. Ja som Rusku už nepatrila. Nakukla som za roh. Chodba bola prázdna. Tuhšie som stisla dýku v pravej ruke a vykročila som ďalej po tme. Ešte šťastie, že upíri majú v tme tak dobrý zrak. Kráčala som popri stene a prstami voľnej ruky som sa dotýkala chladných vlhkých kameňov. Narazila som na drsnú plochu drevených dverí. Nakukla cez malú mriežku dnu. Nebola to prvá cela, do ktorej som nazerala. Už ich bolo aspoň desať. Plus traja zneškodnení chlapi. Na to, že som tak dlho netrénovala to bol skvelý výkon. I keď som mala dve tržné rany na tvári a porezané predlaktia. Ako žena mám rozhodne výhodu. Moment prekvapenia, kedy moji protivníci nie sú schopní uveriť, že ma pred sebou vidia. A práve v tejto chvíli, keď som mala olivovú pleť odhalených štíhlych nôh, tvár skrytú za priesvitnou látkou závoja, ukazujúc tak len moje tyrkysové žiariace oči. Táto premena sa mi rozhodne vydarila. „Ilya?“ šepla som. Zvnútra sa ozvalo tiché zamrmlanie. Zaštrngala som zväzkom kľúčov, ktoré som vzala poslednému strážnikovi. Zamračila som sa a svojou intuíciou som sa snažila určiť ktorý kľúč to môže byť. Ako obyčajne ma moja intuícia sklamala. Zavrčala som a začala skúšať kľúč za kľúčom. Po asi dvadsiatom som konečne našla správny. Zhrdzavená zámka cvakla. Poobzerala som sa naokolo, či je všetko v poriadku, či dakde nezačujem kroky alebo iný znak nevítanej návštevy. Zaprela som sa do ťažkých dverí a otvorila ich len toľko, aby som sa vsunula dnu. Tma už nebola taká čierna. Z okienka vysoko nad hlavou dopadalo na podlahu svetlo mesiaca. Pohľadom som prechádzala po kútoch až som narazila na podivne skrčenú postavu. Prikľakla som k nej a pomaly obrátila na chrbát. „Aaa,“ v hlase som počula bolesť. Bol to Ilya. Tvár mal samú podliatinu a vlasy zlepené krvou mu padali do očí. „Ilya,“ vzdychla som. Chcelo sa mi plakať. Ale teraz som nemohla. Odrazu otvoril oči a zahľadel sa na mňa. Bolo vidno, že nevie, kto som, ale neukazoval strach. Zatvorila som oči a vmžiku som sa premenila späť na seba. Rozžiaril sa, pomaly natiahol ruku a odopol mi závoj. „Ja na njebjesach?“ (1) Nadvihla som kútiky v smutnom úsmeve a chytila mu ruku. „Ješče nje. Tjeljer, zavotiťsja čtoby my kuda-nibudy gdje on budjet svjeta i tjepla a...“ (2) Dvere zaškrípali. Prudko som sa otočila a zostala stáť zočí vočí zlému snu. Obrovskému zavalitému chlapovi s holou lebkou a vraždiacim pohľadom. Nebola som si istá, že z tohto pekla už neodídeme. ----- 1 Som v nebi? 2 Zatiaľ nie. Teraz sa postaráme o to, aby sme sa dostali niekde, kde bude svetlo a teplo a... Bolelo ma celé telo a na pár miestach som ešte stále cítila páľavu z tých plameňov čo nám šľahali za chrbtom. Hej, Ilya to zvládol bravúrne. Podpálil to s využitím posledných síl. No nakoniec mi odpadol. A ťahať jeho váhu bolo dosť náročné. Obaja sme získali pár škaredých popálenín. Keď som ho ako tak vyvliekla von, tak sme sa mohli aspoň premiestniť. Rovno pred chatu, kde som sa naposledy videla s otcom. Bola vysoko v horách a dostatočne krytá. Ja by som videla všetkých, ktorí by k nám smerovali, ale nikto by nevidel mňa. No prekvapivo sa nik neobjavil. Neviem, možno si mysleli, že sme uhoreli. Samé možno. A ani ma nezaujímalo ako to bolo. Hlavne, že sme žili, boli v akom takom poriadku a bezpečí. Prezrela som si predlaktie. Ešte pred troma dňami vyzeralo priam nechutne. Takmer do čierna spálená koža, na niektorých miestach sa mi dokonca aj odlupovala. Chvála nebesiam za regeneráciu! Vďaka nej som mala väčšinu zahojenú a zostávali mi len červené jazvy, ktoré čoskoro úplne zmiznú. Pohľadom som zasa zabehla k posteli, kde už piaty deň ležal v bezvedomí. Neustále som ho kontrolovala, mala som strach, že je mŕtvy. Posadila sa na jej kraj. Nadvihla som prikrývku a pozrela na spáleninu tesne nad jeho ľavou bradavkou. Zovrela som ruku v päsť. Bol to vypálený prívesok, ktorý som mu kedysi dávno darovala. Teraz som si za svoj debilný detinský nápad len nadávala. Nemyslela som si, že ho ešte po tak dlhom čase bude mať. A nemyslela som si, že mu raz ten kúsok kovu pripraví takú hrôzu. Zašmátrala som vo vrecku, v ktorom som mala draka zaveseného na roztrhnutej šnúrke. Bola som rozhodnutá, že ho niekde vyhodím hneď ako bude čas. Natiahla som sa a vzala z nočného stolíka čistú gázu. Opatrne som ju priložila na boľavé miesto a dúfala, že mu nezostane jazva, ktorá by mu neustále pripomínala čo si vytrpel. Ktorá by mu pripomínala mňa... Zatriasla som hlavou a zaťala zuby. Odhrnula som mu vlasy z tváre a prezrela si jeho o dosť svetlejšie modriny. Stratil veľa krvi, a tak sa hojil pomalšie, než ja. Rozhodla som sa, že mu dám svoju krv, ale to by sa najprv musel prebrať. Bola som si istá, že to nebude jednoduché, lebo... Spája sa to s toľkými spomienkami. „Chcem ťa.“ Ako dlho som o tomto snívala? Aj keď som si to nerada priznávala, tak som po tom túžila. Až teraz mi došlo ako veľmi mi chýbal. Jeho dotyk, jeho bozky, jeho ústa na mojom hrdle... „Ja viem,“ vycerila som naň zuby. Pripomenulo mi to telocvičňu na akadémii. Zasa nám bolo pätnásť. Naklonila som hlavu a on to vzal ako dovolenie, ba priam pozvánku. Roztvoril ústa a zaboril mi dlhé zuby do krku. Bolelo to len chvíľu. Potom sa dostavilo uvoľnenie, príjemné šteklenie a neskutočný a neopísateľne krásny pocit z toho spojenia. Zhlboka som sa nadýchla a pohladila ho po líci. Nečakane mi chňapol rukou po zápästí a silno zovrel. Nadskočila som, ako som sa zľakla. „Dopekla,“ zanadávala som, „pusti ma!“ Snažila som sa uvoľniť jeho prsty. Otvoril oči a zahľadel sa na mňa. Nič nevravel, ani sa nepohol. Len pozeral. „Ilya?“ šepla som. Srdce sa mi zastavilo ako som sa zľakla. Čo ak sa pomiatol? „Keby ma nebolel každý pohyb, tak by som ťa stiahol k sebe do postele,“ povedal potichu, ale pobavene. Zamračila som sa a vytrhla si zápästie. „Ešte pred chvíľou si tu ležal v bezvedomí a teraz myslíš na nemravnosti? Fakt skvelé,“ zavrčala som. Mierne sa usmial. „Ako dlho sme tu? „Päť dní.“ „A to som celý čas v posteli? Bez teba?“ To mu tam transplantovali Ivaškov mozog? Pokrútila som hlavou a radšej sa k tomu nevyjadrovala. Prešla som k stolu a vzala odtiaľ pohár vody. „Musíš byť smädný.“ Pomohla som sa mu posadiť. Celý čas stukal. „Ilya, prestaň! Veď si nejaký chlap, nie?“ Uchechtol sa. „To aby si sa o mňa bála.“ Prekrútila som očami. Držala som mu pohár pri perách a snažila sa nevnímať jeho hlboké tmavomodré oči. Mala som strašnú chuť ho pobozkať. Ale to sme si nemohli dovoliť. Je ženatý, je ženatý, je ženatý, opakovala som si v hlave. „Ilya,“ upozornila som ho. Odtiahol sa od pohára a pohladil ma po vlasoch. „Nikdy som si nemyslel, že budem vďačný za zajatie. Som ako v nebi.“ Jeho slová sa mi páčili. Niekde v útrobách svojej duše som bola vďačná, že som tu s ním. Ale... Stále tu bolo to ale. Uhla som jeho dotyku. „Ilya, som tu, lebo sa od teba odvrátila tvoja vlasť. Úradom bolo jedno, či zomrieš. Teraz tu počkáme a dáme ťa dokopy.“ Na chvíľu sa mi zdalo, že ho moje slová zaboleli, no bol to len záblesk. „A čo tu budeme robiť?“ Na tvári sa mu zjavil potmehúdsky výraz. „Ako som povedala. Budeme ťa dávať dokopy. A všetko v rámci slušnosti,“ dodala som dôrazne. „To sa mi nepáči,“ obočie sa mu stiahlo k sebe a vytvorilo tak vrásku nad koreňom nosa. „Ale bude musieť. Ak si zabudol, tak dovoľ, aby som ti pripomenula, že,“ dotkla som sa prstenníka na jeho ľavej ruke, „si ženatý.“ Z hrdla sa mu vydralo zúrivé vrčanie. Vstala som a odstúpila od neho. Rýchlym pohybom si stiahol obrúčku a hodil ju do kúta. „Nikdy som Katjenku nechcel, nikdy som ju neľúbim! Iba teba. Ja ťa ľúbim a navždy budem!“ Oči mi takmer vypadli z jamôk. Nečakala som, že mi to povie. Nikdy sme to nevyslovili, lebo by to bol príliš veľký záväzok, ktorý by nás mohol až príliš bolieť (vlastne to bolo jedno, lebo to bolelo i tak). Musela som pred ním ujsť. Hlavne pokoj! Odložila som pohár bokom a poobzerala sa okolo. Drevo na oheň ubudlo. To bola moja záchrana! „Ja teraz pôjdem nazbierať drevo, a ty sa zatiaľ upokojíš.“ Prehodila som cez seba kabát a utekala von. „Nikita,“ zakričal. Odmietala som sa zastaviť. Zabuchla som za sebou a oprela sa o dvere. Snažila som sa upokojiť. Srdce mi bilo až príliš rýchlo. Len som tajne dúfala, že to on nepočuje. No ja som veľmi jasne počula, ako sa snažil postaviť a aj to, ako rýchlo padol späť a spustil spŕšku nadávok, z ktorých som nepoznala minimálne polovicu. Toto bude náročné, pomyslela som si a s ťažkosťami potlačila túžbu vrátiť sa tam a pomôcť mu. Dať mu svoju krv už neprichádzalo do úvahy. Neprospelo by to ani jednému z nás. Radšej som sa vybrala do lesa, nech sa aspoň nevrátim s prázdnou. Neustále som si hľadala prácu, aby som mala vhodnú výhovorku prečo nebyť v jeho blízkosti. Aj napriek môjmu odmietaniu si Ilya nedal pokoj. Vždy som cítila jeho pohľad na zátylku. A to čo to vo mne prebúdzalo sa mi vôbec nepáčilo. Vo Witchwoode som takmer vôbec necvičila. Príliš veľa práce (výhovorky, výhovorky). A tak som čas čakania trávila naprávaním toho, čo som zanedbala. Hodila som dýku a trafila som terč vzdialený takmer desať metrov. Zavrčala som. Minula som stred o dva palce. „Nesústredíš sa,“ zaznelo od domu. Mierne som natočila hlavu. Stál vo dverách chatrče a ležérne sa opieral o zárubňu. „Myslíš, že sa to dá?“ „Uvoľni sa,“ vykročil ku mne. Ešte stále bolestivo našľapoval na pravú nohu. Ale už nepotreboval barlu. Nebude to už trvať dlho. Prečo ma to vôbec netešilo? Vzdychla som. Bolelo ma vidieť, že trpí. Odvrátila som sa a odišla si vziať dýky. Zarezali sa do dreva príliš hlboko. Nevládala som ich vytiahnuť. Zaťala som zuby a tajne dúfala, že sa ku mne nestihne dostať, aby mi s tým pomohol. Smola. Na tele som zacítila chlad tiahnuci z hmly, a potom sa už silná svalnatá ruka natiahla okolo mňa a poľahky ich vytiahol. Zvrtla som sa k nemu a zamračila sa. „Vieš veľmi dobre, že kým nevyzdravieš, tak smieš používať jedinú schopnosť. A tou je regenerácia. Ohrozuješ samého seba. Vyzdravenie bude trvať dlhšie z čoho vyplýva, že tu budeme dlhšie. A takisto to, že tvoja rodina bude dlhšie trpieť. Tvoja manže-“ „Nechaj už Katjenku tak,“ prerušil ma rozhorčene. „Prečo by som mala?“ vystrčila som bradu. Cítila som, že som ho nahnevala. A niečo vo mne tvrdilo, že možno to mu zabráni pokračovať v tom prenasledovaní. „Je to tvoja manželka. A vzhľadom na to aký si, tak si zaslúži moju úctu. Nie som si istá, že by som vydržala s niekým, kto neustále myslí na inú. Je to voči nej nefér a aj tak je s teb-“ Schytil ma za ramená a prirazil k stromu. „Au!“ Rozhodne už nadobudol silu. Po tomto náraze ma bude chrbtica bolieť dobrých pár hodín. Viditeľne som to prehnala. Svaly na sánke sa mu napínali a z očí mu sršal hnev. „Nikita, nehnevaj ma!“ zavrčal na mňa. Zavrela som oči a oprela si hlavu o kmeň stromu. Teraz som už nemienila odporovať. Nemala som šancu. Boj v mojom vnútri sa skončil. „Niki,“ cítila som jeho dych na tvári. Bol príliš blízko. Srdce mi bilo ako splašené a dýchalo sa mi čoraz ťažšie. „Kedy pochopíš, že Katjenka pre mňa nič neznamená?“ Pohladil ma vlasoch, palcom prešiel po lícnej kosti až sa dotkol pier. Pootvorila som ich. Cítila som sa strašne slabo. Príliš dlho som sa bránila tomu čo cítim. Priložil svoje pery k mojim. Ten nežný bozk ma prebudil a okamžite som vedela, že nechcem nič iné než jeho. Opätovala som mu ho. Lenže ja som dala do toho všetko. Smútok z toho, že nie je so mnou, bolesť z toho, že je s Katjenkou, hnev, že ma sklamal, lásku, ktorú k nemu cítim a navždy budem cítiť a vášeň, ktorá ma práve ovládla. Už mi bolo všetko jedno. Bol to len sen? Pýtala som sa sama seba, keď som precitla. Ak hej, tak som chcela ešte zostať na tom šťastnom mieste, kde som ho mohla bozkávať, cítiť pod rukami jeho teplo, milovať ho... Zhlboka som sa nadýchla a do nosa mi udrela jeho korenistá vôňa, pocítila som jeho ruku ako sa mi dotýka nahej kože. Nebol to sen, jasala som. Trochu som sa zamrvila a otvorila oči. „Dobré ráno,“ pozdravil ma so smiechom v hlase. „Dobré ráno,“ zamumlala som a nechala sa privinúť k jeho pevnému telu. Až teraz som si uvedomila ako veľmi mi to chýbalo. „Chcel by som ti niečo povedať,“ začal formálne. Zdvihla som k nemu pohľad. Dostala som strach. Nie, nie, nie, ešte nie. Bála som sa, že už tu je koniec. Jasné, vedela som, že príde. Predsa sa musel vrátiť, ale ešte som nebola pripravená. „Áno?“ povedala som ticho. Pohladil ma po tvári. Jeho dotyk ma tak upokojoval. Občas som si pri ňom pripadala ako divoký mustang. Len on ma dokázal skrotiť, všetky moje pocity. I keď väčšinou tomu predchádzal dlhý boj. „Milujem ťa.“ Chvíľu mi trvalo, kým som to spracovala. Zo srdca mi padol kameň. Teraz to nebolo ako pred tým to vyšteknutie. Teraz to bolo krásne a nežné a ja som vedela, že mu musím konečne povedať to isté. „Milujem ťa,“ zopakovala som po ňom. To som mala spraviť už pred rokmi na akadémii. Bola som tak hlúpa. Trochu som sa nadvihla a vtisla mu bozk. Keď som sa odtiahla, ticho zamrnčal na protest. Usmiala som sa a oprela sa mu o hruď. „Ešte musíme niečo vybaviť.“ Nadvihol obočie, no rukou mi aj naďalej prechádzal po krížoch. Zapriadla som. „Moja mačička,“ šepol. „Daj mi chvíľku. Je to fakt dôležité,“ vzdychla som. „Fajn.“ Odtiahol odo mňa ruky. „Hej,“ zamračila som sa, „kto vravel, že máš prestať?“ Ticho sa zasmial a privinul si ma ešte tuhšie. „Takže?“ „Musíš sa zo mňa napiť.“ Robil to už toľko krát. Rozhodne som nečakala, že v jeho tvári zbadám prekvapenie. „Niki, nebudem z teba piť,“ šepol. „Prečo?“ Mlčal a pozeral niekde do stropu. „Lebo,“ premýšľal, „nechcem, aby si bola slabá. A s tou nohou mi to i tak príliš nepomôže. A ostatok je už celkom v poriadku.“ Hej, to si mi dokázal v noci. „Ešte niečo nie je v poriadku,“ spustila som pohľad k jeho ľavému prsnému svalu. „Mačička, to sa krvou nespraví, to dobre vieš. A popravde, za toto som Josifovi celkom vďačný.“ Strhla som sa a zhrozene mu pozrela do tváre. „Čože?“ „Čo?“ nadvihol obočie. „Ako môžeš niečo také povedať? Ubližoval ti,“ vyhŕkla som. Usmial sa a ukazovákom mi prešiel po spodnej pere. „Konečne ťa mám tam, kde patríš.“ „Bože,“ zamračila som sa. „To nemôžeš myslieť vážne!“ „Ten prívesok už nemám. A je pravda, že sme teraz zasa spolu, ale,“ pokrčil ramenami, „na misie bude chodiť aj ďalej. Niečo od teba musím mať.“ Zabolelo ma pri srdci. Rozhodne sme neboli zasa spolu. To som spraviť nemohla. No nemala som dostatok sily na to, aby som mu to povedala. Uhla som pohľadom a pozrela rovno na svoj kabát, ktorý zostal na zemi. Prívesok som mala ja, avšak bola som rozhodnutá, že mu ho nedám. Čo ak by zas... Nie, to som nemohla dovoliť. Musela som sa toho zbaviť. „A značka, ktorá sa dáva dobytku na zadok je to najvhodnejšie, však?“ Ticho sa zasmial a pobozkal ma na čelo. Sťažka som vzdychla. Bolo o ničom sa s ním hádať o tom aké nesprávne je tvrdiť, že vypálený drak nie je nič dobré, čo by mu ma malo pripomínať. Rozhodol sa tak a ani ja som nemala šancu jeho pokrútený pohľad zmeniť. Tak som ho musela aspoň presvedčiť o správnosti pitia krvi. Chytila som jeho tvár do dlaní. „Milujem ťa a chcem, aby si sa zo mňa napil. Potrebuješ to.“ „Budeš oslabená a ničomu to nepomôže,“ ľahol si späť na chrbát a zavrel oči. „Nebudem oslabená,“ odvetila som, sklonila sa k nemu, jazykom som mu prešla po perách a jemne zahryzla do hornej. Nadvihol hlavu, aby na mňa lepšie videl. Naklonila som hlavu na stranu ako znak nemej výzvy. „No tak, Niki! Neprovokuj,“ pootvoril ústa a jazykom si prešiel po bielych tesákoch. „Kto provokuje?“ Zasmiala som. Odrazu sa so mnou pretočil a zatlačil ma do vankúšov. Nadvihol sa na lakťoch. „Prečo to chceš?“ Prekrútila som očami. „Blbá otázka,“ končekmi prstov som mu prechádzala po kopčekoch svalov na jeho ramene. „A odpoveď?“ Neodbytný. „Po a, lebo chcem, aby si sa uzdravil o trochu viac, než si. A po b, lebo chcem byť v tebe.“ Vyznieva to trochu strelene, ale tešilo ma vedieť, že má v sebe moju krv. „Vo mne?“ uškrnul sa. „Hej,“ začervenala som sa. „Značkuješ si teritórium?“ Tresla som ho po chrbte. „Hulvát!“ Zasmial sa a takmer ihneď zvážnel. Odhrnul mi vlasy z ramena. „Mám otázku.“ „Akú?“ zaklonila som hlavu a pomaly sa tešila na to čo príde. „Značkovala si si aj iné teritórium?“ Zmrzla som. Nastalo mučivé ticho a vo mne sa zdvíhala akási vlna hnevu. Prižmúrila som oči a pozrela rovno do tých jeho. Mala som sto chutí sa obliecť a nechať ho tu samého. No vzhľadom na to, že už nebol tak slabý ako na začiatku, nemala som šancu ho zo seba odstrčiť. Dobre, mala by som ju, ale nechcela som. Vôbec by som nedokázala od neho odísť. Ale namýšľať som si to mohla. „Ako sa môžeš pýtať niečo také?“ „Nebol som tvoj jediný, tak čo sa čuduješ?“ „Si jediný komu som dala krv,“ precedila som cez zaťaté zuby a udrela ho do ramena. Vôbec to ním nehlo. „Ani...“ „Odporúčam ti nepokračovať,“ prerušila som ho. Nechcela som, aby spomenul Anthonyho, ktorý mi ho nikdy nemohol nahradiť. „OK,“ zasmial sa a ja som sa zasa uvoľnila. Sklonil sa a privoňal si ku mne. „Vieš o tom, že keď pijem na love, tak si vždy predstavujem teba?“ „To je trochu úchylné, nie?“ Povedala som zastretým hlasom a zahryzla si do spodnej pery, keď mi jednu ruku vsunul pod chrbát. „Nikdy som netvrdil, že som normálny,“ zubami mi prešiel po ramene. „Ale o zdravé myslenie ma pripravuješ jedine ty.“ Vsunul mi ruku pod krk. Naklonila som hlavu na stranu. „Som na tom podobne.“ „Milujem ťa,“ zopakoval moje obľúbené slová, zahryzol sa mi do boku hrdla a pritisol k sebe. Zavzdychala som, prehla sa v krížoch a zaryla mu nechty do chrbta. „Aj. Ja. Teba,“ dostala som zo seba prerývane a potom sa už nechala niesť na vlne šťastia a lásky, ktorá zaplavila celé moje telo. V Ilyovom náručí mi bolo tak krásne. Zabudla som na všetky starosti a výčitky, ktoré sprevádzali môj život celý ten čas od toho stretnutia v Kyjeve. Prevalila som sa na brucho a trochu sa tým od neho odtiahla. „Niki,“ vzdychol moje meno a prstami mi prešiel po nahom chrbte, dolu až k pásu. „Kam si sa to vybrala?“ Objal ma jednou rukou a pritiahol späť k sebe. Uškrnula som sa. V takýchto chvíľach sa neoplatilo mu nejako vzdorovať. A hlavne sa mi to tak páčilo, že som ani nemala chuť. „Chcela som ti dať priestor,“ obrátila som k nemu hlavu. Pozrel na mňa popod privreté viečka. „Niki, ja nechcem žiadny priestor, keď som s tebou,“ prešiel mi ukazovákom po líci. „Takto dobre som sa necítila už od...