|
Meno: Melisse Ardelys Funkcia: Ministerka Mágie Fakulta: Estrellis Rasa: Démon Ročník: 0. Vek: 100 Body: 0 Peniaze: 81391 |
||||||||||||||||||
|
..Marcus De Morthe .....Melisse Ardelys .....Mikael Ardelys ............................Damien De Morthe .......................................................................................... Delfith  I believe in nothing Not in sin and not in God I believe in nothing Not in peace and not in war I believe in nothing But the truth in who we are Prológo ,, Kedy sa k nám pridá Merir?" kamennou miestnosťou sa ozvala Rahabova otázka. Merir opustila sídlo pred vyše pol rokom a jeho netešila správa, že čaká dieťa s jedným z prišelcov. ,,Už dnes večer, môj pane." Jeden z mladých démonov s havraními vlasmi a tmavými očami vystúpil z tieňa pred svojho pána. ,,A dieťa?" ,,Je to dievča. Pomenovala ju Melisse." pokračoval démon s novými informáciami, celý čas hladiac k pánovým nohám. Nebol tu dlho, ale vedel, že je nepísaným pravidlom, aby sa niekto v stupni hierarchie díval do očí tak mocného démona. Robili to skoro všetci zo strachu pred ich mocou a možnosťou trestať aj bez dôvodne. Prečo teda provokovať... ,,Dobre. Zvolaj Adrama a Sariel do hlavnej siene." Démon sa uklonil a opustil miestnosť. *** ,,Nezdá sa ti to vôbec unáhlené, že bratček?" ohriakla Rahaba mladšia sestra Merir zabodávajúc do neho svoje uhlovočierne oči. ,, Chceš potrestať aj mňa za svoje túžby?" Nespravodlivosť ju rozčuľovala, hlavne ak šlo o hranie sa na slepých ak prišli na rad jeho výlety medzi obyčajné ženy, nehovoriac o jeho návštevách v izbách tunajších démoniek. ,,Nemôžeš ich zabiť len preto, že spolu niečo mali...A Melisse zato nemôže." pridala sa k Merir jej mladšia sestra a na dôkaz podpory k nej pristúpila. ,,Dobre vieš, že môžem. A dokonca k tomu nepotrebujem dôvod. Takže sa upokoj Merir alebo ťa stále ovládajú hormóny?" Vo svojej podstate neznášal všetkých tých démonov okolo seba. Túžba po moci, intrigy a frakcie mu liezli hore krkom už desiatky rokov. ,,Poznám spôsob ako ich potrestáš oboch a malej sa zbavíš." uškrnul sa Adram a Rahab k nemu pristúpil, očakávajúc jeho návrh. Ten sa naklonil k jeho uchu a šeptom, ktorý však počuli aj sestry predniesol svoj plán. ,,Vezmi jej to, na čom jej záleží a jemu daruj to, o čo nestojí." V miestnosti sa začal dvíhať chladný vietor. ,,Ak si myslíš, že to je vhodný trest pre nás všetkých, nech sa ti páči. Ale obaja vieme, že tú malú nezbavíš jej osudu a bude za nás konať prácu. Pretože má moju krv a ver, že veľa z tvojich zahynie jej rukou..." preniesla Merir a vzápätí sa stratila v oblaku bledého dymu. *** Rahabove inak prenikavo modré oči sa zmenili pri pohľade do tých jeho na čierne, neprípustné. Sattrim mu pohľad opätoval, napriek tomu tak konal s vedomým, že porušuje ďalšie z nepísaných pravidiel medzi démonmi. ,,Porušenie pravidiel, zrada vlastnej aliancie, tvorenie si armády... Opustíš moje sídlo a už nikdy viac sa neskontaktuješ s jedným z nás. Si vyhostený a stratil si všetky výsady, ktoré ti náležali. Teraz odídeš aj s ňou.“ – ukázal na Merir, ktorá stála vzadu v miestnosti a v rukách držala ročné dieťa. Dieťa, ktoré sa volalo Melisse nevzišlo z lásky, ale z túžby po zakázanom a z túžby, ktorá démona zvykne opantať, ak cíti moc druhého a chce ju vlastniť. Slová Merir, ktoré mu v tú noc povedala sa naplnili a on bol nahradený niekým ďalším z radu démonov. Spomienkou na roky slávy mu ostalo dieťa, ktoré držal v rukách. Žil s nimi a plnil ich príkazy, teraz musí vychovať démona hodného ich pozornosti. Tak znel posledný príkaz. Skôr tajná prosba Merir... *** Svetlo a tma žijú vo večnej rovnováhe, každý má v srdci kúsok svetla či temnoty, ale v každom z nás prevláda len jedno z nich. Naše činy nás predurčujú byť dobrým alebo zlým, pomáhať alebo ničiť. Mala som na výber...No rozhodovali za mňa iní. No potom príde niekto, kto Vám ukáže, že rovnováha medzi protikladmi existuje. Môj osud mi bol vpísaný krvou matky, ale ON..mení všetko.  I. ,,Ocko?“ pozrela som sa hore do tváre môjho otca – Sattrima. Opätoval mi pohľad a ja som sa preľakla jeho čiernych očí. Vedela som, že niečo nie je správne. „Mama príde za nami?“ spýtala som sa opatrne. U Ihriel som vyrastala, mohla by mi byť skutočnou matkou, no otec sa rozhodol inak. Ako som neskôr pochopila, bola anjel a to ako na mňa jej výchova vplývala sa mu nepáčilo. Chcel mať zo mňa démona. V druhej ruke držal opraty, ktoré smerovali k malému strakatému poníkovi, ktorého chrbát zaťažovala batožina. „Nie, Ihriel už neuvidíš.“ odpovedal mi stručne a mne sa do očí nahrnuli slzy. Zvyšok cesty som len zvierala jeho ruku a sledovala krajinu okolo nás. To, že mi Ihriel bude chýbať som vedela už vtedy. Bola pre mňa všetkým, keď otec nebol doma a vybavoval si svoje obchody. O to ťažšie obdobie pre mňa bolo cestovať s otcom a stretávať všetky tie podivné bytosti. No na všetko si zvyknete, ak vám nič iné neostáva. Otec bol pre mňa autorita a vzdorovať mu, znamenalo byť potrestaná. Boli dni, keď mi rozprával príbehy o démonoch, upíroch a iných rasách, s ktorými sa môžem stretnúť alebo už som mala tú česť. Niektoré noci v zatuchlej hospode mi spríjemňoval príbehmi spojenými s históriou démonov, niekedy to boli jeho vlastné skúsenosti na dvore štyroch najmocnejších vládcov - Adrama, Rahaba, Merir a Sariel. Všetko to pre mňa bolo až príliš neskutočné...Svet plný mágie, najrozličnejších rás a bytostí, ktoré mali schopnosti o akých sa mi ani nesnívalo, ktoré boli nepredstaviteľné aj pre fantáziu malého dievčaťa. Svet, ktorý môže byť dobrý a svet, v ktorom vládne zlo. Že vraj príde chvíľa, kedy si zvolím vlastnú cestu... Najkrajšie chvíle boli pre mňa tie, keď mi ukázal kúzla a ako sám tvrdil - „Príde čas, keď budeš vedieť čarovať aj ty, ale teraz si nato ešte moc malá.“ Aby som však nebola smutná, vyrobil mi provizórny prútik, obyčajná halúzka z dubového stromu. Otec sa mi stal všetkým a ja som ho ľúbila napriek tajomstvám, ktoré ho obklopovali a ktoré mi nemohol či nechcel povedať. „Melisse!“ domom sa ozval jeho hlas. Bolo pre mňa úľavou, že sme už rok bývali na jednom mieste. No priateľov som si aj tak hľadala veľmi ťažko. Najlepšie som sa cítili v lese za domom, kde som pravidelne sedela na skalnatom výbežku a načúvala vetru, ktorý mi spieval piesne, ktorým som rozumela len ja. Ak som sa cítila rozrušená vietor sa menil na víchor, ktorý mi však nikdy neublížil. Bolo to fascinujúce a mne sa to páčilo, napriek tomu, že som nemala poňatia o tom, čo sa v skutočnosti so mnou deje. Zbehla som so schodov do kuchyne, kde sedel otec a v ruke držal obálku s mojim menom. Usmial sa na mňa a podal mi ju. S nedočkavosťou som prelomila pečať a začala čítať. Vážená slečna Melisse Anill Nellas, s radosťou Vám oznamujem, že ste boli prijatá na Belfirinskú školu čarodejnícku. Brány našej školy Vás očakávajú 1.septembra, kde nastúpite ako študentka fakulty Estrellis. S pozdravom, Rona Elrondino – riaditeľka Nechápavo som pozrela na otca, ktorého tvár ostávala naďalej kamennou. Akoby ho to nijak neprekvapilo. Dočítala som zoznam potrebných kníh a ostatných pomôcok, ktoré sú potrebné pre štúdium. ,,Teraz sa choď pobaliť a spať, zajtra ráno musíme nakúpiť všetko potrebné. Potom ťa musím prepraviť na Belfirin.“ Poslúchla som bez zbytočných slov a len kývnutím hlavy som opustila malú kuchynku a odišla do svojej izby. Tú noc sa mi snívali rôzne sny a možno to boli aj nočné mory. Predsa odchádzam od otca, budem sama v novom, nepoznanom svete a aj napriek obavám som sa tešila. Ráno sme vyrážali za včasu a otec nás premiestnil do dedinky Witchwood. Bolo to malé a tiché miesto, v diaľke ktorého sa črtali obrysy hradu. Nakúpili sme všetko potrebné, prútik z ebenového dreva, neohybný s pierkom vtáka fénixa; kotlík na elixíry, zodesať kníh potrebných na predmety pre úspešné štúdium... ,,Nechcem tu ostať....sama“ Vyriekla som, keď sme stáli pred bránami Belfirinu. Otec hľadel kamsi do diaľky, do lesov obklopujúcich hrad. ,,Ak pôjdeš tamtým smerom“ ukázal na lesy ,,nájdeš sebe podobných. Nemôžem tu ostať Mel, aj keď by som rád dohliadal na tvoje kroky. Tu však moja úloha končí. Ešte sa uvidíme, teraz však musíš pokračovať sama.“ Z vrecka cestovného plášťu vytiahol puzdro, ktoré otvoril a vytiahol jeho dýku, s ktorou ma učil základom sebaobrany. „Aby si sa cítila bezpečne a mohla cvičiť to, čo som ťa naučil. Máš dar, jedného dňa predčíš svojho otca. Zbohom Melisse.“ Dýku schovanú v puzdre mi podal a odmiestnil sa v tmavom dyme. Ešte niekoľko minút som len stála pred bránami, no nakoniec som vošla dnu a atmosféra ma pohltila. Toto miesto si ma získalo veľmi rýchlo a ja som ho už nechcela nikdy opustiť. II. Dostala som jednu z izieb v západnej veži, ktorá patrila fakulte Estrellis. Fakulta, ktorej symbolom bol pegas, združovala mladých čarodejníkov, ktorí boli dobrodružnej, priateľskej povahy.Bola som skutočne taká? Neviem, ale bol to môj nový domov. Hneď po vstupe som sa ocitla v priestrannej klubovni, ktorá poskytovala ako miesto na odpočinok, tak aj pre študovanie, či klábosenie so svojimi priateľmi. Izba bola určená pre dvoch, no dlhé roky som v nej strávila sama. Prvý rok som si dokonca ani nevybalila všetky svoje veci, akoby som čakala že otec pre mňa príde a vezme si ma späť domov. Nanešťastie sa také nič nestalo a ja som ostala sama so svojimi snami a ideálmi o tom, čo je to rodina a priateľstvá, ktoré som veľmi ťažko nadviazala. Nikdy som v učení nevynikala, ale napriek tomu ma štúdium svojim spôsobom zaujalo hlavne ak išlo o rasológiu, dejiny mágie a najmä elixíry.  Dopracovala som sa už do tretieho ročníka, keď prišli prvé zmeny. Bol koniec hodiny herbológie a všetci sme sa vyhrnuli von z tepla skleníka a vstúpili na bielu, zasneženú pôdu nádvoria. Akási postava ma odtiahla bokom z davu. ,,Melisse“ jeho ruka sa stiahla z môjho predlaktia a stál na tri kroky predo mnou. ,,Ujo Morten?“ neverila som vlastným očiam, že ho tu vidím a moje prekvapenie sa musela riadne odraziť v mojej tvári pretože sa zasmial. ,, Musíš ísť so mnou, tvoj otec ťa chce vidieť.“ Oboznámil ma so situáciou, že je Satrrim zranený a bol by rád, ak by som strávila nejakú dobu znova u neho. ,,Ale čo škola? Školský rok sa už začal a...“ nestihla som dopovedať, keď ma Morten prerušil. ,,Všetko je zariadené Mel, hovoril som s riaditeľkou, o rok si tretí ročník zopakuješ. Teraz sa choď zbaliť, počkám ťa pred hradom.“ Len som pokrčila ramenami a zmätená, o čo vlastne ide som si nahádzala niekoľko kúskov oblečenia a opustila brány Belfirinu. Morten ma vzal k nám domov, kde mi predstavil svoju manželku Beatrix a svoju dcéru Aryu, ktorej krstnou matkou som sa stala, pretože ako mi povedal sám Morten, aj Arya pôjde študovať na Belfirin a bol by rád, ak by tam niekoho poznala a aby tam niekoho mala. Otec vyzeral skoro rovnako, až na vrásky a rany, ktoré hyzdili jeho tvár, ruky... Ležal v posteli a ja som mu zvyšok dňa rozprávala všetky svoje zážitky a vedomosti, ktoré som získala. Nedal najavo, či je so mnou spokojný, či je na mňa dokonca pyšný. Chcela som odísť, vrátiť sa späť, pretože som sa tu viac necítila ako doma. Otcov stav sa začal zlepšovať, z jeho rán ostali len bledé jazvy a po mesiaci strávenom pomáhaním s malou Aryou sa mi začal znova venovať, nikdy sa však nepokúsil získať späť tie roky odlúčenia. Trénovanie s dlhými dýkami, trénovanie kúzel, ktoré sme brali ako na hodine čarovania, tak aj tých, ktoré ma učil on. Bolo to krásne aj náročné, no mňa čakal Belfirin. Vrátila som sa do školy ešte pred koncom školského roka, no nebolo v mojich silách ukončiť ročník, tak som trávila chvíle poflakovaním po okolí hradu, čakajúc na prázdniny a nový začiatok roka. V okolí hradu bolo opäť rušno, prichádzali noví študenti, ale ja som nemala v pláne hľadať nových priateľov. Mala som namierené do démonskej jaskyne, kráčala smerom, ktorý mi otec ukázal v prvý deň, čo som sem prišla. Šla som okolo jazera, ktoré po pravej strane hraničí s lesom, keď som narazila na novú študentku. Pôsobila tak zmätene a stratene, no viac ma zaujali jej črty tváre. Boli mi dôverne známe aj keď som už nevedela komu patria. ,, Nepotrebuješ pomôcť? Vyzeráš akoby si sa stratila" podišla som k nej bližšie a upierala na ňu svoje oči. ,, Ja...som tu nová a obzerala som si to tu, neviem kam šli ostatní prváci" pozrela na mňa trochu vystrašene, hlas mala tichý. Venovala som jej úsmev. ,, Som Melisse, poď odprevadím ťa k hradu." Kývla som na ňu hlavou a vykročila späť, odkiaľ som prišla. Jaskyňu som nenavštívila za tie skoro štyri roky, čo som tu bola, prečo by jeden deň toto "dobrodružstvo" nepočkalo.,,Lizzy." V jej hlase bolo cítiť úľavu. Ako začala kráčať smerom ku mne, jej plášť odhalil tmavú brošňu s čiernou ružou. Natiahla som k nej ruku, Lizzy sa zľakla. Vysvetlila som jej, čo mi tým pripomenula a jej črty zrazu našli svojho majiteľa. Naozaj bola dcérou Ihriel. Otca vraj nikdy nepoznala, ale mama jej o Sattrimovi rozprávala. Na moje prekvapenie len v dobrom. Zariadili sme to tak, aby bola so mnou na izbe, boli to dlhé noci, keď sme sa rozprávali o našich životoch, spoznávali jedna druhú až sme našli v sebe tie najlepšie priateľky. *** Bola jar, blížil sa koniec školského roka, keď ma zastihla Mortenova sova so správou o smrti otca. Lizzy oznámenie o otcovej smrti nijak nedojalo, keďže svojho otca jakživ nevidela, mohla ho vraj iba nenávidieť. Nebrala som jej to za zlé, práve naopak, snažila sa ju pochopiť. No napriek tomu mne ostali len oči plné sĺz, nenávisti ku svetu, k spravodlivosti...beznádej. No všetky city som musela potlačiť, rozhodla som sa totižto dať pozor na seba a na sestru, tak ako som to sľúbila otcovi i sebe. Keďže som prázdniny nikdy netrávila doma, mala som načítanú rôznu literatúru, ktorá sa nachádzala v školskej knižnici. Základy obradných rituálov bola nepovinná literatúra k predmetu OPČM a ja som v nej našla niečo, čo by mohlo mne a Lizzy pomôcť. Vybehla som do klubovne a našla ju zahĺbenú v úlohách.,,Poď a nič sa nepýtaj." Tajomne som sa usmiala, odbehla do našej izby pre dýku a vyzdvihla si Lizzy pred vstupom do klubovne. ,,Ale kam..." Len som pokrútila hlavou, že jej nič nepoviem. ,,Uvidíš!" Vzala som ju do lesa, neďaleko démonskej jaskyne. Nemala som v pláne rozprávať jej príbehy o démonoch, ktoré mi hovorieval otec, chcela som vytvoriť medzi nami spojenie. Do zeme som palicou vyryla kruh, postavila sa do stredu oproti Lizzy.,,Veríš mi, však Lizz? Tak mi daj ruku a opakuj po mne" Natiahla ku mne ruku, ja som vzala nôž a spravila malé zárezy do našich zápästí. Ako sme ich spojili, naša krv sa zmiešala a slová v jazyku, ktorý som nikdy nepočula uzavreli medzi nami puto. Puto, ktoré nás uisťovalo, že tá druhá je v poriadku, skrytý plamienok niekde tam hlboko, ktorý slabo horel. Ak by zhasol nebolo niečo v poriadku... *** Študovala som v piatom ročníku a čakali ma posledné úlohy a testy, aby som postúpila do posledného ročníka a mohla sa kvalifikovať a tým sa stať dospelou čarodejnicou. Prišla za mnou Lizzy, plná smútku, zlosti a zúfalstva. Matka je mŕtva.. Sestra to nezvládala, ja som už bola proti týmto emocionálnym fackám odolná a to spôsobom, že som to prestala brať osobne a obrátila sa k ľahkovážnosti. No sestra mi upadala pred očami ku dnu a ja som nevedela ako jej pomôcť. Jedno poobedie sme boli spolu pri jazere a ja som nadobudla pocit, že sestra šalie, že sa zbláznila. Tá spŕška slov či už škaredých alebo prosebných vyšla z jej úst priamo na mňa, akoby som za všetko mohla. Mala som chuť odísť, no na druhej strane tu bolo puto, čo ma držalo aby som si ju vypočula dokonca. Nemala som najmenšie tušenie, čo sa odohráva v jej hlave, mohla som súdiť len na základe jej slov, no tušila som, že to nebude nič pekné. Na povrch vyšlo všetko negatívne, slová utrpenia, ktoré kolovali jej krvou po celý život a teraz ich dala von. No svoju očistu nezvládla a pomiatla sa? Chcela mi pomôcť, uľahčiť situáciu a preto sa rozbehla. Utekala priamo do lesa, nereagujúc na môj krik, prosby. Naše cesty sa rozišli. O pár dní som pocítila silné pálenie a následne nato bolo prázdno. Nerozlučným sestrám bol koniec. Cítila som sa mizerne. Prešla som celým lesom a hľadala sestru. Omŕzali mi prsty na rukách aj chodidlá a telom mi prúdil zvláštny chlad. V sieni som sa zosunula pri najbližšom kresle a pýtala sama seba otázky, na ktoré mi aj tak nemal kto odpovedať. Puto, ktoré sme so sestrou vytvorili slablo a mňa čoraz viac zapĺňal pocit prázdnoty. Tento pocit sa striedal z intenzívnym pocitom, že ma niekto alebo niečo trhá na kusy. Akýsi vnútorný boj, ktorý vyvolávali spomienky, zrada, hnev a nenávisť samej seba, že som zlyhala. “Prečo dusíš ten hnev v sebe? Nebráň sa...nechaj ho vyjsť na povrch. Ukáž, čo je v tebe“ prihovorila sa mi neznáma žena s miernym úškrnom na tvári. Okamžite som sa postavila na rovné nohy pripravená brániť sa. Telom mi prechádzala triaška, mysľou behali obrazy mŕtvej rodiny a ja som sa bála toho, čo sa stane ak povolím, bála som sa toho, čo nastane aj keď som tušila, že je to možnosť ako sa cítiť...slobodná, voľná a možno aj šťastná a spokojná. „Nemôžem...nie...“hlesla som a pohľadom prebehla pokojný výraz dotyčnej. „Ak to budeš v sebe držať, zabije ťa to. Je to silnejšie ako ty a je to aj...tvojou súčasťou. Akoby si nechcela dýchať.“ Neostávalo mi veľa energie na boj so sebou samou. Z hrdla sa mi vydralo zachrčanie a cítila som ako v mojom tele prúdi krv plná tých potlačených emócii. Oči nadobudli čiernu farbu, zrak sa mi zlepšil a videla som všetko ostrejšie. Chrbticou sa vlnila elektrizujúca energia a ja som padla na kolená. Za neznesiteľnej bolesti sa z chrbta zrazu týčili mohutné pérovité, čierne krídla no zároveň som cítila ako z hlavy vyrastajú malé rohy. Rukami som sa snažila ich zatlačiť späť, no nedokázala som spraviť nič...moja prvá premena ma ovládala. Lapajúc po dychu som sa začala stavať na nohy a z neďalekého stola sa ozvalo rinčanie skla. Prudko som sa otočila a uvidela za sebou...chvost? Všetka tá bolesť začala ustupovať, moja myseľ bola kľudná, moje telo prekypovalo silou. Okolo mňa sa dvihol mierny vietor, ktorý sa pohrával s mojimi vlasmi, cítila som ho ako prechádza cez krídla...Začala som sa obzerať v okne. Hľadela som na svoj odraz nečitateľnými čiernymi očami, z roztrapatených červených vlasov vykúkali špice rohov a za mnou sa vynímali obrovské krídla siahajúce aj meter nad hlavu. Bolo to strašidelné a predsa fascinujúce. Natiahla som k odrazu ruku, akoby som chcela zistiť, či som to skutočne ja. Pohľad mi padol na drápy namiesto nechtov. Prudko som sa otočila k žene. „Vďaka...Ukázala si mi, kým skutočne som, ale stále neviem komu tá vďaka patrí.“ Ako premenená som pochopila, že je jednou z nás, že je tiež démonka. Prekvapil ma môj kľudný hlas, akoby mi ani nepatril...akoby to celé, čo predchádzalo tomuto nebola skutočnosť. „Mne neďakuj, je to v tebe a bolo len otázkou času kedy to príde. Bola to tvoja prvá premena, všakže? Nabudúce to už bude ľahšie. Musíš sa naučiť ovládať samú seba...“ Rozprávali sme sa ešte dlhú dobu, kedy sa mi neznáma démonka snažila zodpovedať moje otázky. No v momente ako som sa vrátila späť, cítila som sa mizerne. Potrebovala som sa poriadne prespať a nabrať energie. Ako som sa dozvedela, budem musieť na sebe veľa pracovať a trénovať, aby som sa naučila ovládnuť premenu, ovládať svoj živel vzduch, možno raz aj lietať... Začala som mať ten zvláštny pocit, že sestra žije a vráti sa späť, nedokázala som uveriť tomu, že by bola naozaj mŕtva. Cítila som to „dušou“ i telom. No nevedela som, že to bude tak skoro. Bol to akoby magnet, ktorý ma ťahal od kníh (pripravovala som sa na kvalifikačné skúšky) von, na nádvorie. Zacítila som staré spojenie s Lizzy, no veľa mi to nehovorilo. Stále som sa len snažila nahovoriť si, že je to len vyčerpanosť a únava. Po pravej strane som mala jazero, po ľavej to bol les. Les, z ktorého vyšla postava a smerovala priamo mojim smerom. Čím bola bližšie, tým mi boli črty tváre známejšie, pôsobila celkovo cieľavedomejšie, sebavedomejšie. Bola to Lizzy! Neverila som vlastným očiam, celé to musel byť iba prelud, akýsi výjav mojich potlačených túžob, aby sa raz vrátila. Hľadela som jej do očí, ona nespúšťala zrak z tých mojich no ani jedna sme sa neodvážili spraviť prvý krok. Chvíľu na to sa ma Lizz pokúsila objať načo som ju zastavila silou vetra, ktorý som sa už naučila vedome ako tak ovládať. Nebola som si istá ničím, hlavne nie jej skutočnou existenciou. Lizz sa nenechala odradiť a začala s vysvetľovaním, presviedčaním... no nepomáhalo to.,,Mel, prosím! Vypočuj ma." Naliehala na mňa do doby, kedy som jej neopätovala objatie. No trvalo mi ešte dlhý čas, kým som si k nej našla cestu, spamätala sa z jej návratu a vrátila svoj život do starých koľají. Opäť raz sme boli nerozlučné sestry, no nebolo to to isté ako spred roka. Spolu sme trénovali živly, zdokonaľovali svoje schopnosti a pomáhali si. ,,Vieš, bola strašná tma a zima, ja som sa schovala v takej jaskyni. Zrazu tam prišla nejaká žena, tvrdila, že je adalid. Chce sa s tebou stretnúť." Bola to Aleera Leah Ardelys, ktorá si nás nakoniec aj adoptovala. Na moje prekvapenie to bola tá istá žena, ktorá mi kedysi dávnejšie v sieni zachránila život, a ak aj nie ten, rozum určite. Bola pre nás vzorom, no nikdy nie skutočnou matkou Teda aspoň pre mňa už viac miesta pre matku byť nemohlo. Ukazovala nám cestu a ja som pochopila, že pokračuje tam, kde prestal môj otec. Hovorila o úlohe a o tom, že mám potenciál, ktorý už čoskoro zúročím. *** Učiť sa na kvalifikačné skúšky liezlo na nervy a tak som svoj voľný čas trávila v Pube u Šialenej čarodejnice. Sledovala som život mladších študentov, zaľúbené páriky. No mojim ušiam v ten deň zaznelo len jedno meno. Arya. Postavila som sa zo svojho hnilého kútu a prešla k mladej démonke.,, Arya, pamätáš si ma? Melisse, tvoja krstná mama." Venovala som jej unavený úsmev, no ona ma nespoznala. Tak som jej rozpovedala príbeh z doby, keď som trávila dobu s jej rodinou u mojho otca. Kvalifikačné skúšky prešli bez väčších problémov, teda ak si odmyslíme moje stresy a pocity nepripravenosti. Skúšajúcimi boli riaditeľka Rona, jej sestra Elbereth a profesorka transfigurácie Amaya. Elixír spánku sa mi podaril celkom slušne nato, že knihu elixírov som prelistovala a prečítala len tak a moc sa im nevenovala, no aj tak by som ho nikdy neskúšala na nikom. No na elixíroch bolo vždy niečo, čo ma lákalo ale to som netušila, že v budúcnosti sa im budem venovať viac. Na čarovaní sme mali za úlohu vyčarovať erb svojej fakulty. Na pár menších deformácii bol vraj pekný. Od Amayi sme dostali každá zapaľovač, ktorý bolo potrebne transformovať na krtka. V mysli som mala veľa obrazov, no nakoniec sa to skĺbilo na krtka čierno-červenej károvej kožušiny s vybíjaným pásom na chrbte. Bola som vystrašená z celej skúšky, no postupne strach ustupoval a začala som to brať ako zábavu. No najťažšie čakanie bolo aj tak na výsledky a či som sa vôbec stala kvalifikovanou čarodejnicou. Všetko dopadlo našťastie veľmi dobre a mojou novou úlohou po štúdiu bolo spisovanie ankiet. Bola som vlastne pre tento svet dospelá a následkom bolo aj opustenie fakultnej izby, a preto som odišla bývať do pubu, kde boli na poschodí izby na prenájom. Nájomné som platila z ušetrených peňazí, avšak bola som schopná už sama si čo to zarobiť a život začal byť jednoduchším. Žila som sama, no často sme sa so sestrou navštevovali. III. Žila som život dospelého, aj tak som sa tak skutočne necítila. Na všetko sa však zvyknúť dá, ako aj na stereotyp, v ktorom som sa pohybovala. Po práci som zaskočila za sestrou, vždy sme si porozprávali, čo nové, prípadne som jej pomohla so školskými povinnosťami. Ak bolo pekne chodili sme trénovať svoje živly a schopnosti, ktoré nám naša rasa ponúkala. Moja cesta od nej pokračovala večer, čo večer do pubu, kde som stále bývala. Pri pulte som s pohárikom niečoho tvrdého vždy pracovala a nakoniec padla únavou do postele, čakajúc na rovnaký deň. Už od otca som vedela, že stretnúť niekoho nie je náhoda, no keď niekoho stretávate deň čo deň, začnete sa o to naozaj zaujímať. Jeho oči ma prenasledovali aj keď som nebola v jeho blízkosti a začalo ma to desiť. Ten večer som však zistila, že mi z jeho strany skutočne nič nehrozí. V démonskej podobe som pristála neďaleko pubu a len čo som sa zmenila späť, odkial si sa ozval mužský hlas. ,,Dnes by si nemusela piť osamote." Začala som sa obzerať, keď som z tieňa zbadala vystupovať dotyčného. ,,Pozývaš ma na pohárik?" zasmiala som sa a pokračovala v ceste. Jeho kroky som počula za sebou, bol však ticho. ,,Sledujem ťa dlhú dobu nato, aby som vedel, že potrebuješ spoločnosť." Jeho sebavedomý spôsob akým sa predvádzal ma zaujal, dokonca aj jeho pozorovateľské schopnosti boli dosť dobré. Malo by ma to desiť, že niekto pozná moje skryté túžby, ale nie, rada som pristala na spoločnosť neznámeho. ,,Možno práve preto by som mala odmietnuť. Ale prečo moralizovať. Melisse Ardelys." Otočila som sa k nemu a do tváre mu dopadlo svetlo z neďalekej lampy. Usmieval sa. ,,Simen Thoresen, teší ma." Vzal moju dlaň a pobozkal ju. Odišli sme do pubu a začalo sa zoznamovanie. Bola to naozaj vítaná zmena a čerstvý vzduch, ktorý priniesol do môjho života. Všetko raz končí a tak aj ten večer, no sľúbili sme si, že sa večer znova stretneme. Lizzy som vymenila za chlapa, ktorý si ma omotával okolo prsta svojimi skúsenosťami, spôsobom akým vystupoval a tým, čomu všetkému ma učil. Mal brata, ktorý sem s ním prišiel a tak sme ich zoznámili s Lizzy. Bolo to neopísateľné, keď sme mohli byť všetci štyria spolu, mladí, užívajúci si života. Netrvalo dlho, keď som sa u mňa prebudila túžba a chtíč, keď nestačili len slová a náhodné dotyky. Možno sme boli stále len priatelia, ktorý sa stretávajú, aby sa o niečom pozhovárali, prípadne si zatrénovali so sečnými zbraňami, ale diali sa aj veci, pre ktoré sme mohli byť milencami. Napriek tomu, že musel odchádzať za otcom, ktorý ho potreboval necítila som za ním smútok či žiaľ. Vedela som, že znova príde a že ho uvidím. *** Dostala som správu od Lee, ktorá opúšťala toto územie. Vraj jej úloha bola splnená a jej cesta smeruje niekam inam. Poslúchala príkazy najvyšších, tak ako to jedného dňa čakalo aj mňa. Ponúkla sa mi, že ma za nimi vezme, aby moja nastávajúca úloha vo vedení miestnych démonov bola splnená. No ja som sa nato necítila a tak som ju nechala odísť so sľubom, že ich navštívim sama. Až príde čas. Bolo to zvláštne cítiť ostatných démonov po jej odchode. Bola mocnejšia ako ja a ako my všetci ostatní. No s jej odchodom som to bola ja, kto prebral jej úlohu a volanie démonských duší bolo niečo, načo som si ešte veľmi dlho musela zvykať. Myslela som si, že Lizz to zvládne. Po všetkých tých odchodoch našich blízkych sa s tým zmieriť dokáže. No deň, čo deň som videla ako jej osobnosť chradne, ako sa z nej stáva niekto iný. Nikdy som sa nedozvedela, čo sa jej stalo a vlastne ani ako zomrela...Našiel ju až Astaroth, Simenov brat, ktorý ju šiel hľadať, zatiaľ čo Simen trávil čas so mnou. Prázdno, ktoré prišlo s odchodom Lizzy, bolo na nevydržanie. No nie len jej prítomnosť a puto, ktoré nás spájalo mi bytostne chýbali, bol to aj Simen, ktorého prítomnosť sa začala vytrácať, vídavali sme sa čoraz menej a ja som ho potrebovala vidieť stále viac. Chýbal mi. Keď to však boli mesiace, čo sa neozval rozhodla som zbaliť a vypadnúť. So I run, hide and tear myself up Start again with a brand new name And eyes that see into infinity Vrátil som sa do Španielska, na miesto kam siahali moje prvé spomienky. Ihriel medzi živými nebola, jej tvár som si už vybaviť nevedela, dokonca som k nej už necítila to, čo by som k matke cítiť mala. Bola anjel, a to do mojej výchovy nezapadalo. Z tých pocitov som bola akurát zmätená. Našla som si bývanie a aj prácu v okrajovom bare, ktorý niesol názov La alma oscura. Stretávali sa tu všetci mne podobný. Démoni, ktorý si chceli len užiť, tí ktorí sem prišli za špinavou prácou, zarobiť si peniaze zabitím alebo len jednoducho taký, čo sa chceli opiť a utiecť pred skutočným svetom. Neboli to skutočné priateľstvá, neboli to skutočné vzťahy. Bola to lekcia, kedy som videla skutočnú hierarchiu, ktorá medzi nami vládla a kedy som mohla sledovať jednotlivé charaktery, ktorých podstata spočívala v jedinom. Never nikomu, len sebe. *** Pol rok som strávila nalievaním chlastu, pol rok som čelila chlípnym pohľadom a návrhom. Nadobudla som pocit, že napriek všetkým tým záťahom s neznámymi bytosťami, ktoré ma naučili užívať si života bolo akurát. Moje myšlienky o odchode boli spečatené, keď sa ku mne dostala správa o voľných miestach na Belfirine. Stále tam boli démoni, ktorých som mala "viesť" a preto ma pred skutočným návratom delila ešte návšteva štyroch vládcov. Tak ako som sľúbila Lee, cítila som, že sa im môžem ukázať a dokázať, že som hodná ich pozornosti a ich dôvery v moje schopnosti. ,,Meškáš moja milá.