|
Meno: Sumari Salchokin Funkcia: Čarodejnica Fakulta: Lunarius Rasa: Človek Ročník: 0. Vek: 29 Body: 0 Peniaze: 10648 |
||
 môj odraz v jeho očiach. (samozrejme, že môj výrok) Ale ľudia sa menia... „Cez plôtiky cez záhradky ide trpaslíček krátky, robí krôčiky maličké, ide k svojej trpaslíčke.“ Dňa 19.novembra prišlo na svet niečo nové. Ťažko povedať, čo to bolo, ale bolo hneď jasné, že to vie celkom nahlas kričať. Po pár sekundách sa zistilo, že to škriekajúce čudo je dievčatko, a po pár sekundách, že sa volá Sumari. Áno, zvláštne meno, a zvláštne aj vzniklo. Niekto by si mylne mohol myslieť, že je to podľa detského Sunaru alebo podľa slova „sumary“, čo znamená súčet. Ale nie... Jej mama, Nerea, bola počas tehotenstva závislá na tiramise a ako poctu tejto božskej pochúťke chcela tak pomenovať aj svoju dcéru. Tiramisu? Ramisu? Misurati? Aha, jasné, Sumari... Meno nevynikalo len svojou históriou, ale aj postavením v rodine. Mamine meno bolo Nerea, babkine Nestori a starého otca Nolah. A ten bol aj jediným mužom široko- ďaleko ich domova. Sumarin otec? V kolonke na rodnom liste je zaznačený ako NEZNÁMY. Možno nejaký fešák s krstným menom na písmeno „S“. To vedela iba jej matka. Tá sa totiž jedného dňa vrátila z internátnej školy trochu zaokrúhlená. Rýchlo sa po okolí, medzi tých pár vzdialených susedov, roznieslo, že rodina Saporitovcov čaká prírastok. Napriek naliehaniu z blízkeho okolia, Nerea odmietala podať akékoľvek bližšie informácie. Prvé roky života prebiehali absolútne normálne. Sumari bola zbožňovaná vnučka starej mamy, miláčik starého otca a aj keď mala ešte plienky, mama už zahájila prístup v podobe kamarátstva. „Ááá... raz dva tri, tri dva tri...Um-ca-ca um-ca-ca...“ Nevýhodou bývania na osamelej farme bolo, že tam okrem trochu dospelých rodinných príslušníkov a nejakej tej hydiny a dobytku moc živého nebehalo. A s väčšinou z nich sa moc rozprávať nedalo. Možno práve preto začala Sumari, alebo Eses, ako ju doma začali volať kvôli iniciálam, hovoriť pomerne neskoro na svoj vek. No keď sa to už raz naučila, nikto ju už nemohol zastaviť. Všetkých doma i občasné návštevy bavila svojimi detskými naivnými teóriami rôzneho rázu. Jedného dňa sa rozhodla, že keďže je jej obľúbená bábika taká malá a vôbec nerastie, napriek tomu Rozhodla sa, že musela ísť do inkubátora. Lenže kde nejaký zohrať? Jednoducho chúďa bábiku strčila do trúby a čakala, čo s ňou to teplo spraví. Našťastie, nebola to jej jediná hračka. Jedného dňa sa jej mama vrátila domov a v náručí mala malé špinavé plyšové čudo. Po dôkladnej dezinfekcii sa čudo pridelilo Eses. Bohužiaľ, po jednom strete s ich psom, Nerom (nikto nechápal, prečo ho tak nezvali, keď vôbec nebol čierny, ale bol to klasický ovčiarsky dlhosrstý biely pes so sivými fľakmi po tele) prišiel chudáčik dráčik o jedno oko a stal sa z neho jednooký plyšový dráčik. Za podozrivých okolností o nejaký čas stratil zrak aj spomínaný pes... Nikto nevedel ako, ale Eses mala jasné podozrenie, že Jednooký plyšový dráčik má v tom prsty. Bolo by to logické, konečne by boli vyrovnaný. „Máš domácu? Hej? A dáš? Ó môj Merlin... myslela som úlohu, nie domácu pálenku!