Belfirin - Profil

Meno: Alexa B. Selvinski
Funkcia: Obchodník
Fakulta: Lunarius
Rasa: Vlkolak
Ročník: 0.
Vek: 22
Body: 0
Peniaze: 7667

"I'm sometimes sinner sometimes saint."
..

♦ Alexandra
- po žene, ktorá to všetko začala
♦ Éclair
- ako blesk, ktorý pretína temnotu
♦ Brightswood
- po matke, pretože krv sa nezaprie
♦ Schwarz
- po otcovi, ktorého som nepoznala
♦ Sammil
- po tej, ktorá mi verila
♦ Selvinski
- po žene, ktorá mi dala druhú šancu a nový život

"I never had friends. I don't know how to handle it."
Narodená vlkolačke a človeku, nechcená, a prekliata už od narodenia. Odsúdená k detstvu plnému
odsudzovnania, strachu, bolesti a posmechu. Jej nepokojná krv miešanca sa už odmala prejavovala
výbušnosťou, náladovosťou, samotárstvom, no tiež neskrývaným záujmom o dobrodružstvá...a
neutíchajúcou chuťou na mäso. Vždy sa tešila zmyslom ostrejším a citlivejším, než boli zmysly
obyčajných ľudí, no patriť k dvom a zároveň ani k jednému bolo ťažké. Nepatrila k ľuďom, no
vlkolakom tiež nebola. Bola a vlastne stále aj je skôr tichá. Radšej počúva a hovorí len málo.
Ale v jednu osudnú noc sa všetko zmenilo. Krajina osvietená okrúhlym kotúčom mesiaca sa otriasla
v bolestnom výkriku a zem sa sfarbila krvou - jej krvou. Uhryznutá vlastnou matkou, stala sa tým,
čoho sa tak veľmi obávala a čo toľko rokov nenávidela - vlkolakom.
Jej povaha je nestála, jej osobnosť rozpoltená a jej reakcie občas nevyspytateľné. Príliš dlho žila v
dvoch svetoch, no nepatrila ani k jednému. Príliš dlho bojovala sama so sebou, snažiac sa zistiť,
ktoré je vlastne jej skutočné Ja. A ešte stále bojuje, hľadajúc si si cestu k tým, na ktorých jej záleží,
snažiac sa potlačiť vlastnú nedôverčivosť, ktorej sa za tie roky naučila.

"Prejudices are what fools use for reason." (Voltaire)
Bledá tvár lemovaná čiernymi vlasmi, chladný pohľad jántárových očí a jemná ženská postava,
ktorá však nepôsobí slabo, ani zraniteľne. Taká je Alexa. Oči orámované čiernou a aj oblečenie
nosí takmer vždy v tmavých farbách. Obľubuje reťaze, vybíjané obojky a kovové náramky, no nie
preto, že by chcela niekoho desiť, alebo že by tak zúfalo túžila po pozornosti, ale jednoducho preto,
že sa jej to páči. Tak jej to vyhovuje, tak sa cíti dobre a nedbá na to, čo si o tom myslia ostatní.

Život Alexy Selvinski
(História a RPG záznamy)

Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Praesent vel tortor sem. Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Aliquam erat volutpat. Vestibulum nec mattis tellus. Aenean pulvinar, sem sed vestibulum volutpat, neque dui scelerisque tortor, sed hendrerit odio justo nec dui.

"Having a place to go - is a home. Having someone to love - is a family."(Donna Hedges)

..♦ Priyanka C. Selvinski
..Adoptívna mamka
..- upír
..

...............Viac...

..♦ Nuisika C. Selvinski
..(Nevlastná) babka
..- vlkolak
..- Pracovníčka knižnice
..

...............Viac...

..♦ Elchanan Selvinski
..(Nevlastný) strýko
..- vlkolak
..- Hrobár
..

...............Viac...

..♦ Anushka S. Morozov
..(Nevlastná) teta
..- vlkolak
..- Študent
..

...............Viac...

..♦ Nadya Selvinski
..Manželka Elchana
..- upír
..- Konferenciérka
..

...............Viac...

..♦ Sevastian Selvinski
..Bratranec (Syn Elchanana a Nadyi)
..- vlkolak
..

...............Viac...