“ Ozval sa veda mňa hlas a chvíľu nato z tieňa kamenných stien vystúpila malá tmavšia démonka. ,,Čo...?“ Nevedela som, čo jej nato povedať. No očividne ma už očakávali. ,,Drž krok a počúvaj ma, hovor len keď ťa vyzvem.“ Chcela som zaprotestovať, ale otočila sa ku mne a zabodla do mňa svoje čierne oči, akoby presne vedela, čo chcem spraviť. Len som pokrčila ramená, napravila si vak prhodený cez pleco a kráčala v tesnom závese za ňou. Ani som si netrúfla odhadnúť jej vek, nie ak bola v démonskej podobe. Zato jej telo bolo pokryté jazvami, ktoré neskôr v normálnom stave vidieť neboli. ,,Volám sa Sandrah, som tvoja sprievodkyňa a trénerka.“ Hovorila to ako naučenú frázu, no nechápala som, v čom má byť moja trénerka. Lee sa o ničom podobnom ani len nezmienila. „Tré...uhm“ Zmĺkla som len čo jej ruka vyletela do vzduchu. „Dnes máš voľno, ale zajtra ráno ťa tu čakám, začneme hneď naplno, keďže si si dovolila meškať a tak musíme dobehnúť zameškané.“ Stáli sme v obrsovkej kamenej hale, niečo podobné ako bolo na Belfirine, len niekoľkonásobne väčšie, chladnejšie a temnejšie. Miestnosť mala štyri východy, podľa svetových strán. Ja som mala ako démon vzduchu svoje miesto v západnej časti. „Platí.“ Povedala som jej pri dverách do mojej izby, keďže som neverila, že by mi zodpovedala niektorú z mojich otázok. Okamžite som sa hodila na posteľ a chcela stadiaľ vypadnúť. Sandrah mi nebola sympatická od prvého pohľadu, no to som netušila ako moc ju ešte len nenávidieť budem. *** „Začneme s premenou.“ Informovala ma Sandrah na čistinke neďaleko sídla. Začínala jeseň a počasie ozaj nestálo zato poflakovať sa po vonku. Ale nemala som právo protestovať. Zložila som si ľahký kabát po kolená a premenila sa tak, ako som to robila už roky. Nepriznala som sa, že zvládať vlastného démona ma stojí všetku energiu. Áno, ten pocit počas premeny a po nej, tá moc, ktorá vo mne rástla a drala sa na povrch bol neopísateľný, no vždy si vzal aj svoj daň. Len si ma prezrela. „Tvojou úlohou na najbližšie dni bude naučiť sa premeniť bez všetkých sprievodných znakov. Aby každý démon vedel kým skutočne si, musíš ako adalid, nás vyslanec, vedieť dokázať svoje postavenie len premenou, kedy ukážeš krídla.“ Sama mi ten trik nepredviedla, čo znamenalo, že je v skutočnosti slabšia ako ja, no o tom som skutočne pochybovala. Najbližších pár týždňov bola ona tá mocnejšia. Pokúšala som sa o to niekoľko hodín a až poobede, keď som padala vysilením sa na okamih podarilo to, čo odo mňa chcela. „Fajn. Našla si cestu k sebaovládaniu, teraz to budeš cvičiť a chcem ťa vidieť takto chodiť, kam len sa pohneš.“ Netušila som, že bude až tak náročná, ale zahanbiť som sa nedala. Síce som zvyšok dňa prespala, ráno som po hodine boja s vlastným démon vyšla z izby len s krídlami. Čakala ma na chodbe a tvárou jej preletel spokojný výraz. Nebola premenená a ja som ju mohla vidieť aj inak ako premeneú. Jej pokožka bola stále tmavá, no jazvy zmizli a pôsobila takmer nevinne. Tipovala by som jej možno 30-40 rokov, ale sama som vedela podľa Mortena, že výzoru sa skutočne veriť nedá. Celý čas som sa však musela sústrediť a preto som len ledva vnímala jej slová. Nasledovala som ju do miestnosti plnej sečných zbraní. Niekoľko mladých bytostí tu trénovalo prácu s obojručným mečom, katanami a dýkami. „Ktorú zbraň si doteraz používala?“ Presunula som pohľad zo zbraní k Sandrah. „Dýky.“ Jedno slovo, nič viac nič menej. „Ako to tvoj otec. Takže začneme ...“ prešla k drevenným zbraniam a vzala dva samurajské meče. „týmto.“ Hodila po mne jeden z nich. Ledva som ho zachytila, pretože spomenula môjho otca. Príliš veľa otázok mi začalo behať hlavou, no dala som im čas. Prezerala som si drevenú obdobu katany, skúšala uchytiť, tak aby mi v ruke sedela, nie zavadzala. „Čím dokonalejšie démon ovládne schopnosť sečných zbraní, tým rýchlejšie sa naučí s jednotlivými zbraňami robiť. Je jedno či pôjde o meče, dýky, katany, kordy či sekery.“ Postavila sa oproti mne a spravil výpad. Chcelo to hodiny tréningu, kedy som však neudržala svoju čiastočnú premenu a musela sa vrátiť so svojej normálnej podoby, kedy som začala ovládať zbraň dokonale. Trvalo dva mesiace kým som sa naučila ako tak dôstojne pracovať s väčšinou zbraní. Popritom sa snažiť ukázať ostatným kto som a vystavovať na obdiv len svoje krídla. Čakala som na deň, kedy skolabujem. Bola tuhá zima a ja som sa pri trénovaní lietania, ktoré som bola presvedčená, že ovládam dokonale, zrútila so vzduchu priamo k zemi. Týždne preležané v posteli mi dali čas na rozmýšľanie a ja som pochopila, že som nevyužívala ani polovicu z možností, ktoré mi boli ponúknuté. „Od zajtra ťa čaká ešte jedna úloha, ktorú keď splníš, máš voľnú cestu kam len chceš. Ale vedz, že tvoja cesta je už dávno daná a ja viem, že to miesto poznáš. Že ťa tam volá rôznymi spôsobmi.“Ak som nenávidela Sandrah, po tomto som ju nechcela už ani vidieť. Zďaleka som sa necítila na pokračovanie tohto divadla, ktoré slúžilo neviem k čomu. A to jej vedenie o všetkých mojich krokoch, ktoré boli len v mysli ma už vytáčalo. Za celý ten čas, som dokonca nevidela ani jedného zo štyroch najvyšších. Posledná kľudná noc a ja som sa začala učiť vyvolať a ovládať démonskú guľu. IV. Vrátila som sa zo Španielska a úspešne som prešla tréningom so Sandrah. Dôvod návratu? Ministerstvo na Belfirine prechádzalo zmenami a ja som sa prihlásila do konkurzu. S tým, čo sa v minulosti na Belfirine stalo som bola vyrovnaná, temperament bytostí okolo ktorých som ten rok žila ma vyliečil z celkového zatrpknutia. Miesto som získala na oddelení RPG záležitostí. Osláviť svoj úspech som šla hneď po odovzdaní kancelárie do mojich rúk do miestneho pubu, ktorý sa za ten rok nijak nezmenil – U Šialenej čarodejnice. Vošla som dnu s materiálmi v ruke, ktoré som hodlala ešte ten deň preštudovať a prešla priamo k baru, kde som si objednala len džús. Alkohol moje telo v poslednej dobe odmietalo. ,,Prepáčte“ oslovil ma hrubý mužský hlas, ktorý znel drzo ale aj sebavedome. ,,viem, že je to neobvyklá otázka, ale nechceli by ste mi robiť modelku?“ Prekvapene som sa na neho pozrela. Neviem, či mi ten džús zabehol kvôli otázke, ktorú mi položil alebo pre pohľad, ktorý sa mi naskytol. Prenikavo modré oči, kratšie tmavé vlasy, ktoré jemne spadali do jeho tváre. V líci jemná jamka pri úsmeve. Až s odstupom som zistila, že je to malá jazva, ktorá však vôbec nehyzdila jeho tvár, práve naopak. „Prosím? Robíte si zo mňa srandu?“ vysúkala som zo sebe ešte stále sa trochu dusiac. Venoval mi vážny pohľad. „Nie, to nie. Myslím to naozaj vážne.“ Neverila som mu ani slovo, poznala som život tam vonku, kedy podobné reči skončili na trhu s bielym mäsom. ,, Máte pocit, že chcem stáť nahatá pred objektívom chlapovi, čo ma len tak osloví v bare?“ zamračila som sa na neho a otočila sa späť k svojmu poháru. ,,Musím sa ospravedlniť za svoju drzosť. No nenavrhoval som vám akty.“ Super, strápnila som sa pred najkrajším chlapom, akého som vo svojom živote videla a cítila som ako mi teplo stúpa do tváre a otočila sa k nemu. „Marcus De Morthe“ prijala som jeho ruku. „Melisse Ardelys. Teší má pán De Morthe“ predstavila som tichším hlasom, bez emócii.To meno mi však niečo hovorilo. Bolo súčasťou miestneho bulváru a ateliér .... ,,Nebol ste náhodou fotografom vo Witchwoode?“ potrebovala som sa uistiť s kým sedím za barom. ,,Bol som. No byť na voľnej nohe je lepšie ako byť viazaný prácou fotografa“ Cítila som...túžbu, jeho prítomnosť ma opantávala. Veríte v lásku na prvý pohľad? Nezažila som ten pocit, ale k tomu by som to prirovnala. *** Ešte v ten večer som doma preštudovala staré čísla reportu. Marcus bol manžel mojej nadriadenej Shirley Leroy De Morthe. Moje svedomie vravelo nie, no pri najbližšom spoločnom stretnutí u mňa doma nebolo miesto pre morálku. Deň, čo deň sme sa stretávali u nás, spoločné večere, kúpanie pri sviečkach, nežnosti. Nič z toho mi nevadilo a očividne ani jemu. Dokonca ani pobyt v jeho dome, ktorý zdielal so svojou manželkou mi nijak nevadil. Chcela som len jeho každý deň, po každé keď som ho uvidela. Na inom skutočne nezáležalo. *** Ležali sme v hosťovskej izbe u neho doma. Bolo neskoro doobeda. ,,Ako dlho mi bude ešte takto príjemne?" spýtala som sa niečo, čo mi už hlavou behalo dlhšiu dobu, prstom som mu prechádzala po líniách tváre. ,,Prečo sa pýtaš teraz? Máme čas, kopu času..." pobozkal ma. Aj tak som cítila v jeho hlas akoby sa trápil. ,,Prepáč" hlesla som cez bozky a on sa odtiahol. ,,Pozri, ja nechcem aby si sa mi za toto ospravedlňovala. Rozumiem tomu, že by si chcela...Ja viem, že som ťa postavil do čudnej situácie. Aj...aj, že by si si zaslúžila oveľa viac ako len mňa. No sľubovať ti nemôžem nič, aj keď by som mal a mal by som to dodržať. No nejak s tebou nechcem nič ukončiť." pritiahol si mi bližšie k sebe a objal ma. Moc som jeho slovám nerozumela, no cítila som, že je ku mne úprimný a že mu na nás záleží.,,Mám strach, strach so seba. Nechcem nikomu ublížiť a viem, že ubližujem. Nenapravím sa a chcem byť s tebou kým to len pôjde."povedala som poslednú vec, ktorú som ešte mala na mysli. Jeho pohľad mi vravel za všetko. Nechce sa o tom baviť a vlastne som sa nechcela ani ja. Možno len moje svedomie potrebovalo počuť, že zato nemôžem len ja. Že nie len ja budem za svoje činy pykať. Hľadela som na svoj odraz v zrkadle, rukou prechádzala drobné ranky po kusnutí na krku. Nedesili ma ranky, ktoré som ukryla pred vonkajším svetom jemnou čiernou šatkou, ale ten pocit, že sa nič zlé vlastne nestalo, že ma to nadchlo. Páčilo sa mi to? ,,Dobré ráno." Vošla som do hosťovskej spálne a začula až jeho hlas, jeho samotného som do tej doby nevidela. Znel mi tak vzdialene a ustarane, v jeho tvári sa zračilo prekvapenie. "Aj tebe" venovala som mu úsmev a prešla k posteli. ,,Vieš Marcus...to, čo sa stalo včera..." chcela som začať rozprávať, no zrazu som nevedela, čo ešte povedať. Tá predstava jeho očných zubov v mojom krku bola stále moc silná. ,,Mel, zlato..." jeho pohľad bol zavesený na čiernej šatke, asi tiež nevedel, čo k tomu povedať. Mohol ma zabiť, veľmi jednoducho, ale nespravil to. Vzala som si od neho šálku kávy a sledovala ho. ,,Vieš, čo? Naozaj by ťa to nemalo mrzieť. A ja sa zato na teba nehnevám. Síce včera to možno vyzeralo všelijak." Bol to šok, zakrvavená ruka, ktorú som si pritisla ku krku, slabosť, ktorú som cítila, strach, slzy, bezbrannosť. ,,Možno sa za to ty nehneváš, ale ja sa hnevám. Vedel som čo robím, no pri tom som si neuvedomil, že ak by som to neodhadol a nechal sa uniesť...Čo by som bez teba robil." Ten pohľad na jeho trápenie, jeho oči takmer bez života. Len som pokrútila hlavou. ,,Nezabil si ma, nepremenil si ma na upíra, stále som tu. Nesieme natom vinu obaja, tak sa na mňa prosím už tak previnilo nepozeraj." Dotkol sa šatky, opatrne mi ju dal dole a odhrnul vlasy. Palcom jemne prešiel po ranke a ja som cítila slabú bolesť a svrbenie. Znamenie, že sa to čoskoro zahojí.,, Rana sa zceluje, nemáš to ani zapálené. Bude to dobré." *** O niečo neskôr, po spoločne pripravenom obede sme sa konečne dostali aj na poschodie ich domu. Znova sme sa nechtiac rozprávali o tom, čo medzi nami je, o tom, že je tu ešte jedna žena v jeho živote, ktorá má na neho väčší nárok ako ja. Nakoniec sme to zahovorili k téme o Aryi, o démonoch. Našu konverzáciu prerušila až sova, ktorá sa neodbytne pokúšala upútať svoju pozornosť na parapete okna v knižnici.,,Neuveríš." Uškrnul sa na mňa, ako kráčal od okna späť k veľkému kreslu v ruke otvorený pergamen.,,Čo to je?" spýtala som sa zvedavo, keď mi podával kus bieleho pergamenu s ozdobným písmom. Preletela som pohľadom po slovách a neverila vlastným očiam. ,,Rijana?Arthen?" Bola to pozvánka na svadbu, moja dávna priateľka, démonka vzduchu sa mala vydávať.,,Mali by sme ísť...len či zvlášť alebo spolu. Nechám to na teba, aj tak by som sa musel na teba dívať." Vyslovil moje myšlienky, ktoré mi už niekoľko sekúnd vírili hlavou.,,Chcem tam ísť. Rijana bola osoba, ktorú som si pripustila k sebe najbližšie. Môžme tam byť spolu, mne už je to jedno." Tak s tým vyjdu na verejnosť, osobne som bola pripravená na dobu, kedy sa to prevalí. ,,Pôjdeme tam spolu teda. Normálne, ruka v ruke. Napriek tomu, že mám manželku. Ja budem ten čo podvádza... Viem, že to robím, no nechcem aby si bola ta druhá alebo sa tvárila že s niekym si a nemôžeš nič..." Jeho slová ma neskutočne potešili, ako aj jeho odvaha. *** Rijana bola novou profesorkou na našej škole. Vysoká, tmavšia démonka, ostré črty tváre s výraznými lícnymi kosťami. Tvár jej lemovali husté tmavé vlasy pod plecia. Ja som nastupovala do šiesteho ročníka a už ani neviem ako sme sa stretli a stali tak skvelými priateľkami. Možno to bol osud, že sme spolu toľkú dobu vydržali. Zhodou okolností si ju vybral živel ako mňa a tak sme spolu trénovali so vzduchom. Najradšej som mala pretláčanie dlaňami otočenými k sebe, z ktorých prúdil vzduch. Išlo o sústredenie a taktiež patričné ovládanie intenzity. Nie raz sme sa rozchádzali s modrinami, no aj so smiechom. Po rokoch sme boli už obe dospelé a naše cesty sa začali rozchádzať, no vždy som sa potešila stretnutiu s ňou. *** Bol to deň D pre nás oboch, ako pre mňa tak aj pre Marcusa. Zvolila som jednoduché dlhšie čierne šaty na ramienka, vlasy vypla do jednoduchého účesu, decentný make-up v tmavších odtieňoch. Spoločne sme prišli pred kostol, no čakalo ma nemilé prekvapenie. Marcus pritom celom ošiale, ktorý vznikol medzi nami zabudol, že má byť svedkom. Ostala som sama sedieť v zadných laviciach, vystavená na pospas očiam a ústam, ktoré si mohli šepkať čokoľvek. V strede obradu, počas ktorého som z nevesty preskakovala pohľadom na Marcusa prišiel opozdený hosť. Otočila som sa dozadu ku dverám a spoznala Mortena. Kývla som na neho, aby prišiel ku mne. Prekvapenie som skrývala pod dokonalou tvárou bez emócii. Nie len kvôli nemu, ale kvôli všetkým zúčasteným. ,,Čo tu chceš Morten?" spýtala som sa ho šeptom, pričom sa sa k nemu naklonila. Sedeli sme dostatočne vzadu od celkového diania, ale pre istotu. ,,Prišiel som za Aryou." Stručne ma oboznámil so situáciou. Tak ako predošlé prekvapenie, ani teraz hnev, ktorý vo mne vrel som nedala najavo. To ako vedel, dke ma hľadať ma nezaujímalo, aj keď možno mohlo. Ak vedel, kde sa pohybujem, mohol to vedieť hocikto iný a ten niekto mohol vedieť aj s kým trávim väčšinu svojho času. Ale to bolo už dnešným dňom bezpredmetné ,,Pekné od teba, že si si spomenul na svoju dcéru."Preniesla som výsmešne a zaborila pohľad do jeho stále dobre vyzerajúcej tváre. ,,Nesúď ma ako si to robila pri svojom otcovi. Ako sa má Arya?"Rozhodla som sa zmienku o vzťahu s mojim otcom odignorovať a pohľad upriamila dopredu k oltáru, kde sa môj pohľad stretol s Marcusovým. Sklopila som zrak. ,,Vynikajúco. Pred niekoľkými dňami znova zdrhla. Je pohltená myšlienkou nájsť vlastnú rodinu. Možno keby si si to lepšie načasoval..." Moja tvár bola stále kludná, no hlas odrážal dostatočne všetky emócie. ,,Mám v pláne zdržať sa tu koľko bude treba. Kedy sa vráti?" Znel akoby to myslel naozaj vážne. Len som pokrčila plecami. Obrad sa blížil ku koncu. ,,Neviem. Keď sa vráti poviem jej, že tu si. Ak sa bude chcieť s tebou stretnúť, vyhľadám ťa. Teraz by si mal odísť, rada by som zablahoželala novomanželom." Ani som sa na neho nepozrela, neodzdravil, len sa tichými krokmi vytratil a celé mi to prišlo ako len ilúzia. Počkala som stále sediac, kým ma Marcus nevyzdvihol so zvláštnym zaujatým výrazom v tvári. Teraz som sa hnevala už aj na neho, keďže ma tu nechal samú. Spoločne sme zablahoželali Rijane a Arthenovi a presunuli sa v tichosti do Šialenej čarodejnice, kde sa pokračovalo oslavou. Bola to naša prvá menšia hádka, menšie nedorozumenie, kedy som mu s hnevom vyhovorila ako som sa cítila, keď ma tam nechal tak samú. Snažil sa mi to niekoľkokrát vysvetliť, no ja som ho nepočúvala, napriek tomu, že som chápala jeho situáciu a on moju, nemala som v pláne prijať jeho ospravedlnenie. Až prejav jeho žiarlivosti voči Mortenovi ma rozosmial a to ma zlomilo. Vysvetlila som mu, kto to bol, prečo prišiel. Mohli sme sa znovu baviť zarovno ostatných. Mala som dôkaz, že mu na mne záleží a že bude vždy pri mne. Vzťah s Marcusom pokračoval, aj potom ako sa to celé prevalilo. Jeho žena sa odsťahovala a jeho dom sa mi stal druhým domovom. Strávili sme spolu nádherné chvíle, ktoré ostávajú v mojich spomienkach, napriek nepríjemnostiam, ktoré z toho vzišli a to hlavne v práci. Shirley ako jeho žena a moja nadriadená, mi to dala pocítiť ako jej nekomunikáciou so mnou tak aj jej tajomníkom Jamesom, ktorý ma mal od vtedy na starosti. Na pohľady a hlasy a chrbtom som si zvykla pomerne rýchlo. Silu mi dodával aj pocit, že som schopná a ochotná dostať, čo chcem. Marcus bol len môj. Bolo to ráno, ďalšie, ktoré prichádza po prehýrenej noci. Toto bolo však iné, keďže som ho strávila v kúpelni s chladným uterákom okolo krku. ,,Je mi divno. Už nepijem!" Povedala som rozhodne a vrátila sa do postele s Marcusom. Nechápal ako mi mohlo byť tak zle. Bola to síce celá fľaša, ale ako povedal sám - kvalitného vína. A to som mu vziať nemohla, pretože naozaj sa v tejto oblasti vyznal. Vrátil sa o chvíľu s čiernym čajom, ktorý som si vyžiadala. Uložil sa späť ku mne, ruku položenú na mojom bruchu. Stalo sa niečo zvláštne, keď som zrazu získala poznanie o čo vlastne ide. Netušila som, že sa vo mne môže prebudiť schopnosť jasnovidectva. Hľadela som do takmer prázdnej šálky a snažila sa urovnať myšlienky vo svojej hlave, keď sa ozval Marcus. ,,Čo tam vidíš? Tipol by som, že veštiš aj keď neviem z čoho. Čajové lístky tam nie sú" Predniesol pobavene. ,, Ja a veštenie? To nie...aspoň neviem, že by som dačo také vedela. Čo ak to ale s alkoholom nemá nič." Skonštatovala som. Nakoniec som mu to nejak povedať musela, čo som videla, skorej cítila.,, A s čím akože? Mel...veď predsa. Nemyslíš to, že by si...?"Nedopovedal to. Ani jeden z nás to slovo vysloviť nechcel. Bola som prvá, tkorá z toho chytila hysterický záchvat. začala som vykrikovať, že si to nechám vziať ak to bude pravda. Marcus ma silno objal, tíšil ma sľubujúc, že bude stáť pri mne, nech sa rozhodnem akokoľvek. *** Všetko sa to len zhoršovala. Popri nevoľnosti sa mi začali vymykať aj moje schopnosti. Vietor vial keď som to najmenej potrebovala, domácnosť začala vyzerať ako po atentáte, preto som sa rozhodla zájsť do nemocnice. Ten hlas mi znel ešte dlhú dobu v hlave. ,,Blahoželám slečna Ardelys, ste tehotná!" Na prekvapenie, necítila som z toho toľkú radosť ako ona. Ktovie prečo? Šla som do baru, kde ma mal čakať aj Marcus, aby som mu túto radostnú novinku zdelila. Prisadla som si oproti nemu. ,,Ahoj Marcus" pozdravila som sa nadšeným tónom v hlase, pripravujúc ho na moju radostnú správu. Ironicky. ,,Ahoj. Prečo mám pocit, že sa niečo deje a týka sa to nás dvoch?" hovoril pevným, kludným hlasom a jeho tvár bola tiež taká . jedine v jeho ramenách a držaní tela sa odrážalo napätie. ,,Ste tehotná." Povedala som mu na rovinu, predstierajúc ten nadšený upišťaný hlas tej ženskej. Navalili sa na mňa všetky negatívny emócii a oči mi sčernali. Hľadel na mňa dlhú dobu v tichosti a ja som si hlavu zložila do dlaní, aby som si urovnala myšlienky. ,,Rozhodla si sa, či si to necháš alebo...?" To bola otázka, na ktorú odpoveď som hladala celú cestu za ním. ,,Záleží od rozhovoru s tvojou manželkou" Odvetila som mu odmerane. Ak by sa rozhodol ostať so Shirley, bola som rozhodnutá nechať si to dieťa vziať. Nechcela som pri sebe pripomienku tých posledných mesiacov môjho života, pripomienku na neho. ak by si však vybral mňa, možno by som to zvládla.,,Prečo na tom rozhovore? Máš pocit, že pre mňa si len zábavka a pri prvej príležitosti sa na teba vykašlem?" Znelo to z jeho trochu urazene. ,,To som vôbec nepovedala s tým si prišiel práve teraz ty. Ako sa však budeš chcieť rozviesť, ak tvoja žena to chcieť nebude?" Zaujímalo ma, či by sa ho Shirley skutočne vzdala, keby za ňou prišiel s podobným návrhom.,,Ona taká nie je a ak by aj áno. Shirley mám rád, stále ju istým spôsobom ľúbim, ale nie je to také silné ako pri tebe. Marion je už väčšia pochopí to. A ja chcem byť pri tebe..". Možno som tým slovám verila, možno som len veriť chcela. Nepáčil osa mi, akým smerom sa náš vzťah vyvíja, naozaj som si nevedela predstaviť samú seba v roli matky. No sľúbila som mu, že si to dieťa nechám. *** Bola som naozaj nasratá a unavená. Už niekoľko dní som čakala na rozhovor medzi Marcusom a Shirley a keď ten deň prišiel...Nevedela som nič. Začínala som si myslieť, že jednoducho ostal pri nej so všetkými výčitkami a prosbami o odpustenie a mňa v tom nechal samotnú. Neprišiel ku mne domov, nebola doma, nebol na našom mieste pri lese...Po ceste domov som sa zastavila v pube. Ak by nebol ani tam, aspoň by som sa pred cestou domov osviežila. A ani som ho tam nevidela. Za pultom nesedel nikto, v kúte pri stole akási zamilovaný párik, ktorý keď ma ako dospelú čarodejnicu zbadali hneď sa spakovali a odišli. Naozaj mi bolo fuk, že už bola dávno pre študentov večierka. V tichu, ktoré zavládlo pubom sa ozvalo mrmlanie. Marcus sedel na schodoch s dopoly vypitou fľašou whisky. ,,Marcus?“ spýtala som chladne, nemala som náladu na žiadne zdvorilostné rozhovory, aj keď pohľad na neho si pýtal dávku ľútosti. Trvalo mu trochu dlho, kým naozaj zaostril a spoznal ma. Začal sa nekontrolovateľne smiať a hlavu dvíhal, aby na mňa videl. ,,Ty si ako ajel...Irnia je, že od jednho idem...Ale ten mi dal o...obrčku...“ Nebolo to nijak zrozumiteľné, ale aj tak pochopiteľné. Je koniec. Zo zamyslením som sledovala obrúčku, ktorá mu vypadla z ruky. Vzala som ju zo zeme a posadila sa vedľa neho. ,,Takže si to skončil ty, či ona?“ spýtala som sa zo záujmom a vzala mu fľašu – opitý bol už aj tak dosť. ,,Ona? Ja? Je to jedno... ľúbim vás obe...Pečo sa cítim ako ten najvä...čší idiot?“ Uložil sa mi do lona a ja som v sebe dusila ten pocit víťazstva. Nebolo to vhodné, tešiť sa z toho pri pohľade na neho, ako ho to zložilo napriek tomu, vnútri ten pocit vzplanul naplno. ,,Nie, nie si idiot Marcus...to nie si...ja som potom mrcha, čo ti rozbila rodinu.“ Chabý pokus o ospravedlnenie toho, do akej situácie som ho dostala. Začal protestovať a ja som ho zastavila. Bol opitý, možno si ani neuvedomoval, čo skutočne hovorí. Potreboval sa vyspať a ja som nemala energiu niekam nás premiestniť a domov by som ho tiež neodniesla. Vybavila som izbu na poschodí a pomohla mu vstať. Začal kráčať po schodoch, potácal sa z jednej strany na druhú. Ja som ho len nasledovala, v jednej ruke jeho nedopitú fľašu, druhou som sa pridŕžala zábradlia. Udialo sa to veľmi rýchlo. Marcus mi chcel niečo povedať, otočil sa no gestom, ktoré spravil ma udrel. Nebol si vedomý svojej sily, ktorá ma odhodila do steny a vyrazila fľašu z ruky. Posledné, čo si pamätám pred tmou a tichom, bolo rinčanie skla a tupé nárazy ako som padala so schodov. *** Prebrala som sa o niekoľko dní v nemocnici. Pamätala som si len útržky, keď ma nalievali liečivými elixírmi a niečím silným na spánok. Chvíľu trvalo, kým som začala rozpoznávať predmety v miestnosti. ,,Marcus?“ spýtala som sa chrapľavým hlasom, v hrdle úplne sucho. Sedel vedľa postele a díval sa na mňa tým mučedníckym pohľadom. Podal mi vodu a každý pohyb ma neskutočne bolel. ,,Netráp sa zato, čo sa mi stalo“ Chcela som, aby sa mu uľavilo, aj keď som vedela, že sa netrápi len kvôli mne. Bol tu ešte jeden život, ktorý žil a ja som mu ho pokazila. ,,Budeme mať ďalšie. Keď budeme pripravený...“ Jeho slová ma vystrašili. Nemala som rada to dieťa, ale bola som ochotná nechať si ho kvôli nemu, kvôli nám. V podstate sa mi uľavilo, že viac nie som tehotná. Bola som zbabelá, cítila som sa neisto, zmiešané pocity. ,,Neviem, či som rada, že je to tak ako je. Na jednej strane som šťastná, že tvoja žena ustúpila, na druhej výčitky...a to dieťa...“ Žeby sa vo mne konečne prebúdzalo svedomie? No aj tak som nedokázala oľutovať všetky tie mesiace v jeho spoločnosti, nech stáli akúkoľvek cenu. Z myšlienok ma prebral jeho zamyslený hlas. ,, Chceš byť so mnou aj teraz? Keď vieš čo som dokázal spraviť? Opustiť ženu, ktorú vlastne ľúbim, kvôli inej, ktorú ľúbim tak isto? Nebojíš sa toho?“ Ľahol si bližšie ku mne, držiac ma za ruku. ,, Prečo sa ma nato pýtaš Marcus? Ja ťa ľúbim a budem, nech to bude akokoľvek...to čo si spravil, ako si sa zachoval voči svojej žene...ja som ani len nedúfala, že by sme to spolu tak dlho vydržali...takže sama neviem, aké to bude...No si taký aký si a ja...“ Len som pokrčila plecami. Nemala som náladu zaoberať sa budúcnosťou, nikdy som do nej nehľadela, ak išlo o neho. Mohlo to byť len pár dní, nakoniec z toho boli mesiace, ktoré sme prežili spolu. ,, Možno som len tvoj rozmar a možno aj ty môj...Možno som len zaslepený niečím, čo nevidím. Čo potom? Si ochotná riskovať? Lebo ja mám pocit, že som do tohto stavil všetko...“ Mal to byť predsa celé len rozmar, bola to naša vina, že sme to nechali zájsť tak ďaleko. Ja som začala opäť raz ľúbiť a šla som za tým pocitom aj cez mŕtvoly. ,, Riskujem, vlastne riskujeme už dlho. Nevidím dôvod prečo nepokračovať. Verím v to čo je medzi nami a prosím nerozoberajme to, čo bude ak bude...Chcem byť s tebou a už to naozaj nechajme tak. Radšej by som šla domov.“ Bola som unavená a možno by som spravila lepšie, keby som ostala ešte nejakú dobu na sledovaní, ale tie biele steny ma ničili, pripadala som si ako zavretá medzi štyrmi stenami, ktoré mi pripomínali, že možno sa zo mňa stáva blázon. Nútilo ma to premýšľať a to som nechcela. Väčšina vecí sa vrátila do starých koľaji. Niekoľko dní som ešte strávila doma u Aryi, aby som sa dala do poriadku a mohla normálne fungovať. Vrátila som sa do niekdajšieho stereotypu – práca - Marcus. Všetko bola znova krásne, dokonca sme sa dostali aj k foteniu, ktoré celé začalo našu prvotnú konverzáciu v pube. Bola to zábava, nikdy by ma nenapadlo, že sa pred objektívom budem cítiť tak dobre. Možno to bolo tým, že to celé bolo v jeho réžii. Neriešili sme minulé udalosti, ktoré otriasli naším vzťahom. No nič krásne nevydrží dlho a vedela som to aj z vlastnej skúsenosti. We both could see, crystal clear That the inevitable end was near Made our choice, a trial by fire The battle is the only way we feel V ten deň som spala po práci o niečo dlhšie, takže bol už neskorý večer, keď som schádzala dolu, čakajúc, kde narazím na Marcusa. Počula som hlas zo salónika, tak som sa za ním vybrala v dobrej nálade. ,,Ahoj láska“ ten neskutočný neporiadok som ignorovala a postavila sa nad kreslo. Ku mne sa zdvihla tvár, ktorú som však nepoznávala. ,, Láska? Už mi vravíš láska a to som ani neskúsil ako dobre vieš spraviť fajku?“ Vyplašene som odstúpila od kresla a prešla pred neho. ,,Kto si a kde je Marcus?“ Premerala som si dotyčného a jeho oči ma akoby uhranuli. „Čo myslíš tou fajkou?“ Spýtala som s pobaveným úsmevom, nechcela som mu dať najavo svoje obavy z toho, že netuším kto je, ale predsa len sa chová akoby mu to tu patrilo. ,,A kto si ty? Si tu nová slúžka? Kuchárka? Milenka?“ Zabodával do mňa chlípne pohľady, okolo bol cítiť jeho chtíč. ,,Milenka. Ale nie som tu od toho, aby som ti robila dobre, tak si odpusti tie pohľady. “ Jeho správanie ma rozčulovalo, pretože pôsobil sebavedome a vzbudzoval napriek drzosti záujem... „Budem si zízať koľko chcem. Nemôžeš ma zastaviť. A nevrav mi, že ťa to nevzrušuje. Že ti nedvíha ego, že cudzí chlap ťa hltá očami. Dáš si so mnou víno? Uvoľní ťa a užijeme si. Budeš kričať na celý dom...“ Musela som sa zamyslieť, na jeho slovách niečo naozaj bolo. Ale ja som mala Marcusa. Prešiel ku mne a chytil ma za zadok, fľašou mi tancujúc pred očami. Bol svojský, mal svoj štýl drzého lovca žien. ,,Nie nedám si. Prečo si myslíš, že sa ti nechám len tak?