“ Zhruba v piatich rokoch sa starí rodičia rozhodli, že by ich vnučka mala dostať nejaké to základné vzdelanie. Jej matka bola práve niekde preč. Už niekoľko rokov sa to stávalo- jedného dňa bola doma, na ďalšie ráno preč. Prvýkrát sa zľakli, že od nich odišla nadobro, no po pár mesiacoch sa celá nadšená vrátila domov. Opäť nikomu nič nepovedala, len si ďalej žila, akoby sa nič nestalo. Postupom času sa takéto jej výlety stali rutinou. Vždy nechala len krátky list na rozlúčku, kde bolo napísané: „Majte sa krásne!“ A tak, v týchto situáciách, prechádzala celá starostlivosť na babičku a deda. Vlastne bola neustále na ich pleciach, ale keď bola Nerea doma, aspoň malej prečítala rozprávku. Mali preto plné právo rozhodnúť, čo spravia so vzdelaním malej. Konečný verdikt bola mestská prípravka. Často do mesta nechodili, vlastne len párkrát do roka, ale bola možnosť nechať tam dieťa jeden deň v týždni. Avšak časom si obaja uvedomili, že to nie je to pravé miesto pre malé dievča. V jednej malej triede sa nahromadilo mnoho detí a tínedžerov, od piatich do sedemnástich rokov. Najmladšie deti tam rodičia len tak odložili, kým si niečo vybavia, tie o niečo staršie to všetko len flákali a zabávali sa bez zábran a akéhokoľvek rešpektu k vyučujúcej. Tí najstarší sa jediní chceli niečo naučiť, ale ich učivo by bolo pre Eses prináročné. V prípravke dlho neostala. „A ako sa volá toto písmenko? Ehm, nie. BODKA to nie je.“ Keďže v mestskej prípravke sa tomu nestihla veľa podučiť a jej matka sa medzičasom vrátila z posledných potuliek, vzniklo celkom iné, radikálnejšie rozhodnutie. Bude ju učiť ona. Veď stačí, aby ju naučila písať, čítať a základné matematické úkony. Zvyšok si môže nájsť v knižnici aj sama. Prastarý otec, otec starej mamy, bol učiteľom, a zdedila po nej nejaké knihy. Aj jej mama sa tak naučila základné veci, kým šla na strednú školu. Jej rodičia ju nemohli učiť, pretože Nolah nemal takmer žiadne vzdelanie a Nestori nechcela manžela potupovať tým, že je vzdelanejšia ako on. Tak vznikla Sumarina záľuba miesto šibalstiev vonku vysedávať v rodinnej knižnici a čítať rôzne príručky, učebnice a encyklopédia. Bol to jediný spôsob, ako sa dostať z domu ďalej, ako na pár míľ. S ľuďmi sa veľmi nestretávala, jej priateľmi ostali len spisovatelia. Učenie jej celkom šlo, a tak hoci jej starí rodičia váhali, či ju poslať na strednú školu a tým vystaviť rovnakému pokušeniu ako jej matku, nakoniec sa rozhodli, že ak tá možnosť príde, využijú ju. Malá ani netušila, akú možnosť utiecť z tohto malého sveta do toho šíreho, si zaslúžila svojou usilovnosťou. A ani jej matka, ktorá opäť niekde lietala. „Bye bye diera!“ Čas utekal, hoci sa zdalo, že u nich doma sa zastavil. Tam sa nikdy nič nedialo. A keby občas nenapadol sneh, nikdy by si ani neuvedomil, že čas beží. Predsa len, jedenáste narodeniny ich malého slniečka si v kalendári všimli. Stará mama upiekla tortu v tvare jednookého dráčika, oranžového so zelenými ostňami, starí otec zvolal pár príbuzných, čo sa občas pri rodinných jubileách robievalo, a mama... Kde tá vlastne bola? Nikto ju už dlho nevidel. Objavila sa, až keď bola oslava v plnom prúde, v nových farebných kvietkovaných šatách a s darčekom v podobe pestrofarebného šálu pre dcérku- oslávenkyňu. Vôbec nemala v očiach ospravedlnenie, pre ňu to bolo jednoducho normálne. Ani jej dcéra si to nebrala osobne, neprítomnosť nie len otca, ale oboch rodičov, bola pre ňu bežná. Na záver oslavy Nestori doniesla predtým dobre uschovaný list a nahlas ho pred všetkými prečítala. Pointa bola jednoduchá: Ich vnučka je prijatá na prestížnu školu menom Belfirin. Nastupuje