"Because blood is thicker than water."
..♦ Chloë Brightswood
..Biologická matka
..- vlkolak
..

...............Viac...

..♦ Sebastian Schwarz
..Biologický otec
..- človek
..- zosnulý
..

...............Viac...

..♦ Siegfried S. Bright
..Brat
..- upír
..- Profesor
..

...............Viac...

"A goodbye isn't painful unless you're never going to say hello again." (Unknown)
..♦ Seliwien Sammil
..- človek
..- zosnulá †
..

...............Viac...

..♦ Soley Gradmusdetar
..- človek
..- zosnulá †
..

...............Viac...

..

Tam, na odľahlej čistine neďaleko Witchwoodu, ukrytý pred zrakmi všetkých, stál starý sirotinec.
Niektorí si mysleli, že je už dávno opustený, niektorí o ňom ani vôbec nevedeli. No on tam stále stál
a prijímal pod svoje krídla opustené a osirotené deti. Bola to stará budova, ktorá mnohým, najmä
niektorým deťom, občas pripomínala väzenie. Tento dojem ešte umocňoval fakt, že na každom okne
boli mreže, ktoré, ako sa zdalo, však nemali väčší zmysel, pretože okolie budovy bolo chránené
silným kúzlom. Ale predsa bol sirotinec pre deti stálym a aj celkom dobrým domovom.
Slnko už dávno zapadlo. Za oknami bola hlboká tma a všetko bolo ponorené do ticha, keď zrazu
hlasné klopanie prerušilo ľahký Mirayin spánok. Postaršia vychovávateľka vyliezla z teplej postele
potichu nadávajúc.
"Kto to vyrušuje o takomto čase?" mrmlala podráždene kráčajúc halou. Mávla prútikom a v lampáši
zavesenom na stene zablkotal plameň.
"Čo tu chc...,"začala a otvorila dvere, no hneď sa aj zarazila. Nebolo tam nikoho. Žmúrila do tmy,
snažiac sa zachytiť nejaký pohyb, ale všetko bolo pokojné. Neveriacky pokrútila hlavou:
"Čo sú to za nemiestne žarty?" Už-už chcela zavrieť dvere, keď tu sa ozvalo tiché zamrnčanie.
Pohľad jej skĺzol k nohám. A tam - v perinke zabalené malé bábätko upieralo na ňu zvedavé
sivomodré očká. Miraya ho jemne zodvihla.
V blikajúcom svetle lampáša v hale uvidela na perinke vyšité:
Alexandra Éclair B.

Bolo to bezútešné miesto. Najmä pre ňu. Bola iná ako ostatní, aj keď si to sama spočiatku ani neuvedomovala. No oni to tušili. A dávali jej to pocítiť. Posmešky a odsudzovanie, strach a samota. To bola jej realita. No predsa ju to nezlomilo...
♦ Život v sirotinci ↓

~ † ~
Atramentová čerň zahalila krajinu ako saténový závoj. Ruch dňa sa vytratil a všetko sa ponorilo do ticha. Vysoké stromy mlčky stáli ako strážcovia lesa. Všetko bolo nehybné, akoby zamrznuté v čase, len jemné svetlo hviezd a mesiaca, ktorý občas odkryl svoju takmer okrúhlu tvár, by bystrému oku odhalilo obrysy ženskej postavy zahalenej v plášti, náhliacej sa po lesnej cestičke.
Tvár mala sklonenú a ukrytú v tieni kapucne a v rukách držala neveľký uzlíček.
Vyšla spomedzi stromov a zastala, zahľadiac sa do tmy lesa, ktorý práve opustila. Pocit, že ju niekto sleduje ju sprevádzal už od začiatku jej cesty. Tuhšie si privinula uzlíček k telu.
Všade však bolo ticho a nič nenaznačovalo tomu, že by jej pocit bol pravdivý. No na pozornosti nepoľavila a rýchlym krokom opäť vykročila.
Ako sa približovala, z tmy sa začínali vynárať obrysy domu. Vyzeral byť veľký a v tme pripomínal malý hrad. Keď však podišla bližšie videla, že od hradu má poriadne ďaleko a čoraz viac pripomínal skôr staré väzenie.
Sivá budova nepôsobila príjemne. Omietka sa na mnohých miestach odlupovala a odkrývala tehly, kovanie na dverách bolo zošúchané a obité a na každom okne boli mreže, čo celej budove len viac dodávalo na depresívnej a skľučujúcej atmosfére.
Taký bol starý, rokmi takmer zabudnutý sirotinec, ktorý osamelo stál neďaleko Witchwoodu.
Žena zastala pri dverách a uzlíček v jej rukách sa pomrvil. Zodvihla si ho na úroveň tváre.
Bolo to dieťatko. Otvorilo sivomodré očká a akoby vytušilo svoj osud, smutne hľadelo na ženu, ktorej po líci stiekla slza. V červených očiach sa jej zračila bolesť, keď hľadela na dieťa. Ale vedela, že to inak nejde.
"Prepáč mi to. A prepáč to najmä tvojej matke," prehovorila šeptom. "Ona...ona nie je zlá, len..."
Nedokázala nájsť slová. Chloë bola jej sestra, dvojča, a aj keď spolu vždy vychádzali, v posledných rokoch sa jej začínala odcudzovať a pomaly ju už vôbec nespoznávala.
"Snáď ju raz pochopíš a odpustíš jej..." povedala napokon, schlamtla klopadlo na dverách a trikrát hlasno zaklopala. Dieťa položila pred dvere a rýchlym krokom zamierila späť do lesa.
"Zbohom..."