“ Postupne som začala pristupovať na jeho hru. Aspoň som to mala v pláne, kým nezistím o koho ide. Prázdnu fľašu odhodil na blízke kreslo, ani som nezaregistrovala kedy ju vypil, a v tom istom okamihu si ma pritisol na hruď, začal šepkať do ucha slová. „A kto povedal, že sa mi necháš len tak? Toto len tak nebude. To bude niečo na čo nikdy nezabudneš. Ako to máš najradšej?“ Išlo to už moc ďaleko a boli to moje hranice, ktoré som ja sama prekročiť nechcela. On ak už spravil. Snažila som sa dostať z jeho zovretia, vysvetľujúc mu situáciu, že na to mám niekoho iného. Keď ma pustil, stála som oproti nemu, oči čierne. Cúvala som malými krokmi, čo najďalej od neho. ,, Prečo mám ten pocit, že tieto tvoje reči sú len tak? Neverím, že by niekto bol schopný ťa spraviť tak ako ja, démonka. Nemôžeš byť spokojná stále s tým istým. A hlavne uspokojená... Nechápem na čo sa brániš. Bude to len sex, len si užijeme a pôjdeme každý po svojom...“ Venovala som mu úsmev, pretože som sa ocitala v koncoch. Mohla som sa snažiť ponížiť ho, rypnúť do jeho pyšného ego, ale nemala som istotu, že ho viac nevyprovokujem. „A koľko poznáš takých ako ty, že seba kladieš najvyššie?“ Niečo sa dialo, pretože sa mi v hlave akoby rozblikala nejaká kontrolka. Odkedy som trávila dlhé chvíle s Marcusom, vybudovala som si akúsi obranu voči jeho legilimencii a celkovo. Pohybovať sa s otvorenou mysľou medzi upírmi nie je žiadna výhra. „A ako môžeš vedieť, že len jeden ťa dokáže uspokojiť, keď si nevyskúšala iné... To je ako keby si jedla stále dokolečka ten istý cukrík a ten ťa môže omrzieť. Čo tak vyskúšať niečo štipľavé.“ Usmieval sa na mňa a odhalil svoje očne zuby. Potrebovala som buď utiecť alebo sa opiť a ostať s ním. Hral sa so mnou, útočil na moje slabé miesta v mysli, hypnotizoval ma. „Takže ty mi tvrdíš, že mi ponúkneš niečo nezabudnuteľné a len kvôli tvojim rečiam ti dobrovoľne dám svoje telo…Možno by to celé uľahčilo, keby si mi konečne povedal kto si.“ Spravila som krok vpred a uvedomila som si to až keď som stála bližšie k nemu. Bola som dostatočne blízko, aby ma stiahol k sebe, ruky si položil na moje boky a pohrával sa s mojim krkom. „Damien De Morthe. Marcusov bratranec.“ Rukami som ani neviem prečo objala jeho krk. „Melisse Ardelys“ Zasypával môj krk bozkami, jemne ma kusol. Bol to bod, kedy som prestávala odolávať. Prestala som mať pocit, že držím cudzieho chlapa. Utiecť bolo neskoro, moja skutočná povaha skrytá za citmi k Marcusovi sa prejavila. Ako mi nevadilo, že on je ženatý, teraz mi nevadilo, že bol môj...pretože tu bol niekto...iný. V tesnom závese s Damienom, ktorého ruka sa dotýkala môjho zadku sme odišli do vínnej pivnice. Nechcela som si pamätať tento večer, lebo niekde v pozadí kričal tenký hlások, že konám zle. No „ja“ som sa už rozhodla. S fľašou v ruke som sa presunula na poschodie, usadila sa v kresle a čakala kým vojde Damien. Na výčitky bude času dosť neskôr. „Myslím, že už si môžeš robiť, čo chceš...“ Povedala som ponížene. Nestačilo mu nič viac počuť, vrhol sa na mňa a ja som len zavrela čierne oči pred jeho dravými bozkami, drsnými rukami...Keď som začala prosiť, aby prestal, začal byť viac násilnícky a ja som otvorila oči, aby som na neho videla. Jeho rysy sa prelínali s tými Marcusovými, chvíľami som mala pocit, že sa dotýkam Marcusa nie jeho bratranca. Myslela som, že šaliem, napriek tomu som si to užívala. Cítila som pod sebou poolový stôl, jeho v sebe a jeho ruky na mojom krku. Nebolo na tom už nič viac pekné, nemohla som sa nadýchnuť, dusil ma...na okamih som stratila vedomie a keď som sa vrátila späť, on bol na odchode, víťazstvo sa mu zračilo v tvári. Cítila som nevoľnosť, no jediné, čo som chcela spraviť bolo vypadnúť z toho domu. *** Druhý deň ráno som sa zobudila vo svojej posteli, Marcus ležal vedľa mňa. Takže to bol len zlý sen, aj keď tomu odporovala bolesť mojej hlavy. ,, Prišiel som niekedy nad ránom. Strašne si mi chýbala a chcel som byť s tebou. Len nechápem prečo si nebola doma“ Pravdepodobne vyčítal z mojej tváre, že sa mi niečo nezdá. No mňa zavalila vlna obrazov, ktoré mi pripomínali včerajší večer. ,,Neviem, nespomínam si...“ Aspoň nejak som potrebovala získať čas, kým si to v hlave urovnám. Zavalil ma nežnými bozkami a postupoval dolu ku krku. „Čo sa ti stalo?“ Odtiahol sa veľmi rýchlo a prezeral si môj krk. Automaticky som ho rukou chytila, dobre som vedela, že tam budú podliatiny po Damienových rukách. ,,Čo je s ním?“ Naivná otázka, pri ktorej som verila, že to bol len blbý dopad tieňa a stále to bol len sen. Nešlo to ďalej tajiť, ak sa to naozaj stalo, potom bude vedieť kto je Damien De Morthe. S ťažkosťami som mu rozpovedala včerajší večer, čo sa stalo, ako ma dostal, ako som podľahla, ako som zradila, podviedla. ,, Prosím? Damien? Si si naozaj istá, že to bol Damien? Ty si s ním spala?“ Niečo ho rozrušilo a mala som pocit, že to nebolo len to, že som mala sex s niekým iným. Ocitol sa mimo postele, prechádzala sa skoro pri dverách. „Áno, bol to Damien. Predstavil sa tak ...podľahla som tvojmu bratrancovi a som pripravená zato niesť všetko zodpovednosť. Nech už je akákoľvek.“ Z očí sa mi vyhrnuli slzy, pretože keď sa niečo povie, je to oveľa skutočnejšie. Nedokázala som sa mu pozrieť ani len do očí. „Myslím, že by si mala poznať pravdu, keď už poznáš Damiena.... a dokonca viac ako len povrchovo..“ Znel sucho jeho hlas a mne sa zdalo, že sa na mňa nehnevá dostatočne. Stačili mi moje vlastné výčitky a nenávisť voči tomu, aké skutočne som...ako oni...zvrátená... „Ver mi, že jeho už v živote vidieť nechcem, pretože by som ho asi musela na mieste zabiť.“ Pomstiť sa zato, že mi ukázal samú seba, ten sebeklam, ktorým som sa živila, živila aj niekoho, kto si zvolil mňa pred svojou manželkou. ,,Neradil by som ti aby si ho ale zabíjala... jedine ak by si chcela zabiť tak isto mňa. Lebo ja som on a on je ja. Aj keď každý sme iný. A vyzeráme na prvý pohľad inak...“ Miestnosť vyplnil jeho smiech, smiech plný irónie. Dlho mi trvalo pochopiť, čo mi chce povedať a ešte ťažšie som tomu chcela uveriť No on pokračoval. „Damien sa po prvý raz objavil ešte keď som mal 16. Vtedy to skončilo horšie ako tým, že sa len stalo to, že spal s niekým...Vtedy ma dali do laty a mal to byť koniec. Nemal sa objaviť už nikdy. Sme jedna a tá istá osoba. On je ten macho. Presne taký akého chcel otec mňa. No jeho nevie ovládať... A ja? Mňa poznáš...“ Celý čas sa díval kamsi von z okna, až nakoniec mi venoval jeden chladný pohľad. Ak sú naozaj jeden a ten istý, možno by som nemala byť tak strašne potrestaná za tento svoj čin. Nespala som doslovne s cudzím človekom. Ale boli to len teórie, ktorými by som sa rada utešila, ale to tak nefunguje. „Ja...neviem, čo ti k tomu celému povedať. Jedine, že ako som povedala na začiatku. Som pripravená prijať zodpovednosť za naše činy.“ Začal sa obliekať a pomaly pristúpil k posteli, v ktorej som stále sedela opretá o drevené čelo a rukou si prechádzala po krku. „Myslím, že pre oboch., pre všetkých bude lepšie ak sa stratím. Už ti nijak neublíži. Sľubujem“ Pobozkal ma bozkom, ktorý napriek všetkému, čo sa udialo bol jeden z tých na ktoré sa nezabúda. Zrazu sa len odmiestnil a bol preč. I don't remember one moment I tried to forget I lost myself yet I'm better not sad Now I'm closer to the edge V. Práca, práca, práca, nad ktorou som len vešala hlavu. Sama sa však nespraví a bol to asi ten najlepší liek nato, ako zabudnúť a vyhnať jeho tvár z mojich myšlienok a spomienok. Cítila som túžbu, v predstavách som sa ho dotýkala, ale bol tam strach. Strach z Damiena. Utiahla som sa na svoje oddelenie a snažila sa vyhýbať miestam, ktoré by mi ho mohli pripomínať, nebodaj ho tam stretnúť. Dokonca som zbežne prerobila dom, aby nebolo nič tak ako to bývalo počas života s ním. On svoj sľub dodržal, svojským spôsobom. Pretože práve jeho neprítomnosť bolela viac, ako strach z Damiena. Je to príjemný pocit, ak natrafíte na niekoho, kto vám rozumie a s kým si máte, čo povedať. Rijana žila svoj život, mala rodinu a bola šťastná. Nemala som tú drzosť ísť za ňou zo svojimi ranami. Oporu som našla v mladej upírke, miestnej richtárke Isis Nyx Delfith. 5sžko pracujúce, s problémami vo vzťahoch...stále bolo o čom sa zhovárať. *** Nepríjemnejší pocit ale prichádza vtedy, keď sa vám do života vráti po rokoch niekto vám veľmi blízky, kto sklamal a tvári sa, že sa nič nestalo. Podliatiny na krku boli takmer zahojené, len slabé odtiene žltej rysovali Damienove prsty. Stále som premýšľala nadtým, čo sa v skutočnosti stalo. Vyrušilo ma však zaklopanie. ,,Vstúpte!" Zvýšila som hlas, aby návštevník počul odpoveď až za dvere. Stále som však hľadela kamsi von z okna, dverám otočená chrbtom. Moralizovať som prestala už trochu dávnejšie, aj keď v práci som sa zvykla krotiť. Tento deň však nebol nato stvorený. ,,Dobrý deň, prišiel som vypísať tie papiere..." ten hlas...znel unavene, ale niečo v tom tóne, ktorým rozprával. ,,Usadte sa." Vyzvala som ho a stále niekde mimo prešla k stolu. Až keď som sedela zdvihla som pohľad a spoznala Simena. ,,Čo tu chceš?" Vyletelo zo mňa bez premýšľania. Roky, čo ho nevidela a on sa tu zrazu objaví. Myslela som, že mi hlava exploduje pod nátlakom všetkých tých vnemov, ktoré sa vo mne prebudili. Naše pohľady sa stretli ako sme sa obaja navzájom prezerali. ,,Prišiel som nazad..." Povedal s pokojom v hlase a tak sa aj tváril. Nič viac, žiadne ospravedlnenie, len že je nazad. ,,A to mi len tak s kľudom oznamuješ? Zmizneš si bez jedinej správy a vrátiš sa len tak nazad, bez oznámenia." Výčitky sa niesli v mojom chladnom hlase. Natiahla som sa cez stôl pre potrebné papiere a hodila ich pred neho. Bola to skutočne zložitá situácia a nato, aby som si to v hlave urovnala som musela byť sama. ,,Toto mi vypíš." Prezeral si dokumenty a ja som si prezerala jeho. Začal ich vypisovať, ale trvalo to dlho...Možno len mne sa to dlho zdalo. ,,Mal som nato svoje dôvody, tak ako mám dôvod sa vrátiť." Ostalo ticho a ja som len nemo sledovala brko pohybujúce sa po pergamene.,,Mohol by si si pohnúť. Mám ešte niečo na práci." Poprosila som ho tak trochu neprítomne. Posledný pergamena on namočil brko do kalamáru, viac ho nevybral. Nepatrne som si vydýchla, je to všetko môže odísť.,,Nikdy si sa nikam neponáhľala. Čaká ťa manžel?" Usadil sa do kresla, chrbát opretý a vážna tvár. Nepoznávala som ani ja jeho. ,,To si meral toľkú cestu sem, aby si si overil, či som vydatá? A keby aj Simen, nič ťa do toho už nie je...ako si povedal. Odišiel si. A vzhľadom na spôsob tvojho odchodu som nevidela dôvod čakať na tvoj návrat." Odvetila som mu pobavene, pretože jeho otázka ma naozaj pobavila. Niečo vtipné za posledné obdobie. Aj keď vo vnútri som sa naozaj smiať nemohla. poznal ma natoľko, aby vedel, že nič podobné by som len tak nespravila a podľa všetkého si to aj uvedomval. Postavil sa a začal kráčať smerom ku mne. ,,Ľúbiš ma ešte?" Postavila som sa zarovno ním, takže ako on kráčal ku mne, ja som cúvala k oknu. ,,Myslíš si, že sa tu po rokoch objavíš a ja ti skočím do náručia? Nie Simen...to teda nie. Veľa vecí sa zmenilo. Vždy si vedel prísť vo vhodnej chvíli a v ešte lepšej odísť, preto ťa poprosím aby si okamžite stadiaľto odišiel." Cítila som sa ako lovená zver, ktorej dochádzali všetky únikové cesty. Ukázala som mu na dvere a dúfala, že to pochopí. Skrátil vzdialenosť medzi nami na jeden krok a ja som sa mu dívala na krk, jeho kľúčne kosti, keďže som nemala odvahu pozrieť sa mu do očí. Srdce mi bilo a žalúdok bol ako na vode. ,,Nemusela by si byť na mňa takáto. Pred rokmi som to posral, ale som tu aby som to napravil." Jeho ruka sa zrazu dotýkala mojej tváre, hladil ma po líci a šeptal, aj keď hrubým hlasom. ,,Čakal som ale iné prijatie..." Bolo to niečo, čo vedel, že ma môže zlomiť. Ale to som nemohla dovoliť. Siahla som po jeho ruke, len z dôvodu, aby som ju odstránila z mojej pokožky. ,,A aká iná by som mala byť, aké iné privítanie by si čakal? Tu už nie je čo naprávať." Spustil ruku a vrátil sa k stolu a v tichosti začal vypĺňať posledný dokument. ,,Si ešte krajšia ako predtým. Tu je moja adresa Melisse. Verím, že sa ešte uvidíme. Nezabúdaj, že stále je čo naprávať." Vedľa jeho zložky bol položený malý lístoček, ktorý som odignorovala. Posadila som sa k stolu, sedieť na opačnom konci mi znova dalo priestor ukľudniť svoje telo. Vzala som len dokumenty, ani do nich nepozrela len založila. Mihom sekundy som bola sama a mne sa do očí nahrnuli slzy. Ešte ten večer som utiekla za Marcusom, Viem, že som tým rušila našu nepísanú dohodu. No potrebovala som ho vidieť, ujasniť si načom sme. Simen všetko skomplikoval svojim príchodom a jeho otázka o mojich citoch k nemu ma zaskočila. Chcela som Marcusa len vidieť, vedieť, že sa už medzi nami nič nestane. Keď otvoril dvere bol prekvapený rovnako ako ja. ,,Len som ťa chcela vidieť, zistiť ako sa máš. Ale kludne sa môžem otočiť...a odísť." Predviedla som nacvičenú frázu a dúfala som, že ma pošle preč. Pretože to by spraviť mal. No pozval ma dnu. Sedela som vedľa neho a ja som sa z duše nenávidela za tú vec s Damienom. Nepovedali sme si dokopy skoro nič, keď som sa postavila a bola odhodlaná odísť. Ak to nespravil on, musela som ja. Tá energia, ktorá medzi nami prúdila mi motala hlavu a nechcela som znova padnúť do toho istého kolobehu. Nie ak tu bol znova Simen. No jeho pohľad som cítila na svojom chrbte a zastavila som sa pri dverách. ,,Odpusť mi to Marcus, nikdy som nechcela, aby to takto dopadlo. Ja... nemôžem... Asi by som mala ísť." Otočila som sa k nemu, zabodla do neho oči a telom mi prešla známa triaška. Stál zrazu oproti mne a namiesto toho, aby niečo povedal ma pobozkal.,,Ešte raz ti ďakujem Marcus...za všetko, no bude pre oboch lepšie ak pôjdem. Ľúbim ťa." Tie dve slová zo mňa vyšli akosi nečakane, ale boli pravdivé a preto som nemala dôvod ich vziať späť. Vymanila som sa z jeho zovretia a znova som nedokázala spraviť ten rozhodujúci krok, kedy prekročím prah dverí. ,,Aj ja ťa ľúbim...ešte viac ako na začiatku." Doliehali jeho slová ku mne šeptom. Bol to bod, kedy som bola presvedčená, že jedna ďalšia noc v jeho posteli, v jeho prítomnosti neuškodia ani jednému. Otočila som sa, silno ho objala a hlavu schovala do jeho hrude. Zrazu tu nebol žiadny Simen ani Damien, ktorý sa mohol hocikedy zjaviť. Boli sme to len my dvaja a naše telá, naše duše, ktoré opäť raz cítila ten pocit, ktorý sme zahodili. Milovali sme sa celú noc, dotyky, nežnosti, povzdychy...Zaspávala som v jeho náručí, no zobudila som sa sama. Len som sa usmiala, bola som zvyknutá, že ráno pripravil raňajky, ktoré mi nosil až do postele a tak som využila voľnú kúpeľňu a šla som sa osprchovať. Až po návrate z kúpeľne som si všimla na stolíku ružu a pod ňou obálku. Začala som čítať list, ktorého slová ma prinútili klesnúť popri stene. Len som sedela opretá o chladnú bielu stenu a čítala dokola slová, ktoré neboli napísané priamo, ale značili len jediné. Bol koniec všetkému a tentokrát som mala pocit, že sme sa túto noc videli posledný krát, minimálne posledný krát ako milenci... *** Vzala som si pár dní voľna, aby som mohla ukončiť, skutočne ukončiť etapu života s Marcusom. Nadobro som sa zbavila vecí, ktoré mi ho ešte niečím mohli pripomenúť, pochovala som tie city kamsi vnútri v sebe, aby ma viac nemohli ovládnuť. Neverila som, že to bude fungovať, ale stačilo to natoľko, aby som sa viac jeho životom nezaoberala. Vtĺkla som si, že to bolo celé len o fyzickej príťažlivosti a možnosti užiť si. Tak som to nemusela brať príliš vážne a ak sa niekde vynorila nejaká myšlienka, netrápila ma a hlavne nebolela. Vedela som, že Simen je ubytovaný vo Witchwoode, ale tipovala som to na Šialenú čarodejnicu. Preto som po práci zašla do trochu luxusnejšieho podniku U zlatého fénixa. Bola to azda najlepšia možnosť ako premýšľať o Simenovi. Jedného muža so svojho života som dostala, mohla som si dať pomyselnú krížik k jeho menu, pretože bol z hry von. Teraz tu ostal Simen a ja som svoju nerozhodnosť zapíjala pohárikom. O to horšie bolo, keď sa tam zrazu zjavil, sedel za barom. Na moje šťastie si ma ešte nevšimol a ako vyjednával s barmanom, pokúsila som sa vyplížiť z podniku von. Pri dverách sa naše oči stretli, keď som sa snažila posledný krát uistiť, že je to skutočne on. Príliš nepríjemná zhoda okolností. No neuspela som. ,,Si na odchode?"Vecná otázka a on čakal na moje vyjadrenie. Ln som pokrčila ramenami. Vyhýbať sa mu do nekonečna nešlo a tak či tak by prišiel deň, kedy by sme sa stretli.,,Aj áno aj nie." Akoby len čakal na nejaké slovo a už ku mne kráčal s pohárikom ku mne. Pobozkal ma na líce, presne ako to robil v minulosti.,,Napiješ sa so mnou?" Spomenula som si na naše prvé stretnutie, zoznámenie, keď sa ponúkol tráviť so mnou môj voľný čas v pube, kde som ešte vtedy bývala. ,,Nie. A pre budúcnosť by si si to mohol odpustiť." Nemohla som mu dovoliť, aby sa ku mne správal ako kedysi. ,,Niekedy si to mala rada." Začal cúvať k baru a nalial si ďalší pohárik. ,,Tak si daj so mnou iný drink. Nenecháš ma tu predsa piť samého. Skúsme zabudnúť na minulosť a začať od znova. Spolu." Znel presvedčivo. Myslím, že sme si obaja uvedomovali tú príležitosť, ktorú sme týmto stretnutím dostali. Nasledovala som ho k baru.,,Vieš, presne v tej minulosti, na ktorú chceš zabudnúť som to rada mala. Tak ako sa ti darí?" Rozhodla som sa začať konverzáciu tým klišé spôsobom, ako keď sa stretnú starí známy. Od barmana som si vypýtala prázdny pohárik a naliala z jeho fľaše. Simen sa na mňa len usmial, skorej to bol úškrn. ,,Ako psancovi na úteku, keďže som ťa nechal žiť..." Nedopovedal a ja som nechápala, čo tým chcel povedať. Ani neviem, či som to vedieť chcela. ,,Je mi jedno prečo si to urobil, neurobil. No očividne si sa nezamýšľal nad tým, ako to bude celé pokračovať a ver, že to šlo aj bez teba, napriek všetkému." Naznačila som štrngnutie a exla pohár chladenej whisky. začali sme sa rozprávať a naozaj som neverila, že bude toho toľko, čo si máme povedať. Hlavne ma prekvapovalo, že sme sa rozprávali aj o veciach, ktoré ako exfrajeri, by sa počúvali ťažko. Mali sme však celú fľašu a veľa času. Noc je predsa dlhá. ,,No potom , čo si odišiel...som bola dlho sama, pracovala a premýšľala...A to je jedno, čo bolo. Proste prišiel jeden upír a dala som sa s ním dokopy a zaľúbili sme sa jeden do druhého. Bola z toho aféra, keďže to je manžel ministerky..." Vypila som ďalší drink ani neviem koľký v poradí. Na jeho tvári sa zračil ako obdiv, tak aj akási neistota. ,,Tak prečo tu teraz sedíš so mnou a nie si s nim?" Bola som rozhodnutá skrývať skutočnosť, ako to medzi mnou a Marcusom dopadlo. Až tak všetko vešať na nos som mu nemusela. ,,A mám na výber? Aj tak by sme sa museli stretnúť, A čo ty? Okrem toho psanca na úteku?" Použila som jeho slová, ktoré použil na objasnenie jeho situácie a doterajšieho života. Začal mi znova dolievať, kým rozprával. ,,Ja na jeho mieste by som toto nedovolil. Chcel by som, aby si bola pri mne aj v noci a nie sedela s bare s bývalým. Túlal som sa. Z krajiny do krajiny. Skryval sa a užíval si so ženami." Musela som sa zasmiať. Neviem, prečo mi to prišlo vtipné, možno tým alkoholom alebo skutočnosťou, že sa z neho stal sukničkár. ,,Typické." Zmohla som sa na jedno slovo a začínala som mať pocit, že sa domov nedostanem. Nie v takom stave, opojená alkoholom. ,,Mám voľnosť. Akú len chcem." Vrátila som sa k téme vzťahy a on sa presunul za mňa, jeho drsné dlane spočinuli na mojich ramenách. ,,Voľnosť ti vždy svedčala." Otočila som sa k nemu a zaborila tmavé oči do jeho tváre. Striasla som zo seba jeho ruky, pretože som nechcela, aby sa ma dotýkal ešte viac. ,,Melisse, prečo sa tomu brániš? Pri mne ti bolo vždy dobre. Vrátil som sa a čo som doteraz povedal myslím naozaj vážne." Jeho sebavedomie ho neopustilo ani po rokoch, pravdepodobne si ho staval na všetkých tých ženských, ktoré mu prešli posteľou. Predviedla som menší emocionálny výlev v opojení alkoholu, kedy som mu povedala o všetkých tých pochovaných citoch k Marcusovi. O postoji, ktorý som zaujala a smere, ktorým chcem kráčať. Že nedovolím, aby ma niekto znova zranil a nedopustím, aby si ma získal späť tak ľahko. Celý čas sa mi však v pozadí mojej mysle črtala myšlienka, že mi môže pomôcť zabudnúť. Nikdy som k nemu neprestala cítiť náklonnosť, bol to môj prvý chlap. Sedel oproti mne a ja som v dlaniach držala jeho tvár. Nepamätám si, kedy sa presunul a kedy som sa ho ja dotkla. Vedela som však, že chcem spraviť len jednu vec a tak som ho pobozkala. Dotyk jeho pier a šteklenie v bruchu má vrátili späť do reality. ,,Ja..nechcela som. Pôjdem domov." Začala som si zbierať veci, no cesta z tejto diery ku mne domov, by mi peši trvala celú večnosť a v stave skoro opilosti som nechcela riskovať žiadne čarovné úkony ako je premiestnenie. ,,Ostaň u mňa. Domov to máš ďaleko." Pozrela som na neho, akoby som si myslela, že vyčítam z jeho tváre zámer, ktorý mal. ,,Sľúb mi jednu vec, že ak tu ostanem, tak sa nič nestane. Že preto nič nespravíš, že to nedovolíš." Vzhliadla som k nemu a sledovala jeho oči. Premýšľal no nakoniec ma vzal do jeho izby, prisunul si ku kreslu stoličku a mne prenechal celú posteľ. Sľub dodržal a ja som mu začínala skutočne veriť. Tá noc strávená v Simenovej posteli ma podnietila k jednému činu. Nešla som priamo do práce, aj keď som sa pohybovala v priestoroch ministerstva. Mierila som si to na rodinné oddelenie, kde pracovala Amandee. Len jediná vec na objasnenie, že naozaj neexistuje nikto ako Damien a je to len druhá Marcusova osobnosť. ,,Ahoj Dee. Myslíš, že by si mi mohla požičať zložku rodiny De Morthe?“ Hodila som na ňu kukuč, akoby sme boli najlepšie kamarátky, pritom sme sa poznali len zo zasadačiek ministerstva. Postávala som pri stole a čakala na zložku „Mel.“ Odzdravila ma od stola. „Dobre vieš, že nato nemáš právo. Iba ak by si bola z rodiny.“ No jasné, všetci sa tak strašne musíme obháňať zákonmi a nepísanými pravidlami. „Tak fajn. Ale ty mi určite môžeš potvrdiť, že Damien De Morthe nie je Marcusov bratranec.“ Dívala sa na mňa pohľadom, ktorý bol plný prekvapenia a nenávisti. „Poznáš Damiena? Kedy si sa s ním stretla? Samozrejme, že je to jeho bratranec. Sú to už roky, čo spolu niečo máme...“ Najprv ma zavalila otázkami a potom ma začala presviedčať, že je to ten, za ktorého sa vydáva. Pri poslednej vete ale sklopila zrak a mne sa zdalo, že sa začervenala. Horšie bolo, že ona pravdu asi nepoznala. ,,Tak sa tam prosím ťa pozrieš a povieš mi či tam figuruje ako bratranec?“ Snažila som sa byť kľudná a vyhýbala som sa jej nenávistnému pohľadu. Prešla k jednej z kartoték a vybrala hrubú zložku dokumentov, nalistovala rodokmene a ukázala na meno Damien De Morthe. „Sama som ho tam dopísala, keď sem prišiel.“ Povedala rázne a ja som len neveriacky krútila hlavou. Posadila som sa za stôl a zavrela oči. „Dee. Mala by si poznať pravdu a ver, že sa ti nebude páčiť tak ako mne.“ Otvorila som oči a hľadela priamo na ňu. Rozpovedala som jej svoj vlastný príbeh s Damienom a aj to, čo mi povedal Marcus. Keď som skončila bola ešte hodnú chvíľu ticho, a ja som sa jej ani nedivila. Nechávala som jej čas a jej tvárou preletel kŕč bolesti. Bola neskutočne vyľakaná, prechádzala sa po miestnosti až ma nakoniec s krikom poslala von. Nechcela som nikomu ďalšiemu ublížiť, ale nemala som odkiaľ vedieť, že Dee mala niečo s Damienom a pravdepodobne v tom bolo niečo viac, ako len príležitostný sex. Na druhej strane, nevidela som dôvod tajiť pred ňou takúto skutočnosť. A po tretie, snáď to mala byť taká menšia pomsta... *** Sedela som v Simenovej prenajatej izbe, čakala kedy doje svoju večeru. Vlastne som sa tu cítila celkom pohodlne a vôbec nie neisto. Predpokladala som, že to bude tých stretnutím s Dee a jej reakciou, strachom v jej očiach, kedy sa dozvedela pravdu. Simen prešiel ku mne, sadol si na opierku a oprel sa tesne vedla mňa. „Vieš, tak som tak posledné dni premýšľala a prišla som nato, že som vlastne rada, že si sa vrátil.“ Odtiahla som sa od neho trochu na bok. Nie z dôvodu, žeby mi vadili jeho dotyky, ale aby som mohla sledovať jeho tvár. „Prečo si zmenila názor? Na ministerstve si tak nepôsobila. Najradšej by si ma vtedy vyhostila z krajiny.“ Stále sa tváril, akoby moja prítomnosť s ním nič nespravila, akoby sa ho žiadne z mojich slov nedotkli. „Proste som ho zmenila, ak ti nestačí fakt, že som sem prišla sama od seba, dobrovoľne, je mi ľúto. Myslela som, že sa tomu aspoň trochu potešíš, ale očividne si sa v mnohých veciach nezmenil.“ Pokrčila som ramenami a snažila sa mu dať najavo, že mi naozaj jeho spoločnosť nevadí. Za iných okolností by som sa postavila a prešla na opačný koniec miestnosti. Jeho argument bol správny, keďže sa tak nesprával nikdy. Nikdy nevyskakoval od radosti ani nekričal hlasom plným nadšenia, radšej sa ma len letmo dotkol a odišiel pre pivo. Chvíľu som sedela a pozorovala ho, potom som však reagovala na jeho ruku a dotkla sa jej. Pomohol mi vstať a priblížil sa ku mne príliš blízko. No neustúpila som. Letmé, nežné dotyky vystriedali prvé bozky, ktoré prerastali do vášnivých a v podaní Simena do dravých. Skončili sme v posteli, telo na telo a nikto z nás to neľutoval. Myslela som si, že som si súdená s Marcusom, teraz som však trávila noc so svojou starou, prvou láskou. A neľutovala som to, ako som neľutovala ten bozk z pubu. Bol v tom strach, že je to niečo príjemné a nie niečo, čo by sa diať nemalo. Chodievala som po práci za ním, prípadne ma čakal u nás doma. Bolo to ako za starých časov. Na nič podstatné nemyslieť, nič dôležité neriešiť ak išlo o osobný život. Od nástupu na ministerstvo bolo súčasťou mojej práce aj účasť na kvalifikačných skúškach, kde mojou časťou boli elixíry. Tak ako kedysi stále Elbereth na druhej strane stola, teraz som tam bola ja. Dozerala som na pripravenosť študentov, výber prísad pre zadaný elixír, postup akým ho pripravili. Sem tam som sa opýtala niečo navyše. Z vlastnej skúsenosti študenta som im nemala nikdy v pláne priťažovať, od toho tu bola vždy Naomi a jej transfigurácia. Za zmienku však stojí skúška, ktorej sa účastnil aj mladý Nyx Delfith. Neviem z akého popodu, prečo mi práve prišiel na myseľ ten elixír - elixír lásky ako slabý odvar amortencie. Snáď to bolo tým, že to bol mladý, pohladný upír, syn miestneho elatiora. Príbeh, na ktorý sa často spomínalo v mojom živote. *** Ešte v ten večer po skúškach som sa vrátila na ministerstvo, aby som dorobila zameškanú prácu. Bolo to zvláštne, žiť život, ktorý akoby pokračoval od okamihu kedy Simen odišiel a to medzi tým bol len sen. Keď som spracovala poslednú zložku s novým prišelcom, rozhodla som sa to zabaliť a ísť domov. Vyšla som na hlavnú chodbu na štvrtom poschodí, keď som pred sebou videla kráčať osobu. Tie obrysy tela, tá chôdza...Skôr ako som spravila čokoľvek iné, vyletelo z mojich úst jediné slovo plné prekvapenia. „Marcus?“ Videla som ako postava sebou trhla, tiché mrmlanie potom, čo sa po zemi rozsypali pergameny. „Ahoj Mel. Čo ty tu tak neskoro?“ Znel chladne, bez emócii. No moja prekvapenie bolo o to väčšie, že tu nebol len ako manžel ministersky ale ako pracovník ministerstva. Takže skvelá príležitosť ako si vzájomne dokázať, že sme sa obaja preniesli cez našu spoločnú minulosť. Prekvapila ma však jeho otázka a on vyzeral nervózne. Ja som nitom nebola o nič lepšie „Ponáhlaš sa niekam?“ V podstate ma čakal Simen, ale nechcela som mu vešať na nos svojho bývalého a znova aj terajšieho. „Mám jedno stretnutie, ale myslím, že počká. A...ako sa máš?“ Bola to prvá trápna otázka, ktorá ma napadla, len aby sme odvrátili pozornosť odo mňa. „Samozrejme, stretnutie. Prečo nepovieš pravdu?“ Vďaka stále sa rozvíjajúcej jasnovidnosti som vedela, že pozná pravdu. Napriek tomu sa tváril natoľko ľahostajne, že by som mu to bola schopná uveriť. „Takže si sa už dopočul.“ Akosi mi nevyšiel môj plán, prejsť k inej téme. Uchechtol sa a potom mal na tvári zvláštne bolestný výraz. „Nedopočul som sa, videl som. Ten chlap je šťastný muž, dúfam, že aj ty si šťastná.“ Ešte som zvládala premýšľať racionálne, ale to čo mi prišlo na um, racionálne nebolo. Napriek tomu, že sme boli so Simenom u nás vždy sami, mala som pocit, že tam niekto je. No nikdy sme nikoho nevideli. Nechcela som poznať pravdu, pravdu či to bol Marcus, kto ma sledoval. „Pozri, Simen sa vrátil sám od seba a nemysli si, že som sa tomu neviem ako potešila. No myslím, že sa dalo čakať, že sa k nemu vrátim, keďže ty si tu už nebol a ja som chcela zabudnúť. Stále chcem zabudnúť...