najbližší školský rok do prvého ročníka. Eses si ešte stihla užiť niekoľko mesiacov bezstarostného života, kým ju s pobalenými kuframi starý otec neodviezol na voze ťahanom ich vlastnými koňmi preč z rodinnej farmy a nenastúpila na strednú školu. „Teší ma, Chilly Dráčiková. “ Po príchode na Belfirin si Sum čoskoro uvedomila, že to nie je také ako doma. Bolo to oveľa lepšie! Ako prváčka síce ešte nemala veľa príležitostí si to všetko okuknúť, ale ona a táto akadémia- to bola láska na prvý pohľad. Trochu ju prekvapilo zaradenie do fakulty, keďže jej mama nechodila do Lunariusu. Žeby jej otec? Mohla len hádať. Každopádne toho však neľutovala. Dráčikovia, teda jej spolužiaci z fakulty, boli celkom milí. Mohla by to bližšie spoznať, keby s nimi trávila trochu viac času. No Sumari ovládala paranoja, že by ju mohli starí rodičia z tohto raja vytrhnúť, a tak radšej zanedbávala akékoľvek sociálne kontakty a venovala sa štúdiu. Postrehla akurát nejaký učiteľov, ich prefekta v sukni Debie (aj keď medzi nimi nevládli práve pozitívne emócie) a ešte jedno tajomné dievča (až neskôr sa dozvedela jej meno- Cardial). Rozhodla sa však zmeniť si meno a tak sa ani jednej z tých málo osôb nepredstavila ako Sumari, ale ako Chilly. Trinásť predmetov v rozvrhu o jej vyťaženosti hovorilo dosť, výnimočný výkon na prváčku. Zrejme si to povedalo aj riaditeľstvo, pretože na konci roka sa jej okrem vysvedčenia posiateho V-čkami a len jedným P, z magických znakov, dostalo ešte aj vyznamenania, ktoré by určite potešilo každého- Skokan roka. Cez prázdniny Sum netrápila zbytočne svoju mladú hlavičku a popri nevinných zábavkách sa tešila do tretieho ročníka. „Deleted scene.“ Premiéra bola, ale neznámo kedy. Z dôvodu prílišnej dokonalosti Sumari bola udržiavaná v tajnosti. „Rok ako každý iný. Alebo radšej nie!“ Prázdniny sa skončili, Eses dala Pá pá! starým rodičom a výnimočne doma prítomnej mame a odišla na internát. Mienila sa najbližších desať mesiacov neukázať na farme a tentoraz si života aj trochu užiť. Prihlásila sa len na päť predmetov- egyptológiu s milou pani il Mahtar, herbológiu so záživnými úlohami, lettersológiu s vedúcou ich fakulty a zároveň riaditeľkou, život a zvyky muklov s ľahkým učivom a liečiteľstvo so zvláštnou Cardial za katedrou. Mimo školskej lavice si zažila pár krušných chvíľ s tou pre ňu hroznou Deborah, ale inak si rok celkom užila. Komunikácia s ľuďmi nikdy nebola jej silnou stránkou, ale napríklad koncoročná oslava v klubovni nedopadla až tak zle. Spoznala dokonca bližšie jedného bývalého spolužiaka, s ktorým chodila na niekoľko predmetov v prváku. Jej cítenie pre Lunarius posilnilo aj získanie pohára o najlepšiu fakultu. Domov odchádzala už vopred unudená, ale bola rada, že sa môže opäť pochváliť skvelými výsledkami, a to samými V-čkami. Počet kreditov 500, dosť na prechod do ďalšieho ročníka. „Ja a prefekt? Lunarius je na tom asi dosť zle, čo?