~ . ~
"Any deviation is looked upon as a perversion, is feared, and is usually a target of hatred and prejudice." (Joey Skaggs)
~ . ~

~ † ~
"Deti! No tak deti, upokojte sa!" doliehal jej do uší nahnevaný hlas Seliwien Sammil, mladej vychovávateľky s ryšavými vlasmi. Ale nedbala. Rozdráždená hnevom a aj krikom ostatných detí, zúrivo sa oháňala päsťami. Chcela tomu chlapcovi ublížiť. Tak veľmi to chcela. Aby vedel aké to je, aby si odpykal všetko, čo jej spravil, všetky svoje posmešky a urážky. Aby si to odpykal za nich všetkých. Čo si vlastne o sebe všetci mysleli? Že ju môžu urážať a ponižovať? Že jej môžu beztrestne ubližovať? Ako veľmi sa len mýlili! Už dávno nebola to malé dievčatko, ktoré sa s plačom krčilo v kúte a nechalo zo seba robiť obetného baránka. Už viac nie!
"Prestaňte!" vykríkla Seliwien. Zúrila. Vedela, že práca vychovávateľky v sirotinci nebude jednoduchá, no aj keď tu bola necelé dva roky, bola s nervami už takmer v koncoch. A deti, ktoré sa do seba pustili ju vôbec nepočúvali.
"Už mám toho dosť," vykríkla naposledy a Alexa kútikom oka postrehla ako na nich Seliwien mieri prútikom. Z jeho konca vyleteli povrazy a skôr než stihla zareagovať, ocitla sa na zemi v pevnom zovretí. Všetko zmĺklo a aj jej zúrivosť pomaly utíchala. Pokojne pozrela na toho chlapca - Cenrica, ktorý márne zápasil s povrazmi. Tričko mal roztrhané, z nosa a pery mu tiekla krv a ľavé oko mu začínalo puchnúť. No necítila ľútosť. Bola presvedčená, že si to zaslúžil. Seliwien niečo hovorila, ale jej slová Alexa nevnímala. Len nehybne sedela a s istou dávkou hrdosti hľadela na zbitého Cenrica.
"To ona si začala," vykríkol zrazu a nebolo pochýb o tom, koho tým myslí. Alexa však mlčala. Už dávno sa presvedčila, že jej aj tak neveria. Vždy bola tá zlá. Nech sa stalo čokoľvek, bola prvá koho upodozrievali.
"Mňa nezaujíma, kto si začal!" povedala Seliwien rázne, až to Alexu prekvapilo.
"Na bitke sú vždy vinní obaja. Teraz pôjdete so mnou. A vy ostatní," otočila sa k zvyšným deťom, "pôjdete rovno spať! Nemali ste ich v tom ešte aj povzbudzovať."
"Ale veď..." pokúsil sa niekto o protest, no Seliwien ho okamžite zarazila.
"Žiadne ale! Okamžite všetci do postele!"
"Áno, slečna Sammil," povedali deti zborovo a mrmlajúc a šomrajúc sa pobrali do izieb.
Seliwien pozrela na zvyšných dvoch a mávla prútikom. Povrazy okamžite poľavili a napokon sa rozplynuli. Kývla na nich hlavou a obaja ju mlčky nasledovali.
Vtedy mala Alexa úbohých desať rokov. Kým väčšina dievčat v jej veku sa hrala s bábikami a hračkami, jej hrou bol boj o vlastnú hrdosť a jedinými spoločníkmi boli knihy a samota.