“ Mala som potrebu mu to povedať, možno nie až toľko, ale s ním sa vždy dalo dobre rozprávať a bola to asi sila zvyku, kedy som mu hovorila všetko. „Naozaj sa mi tu nemusíš spovedať. Si predsa voľná. Dal som ti voľnosť. Takže proste. Ak ti stojí za to, je to len dobré. Aj ja som navštívil Shirley. Ako svoju manželku.“ Ako rozprával skoro mu papiere opäť vyleteli z rúk. Ja som pre istotu zvierala svoj plášť, keby som sa ho chcela nejak dotknúť. „Takže si sa k nej vrátil...“ Mohla som si v tej situácii zagratulovať, lebo pocit žiarlivosti vo mne splanul. „No tak Marcus! Naozaj si myslíš, že je to všetko dobré, že bude všetko dobré, že budeme všetci znova šťastní? Vieš koľko mi trvalo vyhnať ťa aspoň z hlavy? Nemyslieť v prítomnosti niekoho, koho mám stále rada na teba?“ Bola to zvláštna hádka, vlastne bez dôvodná. Pretože sami sme si zvolili cestu, ktorou sme chceli kráčať, sami sme si vybrali, že nepôjdeme jedným smerom. A predsa sme si vyčítali svoje nasledujúce kroky, o tom ako sa on „vrátil“ k manželke a o tom, že on sleduje mňa a Simena. Moje oči splývali v temnote, snažila som sa dýchať zhlboka keď som k nemu kráčala. Vedela so, že to spraviť nechcem, ale dotkla som sa rukami jeho tváre a dívala so do jeho očí. „Je koniec Marcus, a ani jeden z nás s tým nič nespravíme.“ Pobozkala som ho, pevne veriac, že to je naozaj posledný krát, kedy mi dáva príležitosť dotknúť sa ho a a kedy mi ukazuje ako slabá som. Odmiestnila som sa preč, skorej akoby niečo on sám povedal... Som radšej, ak mám posledné slovo. *** Aby toho nebolo málo, tak ešte ten večer som dostala prvú bitku od Simena. Bola to len facka, no natoľko silná, aby sa mi z nosa spustila krv. Nikdy som sa nedozvedela, odkiaľ vedel pravdu. Napriek tomu, že som sa snažila zatĺkať stretnutie s Marcusom. Možno by som si zaslúžila ešte jednu, aj zato, že som s ním bola, že som ho pobozkala a zato, že som o tom klamala. Ostala som celú noc zamknutá v jeho izbe hore na poschodí a len dúfala, že Simen nespraví nič, čo by mohol ľutovať. Keďže mňa nemrzelo nič z toho, čo sa stalo. *** Simen bol vždy veľmi prefíkaný, dosiahol, čo si zaumienil. Či už išlo o to ako vyriešiť svoju situáciu vo vlastný prospech alebo dostať potrebných ľudí na svoju stranu. Niekto by povedal, že má šťastie, no ja som vedela, že má svojské metódy ako ich použiť. O to smutnejšie bolo ak sa ich pokúsil použiť aj na mne. To, že som s ním žila bolo dobrovoľné. Dokonca sa veci vrátili aj do starých koľají. Facka ostala zabudnutá a znova sme mali viac menej vzťah v poriadku. Všetko do doby, kedy ma začal obmedzovať, kedy mi začal prikazovať kam smiem ísť a kam nie, po príde s kým. Jeho najdokonalejším ťahom bolo zasnúbiť sa so mnou. V ten deň som sa domov tešila, pretože Simen bol už niekoľko dní mimo Witchwood a ja som mala doma klud, aký už dlho nie. Také menšie odlúčenie mi padlo vhod. Keď som však videla v dome svietiť sa boli len dve možnosti. Arya sa vrátila z tých jej zblúdilých ciest alebo to bol Simen. Vošla som potichu, smerujúc do izby, keď z obývačky vošiel do haly. „Melisse, zlato. Poď mám pre teba niečo.“ Celý čas sa usmieval s tým jeho víťazným úsmevom a do mňa zabodával oči plné nadšenia. Nasledovala som ho pomalým krokom do obývačky, pretože som najprv musela zo seba striasť tú nevôľu, že ho znova vidím. Postavila som sa ku krbu a so slabým úsmevom na tvári som rozpriahla rukami. „Tak. Tu ma máš.“ Podišiel ku mne, v ruke skrývajúc niečo malé čierne. Kľakol si predo mňa a vzal mi ruku do svojej. „Vieš, čo pre mňa znamenáš a vieš ako veľmi ťa ľúbim a chcem mať pri sebe. Preto ťa tento večer žiadam, aby si sa stala mojou ženou.“ Bolo to asi najviac citov a emócii, ktoré použil v jednej vete. Pustil mi ruku a otvoril krabičku, kde sa vynímal krásny zásnubný prsteň. Jednoduchý bielo modrý. Hneď ma napadli naše dva živly, jeho modrá voda a môj bezfarebný vzduch, ktorý sú spojené v jedno. Dívala som sa na neho a nevedela, čo povedať. Mala som ho stále rada, no menej ako tomu bolo v začiatkoch jeho návratu. Bol to tyran aj keď som si to vtedy ešte priznať nevedela, skorej nechcela. „Ty váhaš.“ Zneli jeho slová a očami sa mi zabodával do tváre. Len som pokrútila hlavou a spravila malý krok viac ku krbu, ku stene. „Nie akože nie neváhaš alebo nie, akože nie nevydám sa za teba?“ Jeho hlas zvyšoval na intenzite a ja som nevedela, čo na to povedať. Mal pravdu v obidvoch v podstate. Nikdy som nechcela byť ničia manželka, neznášal som obmedzovania a tých som mala dosť aj bez toho prsteňu. „Ideš nato veľmi rýchlo Simen. Daj mi čas.“ Snažila som sa vyhnúť odpovedi, snažila som sa vyhnúť úderom, ktoré by prišli ak by som odmietla. Postavil sa tesne ku mne a zovrel mi ruku. „Nebudeš patriť nikomu inému. Tvoj upírsky miláčik už o teba nestojí. Som tu len ja, ktorý ti dáva všetko...“ Vytrhla som sa mu z rúk a rozbehla sa von z miestnosti. Pocítila som okolo krku niečo mokré, malo to však konkrétny tvar v momente, kedy voda zamrzla a stiahla mi ako lano hrdlo. Cítila som ako mi koža na krku primŕza k ľadu a ako mi tuhne celé telo. „Nechaj ma odísť“ Chrčala som slabým hlasom. Pristúpil ku mne, zvyšok prúdu vody, ktorý akoby zvieral v ruke bol stále tekutý. „Ak prijmeš ten prsteň.“ Len som sa na neho dívala prázdnymi očami a slabo pokrútila hlavou. Trhol „lanom“ tak, že som padla na zem a ľad okolo môjho krku sa roztrieštil. Okolo mňa sa zdvihol vietor, chcela som sa po prvý krát brániť no on ma v momente obsadol a zvieral mi ruky nad hlavou. Napľula som mu do tváre. „Si zviera bez citov. Nikdy s tebou nebudem naveky.“ Z ničoho nič som pocítila, že mám na prste prsteň, chladný a tak skľučujúci. Bola som donútená k tomu, nosiť ho. Zo strachu som ho však nikdy nezložila. Jedinou útechou mi bolo, že neplánoval svadbu a ja som mala stále čas vymyslieť, ako sa ho zbavím alebo kam odídem ja, aby ma viac nenašiel. I wanna be pushed aside So let me go Let me take back my life I'd rather be all alone. Sem tam treba zavítať aj do archívov ministerstva a taká práca sa mi práve hodila. Vŕtať sa medzi kopou papierov, nemyslieť nato, čo ma čaká doma mi naozaj pomohla vyventilovať. Odnášala som kópie do ministerkinej kancelárie, veriac, že tam už nebude ako ona, tak ani ten jej pomocník James. Na ceste chodbou ma všk prerušil buchot v kancelárii, ktorá spadala pod sociálne oddelenie. Zaklopala som a vstúpila som dnu na výzvu, potom, čo dvere otvoril Evan. „Dobrý podvečer vám prajem. Prepáčte mám tu trochu... no som šikovný.“ Cítila som v miestnosti rozprestierať sa kovový pach krvi a on za mnou zavrel dvere. „Mladý pán Delfith. Takže vás vzali na ministerstvo.“ Len také menšie konštatovanie a hlasné uistenie sa toho, čo som naozaj videla. Prijala som ponúkané kreslo a usadila sa. Vlastne som sa tak trochu drzo pozvala sama na drink. Povypytovala som sa ho, ako sa mu páči na novom mieste, ako si to tu predstavuje. Zbežná konverzácia, pri ktorej sme sa snažili nejak naštartovať normálny rozhovor. Zaskočila ma však jeho otázka, ku ktorej sme sa dostali pri téme o jeho sestre Isis. „No a vy, ako sa vám darí. Svadbu neplánujete?“ Snažila som sa odpovedať nenútene s vyrovanným hlasom. No sem tam preskočil a ja som potláčala chuť pozrieť sa na prsteň., ktorý by som naradšej vyhodila ako aj svojho snúbenca. „Zatiaľ len šťastne zasnúbená. Do svadby sa zatiaľ moc nehrniem. A kľudne mi tykaj.“ Nech bol medzi nami rozdiel azda aj desať rokov, nechcela som si pripadať tak staro. Potešilo ma však, že začal hovoriť o sebe a svojich plánoch. Chystal sa do Anglicka , nájsť svoje šťastie. Nemohla som nič iné, iba mu niečo podobné dopriať. Nikomu nikdy by som však neželala zažívať, to čím som si prechádzala ja. Našťastie to prešlo do zvláštnej atmosféry, kedy sme sa vzájomne podpichovali a hovorili si veci, pre ktoré sme sa museli len smiať. Spoznali sme sa o niečo málo trochu lepšie a ja som sa cítila konečne spokojne. „Prečo práve elixír lásky?“ Zaznela zrazu otázka a ja som vedela, že sme pri jeho skúške dospelosti. „To bolo spontánne. Ale tak raz ho možno využiješ. Nikdy nevieš.“ Musela som sa zasmiať, pretože som skutočne nepoznala dôvod, bolo to len jedno z mnohých zadaní. „A nemalo to nejaký hlbší význam? Taká Naomi ma počas skúšky štipla do zadku.“ Díval sa na mňa tajomne a spýtavo. Začali sme sa znova smiať, no ja som vedela, že musím už ísť. Nechcela som riskovať ďalšiu facku, len preto, že som sa zdržala s nejakým upírom a dobre som sa v jeho spoločnosti cítila. „Tešilo ma Evan a ďakujem za menšie rozptýlenie, ale snúbenec ma už určite čaká.“ Začala som sa poberať, kým som mala pohár prázdny, pretože som sa naozaj už nechcela zdržiavať a vlastne ani Evana od jeho prvej práce. *** Evan odišiel do Anglicka a to malé rozptýlenie, ktoré mi poskytovala jeho prítomnosť bolo preč. Opäť tu ostal len Simen a jeho násilnícke sklony. Našťastie Isis našla svoje šťastie a plánovala svadbu spolu s Mattom. Bola to skutočne vítaná zmena vidieť ju šťastnú a plnú energie. Starosti mi pre zmenu robila Elbereth. S Elkou sme sa spoznali, keď som bola ešte študentka a stretli sme sa prvý krát pri jednej z fontán. Vtedy mi rozprávala jej príbeh úzko spätý s príveskami. Jednu časť strážila ona, druhú časť jej sestra Rona - riaditeľka Belfirinu. Bola to moja dlhoročná priateľka, jedna z mála, s ktorými som vedela stráviť svoj voľný čas a necítila sa pritom nijak nepríjemne. Dokonca miesto na ministerstve, ktoré som dostala ako pracovníčka ORPGZ bolo pôvodne jej. Vymenila ministerstvo za školu a učila deti lettersológiu. O to viac ma vydesilo stretnutie po dlhšej dobe, kedy som sa vybrala na nočnú prechádzku, len aby som vyprovokovala Simena. V podstate mi bolo srdečne jedno ako sa tam doma tvári a nervuje, že sa niekde túlam. Prechádzala som parkom keď som narazila na mačkovitú šelmu, ktoré s obľubou Elbereth chovala. Bola však zodpovedná a preto sa mi nechcelo uveriť, žeby dopustila ich voľný pohyb. Začala som krúžiť dokolečka, tak ako to robila šelma a až po niekoľkých otočkách som spoznala Elebereth a jej animágovskú podobu. Chvalabohu, že kedysi dávno sa mi tak nie raz ukázala. ,,Elbereth?" Odpoveďou mi bolo len vrčnanie, ktorému som samozrejme nemala ako rozumieť a stále mi nešlo do hlavy, prečo sa predo mnou nepremení. Jednou z odpovedí bola vízia Elky ako pije krv z tvora. Nemohla som niečomu takému uveriť, len som triasla hlavou, pravdepodobne som mala silnú potrebu myslieť na upírov. No uverila som až keď sa vrátila so svojej podoby. ,,Tak tu ma máš...v plnej kráse." Bledá pokožka, očné zúbky, keď sa na mňa tak nevrlo usmiala. ,,Kto ti to do čerta spravil?" nemohla som tomu uveriť, žeby toho niekto bol naozaj schopný. Jednak bola silná čarodejnica, potom sestra Rony, naozaj som nevedela prísť nato, kto by bol niečoho podobného schopný.,, Kto? To nie je vôbec dôležité. Dôležité je to, že to spravili proti mojej vôli a bude to mať kruté následky... tým som si istá." O jej slovách som nemienila pochybovať, predniesla ich toľkou istotou a nenávisťou v hlase. ,,Kto všetko to už vie?" Nevedel to nikto, bola som jediná, ak sme nerátali do úvahy jej neznámu, pre mňa neznámu stvoriteľku. Väčšinu času trávila Elbereth v podobe Lynx, vyčkávajúc tak na svoju príležitosť. ,, Verím, že Lynx ti poskytuje dobré zázemie, ale dokedy sa chceš skovávať? Kým nebudeš pripravená na pomstu? Povedzme si to otvorene, že si momentálne viac ako len nebezpečná." Musela som na ňu usmiať, keď som to hovorila. Akurát, že som si to asi skutočne moc neuvedomila. Ako nová upírka musela určite silno zápasiť s túžbou po krvi a nech bolo medzi nami dvoma čokoľvek, určite by jej nerobilo problém roztrhnúť mi hrdlo. Čo sa presne ak skoro stalo, keď sa v rýchlosti rozbehla proti mne, zrazu premenená na Lynx sa na mňa zvalila. Padla som k zemi, v ruke hromadila démonskú energiu, v prípade, že naozaj zaútočí. Mala som neskonalé šťastie, že sa Elberetj ovládla natoľko, že sa zvrtla a utiekla preč. *** Svadba isis a Matta bola čisto upírska záležitosť, keďže Nyx Delfithovci si potrpeli na čistej krvi, tak ja ako démon som len čakala správy o novomanželoch. Ale čím horšia správa, tým rýchlejšie sa šíri v tejto diere. Matt počas obradu ustúpil z manželského sľubu a tak stala Isis stáť sama pred oltárom. Pamiatkou na Matta ostalo Isis mladé upírske dievčatko, moja krstná dcéra Elisha. Práve kvôli svadbe sa predčasne vrátil aj Evan a po jeho boku sa objavovala mladá upírka, ktorej hovorili Charlie. Vzťah so Simenom stále chladol, v mojej hlave sa začal ozývať hlas, ktorý mi našepkával, čo robiť, ako si nenechať skákať po hlave z jeho strany. Odniesla som všetky jeho veci späť do pubu a prenajala mu tam izbu. Nechcela som ho mať viac v dome. A hlavne preto, že ma o pomoc požiad&la Isis, ktorej som tak ponúkla akúsi skrýšu. Potrebovala si utriediť niekoľko myšlienok a bolo to to najmenej, čo som pre ňu a malú Elishu mohla spraviť. Jediný kto vedel, že sú u mňa bol Evan. S tým som sa však od jeho návratu z Anglicka nestretla. Mal vlastný život, svoje dievča a ja vlastné problémy. „To je nám ale návšteva.“ Usmiala som sa na Evana, ktorý stál na terase a díval sa na západ slnka. Prišiel za Isis, ktorá však doma nebola. Tak som ho pozvala na chvíľu dovnútra, určite sa tie dve ženy nemienili zdržat pridlho niekde vonku. Usadili sme sa v obývačke, priniesla som niečo na pitie, aby som pôsobila ako dobrá domáca pani a začali sme sa baviť o Isisinych plánoch, ktoré sa dotýkali nás oboch. Isis chcela postaviť dom, ktorý by patril obom súrodencom a niečo menšie, kde by som mala aj ja svoje miesto. Pripili sme si pohárom červeného vína na najlepších krstných. „A ty čo, ako sa máš?“ Spýtal sa od okna, sledujúc výhľad na jazero. Musela som sa pochváliť, predsa len sa čo to zmenilo, aj keď oveľa viac som chcela vedieť ako sa mu páčilo v Anglicku a dozvedieť sa niečo o jeho novej priateľke. „Spomínaš si na problémy so Simenom? Tak proste som ho poslala preč. Ale čo ty? Ako bolo v Anglicku?“ Úprimne sa na mňa usmial a začal s nadšením rozprávať o svojich zážitkoch. „Spoznal som tam jedno dievča a asi som sa tak trochu zamiloval. A myslím, že by mohla cítiť to isté i keď sa trochu bojí lásky a s tým spoločné veci.“ Tak som začala trochu viac vyzvedať, keďže som chcela počuť niečo viac o Charlie a hlavne z jeho strany, nie z toho, čo sa pošepkáva po okolí. „Zamiloval, hej? A kto je tá šťastná?“ Porozprával mi niečo málo o Charlize, ale bola už takmer tma a Isis s malou stále neboli doma. Tak nejak sme sa dostali k téme s deťmi a o tom, aké to je bývať s malým bábom pod jednou strechou. Tak som sa mu musela priznať, že sa detí bojím a na niečo podobné mám čas. „Sa pozrieme za pár rokov, čo budeš ty za ocinka.“ Podišiel ku krbu, ktorý bol umiestnený pri stene oproti dverám. „No a čo sa týka krbu v dome, tak to určite musí byť taká večerná pohodka pri zapálenom krbe. No nie je to úžasné? Ešte keď sa k tebe niekto pridá, prípadne knižka v ruke, krb praská a do toho ti začne plakať tvoje dieťa.“ Prešiel ku mne a strčil do mňa s provokatívnym úsmevom na tvári. Začala sa menšia vanúšová vojna a cítila som sa ako pubertiačka, určite nie žena na svoj vek. Bolo mi skutočne príjemne, ale nakoniec sme sa rozhodli prejsť sa po okolí, aby sme sa pozreli po Isis. Celú cestu debata nezastavila a to sme prešli až k jazeru. Zastavili sme sa na okraji lesa, z ktorého sme vystúpili a počas cesty sme sa doťahovali kto by koho ochránil. Podišiel bližšie ku mne a napravil mi pramienok vlasov, ktorý mi spadal cez tvár. Nepatrne mi prešiel dlaňou po tvári. Položila som svoju ruku na jeho a druhou rukou prešla po vlasoch a donútila ho zdvihnúť zrak od zeme. „Nemalo by to takto byť. Ja mám snúbenca a ty Charlize..aj keď môj vzťah už prišiel do ciela a je v koncoch, ty máš krajšiu budúcnosť.“ Odtiahla som sa od neho a prešla až k brehu jazera. Mali sme starosť o Isis, ale práve vďaka nej a tomu jej „strateniu sa“ sme spolu s Evanom strávili krásne chvíle. Napriek tomu, že som Evana začínala mať rada, musela som odísť. Nesmela som dovoliť, aby sa niečo stalo, čo by mohlo naše priateľstvo pokaziť. Bol v mojom živote príliš dôležitý nato, aby som ho od seba niečím čisto mojim odohnala. Po veľmi dlhej dobe som bola odhodlaná ukončiť to celé. Trochu nervozity vo mne stále ostávalo, nemohla som vedieť ako zareaguje. Nečakala som, že sa len tak vzdá. Ešte v ten večer ma však doma čakalo prekvapenie. Pred dverami stál Marcus. Neverila som vlastným očiam, pretože to bol už skoro pol rok, čo sa prišiel počas Simenovej neprítomnosti rozlúčiť. Tvrdil, že si potrebuje urovnať všetko v hlave odišiel do Portugalska. No teraz tu stále medzi dverami s úsmevom na tvári. „Poď dnu. Chýbal si mi...“ Kusla som si do jazyka, keďže som vlastne ani nevedela, prečo za mnou prišiel. Aj tak som mala neskonalú chuť dotýkať sa jeho pier tými svojimi. Nanešťastie sám spravil niečo podobné, vzal ma do náruče a začal bozkávať. Bolo to všetko tak rýchle a vášnivé, no nebol dôvod čudova sa tomu, po toľkej dobe sme boli ozaj spolu a on si vybral mňa. „Prečo ti to toľko trvalo?“ Snažila som sa zistiť aspoň niečo a odtiahnuť sa od neho, aby som sa mohla konečne nadýchnuť. „Potrebovali sme čas...obaja...na svoje myšlienky.“ Jeho hlas bol zastretý, rozprával prerývane. Mala som ďalšie otázky no umlčal ma bozkom a viedol ma do spálne. Vedela som, čo príde a nebránila som sa. Tie pocity boli neskutočné a reálnejšie sa to o to viac zdalo, keď som sa ráno prebrala a on stále ležal vedľa mňa. Žiadna vízia, žiadny sen...len skutočnosť...tak krásna? Do doby, kedy sa vedľa mňa neozval tichý smiech. Zvláštny bol tým, že som ho nevedela priradiť ani Marcusovi, no niesol sa tónom Simenovho hrubého smiechu. Otvorila som oči a dívala sa na Simen, ktorý sa vracal do svojej podoby. Ak som do teraz sem tam v hlave počula hlas, ktorý mi našepkával, čo spraviť prípadne, čo povedať, tentokrát to bol krik, vďaka ktorému som mala pocit, že moja hlava exploduje. Bola som dokonale podvedená a nie len že som mu celý čas prihrávala do kariet nevedome, ja som mu aj uverila. Nedalo sa čakať nič podlejšie a nechutnejšie z jeho strany, ale že zájde až tak ďaleko som neverila ani vo fantáziách. Moja myseľ padala do temnoty a na povrch vystúpil môj démon. V tejto situácií som kašlala na všetky tie rozprávačky Sandrah o tom ako ktorý démon ovládne svoju premenu. Démon sa cezo mňa prelial, krídla a oči čierne ako uhlie, pazúry ostré a tvrdé, rohy prestupujúce moju lebku sa vynárali z pod bledoryšavých vlasov. V ruke za chrbtom som zvierala démonskú guľu energie. Nečakala som na jediné slovo, ktoré mohlo byť kludne kúzlo, ktorým ma mohol opantať. Vystrelila som priamo na jeho hruď a zaznelo len chrapľavé „aaaa“ po ktorom sa zviezol k zemi. „Povedz zbohom tomuto svetu Simen a hnij v pekle na veky vekov.“ Prešla som za posteľ a vypálila ešte jednu menšiu guľu, len tak pre istotu, ak by tá predchádzajúca nebola dostatočná. Do tváre mi však udrel pach spáleného mäsa a to rozjasnilo moju myseľ a mne postupne začalo dochádzať, čo som spravila. Zabila som. Zavraždila som. A bola som so svojím dielom spokojná...do doby kedy som sa nezviezla k zemi a neodpadla. I would have kept you, forever, but we had to sever It ended for both of us, faster than a Kill of this thinking, it´s starting to sink in I´m loosing control now, and without you I can finally see. *** Neviem ako dlhú dobu som bola v bezvedomí, bola stále tma. Dívala som sa na smradľavé, ohoreté telo, po ktorom ešte v miestach, kde ho zasiahla démonská guľa poskakovali malé iskričky modrastej farby. Prvý kto mi prišiel na myseľ bol Marcus. Bolo to niekoľko mesiacov, kedy sa prišiel po tajme rozlúčiť ku mne domov, s tým, že odchádza mimo Witchwood. Bála som sa sama seba a napísala mu stručnú, naliehavú sovu, aby prišiel ku mne. Nevedela som, či ho sova nájde, či vôbec príde a ak áno koľko mu to bude trvať. Nervózne som sa prechádzala po dome, v mysli sa mi dokola prehrávala tá scéna. Napriek všetkému, som dakde v pozadí cítila chlad a ticho, ktoré prišlo jeho smrťou a do toho sa ozýval potešený hlas, ktorý tíšil moje svedomie poznámkami o tom, ako mi bude lepšie. ,,Vojdi." Odstúpila som od dverí a sklopila zrak. Začala som si nadávať, že som zavolala práve jeho. Veď to mal byť on, kto zaklopal pred hodinami na tieto dvere a s kým som si užívala v posteli. ,,No hovor. Tá sova sa zdala byť príliš naliehavá. Tak myslím, že vyčkávať..." Vošiel dnu a ja som za ním zavrela dvere trochu silnejšie akoby sa patrilo. Nabrala som odvaha a pozrela sa mu do očí. ,,Zabila som ho. Oklamal ma...bol tebou...len preto, že som sa rozhodla to úplne skončiť." Snažila som sa to hovoríť, čo najkludnejšie a pomalým krokom som sa presúvala do spálne, de stále ležalo jeho telo. Ten zápach mi už neprišiel tak hrozný, zvykla som si na neho. Zabila? Čo? Si v poriadku?" Vošiel do spálne zarovno mnou a prešiel až k telu. Pochopil. Ja som ostávala stáť opretá o stenu, hneď vedľa dverí. Jeho prítomnosť ma trochu ukludnila, no na veci to nič nezmenilo. Že sa zo mňa stal vrah. ,,To som nebola ja...viem sa predsa ovládnuť! Ja...Nie, nie som v poriadku, keď zabíjam! Pochopíš to? Ten bastard sa hral na teba! A ja som mu naivne uverila... uverila, že si sa vrátil." Hlas som nedokázala ovládnuť a preskakoval mi pod návalom emócii. Nakoniec som sa musela len zasmiať nad tým, aká som bola sprostá. Prechádzala som sa popri dverách, aby som sa nemusela pozrieť na telo ležiace za posteľou. Marcus ku mne prešiel a začal ma tíšiť, vzal ma do objatia a ja som ho silno zovrela. Potrebovala som od niekoho počuť, že nie som príšera, niekoho kto ma za niečo podobné neodsúdi. Pomohol mi odstrániť telo, vzal ho niekam...nevedno kam, a mne to bolo srdečne jedno. Simen proste len odišiel, nikdy sa nevrátil. Kým bol Marcus preč postarala som sa o spálňu, niekoľkými kúzlami odstránila ten zápach a bordel, ktorý ostal. Usadila som sa do okna a sledovala bezhviezdnu oblohu. ,,Ďakujem" Cítila som potrebu mu to povedať, pretože som nepoznala nikoho iného, kto by to pre mňa spravil. Bez množstva zbytočných otázok. ,,Trochu blbá situácia na stretnutie po takej dobe." Zliezla som z okna a prešla bližšie k nemu, predsa len si udržiavajúc odstup. ,,Možno hej. No mal som prísť skôr, už som tu dosť dlho. No musím sa priznať, že som sa bál stretnutia...vlastne stále sa bojím...no teraz som vedel, že musím prísť." Sklopil zrak a ja som nerozumela tomu, čo hovorí. Až teraz som si všimla, že sa po ceste sem ešte niekde prezliekol. Jednoduchá biela košeľa mu vždy svedčala najviac. Pôsobil tak nevinne. Napriek tomu som nevedela, či mu to vyčítať a hnevať sa na neho, že sa neozval, ale nedokázala som sa do neho vcítiť, tak ako som to nevedela nikdy predtým, pri nikom inom.,, Ostávaš tu?" Prerušila som ticho jedinou otázkou. ,,Mal by som tu ostať. Nemám v pláne niekam ísť. A hlavne, mám tu záväzky. Shirley je tehotná." Len som sa pousmiala a prešla k posteli. ,,Aha." Nič viac som mu nato povedať nemohla, pretože to znamenalo, že som prišla o oboch mužov, ktorých som kedy dokázala ľúbiť. Začala som odhadzovať z postele vankúše, pritiahla deku. ,,Asi by som si mala oddýchnuť a usporiadať si pár vecí v hlave. Nechcem ťa zdržovať..." Nakoniec ostal a svoje slová dodržal. Počkal kým som zaspala, aj keď spánok bol z mojej strany len predstieraný. Kedysi som sa tešila, že som mala všetko po čom som šla. Dnešnou nocou som ostala úplne sama. VI. Môj život musel pokračovať ďalej aj s myšlienkou, že som vrah. Nejak som poslúchla ten hlas a žila svoj život ďalej. Dobehla som prácu, dala do poriadku dom, keďže som očakávala návrat Aryi. Sem tam som večer vyrazila von s Rijanou a spomínali sme na staré časy. Jej dcéra Pandora, s ktorou som mala česť sa s ako malou démonkou zoznámiť, odišla študovať do zahraničia. Cvičila som sečné zbrane ako mi to príležitosť a možnosti dovolovali a snažila sa rozvýjať svoje ostatné démonské danosti, ktoré som pri mužoch zanedbávala. *** V to poobedie som sedela v pube, čítala knihu a len tak trávila čas sama so sebou. Ticho narušil nový zákazník a ja som odtrhnúc oči od poznámok bývalého majiteľa knihy spoznala Evana. Odkedy sa stalo to vonku, kedy sme sa dotli a hľadeli si tak úprimne do očí sme sa nestretli. Ja som ho nevyhľadávala kvôli vlastným problémom. ,,Sa ku mne nepriznávaš?" Ozvala som sa od baru, keď si odišiel sadnúť k jednému zo stolov. ,,Prepáč,nevedel som. Čítala si a nechcel som ťa rušiť." Na jeho požiadavku som sa presunula k jeho stolu. Knihu som vrátila späť do príručnej tašky, keďže klasickým taškám na plece som ešte stále na chuť neprišla. Vedela som, že v jeho prítomnosti sa nudiť nebudem a tak tomu aj bolo. Z bežných informácii o Isis, ktorá mi veľmi chýbala a neozvala sa už dlhšiu dobu, som sa dozvedela, že Evan nie je o nič múdrejší. Obaja sme tápali, či je s ňou a malou Elishou všetko v poriadku, ale skutočne sme sa nebáli, pretože Isis sa o seba postarať vedela. Akosi sa mi však dostal do vedomia znova ten hlas, ktorý deň, čo deň tíchol a mňa to prelakalo. "A ty si sa toho tak bála. Vidíš, že ti je lepšie." oči mi sčernali a rukami som chytila hranu stola. ,,Prepáč. V posledných dňoch to mám akosi mimo kontrolu." Prišlo to náhle, takže si to ani tak úplne nevšimol, keďže skutočnú premenu som ledva zadržala. ,,Ak sa chceš porozprávať, tak som tu..." Ponúkol sa a ja som si naozaj nebola istá, či sa mu zveriť práve s tým, čo sa stalo. Držal svoju ruku stále položenú na mojej. Potriasla som hlavou, ktorú som potom zložila do dlaní a zhlboka sa párkrát nadýchla. Polopravda postačí, skutočne úprimná som byť nemohla a nikdy mi to moc nešlo. ,, Ani neviem. Proste len akosi sa nedokážem ovládať. Teda tú druhú stránku - démonskú. A potom. Počujem v hlave taký hlas, ale nie som blázon!" Nakoniec som sa musela zasmiať, keď som to slovo vyslovila zdalo sa hneď omnoho reálnejšie. Vyzval ma, že môže pokračovať, ak chcem. Tak som mu povedala historku o Simenovom odchode, pričom skutočný dôvod jeho neprítomnosti vo Witchwoode som zatajila. Pravdu sme poznali len ja a Marcus. Bola som si istá, že on to ďalej nepovie a vlastne, že sa tým nebude zaoberať a celkovo mojou osobou. Jeho žena čakala dieťa. Potrebovala som si vypiť a tak som navrhla víno. Predsa len levanduľový čaj na ukludnenie skutočne nezaberal a chcelo to niečo alkoholické. ,,Ma chceš opiť, však?" Povedal pobavene a ja som privítala jeho slová, ktoré zneli tak pobavene. Snažil sa situáciu odľahčiť a ďalej sa nevypytovať. ,,Nemám žiadne nekalé úmysly." Zdvihla som dlaň do vzduchu, že mám len čestné úmysly, aj keď nikto nikdy nevie, kam sa veci môžu zvrtnúť. Vedela som však, že domov ho určite nosiť nebudem a keby sme aj zajtra nešli do práce, ministerstvo by nespadlo. Na komplimenty z Evanovej strany som si tak pomaly zvykala, ale počuť ich takto, keď som vedela, že doma nie je nikto ďalší, že sa nemusím nikomu spovedať, to padlo oveľa viac vhod. Upozornila som ho, čo zas robí a žmurkla na neho tým štýlom koketných ženských niekde v bare. ,,Nežmurkaj na mňa, lebo si začnem myslieť, že ma balíš." Usmial sa a kusol si provokatívne do spodnej pery. Radšej sme si pripili, ale ani to mu nedalo, aby ma nepodpichol. ..,,Teba by som si nedovolil podpichovať. Ale ak chceš môžem ti dať názornú ukážku toho zbalenia." Pristúpila som na jeho hru a nechala sa "zbaliť" tým Delfithockým štýlom. Mala to byť zábava a len akési podrypovanie sa. Ale to, čo som cítila bolo niečo...Vzal ma za ruku, prstom prešiel po dlani cez ruku až na krk, kde ju nechal položenú. ,,To bol krok prvý." Pritiahol ma k sebe svojim upírskym uhrančivým pohľadom a naplnil ho vášnivou túžbou, ako krok druhý, pred ktorým som musela sklopiť zrak. Ako tretie v poradí mi rukou zašiel do vlasov a ja som cítila ako si ma k sebe priťahuje. Nosom sa ma jemne dotýkal na líci a prešiel až k uchu. ,,Toto bol štvrtý, no a piaty...Len ak dovolíš." Cítila som na svojej pokožke jeho dych a mne prebehla telom jemná triaška. Oči som mala zavreté ešte odkedy som zrak sklopila pri druhom kroku. ,,Ak to má byť úplne..." Hlesla som a čakala, čo príde, aj keď sa to dalo čakať. naše pery sa spojili v bozku, príliš vášnivý na vzťah, ktorý medzi nami bol. No neváhala som a opätovala som mu jeho bozk, dokonca rukou na jeho krku som ho držala, nechcela som prestať. Ale skončiť sme to nechceli ani jeden a preto som tu musela byť ja, ktorá sa odtiahla. ,,Nepáči sa mi, že sa mi to páčilo." Ledva som to dopovedala, umlčal ma ďalším bozkom, jemne kúsal do mojej spodnej pery. Znova sme sa od seba odtiahli, no ostávali vo veľmi tesnej blízkosti. Prisadla som si tesne k nemu, dotýkali sme sa telami, vnímala som to iskrenie. ,,Už som si ťa zbalil?" Znela otázka na moje mrmlanie si o tom, kto koho zbalil. Vedel, že pre dnešný večer som len jeho a bol ochotný získať si ma pokaždé, keď sa stretneme. ,,Ešte zopár krát by som si to zopakovala." Vysúkala som so seba pomedzi bozky a naše telá už ležali na kresle. Bolo nutné to zastaviť skorej ako by sme si to rozdali na kresle alebo hore v izbe. Nebola som to ja, kto si zaslúži jeho pozornosť, cítiť jeho dotyky či vidieť jeho úsmev. Napriek tomu, že robil všetko preto, aby mi to dokázal. Zbalila som si veci, ktoré som v bare mala a odišla skorej, akoby sa to mohlo pokaziť. Nevedela som, kedy ho znova uvidím a bola som presvedčená, čím dlhšie sa neuvidíme tým lepšie pre nás. Ochladneme a možno sa znova budeme správať ako priatelia. No chýbal mi už v momente, kedy som vystúpila z dverí baru do chladnej tmy... Prekvapenie si ma našlo príliš nepripravenú na takú správu. Ostala som tehotná a otcom toho nenarodeného dieťaťa mal byť "odcestovaný" Simen. Aká irónia, čakať dieťa s niekým...ako bol on. Poznala som tie závrate a výpady na chladničku, kedy som musela uhasiť tie chute. Nehovoriac o mojich schopnostiach, ktoré začali byť ťažšie ovládateľné. Ostávala otázka, či si to dieťa nechám vziať alebo to risknem a stanem sa matkou. Vzhľadom nato, že som ostala sama a toho, čo sa deje medzi mnou a Evanom som sa tak nejak stránila, rozhodla som si dieťa nechať. Nechcela som však chodiť po Witchwoode s rastúcim bruchom a tak som zvážila, že sa vrátim na čas k Merir, k svojej mame. *** Sedela som na terase u Zlatého fénixa. Bol tu kľud a ticho, bolo málo hodín nato, aby to tu bolo narvané zákazníkmi. Sedela som pri malom stole z hrubého skla, na ňom položený pohár chladenej minerálky s citrónom. Nič alkoholické. Oproti mne na operadle stoličky sedela malá sova aja som písala krátky list Evanovi. „Drahý Evan, odchádzam na nejakú dobu preč. Ber to ako čas, v ktorom si môžeme vyriešiť svoj osobný život.