“ Rovnaká radosť ako roky predtým ju sprevádzali aj pri zahájení štvrtého ročníka. A ešte aj niečo naviac, keďže sa mohla pýšiť krásnym prsteňom prefekta fakulty. Brala to ako skutočnú česť, rovnako ako jej príbuzní. A ona naviac dúfala, že práve týmto úspechom si poistí umožnenie štúdia až do úspešného záveru. Spolu s ňou sa tejto cti dostalo ešte jednému dievčaťu- Nimloth. Ju však oveľa viac zaujímal niekto iný, a to jeden chlapec, ten, ktorého stretla na oslave rok predtým. Zo začiatku sa jej zdal veľmi namyslený a arogantný, postupom času si však získal jej sympatie. Získala aj niekoľko ďalších priateľov, akoby jej práve úspech vo fakulte zdvihol sebavedomie a to pritiahlo iných. Konečne sa odvážila navštíviť miestne podniky, kde sa to tvárami a menami okolo nej len tak hmýrilo. Olivia, Pandora, Lamase... V predmetoch vsadila na magickú sedmičku (egyp, letters, lieč, opčm, ras, sozt, žazm), čo sa jej aj vyplatilo. Známky rovnaké ako pred rokom, samé V. „Čo keby ťa adoptujem?“ „Prečo nie?“ Prvá polovica ročníka letela neuveriteľne rýchlo. Ako piatačka, a k tomu prefektka, mala už nejaké tie právomoci a rešpekt v očiach prestrašených prváčikov, čo sa jej až zvrátene páčilo. Užívala si to a pretrvávajúcu samotu si vôbec neuvedomovala. Prvýkrát sa musela zamyslieť nad tým, kam speje, až keď sa k nej dostali znepokojujúce správy. Sociálny pracovníci sa nejakým spôsobom dozvedeli o neprítomnosti jej matky (Sum si až vtedy uvedomila, že matku nevidela už asi dva roky) a anonymite jej otca. Keďže starí rodičia nemali oficiálne nijaké právo vychovávať ju, formality bránili jej opätovnému návratu na farmu počas leta. Nová destinácia- detský domov. Nikdy by ju nenapadlo, že ju pred ním zachráni takmer neznáma osoba. Ponuka o adopciu do rodiny Olivie Doodie Everett sa zdalo skôr ako otázka: „Nedáš si kávu?“ Ale bolo nejaké iné východisko? Vybavovačky trvali dlho, ale ešte pred koncom školského roka mala priezvisko zmenené na Doodie Everett. A dokonca jej pribudla aj sestrička- malá Aversia. Čo sa týka predmetov: egyp, letters, lieč, opčm, ras, sozt, žazm, elixy. Opäť samé V-čka. „To akože koniec? A ani čokoládu nedostanem?“ A ono to fakt prišlo. Posledný ročník! Sumari si myslela, že je to len niečo ako legenda, že to neexistuje, ale ukázalo sa, že je to realita. Navolila si sedem predmetov a poctivo sa pripravovala na koniec. I keď, sem tam si našla čas aj na spoznávanie svojej novej rodinky, klanu Doodie Everett. Spoznala sa napríklad s Neytiri, pri čom sa presvedčila, že sa v tejto rodine nudiť nebude. Akosi sa však začala v tých veciach strácať... najmä sama v sebe. Uvedomila si, že vôbec nevie, kam ďalej. Navolila si predmety celkom náhodne, žiadny účel to nemalo. A i keď si bola istá, že tento ročník dokončí, na rozdiel od ostatných nemala ďalšie plány ani sny. Žiadna stáž na ministerstve, asistencia profesorom v škole či aspoň vydaj za bohatého člena miestnej spoločnosti. Absolútne nič. Tak začala aspoň s niečím krátkodobým- prežiť záverečné skúšky. Medzitým jej sem tam prišiel aj nejaký ten list od starých rodičov, ale nevenovala tomu pozornosť. Stará rodina aj tak nikdy nebola klasická rodina. Nechýbali jej. Predmety: letters, lieč, dejiny, ras, sozt, žazm, trans. Klasicky- samé V-čka, avšak tentokrát sa v transke musela uskromniť v P. „(len prázdno)“ Od premianta triedy sa zvyčajne očakáva, že po ukončení štúdia sa vrhne na ďalšie alebo začne závratnou rýchlosťou stúpať po kariérnom rebríčku. Sumari miesto toho prvé dva roky strávila opatrovaním detí a brigádou za barom. I keď ju Olivia tlačila do niečoho zmysluplnejšieho, nemalo to zmysel. Po jej odchode s celou rodinou do zahraničia však stratilo dievča stáli príjem. Nezostávalo jej nič iné, než si nájsť poriadnu prácu. Jediná priaznivá odozva na jej žiadosti bol nudný úradnícky post právnika, a tak tam tvrdla celé roky, spríjemňujúc si voľné chvíle krátkymi známosťami, oveľa menej nevinnými, ako bola jej stredoškolská dávno zabudnutá náklonnosť ku Brianovi. Všetci sa sťahovali preč, len ona podliehala stagnácii. „Ako sa objavil darca druhého chromozómu X.