~ † ~
Zastali pred pracovňou. Seliwien otvorila dvere a pustila ich dnu, pokynúc im smerom k stoličkám. Poslušne si sadli a aj Seliwien prešla na svoje miesto za pracovným stolom, oprúc si o neho lakte. Prsty si zamyslene preplietla pred tvárou.
"Tak," ozvala sa po chvíli, premeriavajúc si deti prísnym pohľadom, "čo mi k tomu môžete povedať?"
Keď obaja zaryto mlčali zamračila sa a otočila pohľad na chlapca: "Cenric?"
"Ona si začala," povedal Cenric opäť, ukazujúc na Alexu.
"To som už počula." V jej hlase bolo cítiť mierne podráždenie. "Nič viac mi k tomu nepovieš?"
Keď mlčal, pomaly povedala: "Tak fajn. Na plánovanú exkurziu do Witchwoodu a na Belfirin nepôjdete. Ani jeden z vás! A nechcem počuť žiadne ale," dodala, keď videla ako Cenric otvára ústa. "Varovala som vás, no vy ste ma nepočúvali. A kto nepočúva, bude potrestaný. Cenric, ty choď spať. A Alexandra, s tebou sa ešte chcem porozprávať."
Cenric vstal a Alexa videla ako sa mu na tvári zračí škodoradosť. Keď sa za ním dvere zavreli, zavládlo v pracovni ťaživé ticho. Alexa videla, že na ňu Seliwien hľadí, no v jej pohľade bolo niečo zvláštne. Po chvíli sa mladá vychovávateľka postavila, obišla stôl a prešla k úzkej skrinke stojacej v rohu miestnosti. Chvíľu sa v nej prehrabávala a napokon vybrala pomerne hrubý spis. Alexa do neho zabodla pohľad. Aj keď ten spis nepoznala, tušila, čo to je. No jej výraz bol naďalej rovnako bezvýrazný ako predtým. Seliwien položila spis na stôl.
"Vieš, čo to je?" Odpoveďou jej bolo opäť len mlčanie.
"Toto sú záznamy všetkých tvojich výtržností. A že ich za tých necelých desať rokov nebolo málo." Alexa však na jej slová len pokrčila ramenami.
"Taaak," začala Seliwien a usadila sa opäť za stôl. Otvorila spis a chviľu v ňom listovala. "Máme tu ničenie hračiek ostatných detí," prešla o pár stránok ďalej, "potom tu máme nejaké pokusy o útek a napokon..." s hlasným zaplesknutím zavrela spis, "tu máme samozrejme tvoje neustále bitky." Pozrela na dievča, no Alexa ani brvou nepohla. Všetko to veľmi dobre vedela.
"Nič mi k tomu nepovieš? To ti to nie je ani trochu ľúto?"
"Nie,"prehovorila Alexa pevne. Neklamala. Nebolo jej to ľúto. Po tom všetkom k nim už ľútosť vôbec nepociťovala.
"Pozri Alexandra," prehovorila Seliwien a naklonila sa k dievčaťu, "ja veľmi dobre viem ako to v sirotinci chodí. Viem, aké dokážu byť ostatné deti zlomyseľné, keď si nájdu svojho obetného baránka, do ktorého sa neustále navážajú..." Pri posledných slovách sa jej hlas zatriasol. Alexa prekvapene pozrela na vychováteľku. Seliwien sa usmievala, snažiac sa ju povzbudiť, no v jej úsmeve bolo ukrytá bolesť dávnych spomienok.
"Ja..." začala Alexa váhavo, uhýbajúc pohľadom, no to bolo všetko, čo zo seba dostala. Nevedela čo povedať, nevedela, ako to vysvetliť...a vlastne ani veľmi nechcela. Seliwien si k nej čupla. "Ja ti predsa chcem len pomôcť," šepla potichu a zodvihla ruku, aby Alexu pohladila po vlasoch. No tá sa len strhla a v očiach sa jej mihol zvláštny výraz. Seliwien trochu prekvapene siahla ruku. Po chvíli jej však pohľad opäť zmäkol. "Ak mi budeš dôverovať, určite niečo vymyslíme," dodala. Alexa zodvihla pohľad a prekvapene pozrela na usmievajúcu sa Seliwien.