“ stíchla som. V Anthonyho náručí to rozhodne nebolo. „No kedy?“ odsunul mi vlasy na bok, sklonil sa a pobozkal na krk. Jasné, pomyslela som si, teraz si aj na niečo spomeniem. Naklonila som hlavu, aby mal lepší prístup. Tak nejako som očakávala, že ma uhryzne, ale namiesto toho sa posunul nižšie a pobozkal ma na kľúčnu kosť. „Aká bola otázka?“ Ticho sa zasmial a zasa nadvihol, aby mi videl do očí. „Že kedy si sa naposledy cítila takto dobre.“ Ani neviem prečo, ale začervenala som sa a odvrátila hlavu. „Niki,“ položil mi ruku na líce a donútil ma zasa na neho pozrieť, „prosím, neskrývaj sa. Nechcem, aby boli medzi nami nejaké tajomstvá.“ Tušila som, že na ráža na to, ako som mu zatajila môj vzťah s Anthonym. Zabolelo to. Zhlboka som sa nadýchla. „Naposledy na vysokej škole.“ Zaťal zuby a tento krát on uhol pohľadom. „S Colom?“ zavrčal. Au! On si to meno jednoducho nemohol odpustiť. „S tebou, ty žiarlivý pako!“ Na tvári sa mu pomaly roztiahol široký spokojný úsmev. Ako u chlapca, ktorý dostal vytúženú hračku. Vôbec sa mi to nepáčilo. Vykrútila som sa mu zo zovretia, stiahla z neho deku a prešla k takmer vyhasnutému krbu. Priložila som dve polená a keď som chcela dať tretie, tak ma schytil do náruče a zdvihol zo zeme. Asi som bola z toho všetkého tak rozčarovaná, že som sa ani poriadne nesústredila. Nepočula som ho. Vážna tvár, ktorou na mňa pozeral ma trochu zaskočila a vyľakala zároveň. „Už nikdy odo mňa takto neodchádzaj,“ povedal to s hlasom niekde medzi prosbou a príkazom. Bezmyšlienkovito som prikývla. A vtedy som tomu aj verila. Lenže boli tu aj iní... Obliekla som si nohavice, natiahla sveter a vzala plášť. Pohľadom som prešla na jeho odhalenú mohutnú hruď a bolestivo som si zahryzla do pery. Noc pred tým mi rozprával o tom, že sa domov nevráti, že kašle na všetkých, že už nikdy viac nechce vidieť Katjenku. Keď som sa ho pýtala či by ho nebolelo, kebyže už neuvidí Tashu, tak mu tvárou prešiel akýsi srdce zvierajúci žiaľ. No hneď aj zmizol a tú otázku prešiel ako keby ani neexistovala. Vtedy mi došlo, že nežijeme v rozprávke so šťastným koncom a s vetou „a žili spolu až do smrti“. A tak som počkala kým nezaspal a poslala otcovi správu. Čupla som si k nemu a pobozkala ho na pery. „Vždy ťa budem milovať,“ šepla som mu do ucha. Trochu sa zamrvil, no nezobudil sa. Našťastie. Nepochopil by moje rozhodnutie, nepustil by ma. Vlastne, keby som videla jeho krásne oči plné smútku, tak ani by som to nedokázala spraviť. Vo vrecku som nahmatala prívesok draka. Nechcela som mu ho vrátiť, ale... Ani som nechcela, aby na mňa myslel len ako na súčasť mučenia. Dúfala som, že prívesok ho bude viesť k nášmu spoločnému niekdajšiemu šťastiu. Vybrala som ho a položila na vankúš vedľa jeho hlavy. Vstala som a prešla k dverám. Ešte raz, poslednýkrát som na neho pozrela. Navždy tvoja, bleslo mi hlavou a nejaká neviditeľná ruka mi zovrela srdce. Po špičkách som vyšla von a čo najtichšie za sebou zavrela. „Už si sa rozlúčila?“ ozval sa otec. Tento krát ma nemohol vyľakať. Bola som na neho pripravená. Ale nechcelo sa mi mu odpovedať. Zotrela som si zablúdenú slzu. Obrátila som sa k nemu. „Je už takmer úplne vyliečený,“ podala som mu správu, „až na nohu. S tým budú ešte problémy.“ Otec si ma skúmavo premeral. „Čo je?“ vyštekla som. „Nič,“ pokrčil ramenami, „len si sa mala biť o svoju lásku kým bol ešte čas. Aj keď," uchechtol sa, „asi by to bolo aj tak na nič.“ „ČO?!“ vykríkla som zabudnúc, že som sa z Ilyovho života chcela vytratiť potichu. „To ty si ma o neho pripravil!“ „Čo sa to tu deje?“ zaznel Ilyov hlas. „Dočerta,“ zanadávala som a zvrtla sa k nemu. Nevládala som mu to vysvetľovať ani nič podobné. Poslednýkrát som mu pozrela do očí. Pochopil čo sa má stať. „Nikita, nie,“ povedal autoritatívne, „tentoraz už nie!“ „Prepáč Ilya,“ vzlykla som a zmenila sa v hmlu. Ale do mozgu sa mi navždy vryl jeho krik, ktorý mi trhal srdce na kúsky. Utrela som si pot z čela a ešte raz vrazila meč do autenticky vyzerajúcej figuríny. Odkedy som tak bezcitne opustila Ilyu uplynul už nejaký ten čas. A mne sa cnelo stále rovnako. Zakaždým, keď som si spomenula na posledné chvíle v jeho náručí mi zovrelo srdce a chcelo sa mi plakať. Vždy, keď som sa vracala do prázdnej postele, som si nadávala, že som bola tak hlúpa a odišla od neho. Zasa sme mali šancu byť spolu a ja som ju nechala ujsť ako piesok pomedzi prsty. „Lolla, nemyslím si, že toto ti pomôže zabudnúť.“ Bola to Charlie. Aj napriek tomu, že som jej nenechala odkaz, kam idem, že som jej nevysvetlila, kde som bola, zostala stáť pri mne. Nehnevala sa. Ale z jej pohľadu bolo zjavné, že niečo tuší. Zrejme to vycítila z môjho postoja. Vždy bola strašne intuitívna, keď sa sústredila aj na niečo iné než na seba. Súcitila so mnou. A tá ľútosť v jej očiach ma ničila ešte viac. Zahnala som sa a figurína prišla o hlavu. „Ja si myslím, že hej,“ oponovala som. I keď to bolo klamstvo. „Lolla,“ začala s ťažkým povzdychom, „aj keď budeš neviem čo robiť, tak na Ilyu nezabudneš. Ja neviem, kde si bola. Ale som si stopercentne istá, že si bola s ním. Je čas mi o tom povedať.“ Počula som ako opätky jej vysokých lodičiek klopkajú po naleštených parketách. „Nech ti urobil čokoľvek-“ „Nič mi nespravil,“ skočila som jej do reči a kopla do hlavy, „on je v tom nevinne. Vlastne on je v tom vždy nevinne.“ Tento fakt ma rozzúril. Aj napriek tomu, že on si vzal za ženu inú, tak ja som bola tá, čo kazila náš vzťah. Ja som ušla, ja som ho večne odmietala a ja som ho teraz opustila. Párkrát som sa zahnala a rozsekla trup figuríny. Z jej útrob sa začal valiť piesok. Zaregistrovala som Charlie, ako sa postavila neďaleko mňa a sledovala môj profil. „Tá figurína za to nemôže.“ Uchechtla som sa a odniesla meč do skrine s náradím. Dávala som si pritom pozor, aby som nevidela Charlien výraz. Zasa by som sa cítila ako posledný chudák. „Povieš mi o tom?“ Zavrela som dvere na skrini a oprela sa o ne čelom. „Môj otec za mnou prišiel, aby-“ „Dmitriy bol tu?“ zhíkla. „Charlie, ak chceš aby som ti to povedala, tak ma neprerušuj. Na opakovanie silu nebudem mať.“ Zostala ticho. „Bol tu otec, aby ma požiadal o službu. Nemala som dôvod, aby som mu vyhovela. Lenže šlo o Ilyu, o jeho život. Zajali ho a vlasť sa na neho, tak ako na tisíc agentov pred ním, vykašľala. Nikto z verných ho nemohol oslobodiť. Pre všetkých bol mŕtvy. Ja jediná nemám voči Matičke záväzky. A tak som šla do Gruzínska, oslobodila Ilyu a schovávala sa s ním v horách kým sa neuzdravil. Spočiatku to šlo dobre,“ narovnala som sa a otočila k Charlie, no stále som na ňu ani nepozrela. Pošúchala som si unavené oči. „Dokázala som si od neho držať odstup. Ale on odo mňa nie. Aj ja som len bytosť,“ zdvihla som k nej zrak a po líci sa mi skotúľala slza. „Nebesá, Lolla,“ pristúpila ku mne a položila mi ruky na ramená. „Podľahla som a bolo to krásne, bla bla. Lenže teraz to ľutujem. Ľutovala som, už keď mi rozprával, ako na všetkých kašle, že chce byť so mnou. Nemohla som to urobiť jeho rodine. Nemohla som ho od nich odtrhnúť,“ prstami som si zotrela slzy. „Musela som zmiznúť. Chcela som potichu, ale,“ odmlčala som sa, „prebudil sa a videl ako som zmizla. Charlie, on mi to v živote neodpustí.“ Vložila som si tvár do dlaní. Ihneď ma objala. „To je mi ľúto!“ Odtiahla som sa. „Tak a teraz to už vieš. A ja sa s tým budem musieť zmieriť. I keď nikdy nezabudnem.“ Vybrala som sa k dverám. „No hej,“ pridala sa ku mne, „na veľkú lásku sa nezabúda.“ Tvárou jej preblesla trpká spomienka. Nemusela povedať nahlas koho sa týkala. Bolo mi jasné, že sa jednalo o Evana. Položila som ruku na kľučku a zastavila sa. „Nielen to, Charlie. Niečo vo mne po ňom zostalo.“ Položila som si ruku na brucho. „Som tehotná.“ Život sa mi s narodením mojej dcéry Nadyi neskončil. Práve naopak. Bola som šťastná, že ju mám pri sebe, že mám niečo Ilyove. Bola som matkou, bola som Alfou, bola som profesorkou a život sa mi zdal krásny. Aj napriek tomu, že som každú noc premýšľala nad Ilyom, nad tým ako sa má a aké by bolo, keby bol pri nás, aký by bol otec. Ale zasa prišiel škrt cez rozpočet. Potom, čo Charlie zdedila po strýkovi Elatiorsky prsteň, som sa jej ho bála dať len tak. Počula som o pár „vládcoch“, ktorí sa z tej sily pomiatli. A ja som nehodlala riskovať. Pomoc od Evana som nečakala. Medzi tými dvoma to bolo stále horšie a horšie. Hlavne vďaka Evanovej sebestrednosti. A tak som sa vybrala za jediným Elatiorom, o ktorom som vedela, že by mal snahu pomôcť. Za tým, ktorému som sa mala zodpovedať, keby som zostala v Rusku. Za Ilyovým otcom.  Prezerala som si prepychovo vyzdobený salónik domu Dragomirovcov a nervózne si hrýzla do spodnej pery. Celý čas som sa snažila urputne sústrediť na to, že tam isto nestretnem Ilyu, že je určite na nejakej misii. „Nikita?“ Obrátila som sa za hlasom. Stála predo mnou akási Ilyova kópia. To bola isto... „To som ja, Tasha!“ Široko sa usmiala. „Tá malá otrava, čo vám dvom nedala ani na chvíľu pokoj.“ „Och,“ prikryla som si ústa rukou, „Tasha, prepáč! Naposledy si bola ešte malá. A teraz si,“ usmiala som sa, „teraz je z teba kus.“ Dievča sa zazubilo, potichu zatvorilo dvere a posadilo sa oproti mne. „Čo tu robíš?“ šepla. „Prišla si za Ilyom?“ Môj úsmev sa stratil. Nenapadlo mi, že si pamätá ako sme sa s Ilyom stretávali. I keď, je pravda, že mala dvanásť, keď bola v Anglicku. Ale pripadalo mi to tak dávno. Pokrútila som hlavou. „Nie. Prišla som za tvojim otcom. Tam, kde teraz žijem, vo Witchwoode, dostala moja kamarátka prsteň Elatiora. A bojím sa jej ho dať. Počula som čo to môže s nepripraveným upírom spraviť. Chcem sa o tom porozprávať s tvojím otcom.“ „Takže si neprišla za Ilyom?“ zamračila sa. Vzdychla som. Asi si pamätala toho viac. „Tasha, ja-“ A v tej chvíli sa do izby vrútil ten, koho som tak veľmi nechcela vidieť. Ilya. Vyskočila som z kresla a ustúpila vzad. Zasa ma pri srdci pichlo, keď som si spomenula na jeho zlomený pohľad. „Niki,“ vykročil ku mne a ja som ešte viac zaspätkovala a vsunula medzi nás kreslo. „Ilya, prosím, choď preč. Neprišla som za tebou. Odíď skôr, než sa stane nejaké nešťastie,“ hovorila som plačlivým hlasom. „Ja si myslím,“ začala Tasha. „Ticho,“ zahriakol sestru. „Natasha, choď von!“ A nielen ju tým prekvapil. No nijako sa nebránila. Zanadávala som v hlave. Tá malá bola vždy beťár, ktorý sa vopchal všade. Ale teraz musela odísť. Irónia osudu? Asi. Znova spravil pár krokov ku mne. „Bože, Ilya,“ hovorila som s vyššie položeným hlasom než by som chcela. Chytala ma panika. „Choď preč!“ „Nie,“ odvrkol. „Konečne si zas tu. Si v Rusku, si v mojom dome. To nemôže byť iba náhoda.“ Zavrela som pevne oči a snažila sa dýchať, aby som sa aspoň trošku upokojila. A keď som ich otvorila, tak stál na druhej strane kresla, ruky mal položené na opierke hneď vedľa mojich. Cítila som z nich jeho teplo. Uskočila som a narazila do steny. „Dočerta,“ zanadávala som. Uškrnul sa. Odstrčil kreslo bokom a pristúpil ku mne. Zdalo sa mi, že má v očiach podobný lesk ako keď sme spolu trénovali v telocvični. Len vtedy to vždy skončilo pitím mojej krvi. Striasla som sa. Na hnev a strach som to zhadzovať nemohla. Bolo to vzrušením. „Niki,“ oprel sa dlaňami o stenu a uväznil ma tak medzi svojimi pažami. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. „Už mi tak ľahko neutečieš.“ „Ilya,“ zatiahla som plačlivo, „prišla som za tvojim otcom. Neprišla som za tebou. Čomu nerozumieš?“ Už som ani nevedela koľký krát som to vyslovila. „Neverím ti,“ šepol, sklonil sa a privoňal mi k hrdlu. „Tá vôňa mi tak chýbala.“ Predstava, že by ma teraz uhryzol a tým by nás prezradil celej rodine (samozrejme aj jeho ženuške), mi vohnala do krvi poriadnu dávku adrenalínu. Tresla som mu do hrude. Nečakal to, a tak sa zakymácal. Využila som príležitosť a pretiahla sa okolo neho. „Ilya, prestaň,“ zavrčala som. „Pochop, že ťa nechcem,“ v hlave mi bublal hnev, „pochop, že my ťa nepotrebujeme.“ Až keď som to vyslovila som si uvedomila, čo som mu práve naznačila. Že je tu ešte niekto. Zvrtla som sa na päte a snažila sa utiecť. Zastal mi cestu a schytil za zápästia. Z tohto sa už nedostanem, pomyslela som si. „Kto my?“ precedil pomedzi zaťaté zuby. Uhla som pohľadom a mlčala. „Kto my?!“ povedal dôraznejšie a zatriasol mnou. Naháňal mi strach. Do očí sa mi natlačili slzy. Nebolo úniku. Zasa som mu zamútila život. „Máme dcéru,“ povedala som takmer nepočuteľne. Ani sa nepohol. Len na mňa zarazene pozeral. Zasa som zavrela oči, aby som nevidela v tých jeho sklamanie. „Prečo si mi to nepovedala?“ šepol. Srdce ma zabolelo. „Lebo...“ odmlčala som. „Slečna Belikova,“ ozvala sa slúžka odo dverí. Pozrela som na ňu. Bola zmätená tým čo vidí. „Pán Dragomir vás očakáva.“ Prikývla som. „Ilya,“ zašepkala som, „pusti ma.“ Nič. „Ilya, pusti ma!“ Tentoraz ma počúvol a cúvol. Spak ruky som si utrela líca a zhlboka sa nadýchla. No keď som okolo neho prechádzala, tak mi to nedalo a ešte raz na neho pozrela. Hlavu mal sklonenú a vloženú do dlaní. Natiahla som ruku a dotkla sa jeho ramena. „Ilya, nepovedala som ti to preto, lebo som ti nechcela zasa zasiahnuť do života.“ Zdvihol ku mne nenávistný pohľad. „Bolo by lepšie, keby si sa nesnažila myslieť len na môj podarený,“ a to slovo bolo plné sarkazmu, „život.“ A vybehol do haly. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila k slúžke. Misia splnená, pomyslela som si, zasa som mu zlomila srdce. „Z celého srdca vám ďakujem, osnovnyh (1) Dragomir,“ oslovila som Ilyovho otca jeho vojenským titulom a vstala zo stoličky pred masívnym stolom v elegantnej pracovni Dragomirovského sídla. „Veľmi ste mi pomohli.“ Kývol hlavou a tiež vstal. „Som rád. Dúfam, že sa pani Rende podarí ovládnuť moc prsteňa.“ Naznačila som jemný úsmev. Aj ja som v to dúfala. Charlie bola ovplyvniteľná a ani som si nechcela predstaviť čo sa z nej môže stať, keď... Postavila som sa do pozoru, presne ako nás to učili na akadémii a spravila hlavou miernu poklonu. Muselo to byť komické vzhľadom na to, že som bola oblečená do elegantného kostýmu. Hej, moje podozrenie utvrdil jeho pobavený výraz. Vystrel ku mne ruku a ja som to prijala. No nepozrela som mu do očí. Celý čas som ich držala sklopené a snažila sa mu tým preukázať svoju úctu a... podriadenosť. A bála som sa, že by som prezradila čo sa stalo v salóniku. Ale ak aj vedel, že sme mali niečo s Ilyom, tak to nedal na sebe poznať. Celý náš rozhovor bol oficiálny. Takisto sa nezmienil ani len o mojom otcovi. „Karp,“ zavolal a dnu vošiel mladý lokaj v dokonale vyžehlenej rovnošate, naleštených topánkach, vlasmi precízne upravenými do dokonalého ulízaného účesu, vystretý ako pravítko. Myslím, že svoju prácu bral príliš vážne. „Karp, vyprevaďte slečnu Belikovu.“ Chlapec odstúpil a uvoľnil mi tak cestu. „Ešte raz ďakujem,“ zasa som kývla hlavou a opustila miestnosť. Keď za nami Karp zavrel, rýchlo ma predbehol a ukazoval mi cestu. Už som bola takmer preč, keď sa odniekiaľ ozval vysoko posadený hlas. „Tak je to vážne pravda.“ Zastala som a otočila sa za ním. Na druhej strane priestrannej haly stála vysoká blondína. Nevedela som presne kto to je, ale niekde vnútri som to tušila. „Anya hovorila pravdu,“ vykročila k nám. „My sa poznáme?“ snažila som sa hrať neznalosť. „Katjenka Lazarovna Olegovičova Dragomirova,“ predstavila sa a namysleným pohľadom si ma premerala od hlavy po päty. Ignorovala som to a vystrela k nej ruku. „Teší ma. Ja som-“ „Viem kto si,“ vyštekla, „Nikita Belikova.“ Moje priateľské gesto odignorovala. Spustila som ruku späť k telu. Zazerala na mňa a prepaľovala ma pohľadom. Pri takomto správaní som nemienila preukazovať žiadnu úctu a rozhodne nie strach. Ale nebola som ochotná padnúť na tak nízku úroveň akou je tykanie. Hľadela som jej rovno do ľadovo modrých očí. Áno, rozhodne bola krásna a áno, pochytila ma žiarlivosť pri pomyslení, že sa celé tie roky môže budiť vedľa chlapa, ktorého ja milujem takmer celý svoj život. Ale nesmela som jej to ukázať. Dvihla som bradu. „Vlastne celé moje meno je Lollita Nikita Mor-“ „Nezaujíma ma to,“ zasyčala a zasa ma tak prerušila. „Jediné čo ma zaujíma je, kedy konečne necháš môjho manžela na pokoji,“ preložila si ruku pod prsiami. „Neviem o čom hovoríte,“ mienila som všetko popierať. Vlastne som neklamala. Ja som jej manžela nevyhľadávala. Rozhodne nie dobrovoľne. „Si tak drzá, že si dovoľuješ prísť do môjho domu a ešte mi aj klamať,“ snažila sa hovoriť pokojne, no ja som počula, že sa jej do hlasu vkráda panika. „Nie je to tvoj dom,“ oponoval jej niekto ďalší. Z dverí, za ktorými bol salónik vyšla Tasha. Nechcela som sa hádať s Ilyovou ženou a rozhodne som do toho nechcela zaťahovať aj niekoho ďalšieho. Hlavne nie Tashu. Lenže ona by si to zrejme i tak nenechala ujsť. „Tasha,“ začala som, no zasa som bola prerušená. „Nestaraj sa do toho,“ odfrkla Katjenka zazerajúc po mladej slečne Dragomirovej. „Ale budem,“ prehlásila rázne. „Lebo si ako had, ktorého zastaví len odseknutie hlavy,“ na tvári sa jej zbavil diabolský výraz, „a ver mi, že s mečom viem zachádzať veľmi dobre. Nebudeš sa navážať do mojej zalávky (2). Tak ak nechceš, aby si raz v spánku prišla o hlavu, vypadni.“ Neviem kto bol viac prekvapený. Či Katjenka z vyhrážky smrťou alebo ja z Tashinho označenia mojej osoby. No účel to splnilo Katjenka naprázdno zavrela ústa a zmizla v hmle. „To si nemala,“ obrátila som sa k Tashi. Mávla nad tým rukou. „Tak pôjde za otcom a ja zasa dostanem domáce väzenie. Tým sa ma už nemôžu dotknúť.“ „Nemala si ma tak osloviť.“ „Aha,“ široko sa usmiala, „ja to nebudem skrývať. A je mi jedno kto si čo myslí. Jediný problém, prečo moje prehlásenie nie je úplne pravdivé je, že vy dvaja ste strašne sprostí.“ Prekrútila som očami. „Pekne ďakujem, Tasha.“ „Ale váž-“ „Tasha, prosím,“ prerušila som ju a pozrela na hodinky. Za necelú polhodinu mi odchádzal vlak. „Musím ísť.“ Neviem či verila, že naozaj potrebujem ísť. Ale nerozhodla na namietať. Rýchlo ku mne prikročila a vtisla mi bozk na líce. Je plná prekvapení. „Čo mám odkázať Ilyovi?“ Odvrátila som sa. „Niki, no tak,“ napomenula ma. Zhlboka som sa nadýchla. „Že mi to je ľúto.