“ Jedného dňa, tak ako v každý iný, sedela Sum na zadku v svojej kancelárii a snažila sa pracovať. Vyrušil ju muž, ktorý potreboval vybaviť nejaké papierovačky, čo bolo bežné, rovnako ako to, že si ju zmýlil s jej matkou. Veď si predsa len akoby z oka vypadli. No čo už tak bežné nebolo, bola skutočnosť, že jej pán Noir Sean Turquoise pár dní na to zaklopal na dvere a žiadal od nej pár kvapiek krvi. Poskytla mu ich, pretože jej dal dobrý dôvod, prečo tak spraviť – možnosť zistiť, kto je jej otec. Test netrval dlho a ich podozrenie potvrdil. Ani jeden z nich však nemal náladu na príbehy „ako som sa s tvojou matkou vyspal na jednej aprílovej párty“, a tak Noirovmu odchodu predchádzala len jediná otázka od jeho novonájdenej dcéry: „Mám po tebe čo zdediť?“ „Koniec jednej a začiatok ďalšej, väčšej stagnácie.“ Už v čase prvého príchodu Noira k nej to nevypadalo v práci najlepšie. Vyhodili ju. Nahnevalo ju to, no ten vyhadzov nebol celkom neoprávnený, takže si pobalila veci a následne trávila 24/7 vo svojom jednoizbáku. Aspoňže mala o čom premýšľať, objavenie otca v jej živote bolo priveľké sústo na všedný deň i fanfáry. Z bytu odchádzala len kvôli nevyhnutným nákupom a jednému vyhnutiteľnému – do obchodu s modelmi pretekárskych metiel. Kto by hádal, že práve tam narazí na svojho mágiou neoplývajúceho otecka a to ich zblíži aspoň do prijateľnej normy. A keď už bolo za štádiom prvoaprílových historiek po dvadsiatej druhej hodine, prichystal jej jedno prekvapenie – stretnutie s nevlastnou sestrou Iris. Dopadlo to katastrofálne a tak sa Eses rozhodla jej spoločnosť nevyhľadávať. Už vôbec ju netrápil tej malý fagan, Cyan, jej synovec. „A dosť!“ Metly ju nespojili len s otcom. Prišlo niečo nové, nepoznané, lepšie... Z mesiacov depresie doma ju vyliečila nielen rodina, tá snáď najmenej, pomohlo jej skôr prinavrátenie ku svojej rutine počas práce – ku krátkym známostiam. Tou prvou bol Adam. Majiteľ obchodu na okolí, sympatický, o tri roky starší muž. Na jeho jasné pozvanie odpovedala jasnou odpoveďou s večer dopadol snáď podľa predstáv oboch. Dodalo jej to akúsi energie, najmä na mnohé ďalšie podobné „vzťahy“. Akosi sa však stále vracala k nemu, i keď mala mnoho iných možností, ako si krátiť čas. Z milencov sa stali priatelia a z priateľov opäť milenci, ako im práve vyhovovalo. „Nevedomá chyba.“ Či ona zneužíval tých mužov alebo oni ju, bolo jej to vlastne jedno. Užívala si prítomnosť a rada sa odvďačila za pár drinkov zdarma. Tak spoznala aj Andraesa. Na prvý pohľad mladší ako ona, ale to v prvý večer ešte nevedela, že má sotva devätnásť a navštevuje ešte len Belfirin. To sa dozvedela až ráno po spoločnej noci. Prehliadla však tento detail a pokračovali sa v stretávaní a vytváraní historiek, ktorý začínajú „Keď sme jedli šalát...“, i keď tie ich príbehy skončili vždy rovnako – u nej v byte za zavretými dverami. Iba raz navštívila ona jeho dom po starých rodičoch, kde na dva dni celkom stratili pojem o čase. Práve tento výlet sa im stal osudným, no o tom sa dozvedela až o týždne neskôr. „Miláčik, mám tu putá!