~ . ~
"I cannot stand being awake, the pain is too much."
~ . ~

~ † ~
"Vstávaj!" ozval sa nástojčivý hlas pri Alexinom uchu. Poznala ho viac, než jej bolo milé. Aj bez toho aby otvorila oči, vedela, že je to Sillia, jedna z najstarších dievčat v sirotinci. Neraz pomáhala vychovávateľkám so starostlivosťou o mladšie siroty. Prudko strhla z Alexy perinu, no tá sa len obrátila na druhý bok a schúlila sa do klbka.
"Alexa, vstávaj!" nástojila a jej hlas nadobúdal na intenzite. "Všetci ostatní sú už dávno po raňajkách! No tak vstávaj už konečne!"
Alexa však len ticho zastonala a snažila sa ju ignorovať. Necítila sa dobre. V hlave sa jej ozývala tupá pulzujúca bolesť a celé telo sa jej zdalo tak nezvyčajné ťažké a slabé. Mala pocit, že ak vstane z postele, nebude schopná udržať sa na nohách.
Od rozhovoru so slečnou Sammil prešlo už pár dní. Dlhých a nudných, takých ako vždy. Len jediné sa zmenilo - Seliwien sa vždy trochu pousmiala, keď sa na ňu pozrela, načo Alexa zvyčajne len rýchlo sklopila zrak. Nebolo jej to nepríjemné, len trochu....zvláštne.
No teraz bola jej myseľ zamestnaná inými pocitmi. Akoby sa v nej niečo prebúdzalo, niečo silnejšie, čomu nevydrží dlho odporovať a akoby jej vlastná myseľ bola pochovávaná čoraz hlbšie v temnote.
"Necítim sa dobre," dostala zo seba Alexa po chvíli. Sillia sa k nej zohla a ruku jej priložila na čelo. Príjemne chladila. Chvíľu bolo ticho.
"Zdá sa, že máš skutočne zvýšenú teplotu," povedala napokon zamyslene a neochotne jej vrátila perinu. "Možno bude predsalen lepšie, ak dnes ostaneš v posteli."
Ani to poriadne nedopovedala a už sa aj pobrala na odchod. S tichým zastonaním privrela Alexa oči, no predsa nevedela zaspať. Zvuky všade naokolo, zvuky, ktoré sa jej teraz zrazu zdali tak nezvyčajne hlučné a otravné, ju znervózňovali. Počula, ako niekto kráča po schodoch hore k izbám a počula aj hlas staršej vychovávateľky Mirayi. Vedela, že sa rozpráva so Silliou, no spočiatku ich slovám nerozumela, aj keď ich hlasy počula dosť nahlas.
"Určite zase len simuluje," ozval sa hrubší Mirayin hlas a Alexa už zrozumiteľne počula každé jej slovo.
"Nemyslím, vážne nevyzerá dobre. Je bledá a aj teplotu má," oponovala jej Sillia jemným hláskom.
"Tá je bledá vždy. Veď vyzerá ako smrtka," z tónu vychovávateľkinho hlasu jasne počula podráždenie. "To dievča nemá dobrú krv. Určite je to potomok nejakého démona. Ach, mala som ju ja radšej nechať tak..."
Pozrela na dvere a takmer si vedela predstaviť ako Sillia zamračene pozerá na vychovávateľku a ako kladie ruky v bok. Síce si k sebe nikdy nevedeli nájsť cestu, no Sillia bola jednou z najmilších v sirotinci a jej povaha jej nedovoľovala, aby nechala iných o niekom škaredo rozprávať. Rozhovor pred dverami ešte nejaký čas pokračoval, no Alexa už ďalej jeho slová nevnímala. Napriek všetkému sa jej napokon podarilo zaspať.