“ Zvrtla som sa na opätku a vybehla von do čerstvého no mrazivého vzduchu. Musela som si prečistiť hlavu a potlačiť výčitky, ktoré ma zožierali. Mala som na to celú cestu domov. ----- 1 plukovník 2 švagriná  „Nadya,“ vrieskala som po svojej zanovitej nafučanej dcére, ktorá sa odmietala odomknúť potom, čo ma navštívila profesorka starostlivosti o zázračné tvory. Moje roztomilé dieťa sa totiž rozhodlo, že spraví jednorožcovi nový zostrih chvosta. Odstrihla mu ho kompletne, a potom sa hrala na vílu. „Okamžite otvor tie dvere!“ „Nie,“ smrkla, „neotvorím! Nechcem bitku.“ Zamračila som sa. Ani mi nenapadlo, že by som na ňu vztiahla ruku. To som nikdy nemala v úmysle. Ja by som nebola ako môj otec. „Zlatíčko,“ stíšila som hlas, „ja ti nechcem nič urobiť. Ale jednoducho musíš pochopiť, že to nesmieš robiť. A preto dnes nepôjdeš na Halloweensky ples.“ V zámke cvaklo. „Čo?“ „Hovorí sa prosím,“ povedala som sladko a odhrnula jej ryšavé vlasy z tváre. Odtiahla sa odo mňa ako keby som ju popálila. „Ale ja už som dohodnutá. Ja tam musím byť!“ „Na to si mala myslieť skôr, ako si to chúďa zviera pripravila o chvost.“ Pozrela som do neďalekého zlatého nástenného zrkadla a upravila si sponu vo vlasoch. Ako inšpektorka a vyslankyňa Inšpektorátu sociálnych čarodejníckych inštitúcií som bola povinná zúčastňovať sa na takýchto akciách. Uhladila som si záhyb na saténových šatách zelenej farby a čiernej čipky z obdobia asi sedemnásteho storočia. Nikdy som neholdovala extravagencii, a tak som sa nemienila prezliekať za nejakú napríklad vec bežného použitia. Nadya trucovito dupla nohou a otrčila spodnú peru. „Darmo sa tak tváriš, mladá dáma. Nič ti to nepomôže. S Helgou pôjdete k Charlie. S Lucasom a Bryce niekde odišli, a tak je treba postrážiť Jaspera.“ „Prečo ja?“ rozhodila rukami. „Lebo som to povedala,“ odpovedala som jednoducho. „A je to tvoj trest. Ak zistím, že si,“ sklonila som sa a pobozkala ju do vlasov, „robila bordel, tak mi to Helga povie. Potom ťa pošlem za strýkom Damienom.“ Niežeby ho Nadya nemala rada a rozhodne na ňu nebol prísny. Ale ak by odišla do Francúzska, tak by musela opustiť svoje kamarátky. A to bolo pre ňu niečo nepredstaviteľné. „Fajn,“ štekla, „idem sa obliecť.“ Pokrčila som ramenami. Vedľa mňa sa objavila Helga, nemecká guvernantka. „Meine Dame, volali ste?“ „Pôjdete,“ natiahla som si vyššie zelené rukavičky z rovnakej látky akej boli šaty, „s Nadyou do domu rodiny Rende. Pomôžete jej so strážením Jaspera.“ Robustná čarodejnica prikývla. A tak som už na nič nečakala a pobrala sa na hrad za zábavou, na ktorú som nemala vôbec náladu. „Vďaka,“ kývla som barmanovi, ktorý mi dal pohárik vodky. Nebola nič extra, ale... Na to, aby som tam vydržala dlhšie som potrebovala trochu vzpružiť. Vymenila som si pár konverzačných fráz s Melissou a Evanom (ktorý mi, mimochodom, ešte stále neodpustil Charlienu prítomnosť vo Witchwoode), trochu som sa poobšmietala pomedzi ľudí a zasa zistila, že pani de Lioncourt mladšia zasa chýba. Ako alfa som mala čo do toho hovoriť, a vôbec sa mi nepáčilo, že sa hlava školy nezúčastňuje na takýchto akciách. V tom sa pomedzi dav mihla postava, ktorá sa mi zdala povedomá. Vzpriamila som sa, aby som lepšie videla. Tasha Dragomirova? Nie, presviedčala som sa, čo by tu tá robila? Ale nedalo mi to. Vybrala som sa tým smerom. „Tasha?“ Ihneď sa ku mne zvrtla so širokým úsmevom na perách. Bola to ona. Trošku unavená, no na jej šarme jej to rozhodne neubralo. Potvrdil to aj obdivný pohľad jedného obďaleč postávajúceho pána zamaskovaného za barana. Potiahla som nosom. Vlkolak. Koľká to irónia. Stiahla som si masku. „Tasha, čo ty tu?“ spustila som rusky. „Ilya ti nepísal?“ nadvihla udivene obočie. „Prosím?“ hlas mi preskočil o oktávu vyššie. Odkašľala som si a snažila sa pôsobiť pokojne. „Čo mi mal napísať?“ Prekrútila očami. „Som vo vyhnanstve. A otec sa rozhodol, že ma pošle sem, lebo tu na mňa môžeš dávať pozor ty.“ „Čože?“ zamračila som sa. Nemala som pocit, že by si ma počas mojej návštevy u Dragomirovcov starý Maxim nejako obľúbil. Nechápala som, prečo by za mnou posielal svoju dcéru. Tak, ale mala som ju tu a mohla som len dúfať, že mi neklame. Tasha otvorila ústa, že mi odpovie, no v tom sa ozval strašný tresk a v sieni nastal chaos. V strede parketu sa objavilo pár postáv v čiernych plášťoch a jeden premenený démon. Dopekla, zanadávala som len v hlave. Natiahla som ruku a takmer hneď sa mi v nej objavil moja vychádzková palička s ukrytým tenkým, no ostrým mečom. „Tasha, vysvetlíme si to potom. A,“ premerala som si ju. Vedela som, že zo školy už vyšla dávno. Lenže to bola len nóbl akadémia v Moskve, kde ich rozhodne nepripravovali na priamy boj. „Teraz sa drž bokom,“ prikázala som a utekala k zhluku tiel, výkrikov a iskier z kúziel. No meno Dragomir nesie so sebou odvahu a v Tashinom prípade aj neschopnosť počúvnuť rozkaz, pretože kútikom oka som zbadala ako uvalila kliatbu na jednu zo zahalených postáv. Už bolo neskoro jej niečo zakazovať. Zostávalo sa mi len modliť, aby sa jej niečo nestalo. Sedela som pred jedným z Witchwoodskych obchodov so zvieratkami a sledovala malého modrého vtáčika v klietke za sklom výkladu. Chvostom som metala zo strany na stranu a premýšľala nad tým, ako by som sa k nemu mohla dostať. Naklonila som hlavu a hladne si oblízla papuľku. Áno, som animágus a moje zviera je ryšavá mačka domáca. Je to fajn. Predstava, že by som sa menila na, čo ja viem, tigra bola komická. Bola by som príliš nepriehľadnuteľná. Ale takto... „Ideš,“ zahnal sa po mne nízky rozložitý predavač a hodil po mne handru, ktorej som sa len tak tak vyhla. Nahnevane som po ňom zaprskala a utekala preč. Prepletala som sa pomedzi ľudí náhliacich sa domov z práce. Byť tak malé zvieratko nie je až taká výhoda. Stáva sa, že na vás niekto šľapne. Dosť to bolí. Dostala som sa až ku kamennému plotu posledného mestského domu a spokojne sa tam usalašila. Nasávala som do seba prvé lúče jarného slnka. Byť mačkou má svoje klady. A lenivé vylyhávanie na slnku je len jednou z nich. Ale tou najlepšou. „Zasa si tu?“ zaznel hlas nasiaknutý smiechom. Ani som nestihla otvoriť oči a už ma niekto hladil medzi ušami. Zapriadla som a otvorila jedno oko. Bola to Tasha, moja mladá zverenkyňa. Ticho som mňaukla a posadila sa. „Prečo si zas mačka?“ usmievala sa na mňa. Zdvihla som packu olízla ju a prešla ňou po fúzikoch. Muselo jej to stačiť ako odpoveď. Pravdou bolo, že som v ten deň dostala list od Ilyu. Veľmi formálny, ktorým ma žiadal, aby som mu podávala správy o jeho malej sestričke. Ani slovo o mne či našej dcére. Ale jasné! Dostala som to, čo som si zaslúžila. Ja som mu, v podstate, ubližovala vedome aj napriek tomu, že mi to trhalo srdce. On sa jednoducho bránil. Možno sa rozhodol, že sa voči mne obrní. A chlad z toho listu bol dokonalým dôkazom. Tak či onak, ako mačka som na tieto problémy svojho srdca zabúdala. Myslela som skôr ako zvieratko, ktoré citom nevenovalo žiadnu pozornosť. Tasha prekrútila nad mojim gestom očami. „Asi sa tak skoro nemieniš zmeniť, však?“ Vstala som a s ladnosťou mačke vlastnou som zoskočila z múrika. S chvostom zdvihnutým hore som sa vybrala po cestičke vedúcej aj k nášmu domu. Tasha za mnou zavrčala a tak som sa k nej obrátila. „Nechce sa mi kráčať domov. Moje nové lodičky od Valentina nie sú vhodné na chôdzu.“ Pozrela som na ne. Áno, boli poriadne vysoké s uzučkym opätkom. Vždy som to obdivovala. Vrátila som sa k nej a otrela sa jej o nohy. Zaklonila som hlavu, aby som na ňu videla. Vzdychla a sklonila sa ku mne. Zasa ma poškrabala za ušami a ja som spokojne zavrnela. „Hej, rozumiem. Chceš, aby sme sa šli prejsť, lebo je pekne.“ No odrazu sa jej veselý pohľad zmenil. „Viem, že ti Ilya poslal list. Lenže týmto tichým ničnerobením pomlčka mačacím zabúdaním, sa nič nezmení.“ Zabudla som, že ma za ten čas čo u mňa žila tak dobre spoznala. Ešte chvíľku som s ňou udržala očný kontakt, a potom uhla pohľadom. Normálna mačka by to vydržala a dokázala že je niečo viac, že je silnejšia. Lenže normálna som nebola. A nebola som ani silná. Ja som bola len zlomená ženská, ktorá sa bála žiť a cítiť. Sedela som pri dlhom stole uprostred siene s naleštenou mramorovou podlahou, vysokými vitrážovými oknami zabraňujúcimi prieniku slnečného svetla a kryštálovými lustrami. Poobzerala som sa. V prísediacich upíroch som spoznávala samé známe tváre z klanu. I keď neboli všetky. „Niki?“ naklonila sa ku mne Tasha. „Prečo tu nie je Nadya?“ Hovorila rusky a tak, aby som ju počula len ja. „Dnes ráno odišla na výmenný pobyt do Fínska.“ Nebola som nadšená, že si vybrala práve túto krajinu. Fínske a ruské spoločenstvo upírov udržiavalo veľmi dobré vzťahy. Bála som sa, že by tam mohla stretnúť Ilyu. Počas rokov si, bez môjho pričinenia, vybudovala voči svojmu otcovi takú nenávisť, že by to stretnutie ublížilo skôr jemu než jej. A to som rozhodne nechcela, pretože som ho stále bezmedzne milovala. „A nebudú z toho problémy? Je to upírske stretnutie.“ Pokrútila som hlavou. „Charlie o tom vie. A okrem toho, celá táto maškaráda je len preto, aby chrstla Evanovi do tváre, že je Elatiorkou.“ Prekrútila som očami. Charlie dlho čakala, kým si prsteň nasadí. A ešte dlhšie vyčkávala na vhodnú príležitosť povedať to ostatným. Ale prsteň priniesol do jej života a života jej rodiny veľké zmeny. Hlavne čo sa týkalo jej osobnosti. Bola drsná, nestála, prudko výbušná, krvilačnejšia. Maxim Dragomir povedal, že ak bude mať pri sebe niekoho, koho neskonale ľúbi, niekoho, kto jej city rovnako silno opätuje, že to zvládne. Obe sme si mysleli, že niekým takým je Lucas. Zrejme to bol omyl. Vzrástla aj jej nenávisť voči bývalému milencovi. Robila všetko preto, aby mu nejako ublížila. Mala som pocit, že to je jediná náplň jej života. A moje dohováranie nijako nepomáhalo. Okrem toho, nemala som príliš veľa energie bojovať s jej náladami. Doma som mala pubertálnu upírku a sestru môjho milenca, ktorá mala psychické a duševné spojenie s mojim „obľúbeným“ spolužiakom Ivaškovom. Jednoducho toho bolo viac než dosť. Dvere na sieni sa otvorili a vstúpil komorník, ktorého nasledovala rodina Delfithovcov. Evana, ako Elatiora usadil za vrch stola a Melissu po jeho pravici. Obyčajne sa stretnutia týkali len čisto upírov. Ale pri večerách, plesoch a iných upírskych spoločenských akciách si mohli členovia klanu doviesť aj svoje neupírske polovičky. Kývla som neoficiálnemu „kráľovskému“ páru Witchwoodu na pozdrav. „Dobrý večer,“ ozvalo sa z druhej strany. Prudko som ta otočila hlavu. Charlie sa nikdy nepremiestňovala v hmle. Viditeľne sa u nej objavila nová schopnosť. „Vítam vás na dnešnej večeri.“ Posadila sa za vrch stola. Pre mňa a Tashu to nebolo nič zvláštne. Ale pre ostatných to bolo obrovské faux pas. Len významné osobnosti, veľmi vysoko ctené návštevy a najstarší mužský člen rodiny mohli obsadzovať tieto dve miesta. Ukazovali tak svoju nadradenosť. Alebo niečo podobné. Lucas zaujal miesto po Charlienej pravici, miesto „dobrej manželky“. Bolo mi ho ľúto, pretože vyzeral strhane a utrápene. Prsteň nepriamo pôsobil aj na neho. Služobníctvo rýchlo ponalievalo do pohárov krv na úvodný prípitok. Premýšľala som, kedy im chce Charlie tú dobrú správu oznámiť. „Všetci sa chopte,“ hovorila po sediačky, „svojej čaše.“ Ten príkaz bol autoritatívny a všetci upíri aj napriek tomu, že to nechceli, počúvli. A na dôvažok sme aj všetci povstali. Pozrela som na Evana. On a jeho žena sa ani nepohli. Hľadel ponad stôl a s prižmúrenými očami sledoval Charlie. Tá mu to, samozrejme, oplácala. „Drahí moji upíri,“ začala Charlie, „dnes sme sa tu zišli, aby som vám oznámila dobrú novinu.“ „Chceš nám oznámiť, že čakáš ďalšie dieťa?“ uchechtol sa Evan a odpil si zo svojho pohára nečakajúc na prípitok. „To nebude nič prekvapivé. Len dúfam, že to nebude upír. Nie som ochotný prijať do klanu upíra s anjelskou krvou,“ odfrkol. Lucas sa celý zhrbil pod tiažou tých slov a oči sa mu zaleskli. Zhrozila som sa. Slzy! Charlie mlčala. Dlhým nechtom poklepala po skle. Pohľadom bleskla po mne ako keby si pýtala dovolenie. Musela som uznať, že to Evan prehnal. A tak som len kývla. Uškrnula sa a zasa sa vrátila k Evanovým očiam. „Nie,“ povedala a ja som sladkosť jej hlasu mala až na jazyku. Fuj! „Drahý Evan,“ dodala. Melisse ticho zavrčala. Už dávno sa dozvedela čo je Charlie zač, a tak ťažko znášala jej prítomnosť pri svojom manželovi. Zároveň sa cítila podvedená kvôli tomu, že sme jej na začiatku nič nepovedali. „Už niekoľko rokov mám pre vás prekvapenie. Ale, bohužiaľ, som musela počkať.“ Zaznel zvon odo dverí. Zamračila som sa. Už nemal nikto prísť. Charlien úsmev sa naopak roztiahol. Odložila pohár, vstala a vykročila k vchodu do haly. Celý čas sme ju všetci sprevádzali očami. A vtedy vstúpil dnu vysoký mlado vyzerajúci, elegantný upír s autoritou, ktorá sa okolo neho vznášala ako nejaký mrak. Nevedela som, kto to je a trochu ma zabolelo, že ma Charlie nezasvätila do svojich plánov. Ale všimla som si, že väčšina upírov zabudla dýchať. A pani ministerka vydala prekvapený, priškrtený ston, zbledla a očami preskakovala z upíra na manžela a späť. „Charlotte,“ upír sa naklonil k Charlie a pobozkal ju na líce, „dúfam, že som vás nevyrušil. Rozhodol som sa, že sa zastavím.“ Položila ruku na jeho rameno. „Ale nie Marcus,“ strelila pohľadom po Evanovi, „som rada, že ste tu. Akurát včas na odhalenie môjho prekvapenia.“ Pozrela som k stropu. Z celého tohto stretnutia robila jedno veľké divadlo. „Poďte,“ potiahla ho k Delfithovcom, „predstavím vás.“ „To nemusíš,“ zasyčal Evan, „s pánom De Morthe sa už poznáme.“ „Vážne?“ povedala hrajúc prekvapenie. „Hej! Zdržíš sa dlho, Marcus?“ zavrčal k nemu. Dotyčný upír pokrčil ramenami. „Rozhodol som sa vrátiť. Ale na ako dlho neviem. Mám pocit, že treba oprášiť,“ zabodol pohľad do Melissi, ktorá zbledla ešte viac, „staré vzťahy.“ „A myslím, že urobíte veľmi dobre, keď zostanete.“ Charlie sa priam vyžívala v Evanovom hneve. „Naša spoločnosť potrebuje tretieho Elatiora.“ „Tretieho?“ nadvihol Evan obočie. Počas éry vraždiacej beštie Lupus sa všetci vtedajší Elatiori vytratili. Až na pána Eleatha Nyx Delfith, Evanovho otca, ktorý vraj stratil záujem nejako zveľaďovať spoločnosť. No zásahom osudu získal Evan prsteň po vzdialenom strýkovi svojej matky. A tak, ako jediný vodca zasadol na trón. Charlie si teatrálne prikryla ústa rukou. „Ja som vám to ešte nepovedala? Som zábudlivá.“ A akoby lusknutím prstov sa jej výraz zmenil. Bola vážna a ako vytesaná z kameňa. „Druhým Elatiorom som ja,“ zdvihla ruku, na ktorej sa jej ligotal prsteň s modrým kameňom. Vošla som do Charlienej pracovne na Witchwoodskej radnici. Sedela za svojim stolom, no sledovala okolie za oknom. Svoju pozornosť upierala niekde inde. „Charlie?“ ozvala som sa prikročila bližšie. Čakala by som, že sa strhne alebo niečo podobné. No ona sa ani nepohla. „Ahoj Lolla,“ pozdravila, „ďakujem, že si prišla.“ „Prečo si chcela, aby som prišla?“ Nemala som náladu sa tam len tak rozprávať a chcela som prejsť rovno k veci. No namiesto odpovede sa otvorili dvere a dnu vstúpil Marcus De Morthe. Niežeby som mala niečo proti nemu, ale nevzbudzoval vo mne tie najlepšie pocity. Jednoducho mi naháňal strach. Nehovoriac o tom, že po Witchwoode sa niesli správy, že sa šmátra v Evanovej posteli a „oprašuje“ staré vzťahy akým bol aj ten s Melissou. Kedysi dávno boli milencami. Ustúpila som stranou. „Dobrý večer dámy,“ prešiel okolo mňa a nonšalantne posadil sa na pohodlnú sedačku. Zapichol do mňa svoj pohľad. Nervózne som si pošúchala zátylok. „Čo tu robíme?“ opýtala som sa. „Pani Rende,“ uchechtol sa Marcus, „od nás asi niečo chce.“ Charlie sa k nemu obrátila a zazubila sa na neho. „Ako vždy prezieravý.“ Pozrela na mňa. „Lolla, prosím, posaď sa,“ ukázala na jedno z kresiel. Videla som, že jej slovko prosím robí problémy už istý čas. A teraz to nebolo inak. No ku mne sa snažila správať ešte s akou takou slušnosťou. Ale často jej to nešlo. Posadila som sa do koženého trochu nepohodlného kresla, no uvoľniť som sa nevedela. Dlhoročný výcvik mi nedovolil popustiť v ostražitosti. „Zavolala som si vás, lebo potrebujem, aby ste mi pomohli.“ Nadvihla som obočie. Zasa som bola tá prekvapená. „Potrebujem zmiznúť,“ vyvalila na nás. „Čo?!“ vyskočila som na nohy. „Lolla, posaď sa! Prosím,“ pretlačila pomedzi zaťaté zuby. Poslúchla som. „Slečna Brutus, nechajte pani richtárku všetko vysvetliť,“ upokojoval ma Marcus. Zaťala som zuby a snažila sa neprepadnúť panike. „Prečo?“ „Lezie mi to tu krkom. Lezie mi krkom toto málomesto, meštiaci okolo, táto práca, môj ustráchaný manžel, a čo je najhoršie,“ zabodla do mňa pohľad, „lezieš mi krkom už aj ty, Lolla.“ Nebola som schopná čokoľvek povedať. Zdrevenela som, nevedela som sa pohnúť. „Slečna Brutus,“ postavil sa Marcus a prešiel ku mne. Chcela som sa dačo urobiť no nevládala som. Zrak som upierala do očí Charlie a hľadala tam svoju niekdajšiu kamarátku. Marcus mi položil ruku na rameno a silno stlačil. „Musíte kamarátke pomôcť.“ Zvesila som ramená a pozrela do zeme. Ja som už nechcela nikomu klamať. Už som chcela žiť normálne. No bohužiaľ, zasa sa to všetko zamotalo. Preplietla som si prsty s vlasmi nepríčetnej upírky a trhla dozadu, násilne jej tak zaklonila hlavu. Caliste Montiqe bola vážená upírka. Ale po smrti svojej dcéry Amnezi sa trochu pomiatla. Mňa to nemuselo zaujímať. A ani by som jej prípad neriešila, kebyže na jednej z Belfirinských osláv nemienila zabiť jedno z mojich dvoch krsniat, Jaspera Seana Bridea, syna Charlie. Pritlačila som jej k hrdlu ostrie svojho meča dávajúc si pozor, aby som ju náhodou neporezala. Zatiaľ. No ona aj naďalej zvierala krk mladého chlapca. Bol len človek a fialkastá farba v jeho tvári nenapovedala nič dobré. „Pusti ho,“ zasyčala som a upierala na ňu nahnevaný pohľad. Bola som po ťažkom týždni a tešila som sa, že tento večer je začiatok oddychu. „Nie,“ zachripela, „on mi zabil dcéru.“ Nadvihla som jedno obočie. Jaspera som poznala. Nebol schopný niekoho zabiť. A rozhodne nie svoju životnú lásku. Ale nemienila som sa s ňou hádať. Kútikom oka som zazrela, že sa k davu obkolesujúceho naše malé divadielko pridal aj Lucas, Jasperov nevlastný otec. Nechtiac som si spomenula na tú večeru, keď Charlie oznámila svoje elatiorstvo. Nemala som záujem, aby si vystrúhal ďalší trapas. Okrem toho mal toho viac než dosť. Musel sa postarať o tri deti sám. „Ak to tak je, tak pôjde pred súd. O to sa ja sama postarám.