“ Po dvoch dňoch strávených s tínedžerom na ňu dopadli akési výčitky, či skôr hanba. Rozhodla sa to celé ukončiť – prestala odpovedať na jeho správy, pri osobných stretnutiach bola viac než vyhýbavá... Škoda, že do mesiaca zistila, že spolu budú mať dieťa. Teda, ak si ho nechá, pričom Raes vyjadril značnú podporu tejto možnosti. Tak prišlo z úst Sumari jasné vyjadrenie, že ak budú mať dieťa, bude aj svadba – sama sa oň nemieni starať alebo čakať, kým jeho otec po záchvate zodpovednosti zuteká po prvej prebdenej noci. Okrem toho, ako nezamestnaná, jej finančná situácia nebola ideálna a manželstvo by jej v tom vedelo vypomôcť. Tajne si však priala, aby otcom bol niekto iný, nečudovala sa však Adamovi, že po zvestovaní noviny rozzúrený zutekal z nej života. Viac ju mrzelo, že to spravil i jej otec. „A tak rastieme, (nie) do krásy.“ Život sa radikálne zmenil, ale zmenil sa tak niekoľkokrát za sebou. Andraes sa síce tváril stotožnený s predstavou, čo ich oboch čaká, no ich vzájomné puto, akéhokoľvek charakteru, pomaly chradlo. Sumari síce nikdy nedostala ani zásnubný prsteň, ale pokiaľ si bola istá, že svoj sľub dodrží, pramálo ju to trápilo. Adam sa totiž po krátkej odmlke vrátil na scénu, len keby ho tam nenašiel Noir, bolo by to o niečo lepšie. Čo sa stalo sa však stalo, a nakoniec sa jej podarilo nájsť dáku krehkú rovnováhu medzi informovanosťou mužov v jej živote. Okrem toho, svadba sa blížila rovnakým tempom, ako Raesove záverečné skúšky, a tak si nechcela robiť o vrásky na viac, ktoré by ju špatili popri bielych šatách. Hoc, obrad bol i tak malý, len so svedkami, Noirom vedúcim ju k oltáru a samozrejme, jej mladým ženíchom. Popravde však ani netúžila, aby ju s tým vytŕčajúcim bruchom videl niekto ďalší. „Už sa to blíži.“ Nie že by bol život zlý, ale mať za krstným menom „Salchokin“ sa jej dlho akosi nepozdávalo. Bolo čím ďalej viditeľnejšie, aspoň podľa nej, že Andraes svoj záväzok ľutuje a je pri nej len kvôli tomu sľubu, čo tak ľahkovážne dal. Ona mu však nemienila dovoliť útek, rozhodne nie po tom, čo je priviedol do tohto stavu. Ju to stálo peniaze (hoc dáke zase získala manželstvom s ním), postavu a určite bude vyžadovať aj časť jej ostávajúcej mladosti. Sama si však spríjemňovala čas chvíľami s Adamom, no i keď, čím viac jej rozmery expandovali, tým viac ich vzťah degradoval na čisté kamarátstvo. Dokonca on bol ten, ktorý pri nej stál, keď sa to celé začalo. Nie celý čas, ale ona sa mu nečuduje, keby mohla od pôrodu svojej prvej dcéry ujsť, sama by tú šancu využila. „TADÁÁÁ!“ ....  že si zaslúžia zvýšenú koncentráciu Sumari v okolitom ovzduší. ANDRAES SALCHOKIN.....................................ARLEEN SALCHOKIN *manžel, lebo zabudol na ochranu*..................................*dcéra, prudko neplánovaná* OLIVIA DOODIE EVERETT....................................NEREA SAPORITO *máti, adamofilka*....................................................................*máti, cestovateľka* NEYTIRI DOODIE EVERETT....................NOIR SEAN TURQUOISE *babička, spotrebiteľka krémov proti vráskam* ..................................*otec, ten jediný* ADANEY DOODIE EVERETT.......................IRIS NOIR TURQUOISE *teta, akože...*.......................................................*sestra, dúha ktorá si ma našla* AVERSIA N. DOODIE.............................CYAN TERESSI TURQOUISE *ségra, prudko averzná*.........................................................*synovec, také malé nič* 
|
|||
Ocenenia
Inventár |
|||