“ Bol oto stručné a výstižné, no pre prípad, že by ma chcel pred odchodom ešte nájsť a ja by som tak dostala príležitosť povedať mu, čo je skutočne vo veci, dopísala som malú poznámku o tom, kde sa práve nachádzam. Nechala som sovu odletieť a nervózne šťuchala slamkou do citróna v pohári. Vrátila sa len sova, bez odpovede a tak som ostala ešte chvílu čakať. Zrazu stále predo mnou, v ošúchaných rifliach, v bielom tielku, ktorú zdôrazňovalo stavbu jeho hrudníka, aj svaly na ramenách. Bol napätý. Chcela som, aby to všetko prebehlo bez nejakých zbytočností a tak som mu venovala úprimný úsmev a ponúkla miesto na stoličke vedla seba. Zaváhal no nakoniec sa usadil a díval sa na mňa. „Čo sa deje?“ Ostávalo ticho a ja som nevedela ako by tú skutoččnosť vzal. Vedela som, že ho nemôžem oklamať, pretože ak by som sa o nejakú dobu vrátila zistil by, o čo išlo. Chytila som ho za ruku, ktorú mal položenú na stole ako gesto, ktoré ani neviem, čo znamenalo. „V podstate ... Predtým ako odišiel Simen sa stalo niekoľko vecí. A jednou z nich je, že som tehotná.“ Bála som sa jeho reakcie, mohla som čaka, že odíde, že sa na mňa neskutočne nahnevá, no on to zobral dosť dobre. „A teraz si spomeň na tú knihu a krb.“ Usmial sa na mňa, no vyprostil svoju ruku z mojho zovretia. Mlčala som a on sa ozval znovu. „A čo nato Simen? Čo čakáš odo mňa Mel?“ Tentokrát však vzal on moju ruku do svojej. Mohla som si to vysvetliť mnohými spôsobmi, no horšie bolo, že so na jeho poslednú otázku nevedela tak dobre odpovedať. Nikdy som nadtým až tak neuvažovala. „Simen to nevie, ani to vedieť nebude. Úprimne neviem, čo čakám od teba, len som chcela, aby si to vedel, aby si ma nezháňal. A potom je to aj priestor pre teba a Charlize.“ Neviem prečo som v ten večer v pube ani nepomyslela na jeho priateľku. O to viac ma prekvapila jeho reakcia, keď sa maximálne odtiahol pri zmienke jej mena. „ Kam chceš odísť?“ Spýtal sa okamžite a ja som premýšlala, či je naozaj potrebné to hovoriť. Ale keď už som bola dnes tak úprimná.,, Neviem kam pôjdem, možno pozrieť Merir a ostatných, možno sa zašijem len dakde v dome. Nechcela som sa ťa nejak dotknúť Evan...“ Neusmieval sa, bol tichý a akosi bezbranný. Možno aj ja by som taká bola, keby som pod srdcom nenosila plod Simenovej zhubnej lásky. „Nedotkla, len vidím, že si sa rozhodla. Mám to chápať tak, že ma nechceš vidieť, kým sa tvoje dieťa nenarodí.“ Díval sa do zeme a neisto zdvihol hlavu a ja som videla tvár, ktorou prechádzala tieň bolesti. Vedela som to, že to zašlo až príliš ďaleko. Keby sa len dal vrátiť čas a ja by som nikdy nepristúpila na tú hru v pube. „Nie že nechcem. Proste nemôžem, aby som si to všetko utriedila .Budem mimo všetkých tých, ktorých poznám i nepoznám, sama. To je to, čo potrebujem. Len mi sľúb, že keď sa vrátim budeš tu. A ja možno budem tiež vedieť, čo chcem.“ Uvedomovala som si, že som neskutočné náročná, že ho nechávam na mesiace tápať, že som sebec, ktorý potreboval priestor pre seba a tým ho uberal niekomu, kto ma mal rád, možno a príliš rád. „Chápem to. Len si daj na seba pozor. Ja tu budem, počkám na teba, môžeš sa spoľahnúť.“ Jeho slov som cítila, že to myslí vážne a mňa bolel ten pohľad na neho. Ubližovala som mu. Snáď by bolo aj lepšie, ak by som sa už nikdy nevracala a on by na mňa zabudol... „Uvidíme sa...“ Posledné slová nádeje z mojich úst a ja som odišla, nechávajúc za sebou rozhovor zo zmäteným Evanom. *** Bola som pripravená na odchod, no z akéhosi zvláštneho popudu som sa rozhodla prejsť sa na rozlúčku Witchwoodom, zapamätať si ako vyzerá a o pár mesiac vnímať tie zmeny, ak sa sem ešte vrátim. V blízkosti Šialenej čarodejnice som narazila na Rijanu, s ktorou sme si zašli teda na pohárik. Bola to nutnosť povedať jej, čo sa deje. Bola démon a ja som ako adalid opúšťala územie, kde som démonom vládla. Mohla to byť kludne Rijana, ktorá by si mohla začať nárokovať moje miesto. „Niekam ideš?“ Spýtala sa ma, keď som zložila menšiu cestovnú tašku pod barovú stoličku, zatiaľ čo ona objednávala pre seba vílie víno. „Nie ďakujem. Nemôžem. To je vlastne dôvod prečo odchádzam. Som tehotná...“ Bola som si sitá, že Rijana nie je z tých, ktorý sa mi vrhnú okolo krku a budú blahoželať. Poznala moju situáciu a preto radšej prešla na inú tému. Rozprávali sme sa o škole, keďže ako profesorka toho vedela veľa, skúsila som sa povyzvedať na reakcie študentov po útoku diabolusov. Prekvapilo ma, že smrť niekoľkých študentov nevyvolala extra veľkú paniku a viac menej všetko bežalo v starých koľajach. Rijane sa v manželstve darilo, napriek tomu, že dcéru už doma niekoľko rokov nemala, jej manžel – Arthen sa naučil ovládať svoje druhé ja. To mi pripomenula Marcusa a Damiena, no nič to so mnou už nespravilo. Musela som ísť, nechcela som sa tu ešte viac zdržiavať a tak sme sa s Rijanou po krátkej chvíli rozlúčili. „Akonáhle sa vrátim, vyhľadám ťa.“ Obajla som ju, aby vedela, že stále platí dohoda, ktorú sme medzi sebou mali. Ak bude s niečím problém, bola som prvá na jej zozname, na koho sa mohla obrátiť. „Dávaj si pozor Melisse.“ Zdvihla som ruku pri dverách na pozdrav a hneď za dverami sa odmiestnila do hustého lesa, kde aj cez deň vládne šero a chlad. VII. Našľapovala som na vlhký mach, vyhýbala sa zeleným konárom. Cestu som už poznala a keby aj nie, bola tu moc vládcov, ktorá každého démona musela v okolí niekoľkých kilometrov privolať. Prešla som popri kamenných múroch a vošla cez hlavnú železnú bránu siahajúcu takmer do nebies. Ešte predtým som však vystavila pre oči ostatných svoje krídla, tak ako ma to kedysi naučila Sandrah, aby vedeli kto som. Mierny úklon hlavou dvoch strážcov zvierajúcich dlhé kopije mi naznačil, že vedia kto som. Prešla som do kruhovej spoločenskej miestnosti s pentagramom na zemi a otočila sa k cípu smerujúcemu na západ, do časti východného sídla, ktoré patrilo vzduchu. Na moje prekvapenie ku mne kráčala Sandrah. Akosi sa za tie roky nezmenila, akoby ani nezostarla. „Čo ťa k nám privádza? Prišla si hľadať radu u matky ako sa postarať o dvojičky?“ Jej dokonaá schopnosť jasnovidectva ma vytáčala už pred rokmi, no teraz som myslela, že jej už naozaj niečo spravím. Vtedy som si to dovoliť nemohla. Ona hranicu svojich síl už dávno našla, ja som svoju stále hľadala. Možno by som ju čo sa do sily týka premohla, no chýbali mi skúsenosti, ktorých ona mala neporovnateľne viac. „Nechaj si svoje múdre reči pre seba.“ Odignorovala som fakt, že splietala niečo o dvojičkách a mohlo to patriť jedine mne a môjmu pomaly vystupujúcemu bruchu. Prešla som okolo nej a smerovala do svojej izby. „Lotta a Lotha budú silné démonky, no do života si prinesú aj niečo od svojho mŕtveho otca.“ Otočila som sa prudko k nej a prepaľovala ju pohľadom čiernych očí, dlane zaťaté v päste. Okolo mňa sa začal dvíhať vietor, cítila som ako mi prechádza krídlami, ako sa mi hrá s vlasmi. Vzlietla som a ona spravila to isté. Natiahla som po nej ruku, keď v tom vzduch oťažol a neviditeľná sila ma šmarila v kŕčoch k zemi. Štverala som sa zo zeme, keď sa predo mnou zhmotnila Merir. „Prchká a neovládateľná ako vietor. Skludni sa moja milá Melisse.“ Sklonila som zrak pred svojou vlastnou matkou, keď som sa postavila na nohy. Sandrah sa len v pozadí na mňa uškŕňala. „M...Merir.“ neodkázala som ju osloviť mama, keďže nikdy mi ňou skutočne nebola. Aj preto, že som sa túto pravdu dozvedela takmer po dvadsiatich rokoch vlastnej existencie. So sklonenou hlavou som opustila priestrannú halu a odišla do svojej izby. Večer ma čakalo stretnutie so všetkými štyrmi vládcami a ja som sa...ich bála. Bála som sa prítomnosti vlastnej matky. Vzbudzovala vo mne toľko rešpektu, že som musela len súhlasiť. Ak bol pre mňa otec autorita, moja matka bola pre mňa modlou, ideálom najvyššej moci. *** Nakoniec to nebolo tak zlé, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Matka mi povedala všetko o tom, ako som sa narodila a čo tomu predchádzalo. Prečo som ju nemohla spoznať skorej. Zúčastňovala som sa výcvikov démonov vzduchu a kým mi moje brucho neprekážalo tak som sa aj aktívne zapájala. Po večeroch som mala možnosť premýšľať nad tým, čo príde s narodením dievčat. Naozaj som čakala dvojičky a posledné týždne som myslela, že už nebudem vedieť ani chodiť. Mala som vybrané mená, aj keď Sandrah mi stále prízvukovala, že ich skutočné mená sú už dávno dané. Rozhodla som sa porodiť v sídle a tak ma presunuli na ošetrovňu, kde väčšinu času liečili zranenia z boja. Starali sa o mňa dve ženy s liečiteľskými schopnosťami, keďže to bol môj prvý pôrod, chceli si byť istý, že neprídu zbytočné komplikácie . Bola tichá no chladná jesenná noc. Vietor narážal do okien a na rad prišli prvé kontrakcie. Oči čierne, v rukách som zvierala plachtu a chcela som kričať. Po niekoľkých hodinách prišili na svet dve malé démonky – Nimloth a Lochnesse. Vietor sa ukludnil, ja som ležala vyčerpaním, no hrial ma zvláštny pocit, ktorý mi hovoril, že tieto dve mále démonky mi zmenia život. Ostávalo len prebudiť v sebe materský cit a naučiť sa ako sa postarať o tak malé a nevinné stvorenia. *** Ostala som so sebe rovnými ešte niekoľko týždňov, kým neboli dievčatá schopné na premiestnenie spolu so mnou, bez nejakej ujmy na ich zdraví. Arya dokonca nachystala detskú izbu podľa sov, ktoré mi posielala. Rozhodla som sa vrátiť do Witchwoodu, no kým sme sa nezabývali Evana som nevyhľadala. Vrátila som sa do práce, pre dievčatá som si zo sebou vzala opatrovateľku, ktorú mi ponúkla sama Merir. Od narodeniach Nim a Nessie môj život už nikdy nebol rovnaký a nezmenil to ani návrat do tejto diery. Spolu s nimi prišiel nový začiatok, skutočný začiatok s čistým štítom. Jedným z tých všetkých dôvodov, prečo som odkladala stretnutie s Evaom bolo, že dievčatá boli ešte príliš malé a ja som nechcela svoju pozornosť deliť medzi nich a nejakého chlapa. Kvôli nim som potlačila väčšinu túžob a obmedzila sa len na prácu, v ktorej som trávili len dve tri hodinky a ich dve. Rástli ako z vody, po niekoľkých mesiacoch sa začali plaziť po zemi a nikto im nestíhal. Byť matkou bolo unavujúce na jednej strane, no bol to najkrásnejší pocit, ktorý môže žena zažiť. A poznačil dokonca aj mňa. Všetko sa však zmenilo, keď som sa jedno poobedie vrátila z práce a z obývačky počula džavot dvoch dievčenských hláskov. Bol to šok, keď sa na mňa usmiali dve 5 ročné dievčatá s prenikavo červenými vlasmi a na ich drobných detských tvárach sa vyčaril úsmev, keď zbadali moju prelakanú. „Ahoj mami." Oslovili ma spoločne, akoby neboli jedna a jedna, ale dve tie isté bytosti. Dokonca sa na seba aj tak neskutočne podobali. „Nimloth, Nessie? Kto vám to spravil?“ Podišla som k nim a tvár každej jednej vzala do rúk a prehliadla. Začali sa chichotať a ukázali na malý flakónik. „Ani sa nehnite!“ Utekala som sa pozrieť do spálne, kde som našla otvorenú malú presklenenú skrinku s elixírmi. Nebola som si istá, či im dať rovno výprask alebo byť vďačná, že to bol len elixír rastu a nie niektorý z iných elixírov, ktorých tam bolo plno, nehovoriac o jedoch. Ešte v ten večer som im do večere primiešala protielixír, aby už viac nerástli a skrinku zabezpečila mágiou, aby ju už neotvorili. Malé slečny však ďalej rástli jedna radosť a ja som pochopila, že je to tak aj lepšie. Boli väčšie, samostatnejšie a čoskoro aj pripravené na školu. A potom, mala som konečne príležitosť navštíviť Evana. *** Aryu som nechala s dievčatami a odbehla si navečer na ministerstvo. Evan tam stále pracoval a ja som mu bola dlžná všetok ten čas, ktorý som ho nechala tápať a samozrejme odpovede, na ktoré som už poznala odpoveď. Celú cestu na poschodie som premýšľala ako mu to povedať, či by nebolo lepšie najprv len poslať sovu o tom, že som späť, aj keď to už určite vedel. Nakoniec som len silnejšie zaklopala na dvere jeho pracovne a nervózne prešľapovala. Dvere otvoril v momente, keď som zložila ruku k telu a vyzeral byť na odchode. Pracovný oblek mu nesmierne svedčal a dodával mu tak na vážnosti a pôsobil oveľa dospelejšie ako to robili len samotné črty jeho tváre. „Evan? Ak ruším, tak odídem a zastavím sa inokedy. Predsa len je už dosť hodín a ak máš dáke plány na večer, nechcem byť tá čo ich prekazí.“ Usmiala som sa na neho, aby som skryla nervozitu a ruky zasunula do vreciek džínsov. Bol prekvapený a to som sa nemohla čudovať, keďže som zrazu len tak stále pred dverami jeho pracovne. „Nerušíš. Môj plán bol taký istý ako včera a predvčerom...zavrieť to tu a ísť domov.“ Odstúpil od dverí a ukázal na kreslá vzadu miestnosti pri stole. Pokúsil sa mi azda niečo naznačiť? Automaticky som vkročila do kancelárie a sledovala ako sa zmenila. Nie moc. Ani on sa moc nezmenil, možno mal o čosi dlhšie vlasy a snáď pôsobil tak trochu unavene. „Takže hovoríš, že tvoj nočný život sa obmedzil na pobyt doma? Ako sa vlastne máš, ako sa ti darí?“ Začala som sa hneď vypytovať, celý ten čas som s ním nebola v žiadnom kontakte, neposlala mu jedinú sovu. Chcela som počuť, že je šťastný, že začal žiť svoj život, v ktorom som bola ja len súčasťou akejsi pobláznenej minulosti. „Keď si odišla nemal som chuť chodiť von. Trávil som čas v práci, doma s malou Elishou.“ Hľadel von, napriek tomu sa mi zdalo, že na jeho tvári pohráva úsmev. Je naozaj rád, že ma vidí? „Som veľmi rád, že si tu. Skutočne rád ťa znova vidím. Teraz sa pochvál ty.“ Mala som chuť ho objať a cítiť jeho vôňu po celých tých mesiacoch, no museli sme sa najprv pozhovárať a fyzický kontakt by tomu neprospel. „Vieš, je zvláštne, že ja som bola tá posledná osoba, ktorú som si vedela predstaviť ako matku. A zrazu som vedela, že mi zmenia život A aj sa stalo. Mám dve dcéry – Nimloth a Lochnesse. Sú úplne dokonalé aj keď mi dávajú riadne zabrať.“ Odmlčala som sa, pretože som nadobudla pocit, že rozprávam až moc a možno ho to ani zaujímať nebude. No pýtal sa ďalej a ja som mu sľúbila, že už nikam inam nepôjdem, že sa nechystám odísť mimo Belfirin ani Witchwood. Ako dôvod som uviedla, že dievčatá čoskoro nastúpia aj na školu. Samozrejme som mu sela dodať tú historku, keď som sa vrátila po práci domov a oni už boli malými 5-ročnými slečnami, ktoré neprestávali vďaka elixíru rásť. Mala som ž dosť tej vzdialenosti, ktorú medzi nami vytváral stôl a tak som prešla po za neho a objala ho odzadu, do ucha zašepkala niekoľko slov. Bol čas, aby sme si ujasnili aj tú asi najpodstatnejšiu vec, dnešného stretnutia. „Chýbal si mi.“ Postavil sa z kresla a otočil sa ku mne, ja som po nekonečne dlhej dobe znova ucítila jeho pery na svojich. Stáli sme tam v objatí a v tichosti niekoľko minút. Bozkami sme sa snažili dobehnúť všetok ten zameškaný čas. „Chýbala si mi. Už mi neutekaj.“ S jasným vedomým toho čo chcem, som mu sľúbila, že už nikam nepôjdem, nie len z vlastného rozmaru. Nakoniec sme odišli do baru, kde sme si povedali všetko to, čo sa udialo za posledné obdobie v živote nás oboch. Jedného rána, keď som spolu s dievčatami raňajkovala a oni mi rozprávali o svojich zážitkoch, ktorých bolo neúrekom a ja som sa len čudovala, kedy to všetko stihli povystrájať, na okne sa ozvalo klopanie. Dve biele sovy zvierali v zobáčikoch obálky s pečaťou miestnej školy. Na Belfirin som ich zahlásila už rok dopredu a teraz prišiel čas, aby začali skutočne študovať. Obe boli prijaté do fakulty Estrellis, tak ako som kedysi k E-čkam patrila ja. Po výdatných raňajkách, ktoré aj tak vo väčšom množstve skončili na ich pyžamách som vzala obe na nákupy. Prútiky, knihy a všetky možné pomôcky k štúdiu. Dostali na výber, či chcú ostať bývať doma a každé ráno dochádzať do školy alebo ostanú bývať vo fakultnej klubovni. Niekedy som ich nevidela niekoľko dní, inokedy strávili väčšinu víkendu doma. Musela som sa vždy zasmiať, ako vážne brali nosenie školského habitu a ako im to dodávalo na dôležitosti. Isis za tú dobu, čo som bola preč dokončila svoj dom. Lepšie by bolo nazvať to vilou alebo rančom, ak by tam chovala dobytok, kone a podobné veci. Pozemok bol obrovský a verím, že v záhradách by sa nejeden návštevník stratil a taktiež samotný dom bol veľkým bludiskom plným chodieb a vkusne zariadených miestností. To popoludnie sme sa tam s Evanom vybrali k nej na návštevu. Jedna polovica domu patrila Evanovi, ktorý tam trávil svoj voľný čas, kým som bola preč. Odkedy som sa však vrátila do jeho života, zvykol prespávať aj u nás, ak dievčatá ostali v škole. Poctivo sme dobehli zameškané a ja som si vychutnávala jeho prítomnosť. Dospievala som a nekonala som už impulzívne, boli tu Nimloth a Nessie, pre ktoré by som spravila všetko a bol tu Evan, ktorý ma držal nad vodou a upokojil, ak som niečo posrala. Terasa bola vydláždená, v strede veľký slnečník, pod ktorým sa v tieni skrýval ratanový nábytok. Stôl a niekoľko pohodlných stoličiek. Isis sedela skrytá v tieni, v ruke pohár krvi a bolo vidno, že si užíva chvíľu voľno od richtárskych povinností. Pustila som Evanovu ruku, pretože som si uvedomila, že Isis o nás vlastne nevie. Ja som jej o nás dvoch nepovedala a Evan sa jej s tým tiež nezmienil. Ešte predtým, ako sme jej dali na vedomie, že sme tu, som sa zastavila a naklonila k nemu. „Myslíš, že je správny čas povedať jej to teraz? Postaviť ju pred hotovú vec?“ Premkol ma pocit pochybností, ale samotný Evan ma ubezpečil, že to bude všetko v poriadku a sám jej to povie. Napriek tomu som bola odhodlaná tváriť sa, že sa nič nedeje. Podišla som k Isis a na privítanie som ju silno objala. Nevideli sme sa rok ak nie dva. Čas strašne letí no ona sa ani len nezmenila. Stále jej dokonalá bledá pokožka, prenikavý pohľad upírskych očí, akurát vlasy mala dlhšie. Spomínali sme na staré časy, dozvedela som sa, že je znova s Mattom spolu a všetko je v poriadku, hovorila som jej o svojich dcérach... „Vy dvaja, nechcete mi povedať prečo po sebe tak pokukejete?“ Prebehla pohľadom ako po mne tak po Evanovi. Zvierala som pohár s chladenou minerálkou a dívala sa na jeho dno. Asi sme svoju lásku nedokázali len tak skryť a pred Isis sa naoplatilo ani len sa o to pokúsiť. Evan sa prisunul ku mne so stoličkou, vzal ma za ruku. Cítila som ako sa mi dlane potia. Chcela som niečo povedať, ale Evan ma predbehol. „Melisse a ja sme spolu.“ Povedal to v jednej vete a ja som hľadela Isis do tváre hľadajúc známky hnevu či radosti. Zamračila sa. „Ako dlho? Prečo som o tom nevedela?“ Tentokrát som už nemala odvahu povedať nič, pretože to trvalo roky, aj keď s prestávkami len pár mesiacov. „Už nejaký ten mesiac. Aj keď Melisse mi dala zabrať a nechala ma čakať dosť dlhú dobu, kým sa rozhodla.“ Zasmial sa a ja som sa tiež usmiala. No úsmev na perách mi zamrzol, pretože Isis sa neusmievala, mračila sa na nás a spustila spŕšku nepekných slov o tom, ako sme si to dovolili, nič jej nepovedať, o tom, kam zmizla z jeho života Charlie... To bolo posledné, čo som potrebovala počuť, aby som sa zdvihla a ospravedlnila sa k odchodu. Odišla som, no Evan ostal. Chcel jej to všetko vyrozprávať, no ako som sa na druhý deň dozvedela, skončil oplieskaný o múr domu vďaka jej schopnostiam. Paradoxne som si mslela, že práve Isis bude tá, ktorá sa s nami bude tešiť, keďže ako démon som to nemohla očakávať od jeho rodičov. Všetko sa však mení... Deti rástli, chodili do školy, mali svojich kamarátov. Doma mali vždy, čo potrebovali ak bolo niečo treba, kúpilo sa. Ale nemali tam niekoho, kto sa nazýva matka. S pocitom, že už sú veľké a majú všetko potrebné k životu a štúdiu som svoj čas venovala Evanovi a práci. Na oplátku môjho šťastia som zanedbávala vlastné dcéry a tak som sa nemala právo diviť sa, keď Nessie opustila naše sídlo. „Kam si myslíš, že ideš mladá dáma?“ Spýtala som sa po menšej výmene názorov medzi mnou a vlastnou dcérou, keď nad mojimi slovami len kývla rukou a začala kráčať preč od domu. „Tam, kde pre niekoho niečo znamenám a tam, kde si moju lásku nekúpia za iriny. S bohom, mama. “ Až jej posledné slová mi otvorili oči a uvedomila som si, čo všetko som posrala a že som si znepriatelila vlastnú dcéru. Kráčala som pomalými krokmi v jej stopách, sledujúc vyšitý ornament nad ľavou lopatkou jej kabátu. „Tak si len choď Nessie. Pozor na bubákov.“ Bola som presvedčená, že ten večer sa vráti, prinajhoršom najbližší víkend je doma.... Bol to celý rok, čo sa mi neukázala na oči a ako som sa po jej návrate dozvedela, trávila čas v pube, u krstnej Dee či s Rose – jej najlepšou priateľkou. Vedela som, že je v poriadku, to som cítila no nič viac mi nechcela povedať ani Nimloth. Nejakú dobu som si myslela, že nebyť Nimloth a jej rozmaznanej povahy, tak odíde tiež, ale bolo asi pod jej úroveň spať v ošumtelých izbách pubu. Oficiálne sme s Evanom boli už tri roky. Nikdy som nebola na darčeky a poväčšine som všetky tieto udalosti akosi držala mimo svoju hlavu, ak nerátam narodeniny a Vianoce, na ktoré som vždy niečo pripravila, aspoň pre deti. Stretli sme sa pri jazere, čo bolo akési naše miesto. Nevedela som, či som tu správne, keďže v sove Evan nepísal konkrétne miesto, kam za ním prísť. No nič lepšie mi nenapadlo, tak som sa len nechala viesť intuíciou. Dívala som sa na jazero, sledovala malé vlnky, ktoré vytváral slabší vietor. Pocítila som jeho ruky na mojich bokoch a dostala som pusu na krk. „Deje sa niečo?“ Vlastným telom mi bránil otočiť sa, tak som chcela zistiť o čo ide. Mohol prísť kľudne k nám domov, nemuseli sme sa takto stretávať vonku. „Práve tu som sa do teba už to môžem povedať bez váhania, strachu - zaľúbil Tu som ti dal prvý bozk, tu na tomto mieste sa toho stalo veľmi veľa. A sú to presne tri roky, čo sme spolu.“ Cítila som, že jeho zovretie sa uvoľnilo a tak som sa s vyjaveným pohľadom na neho pozrela. Hádzal na mňa ten pohľad, ktorý prezrádza radosť a túžbu a ja som sa cítila skorej zahanbene. „To je doba! Však mi odpustíš, že som o tomto výročí akosi...netušila?“ Uhrala som to tak trochu na bezbrannosť a mal tomu dopomôcť aj ten anjelikovský face, ktorý mi nikdy dobre nešiel. Ustúpil bokom a prihovoril sa niečomu, čo bolo za ním a potom sa s úsmevom pozrel na mňa.Ten som síce nevidela, lebo som sledovala malé čierne klbko, ako sa naťahuje a pomalinky cupká k nám. „Viem, že to nie je nič extra, ale je pre teba. Je tvoja a bude mať za úlohu strážiť mi ťa a brániť, keď s tebou nie som alebo nebudem môcť pri tebe byť.“ Učupila som sa a natiahla ruku smerom k malej šelme. „Moja?“ Vzala som ju na ruky a dlaňou prechádzala po tom hebkou kožúšku. Tíško zapriadla. „Ďakujem, To si naozaj nemusel.“ Až teraz som si uvedomila, že síce som sa mu priznala, že som na toto celé zabudla, ale nič pre neho nemám a že musím pôsobiť, že sa o náš vzťah nezaujímam. Len to celé pre mňa bolo vždy akosi zbytočné. No týmto darčekom som pochopila, aké to musí byť krásne, keď niekoho prekvapíte. Keďže šelma nemala meno, začali sme riešiť aké pohlavie to vlastne je a nakoniec sme prišli k záveru, že ide o chlapa. „Zlato, prepáč. Ale dneska budem premýšľať nad iným chlapským menom ako je to tvoje...“ Zasmiala som sa a vybrali sme sa domov. Malý Damon, ako som ho neskôr pomenovala mi začínal byť na rukách ťažký a tak som ho nechala Evanovi, aby mi ho doniesol až domov. Damon rástol rýchlo, Elebereth povedala , že ide o pumu a Evana som poverila, vlastne nie on sa sám ponúkol, že s ním bude trénovať, aby z neho nevyrástla len krvilačná šelma, ale aj môj ochranca. Napriek jeho snahe, som mala vlastnú teóriu ako ho vycvičiť a tak z Damona vzniklo aj niečo ako môj osobný maznák, čo vždy Evana vytáčalo. Rosalie bola najlepšia kamarátka Lochnesse. Spolu trávili skoro všetok čas a dokonca mala už u nás aj izbu, v ktorej spávala. Bolo to správne dievča, obľúbila som si ju veľmi rýchlo. No oveľa radšej ju mal Evan a mali spolu zvláštny kamarátsky vzťah a rozprávali sa spolu o všetkom. Okrem iného to bola aj adoptívna dcéra Isis a Matta. Lenže z akéhosi dôvodu o Isis už nebolo nejakú dobu počuť a ja som posledné dni badala, že Evana niečo trápi. Pôsobil zamyslene a trochu smutne. Nakoniec z neho vyšlo, že sa rozprávali s Rose o tom, aké to má doma. Tí dvaja ju odsunuli na vedľajšiu koľaj, takže som chápala, prečo trávi toľko času u nás. „Vieš, premýšľal som. Čo by si povedala nato, keby sme si Rose adoptovali? Ty a ja...“ Táto jeho myšlienka ma prekvapila, ale na druhej strane bolo to logické. Ak sa jej tam kde mala doteraz domov nedostávalo to, čo by malo a tu mala všetko, prečo nie? Bola tu skoro ako doma, s dievčatami si rozumela a v neposlednom rade z nej bol aj démon. Zato schytala Nessie dobrú hubovačku, keď som to zistila. Bláznivé dievčatá si vymenili krv a Rose ako obyčajný človek, ťažko spracovávala krv démona. A tak silného, ak hovoríme o potomkovi adalida. Ďalší dôvod, mať Rose blízko pri sebe. „ Nie je to len na mne. Sú tu ešte dievčatá, aj keď verím, že s tým súhlasiť budú, musím sa ich nato spýtať.“ Ešte sme sa o tom nejakú dobu bavili, potom som šla za dievčatami. Všetko dopadlo dobre a prebehlo to skutočne rýchlo. Rose patrila do rodiny a bola našou dcérou do týždňa. Vyzeralo to, že začíname byť skutočná rodina. *** Ak to začínalo v mojom osobnom živote vyzerať nádejne, ani som len nečakala, že úspech ma postretne v práci. Ešte som si stále poriadne nezvykla nato, že mám doma ďalšiu dcéru, keď ma v práci čakala správa od Ronky. Terajšia vlastne už bývala ministerka Shirley odišla do Francúzska a paradoxne som dostala ponuku na jej miesto. Paradoxne preto, že ma menovala svojou nástupkyňou, napriek tomu, čo som prežila s jej manželom. Celé doobedie som presedela vo svojej kancelárii Oddelenia RPG záležitostí a premýšľala nad tým celým. V prvom rade sa ma tá správa o jej odchode dotkla. Nie kvôli nej, ale kvôli Marcusovi. Plne som si uvedomovala, že to čo bolo, je dávno za nami, no naposledy som ho videla zoči voči, keď som zabila Simena. Neprišiel sa ani len rozlúčiť a nenechal mi ani jeden odkaz. Asi to tak bolo lepšie. Ďalej som sa musela vysporiadať s tým, čo všetko by moja nová práca obnášala. V konečnom bode, som sa odmiestnila priamo k hradu a s Ronkou sme podpísali dohodu. *** Domov som sa vrátila až neskoro večer, Evan ma už čakal v posteli. So zmiešanými pocitmi som zo seba len zhodila pracovnú uniformu – zúžené tmavomodré sako, bledomodrú blúzku s krátkym rukávom, tmavomodrú sukňu nad kolená, silonky a čierne topánky na opätku a ľahla si do postele. „Deje sa niečo?