“ „Nie,“ precedila pomedzi zaťaté zuby. „Nedovolím ti zabiť syna Charlie,“ zavrčala som a trochu viac pritlačila meč. Po jej bielej koži stieklo pár kvapiek krvi. „Bola to moja priateľka. A ty si si ju nevážila ani len toľko, aby si jej šla na pohreb.“ Musela som uznať, že tá ženská má výdrž. „Charlie je moja priateľka,“ odvrkla som. Neznášala som, keď niekto spochybňoval moju lojálnosť. Ale ihneď som si uvedomila, že som sa preriekla, lebo som použila prítomný čas. Pohreb... Bolo to len trápne divadielko pre všetkých ostatných okrem Marcusa a mňa. My sme vedeli čo je vo veci. Nebola mŕtva a ja som to nemienila predstierať. Sľúbila som, že nikomu nič nepoviem, ale rozhodne som sa na tom nemienila zúčastňovať. „Pusti ho,“ potiahla som jej hlavu ešte viac dozadu, „lebo ťa vážne podrežem.“ Zdvihla som zrak pred seba a takmer ihneď našla jedného z elatiorov, Marcusa De Morthe. Kývol hlavou a tým mi dal voľnú ruku. V tak malých klanoch akými sme boli sa mohli vykonávať tresty ihneď, hlavne keď bol ohrozený nieči život. „Mám povolenie elatiora,“ šepla som a zapichla pohľad do jej očí. Sledovala som ako sa jej rozšírili zorničky strachom. A takmer ihneď sa uvoľnila, ruky odtiahla od Jasperovho hrdla. Odložila som meč a pustila jej vlasy. Chytila som ju za rameno a vytiahla na nohy. „Bež domov,“ povedala som tak, aby ma počula len ona, „a ak sa ho ešte raz dotkneš, tak svoj meč nakŕmim tvojou krvou.“ Áno, vedela som, že som prehnane teatrálna. Ale dúfala som, že to pochopí a dá mu pokoj. Vytrhla sa mi a bežala preč. Z vrecka som si vybrala bielu bavlnenú vreckovku (zvyk naučený od Ariny) a utrela do nej tú trochu krvi. Niekto mi poklepal po ramene a ja som ta pozrela. Lucas. Vzdychla som a obrátila sa k nemu telom. „Dobrý večer,“ hlesla som. Kývol hlavou. „Počul som čo si povedala.“ „Neviem na čo narážaš,“ odvetila som. Opak bol pravdou. „Povedala si, že JE tvoja kamarátka.“ „A?“ zachovávala som vážnu tvár ako keby sa nič nedialo. „Prítomný čas. Ako keby stále žila,“ v oku som mu zbadala slzu. Och nie! Nadvihla som kútiky pier a položila mu ruku na rameno. „Stále žije v našich srdciach. Nechytaj sa slamiek.“ A už bez zbytočných rečí som ho obišla a vybrala sa preč. Zaumienila som si, že sa tejto rodinke budem radšej istý čas vyhýbať. Kov sa zrazil s kovom. Chytila som protivníkovo zápästie, aby mi neušiel. A takmer mi vypadli oči, keď som zistila, kto to je. Dávna spolužiačka. „Irina?“ A ona bola na tom úplne rovnako. „Nikita?“ Uvoľnila som zovretie a ona sa mi vytrhla. Obe sme spustili meče. „A ty si čo? Nejaký miestny ochranca?“ uchechtla sa. „Mohlo mi hneď napadnúť, že ťaháš za jeden povraz s tou malou Dragomirovou. Tak máš aspoň zabezpečené, že sa ti Ilya zasa vráti do postele, čo?“ Natiahla sa za fľašou a poriadne si odpila. Spomenutie Ilyu ma zasa zabolelo pri srdci. Snažila som sa tomu vyhýbať ako sa dalo. A teraz mi také niečo predhadzuje táto čúza. Sťažka som prehltla. A obrátila sa k Tashi sediacej na zemi a skontrolovala ju. Okrem rozrezaných šiat bola v poriadku. Ďakovala som nebesiam, že som prišla skôr, než... Zakázala som si na to myslieť. „Nie, nie som žiadny ochranca. Oficiálne. Vysvetlíš mi prečo sa tu zaháňaš mečom?“ Narovnala som sa a pomohla som Tashi sa zdvihnúť. „A ešte k tomu sa snažíš bojovať s niekým, kto nemá tvoj výcvik. Trošku pod tvoju úroveň, nemyslíš?“ „Slečna Badicova sa ťa prišla opýtať, či poznáš dôvod jej sexuálnej frustrácie,“ uchechtla sa Tasha. Všimla som si, že Irina zovrela tuhšie meč. „Tá malá má príliš podrezaný jazyk a nevie kde sú hranice. Jednoducho ma vytočila.“ Bezradne som pokrútila hlavou. Obe boli horkokrvné, tvrdohlavé a výbušné. Možno, v inej situácii, v inej dobe, či dimenzii, by boli aj kamarátky. Lenže teraz boli rivalky. A moja spolužiačka mala výhodu. Dokonale ovládala zbrane. Narozdiel od svojich nálad. „Irina, myslím, že si si v našom mestečku neurobila dobré meno. Najlepšie bude ak sa vrátiš domov. Alebo tam odkiaľ si prišla.“ Rozhodla som sa nepoľaviť. „Keby som bola tebou, tak by som si dávala pozor na to čo hovorím. Ja sa ti možno nemôžem postaviť, ale Andrei je iná liga.“ Tasha sa uškŕňala. Vyzerala ako keby bola šťastná, že môže Irinu trápiť. Chcela som ju napomenúť, no Irina bola rýchlejšia. „Drahé dieťa, ty zrejme nevieš nič o ruských úradoch. Ak by Ivaškov urobil niečo proti mne, tak by si musel poriadne kryť chrbát. Vraždy v spoločenstvách končia vždy trestom smrti.“ Zaťala som zuby. Irina neklamala. Na akadémii nám to do hlavy vbíjali každý deň. Dôkazom toho bolo aj bičovanie, keď sa niekto pobil. Pri tej spomienke ma zabolelo pri srdci. „Odkazuje ti, že ak sa ma ešte raz dotkneš, tak sa vykašle na úrady. Roztrhne ťa na tak malé kúsky, že ťa už nikto nikdy nedá dohromady,“ povedala Tasha pyšne. „Čože?“ Nadvihla Irina obočie. „Veď on je na druhej strane Ruska! Tak jak...“ „Irina,“ skočila som do toho sporu skôr ako by sa mohlo niečo stať, „mala by si odísť. A podľa toho, čo si tu dnes spravila,“ blesla som pohľadom po Tashi, „by si si mala vybaviť misie, kde nebude Andrei a ani Ilya.“ Irina zdvihla bradu a prižmúrený pohľad zapichla rovno do Tashi. „Dievčatko, nauč sa, že k silnejším sa máš správať s úctou.“ Začala ustupovať dozadu stále nás sledujúc. Klasická paranoja agenta. „Spokoĭnoĭ nochi, devochky,“ pozdravila a zmizla v tme zimnej noci. Obrátila som sa k Tashi. „Nabudúce sa nehraj na veľkú pred ľuďmi s výcvikom z Vasiliyeva. Jasné? Príliš dlho si nestála v telocvični.“ Prikývla a ešte som videla, že chce niečo povedať. No namiesto toho sa zasekla a zakymácala. „Pre-pre-preboha!“ dostala zo seba. „Tasha,“ zachytila som ju. Už mnohokrát pred tým som ju videla v tomto stave. Ale nikdy nevyzerala tak vystrašene. „Čo sa deje?“ Upierala zrak niekde do neznáma. „Andrei... niečo s jeho otcom. Niki, musím za ním,“ povedala rozhodne a snažila sa mi vytrhnúť. „V poriadku,“ prikývla som, „ale budem ťa sprevádzať. Zajtra odchádzame do Moskvy.“ Koč ani poriadne nezastavil, Tasha už z neho vyskakovala a bežala k dverám sídla Ivaškovcov. Nechcela som jej prekážať. Celú cestu bola ako na ihlách a teraz by ju už nik nezadržal. Vzala som naše veci a pomaly vykročila za ňou. Obzrela som si sídlo Ivaškovcov. Bolo rozhodne väčšie ako to kde som vyrastala, ale na druhej strane bolo aj dosť od ruky. Vybehla som tých pár schodíkov a prekročila prah domu. „Dobrý večer pani,“ pristúpil ku mne komorník. „Vezmem vám to.“ A už mi bral tašky z rúk. „Zdržíte sa tu?“ Otvárala som ústa, že mu odpoviem, ale niekto ma predbehol. „Áno, Vadim. Slečny sa tu zdržia.“ Prikrčila som sa. Veľmi dobre som vedela, že keď prídem do Ruska, tak je vysoká pravdepodobnosť, že natrafím na Ilyu. Ale niekde hlboko v mozgu som tajne dúfala, že to tak nebude. Nemala som náladu sa s ním zas o niečom pohádať. Predsa len, naposledy sme sa videli, keď som ho „bodla“ správou o jeho dcére. Nevedela som čo by som od neho mohla očakávať. Sluha prikývol a už sa pratal preč. Bála som sa postaviť tvárou tvár svojmu strachu. Tak sa strach rozhodol, že sám predo mňa predstúpi. „Niki?“ dotkol sa mi ramena a moje telo okamžite zareagovalo. Srdce sa mi rozbúchalo a do tváre vstúpi červeň. Nemusí mi ani vidieť do hlavy, pomyslela som si znechutene. „Ahoj Ilya,“ zdvihla som k nemu pohľad. Vôbec sa nezmenil. Stále bol tým, do koho som sa zaľúbila a koho som stále aj ľúbila. No teraz bol vážny. Trochu mi pripomínal svojho otca. „Čo tu robíš?“ „Sprevádzala som tvoju sestru. Nechcela som, aby niečo vyviedla. Vieš aká je, keď je rozrušená,“ snažila som sa o vecný tón, no hlas sa mi triasol. „Videl som ju,“ prikývol a pozrel ku schodom, „preletela okolo mňa a ani si ma nevšimla.“ Chcela som ju ospravedlniť, ale nechala som to tak. Je jej starší brat a toto je tá posledná banalita, ktorá by mu mohla prekážať. „Ako je na tom?“ „Andrei?“ Prikývla som. Odpoveďou mi bolo pokrčenie ramien. „Znáša to, hm, ťažko,“ dodal. „A čo sa vlastne stalo?“ Chvíľu len mlčal a hľadel mi do očí. Už som si myslela, že ani neodpovie. Zdvihol ruku a pohladil ma po líci. Ten dotyk tak nádherne hrial. Ale len na chvíľku. Takmer ihneď ju zasa stiahol. Pristúpil ku mne ešte o krok bližšie. „Niki,“ šepol, „on zabil vlastného otca.“ Rozhliadla som sa po malej knižnici, od podlahy po strop zaplnenej knihami. „To chceš toto všetko zbaliť?“ pozrela som neveriacky na Ilyu. Pokrčil ramenami. „Povedal, že sa toho chce zbaviť. Že mu je jedno, či to predáme, vyhodíme alebo dokonca spálime.“ Podišla som k neďalekej polici a čítala názvy kníh. Vojna a mier, Vzkriesenie, Diabol, Anna Kareninová, Smrť Ivana Iľjiča. Poslednú knihu som vytiahla a listovala som v nej. „Prečo to robí?“ opýtala som bez toho, aby som odtrhla zrak od stránok. „Prečo máš zmenené meno?“ odpovedal mi otázkou. Zamračila som sa. „Čože?“ „Dobre si počula,“ postavil sa predo mňa. Musela som trochu zakloniť hlavu, aby som mu pozerala do tváre. „Vieš to veľmi dobre. Kvôli môjmu otcovi. Nechcela som, aby som s ním bola spojená.“ „A už si si odpovedala,“ vzal mi knihu. „Povedzme, že Victor nebol vzorový otec. Ver mi, že aj Belikov je pokojný baránok v porovnaní s Ivaškovom.“ Teraz mi už dávalo zmysel, prečo sa Andrei správal tak divne, keď mal ísť na prázdniny a prečo bol po návrate vždy samá modrina. Ilya sa ponad mňa natiahol a zasunul knihu späť na svoje miesto. Ustúpila som o krok dozadu a narazila do regálu za mnou. Zatajila som dych a hľadala možnosť ako ujsť. Nemala som šancu bez toho, aby som ho odstrčila. Vyzeral, že si to nevšíma. Tento krát to už nebola tá naháňačka na mačku a myš. Správal sa len ako niekto známy, koho moja spoločnosť nezaujíma. A trošku ma to bolelo. No mala som čo som chcela. Sklopila som zrak. „Si v poriadku?“ Otriasla som sa. „Samozrejme, že som.“ „Si nejaká smutná,“ chytil mi bradu a obrátil tvár k sebe. „To sa ti len zdá,“ nemala som silu sa od neho odtrhnúť. Prečo sa mi zdalo, že tá búrka, ktorú som kedysi v jeho očiach vídala sa niekde stratila? Bol akoby... starší. „Niki,“ vzdychol, „povedz mi, prečo si to robíme?“ „Neviem na čo narážaš.“ „Prečo nie sme spolu? Prečo sa odo mňa vždy odťahuješ?“ „Lebo,“ chytila som mu ľavú ruku a prešla palcom po zlatej obrúčke, „Katjenka.“ „Vieš, že by som ju opustil.“ Rázne som pokrútila hlavou. „Prečo?“ jeho hlas naberal na sile. „Lebo by si sklamal príliš veľa ľudí. Ja nechcem, aby na teba zanevreli rodičia.“ „Figu ti záleží na mojich rodičoch,“ vyštekol. „Aj keď sa neviem ako snažíš potlačiť v sebe Rusku, tak stále žiješ pravidlami našej vlasti.“ „A čo?“ nedala som sa. „Nechcem ťa o všetko pripraviť!“ Strčila som do neho, aby som mohla ujsť. Zas. „Nemyslíš, že o tom mám rozhodnúť ja? Že ja by som mal vedieť kam patrím a kde je moje miesto?“ schytil ma za zápästia a prišpendlil k policiam. Zavrela som oči. Musela som vypadnúť z tejto izby, z tohto domu a hneď ako sa bude dať tak aj z tohto mesta a krajiny. „A podľa teba je kde tvoje miesto?“ šepla som. Pustil ma, rukami mi prešiel po ramenách, pleciach ku krku, až skončil s dlaňami na mojej tvári. Oprel si čelo o moje. „Pri tebe a našej dcére.“ Otvorila som oči a pozrela rovno do tých jeho. „Moja dcéra svojho otca na smrť nenávidí. A ver mi, že sa to nikdy nezmení,“ zasyčala som. „Ešte stále si myslíš, že tvoje miesto je pri nás?“ Videla som, ako sa v jeho vnútri niečo zlomilo. Dokonca som mala pocit, že som to počula. Odstúpil odo mňa a odvrátil sa. „Prosím, choď,“ povedal ticho. Ani som sa nepohla. Srdce mi praskalo, že som ho ranila. Ale... Tak to malo byť, nie? „Vypadni,“ zavrčal. Po tom slove som už na nič nečakala. To slovo bol asi posledný klinček do rakvy našej lásky. Naklonila som sa ponad stôl a vzala odtiaľ nejaké papiere. Bolo tesne pred koncom mesiaca a to znamenalo, že na inšpektoriáte budú očakávať moju mesačnú správu. Na post richtára zasadol Marcus De Morthe, tajomný a nebezpečný elatior, ktorého som nemala bohvieako rada, ale autority som si vždy vážila. A ja som už nepatrila do ruského ani francúzskeho klanu. Žila som tu, a tak som mu preukazovala úctu. Po jeho príchode sa toho v rodine Delfith veľa zmenilo. Ako sa hovorí, stará láska nehrdzavie. Marcusovo obšmietanie okolo Melisse zašlo až tak ďaleko, že Evan... Odišiel. Neviem či podal žiadosť o rozvod, či zmizol len tak alebo niečo podobné. S Melissou sme neboli tak dobré kamarátky, aby som sa na to pýtala. A vyzvedanie u iných sa mi priečilo. Raz mi napadlo, či náhodou niekde nie je spolu s Charlie. Ale ihneď som to zamietla. Predstava dravej Charlie a chladnokrvného Evana bola, takpovediac, zvláštne nechutne zvrátene nemožná. Asi by sa navzájom zabili. Práca mi aj naďalej pomáhala zabudnúť na posledné stretnutie s Ilyom. I keď nie na dlho. Vždy sa to ku mne vrátilo, keď som sa uložila na spánok a zavrela oči. Spoza dverí sa ozvalo klopanie. Zdvihla som hlavu a pozrela na stojace hodiny. Bolo tesne po polnoci. Fajn, pre úpirov tento čas nie je nič neobvyklé. Ale vo Witchwode sa pracovná doba prispôsobovala všetkým rasám. Nikto nebehal po úradoch v tak neskorú hodinu. „Vstúpte,“ zavolala som a odložila papiere bokom. Dvere sa otvorili a dnu ladne vplávala Tasha. Neskrývala som údiv. „Tasha! Čo tu robíš?“ „To nemôžem prísť pozrieť svoju švagrinú?“ naširoko sa usmiala. Prekrútila som očami. Na jednej strane som nemala rada, keď ma tak oslovovala, lebo mi to pripomínalo, že niečo také sa nikdy nestane. Ale na druhej... to bolo tak príjemné. Prečo musím byť vo svojom vnútri tak roztrhaná? „Tasha, vieš že mi takto nemáš hovoriť,“ vstala som od stola a prešla až k nej. „A ty zasa dobre vieš, že práve tento príkaz nemienim nikdy dodržať,“ žmurkla, vtisla mi bozk na líce a prešla okolo mňa až ku kreslám. Nasledovala som ju. „Tak,“ pohodlne som sa oprela a prehodila nohu cez nohu, „prečo si tu?“ „Mám niečo dôležité,“ pozrela do zeme. Premerala som si ju skúmavým pohľadom. V rukách nervózne žmolila okraj svojho extrémne drahého svetra. „A to to nemohlo počkať kým prídem domov?“ Rýchlo pokrútila hlavou, no mlčala. „Dobre,“ povzdychla som si, „o čo ide?“ Mlčala. To neznamenalo nič dobré. „Tasha?“ napomenula som ju. „Stalo sa niečo s Andr-“ „Som tehotná,“ vychrstla na mňa a mňa to až pribilo k operadlu. „Čo? Ako?“ Toto dievča rozhodne s ničím neotáľalo. Nadvihla pravé obočie. „Viem, že si študovala na akadémii, kde šlo hlavne o boj, ale myslela som, že takéto základné veci vás učia. A okrem toho, máš dcéru s mojim bratom. Nadyu predsa nedoniesol havran.“ Pozrela som do stropu. Tasha mala vždy pripravený nejaký humorný „príspevok“ aj v tej najnevhodnejšie chvíli. A aj preto sa tak často dostávala do problémov. Vlastne v tomto bola rovnaká ako Andrei. „Je mi jasné, ako to chodí,“ odbila som ju. „Skôr som myslela kedy sa to stalo.“ „Keď sme boli v Moskve.“ Zaryla som nechty do mäkkej výplne operadla, keď som si spomenula na tú návštevu. „Niki, ja...“ odmlčala sa. „Ja sa bojím.“ „Čoho, prosím ťa?“ „Že ma už nebude chcieť,“ smrkla. Zarazila som sa. Ja som nikdy nepremýšľala nad tým, že ma Ilya nebude chcieť, lebo som otehotnela. Ja som sa trápila s tým, ako to pred ním utajiť. Vstala som a čupla si k nej. „Andrei ťa bude vždycky milovať,“ čo najdôveryhodnejšie som sa usmiala. Ivaškov bol vždy pochabý smilník, ale vyzeralo to tak, že k Tashi prechováva veľké city. Takže som dúfala, že v mojich slovách je len pravda. Nesmelo sa usmiala. „Myslíš?“ Prikývla som a vstala. „Myslím. A teraz poďme domov,“ strelila som pohľadom po stole, „dnes mám dosť práce.“ Je pravda, že do kancelárie som sa zatvárala preto, aby som zabudla. Lenže teraz som mala inú vec, na ktorú som sa mohla plne sustrediť. Tehotnú Tashu. Mala som pravdu. Andreia síce trošku vykoľajila správa o Tashinom tehotenstve, ale jeho prekvapenie sa zmenilo na radosť v priebehu pár sekund. No pred týmto zaľúbeným párom sa objavil nový problém. Museli to povedať Ilyovi. Andrei prišiel so skvelou myšlienkou. Mala som im pomôcť ja. Lepšie povedané, mala som zabrániť, aby zabil Andreia. A ja namiesto toho, aby som sa mu vysmiala do tváre, som súhlasila. Neverila som tomu. Ale moje maličké ja ho chcelo vidieť tak veľmi, že to až bolelo. Stáli sme uprostred sibírskej pustiny, kde až na jeden rozsiahli komplex s vysokým murovaným oplotením nebolo nič. Ja som však čakala, že sa vyberieme k Dragomirovcom. Obrátila som sa k Andreiovi. „Kde to sme?“ „Výcvikové stredisko akadémie,“ povedal akoby sa nič nedialo a prikročil k bráne, „snáď si o tom nevedela?“ Nadhodila som si na pleci tašku a prešla jeho otázku mlčaním. Na to obdobie, kedy som musela opustiť to čo som tak milovala, som chcela spomínať čo najmenej. Na moju škodu sa rozhodol, že tú odpoveď musí poznať. „Tak?“ Radšej som sa pokúsila o zmenu témy. „A prečo sme tu?“ „Tvoj Ilya to dotiahol na inštruktora. Učí tu nováčikov.“ Zamračila som sa. Nevedela som si predstaviť, že by sa Ilya dobrovoľne vzdal povinností agenta. „Je to naša povinnosť,“ rozprával ako keby mi čítal myšlienky. Tá predstava sa mi nijako nepozdávala. Nevedela som či ovláda legilimenciu. Zježili sa mi všetky chlpi na zátylku. „Kto dosiahne najlepšie výsledky sem môže nastúpiť na dva roky. Je to akýsi darček. Môžeme si tu oddýchnuť.“ Uškrnul sa. „Alebo sa zbaviť svojich protivných polovičiek.“ Fľochla som po ňom pohľadom. „Čo? Nečakala by si, že Ilya znáša ťažko Katjenkinu prítomnosť?“ Začínal ma otravovať. Ale nemohla som poprieť, že ma toto zistenie zahrialo pri srdci. Pred bránou sa objavila hmla a takmer ihneď odtiaľ vystúpil vysoký, mohutne stavaný upír oblečený v čiernych nohaviciach a čiernom roláku zvýrazňujúcom dobre stavané telo. „Ivaškov,“ zaškeril sa na Andreia. „Kerensky,“ odfrkol. „Čo tu robíš?“ rukou prešiel na rukoväť svojho meča pripásanému k boku. Mala som taký pocit, že s Andreiom nie sú bohvieakí kamaráti. „Prišiel som za Dragomirom,“ odpovedal ľahostajne ako keby si ani nevšimol, aký postoj voči nemu zaujal jeho kolega. „Vieš veľmi dobre, že sa nesmie prerušovať výcvik návštevami.“ „Návštevami zajacov, nie inštruktorov.“ Strážca prižmúril oči a možno by ho aj zapálil, keby za to nebol poriadne bolestný trest. No nehádal sa s ním. Obrátil sa ku mne a premeral si ma od hlavy po päty. „A to je kto?