|
Meno: Kiara Gadener Mallory Funkcia: Študent Fakulta: Solarius Rasa: Človek Ročník: 4. Vek: 20 Body: 0 Peniaze: 3126 |
|
I. Stalo sa to v jednom z tých horúcich dní, keď sa slnko vznáša nad obzorom pod karmínovočervenou oblohou a naokolo nie je počuť nič len šumenie morských vĺn prelievajúcich sa cez seba. Po pláži sa prechádzala nádherná žena s plavými vlnitými vlasmi žiariacimi ako tisícky diamantov. Opálená pokožka jej jasne kontrastovala s bielymi voľnými šatami vlajúcimi v letnom vánku. Bosými nohami zanechávala za sebou stopy v piesku. Nastaviac tvár slnku si vychutnávala posledné chvíle na tejto nádhernej pláži v Cartagene. Smutne si vzdychla. V Španielsku prežila krásne momenty a domov si odnesie plno zážitkov. Nechcela sa však vrátiť do Anglicka. Bola by šťastná, keby táto dovolenka trvala večne. Nevedela si predstaviť, ako sa teraz dokáže vrátiť do reality. Najmä po tom, čo tu prežila. So skrčenými nohami si sadla priamo oproti slnečným lúčom, ktoré jej vďačne zaplavili celú tvár a odhalili tak slzy prelievajúce sa cez viečka. Nebola však tak sama, ako si myslela. Celý čas ju sledoval človek, ktorý sa už dlhšie nedokázal len nečinne prizerať. Vybral sa smerom k žene a zastavil sa pred ňou chrbtom k zapadajúcemu slnku. Žena prižmúriac oči vzhliadla k postave a spoznala muža, ktorý jej bude chýbať zo všetkého najviac. „Carlos,“ šepla zastaviac sa pohľadom na jeho opálenej hrudi. Hoci tajne dúfala, že za ňou príde, nesúhlasne vzdychla. „Povedala som ti, aby si nechodil. Ak budeš pri mne, nedokážem odísť.“ „Tak neodchádzaj.“ Kľakol si pred ňu a natiahol k nej ruky. Vzal jej tvár do dlaní a palcami jej nežne zotrel slzy z líc. „Sarah zostaň.“ Zašepkal spaľujúc ju prosebným pohľadom. Nedokázala sa mu dívať do očí, ktoré jej tak veľmi pripomínali more. Boli jasnomodré a mala pocit, že sa v nich utopí. Nečakane ju pobozkal na líce a keď k nemu otočila hlavu, dal jej nežný bozk na pery. „Te quiero.“ Povedal a na okamih sa od nej odtiahol. Nesúhlasne zamraučala a celým telom sa pritisla k jeho nahej hrudi. Rukami mu zašla do hustých čiernych vlasov a pritiahla si jeho pery k svojim. O niekoľko hodín zobudili Sarah prvé ranné lúče. Carlos ešte spal. Pri pohľade naňho sa pousmiala. Vyzeral tak nevinne, až jej bolo ľúto, že to musí urobiť. No iné jej nezostávalo. „Tiež ťa milujem. Adios.“ Zašepkala, posledný krát ho pobozkala a rozbehla sa preč, netušiac, že si okrem spomienok na minulú noc odnáša i čosi viac.  II. A tu začína môj “skvelý“ život. Romantický príbeh, ako vystrihnutý z ľúbostného románu sa končí mojím narodením. Doslova. Moji rodičia sa spoznali na krásnom fascinujúcom mieste v Španielsku, Ola!, a ja som vyrastala v špinavom zaprášenom Londýne, hnus! Je to neuveriteľné, no bohužiaľ, je to tak. Mama mi stále dokola a často rozprávala tento príbeh a ja som si ho vždy so záujmom vypočula. „Raz, keď budeš väčšia, vezmem ťa tam,“ hovorila. Mne to však pripadalo, akoby to malo byť vo veľmi, veľmi, veľmi, veeeeľmi ďalekej budúcnosti. Ale vrátim sa na začiatok. Po svojom Querido Padre som nezdedila takmer nič. Vlastne, vôbec nič. Vôbec neviem, či som po ňom niečo zdedila, pretože som sa s ním nikdy v živote nestretla. Zato však anglických génov sa vo mne nahromadilo viac než dosť. Má to však jeden háčik – neznášam Anglicko. Napriek tomu tu žijem už 11 rokov s mamou, pričom sme asi trikrát museli meniť obytné zariadenie. Čo sa dá robiť, keď zo mňa vyrástlo šikovné dieťa, ktoré spôsobuje jednu pohromu za druhou. Už ako dvojročná som mame nepovolene zrekvirovala jej prútik a snažila sa napodobniť ju pri kúzlení. Skončilo sa to tak, že som omylom podpálila náš dom a susedom oškvŕkla garáž. Nehoda. V piatich rokoch mi mama kúpila psa – malú chlpatú guľu. Tak som ho aj volala, kým mi to mama nepokazila a nenaučila ho na meno Brillo. Keď bol väčší, učila som ho všetko možné. Okrem iného, aj hrabať. Prekopali sme sa takmer celou záhradou a keď sme narazili na akési plechové rúry, chcela som sa dozvedieť, čo je vo vnútri. Naša ulica skončila zaplavená a my sme sa znovu sťahovali. Tento krát sme však skončili v byte celkom luxusného paneláku. Mama ma k sebe raz zavolala a s previnilým výrazom v tvári mi oznámila: „Pôjdeš na internátnu školu Belfirin.“ Zostala som na ňu civieť s vypúlenými očami a otvorenou pusou. „Bude to pre teba najlepšie. Naučia ťa všetko, čo budeš potrebovať .. a aj to, ako zostať nažive. Snáď.“ Odôvodnila svoje rozhodnutie, ale aj tak si myslím, že to nebol ten pravý dôvod. Mohla mi pokojne na rovinu povedať, že už nemáme peniaze na žiadne ďalšie sťahovanie a tak mám ísť radšej zdemolovať akýsi zámok na kopci. Mne to fakt nevadí, aj keď nemôžem za to, že mám všetky končatiny ľavé. Keď som už stála pred hradbami školy, mama ma prežehnala a zamrmlala akési zaklínadlo. Dúfam, že to bolo kúzlo, ktoré ochráni moje okolie pred živelnou katastrofou, ktorú sem dobrovoľne prijali. S obrovským sebaovládaním mi podala do ruky prútik, ktorý predo mnou skrývala od vtedy, čo som ním dala predajcovi prútikov elektrický šok. Ach, keby len tušili, čo si vpustili dnu hlavnou bránou. Sarah Christie Mallory Carlos Portiqe Loppe |
|
OceneniaInventár |
|