“ Samozrejme, že si to na mne všimnúť musel, pretože som nemala energiu nazvyš pretvarovať sa. „Som v poriadku. Len som sa musela po ceste z práce zastaviť ešte na hrade, stretla som tam Nessie a zdržala som sa u Ronky.“ Ani som sa nemala kedy zastaviť za Nessie a spýtať sa ako dopadol jej tréning s odmiestnením. V tejto neskorej hodine už určite spala. „Mladá niečo vyviedla?“ Musela som sa usmiať, pretože to asi z tých následností vyznelo, no pravda bola, že som tam nebola kvôli dievčatám, ale kvôli sebe. „Dnes ráno ma v kancelárii čakala obálka a v nej sa písalo o mojom novom mieste. Samozrejme ak budem súhlasiť. Prebrala som ministerské kreslo.“ Povedala som to zľahka, no nechcela som do toho ťahať Marcusa, tak som len naznačila odchod Shirley. Nechcela som mu nijak ublížiť, no stalo sa aj tak. Pospájal si jedno s druhým a výsledkom bola len strohá gratulácia po ktorej sa odobral do kúpeľne. Neváhala som ani sekundu a nasledovala ho. „Mrzí ma to...Evan.“ Ako som mu mala vysvetliť, že nie som smutná, lebo Marcus odišiel? Evan bol pre mňa všetkým, len nemohol chápať, že s Marcusom sme ostali priatelia a on sa ani len nerozlúčil. Nikdy by som mu v ničom nebránila, určite by som ho neprosila, aby ostal. Žili sme obaja svoj vlastný život. „Neviem, či chcem ešte niečo počuť.“ Uhýbal mi pohľadom a tak som prešla až k nemu. Mal na sebe tielko a nohavice na spanie, ktoré pomedzi to ticho a pár slov vymenil za uterák. „Ostali sme priatelia, veľmi dobrý priatelia a myslela som, že si zaslúžim aspoň slovo na rozlúčku. To je asi všetko, čo by som ti k Marcusovi povedala. Aby som ti vysvetlila moje nadšenie, ktoré prekrylo azda sklamanie a smútok.“ Nevedela som, čo iné nato povedať, no nemohla som ostať ticho. Lepšie pravda ako lož alebo polopravda, ktorá by určite vyšla najavo. Zdvihol ku mne svoje oči a ja som držiac jeho ruku cítila to napätie. „Povedz mi pravdu. Ľúbiš ho?“ Tá otázka zastavila všetky myšlienky v mojej hlave a ostala tam visieť len tá jediná otázka. Ticho vypĺňalo miestnosť no dostala som sa až k podstate. „Nie. Marcusa viac neľúbim.“ Možno som ho ľúbila v minulosti, aj keď tu bola jeho manželka a Simen. Utekala som v začiatkoch pred Evanom, práve preto, že som sa bála, že mu nebudem môcť dať to všetko, čo mi dával on už vtedy. No dala som nám šancu a na Marcusa zabudla. Napätá atmosféra bola razom fuč a ja som sa ocitla v jeho objatí. Potreboval to počuť, aby sa uistil a ja som sa uistila tiež, že pre mňa je už len jeden. Evan. Na druhý deň som bola vymenovaná za ministerku a začala si prenášať veci do novej ministerskej kancelárie. Bola to moja prvá veľká verejná udalosť, na ktorej som bola ako ministerka. Išlo o Vianočný ples a povinnosťou boli masky. Nahodili sme sa s Evanom ako srdcová kráľovná a srdcový kráľ. Zábava bola v plnom prúde, hudba hrala a všade bolo rušno, keď sme prišli. Pripojili sme sa k Elbereth a slečne Nyktes, novej profesorke transfigurácie, potom čo Naomi „odišla“. Zoznámanie, zbežná konverzácia, sem tam smiech pri poháriku vína. Všetko išlo ľahko a príjemne, kým moju pozornosť neupútala moja dcéra. Väčšinou som nevycítila démona, keď sa mení, ale bola to moja dcéra a bola niekde v mojej blízkosti, takže moje oči samovoľne sčernali. „Ou...“ Opustila som našu štvoricu a začala sa predierať tancujúcimi študentmi ku dverám, kde sa skŕčala Nimloth. Na sebe mala masku Jokera a nebyť jej vlasov ani ju nespoznám. „Si v poriadku?“ Dotkla som sa jej ramena a bola som si istá, že tie pocity šli priamo od nej. Celá horela. „Ma...ma...mami. Pomôž mi, prosím. Asi som chorá alebo...ja neviem.“ Začala sa priamo predo mnou meniť, najprv na mňa hľadeli čierne oči, chvíľu nato sa z chrbta začali drať krídla a ako som ju držala za rameno cítila som, ako sa jej mení stavba tela. Stávala sa démonom. Mimovolne zdvihla ruku a obrus neďaleko od nás vzplanul, takže sme mali hneď názornú ukážku, aký živel si ju vybral. „To je v poriadku Nim, meníš sa na démona. Len to nepotláčaj. Sľúb mi to zlatko.“ Bojovala s tým, jednu chvíľu to vyzeralo, že je všetko v poriadku, potom miestnosť preťal jej výkrik. Začala byť drzá a podráždená, čo iného čakať. Okolo nej vyletovali malé iskričky. „Nebráň sa Lotha!“ Použije jej meno, démonské meno. To, o ktorom jej ešte dávno hovorila Sandrah. Teraz to konečne chápe, čo tým myslela. „To všetko kvôli tebe!“ Spontánne sa začala vznášať a schytala som prvú dávku ohnivých plameňov, ktoré jej vyšlahli z rúk. Chytila sa mi sukňa a stihla som ju zahasiť až niekde pri kolenách. „Máš šťastie, že sa viem ovládať aspoň trochu a nezapálim ťa celú moja milá.“ Znela tak presvedčivo, že som sa jej to chystala uveriť, keby to však nebola jej prvá premena. A tak som len čakala kedy to všetko vypustí von a pod vplyvom vyčerpanosti padne dolu. No akosi mi dochádzala trpezlivosť a tak som k nej vyslala prúd vzduchu, ktorý ju odvial k náprotivnej stene a ja som vzlietla tiež k nej hore. Držala som ju za ramená, stále zatlačenú k stene. „Naozaj trefné Lotha, ale už to stačí, nevieš sa ovládať ani zďaleka. Ak mi to chceš dokázať, tak sa premeň späť.“ Rozprestrela som krídla, tak aby nikto nevidel, čo sa v skutočnosti odohráva. A potom som nechcela riskovať zdravie ostatných bytostí v hale, ktoré by mohli vďaka Nimlothinmu hnevu vzplanúť ako slamené bábiky. „Nevzdám sa Melisse, budem tvrdo trénovať a budem lepšia ako ty...“ To som jej brať nechcela a tak som len začala svojou silou, silou adalida zatláčať jej démona späť. Nepotrebovala som doslovne fyzickú silu, no stálo ma to dosť energie, skrotiť jej démona. Keď som cítila ako jej telo ťažkne, zniesla som sa aj s ňou k zemi. Až vtedy som si uvedomila, že na nás zíra niekoľko mladých študentov. „Predstavenie sa skončilo!“ Vyhľadala som Evana s Nim na rukách a nechala som ho, aby ju vzal domov. Ja som ich nlen nemo nasledovala. Nimloth prespala v horúčke celú noc, no ráno keď sa prebrala bola už v poriadku. Väčšinu z toho celého si nepamätala tak som jej len zbežne vysvetlila, čo sa včera udialo. *** Medzi Nim a Nessie sa niečo stalo a ja som to badala čoraz viac. Na námestí sa konali trhy a tak som tam po nákupoch zaskočila na pohár vareného vína a prezrieť si, čo všetko ponúkajú v stánkoch. Pri jednom som natrafila na Nessie s malým škriatkom, ktorý nevyzeral ani trochu nadšený z toho, že tam musí byť. Vraj išlo o domácu úlohu zo SOZT. Pozvala som si dcéru na pohár niečoho teplého a bolo to dobrým znamením, že prijala. Kúpila som nám obom medovinu a prešli sme sa ku klzisku. "Dúfam, že som ťa nevyrušila z rande s tým tvojím duchom." Chcela som si z nej spraviť srandu, keďže som sa nad tou správou o Reidovi stále akosi nepreniesla. No nechcela o ňom hovoriť a opatrne sa spýtala na Nimloth. Povedala som jej, čo všetko sa stalo a snažila sa to odľahčiť a nespraviť s Nim skorovrahyňu vlastnej matky. ,,Mne ide o ňu...psychicky. Ako..čo..nechápem to." Hovorila to tak ustarane, že mi jej bolo až ľúto. No nemohla zato, čo sa Nimloth stalo a nijak sme to zmeniť nemohli - ani jedna z nás. ,,Sme démoni Nessie a čaká to každého jedného z nás. Nie je to príjemné, nebolo to príjemné ani jej, ale poskytuje ti to možnosti, kopu možností. Nim ma v daný okamih neznášala, vynila ma z toho, že si tým musí prejsť. Ale páčilo sa jej to a bude sa to páčiť aj tebe. Len sa budeš musieť svoju stránku naučiť ovládať." Sledovala som mladú študentku ako sa pokúšala o niečo, čo malo pripomínať korčuľovanie, no potom som sa pozrela späť na dcéru. Teplá medovina mi ešte stále ohrievala studené ruky. ,,Ja ti neviem..Nechcem si tým prejsť. Nie po tom čo ona zažila. Ja ani neviem ako sa k nej správať po...tom." Dopila svoj pohár a hodila ho kamsi za seba. Vietor ho však sfúkol na klzisko a čakala som kedy na neho narazí ta malá študentka a spadne. Radšej som sa otočila k Nessie. ,,Jednoducho buď jej sestra ako si bola doteraz." Pritiahla som si ju k sebe a po dlhej dobe som z jej strany začula slová, ktoré má v ten večer hriali najviac. "Mám ťa rada mami." Ešte sme sa chvíľu rozprávali pri klzisku, no začínala byť naozaj zima a pomaly aj tma.Tak sme sa vybrali domov a ja som prežila najkrásnejšiu časť dňa práve s Nessie po ceste domov, kedy sme sa držali spolu za ruky. *** Netrvalo to ani tak dlho, kedy premena prišla aj k Nessie. Z práce som sa vrátila unavená a ležala som v spálni na posteli. Pôvodne som sa chcela ísť prejsť k jazeru, že možno narazím na Evana, ale zmohli ma driemoty. Ešte keď som sa vrátila domov som počula v kuchyni upišťané hlasy dvojičiek a keď som začula rinčanie skla len som prekrúcala očami. Mohli sa hádať aj iným spôsobom ako po seba hádzať taniere alebo čo to tam dolu predvádzali. Zmohol ma spánok a prebudila som sa až na buchoty v obývačke a v neposlednom rade na ten pocit, aký som mala pred nedávnom pri Nimlothe. Zbehla som dolu po schodoch a uvidela som tie dve, premenené na dsvojich démonov, ako si dokazovali ktorá čo dokáže. „HEJ VY DVE! Lotha, Lotta okamžite sa skľudnite.“ Zo strany Lochnesse teraz momentálne pod nadvládou Lotty to bola len ignorácia a skôr sa sústredila ako zmraziť tú guľu vody a hodiť ju po jednej z nás. „Ukludniť sa? Kdeže, zábava práve začína..musím využiť to, že Lochnesse je v tomto stave prvý krát a ja už druhý.“ Samozrejme, že Nim mala tú výhodu, že to nebola jej prvá premena a sama si to uvedomovala, no Nessie si na prekvapenie viedla veľmi dobre. Mohla som vidieť, že ovláda vodu – tak ako jej otec a trochu som jej to pripomenula, keď som im o Simenovi už povedala tak málo. Vzhľadom nato, že som u nich mala väčšinu dňa minimum rešpektu tak to platilo aj teraz. Bola som pripravená vyšmariť obe von, keď sa Nessie zviezla k zemi a jej krídla sa stiahli a oči pomaly bledli. Nimloth v momente kľačala pri nej a niečo si šepkali. „Dnes ti to šlo lepšie. Teraz choď pripraviť posteľ a ja tam Nessie odnesiem.“ Učupila som sa pri nich a dívala sa na unavenú tvár ako jednej tak aj druhej. Nimloth si niečo zamrmlala o tom, že ona so sebou spokojná nie je. Bola na seba až moc prísna. Nasledovala som ju hore schodmi a uložila mladšiu do postele. Bola som presvedčená, že to puto, ktoré je medzi nimi, ten protipól vody a ohňa sa o ne postará a všetko bude v poriadku. Vrátila som sa z práce a v kuchyni som narazila na večarajúcu Nessie. Len predo mnou sklopila zrak do taniera a pichala vidličkou do cestovín. ,,Ahoj Nessie." Položila som si na stoličku k nej kabelu s pracovnými dokumentmi a dala jej pusu do vlasov a išla si spraviť kávu. ,,Mami...ja." Pozrela som na jej chrbát, hlavu mala stále v tanieri. Niečo sa dialo, o tom som bola presvedčená, tak som si sadla oproti nej a čakala, čo z nej vylezie. Ťahala som to z nej ako z chlpatej deky, ale nakoniec sa priznala. ,,Som tehotná." Takmer som ti slová prepočula, ako ticho to povedala a zrak znova sklopila do taniera. ,,Tak fajn." Nevedela som, čo jej nato povedať. Vynadať jej, aby znova utiekla? Dať jej dodatočnú prednášku o tom, čo je to sex a ako zabrániť tomu byť tehotná? "Ty mi nevynadáš? Len obyčajné fajn?" Asi som jej mala povedať niečo nepekné, ale na situácii by to už nič nezmenilo. Bola tak mladá, len niekoľko týždňov bola šiestačkou. ,,Neviem, čo iné ti nato povedať. Na veci to nič nezmení." Pokrútila som hlavou a odpila si z horúcej kávy. ,,Žiadna prednáška o tom ako som nezodpovedná? Alebo že si mám zbaliť veci a pošleš ma bývať inde?" Bola naozaj prekvapená, dokonca zabudla na vidličku s ktorou sa doteraz pohrávala. ,,Pozri Nessie, je to tvoj život a ty o ňom rozhoduješ. Ak si ho chceš tak rýchlo zničiť je to tvoja vec. Ja ako tvoja matka pri tebe stáť budem a potom. Raz si už mimo domova bola, myslím, že nám to stačilo všetkým." Na čele sa jej zjavila vráska od toho ako sa na mňa mračila. Mohla som vedieť, že povie niečo, čím sa ma dotkne.,,Aha, takže ty si s nami tiež zahodila svoj život." Musela som jej to vyvrátiť, pretože to pravda nebola. Ona a Nimloth boli pre mňa všetkým, dcérami, ktoré mi zmenili život od základov a na ktoré nedám dopustiť. Uľavilo sa jej a ja som pochopila, že si to dieťa chce nechať. Nebránila som jej v tom a ani som sa na nič viac nepýtala. Nechcela som vedieť, kto je otec, keďže naposledy sa pri jej boku pohyboval duch. Stačilo mi, že za mnou s tým prišla a povedala mi to. Väčšinu roka som ťažko pracovala, pretože to bolo pre mňa stále niečo nové. Sem tam nejaká konferencia a samá papierovačka. A tak sme sa rozhodli s Evanom spraviť si výlet a vzali sme si obaja dovolenku. Veľmi súrne pošty mi sekretárka zasielala priamo do Mexika. Vlastne sme sa tam až tak dlho nezdržali. Na piaty deň ma po ceste z obchodu zastihla silná vízia. Videla som masky, bytosti v maskách, ktorý obklopovali Belfirin ako ťažké tiene. Jedna z nich sa odpútala od ostatných a smerovala ku mne. Dotyčný si dal dole masku a na mňa sa škerila Simenova tvár, čo som nechápala, pretože bol dávno po smrti. Zastavila som svoje videnie, pretože beztak mi bolo v 40 stupňovom Mexiku zrazu zima a telom mi prebiehali triašky. Zašla som do najbližšej uličky, presvedčila sa, že ma nikto nevidí a odmiestnila sa priamo do apartmánu, kde som začala baliť. Počas toho som zmätene vysvetľovala Evanovi, čo sa stalo. Do hodiny sme boli doma vo Witchwoode, kde vládol kľud a ticho. Stihli sme to. Doma boli všetky dcéry a jeden chlap - Christopher, ktorému sa inak hovorilo aj veľmi blízky priateľ Rosalie. Keď sme im to povedali, ako prvý zareagoval. Niekde tam na Sibíri o nich počul a dokonca na nich aj narazil. Boli vraj príliš mocní, aby ich porazili a mali zvláštnu schopnosť ukradnúť schopnosti. Začali sme sa teda pripravovať na ich príchod, ktorý však nikto nevedel, kedy bude. Dievčatá spoločne ukončili školu a Nessie ako dar ku kvalifikovaniu sa porodila krásnu malú démonku. Pomenovala ju Lachtanne a zo mňa sa tak stala babka. Skutočne mi trvalo dlho, kým som si nato zvykla. Dom jej príchodom zvláštne ožil. Na obed som sa vybrala domov a takmer doslovne som vo dverách zakopla o veľký cestovný kufor. Vybehla som hore na poschodie, aby som zistila, kto je doma a kto sa vlastne chystá odísť. V jednej z izieb som narazila na Nessie aj s malou v náručí, pri nohách jej ležala ešte jedna menšia kabela. ,,Kam odchádzaš?" Začala sa nervňozne prechádzať po izbe a tíšila malú Lachtanne, ktorá revala na plné hrdlo. Nakoniec jej strčila do úst fľašu s mliekom. ,,Ako si nás mohla klamať? Celý čas si nám nepovedala o otcovi ani ň a to málo si klamala. Čo si mám o tebe akože myslieť? Som zvedavá, čo nato povie Nim, keď sa to dozvie." Kričala a na mňa snažiac sa prehlučiť malú. Nechápala som, o čom to hovorí a čo sa mi vlastne snaží povedať. Ale neostávalo mi povedať nič iné ako pravdu. Bohužiaľ nato nedošlo, pretože sa ozval detský hlások. "Kto je Simen?" V rukách mojej dcéry sa zrazu objavilo 4-5ročné dievčatko a škerilo sa na nás. Vyvaľovala som na ne od dverí oči a ohriakla Lochnesse. ,,Čo si to do pekla spravila?!" Elixír rastu. Prečo si mi Ardelysky všetko tak zjednodušujeme? VIII. Ten pocit, že sa niečo so mnou deje a to niečo bude podľa všetkého tehotenstvo som už tak trochu spoznala pred takmer dvadsiatimi rokmi. Teraz to prišlo zas. Najprv som sa bála toho, ako Evan túto novinu prijme, no radosť v jeho tvári, že bude otcom a všetky tie veci okolo toho. Neviem kde sa vo mne nabral ten pocit neistoty. Mohla som byť tak v štvrtom - piatom mesiace, keď sa jedného dňa, vlastne bol už večer, Evan stále prechádzal v obývačke. Bol kľudný a predsa nervózny. Sedela som na pohovke, oddychovala po práci, ktorú som bola rozhodnutá robiť aj do pôrodu, len aby som nemusela trčať doma a zblázniť sa od nudy. Pozorovala som ho so zamyslením, pár krát sa mi zdalo, že už ide niečo povedať a zas ten pohyb, keď si rukou prešiel po brade, akoby silno premýšľal, jemná vráska na čele, keď sa mračil. Zrazu stál predo mnou, chytil ma za ruku a ťahal ku krbu (presne k tomu, pri ktorom sme sa pred rokmi, keď sme ani jeden nemali tušenie, že tu raz budeme stáť dvaja a čakať spolu dieťa, dohadovali, kto bude akým rodičom). Kľakol si a díval sa mi do očí. ,,Milujem tvoje oči, pretože mi povedia viac ako tvoje ústa, milujem tvoje ústa, pretože vlastníš najkrajší úsmev, milujem tvoje ruky, pretože pri ich dotykoch viem, že som v bezpečí, milujem teba, pretože si všetko, čo mám. Melisse Ardelys, staň sa mojou ženou." V ruke držal otvorenú malú krabičku, v ktorej sa leskol čierny kamienok v tvare srdca na jemnej striebornej obrúčke. Jeho slová mi vzali dych a tak som na neho len zízala a snažila sa pochopiť, čo sa vlastne stalo a čo mám povedať. Slová vykĺzli akoby samé. ,,Budem tvojou ženou Evan." Jeho tvár rozžiaril úsmev, zrazu sme boli v objatí a naše pery sa spojili vo vášnivom bozku. „Kedy si sa vrátil?“ Spýtala som sa ospalo. Nebolo veľa hodín alebo som možno len mala pocit, že som spala tak krátko. Tehotenstvo ma zakaždým počas dňa natoľko vyčerpalo, že som do postele lahíňala už polomŕtva. No v ten večer som zaspávala so zvláštynm pocitom a sama. Evan sa natočil ku mne a znel neskutočne unavene a díval sa na mňa veľmi vážne, až ma to desilo. Čakala som, že vyrukuje z historkou, ako ho niekto zatiahol do nejakého podniku a on sa díval na iné ženy, no to čo povedal bolo oveľa horšie a nedalo sa natom ani trochu zabaviť. „Neskoro v noci láska. Prišli včera a...zaútočili.“ Ak som sa s ním doteraz bavila len v polospánku, teraz som mihom sekudy mala jasnú myseľ a ako mi to moje rastúce brucho dovolilo som sedela natočená k nemu. „Divizia? Ako...? Koľko ich bolo? Sú všetci v poriadku?“ Vyletelo zo mňa niekoľko otázok naraz a musela som si skryť tvár do dlaní. Nikdy som sa necítila bezmocnejšie ako práve teraz. Nával hnevu mi priešiel po koži a ja som ucítila svojho démona. Z Evana vyšli tiché povzdychy ako sa snažil dostať ku mne. Chcel to skryť, no bolo mi jasné, že je zranený. „Boli piati a sú...silní, silnejší ako ktokoľvek z nás a tak neskutočne rýchli. Sľúbili, že sa vrátia. Musím sa pripraviť. Najviac si to odniesol Ethan, ale je už v dobrých rukách. Ani Nessie sa nič zlé nestalo.“ Stíchol a ja som si uvedomila, že zvieram jeho ruku. Dovolil mi použiť moju schopnosť jasnovidectva, aby som na celý útok nazrela cez jeho oči. Nielen, že som videla tie masky, ale počula som ich smiech a vnímala Evanov strach, cítila jeho bolesť, ktorú mu spôsobil jeden z nich. Nechápala som skadiaľ môžu čerpať toľkú silu. „Mal by si si oddýchnuť. Ja budem dole a sľubujem, že nebudem robiť hlúposti.“ Uzavreli sme menšiu dohodu o tom, že sa odo mňa nepohne. Nechcela som potom, čo som videla o neho prísť a využila som svoju situáciu nato, aby ostal pri mne, že spolu budeme silnejší ako každý sám. Ten večer ma však navštívil zvláštny sen a netrvalo mi dlho pochopiť, že som videla svoju, našu budúcnosť v najbližších rokoch. Dar jasnovidectva mi bol prekliatím, no v tomto prípade nás možno zachránil od utrpenia, ktoré som nemohla dopustiť, aby sa stalo.... *** Súčasťou dohody bolo aj moje domáce väzenie, takže mimo dom som sa dostala len v prípade skúšok a prácu z ministerstva mi nosila sekretárka každý večer domov a znova ráno pre ňu prišla. V kuchyni ma ráno zastihol Evan, práve keď som preberala zbytky v chladničke. „Dobré ráno.“ Jeho nálada už bola lepšia, zranenia boli dávno preč a o Divizii nebolo ani chýru ani slychu. „Dobré ráno ocko.“ Odzdravila som aj za to malé v bruchu, keď už aj to dostalo ranný bozk. Pripadala som si ako obluda s tým bruchom, ktoré bolo stále väčšia a rodiť som mala až o nejaký ten mesiac. Chytil ma za ruku a ťahal kamsi k stolu. „Poď musím ti niečo povedať.“ Usmieval sa na mňa od ucha k uchu a mne sa to vôbec nepozdávalo. Nejak som sa usadila a vyložila opuchnuté nohy na vedlajšiu stoličku. „Nešker sa tak na mňa, nerobí mi to dobre. Radšej prejdi k veci.“ Stále sa tváril spokojne, dokonca nahodil taký ten nevinný výraz, že on za nič nemôže. Už si musel zvyknúť na moje náladové prechody. „Včera som večer zdrhol trochu do baru. A keď som už odtiaľ odchádzal oslovila ma jedna žena, neznáma upírka, nikdy som ju nevidel, priviedla ju Lollita. Zvláštne bolo, že ma oslovila v staroupírštine a potom mi povedala, že ju poslali jej páni, aby nás zosobášila.“ Nahodila som kamennú tvár a počúvala o jeho výlete, ktorý sa mi čím viac hovoril, tým menej pozdával. Niečo som pochytila ešte od Marcusa a tak som to hodila doplacu, aby som sa mu pomstila, že zdrhol. „To akože tulpo jalan, ja vás oddám? Trochu zvláštne, nemyslíš? Objaví sa upírka k tomu ešte neznáma a len tak sa ponúkne. Pritom všetkom, čo sa tu deje. Vlastne mám inú možnosť na oddávajúceho?“ Uvedomila som si, že dátum svadby sa neskonale blíži a ja má len svadobné šaty, ktoré mi pomohla vybrať Rosalie a šaty pre družičky, teda pre moje tri dcéry. Tak trochu sa nezujímal odkiaľ som poznala tých málo slov, mohol si to kľudne domyslieť. Jediný elatior v mojej živote bol Marcus a jeho rod siahol dosť ďaleko. „Zvláštne? Niečo mi o tom hovor, že si niekto vyberie mňa, vie o mne všetko a pošle nám niekoho, kto nás oddá. Ale nemám pocit, že by nám z jej strany niečo hrozilo. Proste si berieš niekoho vynímočného.“ Zaškeril sa a bol na seba pyšný, hladil si to svoje namyslené ego a na nič podobné som nemala náladu. Tak som si neodpustila mať sprosté reči. „Si myslíš, že bez teba by som výnimočná nebola? Ale ak sa nad tým zamyslím. Vieš, že asi máš pravdu? Keby si nebol taký výnimočný, možno by som ťa potom, čo som sa dozvedela, že som tehotná odpratala...“ Pri jeho slovách o jeho výnimočnosti ma chcel pobozkať, čo som odmietla odtiahnutím sa. Teraz spokojná so svojimi rečami som sa pre ten bozk natiahla ja. „No, netuším prečo si to ešte nespravila.“ Až tón jeho hlasu mi naznačil, že som prekročila hranice a vtipné to asi nebolo. „Prepáč, to tie hormóny.“ Snažila som sa to celé odčiniť. Chápal to, celú moju náladovosť a tvrdohlavosť. Na moje vlastné prekvapenie som však súhlasila, že ma večer príde počkať po skúškach. Viac sme sa dohodnúť nemohli, pretože som si musela odskočiť a prespať sa pred večerom. Ten veľkolepí deň prišiel. Od rána bol celý dom hore nohami, dievčatá sa cyhstali do svojich rób a ja som stála v spálni pred zrkadlom len v čiernom spodnom prádle a obzerala to obrovské brucho. Mala som pocit, že to musí zo mňa čoskoro vyliezť inak prasknem. Na posteli boli preložené čierne krajkové šaty, honosné s dlhou vlečkou, ktorá pokračovala zo sukne. Celý deň som strávila hľadaním kúzla, ktoré by mi po navlečení šatov skrylo ten bachor. Nakoniec som sa mohla za pomoci Sandrah (áno tej Sandrah, ktorú som tak nenávidela od svojej rannej dospelosti) obliecť. Vyčesala mi vlasy, zatiaľ čo ja som dorábala posledné úpravy na svojej tváry. „Merir ti poslala kočiar ako dar. Vieš, že nebola nadšená tvojim výberom, tak by si mala byť vďačná aj zato málo. Mala by si už ísť.“ Prešla som k oknu a pred domom stál záprah dvoch veľkých, silných čiernych koní. Zhbloka som sa nadýchla a poprvý krát poďakovala Sandrah zato všetko, čo pre mňa spravila a že mala so mnou vo všetkých ohľadoch trpezlivosť. Vyšlo z nej niečo o tom, že vždy vedela, že si raz budeme bližšie. Len som nadtým kývla rukov a opustila som dom a nasadnúc do koča som sa nechala odviesť do kostola. Kostolné dvere boli otvorené a za sprievodu tichej hudby som kráčala chodbou medzi lavicami až k oltáru, kde už na mňa čakal Evan. Vlečka šatov ticho šušťala ako som ju za sebou ťahala. Po mojom boku kráčal Damon, ako doprovod, na mojom chrbte sa vynímali čierne krídla, aby celý tento kostým bol autentický a dala všetkým na javo, kto som. Venovala som Evanovi úsmev. Oveľa viac som si prehliadla Dalillu, ktorá nakoniec bola našou oddávajúcou. Počkali sme na svedka a družičky, čo m vôbec neprekvapovalo, že budú meškať. Bola som presvedčená, že Nimloth je tá, ktorá sa nevie vymotať. Už od detstva sa rada obliekala do všemožných oblečkov a dávala si záležať natom, aby sa páčila. „Začnime.“ Kývla som k oddávajúcej a ešte raz nervózne pozrela na Evana. „Drahí prítomní! Zišli sme sa tu dnes, aby sme oslávili spojenie tohto milého a pekného páru. Je tu niekto, kto má výhrady voči tomuto spojeniu? Ak áno, nech ju vyriekne alebo nech mlčí naveky.“ Držala som Evanovu ruku, ktorá mi bola oporou, ak nerátam ten neskorý príchod dievčat. Aspoň, že prišli. Na výzvu sa neozval nikto, aj keď bolo počuť šepot, niekoľkých hlasov. „Nikto? Výborne. Evan Nyx Delfith! Pýtam sa vás, beriete si tu prítomnú Melissu Ardelys, budete si ju ctiť a vážiť, budete pri nej stáť v zdraví i chorobe, v bohatstve aj chudobe, kým vás smrť nerozdelí?“ Uvedomila som si, že obom nám tak trochu padol kameň zo srrdca. Po pravde, čakala som, že Eleath bude ten, kto to celé prekazí a zastaví. Moja chyba, že som mu krivdila. „Áno, beriem.“ Po kratšej odmlke sme boli o krok bližšie k tomu žiť spoločný život. Dlane som mala studené a predsa sa mi v rukách potili. Prichádzal rad na mňa a ja som začala pochybovať, či je to naozaj to, čo chcem. Či chcem byť takto zviazaná. „A vy, slečna Melisse Ardelys! Pýtam sa vás, beriete si tu prítomného Evana Nyx Delfith, budete si ho ctiť a vážiť, budete pri ňom stáť v zdraví i chorobe, v bohatstve aj chudobe, kým vás smrť nerozdelí?“ Po tých slovách sa moje srdce rozbúšilo, boli len dve možnosti. No ozvalo sa moje brucho, prvá slabá kontrakcia z toho celodenného stresu. Bolo mi jasné, že nemôžem dovoliť, aby aj toto dieťa vyrástlo bez otca. „Áno, beriem.“ Nasedovali prstene, ktoré nám podal Chris a vymenili sme si sľuby. Očakávala som len bozk a huráá, sme svoji, Namiesto toho pred nami Dallila vyčarovala kalich a nôž. „Posledná vec, ktorá vás spojí v jednu dušu, v jednu bytosť. Jawseda didu togi y bnamazda cjuzi gnj. Halr cy j gymelri wseacy jycy hacsndamhucd j zathu. ((Vezmite túto dýku a prelejte svoju krv. Nech sa v kalichu zmieša vaša nesmrteľnosť v jedno.))“ predniesla v staroupírštine a pozrela sa na mňa pohľadom opovrhnutia. Nebola som upír, žiadny vznešený rod upírskej línie. Bola som démon a jej to očividne prekážalo. Postrehla som len niekoľko slov, ale nasledujúc Evanove činy, mi bolo jasné, čo treba spraviť. Zarezala som ostrím noža do kožy na zápästí a nechala slabý prúd krvi stiecť do kalicha, kým sa rana nezačala scelovať a krv len nekvapkala. „Hybeda cy y cbalydda cjuz cmip! ((Napite sa a spečaťte svoj sľub!))“ Prvý sa napil Evan, kalich mi podal a ja som na jazyku pocítila kovovú chuť krvi. Vrátila som kalich na oltár a prešla pohľadom po Dalille. „Drahí prítomní! Dovoľte mi, aby som vám predstavila manželov Delfith. Prosím, uvítajte ich v novej ére ich života veľkým potleskom.“ Pobozkali sme sa a kostolom sa ozval aplaus. Až teraz potom všetkom som si uvedomila, koľko bytostí tu vlastne bolo. Otočila som sa do chodby, no v momente predo mnou stál Evan a začal ma tlačiť dozadu k oltáru. Videla som len záblesk masky a bolo mi jasné kto to je. Prišli ďalšie kontrakcie a ja som len zvierala v päsť Evanove sako, prehýbajúc sa v páse bolesťou. Hlasy v kostole boli zrazu tlmené, snažila som sa predýchať to a ostať, pokúsiť sa chrániť všetkých tých, čo sem prišli. No skôr ako som sa znovu pozrela po miestnosti Evan ma preniesol na ošetrovňu, kde začal pôrod... *** Na svet prišiel ako prvý Nicholas a bola som pyšná aj za Evana, pretože to bol náš spoločný prvorodený syn, nositeľ upírskej krvi rodu Nyx Delfith. Nebol tomu však koniec a na svet prišla aj malá Autumn. Bolo to vyše hodiny v bolestiach a myšlienkach nato, čo sa deje v kostole. Po návrate, kedy som ledva stála na vlastných nohách sa mi naskytol skľučujúci pohľad. Nessie v ruke objímala Rosalino bezvládne telo. Vyšlo najavo, že Chris bol v moci hlavného pána Divízie, ktorý ho donútil, aby vlastnoručne vzal život svojej láske. Smútok a žiaľ prevýšil pocit šťastia, ktorý som zanechala za múrmi ošetrovne. Akoby si život tých dvoch vybral daň v podobe života jedného z našich dieťať. Napriek tomu sa oni stali mojim jediným útočiskom. Po svadbe, smrti Rose a narodení dvojičiek – Nicholasa a Autumn sa veľa vecí zmenilo. Kvôli strachu o deti som trávila väčšinu dňa doma s nimi a pracovať som chodila po večeroch, keď bol už doma Evan. Odvykla som sa pýtať všetkých naokolo ako sa cítia, ako sa im darí. Bolo to zbytočné. Dom vypĺňalo ticho, prerušené len naliehavým plačom novorodencov. Damona som nechla v izbe s deťmi a odišla do kuchyne nájsť niečo pre seba pod zub, aj keď jesť mi nechutilo, musela som však dať do úst aspoň niečo. Ak nie kvôli sebe, tak kvôli deťom. Stál tam Evan a ja som v jeho tvári znova videla ten žiaľ. Rose bola naša prvá spoločná dcéra, aj keď len adoptívna. „Je všetko v poriadku? Vyzeráš znova tak...ako vtedy.