“ Andrei po mne strelil pohľadom. „Nepamätáš si ju?“ Kerensky sa uchechtol. „Niekoho mi pripomína, ale...“ „Ale je to ona,“ skočil mu do reči. „Nikita Belikova,“ predstavil ma. Ani som sa nepohla. Ja som si na meno Kerensky nepamätala. No nechcela som to pred nimi priznať. Naznačila som rýchly a patrične umelý úsmev. „Úúú! Dcéra Belikova a bývala milenka Dragomira. Ten chlap sa zasa nevie udržať?“ Nadýchla som sa, že mu poviem niečo škaredé. Andrei bol však rýchlejší. „Dosť bolo rečí! Je mi jasné, že Dragomirovi závidíš, ale máme tu dôležitú prácu. Tak nás konečne pusti dnu skôr ako ti nakopem zadok.“ Agent si posmešne odfrkol a podal Andreiovi nejaké dosky s papiermi. „Vaše podpisy.“ Znak toho, že sme prešli ochranou. A rozhodne nebola taká akú by som čakala. Dýchalo sa mi stále ťažšie. Ten strážca nás zaviedol do menšej miestnosti pre návštevy, kde bol stôl, stoličky a... posteľ. Andrei si všimol, že mi skoro oči vyleteli, keď som to zbadala. „Nie každý je tak chladný ako ty,“ poznamenal. Napriahla som sa, že mu za to vrazím, ale v tom sa dvere otvorili a dnu vošiel Ilya. Žalúdok mi spravil tri saltá. Jediné pozitívum bolo, že Andreiovi jeho príchod konečne vymazal úsmev z tváre. Strážca mu pred tým asi oznámil kto ho čaká, pretože keď ma uvidel, tak v ňom nebola ani troška prekvapenia. Vlastne mi venoval jeden pohŕdavý pohľad. Bolelo to. „Na čo si ju priviedol?“ spustil rovno na Andreia. Rázom šla celá teória o tom, že ja Ilyu obmäkčím, do hája. Andrei po mne bezmocne hodil pohľadom. Keby nebola v celej tej veci zatiahnutá aj Tasha, tak sa mu na to zvysoka vykašlem a odpochodujem preč. „Ilya, prosím,“ začala som, no jeho mrazivý pohľad zastavil všetku moju chuť a ochotu akokoľvek pomáhať. Zviezla som sa na stoličku a snažila sa tváriť, že tam ani nie som. Nech sa Andrei potrápi sám. „Tasha je tehotná,“ vyhŕkol naraz a so mnou to až trhlo. Nečakala som, že Andrei bude tak, hm, otvorený. S Tashou mali toho toľko spoločného... A potom sa všetko zbehlo ako v nejakom zrýchlenom filme. Ilya bol tou informáciou omráčený len sekundu. Takmer okamžite sa vymrštil smerom k Andreiovi, ktorý sa naopak ani nepohol. Viditeľne sa rozhodol, že za svoj čin musí niesť následky. I keď bolestivé následky. Až nepríjemne to zadunelo, keď dopadla Ilyova päsť na Andreiovu čelusť. A znova a znova... Mne sa pred očami objavil obraz Tashi s malým dieťatom v náručí ako oplakávajú ocka. A ďalší obraz Ilyu za mrežami. V zápätí mi napadlo, či sa naozaj dá v koláči prepašovať pilník na mreže. Rýchlo som to zahnala a vyskočila zo stoličky. Vrhla som sa na Ilyovu pravačku a čo najsilnejšie mu zadrela nechty do jeho bicepsu v snahe zastaviť ho. Trochu príliš ženský štýl boja. Ilya reagoval ako každý agent a jeho prvý inštinkt mu radil zbaviť sa problému. Zvrtol sa ku mne a takú mi vrazil, že som preletela cez stôl a narazila hlavou do kovovej nohy postele. Až vtedy sa spamätal a zastavil svoj útok na Andreia. V hlave mi trieskalo, pred očami som mala hviezdičky. Snažila som sa postaviť, no zas som len spadla späť. Rozhodla som sa to radšej neskúšať znova. Na chvíľu zavládla čierna tma. „Niki,“ prihovoril sa mi niekto z veľkej diaľky, ale mala som pocit, že ja odpovedať nedokážem. „Niki,“ zdalo sa mi, že tam počujem strach, „počuješ ma?“ Otvorila som ústa, ale vyšiel zo mňa len chrapot. Tváre sa mi dotkli čiesi ruky. Strhla som sa, keď sa ozvala pulzujúca bolesť. „Tvoja prítomnosť nakoniec pomohla, Belikova“ zaznel arogantný hlas. Dopekla aj s Ivaškovom! „Mlč Andrei! S tebou si to ešte vybavím,“ odpovedal mu Ilya a zasa sa ma dotkol. Tentokrát líca, na ktorom nebudem mať modrinu. Bolo to príjemné! Hlupaňa! „To si tomu dal,“ ozval sa znova Adrei. „Ivaškov, ak nezmĺkneš a nevypadneš, tak ti tú čeľusť rozlámem,“ vyhrážal sa mu. Andrei ešte dačo zahromžil, ale takmer ihneď aj buchli dvere. Otvorila som oči a snažila sa zaostriť. Ilya bol tak blízko, že keby som sa len trošku nadvihla, tak by som ho mohla pobozkať. No on sa venoval mojej čelusti. „Dragomir,“ dostala som zo seba, „keď sa preberiem, tak ti to spočítam,“ sľúbila som mu a pošúchala si zátylok. „Som rád, že ti je už lepšie,“ široko sa usmial a pohladil ma po vlasoch. Niečo vnútri mňa mi hovorilo sústreď sa! „Myslím to vážne. Poletíš cez stôl,“ blesla som ta pohľadom. Bol prevrátený a hlavne na úplne inom mieste. Ilya sa rozosmial. „Neviem čo je tu smiešne.“ „Tvoje sľuby.“ Bol to zaujímavý obrat vzhľadom na to, že ešte pred pár minútami som mu takmer nestála za pohľad. Nastalo hrobové ticho, jeho úsmev sa vytratil. To neveštilo nič dobré. Ten priebeh sa menil príliš rýchlo. „Prečo si s ním prišla?“ „Lebo chcem pomôcť tvojej sestre.“ Zrak sa mi už našťastie vrátil a teraz som už jasne mohla vidieť jeho peknú utrápenú tvár. Ale bolesť v sánke prerástla až do bolesti hlavy. Tá sa tak rýchlo nestratí. Snažila som sa posadiť. Samozrejme, ako správny gentleman mi pomohol a zostal predo mnou kľačať. Prehrabol si vlasy ako vždy, keď bol nervózny a odvrátil sa odo mňa. „Ilya?“ „Je to moja malá sestrička.“ „A on je tvoj priateľ, ktorý ju nadovšetko ľúbi.“ „Čo ty vieš?“ pozrel na mňa podráždene. „Možno to je tak ako u všetkých žien pred tým. Nikita, je to sukničkár!“ „Ilya, vieš dobre aký mám k nemu vzťah a tak musíš aj vedieť, že sa mi prieči mu tu robiť advokáta. No tentokrát mu krivdíš.“ „Ako?“ „Čo ako?“ začudovala som. „Hovoríš, že je suknič-“ „Nie to,“ prerušil ma. „Ako chceš mojej sestre pomôcť.“ Uchechtla som sa. „Aha! Som tu, aby si nezabil otca jej dieťaťa. Ale viditeľne to skôr hrozilo mne.“ Zasa pozrel na zrejme už viditeľnú modrinu a zdalo sa mi, že jeho tvárou prešla bolesť. Ale len na chvíľu. „Prepáč,“ vzdychol. „Stalo sa. Nevadí,“ povedala som. Fakt som nevedela prečo som k nemu tak dobrá a natoľko mu to uľahčujem. „Mám na to právo.“ „Na čo?“ „Na to, aby som ho zabil,“ uškrnul sa, „alebo aspoň prizabil.“ „Aké?“ nadvihla som obočie. „Právo staršieho brata.“ Vošla do mňa zlosť. „Čo, dopekla, je toto za vysvetlenie?! Si jeden samoľúby egoista! Vieš veľmi dobre, že spolu spávajú. Vieš veľmi dobre ako sa ľúbia a že spolu nie sú len kvôli tomu, že im to vlasť a jej prekliate zastarané pravidlá zabránili,“ nedalo mi na to neupozorniť. „Čo chceš?! Vrátiť im to čo sa stalo nám,“ snažila som sa vyškriabať na nohy. Zamračil sa a zadržal ma na zemi. „Nikita, samozrejme, že nie,“ zavrčal. Vytrhla som sa mu a odstrčila ho od seba. Neviem kde sa vo mne vzala tá sila. Ale nechcela som byť v jeho prítomnosti už ani minútu. „Vieš čo? Ak svoju sestru ľúbiš, tak jej pomôžeš, aby jej dieťa malo svojho otca.“ Vyštverala som sa po stene a postavila na rovné nohy. Trochu sa mi podlomili a spadla by som na zem, kebyže niet jeho reflexov. Zavrčala som na neho. Okamžite odstúpil. Kolená sa mi triasli, ale silou vôle som došla až ku dverám. Otvorila som ich a zastala. Spustila som pohľad k zemi. „Nesprav svojmu synovcovi alebo neteri to isté, čo sa stalo našej dcére.“ A s tými slovami som za sebou čo najsilnejšie zabuchla. To čo som povedala ma bolelo viac ako tá modrina. Ale čo už? Niekedy treba jatriť aj staré rany. Pomrvila som sa a obrátila sa na chrbát. Otvorila som oči a pozrela do stropu. Ležala som na ležadle v kupé vlaku, ktorým som smerovala domov. Otočila som hlavu a pozrela na bok. Sedel tam Ilya. S Andreiom sa dohodli, že pôjde po Tashu, aby ju priviedol pred otca. Čítal noviny. Okamžite si všimol, že som sa prebrala. Zdvihol pohľad a pozrel rovno na mňa. „Dobrý večer,“ povedal vážne. „Ako dlho som spala?“ „Asi štyri hodiny,“ zatvoril noviny a odložil ich bokom. „Dlho,“ povedala som sucho. Cítila som sa nesvoja. Pomaly som si sadla. „Mal by si si tiež pospať.“ Uchechtol sa. „Je tu len jedno lôžko,“ upozornil ma na fakt, že sme mali „šťastie“ a už žiadne dvojlôžkové nemali. Dokonca už ani dve jednolôžkové. „Fakt?“ zahrala som údiv a obzerala som sa okolo seba. „Nevšimla som si,“ povedala som ironicky. Vždy, keď som sa zobudila, som bola nevrlá. Hlavne, keď mi dali príčinu. A on to dobre vedel. Nevoľky som si spomenula na noc, keď ma zobudil bleskom fotoaparátu. Zabolelo to. Vstala som a otočila sa mu chrbtom, pričom som sa snažila upevniť si vlasy do zapletaného vrkoča. Vtom rušňovodič prudko zabrzdil, stratila som rovnováhu a padla mu rovno do lona. Zasmial sa takým tým hlbokým vnútropohládzajúcim smiechom. „Si skvelá agentka, Belikova. Stratíš rovnováhu pri najmenšom zaváhaní.“ Z hrdla sa mi vydralo zavrčanie. No keď sa nám pohľady spojili, tak som ihneď stíchla. Zmrzla som a nevedela sa pohnúť. Zdvihol ruku a prstami sa dotkol môjho líca. Áno, to bol môj elektrošok, impulz, že sa mám prebrať. Vyskočila som a ustúpila tak ďaleko, ako to len stiesnené priestory dovolili. Zamračil sa na mňa. „Protiví sa ti môj dotyk?“ „Ilya,“ zatiahla som nešťastne, „tak to nie je.“ „Tak ako?“ vmžiku stál predo mnou. „Povedz mi ako je možné, že kedysi si sa pri ňom roztápala a teraz vždy strachom zmrzneš?!“ Nekričal, iba hovoril dôrazne. Ale v jeho prípade to bolo takmer to isté. Chcela som sa odtiaľ dostať. Ale kupé bolo príliš úzke na to, aby som sa okolo neho prešmykla. Do oči sa mi nahrnuli slzy. „Fakt je to tak ťažké pochopiť?!“ vykríkla som. Ja som sa v jeho prítomnosti nevedela krotiť. „Si ženatý! Tváriš sa ako keby som ti ja neviem ako ubližovala,“ zovrela som ruky v päste, „ale to ja som tá, ktorá trávi hodiny a hodiny v práci, len aby nemyslela na teba. Ja ťa vídavam každé ráno pri raňajkách, keď pozriem do očí tvojej dcéry. Ja ťa cítim z každého gesta tvojej sestry. Nikdy sa mi nepodarí zabudnúť, že ťa milujem. A vždy, keď sa stretneme, srdce sa mi láme znova a znova.“ Vyzeral prekvapene. To naozaj nevedel, že ho stále milujem? „Niki, ja,“ dotkol sa môjho ramena a mne nenapadlo nič lepšie ako ho odsotiť a jednu mu vraziť. Zatackal sa, no on rovnováhu nestratil. „Dopekla,“ uľavila som si, „prepáč! Naozaj som to nechcela,“ pristúpila som k nemu a dotkla sa toho miesta. Zasyčal bolesťou. Pripomenulo mi to, telocvičňu, keď sme spoločne trénovali. Zabolelo to. A hneď za tým nasledovala chata v Gruzínsku. Rád mi hral na city. A obaja sme to veľmi dobre vedeli. „Myslím,“ začala som, „že najlepšie bude, keď odídem do jedálenského vozňa,“ schytila som svoj kabát a chcela odísť, no on ma zachytil a stiahol späť k sebe. Vlastne, rovno do náruče. Objal ma tak, aby mi uväznil ruky. „Pusti ma!“ „Nie! Ty si mohla povedať svoje a ja nie?“ Mlčala som. „Myslíš, že mne neláme srdce, že nemôžem byť s tebou? Vždy ťa mám v hlave. Ráno, na obed, večer. V noci aj napriek tomu, že pri mne leží moja žena,“ naklonil sa ku mne. „Niki, vždy si bola mojou a navždy budeš. A nech robíš čokoľvek, nezmení sa to.“ „Tak budem radšej trpieť, ako keby som ti mala rozbiť rodinu.“ „Prečo?“ šepol. „Veď aj oni mne rozbili môj dokonalý svet. Nestačilo toľko nášho utrpenia? Je čas, aby sme konečne precitli.“ Ani neviem prečo ma práve toto zbavilo slov a uvoľnila som sa. Trochu povolil zovretie a ja som si vyslobodila ruky. Ale namiesto toho, aby som sa opäť pokúsila od neho dostať, som mu ich ovinula okolo krku, postavila sa na špičky a vtisla mu na pery bozk. Ale len malý. No keď som sa chcela zasa vrátiť do reality, on si ma pridržal a uväznil v našom nebi. Môj detský a takmer nevinný bozk premenil vo vášeň, do ktorej som úplne prepadla. „Prosím, zabudnime na realitu tam vonku,“ pošepkal a tesákmi mi jemne prechádzal po hrdle. Zalapala som po dychu a strčila do neho tak, aby sa posadil. Nestihol nič povedať, už som na ňom sedela rozkročmo a rozopínala mu košeľu. Roztiahla som ju a odhalila jeho nahú hruď s vypáleným drakom. Nahlas som prehltla, keď mi do mozgu narazila spomienka na zúbožené telo ležiace na kamennej zemi smradľavej kobky. Prešla som po nej prstami. „Ešte niečo nie je v poriadku,“ spustila som pohľad k jeho ľavému prsnému svalu. „Mačička, to sa krvou nespraví, to dobre vieš. A popravde, za toto som Josifovi celkom vďačný.“ Strhla som sa a zhrozene mu pozrela do tváre. „Čože?“ „Čo?“ nadvihol obočie. „Ako môžeš niečo také povedať? Ubližoval ti,“ vyhŕkla som. Usmial sa a ukazovákom mi prešiel po spodnej pere. „Konečne ťa mám tam, kde patríš.“ Zhlboka som sa nadýchla, sklonila sa a pobozkala spálené miesto. Vzdychol a vytiahol mi rolák spoza opasku nohavíc. Narovnala som sa a zdvihla ruky hore, aby mi ho mohol poľahky stiahnuť. Odhodil ho bokom a znova pobozkal. Odtiahla som sa. „Prosím, nechaj ma zabudnúť,“ šepla som. Usmial sa a naklonil hlavu na bok. Pôvodne som to tak nemyslela, ale... Keď som videla jeho žilu, tak ma pochytila ohromná túžba ho ochutnať. Roztvorila som ústa a... A potom už bola len tma. Bolestne ma pichlo pri srdci, keď som si uvedomila, že to bol len sen. Zívla som, otvorila oči a pozrela rovno na neho. Skoro ako v sne. „Dobré ráno,“ pozdravil ma ľadovo a odvrátil sa. Potom čo som pred chvíľou videla, som mala problém potlačiť ten smútok a bolesť. Zhlboka som sa nadýchla, aby som dokázala vstať. A vlastne aj aby som dokázala žiť. „Dobré ráno.“ Samú ma prekvapilo, že som dokázala byť taká odmeraná. Posadila som sa na lôžku a pošúchala si ramená, aby som sa zbavila toho chladu, ktorý sme obaja vytvárali a napĺňali ním kupé. To ticho sa mi vkrádalo do duše a mučilo ju. Bol tak blízko. Stačilo sa natiahnuť a... „Si hladná?“ opýtal sa takmer po hodine. „Nie,“ odsekla som. Vôbec som nevedela prečo. Čo ma nútilo? Urazená hrdosť? Prekrútila som očami. Ale skôr nad sebou než nad ním. „Nič si nejedla,“ pokračoval bez akéhokoľvek náznaku citu. „Sleduješ ma?“ Nasledovala spomienka na školu. Zaryla som si nechty do ramien až ma to zabolelo. „Je mi to jedno,“ povedal chladne. „Keď omdlieš a spadneš pod vlak, ja pre teba nepoleziem.“ V hrdle sa mi spravil knedlík. Tento rozhovor bol zlý. „Nie som Katjenka. Ja neomdlievam,“ prehlásila som. Odtrhla som od neho zrak a skĺzla nižšie na kúsok odhalenej hrudi. Kedysi tam nosieval prívesok draka. Teraz tam nemal nič. Už žiadne navždy tvoja. Už je to navždy všetko preč. Roztriasli sa mi ruky. Blížilo sa to ku... „Fajn,“ pokrčil ramenami, „asi to robia len dámy z cárskej akadémie, tie z lepšej spoločnosti.“ Zadržala som dych. Srdce mi bolestne prasklo a pomaly sa začalo rozpadávať. Už som pre neho neznamenala vôbec nič. Už bolo jasné, že som pre neho nikdy nebola dosť dobrá. Bez akýchkoľvek ďalších slov sa zdvihol a opustil naše kupé. Za ten odchod som mu možno aj bola vďačná. Predklonila som sa a zalapala po dychu. Z očí mi začali padať horúce slzy a z hrdla sa drali vzlyky. Ani som sa nesnažila proti tomu bojovať. Bola som si istá, že by som to nezastavila. Zomrela mi duša, tak prečo nevyroniť slzu nad jej hrobom? Bol to náš koniec, bodka za našim vzťahom. Potom sme už spolu neprehovorili ani slovo. Ubehol už mesiac, čo vzal Ilya Tashu späť domov. Poslala mi sovu a oboznámila ma s rozhodnutím svojho otca. Bolo mi ich ľúto. Nikdy som Ivaškova nemala rada. Ale bola som si istá, že je pre Tashu ten pravý, láska s veľkým L. K žiadnemu dievčaťu sa nesprával tak ako k nej. Teda aspoň nie k tým, ktoré som poznala. Nevravím, že by si to Griša, Irina alebo Lily zaslúžili. Ale to bolo jedno. Jednoducho som vedela, že Andrei Tashu miluje. A na tom záležalo najviac. Škoda, že tak neuvažoval aj osnovnych Dragomir... A mesiac ubehol aj od tej nešťastnej cesty vlakom. Mesiac som chodila bez duše. Občas som si myslela, že mám v hrudi veľkú dieru po vytrhnutom srdci a čudovala som sa, že to nik nevidí. Možno to bolo tým, že som začala vyhľadávať samotu. Bola som vďačná, že je Nadya dospelá. Aspoň jej neprekážalo, že sa jej vyhýbam. Samota a práca zo mňa robili stroj, ktorý nemusel myslieť na svoj život. A celý ten čas som nebola na love. Na krv v chladničke som sa poriadne ani nemohla pozrieť. Vždy mi pripomenula vysokú školu, Ilyu, jeho fotoaparát... Áno, už mesiac som len prežívala. Nežila. Opravila som ďalšiu písomku z transfigurácie a odložila ju bokom. Naťahovala som sa za ďalším papierom, keď som pocítila chlad. Taký, ktorý som vždy cítila z hmly. Rázom som bola na nohách a obrátila sa smerom, kde sa z bieleho kúdolu vytvarovala postava. Na chvíľku mi napadlo, že možno Ilya by... No takmer ihneď som to zavrhla. Vystrela som ruku a takmer ihneď sa mi v nej objavila vychádzková palica. Nemienila som z nej ihneď tasiť svoj úzky meč. Najprv som chcela vedieť kto sa dokáže votrieť aj na akadémiu. Neviem čo ma mohlo viac prekvapiť. Ilya alebo otec? Oba prípady boli nečakané. „Vítaš ma s otvorenou náručou,“ povedal posmešne Dmitriy a pohľadom skĺzol na palicu v mojej ruke. Pomaly som ju odložila na stôl. „Dobrý večer, otec,“ to slovo som doslova zasyčala. Alebo skôr vypľula. Musel cítiť tú horkosť v mojom hlase. Nemala som radosť, že tu odrazu predo mnou stojí. Zvykla som si na život bez neho. Neznášala som, že vždy keď sa náhodou objavil, tak sa to týkalo Ilyu a nikdy to nebolo nič dobré. Zovrelo mi srdce. Čo ak sa mu niečo stalo? Prstami prešiel po hladkom naleštenom dreve stola a chytil jednu z písomiek. Rýchlo ju prebehol pohľadom. „Nikdy som si nemyslel, že sa z teba stane profesorka. A ešte k tomu profesorka transfigurácie.“ „Nie som profesorka. Som inšpektorka,“ opravila som ho. „Ale, je mi jasné, že si mal pre mňa lepšie povolanie.“ Zdvihol ku mne zrak. Myslím, že mu došlo na čo narážam. „Nikdy som nič také pre teba nepripravoval.“ „Keci,“ odfrkla som a prekrútila očami. „Čo tu chceš?“ Nemala som na neho náladu. A ešte stále som bola nervózna z možnosti, že sa Ilyovi niečo stalo. Aké by bolo naše chvíľkové spolužitie teraz, keď... Pichlo ma pri srdci. „Nemôžem prísť za svojou dcérou len tak?“ posadil sa do kresla na druhej strane stola. Nadvihla som obočie. „Nikdy si to neurobil. Prečo by si s tým začínal teraz?“ Obzrela som si jeho tvár v svetle sviečok. Stále vyzeral drsne, odhodlaný ísť za svojim cieľom aj cez mŕtvoly. Čierne oči mi aj teraz naháňali husiu kožu. Nikdy som v nich nevidela otcovskú lásku. Ale teraz boli... iné. Ale nevedela som v akom zmysle. Pošúchala som si ramená. „Veci sa menia,“ vyložil si nohy na katedru pred sebou, „Nikitka,“ dodal a zadíval sa na mňa. Mala som pocit, že mi vidí až do hlavy. Zamračila som sa. Nevedela som si spomenúť, či ovláda Legilimenciu. Ja som si vlastne nevedela spomenúť na nič čo sa týkalo jeho. Po a, bolo dávno čo sme žili pod jednou strechou. A po druhé, ani som sa o to príliš nezaujímala. Vždy som sa mu len pratala z cesty. Potom sme boli obaja spokojní. Až vtedy som si uvedomila ako ma nazval. „Ty si ma nazval Nikitka?!