Narodenie
Narodila som sa v jeden studený zimný večer. Presne 11teho Novembra. Aspoň tak sa to píše v mojom rodnom liste, ja si to totiž nepamätám. Moja matka musela zomrieť krátko po pôrode, a môj otec sa mi nikdy neozval, takže o svojej rodine neviem vôbec nič. Až na to, že moja matka sa volala Daenerys, tak ako ja. Po nej som dostala meno. Rada by som vedela ako vyzerala, či mala take isté čierne vlasy a bledú pleť ako ja, alebo som to zdedila po otcovi. To sa už asi nikdy nedozviem..
Detstvo
Pretože som nemala kam ísť, nemala som žiadnu rodinu, aspoň tak mi to povedali, tak som detstvo strávila v detskom domove v mojom meste. Bolo to male chladné mesto na severe Belgicka. Detský domov bol malý a útulný a opatrovateľky sa o nás dobre starali. No ja som stale bola sama. Mala som problem nájsť si kamarátov. Skoro nikdy som sa s nikým nerozprávala, bola som utiahnutá a najradšej som sedela na mojej malej postieľke a čítala si knihy z mestskej knižnice. Ostatné deti sa mi stále posmievali, pretože nosím okuliare. Bez nich som nevidela ani na krok. Niekedy som ich dokonca nenávidela, no tie pocity som si nechávala pre seba. Často som snívala o tom, ako by som mohla mať lepší život, niekde inde, s rodinou…
Záhadný list
…A potom to prišlo. Po jedenástich rokoch strávených v detskom domove. List. Na konci leta mi prišiel list. Nikdy predtým mi nikto nič nenapísal, tak som bola trochu šokovaná. Adresát na ňom nebol uvedený, a tak som ho len rozbalila a čítala. Písalo sa v ňom niečo o čarodejníckej škole, nejakom Belfirine, že vraj je zo mňa čarodejnica. Zasmiala som sa a spočiatku som tomu nechcela veriť. Veď ako by som mohla, nikdy v živote sa mi nič zvláštne nestalo, nič čo by naznačovalo, že som v nejakom smere iná. No keď prišiel deň nástupu na školu, povedala som si, že to skúsim. Nasadla som na vlak, presne podľa inštrukcií v liste a dúfala som, že hocikde ma ten vlak zavedie, bude tam lepšie ako v detskom domove.
Príchod na Belfirin
Vlak zastal na nástupišti. Bola noc a nič som vonku nevidela. Hlas v reproduktoroch hlásil konečnú zastávku. Vykukla som z môjho kupé a videla som vela ďalších zmätených detí približne v mojom veku. Trochu ma to upokojilo. Niektoré však vyzerali sebavedomo, mali už aj kamarátov a natešene sa rozprávali. Rozhodla som sa ich sledovať. Po asi pol hodinovej prechádzke tmou sme konečne dorazili na miesto. Zostala som užasnutá, predomnou stál obrovský, nádherný hrad, aký som videla len v rozprávkových knihách na obrázkoch. Nechcela som veriť vlastným očiam. Opatrne sme vstúpili dnu do obrovskej haly plnej starších študentov, a učiteľov. *Je to možné? *Pýtala som sa sama seba. *Žeby predsa len existovala čarodejnícka škola? A všetko v tom liste bola pravda?* Po dlhej chvíi čakania, zavolali moje meno a pridelili ma do fakulty Lunarius. Vôbec som nevedela čo sa deje, ale nasledovala som ostatných, ktorým povedali to isté. Po chvíli nás odviedli do fakutnej klubovne. Bola takisto obrovská, ale pekná a útulná. Poobzerala som sa okolo ale jediné načo som mohla v tom momente myslieť bola posteľ. Bola som veľmi unavená a zaspávala som na nohách. Keď som sa konečne uložila, myslela som na to, či toto miesto bude lepšie ako to, kde som bola predtým. Zatiaľ tomu všetko nasvedčovalo. Pri tejto myšlienke som zaspala.
|