“ Zoskočil z inky, na ktorej sedel a slabý úsmev z tváre sa mu úplne vytratil. „Bude. Neboj. Len Rosine veci sú stále v kancelárii. Tak ma to trochu vyviedlo z miery.“ Objal ma a ja som mu slúbila, že ešte dnes večer nechám správu strážcovi archívov, aby sa o to postaral. Videla som ako sa obzerá po miestnosti, mrmle si niečo o prekliatom dome. Áno, mala som víziu o tom, že na ňu niekto z divízie zaútočí v tomto dome, ale niekto zmenil plány a stalo sa tak úplne inak. „Možno je čas odísť do El mal mortal.“ Evan nám dal postaviť dom, Zatiaľ to boli len holé múry, pretože bolo veľa iných vecí, ako starať sa o zariadenie domu. Súhlasil so mnou a jeho slová som chápala. „Ako sa majú deti?“ Zmenil tému na jediný svetlý bod v našom momentálnom živote. Premýšľala som o novej opatrovateľke, len som si nebola istá, či je radno niekomu ešte veriť a či som skutočne ochotná zveriť oboch do rúk niekoho iného. Bol to rozdiel, keď mi s Nim a Nessie pomáhal niekto z dvora najvyšších. No naše deti boli upíry a samotná merir nebola mojím výberom práve nadšená. „ Konečne zaspali. Nechala som pri nich Damona, ale asi bude potrebné zohnať im nejakú opatrovateľku, vzhľadom na časy aké sú teraz.“ Zamyslel sa nadtým, no zhodli sme sa, že sa nebudeme spoliehať na žiadne inzeráty, ale spravíme to tajnejšie a niekoho osobne pohľadáme. „Autumn ti je tak veľmi podobná.“ Pousmial sa a nebol to jeden z tých utrápených úsmevov. Chcela som využiť situáciu a tak mi nedalo poznamenať niečo aj na jeho osobu. „A Nicholas bude určite po tebe. Mladý pán Nyx Delfith bude určite balliť rovesníčky ako ocko.“ Venovali sme si bozk a pustili sa do balenia. Nič veľkého, len osobné veci. Plánovali sme zabezpečiť do domu všetko nové. Vedela som, že Nimloth a Lochnesse sa určite potešia. Predsa len už žili vlastné životy a Nessie tu mala aj vlastnú dcéru, takmer 6-ročnú Lachtanne, ktorá to trochu s pitím elixíru rastu prehnala a malý Alwar, démon ohňa po mame Nimloth. Deti už riadne podrástli a tak bolo na čase pokrstiť ich. Vlastne som sa tam ako jediný démon cítila tak trochu odveci a ako piate koleso na voze, spravila som to pre svoje deti. Celé to riadil Eleath, bola tom Lollita ako krstná mama, ja s Evanom ako rodičia a samozrejme dvaja hlavní účinkujúci - Nicholas s Autumn. Prebehlo to celé bez problémov a naši malí upírci boli prijatí medzi tunajší klan so všetkým, čo k tomu treba. Lochnesse sa vrátila z Rumunska. Počas tej doby som sa starala o malú Lachtanne, ktorá si rada spravila z Autumn a Nicholasa živé bábky. Keď sa to tak vezme, uľahčila mi prácu v dome, napriek tomu, že som si myslela, že to bude len záťaž. Z cesty si dcéra priniesla ako chlapa tak aj stále zväčšujúce sa brucho. Jedinou útechou mi bolo, že to dieťa nečaká so žiadnou plazmou nazývajúcou sa duch, ani so starým prešedivelým démonom. Volal sa Darryl, bol démon a vyzeral byť celkom dobrá partia. Tak som sa do toho viac nemiešala. Aspoň jedna z nich asi dostala rozum, keďže Nimloth sa vyžívala v zábavách na jednu noc. Tam dole ma mal niekto rád, pretože si nenosila suvenýry, tak ako si nosila Lochnesse deti z ciest. Spýtať na Lollitu som sa chcela Evana už niekoľkokrát, ale vždy som si radšej kusla do jazyka, ako robiť nejaké veľké haló pre nič. Ale keď som ležala cez konečne voľný víkend ráno v posteli a izbou sa šírila vôňa teplej kávy na tácke spolu s hriankami a malou kvetinou (mimo taniera) vedela som, že tým nič nepokazím. Posadila som sa na posteľ, okolo seba omotanú deku s tmavočervenými ornamentmi a v ruke zvierala hrnček. Pofukovala som do neho chladivý vzduch, aby sa rýchlejšie ochladila. „Vieš, že neverím na náhodné stretnutia a v posledných rokoch...Najprv Dallila, ktorá sa ponúkla, že nás zosobáši a teraz Lollita. Viem, že ju poznáš, tak ma len uisti, že z jej strany nič nehrozí a naše deti sú naozaj v poriadku.“ Sedel oproti mne, v ruke tiež šálku, z ktorej sa ešte parilo. Vedela som, že on predo mnou nezatají nič a preto som verila, že budem počuť to, čo potrebujem. „Dalilla bola naozaj náhodné stretnutie a odvtedy som ju videl len pár krát. A Lollita, myslel som, že vieš prečo tu je. Má dohliadť na to všetko tuná, teda viac mi nepovedala. Spoznali sme sa v Anglicku...“ Prerušil svoju časť dialógu a ja som nevyzvedala viac. V podstate som bola ochotná prijať fakt, že je tu nejaká upírka z jeho minulosti a keďže jej veril, bola som rozhodnutá veriť jej aj ja. „Viem bolo to na rýchlo, konal som neuvážené. Ako vždy. Mal som ti najprv povedať.“ Trochu sa ošíval, ale bolo to v poriadku. Lollita bola správna žena a vedela som z rozprávania tých dvoch, že má pred nimi rešpekt. „To je v poriadku. Lepšiu krstnú mamu možno mať ani nemohli.“ *** S príchodom Lollity sa na celom Belfirine, v jeho okolí a jednotlivých inštitúciach začali diať zmeny. Ako prvé prišla narad trochu nečakane správa o odchode Ronky z pozície riaditeľky. Na jej miesto nastúpila Elka, ktorá naďalej pokračovala aj v práci vedúcej a profesorky lettersológie. Tak ako sa podrobnej inšpekcií v jednotlivých kabinetoch a učebniach podrobila celá škola, nevyhlo sa tomu ani ministerstvo. Od archívov a vysvetlení, že doučím pracovníkov abecedu a poučím ich o stravovacích návykoch (áno pár škvŕn od kávy a iných jedál poškodilo pár dokumentov) a sľubom, že zoženiem nového správcu archívov, cez samotnú moju kanceláriu sme sa dostali až k jednotlivým kanceláriám na oddeleniach. Niekoľko zamestnancov prišlo o svoje miesto, zato silno dúfajúc som prijala nových, schopnejších. Bol to náročný deň, ktorého zoznam nedostatkov sa vytrácal pomaly. No všetko sa úspešne vyriešilo a ministerstvo znova fungovala v plnej sile. To že deti nestrávili nejakú tú noc doma som zrovna neriešila. Nicholas trávil už týždne u starého otca. Eleath sa o neho staral a hlavne mu asi pomáhal s tými upírskymi záležitosťami. Autumn sa flákala po škole, ostávala spať u kamarátok alebo v škole vo fakulte. No vždy dala vedieť, kde je. Aspoň ona bola tá zodpovedná, aj keď z posledného stretnutia som z nej cítila niečo zvláštne. Pri dotyku som cítila démona, ona však bola upír. Nechcela som ju vystrašiť a tak som jej len niečo málo naznačila, potrebovala som si to v hlave urovnať. Spratávala som Autumn izbu, pretože po poslednej návšteve nechala pekný bordel. Po posteli sa povaľovali kúsky oblečenia, skriňa dokorán otvorená a po stole porozhadzované školské veci. Ohla som sa pre tričko pri posteli, že ho vrátim tam klam patrí, no pri dotyku sa stalo niečo, čo som už dôverne poznala. Duševným zrakom som sledovala obrazy v mojej mysli, ktoré ukazovali rozhovor Autumn a Nicholasa u nás doma v noci. Nicholas pôsobil rozhodne, Autumn bola tá, čo sa bránila tomu rozhodnutiu, po líci jej stekala slza. Obraz sa presunul do kuchyne. Pergamen, ktorý písala ležal pri chladničke. Prerušila som víziu a rozrušená som prešla do kuchyne a začala prehadzovať poštu, letáky a noviny, na ktoré som natrafila. Evana, ktorý sa práve vrátil domov som jednoducho ignorovala. Nechcela som, aby ma rušil proste mal držať ústa zavreté a čakať. Nebolo by to prvý krát, ak by si moje schopnosti zo mňa vystrelili. „Ak je na obálke písmo Autumn....“ ukázala som po minútach hľadanie k chladničke. Dolu spod nej trčal roh z obálky. Sledovala som Evanov chrbát, ako šiel pre obálku. „Čo to má byť?“ podával mi ju so spýtavým pohľadom. Hlas sa mi chvel, keď som mu objasňovala tú víziu spred niekoľkých minút. Nakoniec som mu obálku podala, keďže som nechcela byť prvá, čo bude poznať pravdu. Vonkoncom nie, ak sa potvrdí to, čo som už videla. Vzal pergamen, stále si akosi neuvedomujúc, čo som mu rozprávala. Bolo to tak... Odišli obaja, spolu, preč... „Prečo to spravili? Prečo ušli? Čo sme im nedali?“ Boli to len jedna z mála otázok, ktoré zaplnili naše hlavy. Ostali sme sami dvaja, v objatí. Akoby to bolo to posledné, čo nás ešte drží. Najprv Rosie a teraz naše vlastné deti. To ráno znamenalo pre mňa veľa. Nepovedala som o tom sne Evanovi a preto rozhodnutie bolo len a len na mne. Neviem, či som to spravila kvôli nám obom alebo kvôli nemu. No precítila som to všetko, za nás oboch. Ako šťastie, tak aj strach a smútok a moje činy boli jasné. Pripravila som elixír, ktorý vyvolal potrat. Strávila som niekoľko dní v nemocnici, kým som sa z tohto zákroku spamätala, ako moja psychická tak aj fyzická stránka. Nebolo to ani pre jedného ľahké, ale bolo to stále ľahšie ako budúcnosť a preto som vedela, že som spravila to najlepšie, azda za celý svoj doterajší život. *** Postupne ako plynul čas prichádzali situácie, ktoré som poznala zo sna. Za trochu iných, násilne pozmenených situácii, mojim pričinením samozrejme. Bolo to však znamením, že veci sa pohybujú správnym smerom. Naďalej sme plánovali svadbu, ktorej sa zúčastnilo veľa hostí, oddávajúcou nám bola neznáma Dalilla a taktiež na nás zaútočila Divízia. Smrti Rose som zabrániť nedokázala, ale jej osud v mojich rukách nebol. Bola mi dcérou a jej strata bolela. Stále to bolo nič oproti tomu, čo mohlo byť. Odišli sme s Evanom na medové týždne, kde sme si spoločne vyliečili bolestivé rany a zvyšok voľna si užili tak ako sa patrí. Po návrate nás už čakal nový dom, ktorý dal Evan postaviť a začalo sa veľké sťahovanie. Bol väčší, ale ktovie. Možno sa ním raz detský plač rozoznie. Taktiež Nessie sa vrátila z Rumunska a priviedla si toho démona, s ktorým ako stále dúfam, jej to naozaj vydrží. Spoznala som sa trochu bližšie s Lollitou, Evanovou priateľkou, ktorá v pôvodnom pláne mala byť krstnou matkou našich detí. Avšak deň, kedy sa mali veci zmeniť neprišiel a náš život pokračoval ďalej... IX. O Isis sa začali šíriť rôzne reči. No bolo nás len pár, ktorý sme skutočne vedeli, čo sa stalo. Hovorilo sa o úteku, no k tomu ju akosi donútila Lollita, keď vyšlo najavo podozrenie, že je Isis zamotaná do podvodov v banke, v ktorej došlo k úniku veľkej sumy peňazí. Radnica ostala na pleciach jej asistenta, no pán Rende (nikdy som nemohla povedať slovo na jeho prácu, aspoň čo som vedela, ale ...) nemohol viesť celé mesto sám. Ako na zavolanie ma ohlásila Lollita, že našla náhradu. čakala som ich vo svojej kancelárií, kam prišli presne na čas. Zoznámila ma s mladou upírkou Charlotte Tudore Bride. Nemala som v pláne spochybniť Lollitine rozhodnutie, no chcela som počuť niečo aj od samotnej potencionálnej richtárky. Usadili sme sa za stôl a ja som slečnu Bride vyzvala. ,,Čo môžete ponúknuť našej čarovnej dedinke Witchwood?" Okej, žiadna čarovná dedinka tu neexistovala, ale výraz diera a zapadákov sa do tohto rozhovoru akosi nehodil. ,,Toto mesto ma veľmi zaujalo. Síce je to len skôr malebná dedinka, ale aj ona potrebuje niekoho, kto by v nej dohliadal na poriadok a hlavne jej zabezpečoval istotu a bezpečie. Určite by som rada spoznala zákutie výstavby domov, dohliadala na chod v banke, napríklad aj preto, aby znova nedošlo k nedávnym udalostiam...." Pokračovala ďalej, spomenula jej skúsenosti so sirotčincom a iné jej plány do budúcna. Buď mala tú reč nacvičenú alebo v nej proste bol ten typ vodcovského ducha, ktorý by sa o tú našu dieru postaral a možno by ju zvelebil. Bola som rozhodnutá, Lollita tiež, takže viac som počuť nepotrebovala. Jej enrgia a húževnatosť by tomuto miestu len prospeli. Vyrušilo nás však klopanie a za dverami som našla postávať svojho manžela. ,,Čo tam máš frajera?" Spýtal sa pobavene, keďže som dvere držala privreté ako len mi to telo dovolovalo. Muselo to pôsobiť, že niekoho naozaj skrývam. "Ahoj zlato. Poď dnu, je tu aj Lollita a práve sme prijali novú richtárku." Odstúpila som od dverí, aby mohol vojsť dnu a ja som po príchode k stolu vnímala akési napätie v miestnosti. Bolo to niečo ako inštinkt, keď som očami prebleskla po tvárach zúčastnených. Evan Charlotte zagratuloval, pripili sme si a ja som cítila, že zo mňa spadlo akési bremeno. Charlotte sa ospravedlnila a opustila kanceláriu, možno trochu zbežnejšie akoby som si predstavovala, ale verila som, že ju Lollita oboznámi so všetkým ostatným, čo by mala ako nová richtárka vedieť. Evan sa súrne odpratal do svojej kancelárie hnaný Lollitiným pohľadom. Ukončila som si zatiaľ všetku rozrobenú prácu, aby som bola pripravená na večeru, ktorá nás čakala. ,,Všetko v poriadku?" Prekvapene som sa spýtala na jeho zmenu nálady. Vraj išlo len o pár informácii ohľadne Isis, tak som len pokrčila plecami a opustila ministerstvo po jeho boku. „Lee? Vrátila si sa. Ale prečo?“ Cítila som prítomnosť démona, silného démona a tak som odletela z práce premenená na vranu do démonskej jaskyne. Niečo podobné som cítila, keď som trávila chvíle u svojej matky, ale neverila som, že by nás niekto z nich štyroch poctil svojou návštevou. Stála som v okrúhlej kamennej miestnosti, ktorú osvetľovali len fakle umiestnené na vlhkých kamenných stenách. V pozadí bolo počuť kvapkanie vody, ktoré vypĺňalo ticho. „Priam by som povedala, že nie si rada, že ma vidíš. To už nemôžem prísť navštéviť ani rodinu?“ Pokročila ku mne, na tvári sa jej pohrával úškrn. Premýšľala som nad jej slovami alebo bola to Lee a nemyslela som si, že by ma mohla klamať. „Musíš ma ospravedlniť. Ale bolo tu už niekoľko démonov, ktorí sa ma snažili odstrániť, aby to tuná získali pod svoju vládu.“ Venovala som jej jedno silné objatie, ako keď stretnete starého priateľa po rokoch. V skutočnosti to bola moja adoptívna matka a jedna z tých mála démonov, ktorí sa v mladosti podujali na formovaní mojich schopností a celkovo mojej osobnosti. Porozprávala som jej o dcérach – Nimloth a Lochnesse a sľúbila som jej, že ich zoznámim. „Upír. Ako myslíš drahé dieťa, snáď si s ním šťastná... keď už nič iné.“ Nepochybovala som, že si vypočujem nejaký komentár, ak mi ich nadelila málo samotná matka, tak Lee to z určitosťou dobehla. Venovali sme ešte niekoľko slov jej cestám, úlohám, ktorými ju povýšili a nakoniec som jej dala adresu, kde ma nájde. Práca ma stále čakala, no Aleera sa tu plánovala zdržať a videlo sa mi dôstojnejšie porozprávať sa niekde pri poháriku, pri jedle... ako nastojáka v chladnej jaskyni. Opustila miestnosť v opare čierneho dymu a ja som sa vrátila k práci, neriešiac viac, aké sú skutočné dôvody jej návratu. *** Pracovník sociálneho oddelenia dostal padáka, takže do doby, kým som našla vhodnú náhradu v podobe slečny Vaylees som mala na pleciach aj papierovačky tejto kancelárie. Potešila som sa, keď ma poctila svojou návštevou Nessie. „Poď dnu, usaď sa.“ Od dverí som pokračovala späť k stolu, no v strede cesty som sa zastavila pri jej slovách. „Vlastne som prišla len povedať, že som sa vrátila, tak asi nebude potrebné, aby som si sadala....“ Stála ku mne otočená chrbtom a bola pripravená na odchod. Vrátila som sa do svojho vyhriateho kresla a nechávala len na ňu, či si nájde čas na rozhovor s vlastnou matkou. Nakoniec sa uľútostila a sadla si naproti mne. Povedala som jej o Lee a o stretnutí, ktoré plánujem. Páčila sa mi jej reakcia, keď sa spýtala, či sa ma pokúsi Lee zosadiť z miestneho vodcovstva. Aspoň v niečom sme rozmýšľali spoločne. No oveľa viac ma zaujímali tie jej výlety. „Tak Nessie. Čo sleduješ tvojimi výletmi do krajiny nekrajiny? Kde si bola tento krát?“ Nechtami som poklepkávala po nedokončenom spise zo sociálneho a dívala sa na dcéru. Mala som chuť spýtať sa ešte niekoľko ironických otázok, ale radšej som si kusla do jazyka. Mohla som byť rada, že tu sedí a rozpráva sa so mnou. Po malých pokusoch, kedy sa snažila odialiť tú správu sme sa dostali k pointe. „Čakám dieťa, zase.“ Musela som si to niekoľko krát zopakovať. Ešte ako mladá študentka čakala svoje prvé dieťa, potom čo som strážila Lachtanne kvôli jej výletu do Rumunska a priniesla si stadiaľ ďalšie dieťa Aeyrn, tak teraz znovu ďalšie decko? Postavila som sa od stola a prešla k oknu. „To nemyslíš vážne Nessie! Kedy dospeješ? Neverím, že v tvojom veku stojíš o prednášku o chránenom sexe. Preboha Nessie...“ Spustila som na pár minút monológ, kedy som jej stručne a jasne vysvetlila, že prichádza o všetok svoj osobný život. V jej veku som o materstve ani len nepremýšľala, nieto čakala tretie dieťa. V čo iného mohol náš rozhovor vyústiť ako v hádku... „Ja svoje deti milujem. Nikdy by som ich nevymenila za nič na svete. A ver tomu, že by som ich nikdy neopustila tak ako si ty mňa a Nimloth nechala bývať samé a odišla si si bývať zo svojou novou rodinkou do nového.“ Bolo márne vysvetľovať jej situáciu v akej som sa nachádzala, prečo som tak konala. Nikdy by ma nepočúvla, tak ako tomu bolo aj tentokrát. Bola som len tá najhoršia matka na svete. „Môžeš odísť a ak budeš potrebovať pomôcť, vieš kde ma nájdeš. Ale si už skúsená mamička, takže veľa šťastia. Pozdrav doma Nim a vnúčatá.“ Odmietala som sa s ňou o čomkoľvek v tomto smere baviť a bola som presvedčená, že tak skoro sa spolu nestretneme. Nebolo to prvý a určite ani posledný krát, kedy sa naša vlastná krv postavila proti sebe. Potrebovala som vypadnúť a tak sme s Evanom plánovali dovolenku. Niekam mimo všetky bytosti, len sami dvaja. Kľud. Po návrate z kratšej dovolenky čakalo Evana prekvapenie. Po svojom strýkovi z maminej strany zdedil smaragdový prsteň, ktorý z upíra robil Elatiora. V ten deň som po ceste domov, stretla od nás odchádzať staršieho pána, z ktorého bolo cítiť naozaj strach. Nechcela som si domýšľať o čo išlo, pretože som sa bála, že to bol niekto z Evanových ľudí, ktorých poslal hľadať naše deti a nepriniesol žiadne dobré správy, tak sa Evan rozčúlil. Našla som manžela v pracovni a zastavila sa pri dverách obzerajúc si ešte stále nezavesené obrazy poopierané o steny. „Neruším?“ Zdvihol pohľad od malej čiernej škatuľky a ruku vystrel ku mne, tak som k nemu podišla. Nedalo mi to a spýtala som sa na toho chlapa. „Bol tu kvôli mne. Mamin prastrýko zomrel a zanechal mi niečo, čo mi tamten chlapík priniesol.“ Rukou kývol na krabičku uloženú na stole. Nakoniec ju vzal a stále zavretú mi ju podal. Mala som pocit, že ju v skutočnosti ešte ani neotvoril a tak som nemohla otálať aspoň ja. V rukách sa zdala oveľa ťažšia a keď som ju otvorila ani ma to neprekvapilo. Do očí mi udrela zelená žiara smaragdu, ktorého povrch sa odrážal v svetelných lúčoch rôznymi odtieňmi zelenej. Chcela som prsteň vybrať no len čo som sa k nemu priblížila, prstami mi prešla silná a ťažká energia, ktorá mi úplne otupila na okamih zmysli. Až keď som sa ho chcela spýtať, či ide o rodinné dedičstvo som si uvedomila, že sa potrebujem rozdýchať. „Rodinné natoľko, že keď si ten prsteň navlečiem stane sa zo mňa Elatior.“ Vyklopil a teraz bol on ten, kto si prezeral krásu prsteňa. Nebadala som však na ňom žiadne nadšenie. Ako mi vysvetlil, nebolo to len o tom nastoknúť si prsteň. Spolu s tým prichádzali riziká, moc a ak ju upír nezvládne šialenstvo. „Aspoň si môžeš byť istý, že Eleath sa tomuto poteší oveľa viac ako nášmu sobášu.“ Bytosti v maskách, prezývajúci sa aj Divízia opäť vyčíňali na hrade. Stačilo mi vidieť len toľko, aby som sa na ceste z práce domov transformovala na vietor a presunula sa tak priamo do siene. Niekoľko bezvládnych študentských tiel, Marius, voči ktorému som sa ocitla a ďalší dvaja, ktorý na jeho príkaz a moju žiadosť opustili sieň. Tehotná Nessie ho prosila, aby prestali. Vedela som, že dneska sa ako pracovníčka ministerstva na oddelení OPAS podujala napriek značne viditeľnému bruchu uskutočniť kurz premiestňovania. Až počas rozhovoru mi dochádzalo, že jednak sa Divízia vďaka posilneným magickým hraniciam nemala ako dostať do hradu a po druhé, že Nessie v tom ide tiež. Poslala som dcéru, ktorá očividne ľutovala svoje činy domov, no vedela som, že to bude mať svoje následky a ani ako ministerka jej v takomto čine nemôžem poskytnúť imunitu. Marius sa s prísľubom, že o nich počuť ešte budeme vyparil preč a mne ostalo na starosti odniesť preživších študentov na ošetrovňu, spísať výpovede a posunúť to vyšším úradom – Lollite. *** Čakala som na Evana v spálni na posteli, dívala sa na svoj odraz v okennej tabule skla. Vyšiel zo sprchy z ustaraným výrazom tváre. Večer keď zaspával som doma nebola a keď vstal tiež nie. Spala som v práci, pretože som pracovala na správe o Divízii. „Sú späť Evan. Včera večer zaútočili, dve študentky sú mŕtve. Klinec programu bola Nessie. Je s nimi...spojená? Alebo ja neviem, čo to malo znamenať.“ Ak sme sa na privítanie pobozkali a držali sa za ruku, sediac vedľa seba, všetko sa zmenilo. Postavil sa len v uteráku predo mňa a zvieral moje ramená. „Prečo si ma nezavolala?! Neposlala po mňa... Tak prečo?“ Vlastne ma to ani nenapadlo, pretože som konala impulzívne aj keď som nevedela do čoho vlastne idem. Nebol to ich prvý útok, no stretla som sa s nimi zoči voči po prvé. Najprv to prekazilo moje tehotenstvo, na svadbe to prekazili deti pýtajúce sa na svet. „Nebol čas. Nič sa mi nestalo, viem sa o seba postarať.“ Zabodol do mňa tmavé oči a odišiel ku kreslu kde mal veci. „Ok. Tak si rieš všetko sama, keď sa vieš postarať. Mimochodom budeš babička.“ Sledovala som ako na seba silou navlieka trenky, tepláky a tielko. V podstate mi nepovedal nič nové, keďže o tom, že Nessie pomaly už bude rodiť som vedela dosť dlho. No z omylu ma vyviedol, keď povedal, že ide o Nimloth. Vlastná dcéra šla za ním ako za mnou - svojou matkou, aby ma nato pripravil. V skutku podarené. Sledovala som ho do spoločenskej miestnosti, kam si šiel naliať za pohárik. Oprela som sa o kraj pultu a načrtla udalosť spred niekoľkých dní. „Detská tématika...vieš, čo je fakt zábavné? Pár dní dozadu, som bola pôrodná baba našej novej richtárky. Bolo to fakt nechutné.“ V podstate som šla na radnicu, spýtať sa samotnej Charlotte ako sa jej darí, no tam ma poslali k nej domov, keďže vraj nejakú tú dobu už v práci zo zdravotných dôvodov nebola. Charlotte som našla kričiacu od bolesti, keď jej začali kontrakcie. Prišla som skoro o posledné nervy, o svoju najlepšiu krvavočervenú blúzku a vzala som si okrem dobrého pocitu, že som niekomu možno zachránila život aj vstupenka na niekoľkodňový maratón nočných môr. „Načo si tam lozila?? Načo za ňou! Čo si tá :)) myslí, že najprv mi skazí život odchodom a teraz sa o to pokúsi týmto?“ Takto nasratého Evana som za celý náš spoločný život ešte nevidela. No zháčil sa a ja som pochytila tú niť, že povedal niečo čo nemal. Tak som ho len vyzvala nech pokračuje v tej veľkolepej pravdu, ktorú už naznačil. „Tak prosím pekne naša richtárka, ktorá sa vydáva za nejakú Charlotte je samotná Charlize.“ Vypľul tie slová, ako by to bolo niečo odporné. Vlastne aj bolo. Ale mňa sa to dotýkalo trochu inak. Nie len že on a Lollita ma klamali, klamali ma o tom, kto tá osoba v skutočnosti je. Dokonca ako pokračovalo Evanovo priznanie sa tu prišla pred niekým ukryť. Mala som dosť nato, aby som sa prestala úplne ovládať a premenila som na svoju démonskú podobu. Zradil ma chlap, ktorý obnovil slávnu trojku so svojou ex a Lollitou. Načiahla som sa po ňom so šľachovitou rukou, zakončenou ostrými pazúrmi som ho pritlačila k stene držiac jeho hrdlo. „Podarilo sa vám to geniálne, pred mojimi vlastnými očami ste ma klamali. Vieš dobre, že som zabila Evan...a nielenže ma to tešilo, necítila som ani kvapku viny zato, čo som spravila.“ Jeho slová boli ako olej do ohňa, búril vo mne všetku tú potlačenú energiu. Vnímala som ten pocit, kedy som skutočne strácala poseldné útržky vlastného vedomia a cezo mňa pôsobil len démon. „Vlastne...mám nápad. Asi si odbehnem skontrolovať ako sa darí čerstvej maminke. Možno spravím službu aj tomu niekomu.“ Jeho slová o tom, koho som žena, nezmení nič nitom aké mám postavenie a že počúvať budem len jeho ma nedonútilo ostať. Dlhými krokmi som okolo biliardového stola prešla k oknu, neobzrúc sa na Evana, ktorý sa popri stene zviezol k zemi a upustila sídlo El mal mortal. *** Prebrala som sa na druhý deň v jaskyni a mala som menšie okno. Nebolo to alkoholické okno, len sa so mnou niečo dialo a vedela som, že keď som sa prebrala v jaskyni, bude to niečo z mojim démonom. Len som dúfala, že sa znova nedostala na povrch tá roky potláčaná časť, tá najmocnejšia. Hlavou mi behali útrťky spomienok zo včerajšieho večera. Hádali sme sa. Odmiestnila som sa domov, moja posledná spomeinka siahala do spoločenskej miestnosti s barom. Bola tak trochu zdemolovaná a ja som pri stene našla ležiaceho Evana. Na krku mal mioerne podliatiny a chrasty akoby od nechtov. Nereagoval na moje slová, až po chvíli sa mu viečka zatrepotali a pozreli na mňa bledé oči, až potom som si všimla za jeho hlavou kaluž krvi. Načiahla som sa po črepine skla, ktorou som prešla po pokožke zápästia a začala mu kvapkať krv do úst. Odporoval, no nakoniec pristúpil a ja som len začínala cítiť mdloby. Vedela som, že mne sa krv obnoví, no on potreboval čerstvú krv inej bytosti. Údel upíra. Keď sa odtiahol od zápästia, jeho hlas znel vzdialene, balancovala som na hranici vedomia a bezvedomia. Zrazu ostala len tma. *** To ráno, keď som sa prebrala som opustila dom. Vlastne som sa mu vyhýbala a že sa mi to darilo nejaký ten deň. No nič netrvá večne a narazila som na neho v kuchyni. Pohrával sa s nožom rozprával zvláštne veci. Až ako čupel v kúte všimla som si zelený odraz v jeho tvári. Ten prsteň... ,,Opantalo ťa šialenstvo...Daj mi ten nôž Evan, nemyslím, že chceš ešte niekomu ublížiť." Splietal jedno cez druhé, s niečím v sebe bojoval, s niečím čo ho prinútilo zabíjať. V jednej chvíli bol niekto arogantný, niekto kto ma nepoznával v druhej to bol Evan, ktorý sa snažil stiahnuť si prsteň, ktorý prosil o pomoc. Chcela som mu len pomôcť, no prišlo k moci to nové silnejšie a keď videl, že sa načahujem po prsteni, ktorého by som sa aj tak nedokázala dotknúť, schytala som riadnu facku. Bol tak silný a možno bol tak silný stále, len som nemala možnosť pocítiť to. Nebol to totižto Simen, ktorý ma miloval natoľko, že mi to musel dokazovať počtom modrín. Odletela som do vedľajšej stene a po minútach bezvedomia som sa prebrala s opuchnutou ľavou stranou tváre a cítila som krv v ústach. Vyplula som ju a pozrela sa späť k Evanovi. Nôž bol stále odhodený pár metrov od neho, tak som si ho pričarovala do ruky a postavila sa, pripravená odísť popri stene, keďže som bola stále trochu otrasená a potrebovala som oporu. Napadloí ma odrezať mu prst ajs tým prsteňom, ale nemala som šancu. ,,Ak si znova trúfaš ma udrieť..." Bola to výzva, elegantne sa postavil a preplával si to ku mne. ,,Veru zábava ešte neskončila. Jediný kto tu však pocíti bolesť si ty a možno príde na rad aj smrť..." Nôž z ruky mi vyletel a pocítila som chladnú stenu, keď ma k nej tlačil zvierajúc mi krk. Jeho očné zuby prešli mojou pokožkou a ja som vnímala tú nenásitnosť a túžbu. ,,Tvoja voľba..." Hlesla som, pretože s krvou sa strácala aj posledná energia, ktorú som mala. V priebehu niekoľkých dní som skončila takmer vycucaná vlastným manželom. Čakala som Lollitu pred domom, v ktorom som vychovala svoje dcéry. Teraz tam žili oni so svojimi rodinami. No nebola to žiadna priateľská návšteva, pretože išlo o súd, ktorý musela Lochnesse podstúpiť. Lolla so sebou priniesla strážcu a vzhľadom nato, že som sa im do práce nechela pliesť, len som sa premenila na vietor a obiehala okolo domu, keby sa „zradca“ pokúsil utiecť. Vedela som však, že je to Ardelyska a nesklame zbabelým útekom, ale bude bojovať. „Nikomu to neuľahčuješ Nessie a sebe vonkoncom nie.“ Ako vzduch som sa dostala dnu, no im som mohla len márne pomôcť s tlakovou vlnou. Zabránila im vstúpiť dnu a na privítanie ich zaliala spŕškou vody a aby sa mohla predviesť v plnej sile, tak sa voda zmrazila do ľadovej steny, ktorá vypĺňala priestor medzi vstupom do dverí. Lollita použila schopnosť pyrokinézy no aj tak dostať sa k samotnej Lochnesse pre nich bolo námahou. Nechcela som zasahovať, no v situácii, ktorej sa nachádzali som vedela, že si s ňou nevedia len tak poradiť. Možno ju podcenili. Lollita sa pokúšala hrať na jej materské city, zatiaľ čo tak tvorila miesto pre Strážcu, aby sa k nej dostal bližšie. Neviem, čo ju prinútilo pristupovať ku mne, nevšímajúc si tých dvoch. „Dnes tu nie som ako tvoja matka. Len som si prišla pozrieť tvoj pád.