“ vyvalila som na neho oči. Zasmial sa. „Nemám pocit, že je to smiešne.“ Akoby lusknutím prstom, odrazu bol vážny. „Ani ja si nemyslím, že to je smiešne. Čo sa týka teba nie je nič smiešne. Posaď sa, prosím.“ Zaváhala som. „Mama, môžeš mi...“ vrazila dnu Nadya. Dopekla, zaznelo mi v hlave. Bola som presvedčená, že sa zo mňa vytratila všetka farba. Moja dcéra hľadela striedavo na mňa a Dmitriya. Prvotný šok vystriedal úsmev. „No mama! Nevedela som, že si na starších,“ uškrnula sa a vykročila k otcovi. Prišlo mi z jej prehlásenia zle. „Nadya,“ okríkla som ju. Zmätene sa zastavila a obrátila ku mne hlavu. „Čo?“ „Choď domov,“ prikázala som chladným hlasom (dosť sa podobal tónu, ktorým so mnou rozprával otec, keď som bola ešte decko) a kútikom oka pozrela na otca. Sedel pokojne a so záujmom si obzeral svoju vnučku. Prekvapilo ma, že na jej poznámky nič nepovedal. „Po prvé, nesnaž sa mi rozkazovať. Som dospelá! A po druhé, prečo? Nemôžem sa zoznámiť s novým ockom?“ zazubila sa. Na jednej strane som jej nechcela povedať kto tam pred ňou sedí. Ale na druhej, som jej to chcela vykričať. Schizofrenik! „Starým otcom,“ opravil ju Dmitriy a ja som skamenela od šoku. Nemyslela som si, že to povie. A hlavne nie s takým pokojom. „Čo?“ vyhúkla zo seba priškrtene. „Nadya,“ pošúchala som si čelo, „prosím, choď domov. Vysvetlíme si to potom.“ „Nie,“ zavrčala na mňa, schytila jeden svietnik a rýchlym krokom prešla až k Dmitriymu. A pri svetle sviečky si ho dobre prezrela. Videla som ako sa jej nedôvera mení v prekvapenie, a potom v zlosť. „Nadya,“ šepla som. Obrátila sa ku mne s ľadovým pohľadom, ktorý ma donútil ustúpiť. Nepovedala ani slovo. Len sa zvrtla na opätku a bežala preč. Vybehla som za ňou na tmavú tichu chodbu. „Nadya,“ odrážalo sa jej meno od chladných stien. No jej už nebolo. Vrátila som sa späť a zatresla za sebou dverami. Zúrila som. Ako obyčajne, aj teraz niečo úspešne zničil. „Si spokojný?“ Zasyčala som. „Zasa si v mojom živote niečo úspešne posral.“ „Chcela si to pred ňou tajiť navždy? Pozná vôbec Dragomira?“ Zaskočil ma tým. Neodpovedala som. „Musím povedať, že má Dragomírovskú náturu. Ale je strašne nevychovaná. Nemala si toľko pracovať a viac sa venovať jej.“ „Čo prosím?“ dostala som zo seba priškrtene. Môj otec sa mi snažil kázať o správnej výchove. „Nikita,“ povzdychol si, „už som ti povedal, že som ťa mal vždy na dohľad. Vždy som vedel kde si a čo sa deje. Je samozrejmé, že som o tvojej dcére vedel a aj o všetkom čo sa týkalo vás dvoch.“ Zatla som ruky v päste. Mala som čo robiť, aby som mu tam jednu nestrelila. Ale... On bol môj otec. To by som nemohla spraviť. Spomenula som si na Andreia. Hej, v niečom sme si boli podobní. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa trochu uvoľnila a upokojila. „Prečo? Prečo ma sleduješ? Vždy som myslela, že sa ma chceš naopak zbaviť.“ Uchechtol sa. „Nikdy som to nechcel.“ Čakala som, že bude pokračovať. No on na mňa len ticho hľadel. Ktovie, či vedel ako veľmi ma tým vytáčal. „Blbosť,“ vyhŕkla som. „Čo bolo potom to čo si mi robil ako malej? Absencia rodičovskej lásky, ignorovanie, facky, to obviňovanie z niečoho čo som nebola. Prečo si ma zobral zo školy? Prečo,“ nedokončila som. Nechcela som hovoriť o mojom zničenom vzťahu. „Čo sa týka tých faciek, tak musíš uznať, že si nebola práve anjelik. Dokázala si ma vytočiť. Viem, mohol som sa ovládať, ale prhká povaha...“ On mi to vážne vysvetľuje? Zatriasla som hlavou, aby som si bola istá, že to nie je nejaká halucinácia. „A tá rodičovská láska,“ povzdychol si. „Až po smrti tvojej matky,“ oprel sa o kolená a pohľad upieral niekde do zeme, „som si uvedomil, že som ju nikdy nemal zobrať od jej rodiny. Vinil som sa z jej smrti.“ Nikdy v živote som ho nepočula hovoriť takým tónom. Smutným a zároveň plným lásky. Spomenula som si na Arinine slová: „Nikdy som nevidela zamilovanejší pár.“ „A keď mi ukázali teba,“ uprel pohľad na mňa, „dostal som strach. Dievčatá v Rusku nemajú dobrý život. Nechcel som ti raz vybavovať svadbu.“ Dámy, tie z lepšej spoločnosti, ozvali sa mi v hlave Ilyove slová a neviditeľná ruka mi poriadne podráždila rany po vytrhnutom srdci. „Ale nechcel som ani, aby si dala svoj život do rúk vlasti.“ „Prečo som teda bola na akadémii?“ „Aby si sa naučila o seba postarať.“ Ilya mi raz ukázal Tashinu fotku s mečom. „Chcem, aby získala základný výcvik. Aby sa dokázala sama brániť. Niežeby som si myslel, že niekedy bude sama. Ale, nikdy nevieš.“ Bolo zvláštne zistiť, že môj otec rozmýšľal rovnako ako Ilya. Bože! „Viem, mohol som ťa poslať do Francúzska, kde by si mala rozprávkový život. Moreauovci by sa o to postarali. Ale,“ uškrnul sa, „bola by z teba len ďalšia hlúpa dámička.“ Nie si dáma z lepšej spoločnosti. Tie slová boli mojim trýzniteľom. „Avšak, nemohol som dovoliť, aby si doštudovala. Odhlásil som ťa, a potom sa spoliehal na svoju tvrdohlavú povahu a ducha bažiaceho po slobode.“ Nahnevalo ma, že vo mne hľadal seba. „Ja nie som ako ty,“ zavrčala som. „Viac než si myslíš,“ postavil sa. V hlave mi hučalo. Myšlienky sa prekrikovali jedna cez druhú. Klesla som na svoju stoličku a vložila si hlavu do dlaní. „Si v poriadku?“ dotkol sa môjho ramena. Ucukla som pred ním ako keby ma popálil. Teraz ma zaujímalo len jedno. „Prečo si nás rozdelil? Mňa a Ilyu.“ Usmial sa na mňa ako na malé dieťa, ktoré kladie tú najhlúpejšiu otázku na svete. „Myslíš, že by Maxim Dragomir, elatior a osnovnyh pod ktorého spadajú légie od Murmasku až po Omsk dovolil, aby si ťa jeho syn raz zobral? On mu vybral manželku skôr, ako sa s tebou vôbec stretol.“ Nie si dáma z lepšej spoločnosti. „Keby sa o tebe dozvedel, tak...“ odmlčal sa. Nikdy som sa nezaujímala o to čo sa dialo s neželanými milenkami. Ale vedela som, že nič dobré to nebolo. Úrady vedeli ako sa zbaviť neželaných osôb. „To je jedno. Svoj vzťah ste tajili a aj tajíte dosť dobre. Stále o vás nevie. Agenti vo vás sa nezaprú.“ „Teraz už nemá čo vedieť,“ vykĺzlo zo mňa a skrútilo mi vnútornosti. „Keď myslíš...“ To ma naštvalo. Besné zviera vo mne potrebovalo ísť von. „Baví ťa to?“ vyštekla som. „Zničil si mi detstvo, robíš mi zmätky v živote vždy, keď sa vody aspoň ako tak upokoja.“ Áno, moje jazero bolo teraz úplne pokojné, bez vlniek. No bez života. „Prečo ma jednoducho nenecháš tak?“ Ticho si ma meral. Nakoniec siahol do vrecka svojho plášťa a vybral odtiaľ malú vec. Bolo to strieborné ruské vajce, zdobené zafírmi stojace na troch zlatých nožičkách. Tieto malé vecičky boli niečo ako šperkovnice. Ale často sa len podávali z generácie na generáciu ako rodinný klenot. Položil ho na stôl. Zamračila som sa. „Nechal som to urobiť pre tvoju matku. Myslím, že by si to mala mať ty. Mal som ti to dať už dávno.“ „Od teba nič nechcem,“ zavrčala som. Pousmial sa a odstúpil odo mňa. „Nie je to odo mňa. Je to dar od tvojej matky.“ Zaskočilo ma to.Dobre známy pocit chladu sa vrátil. „Nemysli si, že teraz vypadneš,“ vyhrkla som. „Nikdy som ti nechcel ublížiť. Vždy som myslel len na tvoje dobro,“ a s tými slovami zmizol. „Choď do pekla!“ Zajačala som a tajne dúfala, že to počul. I keď to bolo nepravdepodobné. Pozrela som na to vajíčko. Približne v strede mal malý gombík s písmenom A ako Amélie. Stlačila som ho. Vajíčko sa otvorilo a z jeho útrob vystúpila malá baletka a začala sa hýbať v rytme piesne, ktorú som nepočula odvtedy čo od nás Arina odišla. Mamina uspávanka. Priložila som si ruku na pery, no i tak mi z hrdla unikol vzlyk. Pri tých sladkých tónoch mi prišlo ľúto minulosti, toho, že som nikdy nepoznala matku, toho, že som v podstate nepoznala ani otca. Bolo mi smutno za Arinou. Rozplakala som sa. Plakala som kvôli minulosti, no aj prítomnosti, kvôli zničenému vzťahu s Nadyou. Ale aj kvoli budúcnosti. Pretože vo vlaku zomrela moja viera v možnú budúcnosť s... Ilyom. Prečo sa môj život musel vždy tak nechutne zamotať? Vtedy som si nevedela predstaviť čo horšie by sa mi ešte mohlo stať. Za oknami už bola tma. Zošuchla som sa na stoličku za kuchynský stôl. Nadya bola preč už dva týždne. Po tom fiasku s Dmitriyom sa rozhodla navštíviť Damiena v Toulouse. Písal mi, aby som tomu dala čas, ale... Koľko času? Nevedela som. A bolo mi z toho všetkého na nič. Bola som unavená. Večne unavená. Bolo jedno ako dlho som spala. Jednoducho som nevládala. Asi prvýkrát v živote som sa každé ráno maľovala, aby som zakryla tie kruhy pod očami. Dosť ma to vytáčalo, ale ak som nechcela, aby ma niekto z mojich spolupracovníkov poslal za nejakým liečiteľom, tak som musela hrať. Buchli dvere. „Niki?“ ozval sa Tashin hlas. Nadvihla som obočie. Podľa toho čo mi písala som nečakala, že sa vráti tak skoro. Vyzeralo to tak, že sa elatior Dragomir rozhodol opäť nechať svoju dcéru doma. „Tu som,“ postavila som sa a snažila sa pôsobiť takpovediac sviežo. „Ahoj Niki, prišla som trošku,“ zastavila sa vo dverách a premerala si ma, „skôr.“ Dobre, asi nie som dobrá herečka. „Čo je s tebou?“ prikročila ku mne a priložila mi ruku k čelu. „Nič,“ zaklamala som a s úsmevom jej ruku odstrčila. „Som iba trochu unavená.“ „Trochu? Vyzeráš ako keby si nespala najmenej týždeň.“ Prekrútila som očami. „Nepreháňaj!“ „Nepreháňam,“ pokrčila nosom, „i keď, možno som povedala málo. Čo je s tebou?“ „Nič,“ zopakovala som a zviezla sa na stoličku. „Čo tu robíš? Myslela som, že zostaneš doma dlhšie,“ snažila som sa o zmenu témy. Myslím, že to vedela, ale nechala to tak. No ustarostený pohľad jej zostal aj naďalej. „Nemohla som tam byť dlho. Predsalen,“ položila si ruku na zreteľne zaoblené bruško, „už to vidno. Otec by neprežil, kebyže sa to dozvie celá spoločnosť tak skoro. Myslím, že najprv chce predať svoje žezlo Ilyovi.“ Pri tom mene som sa strhla. „Naozaj si v poriadku?“ posadila sa oproti mne. „Tasha, no tak! Otravuje ma stále odpovedať to isté,“ vzdychla som. Mlčala a skúmala ma prísnym pohľadom. „A,“ začala som, „čo nové doma?“ Mykla ramenom. „Otec sa hnevá, to vieš už zo sovy. Mama sa ticho teší na svoje prvá vnúča,“ nepatrne sa usmiala. „A Ilya...“ Opäť som sa strhla. Sprosté telo. „No a dosť! Čo sa deje?“ „Tasha, prosím,“ povedala som ticho a odvrátila sa od nej. „Žiadne prosím! Nepáči sa mi to.“ „To je ťažké vysvetľovanie.“ „Nemyslím. Je mi jasné, že sa to týka môjho brata.“ Zatla som zuby. Keď nevyslovila jeho meno, tak moje telo nereagovalo. Fajn zistenie. Mlčala som. „Ok! Tak nehovor,“ vstala a prešla ku chladničke. Vybrala odtiaľ dve fľašky krvi a postavila ich predo mňa. „36,5°C. Ďakujem.“ Položila som na ne ruky a za pomoci mojej priemernej pyrokinézy ich ohriala na žiadanú teplotu. Dotkla sa jednej z nich. „Au,“ zasyčala a odtiahla ruku. „Nikita, čo je s tebou, dopekla?! Neovládaš ani svoje schopnosti.“ „Pyrokinéza mi nikdy nešla,“ povedala som ospravedlňujúco. „Blbosť!“ Pokrútila hlavou. „Stavím sa, že kebyže ťa teraz porežem, tak sa ti to nezahojí ani za týždeň.“ Pokrčila som ramenami. „Si ako malá,“ vzdychla unavene a oprela sa o linku. „Obaja ste ako malí.“ Chcela som vedieť na čo naráža, ale... Na čo by to bolo dobré? Veď už bol koniec všetkého čo sa nás dvoch týkalo. Vstala som. „Pôjdem si ľahnúť. Zajtra ma čaká ťažký deň.“ „Teba nezaujíma prečo som tu?“ Zamračila som sa. „Pretože tvoj otec nechcel, aby spoločnosť vedela o bábätku.“ Kývla hlavou. „Aj.“ „A ďalej?“ „Nemohla som sa pozerať na tú blonďavú husu.“ Bolo mi jasné, že myslí Katjenku. „Prichytila som Katjenku a istého agenta menom... Počkaj! Ja si spomeniem. R-r-rak,“ zamyslene si klepkala prstom po spodnej pere. „Rakov,“ dostala som zo seba a pred očami som zbadala krvavé rany od biča. „Ermolai Rakov.“ Katjenka si to rozdáva s naším bývalým spolužiakom. Bože! Vždy chcel to, čo patrí Ilyovi. Taká správa by kedysi znamenala, že sa môže zasa všetko zmeniť. Kedysi... „Presne ten! Ty ho poznáš?“ divila sa. „Tak trochu. Ale to je teraz jedno.“ „Mám pocit, že teraz je všetko jedno, nie?“ Povedala uštipačne. Ignorovala som to. „Povedala si to niekomu?“ „Nie! Skôr ako som to stihla sa otec a Ilya odobrali na misiu.“ „Odkedy chodí tvoj otec na misie?“ Pokrčila ramenami, vzala si svoju fľašku a napila sa. „Už je dobrá. Napi sa!“ Pokrútila som hlavou. „Nie ďakujem...“ „Nikita,“ precedila pomedzi zaťaté zuby. Musela som priznať, že aj keď je odo mňa mladšia, tak vie ako na mňa zapôsobiť. Bola rovnaká ako jej brat. Natiahla som sa za fľašou a napila sa. „Bude z teba dobrá matka,“ uškrnula som sa. „Myslíš?“ vyčarovala široký úsmev. „Tak to tu zostaneš až kým to nevypiješ.“ A rovnako rýchlo sa jej tvár zmenila v kamennú masku. Myslela to vážne. Pozrela som na fľašku a takmer okamžite sa ozvali spomienky. Otvorila som chladničku a vytiahla odtiaľ fľašku krvi. Odpila som si a pokrčila nosom. Bola odstáta a jej chuť nebola rozhodne príjemná. „Nie je dobrá?“ „Je stará a,“ obrátila som sa k nemu. Opieral sa o zárubňu dverí v obyčajných vyťahaných teplákoch a s rukami prekríženými cez nahú hruď. V tom rannom svetle vyzeral tak neskutočne dobre, až som zabudla pokračovať. A samozrejme si všimol môj obdivný pohľad. Prešiel ku mne, vzal mi fľašku a pomaly si z nej odpil pri čom mi stále hľadel priamo do očí. Zahryzla som si do pery a prešľapla z nohy na nohu. Nevedela som pochopiť ako je možné, že aj po tak dlhom čase som bola z neho tak nervózna. „Máš pravdu. Mali by sme sa vybrať na lov,“ odložil fľašu a zaprel sa rukami o linku za mnou, takže ma svojimi pažami uväznil. „Niki,“ zatriasla mnou Tasha a tak ma zachránila pred mučením. „Čo?“ „Keď mi už nechceš povedať čo sa s tebou stalo, tak aspoň vypi tú krv.“ Zhlboka som sa nadýchla a priložila si sklenené hrdlo k perám. Ešte sekunda a prevrátila som ju do seba na jeden šup. Nechcela som sa s tým párať. Namiesto príjemného uvoľnenia mi zovrela žalúdok bolesť. Mala som čo robiť, aby som zabránila nutkaniu to okamžite vyvrátiť. „Spokojná?“ položila som fľašu späť na stôl. „Neskutočne,“ nahodila neúprimný úsmev. „Idem spať. A vy dvaja,“ dotkla som sa jej bruška, „by ste mali tiež zapadnúť pod perinu.“ Tasha sa zachichotala a objala ma. „Chýbala si mi.“ Prekvapila ma. Zasa bola tým bezstarostným dievčaťom, ktoré nie je obmedzované nejakými normami. „Aj ty mne,“ odtrhla som sa od nej. „Ráno sa porozprávame.“ „A povieš mi všetko čo budem chcieť vedieť?“ Uchechtla som sa. „Nie.“ A vďaka tej fľaši krvi som sa zmenila v hmlu. Tashi sa narodilo nádherné dievčatko, ktorej dala meno Zoya. Bola celá po mame. Ale oči zdedila po otcovi. A myslím, že aj náturu. Bola neznesiteľná. Upodozrievala som ju, že vždy plakala len preto, aby ma vytočila. A to ešte nemala ani rok. Jablko nepadlo ďaleko od stromu. Ale tešilo ma, že bola Tasha konečne šťastná. Aspoň napoly. Zoya už mala pár mesiacov a Andrei ju stále nevidel. Dragomir mu zabezpečil službu. A to rovno u jedného z Elatiorov. Ak by opustil túto pozíciu, čakal by ho za to trest smrti. Jednoducho, Maxim sa ho poľahky zbavil bez toho, aby si zamazal ruky. A Szelský dostal bodyguarda pre svojho nemotorného syna, pri čom nemal ani páru, že to tento agent je zodpovedný za neuskutočnenú svadbu. Ako to bolo so mnou? Ja som saj naďalej len prežívala. Mala som tri veľké problémy. Poprvé, Nadya. Tú by Dragomirovci nemohli zaprieť. Tvrdohlavá rovnako ako jej otec a teta. Stále sa so mnou odmietala rozprávať. A Damien len neustále opakoval, že to chce čas. Lenže tie mesiace sa mi zdali už trochu veľa. Párkrát som sa zbalila, že za ňou pôjdem. Ale Tasha vždy vyrukovala s nejakou rozumnou teóriou prečo by som to nemala robiť. Po druhé, prestala som piť krv. Teda, nie úplne. Raz za čas som sa snažila do seba niečo dostať. Hlavne, keď ma k tomu nútila Tasha. Ale zakaždým mi z toho bolo strašne zle. Keby som nežila život mníšky, tak by som odprisahala, že som tehotná. A po tretie, Ilya. Výčitky svedomia, smútok, strata... To všetko ma zožieralo zaživa. Každú noc sa mi o ňom snívalo. A neboli to pekné sny. Vždy sme obaja umreli. Budila som sa celá spotená. Párkrát ma prišla zobudiť Tasha, lebo som kričala zo spánku. Nerozumela som, prečo sa cítim tak zle. Veď som konečne dostala to čo som chcela. Nechal ma na pokoji. Lenže, prečo ma to, dopekla, tak bolelo?  „Niki,“dotkla sa môjho ramena. Vedela som čo to znamená. Čas na krv. „Nemám chuť,“ odpovedala som dopredu. Nasledoval jej ťažký povzdych. Zdvihla som pohľad od papierov na stole a obrátila sa k nej. Bola zamračená. Myslím, že Tasha sa rozhodla hrať aj moju matku. Bolo to vtipné vzhľadom na to o koľko rokov bola odo mňa mladšia. „Fakt potrebuješ, aby som ti zasa dala prednášku o tom, aká je dôležitá pravidelná strava?“ Prekrútila som očami. „A aké je dôležité,“ pokračovala, „aby si neustále nesedela v tejto svojej kancelárii.“ Rozhliadla som sa po miestnosti. „Veď tu nie som vždy.“ „Ach áno!“ Poklepala si dvoma prstami po čele. „Skoro som zabudla. Ešte bývaš vo svojej pracovni v dome.“ Nadvihla som pravé obočie. „Si na mňa zlá.“ Odvrátila som sa od nej a začala sa prehrabovať medzi papiermi. Chcela som ju ignorovať. Bola som naivná, keď som si myslela, že to pomôže. „Ja som zlá? Ty si na seba sama zlá. Pozri! Urob mi láskavosť. Potrebujem si oddýchnuť. Je to už dávno, čo som bola v Pube. Poď tam so mnou.“ „Tasha, ja vážne nemám...“ „... čas,“ doplnila ma. „Dám ti na výber. Buď sa teraz zodvihneš a pôjdeš so mnou alebo ti to tu tak rozhádžem, že si to ani za mesiac neupraceš.“ Obrátila som sa k nej. Prútik už mala prichystaný. Myslela to smrteľne vážne. Zdvihla som ruky na znak toho, že sa vzdávam. „Fajn! Pôjdem s tebou,“ vstala som. „Ale potom mi dáš najbližší týždeň pokoj.“ Pozrela na mňa ako na blázna. Neuhla som pohľadom. Mienila som si za tým stáť. „OK,“ rozhodila rukami a vykročila k dverám. Nasledovala som ju. Nemohla som si dovoliť ju oklamať. Spočítala by mi to. „Takže,“ posadili sme sa k jednému zo stolov, „čo si dáš?“ „Voda by mi asi neprešla, však?“ Skúsila som to. Prebodla ma pohľadom. „To si robíš srandu.