~ † ~
Prebudená prudkou bolesťou, sťažka dýchala a prstami kŕčovito zvierala perinu. Všade bola už tma, len strieborný kotúč mesiaca jej svietil priamo do tváre a jeho svetlo akoby čoraz viac vyťahovalo to niečo z hlbín jej duše. Bola vystrašená, zdesená. Netušila čo sa to deje. Nechcela, aby sa to dialo. Do očí sa jej hrnuli slzy a celé jej bytie akoby jej hovorilo, že musí von. No nedokázala sa ani postaviť. S plačom a zúfalo v sebe dusiac výkriky bolesti, chúlila sa na posteli. Bála sa, že umrie. No nechcela. Nie takto, nie tu a nie teraz. Ale predsa jej najväčším zúfalým želaním v tej chvíli bolo, aby tá bolesť skončila. A bolo jej jedno ako.
Napokon predsalen trochu ustúpila, aj keď tupé pulzovanie v hlave pretrvávalo. Postavila sa a takmer ako námesačná a len v nočnej košeli tackavo zišla dolu. Skúsila kľučku na ťažkých vchodových dverách, no k jej sklamaniu boli zamknuté. No hnaná podivným pocitom, horúčkovito sa obzerala po inej ceste. Musela von. Netušila prečo, vedela len, že musí ísť von. Zrak jej padol na okno, ktoré ponúkalo krásny výhľad na les. Pribehla k nemu a jediným trhnutím ho otvorila. Na poschodí začula kroky, no nedbala a rýchlo vyliezla von oknom, rozbehnúc sa po studenej tráve k lesu.
"Alexa!" ozvalo sa jej za chrbtom. Seliwien sa nahýňala z okna, z ktorého Alexa práve vyliezla. Aj cez všetku tú tmu videla Alexa v jej tvári prekvapenie aj zlosť. No po chvíli jej tvár zmizla v izbe a Alexa dlhšie nečakala. Bežala, čo jej sily stačili a aj keď si stále pripadala tak veľmi slabá, jej telo akoby sa hýbalo samé od seba. No ďaleko nedobehla. Narazila na neviditeľnú prekážku a s tichým žuchnutím padla do trávy. Rýchlo sa zviechala na nohy, rukami ohmatávajúc neviditeľnú stenu, takmer až zúfalo hľadajúc nejakú slabinu.
Seliwien k nej dobehla a schmatla ju za zápästie. Alexe sa z hrdla vydral zvuk pripomínajúci zvieracie vrčanie, no Seliwien nepopustila. Dievča v jej zovretí sa začalo metať, neustále vydávajúc zvuky podobné skôr zvieracím, než ľudským, naťahujúc voľnú ruku smerom k lesu.
Netrvalo dlho a vysilené Alexino telo ochablo. Len z hrdla sa jej drali kňučivé vzlyky. Seliwien bola zdesená, no privinula si ju materinsky k sebe.
"To bude v poriadku...všetko bude v poriadku, " tíšila ju jemným kolísavým pohybom. Netušila, čo sa to práve s Alexou stalo, no mala z toho zvláštny pocit. Nedobrý pocit.