“ Za roky sa naučíte dobre klamať, ale ten pocit, keď hľadíte do prázdnych, čiernych očí vlastnej dcére a klamate ju, nedoprajem nikomu. „Nebuď vtipná Melisse, jej matkou už nie si dlho. Ak chceš spravodlivosť...Nech sa páči do toho.“ Chytila som ju pod krk a zdvihla do výšky, načo zareagoval Strážca a trhnutím za krídla, ktoré sa naučila ovládať ani neviem odkedy ju vytrhol z môjho „náručia“. Lollita to dokonala svojim mečom, kedy zabezpečila, že po vlastných Nessie neodíde. Počas spútavania sme sa s Lollitou dostali do menšieho konfliktu. „Mali ste nám oznámiť, čo je zač. Budem o tom informovať Inšpektoriát.“ Osočila sa na mňa a ja som sa dívala poza ňu na Strážcu a ležiacu Nessie, ktorá splietala mená svojich dcér. Bolo samozrejmé, že aj o to sa Lollita postará, ale vedela som, že o Lachtanne a Aeryn si môžem požiadať a zabezpečiť im, aby ostali doma. Wiekke bolo dieťa, ktoré narušilo náš vzťah a preto som s ním nechcela mať nič spoločné, napriek tej nevinnosti, ktorou to malé oplývalo. „Čo je zač? Nestačí ti, že som ju udala? Neutajila ju tak, ako ty tajíš skutočnú identitu svojej priateľky? Je démon, druhá generácia Merir, je to matka a má ísť sedieť do väzenia...“ Prevrátila som očami a otočila sa do dverí. No uvedomila som si, že si nemôžem nechať ujsť výraz tváre slečny inšpektorky. Odpoveďou mi bol len profesionálny kľud, no vedela som, že tam vnútri som sa dotkla niečoho citlivého. Stiahla som krídla späť a prezrela sa po menšej spúšti vo vchodovej hale tmavomodrými očami. Viac ma tam nepotrebovali a všetko ostatné išlo už mimo mňa. Jedinou podmienkou bolo, že sa toho celého nestranne zúčastním, aby som videla spravodlivosť tých jej Úradov, ktorými sa tak rada oháňala. X. ,,Evan." Vyšlo zo mňa prekvapene, keď som na neho narazila na lúke neďaleko domu. Vracala som sa z pubu, kde som nezištne sa snažila sama sebe dokázať, že nie som až taká zlá a využila schopnosť jasnovidectva, aby som mladej študentke Pandore pomohla zistiť niečo o otcovi. Škoda, že ten príjemný pocit nevydržal dlho a spravila som to len, aby som znova oklamala samú seba. Evana som nevidela niekoľko dní, zámerne sme sa jeden druhému vyhýbali po udalostiach, ktoré medzi nás vstúpili. Bol prvý, ktorý prišiel s tým, že sa musíme pozhovárať. Mne to moja hrdosť nedovolila, takže som bola tak trochu vďačná, že nie je ako ja. Sedeli sme pri jazere v tichu, ktoré ako prvý prerušil Evan. ,, Bol som v moci toho prsteňa. Zabil som, tebe som ublížil. Nemôžem sa ospravedlniť, pretože tým nič nevyriešim. Neviem, čo ďalej." Vedela som veľmi dobre ako sa cítil. Zabil prvý krát, nechcene, proti svojej vôli. Ja som zabila z pomsty. Bez výčitiek. Naposledy som útočila na vlastného manžela, opäť len s tým, čo je mne vlastné. Ja by som mala byť tá, čo sa ľutuje. Nie on. ,,Možno by si mal vyhľadať Eleatha. Nech už je kdekoľvek." Pohľad do jeho tváre bolel. Naozaj trpel tým, čo spravil. Presunul sa predo mňa a vzal do dlaní moju tvár. Dívala som sa do jeho očí a pohľadom neuhol, aj keď tie moje potmavli. ,,Nemám prečo vyhľadať otca. Ty si tá, ktorú chcem mať pri sebe, s ktorou chcem byť. Kvôli ktorej to zvládnem aj sám. S následkami. A práve preto budem musieť čeliť spravodlivosti." Sklopil zrak a ruky mu skĺzli popri tele na zelenú trávu. Nad jeho slovami som sa slabo usmiala. Možno sa mu podarilo vďaka láske, ktorú som k nemu prechovávala oklamať manipulatívneho démona vo mne. Ale nemohla som dopustiť, aby sa niečo podobné zopakovalo. ,, Pozri. Upíri tam vonku zabíjajú normálne. Je to vaša prirodzenosť. Aj keď okolnosti tvojho kŕmenia boli za iných podmienok, nikto nemusí vedieť, čo sa skutočne stalo." nesúhlasne som krútila hlavou, snáď aj z egoistických dôvod, aby niečo podobné nevyšlo na verejnosť. Stačilo, že vo väzení je Nessie a súd sa nijak za tie mesiace nepohol. Nechce ďalšiu príležitosť, prečo chodiť do väznice. ,,A prosím ťa, nespoliehaj sa na mňa, ale ver tým, ktorí si podobným prešli. Myslím tvojho otca..." Chytil ma za ruku a vytiahol na nohy, vzápätí som bola v jeho objatí a do uší mi prenikal jeho tlmený hlas. ,,Tu nejde o upírov, ale o mňa. Som právnik, som elatior. Musím byť čestný, Melisse. A nech to dopadne akokoľvek v mojej srdci stále si a nič sa natom nezmení." Odtiahla som sa otočila sa mu chrbtom, zadívala sa na koruny stromov, ktoré ukrývali náš spoločný dom. Vedela som, že budem stáť pri ňom, nech sa rozhodne akokoľvek a on to vedel tiež... V neposlednom rade ma k tomu viazal sľub, ktorý mi pripomínala chladná obrúčka z čierneho kovu. *** ,,Môžem Vám nejako pomôcť?“ spýtala som sa mladej, ušpinenej, otrhanej ženy, ktorá stále pred hlavnými dverami. ,,Mami.“ Z tmy zaznel tichý hlas. ,,Potrebujem nájsť miesto, kde ma ušetria všetkého toho pohŕdania...“ Cez dvere dopadlo svetlo na tvár ženy, na tvár mojej dcéry. Napriek tomu, že sa u nej prejavila metamorfmágia, asi ako obranný mechanizmus v prostredí, v ktorom žila, jej oči ju prezradili. Neveriacky som pokrútila hlavou. Nessie bola vo väzení už dva roky, súd sa stále odkladal. Vadaný zákaz návštev, sa nedal obísť. „Nessie. Čo...Poď dnu.“ Odstúpila som od dverí a otvorila ich, aby vošla. Slzy, ktoré sa tlačili do očí som zahnala niekoľkými silenými žmurknutiami. Nessie stála vo stupnej hale so sklonenou hlavou, plecia padnuté, zhrbená udalosťami posledných mesiacov. ,,Nimloth...ona ma nepustila domov, nedovolila mi vidieť moje dcéry...a Darryl...on je preč! Odišiel ani neviem kedy a kam... Nikdy som nechcela, aby ostával kvôli mne... Ale naše deti...Moje dcérky, čo je s nimi?“ slová hltala cez návaly sĺz, myšlienky jej behali jedna cez druhú. Triasla sa. Pristúpila som k nej, skôr ako by sa stihla zložiť k zemi a silno ju objala. Nerozlúčili sme sa v dobrom, no to všetko sa zmenilo už dávno. A ja som potrebovala aby to vedela aj ona. ,,Pšššt. Postarám sa o teba. Teraz pôjdeme do kuchyne, ty sa naješ a napiješ, ja ti zatiaľ prirpavím kúpeľ a nájdem niečo na oblečenie. Bude to dobré, všetko...“ Vedela som, že nie. Že to nebude vôbec ľahké. Odkedy odišla do väzby, nosí so sebou nálepku vrahyne, zradkyne...Jediné, čo ma mrzelo najviac bola Nimloth, že ju tradil a nepomohla vlastnej sestre. Tiahla som ju do kuchyne a ona len ďalej blabotala o svojich dcérach, o tom ako ich miluje ako ich chce vidieť... ,,Mala som to umrieť a spravila by som tak službu všetkým...Nikto by sa to ani nedozvedel...“ Znel jej hlas z kuchyne, zatiaľ čo ja som kráčala chodbou. Tvárila som sa, že toto je konštatovanie k mojim ušiam nedoľahlo. Zo skrine som vytiahla oblečenie, ktoré by jej mohlo sadnúť, aj keď pri pohľade na jej telo, bolo každému jasné, že všetky veci na nej budú visieť. Oblečenie som zložila v kúplni, kde som jej nechala napustiť vaňu a vrátila som sa pre Nessie do kuchyne. Našla som ju s fľašou whisky ako sedí opretá o stenu a mysľou je neprítomná. ,,Nessie?“ prisadla som si k nej. ,,Zajtra pôjdem za Nimloth, pozhováram sa s ňou. Ale najprv sa musíš dať do poriadku. Uznaj, že takto ťa vidieť nemôžu.“ Pozrela na mňa, kruhu pod očami boli až desivo výrazné.,, Ja ju milujem, nechcela som jej ublížiť! Sme jedna osoba...“ sklopila zrak a zadívala sa do zeme. ,,Prepáč mi to mami. Milujem ťa, ako Nim a dievčatá. Nikdy som ti to nehovorila, možno je čas to zmeniť.“ Postavila sa a fľašu položila na stôl. Vedela som, že je to moja Nessie, napriek hádkam, konfliktom a útekom to bola stále moja dcéra a nikto a nič to nezmení. Ani Divizia. ,,Nebolo to dobrovoľné...“ šepla zvláštne sfarbeným hlasom a zmizla v chodbe, mierne sa potácajúc. Bolo skoré popoludnie, Nessie ešte spala a ja som sedela v obývačke so šálkou čaju. Dúfala som, že Nimloth na sovu zareaguje. Predsa sú sestry a Nessie si odvrhnutie nezaslúži. Z premýšľania ma vytrhol buchot od hlavných dverí. Čím bližšie som k dverám bola, tým viac som počula detský džavot. Len čo sa dvere otvorili, dnu sa nahrnuli všetky vnúčatá. ,,Babkaa“ ,,Ahoooj“ prekrikovali sa medzi sebou a ja som každého objala a potom ich poslala hrať sa na záhradu. Damon sa pre isotu stiahol až k zadnému plotu. Deti mal rád, ale toto neboli obyčajné decká, ale živelné pohromy. S Nimloth sme sa presunuli do obývačky. ,, Som rada, že si prišla.“ Prehovorila som k nej po ceste. ,,Skôr ymslím, že som nemala na výber. Dobre vieš, čo Nessie pre mňa znamená.“ Zvliekla si kabátik a usadila sa do kresla pri okne. ,, Ak ma chceš presviedčať, že je nevinná...už nemusíš. Ja vám verím.“ Usmiala sa a ja som si vydýchla. Sadla som si oproti nej a sledovala som tú vrásku na jej čele. Trápila sa. Ale to my všetky. Čakala som, kým o tom začne hovoriť sama. Nechcela som ju do ničoho tlačiť. ,,Bolo to pre jej dobro. Ale ona to nepochopila. Vyzerala strašne a decká by sa jej zlakli. Dúfam, že si sa o ňu postarala čo najlepšie. Keď ju uvidia, musia uveriť, že bola na dovolenke...“ Nim ma prekvapila. Tvrdiť ďeťom, že Nessie je na dovolenke bolo na jednej strane vhodným riešením na druhej tu bol aj risk. Len čo sa Witchwoodom roznesie, že je späť bude sa o tom hovoriť znova všade. A študenti veľmi radi zastávajú názory svojich rodičov. ,,Poskytla som jej všetko, čo s dalo. Ale rany sú príliš hlboké a staré, aby zmizli za noc. Ak chceš, môžeš ju ísť pozrieť. Ja zatiaľ budem s ďeťmi.“ Nahliadla som von, kde sa decká besnili. Naučili sa vystačiť si sami. ,,Nebudem ju rušiť, určite by sa zobudila... Ako je pri mne, znova cítim jej strach. Marius zato zaplatí. Zato všetko, čo jej spravil...“ oči jej splanuli a zmenili sa v čierne. Vnímala som jej hnev, vzduch v miestnoti oťažel. ,,Nie sme jediní, komu Divizia vzala niekoho blízkeho...Ale nesmieš riskovať, že sa ti stane to isté...“ Snažila som sa ju varovať, pomsta vie byť sladká, ale v tomto prípade neskutočne nebezpečná. Prijala možnosť, že ju naučím niečo mocné. Niečo, čo je čisto démonické a smrteľné. Démonskú guľu. *** Dievčatá aj s deťmi ostali u mňa doma ešte niekoľko dní. Dom nespal ani v noci. Stále sa niečo dialo a zväčša to sprevádzal smiech. Nessie sa nevedela zbaviť pocitu, že musí všetok ten čas dohnať a svoje dcéry nespustila z očí. Na tretiu noc sa vrátil Evan zo služobnej cesty a tak sme celú noc prerozprávali o tom, čo sa posledné dni stalo. Neubehol ani mesiac a Nessie vyšla na verejnosť. Odmietla sa vrátiť pracovať na ministerstvo a do školy medzi deti sme jej zamietli ísť. Nakoniec jej dala príležitosť samotná richtárka Charlie (snáď si uvedomovala, že jej tajomstvo drží len čakanie na príležitosť ako ho použiť). Stala sa miestnou fotografkou na polovičný úväzok. Nimloth nastúpila za sestru na ministerstvo a keď sa všetko zabehlo do "pôvodných" koľají vrátili sa bývať späť domov. Obzrela som si v zrkadle svoj latexový kostým alá Catwoman. Jediné, čo ešte prezrádzalo moju identitu bola čierna latexová maska s ušakmi položená na posteli. So smiechom som sa obrátila na Evana, ktorý vošiel ako Batman. Vždy zohratá dvojica. Videla som jeho mučednícky výraz, ale mal smolu. Zháňať nové kostými nebol čas a bola to jeho vina, že všetko nechával na mňa, resp. na mojej sekretárke. ,,Necítim sa ani trochu pohodlne, ale vidieť ťa v tomto tvojom obopnutom kostýme...Nejak to vydržím.“ zasmial sa a natiahol ku mne ruku. Vzala som ju a spoločne sme sa odmietsnili k hradu. Halloweensky ples usporiadala Nessie. Prvá veľká akcia, na ktorej sa nie len objaví, ale ktorú aj organizuje. Bola som na ňu patrične hrdá. Hlavne potom, čo zniesla nápor všetkých tých článkov a rečí, ktoré sa šírili od protestujúcich rodičov, aby ich učila zradkyňa a sprisahalec tých monštier v maskách. Prekvapilo ma množstvo bytostí a zábava už v plnom prúde, ktorá sa ako vlna cez nás prevalila, lenčo sme otvorili dvere Polnočnej. Vybrali sme sa k barovému pultu a pokecali s Lollitou, ktorá si neodpustila niekoľko poznámok na okázalosť rodiny Ardelys Nyx Delfith. Zo smiechu, ktorý nás premohol pri rozoberní článku o homosexualite môjho manžela ma vrátila do reality Nessie. ,,Potrebujem s tebou hovoriť. A myslím tým hneď teraz!“ premohla ju panika a mne chvíľu trvalo, kým som pochopila o čo ide. ,,Je tu! Mami...“ obzrela som a bolo ich tu niekoľko. Hluk a všetky konverzácie naraz utíchli, postupne sa menili na šepot až prerastali do kolektívnej paniky mladých študentov. Do Siene vtrhla Divizia v plnej moci. ,,Počula som ho, len chvílu predtým ako sa zjavili...“ zdalo sa, že čo chvíľa odpadne a tak som ju chytila silno za predlaktie. ,,Nessie! Teraz ťa tu potrebujeme. Zvládneš bojovať? Dokázať im svoju nevinu? Pomstiť sa...“ Dívala som sa jej do očí a vnímala jej démona, ktorý sa dral na povrch. Striasla moju ruku a pozrela sa smerom k ich vodcovi. ,,Pomsta je to jediné, čo ma držalo pri živote...“ hrdo vykročila a ja som ju nechala ísť. Bola silná, pripravená a v neposlednom rade som jej verila. Rozhliadla som sa po ostaných hosťoch, niektorí už ležali pod kliatbami Crucia na zemi, Evan sa zatial stále držal pri Lollite. Všetko sa zbehlo ako vo filme, keď hlavný hrdina spomalene odhaduje situáciu. Bola som však príliš ďaleko od Evana a Lollity, aby som sa k nim pridala a pomohla... Pretože moju osobu si našiel tiež jeden z nich. Upozornil na seba hlasom v mojej hlave a od dverí ku mne kráčal...Simen. Dlaňami som si zatlačila na spánky. ,,Nemusela si sa kvôli mne tak nahodiť.“ Maska mu zakrývala tvár, dlhý plášť ukrýval jeho telo. V spomienkach sa mi však vynorila celá jeho bytosť. ,,Raz ti umrieť nestačilo, však?“ znechutene som pokrútila hlavou. Spontánne som sa menila na démona a vtedy mi došlo, že v požičovni sa budú znova chytať za hlavu. Nebolo akcie, kedy som kostým odovzdala celý. ,,Nemusel som tu byť takto, to len ty zato môžeš. Mala si po tej noci byť len moja...so mnou.“ Prúd vody sa obtočil okolo môjho krku a a za pomoci jeho jedinej myšlienky zmrzol. Tento trik som už zažila a dobre si pamätala ako to vtedy dopadlo. ,,Dať prednosť tomu upírov a skončiť ešte s podradnejším..upírom.“ hovoriac zaútočil na slabé miesto – krídla, ktoré tiež zviazal vodným povrazom. ,,To už poznáme...“ zachrapčala som a rukou k nemu vyslala tlakovú vlnu. Krídla boli čoraz ťažšie ako nasávali vodu a potrebovala som ho od seba dostať. Získať čas, aby som sa dostala z nevýhody prekvapenia. Ako som pocítila uvolnenie zovretia, sama som sa zmenila na vzduch, prekonajúc tak vzdialenosť niekoľko metrov, ktorá sa medzi nami vytvorila. Zhomtnila som sa aj s dýkou vedľa neho a zabodla ju nesúcitne do jeho boku. Jeho odpoveď bola však neprirodzene rýchla a už som mala ruku vykrútenú a zakrvavená dýka mi vypadla z ruky. Odhodil ma k zemi a skôr než som sa postavila na mňa letela kliatba. ,,Sectusempra!“ v poslednej chvíli som sa prevalila na bok a v momente som cítila ako mojim ľavým ramenom prešla ostrá bolesť. Odhalili sa desiatky malých sečných rán, po latexe začala stekať červená krv a ja som sa skrútila od bolesti. Triaška, ktorá ma zasiahla sa z ničoho nič preniesla do podlahy a ja som kútikom oka sledovala ako sa prasklina tiahne až k Simenovým nohám. Bod pre mňa, ale nemala som tušenie ako sa to stalo. Hlavne, že on to ustál a použil na mňa crucio. Zatínala som zuby, aby som nevidala ani hláska, len by som mu nahrala do kariet a dokázala mu aký je mocný. Sľuboval mi bolesti, ktoré zažil on...blížil sa ku mne a ja som sa v kŕčoch plazila ďalej od neho. Stiahol si masku a odhalil tak zjazvenú tvár. Niektoré rany dokonca boli stále otvorené. ,, Čo keby sme ti spravili niečo podobné. Nikto by ťa nechcel a bol by som ti dobrý. Sama by si prišla.“ Uškrnul sa, pravdepodobne si všimol ten zhnusený výraz. Crucio odoznelo a mne v hlave vyvstali slová blúzniacej Nessie. Slová, ktoré bľabotala v delíriu, v tú noc, keď sa vrátila z väzenia. ,,Si arogantný, príliš sebaistý debil Simen. EVAN!!!“ vykríkla som manželovo meno a v mysli kričala, aby tej zahalenej postave strhol masku. Simen sa skláňal sa nado mnou a na líci som cítila chladnú čepeľ. Zavrela som oči a kopla ho. Nechcene som ho zasiahla do rany a on s bolesťou ustúpil. ,,,,Ty štetka!“ Rýchlo som sa vyhupla na nohy a na okamih sa mi zahmlelo pred očami. Keď som ich otvorila a rýchlo prebehla pohľadom okolie, Mariusovu masku už držala v rukách aj Nessie, takže aj ona sama si spomenula na ich slabosť. Prekvapenie ich ochromilo a stali sa nám rovní. No Simen premenený v démona bol teraz väčšou hrozbou ako oslabená Divizia. Vrhol sa po mne a ja som pocítila ako sa mi čepeľ jeho dýky zavŕtala pod rebrá. Len som stála a pozerala do jeho tváre. Po líci mi tiekla moja krv, pretože jeho dýka sa snažila skrášliť ma, pretvoriť ma na jeho obraz. Zdvihla som pravú ruku k jeho tvári, pretože ľavá len neprítomne visela popri mojom tele. ,,Naša dcéra práve zabila jedného z vás. Prehrali ste, je koniec...“ Snažila som sa pôsobiť na jeho jedinú slabosť. Moja prítomnosť, náklonnosť...či tomu uveril alebo nie som nemohla vedieť, pretože zasiahol Evan a odsotil Simena stranou začo si Evan vyslúžil crucio. Len som mu pohľadom naznačila, že som v poriadku a mysľou mu poslala odkaz, že je to medzi mnou a Simenom, nech sa postará o svoju krstnú dcéru. Znova som stála oproti svojmu ex. ,,Je mi jedno koho zabila, aspoň vidím, že má niečo z nás oboch a je naozaj aj moja.“ Pokračoval tam, kde sme skončili, dýku držal pri mojom krku. Vedela som, že silou ho neprebijem, nato som bola už príliš zranená. Z ničoho nič mi v mysli vyvstal plán. ,,Mám na teba jednu prosbu. Skôr ako to ukončíš, pobozkaj ma.“ Povedala som s poníženým tónom v hlase. V jeho očiach sa prebudila žiadostivosť. ,,Tvoje posledné želanie? Tak si zapamätaj len jedno... Jwto sy pitac semujit.“ Vrhol sa na mňa, bozk som mu vášnivo opätovala a potom len vysala vzduch z jeho plúc. Začal sa dusiť, padol k zemi a díval sa na mňa očami planúcimi pekelným hnevom. Nebol dôvod diviť sa, opäť raz som bola tá, ktorá ho zabila...Vytvorila som okolo neho vákum a telo nechala preniesť do démonskej jaskyne. Nessie ho oživila, Nessie ho bude musieť vrátiť. Zmenila som sa do ľudskej podoby, kostým na mne visel potrhaný. Bojové pole som opustila po Evanovom boku, keďže po vlastných by som nevyšla ani za dvere... *** Mala som nočnú moru. Simenovo telo ma pritláčalo k zemi, zvieral ma pod krkom a dýkou rezal moju tvár. Strhla som sa, čím som sa síce prebrala no telom mi prešla príšerná bolesť. Pomaly som otvorila oči, v izbe vládlo šero, len cez závesy prenikal pás jasného svetla. Zastonala som, čo upozornilo Evana, ktorý sa objavil hneď vedľa mňa. Chcela som sa posadiť, no v boku ma príšerne pichlo a roztrhla som si stehy. ,,Za toto ho zabijem ešte raz!“ precedila som pomedzi zuby a prijala Evanovu pomoc. ,,Mala by si ešte ležať. Postarám sa o teba.“ Priniesol nádobu s vodou, niekoľko čistých utierok. Až keď som si šla vyzliecť košeľu, pocítila som neschopnosť hýbať ľavou rukou. Bola obviazaná, ale cez obväzy stále presakovala krv. Strhla som obväzy a desiatky drobných rezných rán vyzerali ako čerstvé. Pozrela som na Evana a vedela som, že to čo mu navrhnem sa mu páčiť nebude. ,,Musíš to zašiť...“ povedala som odhodlane, no cítila som slabosť. Nepamätala som si (a som zato rada), kedy mi zašil ranu po dýke pod rebrami. Pravdepodobne nečakal, že také drobné rany sa nezhoja samé. Odišiel do kúpelne pre lekárničku. ,,A ty si vlastne v poriadku?“ spýtala som sa ho, keĎ sa znova objavil pri posteli, kontrolujúc si ranu na boku. ,,Nič mi nie je. Regenerácia.“ Povedal sucho navliekajúc niť. Ako by si vyčítal, že sa z toho cez noc vylízal a ja nie... ,,Bude to bolieť...“ sám sa na mňa bolestne pozrel. Zhruba po štvrtej rane som prestala bolesť vnímať úplne, no napriek tomu som žmúrila oči. Preventívne. S menšími problémami som sa osprchovala a kým som sa vrátila, krvavé prádlo bolo preč a postel bola povlečená v novom. Zložila som sa vedľa neho, pobozkajúc ho. Musela som ísť spať, pripraviť sa na zajtra a vysporiadať sa s tým, ktorého tela čaká v jaskyni. Tehotenstvo XI. ,,Čo povieš, budem sa bývalej páčiť?“ zaznela od veľkého zrkadla Evanova otázka, len čo som otvorila dvere z kúpelne. Ten vtip si pripravoval očividne dlho, no odbila som ho len žiarovým úsmevom. Padavé tyrkysové šaty nad kolená ladili s farbou Evanovej košele. V tomto smere sme boli až príliš zohraní. Postavila som sa vedľa neho pred zrkadlo a rozpustila vlasy tak, aby zakryli tie malé jazvy, ktoré ostali na ľavom ramene ako pamiatka na Simena. Evanov odraz v zrkadle na mňa žmurkol. ,,Zlato, nemám dobrý pocit z toho kam ideme.“ Ja som ho nemala o nič lepší. Upírske stretnutie, kam som ako démon bola pozvaná. Síce som bola manželkou Elatiora, očividne nešlo o príliš interné záležitosti. Oveľa zvláštnejšie však bolo, že hostiteľkou mala byť Charlie. Z postele som si vzala kabát a obliekajúc si ho som podišla späť k manželovi. ,, Vydržíme to...“ Spoločne sme sa odmiestnili k sídlu, kde kedysi Evan vyrastal a ja som chodievala navštevovať Isis. Ocitli sme sa na známom mieste a Evan ma chytil okolo pása a pritiahol si ma k sebe bližšie. ,,Miláčik, ak budeš mať pocit, že sa chystám spraviť alebo povedať niečo nemiestne...“ pocítila som miernejšiu bolesť na boku. ,,Tak ma nejak upozorni.“ Premýšľala som kto všetko tam bude a bolo mi jasné, že jeho slová boli mierené k Charlie. ,,Spolahni sa. Nejak už tvoju pozornosť a ústa zamestnám.“ Usmial sa a ja tiež. Vyšli sme spoza vysokých kríkov a ocitli sa pred hosťovským domčekom. Stála tam už Charlie, ktorá čakala na nás a Lollita s mladou upírkou, ktorú som videla po prvé na Halloweenskom plese práve vchádzali do domčeka. Pridala sa k nám Elka spoločne, ja bytostne ignorujúc Charlie, sme sa presunuli do jedálne. Evan ako Elatior získal miesto za vrchom stola, vedľa neho bolo pripravené miesto pre mňa. Oproti nám sedel Lucas, manžel našej hostitelky. Vyzeral viac ako biedne, už len pretú jeho čistotu, ktorá z neho v tomto spoločenstve vyžarovala mi ho bolo úprimne ľúto. Sedel tam ako kôpka nešťastia, napriek tomu sa na svoju manželku pozeral so všetkou láskou. Zvyšok klanu bol usadení po okraji stolu, no jedno miesto ostalo prázdne. Evan si všimol ako si prezerám mladého chlapca, ktorý pobehoval okolo hostí a tak sa ku mne naklonil. ,,To je Jasper. Jej syn. Stále je ešte človekom.“ Len som kývla a čakala, čo z tohto večer vzíde. Jedno miesto ostalo stále prázdne, ten mladý chlapec miesto za stolom nemal vôbec. Miestnosťou sa šíril šepot, nevenovala som tomu však žiadnu pozornosť. ,,Nazdravie!“ pozrela som na stojacu Charlie za vrchom stola, no s Evanom sme ostali sedieť. Chytila som pohár a privoňala k nemu. Víno, žiadna krv. ,,Nazdravie...“ nieslo sa jedálňou. Všetci sa usadili, no Charlie ostala stáť. Jej výraz sa zmenil, bola ako chladná bledá socha a svoje jasné oči upierala na Evana. ,,Dovoľte mi predsa len ešte na malú chvíľu oddialiť chuť dnešného pokrmu. Chcela by som Vám všetkým totiž hneď na začiatku ozrejmiť dôvod tohoto stretnutia. Verím, že naň všetci netrpezlivo čakáte. Sme tu kvôli tejto dôležitej maličkosti.“ Oči mi sčernali, napriek snahe potlačiť démonskú časť. Jej prítomnosť v Evanom živote mi prekážala od zistenia, že sa jej identitu snažili predo mnou skryť. Ako samotná Charlie, tak aj Lollita s Evanom.,,Pozeraj sa po svojom anjelikovi. Peeaydelura.“ Šepla som chladným hlasom a vyjardila svoj postoj k tejto upírke. O to viac ma prekvapilo, keď sa v jej ruke zajagal presteň s kameňom – modrý zafír, ktorý si nasadila namiesto obrúčky. Lucas len sklonil hlavu a mala som pocit, že v jeho očiach hasne nádej. ,,Privítajte tretiu Elatiorku v tomto meste.“ Niečo mi nesedelo. Jediným Elatirom bol Evan, jeho otec sa viac pohyboval v zahraničí ako na pôde Belfirinu. Evan si odkašlal. ,,Gratulujem.“Pocítila som ako pod stolom vyhľadal moju ruku, tak som mu stisk opätovala. Charlie hladela teraz kamsi za nás, ako by videla niekoho koho ja s Evanom ešte nie. Všetky tváre sa postupne otočili a ja som začula známy hlas. Hlas, ktorý osm myslela, že už nikdy v živote počuť nebudem. ,,Pekný večer prajem. Odpuste mi, že meškám. Viete ďialka...“ Charlie mu vyšla naproti. Ostatné slová som už nepočula, pretože som nemo hľadela na Marcusa ako gratuluje Charlie. Stáli od nás len niekoľko metrov a zreteľne som videla jej víťazoslávny úsmev. ,,Dovoľ, aby som ti predstavila manželov Delfithovcov.“ Ukázala na nás a ja som sa prvýkrát pozrela Marcusovi do tváre, no nepôsobil dojmom, že by bol ochotný venovať mi jediný pohľad. Nedýchala som, no srdce bilo ako splašené. Nezamýšlala som sa nadtým, že okolo mňa sú takmer všetci upíry a určite to počujú. Oklumencia, ktorou som si celý čas chrnáila myseľ, bola zrazu nepotrebná. Všetko prezradilo moje telo. ,,To nebude potrebné. Vitaj späť Marcus.“ Precedil Evan pomedzi zuby a cítila som ako sa jeho ruka zanára do mojich vlasov. Ani som nevedela, kedy sa ku mne tak blízko prisunul. V neposlednom rade som nebola schopná povedať ani slovo na jeho privítanie. Odvrátila som od Marcusa zrak a zadívala sa na Evana. Charlie spokojne predstavovala ostatných členov klanu ako aj svoju rodinu. „Tá mrcha ho sem pozvala, celé si to plánovala.“ Prehovorila som šeptom k Evanovi, aj keď zlosť v hlase sa skrývala naozaj ťažko.,, Naozaj som o jeho návrate nemala poňatia...“ Snažila som sa ospravedlniť za svoje reakcie. Evan mlčal a ja som netušila, čo sa deje v jeho hlave. Marcus zaplnil doposiaľ prázdne miesto pri stole. Cítila som sa ohrdnutá, s každým viedol zdvorilostné rozhovory, no ja som si nezaslúžila ani jeden pohľad. Akoby som neexistovala. Vyčkávala som na vhodnú príležitosť, spaľovala som ho pohľadom, kým sa jeho tvár neotočila ku mne. ,,Nemal si sa sem vracať.“ Naznačila som jasne perami, no na okamih ešte pohľad udžal a v hlave som počula jeho hlas - Všetko ti vysvetlím... Otočila som sa k Evanovi, ktorý mi niečo hovoril. Pravdepodobne si všimol, ako sa na seba s Marcusom dívame.,,Som v poriadku. Vidíš, hovorila som, že bude zábava...“ prehodila som, akoby sa tá niekoľko sekundová konverzácia medzi mnou a Marcusom ani neuskutočnila. Bolo len otázkou času, kedy príde k ďalšiemu stretnutiu. Hostia postupne odchádzali, Charlie bola asi jediná, ktorá si tento večer užívala naplno. Jedla som sa ani nedotkla, podobne Evan zo slušnosťou odmietol. Ani jeden z nás neriešil udalosti toho večera a obaja sme len v tichosti ležali v posteli. Pokaždé ako som zavrela oči zjavovala sa mi jeho tvár.Zrazu som sa ocitla na toalete, v dialke zneli hlasy z jedálne. Zo zadu ma objali ruky, ktoré patrili Marcusovi. Naklonila som hlavu a na krku pocítila jeho dych a ochvílu nato jeho pery. Otočil si ma tvárou k sebe a stále držal v tesnej blízkosti. Prvý neistý bozk po rokoch...Vášnivé bozky...kľačala som pri jeho nohách, keď sa otvorili dvere a v nich stál ten mladý chlapec, oči vypleštené. Ukázala som mu malý uteráčik, ktorým som čistila Marcusovu škrvnu z košele... Prudko som sa strhla a posadila na posteli. Telom mi stúpala horúčava. To nebolo dobré znamenie.... Marcus na MM Damien v pube Evan... Marcus (pred pôrodom) Mikael Damien (sex) XII. Rozvod Návrat k Marcusovi Dohoda s Damienom Odchod Nessie a Nim La Familia de Ardelys y Nyx Delfith Merir y Sattrim /la madre - demonio de aire, el padre- demonio de aqua/ Aleera Leah Ardelys  /la madre adoptiva - demonio de fuego/ Nimloth y Lochnesse Ardelys Thoresen  /los gemelos - demonio de fuego y demonio de aqua/ *padre: Simen Thoresen Mikael Ardelys Delfith  /mi hijo - el demonio/ *padre: Evan Nyx Delfith Rosalie Ch. Nyx Ardelys /la hija adoptiva/ *padre: Evan Nyx Delfith Marcus De Morthe  /mi amante - el vampiro/ Evan Nyx Delfith  /mi ex-esposo - el vampiro/ Simen Thoresen  /mi ex-amante - el demonio/ Lachtanne Evans Ardelys, Aeryn Ardelys Thoresen, Wiekke Ardelys Richards, Ereelah Ardelys Thoresen y Keenan Ardelys Thoresen /los nietos - los demonios/ *las hijas y el hijo de Nessie Alwar Ardelys Thoresen, Philip Ardelys Thoresen /los nietos - los demonios/ *los hijos de Nimloth Maybelle Rasuh Thoresen /la hijastra - hombre-lobo/ *padre: Simen Thoresen, madre: Tillie Rasuh Arya Livor Dynamis /la ahijada - demonio de aire/ In memories: Ameandee Lupus, Elisha Delfith Shane, Evan Nyx Delfith(L), Charlotte Rende - Bride, Isis Nyx Delfith, Lizzy Mae Ardeyls, Naomi Lupus, Rijana de Lioncourt, Simen Thoresen... |
|||||||||||||||||||
Ocenenia
Inventár |
|||||||||||||||||||