“ „Áno, uhádla si,“ zazubila som sa. Síce som to tak nemyslela, ale nechcela som jej dať dôvod, aby sa vrátila ku mne do kancelárie. Prišiel k nám barman Ben a rovno pred nás postavil štyri poháre vodky. Myslím, že on poznal už každého obyvateľa Witchwoodu. A presne vedel čo mu má priniesť na stôl. „Prineste nám aj krv,“usmiala sa na neho Tasha. Kývol a odišiel. „Raz na mňa prehovorí,“ zasyčala. Ben nikdy nehovoril. Vlastne za tie roky, čo som vo Witchwoode žila som ho počula hovoriť len sumy, ktoré sme mali zaplatiť. A Tasha si vzala do hlavy, že pár slov z neho vydoluje. Zasmiala som sa. „Som rada, že sa smeješ.“ Chytila som pohárik a zakrúžila ním. To dievča malo na to talent. „Ako sa má Andrei?“ Dotkla som sa prstom spánku. Ich telepatia bola niečo neskutočné. A v ich situácii bola to jediné, čo im pomáhalo udržať spojenie. Pokrčila ramenami. „Blokuje ma už druhý týždeň.“ Vzala svoj pohárik a štrngla si so mnou. „Ale videl cezo mňa Zoyu. Bol nadšený.“ Hodila do seba obsah pohára. „Už cítiš aj jeho pocity?“ Prikývla. „Ale nenahradí mi to jeho náruč,“ zamračila sa. „Vypi to,“ upozornila ma. Poslúchla som. Hrdlom sa mi rozlialo teplo alkoholu. Bolo to trochu nepríjemné. Príliš dlho som nepila. Striaslo ma. „Viac vedieť nechceš?“ Zamračila som sa. „Čože?“ Prisunula ku mne ďalší pohárik. „Vypi to,“prikázala opäť. Jej posledná otázka sa mi nepáčila. „Vysvetlíš mi to?“ „Vypi ďalší,“ zopakovala. Niekedy vedela byť dosť otravná. Hodila som to do seba. Druhý pohárik bol už lepší. „Takže?“ „Dostala som sovu od Ilyu.“ Strhla som sa. „A čo?“ pretlačila som cez zaťaté zuby a odvrátila sa. Nechcela som, aby mi videla do tváre. „Myslím, že mu chýbaš. Pýtal sa na Nadyu a teba.“ Blysla som po nej pohľadom. Pochybovala som o tom. Nemôžem povedať, že by ma to nepotešilo. Smutne som sa uchechtla. „Aj to tam napísal?“ Mlčala. „Tasha, zasa si dotváraš pravdu?“ „Určite sa chcel opýtať.“ Otvorila som ústa, že sa s ňou pohádam. No radšej som ich zasa naprázdno zavrela a kopla do seba posledný pohárik. Bolesť z nášho konca sa zasa ozvala. Obrátila som sa k Benovi. „Ešte štyri.“ „Mieniš sa opiť?“ vyhŕkla Tasha. „A nechcela si to?“ „Šlo mi o to, aby si sa uvoľnila.“ No, istým spôsobom sa jej to podarilo. Niečo sa zo mňa vyplavovalo. Len škoda, že to bola priam iracionálna zlosť na... Koho? Tashu za to, že sa ma snažila utešiť, rozveseliť, znova oživiť? Ilyu, ktorý ma konečne poslúchol? Nadyu, ktorá bola zo mňa sklamaná? Alebo seba, preto, že som sklamala všetkých a hlavne samú seba? Vtom niekto rozrazil dvere pubu a dnu sa vrútili traja upíri. Každý z nich mal na golieri svojho čierneho roláku malý odznak, frčku agentov. Zamračila som sa a vyskočila zo stoličky. Dvoch som nepoznala. Vyzerali ako čerství absolventi. Ale ten tretí... Na jeho tvár som nemohla zabudnúť ani keby som chcela. Ilyov chrbát bol zjazvený len vďaka nemu (samozrejme aj mne, ale práve v tej chvíli to bolo nepodstatné). Ermolai Rakov. „Ale, ale! Belikova a Dragomirova pohromade. Koľké to šťastie,“ zasmial sa. „No dopekla,“ zanadávala Tasha. Zhlboka som sa nadýchla a v hlave si nadávala, že som pila. A už týždeň som nemala žiadnu krv. Nemusela som dlho počítač, aby som si uvedomila, že proti nemu nemám žiadnu šancu. Natiahla som ruku. Takmer ihneď sa mi v nej objavil môj meč. Vlastne som ešte nevedela o čo ide a už som vedela, že to nedopadne dobre. Myslím, že rovnako na tom bola aj Tasha Uškrnul sa. „O čo sa snažíš, Belikova?“ Prstami prešiel po ostrí svojho meča. Ako naschvál sa mi zatočila hlava. Rýchlo som sa chytila stoličky, aby som sa nestrepala. Kútikom oka som si všimla, že jeden agent zatiahol Bena dozadu. Chudák! „Ale, ale,“ pohľadom skĺzol na poháriky, „niekto si dnes vypil. Nevrav mi, že si začala kvôli Dragomirovi chlastať.“ Zavrčala som. Naštvalo ma, že mal tak trochu pravdu. Aspoň pre dnešok. „Čo chceš, Rakov?“ Dvakrát som zakrútila zápästím ruky, v ktorej som držala meč, aby som sa rozcvičila. „Prišiel som za slečnou Natashou,“ naklonil sa, aby videl lepšie na moju spoločníčku, „máme nejaké nevyriešené účty.“ Ozval sa Benov výkrik a potom ticho. Tasha sa rozbehla za ním. Len tak tak som ju stichla chytiť za rameno a stiahnuť ju späť k sebe. „Na to je neskoro,“ šepla som. Zasiahol ma slabý výboj. Bola rozčúlená. A jej elektrokinéza bola stále ovplyvňovaná náladami. Mohla byť nebezpečná nie len pre agentov, ale aj pre nás obe. „Poslala ťa Katjenka,“ ohrnula hornú peru a ukázala svoje biele tesáky. Pokrčil ramenami, no neodpovedal. „Hlupák! Myslíš si, že ti moja vražda prejde?“ zasyčala na neho. „Obaja ste hlúpi! Ty aj tá zmija.“ „Tasha, psst,“ stiahla som ju za seba skôr ako by jej mohol ublížiť. Samozrejme sa jej to vôbec nepáčilo. Neznášala, keď ju niekto neustále ochraňoval. „To bude dobré,“ uistila som ju ticho a naklonila sa k nej. „Hneď ako sa bude dať, tak uteč.“ „Ale...“ „Žiadne ale,“ prerušila som ju. „Neodpustil-“ „Dámy, čo si to tam šepkáte?“ skočil mi do reči. „Nič, čo by ťa muselo zaujímať.“ „Belikova, si trápna rovnako ako pred rokmi. Teraz tu nie je Dragomir, ktorý by ťa ochránil. Vypadni skôr ako ťa prebodnem.“ Pokrčila som nosom. „Vážne si myslíš, že by som ju tu nechala? Nemám ti ju ešte previazať mašľou a strčiť pod stromček? Si smiešny rovnako ako pred rokmi. Aj vtedy si si myslel, že zložíš jedného z Dragomirovcov k zemi.“ Zaškrípal zubami. Potešilo ma to. „Na vybavovanie sa tu nemám čas. Skončime to!“Vyrútila som sa vpred. Nemohla som dovoliť, aby kvôli mne zasa dostal jedného z Dragomirovcov do problémov. Sekla som mečom, no on môj výpad poľahky odrazil. „Niki, nie,“ začula som Tashin krik. Môj meč sa skĺzol po jeho ostrí a vyšmykol sa mi z ruky. Stratila som rovnováhu. Schytil ma za zátylok a tvárou prirazil k najbližšej stene. Bola som príliš slabá, aby som sa z toho dostala. Ilya, prosím, prepáč mi to. „Nikita, Nikita,“ vzdychol. „Práve si predviedla dokonalú frašku. Keby to videl Ivanov, tak by sa za teba hanbil.“ „Ty máš čo hovoriť,“ dostala som zo seba s námahou. „Teba by rovno umlátil bičom.“ Vedela som, že som mu pripomenula nepríjemnú spomienku. Jeho stisk zosilnel. „Pusti ju,“ zaprosila Tasha. Nevidela som ju, no tušila som, že ju jeden z tých dvoch drží. „Belikova,“ šepol mi rovno pri uchu, „mala si si vybrať mňa, keď si mala šancu. Určite by som ti dal viac ako Dragomir.“ Nepamätala som si, že by som takú ponuku dostala (Samozrejme, neprijala by som ju!) „Až peklo zamrzne,“ zasyčala som. „Povedz zbohom, Belikova,“ pritiahol si ma k sebe a k hrdlu priložil meč. Stačilo potiahnuť a... „NIE,“ vykríkla Tasha. „Čo chceš? Sľubujem, že splním všetko. Len ju nechaj žiť.“ „Tasha, buď ticho,“ dostala som zo seba so značnými problémami. „Vážne?“ v jeho hlase bolo počuť radosť. „Áno,“ odpovedala ticho. „Fajn.“ Zdrapol ma za vlasy a odtiahol meč. „Dobrú noc Belikova.“ Posledné, čo som si pamätala bola približujúca sa tehlova stena. „Ako to, že nevieš čo je s ňou?!“ vrieskal na mňa Andrei a ešte viac zovrel moje ramená. Bolelo to. „Nechaj ju na pokoji,“ stisol mu predlaktie strýko Damien. No, proti Andreiovi nemal šancu čo sa boja týka. Ale jeho aura a psychická sila Elatiora mu zaručovali, že ho Ivaškov, či chcel alebo nechcel, musel poslúchnuť. Zavrčal a odstúpil odo mňa. Slzy som mala na krajíčku a dalo mi zabrať, aby som sa tam pred nimi nerozplakala. Nikdy neukáž svoju slabosť. Jedno zo základných pravidiel agentov. „Prekvapil ma,“ obraňovala som sa. „Keby si nechlastala, tak by ťa neprekvapil,“ vyštekol na mňa. Celý sa triasol a predpokladám, že ho stálo veľa námahy, aby ma tam ihneď neprizabil. Otvorila som ústa, že sa budem brániť, ale hneď som ich aj zavrela. Prišlo mi, že na to ospravedlnenie neexistuje a bola by som trápna, kebyže sa o to snažím. Vzdychla som a odvrátila sa. „Prepáč.“ „Tvoje prepáč mi je tak na dve veci,“ pretlačil pomedzi zuby. „Ivaškov, upokoj sa,“ prikázal Damien so silným francúzskym prízvukom. „Ale ja sa nechcem upokojiť,“ vybuchol. „Dopekla! Veď jej spod nosa uniesli matku mojej dcéry!“ „Bola v bezvedomí. Je zázrak, že to prežila.“ „Pán Moreau, pri všetkej úcte, vážne chcete vedieť ako by ma trápilo, kebyže hentá,“ kývol ku mne hlavou, „zgegne?“ Oblapila som si ramená. V tej miestnosti bolo toľko chladu. Odrazu Andrei padol na kolená zjavne vo veľkých bolestiach. Vypleštila som na to oči. Strýko ovládal pyrokinézu. Z nej vychádzala jeho špeciálna schopnosť. Dokázal spaľovať telo zvnútra. A to muselo sakramentsky bolieť. Nikdy som ho ju nevidela použiť. Ale spoznala som to ihneď. „Strýko!“ Postavila som sa do jeho zorného uhla, aby som prerušila očný kontakt. Podarilo sa. „On to tak nemyslel. Len sa bojí o Tashu. Nezazlievam mu to.“ Pozrela som na Andreia. Ležal na zemi a ťažko oddychoval. „To určite,“ odfrkol. „Veľmi dobre viem ako to myslel.“ Preložil si ruky cez prsia. „Ešte raz,“ zasyčal, „sa budeš k Lolle správať neúctivo a upálim ťa za živa.“ A mňa by potom Tasha rovno ugrilovala. Andrei vstal a oprášil si nohavice. Prepálil ma pohľadom. Bolo mi jasné, že strýkove vyhrážanie mu je ukradnuté. „Belikova, je mi jedno, že máš problémy s Ilyom. Je mi jedno čo bude s tebou. Ale ak sa jej niečo stane...“ nedopovedal. Niežeby to bolo preto, že sa Damien zasa pripravoval na svoj „úder“. Skôr preto, že sa mu zrejme prihovorila Tasha. Nebola som si tým istá, ale mal podobný sklený pohľad ako ona, keď nadviazali spojenie. Nastala chvíľa ticha, počas ktorej sa dalo napätie aj krájať. Znova sa pohol. Čakala som, že mi povie, čo je s Tashou. No miesto toho na mňa pozrel tak, že som sa až nahrbila. „Nie som rád, že tu musím nechávať Zoyu s tebou. Ale verím, že tu nezostanete,“ pozrel na Damiena a potom späť na mňa, „samé.“ Otočil sa na opätku a kráčal k dverám bez akéhokoľvek vysvetlenia. Na chvíľu som premýšľala, že ho zastavím a donútim ho povedať mi čo vie. Ale, bolo by to na nič. Na prahu mi venoval ešte jeden pohľad. „Belikova, posrala si to už na celej čiare. Tak sa snaž, aby sa mojej dcére nič nestalo.“ A s tými slovami za sebou zabuchol dvere. Otvorila som oči a zahľadela sa do tmy. Ako dlho som spala? Obrátila som sa na znak a zaklonila hlavu, aby som videla na hodinky. Pol tretej ráno. Vzdychla som. Nespala som ani polhodinu. Odkedy sa stalo to s Tashou, nevedela som čo to poriadny spánok je. I keď, ani pred tým to nebola žiadna sláva. Ale to bolo jedno. Vytiahla som ruku spod vankúša. Zvierala som v nej dýku od Ilyu. Zdvihla som si ju pred tvár a prstami prešla po jej ostrí. Sykla som a odtiahla ruku. Na ukazováku som mala tenký pásik krvi. Zasa som sa ocitla na akadémii. Meč sa mi skĺzol a jeho ostrie prerezalo pevnú kožu na jeho predlaktí. Zasyčal a pustil meč. Krvi by sa vo mne nik nedorezal. „Dočerta! Prepáč, to som nechcela,“ hodila som meč na zem a bezradne hľadala niečo čím by som mu zastavila krvácanie. Avšak v telocvični nič nebolo. Pozrela som na svoje tielko. Zakvačila som prsty do jedného z bočných švov a prudko trhla. Kľakla som si k nemu a pritisla mu to na ranu, aby som zastavila krvácanie. Rozosmial sa. „Mala si si ho rovno vyzliecť,“ prehodil a nemohla som si nevšimnúť jeho jemne flirtujúci tón. Privádzal ma tým do šialenstva. Sčervenala som, a tak som sa radšej urputne sústredila na jeho ranu. „Prestaň,“ dostala som zo seba. Rozhodne to nebol príkaz. Cez látku prešla červená farba. Pritlačila som viac v snahe zabrániť krvácaniu. Sykol a trochu sa strhol. „Bože! Veľmi to boli? Strašne sa ospravedlňujem, ja-“ „-to je dobré,“ skočil mi do reči. Zdvihla som k nemu skleslý pohľad. Myslím, že ma to bolelo rovnako ako jeho. I keď mňa len psychicky. Usmial sa. „S takým ošetrovaním to ani nebolí.“ Zdvihol druhú ruku a zasunul mi uvoľnený premeň vlasov za ucho. Srdce mi začalo byť ako šialené. Nechcene som sa zachvela. „Dosť,“ šepla som a narovnala sa. Nesmela som dovoliť, aby som na neho myslela. Dýku som položila späť pod vankúš. Spustila som nohy cez okraj postele a vstala. Zakrútila sa mi hlava, a tak som sa zaprela o nočný stolík. Nedostatok krvi robil svoje. Vzdychla som a pridržiavajúc sa každej pevnej veci som sa odniesla do kúpeľne. Oprela som sa rukami o umývadlo a pozrela do zrkadla. Pleť som mala neprirodzene bielu, pod očami kruhy od nedostatku spánku. Vyzerala som otrasne. „Niki, nebudem z teba piť,“ šepol. „Prečo?“ Mlčal a pozeral niekde do stropu. „Lebo,“ premýšľal, „nechcem, aby si bola slabá. A s tou nohou mi to i tak príliš nepomôže. A ostatok je už celkom v poriadku.“ „Nebudem oslabená,“ odvetila som a naklonila hlavu na stranu. „No tak, Niki! Neprovokuj,“ pootvoril ústa a jazykom si prešiel po bielych tesákoch. „Kto provokuje?“ Zasmiala som sa. Odrazu sa so mnou pretočil a zatlačil ma do vankúšov. Nadvihol sa na lakťoch. „Prečo to chceš?“ Prekrútila som očami. „Blbá otázka,“ končekmi prstov som mu prechádzala po kopčekoch svalov na jeho ramene. „A odpoveď?“ „Po a, lebo chcem, aby si sa uzdravil o trochu viac, než si. A po b, lebo chcem byť v tebe.“ „Moja vlastná hlava ma chce týrať,“ uchechtla som sa a pustila vodu. Šplechla som si ju párkrát na tvár a znova sa narovnala. Trochu ma to prebralo. Neistým krokom som sa vrátila späť do spálne a prešla až ku kolíske vedľa postele. Malá Zoya tam spinkala ako nejaký anjelik. Asi cítila, že nie je niečo v poriadku. Celý deň mrnčala. Neplakala ako pred tým, keď mi chcela žrať nervy. Len ticho mrnčala. Nehovoriac o tom, že každým dňom pila menej a menej mlieka s krvou. Bála som sa o ňu. Čo si s ňou počnem, ak... Už dvakrát som chcela napísať Ilyovi. Lenže Andrei mi to výslovne zakázal. Samozrejme, Ivaškov nebol môj pán a nemal mi čo rozkazovať. Lenže, bolo tu ale. „Belikova, posrala si to už na celej čiare,“ zasyčal na mňa Andrei, „tak sa snaž, aby sa mojej dcére nič nestalo.“ A s tými slovami za sebou zabuchol dvere. Nie, na to nemysli, okríkla som sa. Pohladila som Zoyu po tmavých vláskoch a znova sa žuchla pod prikrývku. Položila som hlavu na vankúš a do ruky chytila dýku. „Milujem ťa,“ zopakoval moje obľúbené slová, zahryzol sa mi do boku hrdla a pritisol k sebe. Zavzdychala som, prehla sa v krížoch a zaryla mu nechty do chrbta. Zavrela som oči a z kútika sa mi vykotúľala horúca slza. Zrejme ho budem milovať navždy. Prekliatie. „Niki,“ ozval sa jeho hlas. Koľké to šťastie! Už blúznim. Párkrát som zažmurkala, aby si moje oči zvykli na priveľa svetla. Pozrela som na tvár nad sebou. Bol to on. Natiahol sa ku mne a odhrnul mi vlasy z tváre. Ako veľmi mi chýbal jeho dotyk. Snažila som sa zhlboka nadýchnuť, no na prsiach mi sedela akási ťarcha... „Halucinácie,“ zaúpela som. To môjmu srdcu vážne nestačilo toľko bolesti? To si tá hlava musela vymyslieť ešte aj toto. V jeho tvári boli starosti. Nie, moje halucinácie by nemali byť takéto smutné. Priložil mi dlaň na čelo. „Celá horíš, mačička.“ „Nevolaj ma tak,“ zamrmlala som a odstrčila jeho ruku. „Halucinácie mi nestačia. Len slabá náhražka. Strať sa, halucinácia!“ Zavrela som oči. „Ilya,“ začula som Tashin hlas, „netreba niekoho zavolať?“ Prečo sa Tasha rozpráva s mojou halucináciou? Pozrela som k dverám. Stála tam, vystrašená, skrytá v Ivaškovej náruči. Ešte ten tu chýbal. Avšak dnes bol bez svojej arogantnej grimasy. Už mi fakt preskakuje. Toto nie je možné. „Nie, netreba. Viem čo robiť. Nechajte nás samých,“ prikázal prísne. Blesla som po ňom pohľadom. Taký bol aj môj Ilya. Začula som buchnutie dverí. Halucinácia si skladala kabát a rozopla pár gombíkov košele. Zazrela som jeho krásnu hruď s hladkou kožou, pod ktorou sa skrývalo pevné svalstvo. Do najmenších detailov. Môj mozog si ho dobre pamätal. „Niki, no tak,“ chytil ma za ramená a potiahol hore. Odkedy sú halucinácie také, hm, fyzické? Posadil si ma do lona a objal. „Niki, musíš sa napiť.“ Nepočúvala som ho. Hlavu som si oprela o jeho rameno a prstami sa dotýkala jeho čeľuste. „Dobrá halucinácia,“ usmiala som sa. Bolo to tak príjemné po tých všetkých mesiacoch, kedy som verila, že je koniec. Naozaj koniec. Prekrútil očami. „Ty si nedáš povedať, čo?“ Nosom som sa otrela o jeho pokožku. Voňal tak nádherne. Vytiahla som sa ešte vyššie a pričuchla k jeho hrdlu. V ústach sa mi zbiehali slinky. Už dávno som tak netúžila po krvi. Už mi bolo jedno či je to sen, či výplod môjho chorého mozgu. Chcela som ho tu a dúfala som, že dokážem ovplyvniť aj moje chuťové poháriky a budem cítiť jeho horúcu krv. „To je dobré dievčatko,“ povedal ako keby mi čítal myšlienky. Našla som žilu a vtisla mu tam bozk. „Musíš sa napiť. Bude ti potom lepšie.“ Zaprela som sa a nadvihla sa, aby som si naň mohla sadnúť obkročmo. Samozrejme mi pomohol. Rukami mi prešiel po chrbte a naklonil hlavu na bok. Nečakala som na žiadne ďalšie pozvanie. Roztvorila som ústa a silno sa doň zahryzla. Trochu sebou mykol, no tým ma nemohol vyrušiť. Ruku mi vsunul do vlasov a ešte viac ma k sebe pritisol. Začula som jeho ston. Pila som hltavo akoby som sa bála, že mi ho niekto vezme. Telo mi zaplavili vlny energie prúdiace z neho do mňa. Vlieval sa do mňa život. Tak nejako som si uvedomovala, že som vo svojom dome, vo svojej spálni, vo svojej posteli. Ale niečo tu bolo inak. Zozadu ma objímali mocné mužské ruky a tlačili ma k pevnej hrudi. „Dopekla,“ zanadávala som a odtrhla sa od neho. Ruku som strčila pod vankúš, vytiahla odtiaľ dýku a priložila mu ju k hrdlu. Pod vankúšom zostala aj po Tashinom návrate. Ani sa nepohol. „Keď som ti ju dával, tak som si nemyslel, že ju raz budeš chcieť použiť aj na mňa,“ povedal zastretým ale pokojným hlasom. Hruď sa mi zdvíhala v prudkých nádychoch povzbudzovaných nečakaným prebytkom adrenalínu v krvi. Bála som sa. V poslednom čase ma moja hlava toľko šalila, že už som sama nevedela čomu môžem veriť. Môj strach bol opodstatnený. Nemohla som si dovoliť nejaký omyl. Vlastne som si nebola ani istá tým, že sa už Tasha vrátila. Trhla som hlavou k miestu, kde mala byť jej postieľka. „Je u svojich rodičov,“ odpovedal ako keby mi videl do hlavy. Zaťala som zuby a zahľadela sa na sviečku vo svietniku na nočnom stolíku. Na jej knôte sa objavil malý plameň, ktorý osvetlil tvár, tak dobre známu. Bol to Ilya, bolo to jeho ozajstné telo, jeho krásna tvár a pila som jeho... „No,“ usmial sa, „vidím, že moja krv ti pomohla.“ Bez krvi, nie sú schopnosti. Ešte som nemala náladu na milé poštuchávanie. Potrebovala som sa uistiť, že... „Čo to má znamenať?“ zamračila som sa. Nadvihol obočie. „Vadí ti moja prítomnosť?“ „Čo?“ strhla som sa ako keby mi dal facku. „Nie! Len,“ odmlčala som sa a hľadala správne slová, „čo tu robíš?“ „Čo keby si to najprv odložila?“ upozornil ma ako keby som mu vôbec nehrozila prerezaním artérie. Odtiahla som dýku a vrátila ju pod vankúš. Pozrel ta. „Spávaš s dýkou pod vankúšom?“ „Bezpečnosť,“ hlesla som a odvrátila sa. Fakt, že som vďaka tej dýka mala pocit, že je vždy so mnou, som radšej vynechala. Nevedela som čo si mám myslieť, čo povedať, čo urobiť. Nervózne som žmolila kus prikrývky. Posadil sa a oprel sa o čelo postele. V izbe nastalo ticho. „Čo tu,“ skúsila som znova, „robíš?“ „Prišiel som za sestrou. Mali sme si čo vysvetliť. Musel som sa ospravedlniť jej a Andreiovi.“ No samozrejme! Spomenula som si čo mi Andrei povedal. Bol za Ilyom, ale ten neveril, že niekto uniesol jeho milovanú malú sestričku. A už vôbec nie ruskí agenti. „Asi ti to pekne spočítala, však?“ „Zaslúžil by som si viac,“ prešiel si prstami po spodnom okraji čeľuste. Až teraz som si všimla tmavú modrinu. „Vlastne by som si zaslúžil aj to, keby mi ani neodpustila.“ Zdvihla som k nemu pohľad. „Tasha by ti to nikdy nespravila.“ „A ja sa neustále pýtam čím som si zaslúžil tak dobrú sestru.“ Zasa nastalo ticho. Vpíjal sa mi do očí. Mala som pocit, že mi tak vidí až do duše. Zahľadela som sa radšej na svoje ruky, no i tak som cítila jeho pohľad. „Ilya, ja...“ hlas sa mi stratil. Odkašľala som si a skúsila to znova. „Ja ti ďakujem za krv, ale už nemusíš nič predstierať a-“ „Čože?“ skočil mi do reči. Donútilo ma to naň zas pozrieť. „No,“ zaprela som sa rukami o posteľ a trochu sa od neho odsunula, „vo vlaku si mi dal najavo, že pre teba nie som dosť dobrá.“ Skoro mu oči vyleteli. Ani som nestihla zareagovať, už kľačal na posteli a zvieral moje zápästia v mocnom zovretí. „Prosím?! A akože kedy?“ Hovoril nahnevaným hlasom. „Ilya, to bolí!“ „Kedy?“ zavrčal. „Predsa tesne pred tým, než si odišiel z kupé.“ Mlčal. Pozrela som na naše ruky „Nepovedal som nič také. Bol to len hnev a,“ zhlboka sa nadýchol, „ruku na srdce, Niki. Ty si v tom tiež nebola nevinne,“ šepol a povolil stisk. No nepustil ma úplne. „Ja viem,“ smrkla som. „Hneď ako,“ otočil mi ruky dlaňami hore a palcami mi prechádzal po vnútrajšku zápästí, „som začul tvoje vzlyky, chcel som sa vrátiť. Trhalo ma to na kusy. Niki, tak strašne si mi chýbala, že...“ stíchol. Myslím, že som veľmi dobre vedela, čo tam malo byť ďalej. Cítila som to rovnako. Pohľadom som pomaly kĺzala po jeho rukách až k dvom vpichom po zuboch. „Aj ty si mi chýbal,“ odpovedala som. Pery sa mu skrivili do úsmevu. No takmer ihneď aj zmizol. „Prečo si nepila?“ povedal ustarostene. Pokrčila som ramenami. „Nechutilo mi.“ „Skôr mi to príde ako chuť odstrániť sa zo sveta.“ Zamračila som sa. „O samovraždu nestojím.“ „A čo si čakala, že bude na konci tvojej diéty?“ pustil ma, odtiahol sa a vrátil sa do pôvodnej pozície na chrbte. Zasa sa ma zmocnila tak dobre známa prázdnota. Myslím, že sa srdce pripravovalo na ďalší úder. Pošúchala som si hrudnú kosť ako keby ma tam niečo nesmierne tlačilo. „Ja som to nerobila naschvál,“ povedala som unavene a žuchla sa hneď vedľa neho. Avšak, dávala som si dobrý pozor, aby sme sa nedotýkali. Prevalil sa na bok a posteľ pod nami nesúhlasne zavŕzgala. Zavrela som oči, aby som naň nemusela pozerať. Položil mi ruku na líce a jemným tlakom donútil otočiť hlavu k nemu. „Keď som prišiel, tak si bola na pokraji. Niki, ešte deň, dva a vyprahla by si na smrť. Čo si si tým chcela dokázať?“ Otvorila som oči. Uvedomila som si, že mal pravdu. Mne sa už nechcelo... „Nemám teba ani našu dcéru,“ vyhŕkla som. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Pomaly a iste ma začínalo vytáčať, že ma vždy dohnal k slzám. Bolo to trápne. Prstami mi prešiel po hrdle, po kľúčnej kosti až na rameno, ktoré mi silno stisol a pritiahol viac k sebe. Sklonil sa a letmo ma pobozkal na kútik pier. Z hrdla sa mi vydral bolestný ston. Ten nepatrný dotyk jeho pier mi pripomenul o čo všetko vždy prichádzam a to najmä svojou chybou, vďaka hlúpym zásadám, ktoré som sa rozhodla dodržiavať aj keď za tú obeť nestáli. „Niki, ty ma budeš mať vždy. Nech sa deje čo sa deje. A Nadya,“ sťažka vzdychol. Myslím, že vedel čo sa s jeho dcérou deje. „Raz ju to prejde.“ „To hovorí aj strýko Damien.“ „Elatior Moreau je silný a múdry muž.“ Prikývla som. Tajne som dúfala, že obaja moji muži budú mať pravdu. Bosých nôh sa dotkla zima. Striasla som sa. „Myslím, že by si mala ísť spať.“ Pustil ma a posadil sa na kraj postele. Zamraučala som ako nahnevané mača, ktorému sa nepáči, že mu vzali hračku. Pozrel na mňa ponad rameno a usmial sa. „Potrebuješ sa vyspať bez toho, aby ťa niekto rušil.“ „Myslíš, že zaspím, keď budem vedieť, že si niekde v dome?“ Ticho sa zasmial a ten hlboký smiech mi rozohrial celé skrehnuté telo. Až teraz som mala pocit, že je to naozaj skutočnosť. Znova si ľahol a roztiahol ruky. „Poď ku mne,“ šepol. Nemusel mi to dvakrát hovoriť. Ihneď som sa mu schúlila v náručí. Tak veľmi som nechcela zaspať. No viečka som mala príliš ťažké na to, aby som ich dokázala udržať otvorené. Dovtedy som ani nevedela, že som tak unavená. Zacítila som ako cez nás oboch prehodil prikrývku a ešte tuhšie si ma privinul. „Ilya?“ „Spi.“ „Neodídeš, však? Nechcem sa prebrať a nemať ťa pri sebe.“ „Už nikdy, mačička.“ „Nehovor mi tak,“ zakvačila som prsty o záhyb jeho košele a silno ju skrčila v päsť. Zasmial sa a vtisol mi bozk do vlasov. „Ľúbim ťa, Niki.“ „Aj ja teba.“ Zoširoka som zívla. „A už spi!“ prikázal s nehou v hlase. Prstami mi prechádzal po ramene a ja som mala chuť priasť blahom. Po veľmi dlho čase som zaspala ako dieťa a mala dokonale nerušenú noc. Zívla som a pretiahla si stuhnuté telo. Ešte so zavretými očami som sa natiahla vpravo od seba a hľadala telo, ktoré tam za posledné dni dokonale zapadlo. No teraz bolo to miesto prázdne. Zhrozene som otvorila oči a posadila sa. V izbe bola tma a nikto nikde. Rýchle som sa dostala spod prikrývky, ktorú som si počas noci omotala okolo nôh a pár rýchlymi krokmi sa dostala až k dverám do kúpeľne. Trhla som nimi a takmer ihneď ma oslepilo silné svetlo. Zasyčala som a odvrátila sa. „Prečo si už hore?“ Zažmurkala som a zrak sa mi pomaly prispôsobil. Ilya stál nad umývadlom len v pyžamových nohaviciach, so zubnou kefkou v ruke a penou okolo úst. Spadol mi kameň zo srdca. Neodišiel. V hlave som si nadávala za to, že som si také niečo myslela. „Niki?“ „Prepáč,“ usmiala som sa, „že som ti sem vpadla.“ Sklonil sa a dostal zo seba zbytok zubnej pasty. Oprela som sa o zárubňu a sledovala ako sa mu pod kožou pohybujú chrbtové svaly, keď sa opiera o porcelánové umývadlo. Spokojne som si vzdychla. Viem, bolo to detinské, ale i tak som cítila nejaký vlastnícky pud. Bol môj. Len môj! Nie Katjenkin. Môj! „Tak, prečo si už hore?“ Utrel sa červeným uterákom, a potom ho znova urovnal na vešiaku. Pedant. Pokrčila som ramenami a otočila sa k odchodu. Nechcelo sa mi mu priznávať aká som hlúpa, že som si myslela, že je preč. Zase. Ďaleko som nedošla. Schytil ma za rameno a vtiahol späť. Vypískla som. „Psst!“ pritlačil ma k stene a pobozkal na hrdlo. „Chceš zobudiť celý dom?“ Zachichotala som sa ako pravá blonďavá sliepka, aké som vídala v Londýne (aká bola Lauren). Ale v tej chvíli to bolo jedno. Bola som šťastná, lebo som mala muža svojho života. „Niki, dnes si strašne tichá,“ šepol mi do ucha a po chrbte mi prešli zimomriavky. Cítila som z neho pepermintovú zubnú pastu a korenistú vodu po holení. Zahryzla som si do pery a nahla hlavu na stranu. Zvyk. „Ešte som sa nezobudila,“ zdvihla som ruky a obtočila mu ich okolo hrdla. Zahľadel sa mi do očí. „Ty si si myslela, že som zdúchol?“ Rýchle som sa odvrátila. V tvári som cítila teplo od toho ako som sa červenala. Ovládal legilimenciu. Lenže rovnako dobre som ja ovládala oklumenciu. Okrem toho, pochybovala som, že by liezol len tak do hlavy. Nehovoriac o tom, že by som to istotne cítila. Jednoducho ma poznal až príliš dobre. Niekedy to nebolo až tak príjemné. „Niki,“ pobozkal ma na lícnu kosť, obtrel sa mi perami o ucho. „Sľúbil som ti,“ šepkal, „že už nikdy neodídem len tak. Správne?“ Prikývla som a dovolila si naň zasa pozrieť. „Ver mi trochu.“ No, na dobré sa ľahko zvyká, ale po rokoch toľkého sklamania som nemohla len tak uveriť, že bude všetko dobré. Len tak odrazu... Toľko šťastia by sme my dvaja nikdy nemohli mať. Osud je jednoducho sviňa zákerná. „Ja ti verím. Ale neverím všetkým ostatným.“ „Veríš ešte mojej sestre,“ upozornil ma láskavo a odhrnul mi vlasy cez rameno. Prekrútila som očami. „Tak som to nemyslela.“ Spustil pohľad k môjmu vyťahanému tričku s názvom univerzity, na ktorej sme v Anglicku študovali. Kedysi ho nosil on sám. Po jeho odchode som v ňom spávala pomerne často. Cítila som z neho jeho vôňu. Po prvom vypraní sa stratila, ale vždy som si nahovárala, že to tam stále je. „Ale budem musieť odísť,“ vzdychol. Oblial ma studený pot. Nie, nie, nie! „Prečo?“ dostala som zo seba zachrípnuto. „Musím sa vrátiť do Ruska s Andreiom. Nemôžem ho nechať odísť samého. Zabil Rakovského, a tak sa musím ubezpečiť, že,“ odmlčal sa akoby hľadal správne slová, „že s ním budú zaobchádzať dobre.“ Nadvihla som obočie. To „zaobchádzať dobre“ mi prišlo strašne naivné. „Veľmi dobre vieš, že to tak nebude.“ Zhlboka sa nadýchol a zamyslene si na prst natáčal prameň mojich vlasov. „Viem. Ale dúfal som, že možno...“ Nechal vetu rozplynúť vo vzduchu. Tuhšie som sa k nemu privinula a položila mu hlavu na hruď. Nechcela som povedať, čo som si myslela. To, že Andrei nemal príliš veľké šance na „výhru“. Obaja sme to vedeli. Ale takisto sme dúfali, že ak to nepovieme, tak to nebude pravda. „A musím ísť ešte vybaviť jednu záležitosť,“ hovoril cez zaťaté zuby. „Tvoju ženu?“ „Ona nie je moja žena,“ zavrčal. Bol nahnevaný, keď mu Tasha povedala pravý dôvod, prečo si po ňu Rakovský prišiel. Katjenka bola manipulatívna zmija, ktorej nevadila ani vražda jej švagrinej. Dúfala som, že sa Ilya ovládne a nezabije ju. Nezvládla by som, keby som oň opäť prišla. O Tashi nehovoriac. Zaklonila som hlavu, aby som naň videla. Tvár sa mu okamžite vyjasnila a zlosť vystriedala neha. „Tou si bola vždy ty.“ Pobozkal ma na čelo. Spokojne som privrela oči a užívala si jeho pery na svojej pokožke. Ktovie kedy si ich budem môcť zasa vychutnať. Ale aj naďalej tu bola ošemetná otázka. „Kedy a na ako dlho?“ „O dve hodiny a neviem.“ Smutne som vzdychla. Sklonil sa, aby sme mali oči v jednej výške. „Ale no tak, mačička.“ „Nevolaj ma tak,“ prerušila som ho. „Zvykaj si,“ uškrnul sa. Prekrútila som očami. „Tvrdohlavý chlap,“ zaprela som sa mu do hrude a odstrčila ho od seba. „Teraz ma nechaj. Musím sa osprchovať.“ Prešmykla som sa okolo neho a natiahla sa, aby som si odpustila vodu v sprchovom kúte. Z hlavice začala striekať voda. „Nie, nie, mačička.“ Objal ma zozadu a zdvihol ruku, aby vyskúšal aká je voda. „Už len dve hodiny,“ pripomenul mi. A bez toho, aby sme sa vyzliekli nás postrčil pod prúdy ešte stále chladnej vody. Zalapala som po dychu. Namiesto toho som však dostala vášnivý bozk. „Tasha, nie som si istá, že to je dobrý nápad,“ šepla som a poobzerala sa po nočnej ulici pred budovou Agentúry, pod ktorou sa nachádzalo väzenie s dokonale vycvičenými agentmi, ktorí spravili nejakú chybu a bolo príliš riskantné ich len tak vrátiť do terénu. Strážili väzňov, upírskych previnilcov, ktorí si dovolili vystúpiť proti svojej rase. Ak sa tam aj objavil niekto z ostatných rás, tak tam nebol príliš dlho. Čoskoro si ho vzali vlastní. Avšak teraz tam bol aj Andrei so známkou vlastizradca. „Nikita, ak mi tu mieniš len prekážať,“ stiahla si viac do čela kapucňu kabáta, „môžeš sa vrátiť späť do Witchwoodu. Do jeho cely sa dostanem aj sama.“ Celý ten mesiac, čo bol Andrei uväznený, sa len bála, chodila ako bez duše. Bola podráždená, do banky ani nepáchla a všetko robila ako stroj. Andrei ju väčšinou blokoval a nevedomosť toho, čo sa deje s jej snúbencom Tashi na nálade nepridávala. A ja, spoločne aj so služobníctvom, som okolo nej chodila po špičkách. Myslím, že jediné, čo ju udržalo pri zdravom rozume bola Zoya. „Pozor na ús-“ začala som nahnevane. Zastavila sa a prebodla ma pohľadom. Mienila som byť voči nej ústretová, ale nezniesla som predstavu, že tak mladá upírka bude po mne štekať. A zrejme si to uvedomila aj ona. „Niki, prepáč. Ja len,“ zhlboka sa nadýchla a pohľadom prešla po zadebnených oknách ošarpanej budovy agentúry (krycí manéver pred muklami), „mám o neho strach.“ Áno, toto som chápala. Aj ja som sa bála, keď mi povedali, že je Ilya v zajatí. Priam ma to trhalo na kusy. Objala som ju okolo ramien. Keď sa to dozvie Ilya, zabije nás. „Tak poď,“ donútila som ju, aby sme sa pohli spoločne. Obišli sme budovu a v postrannej uličke som odtiahla veľké kontajnery. Obe sme použili príliš veľa mágie na to, aby sme sa do Moskvy dostali čo najnenápadnejšie a už nám veľa energie nezostávalo, takže s ňou bolo treba šetriť. Premerala som si Tashu. „Tu máš,“ podala som jej fľaštičku. „Čo je to?“ „Niečo, čo ti pozmení tvoj výzor. Si známa osobnosť. Nebolo by dobré, kebyže si videná v Agentúre. Ihneď by sa to donieslo k tvojmu otcovi.“ „Je mi to jedno,“ mykla ramenom. „Mne to jedno nie je,“ zavrčala som. „To nestačí, že som si obliekla tieto,“ roztvorila svoj kabát, „úplne otrasné kusy, ktoré zabíjajú módu?“ „Tuším si ešte nedávno spievala, ako v tom Andrei vyzerá sexy.“ „Chlapi v tom vyzerajú skvele. Ale ženy...“ znechutene pokrčila nosom. Obe sme mali na sebe čierne nohavice s čiernym obtiahnutým rolákom. Na nohách sme mali pevné kanady s hrubou podrážkou. Pre Tashu to bol rozhodne nezvyk, keďže nosievala skôr vysoké lodičky z najjemnejšej kože. „Vypi to,“ prikázala som stroho. Konečne poslúchla. So záujmom som sledovala ako sa jej vlasy skracujú na dĺžku tesne pod uši, ako zmenili farbu na tmavočervenú, ako jej oči zhnedli a na bielej pokožke vyskočili malé pehy. Kebyže neviem, že to je ona, tak by mi to bez dlhšieho skúmavého pohľadu ani nedošlo. „Fuj,“ striasla sa, „odporné. Ty si nedáš?“ „Ja mám výhodu.“ Zavrela som oči. Telom sa mi roznieslo drobné chvenie, ktoré ma skôr šteklilo ako bolelo. Keď som oči zasa otvorila, Tasha na mňa pozerala ako keby som spadla z jahody. „Prečo som nevedela, že si metamorfmág?“ „Pretože sa tým nechválim,“ v rozbitom okne som skontrolovala svoj zjav. Bola som o pár centimetrov nižšia blondína s jantárovými očami. To mi trošku nevyšlo, ale vzhľadom na to, čo sme sa chystali urobiť bolo ťažké sa poriadne sústrediť. „A neznášam to,“ dodala som a vtisla sa za odtiahnutý kontajner. „Poď.“ Odrátala som pár tehál a nakoniec stlačila jednu z malej skupiny, ktoré boli o odtieň svetlejšie než ostatné. Tento rozdiel neujde jedine tomu, kto o tom vie. Stena sa s hlasným sťažovaním odtiahla. „Ty si tu už bola?“ „Prezradil mi to tvoj brat,“ odvetila som a vošla do úzkej medzery. Dostali sme sa do rozľahlého vestibulu, ktorý rozhodne nekorešpondoval s vonkajšou fasádou budovy. Samý čierny a červený mramor a rovnako ladená výzdoba. Vzhľadom na to, koľko bolo hodín tu skoro nikto nebol. Práve si nás všimol vrátnik a pohol sa k nám, keď sa mi niekto dotkol ramena. Srdce sa mi rozbúchalo trochu viac. Obrátila som sa. Stál predo mnou niekdajší spolužiak Vladimír Iljič Pravdin. Nepoznali sme sa príliš dobre. Ale Andrei a Ilya s ním boli, hm, dobrí priatelia. Asi. Alebo také niečo. Príliš som sa o neho nezaujímala. Vysoký (myslím, že sa blížil k dvom metrom) dobre vyzerajúci chlap s tmavými jemne kučeravými vlasmi a smutným pohľadom, ktorý mi tak trochu pripomínal šteňa. Možno, keby neexistoval Ilya, tak by som sa o neho zaujímala o trochu viac. „Pravdin?“ šepla som čo najtichšie. „Belikova?“ Prikývla som a ponad rameno pozrela na prichádzajúceho vrátnika. Pravdin to rýchlo pochopil, obišiel nás a zatarasil mu cestu. „Dobrý večer Genya,“ pozdravil ho. „Dobrý večer agent Pravdin,“ naklonil sa, aby na nás dovidel. „Kto je to?“ Tasha mi zovrela zápästie. Pozrela som na ňu a uvidela ako si hryzie do spodnej pery. Pokoj, naznačila som bezhlasne perami. „To sú sestry Grayove. Výmena z Veľkej Británie,“ hovoril Pravdin a na mňa to pôsobilo dosť presvedčivo. „Vy o nich nemáte správu?“ Genya zmätene pokrútil hlavou. „Nie, vôbec nič o nich neviem.“ Pravdin sa uchechtol. „Na administratíve zrejme zasa spravili chybu.“ „Hej,“ pokýval Genya hlavou a vybral sa preč, „sú tam strašní babráci.“ „To máte pravdu. Prepáčte, ale s agentkami Grayovými máme prácu. Musíme ísť.“ A bez toho, aby ešte niečo povedal sa vybral preč. „Poďme.“ Postrčil nás dopredu. Nastúpili sme do výťahu a nechali sa spustiť dole. „Chápete, že to čo robíme ma môže stať hlavu?“ Pozeral na mňa z výšky. „Áno, Vladimír, a veľmi sa ti za to ospravedlňujem. Ale pochop, že tuto Tasha,“ vzdychla som, „musí ho vidieť.“ „Viem. Strážim ho,“ odvetil ticho. „On ju potrebuje viac.“ Tasha zalapala po dychu. Prešla som jej rukou po chrbte. „Ššš, to bude dobré.“ Odrazu výťah prudko zastavil. Myslela som, že budeme vystupovať, no namiesto toho doň nastúpil... Áno, mala som toľko šťastia, že to bol Ilya. „Pravdin,“ kývol hlavou nášmu sprievodcovi a nás dve len prešiel rýchlym pohľadom. Bol bledý a pod očami mal čierne kruhy. Vyzeral unavene. Mala som chuť sa k nemu vrhnúť a objať ho. No nesmela som. S Tashou sme sa utiahli do zadnej časti výťahu čo najďalej od neho. Bolo to na nič. Videla som ako mu stuhli ramená, sledovala som ako sa zhlboka nadýchol a potom pomaly otočil k nám. Jeho sme oklamať nemohli. Na chvíľu zakvačil pohľadom na Pravdinovi a potom bez akýkoľvek ďalších slov stlačil tlačítko STOP. „Zmeň sa,“ zasyčal na mňa pomedzi zaťaté zuby. Nespravila som nič. „Zmeň sa,“ zopakoval už o niečo ráznejšie. Poslúchla som. Chvíľu len na mňa hľadel a nič nevravel. Potom natiahol ruku a ukázal na Tashu. „Predpokladám, že...“ Prikývla som. Svaly na sánke sa mu napínali a všetci sme to s našponovanými nervami sledovali. Zavrel oči a zasa stlačil stop. Výťah sa znova rozbehol. „Vy dvaja,“ ukázal na Pravdina a Tashu, „pôjdete tam, kam máte. A ty,“ zaškrípal zubami, „ty pôjdeš so mnou. Musíme si pohovoriť.“ |
|||||||||||||||||||
Ocenenia
Inventár |
|||||||||||||||||||