~ † ~
Otvorila oči a zmätene pozrela na biely strop. Cítila, že nie je vo svojej posteli, no celé jej telo bolo akési stŕpnuté a boľavé. No predsa sa cítila lepšie a opäť pri plnom vedomí. Akoby všetky tie zvláštne pocity boli len zlým snom. ´Čo sa to vlastne stalo?´ mihlo sa jej mysľou.
"Konečne si sa prebrala," ozval sa pri nej hlas a Alexa v ňom cítila veľkú úľavu a radosť. Pootočila hlavou a všimla si, že na stoličke pri posteli sedí slečna Sammil. Zrejme to bola jej izba a posteľ. Ale...?
Seliwien sa na ňu ustarostene pozrela. "Si v poriadku? Čo sa to včera večer stalo?"
Alexa prižmúrila oči a snažila si spomenúť. Cítila bolesť, bolo jej zle, zúfalo chcela ísť von na vzduch, vyliezla z okna a...
Ďalšie spomienky sa jej zdali byť zahalené hmlou. Spomínala si na neviditeľnú stenu, na slečnu Sammil a na vôňu lesa, no nedokázala si tie kratučké záblesky dať dokopy.
"Ak si nespomínaš, netráp sa tým teraz," prehovorila Seliwien mäkko, akoby vycítila, na čo Alexa myslí.
"Teraz si odpočiň a možno sa spomienky vrátia samé od seba..." jemne ju pohladila po vlasoch. Keď sa Alexa pri dotyku strhla, odtiahla ruku a len sa bez slova pousmiala a vyšla z izby.
Nasledujúcich pár dní sa reč točila akoby len okolo nej. Kam sa pohla, všade ju čakali len podivné pohľady a šuškanie. Pravda, bola na to už pomerne zvyknutá, veď napokon nikdy nebola medzi ostatnými deťmi obľúbená a pre ostatných bola len čudáčkou večne zahrabanou v knihách, no zrazu ju to hnevalo oveľa viac. Niečo v jej vnútri sa snažilo búriť a len ťažko sa držala, aby sa opäť s niekým nepustila do bitky. No rozhodla sa, že teraz sa ich posmeškami nenechá vyprovokovať. Od tej podivnej noci v nej začalo rásť odhodlanie zistiť niečo o svojich rodičoch. Možno sa tým len snažila nemyslieť na to, čo sa stalo, pretože len spomienka na všetku tú bolesť ju desila. To ani sama poriadne nevedela. No vôbec netušila, kde má začať. Jej jedinou stopou bola perinka, v ktorej ju vraj našli a na nej vyšité meno Alexandra Éclair B. Prešla k nočnému stolíku a zo šuflíku vytiahla perinku.
Dlho na svoje vlastné meno hľadela a jej pohľad stále priťahovalo to B. Nebolo to veľa, no bola vďačná aj za tú malú stopu.

~ † ~
Odhodlane zamierila do knižnice. Neveľká miestnosť bola plná kníh, časopisov a novín, ktoré boli nielen uložené na policiach, ale povaľovali sa aj po stolíku a zemi. Bolo to Alexino obľúbené miestečko, kde sa mohla schovať, utiecť pred realitou a ponárať sa, nikým nerušená, do nových svetov. Knihy boli jej dobrými priateľmi, čo väčšina ostatných detí nechápala a často si ju kvôli tomu doberali. S nezvyčajným zápalom si pozorne čítala každý jeden článok v starých novinách, ktoré sa v kúte knižnice zrejme zbierali už mnoho rokov. Listy niektorých boli tak žlté a zničené, že občas mala problém, prečítať, čo na nich stojí. O to to bolo ťažšie, že vlastne ani netušila, čo má hľadať. Ubiehali dni, týždne a mesiace a kopa novín s rohu sa rýchlo zmenšovala. A zdalo sa, že všetko Alexino úsilie vyjde nazmar.
V driemotách sedela v starom ošúchanom kresle, keď ju z polospánku prebralo tiché klopkanie na sklo. Rozospato si pretrela oči a za oknom zbadala havrana. Otvorila okno a chcela sa po ňom zahnať, aby ho odohnala, no havran okamžite vletel dnu a usadil sa do kresla.
"Choď preč, kšá," mávla rukami, no havran len zvedavo naklonil hlavu. S podráždením podišla bližšie k tvrdohlavému vtákovi, keď si všimla, že sedí na nejakej obálke.
"To je pre mňa?" opýtala sa Alexa pochybovačne a zabodla pohľad do papieru. Havran zakrákal a vyletel z okna, zanechávajúc za sebou na kresle malú žltkastú obálku. Opatrne ju vzala do rúk a usadila sa do kresla. Ruky sa jej triasli, keď sa snažila obálku otvoriť. Po chvíli jej vypadla z ruky. Zanadávala a zhlboka sa nadýchla. Čo v nej môže byť? Žeby list od jej rodičov? Tak dlho čakala a verila, že sa niekto z rodičov ozve, že sa dozvie, čo sa s nimi stalo a prečo ju dali preč. A teraz konečne nastal ten čas. Alexa začínala prepadať panike. Čo ak sa dozvie, že ju jednoducho nechceli a ani nechcú? Potriasla hlavou. Ak nad tým bude len rozmýšľať, nič tým nevyrieši! A možno to ani nie je od rodičov. Možno...
Nechcela si robiť zbytočné nádeje. Zodvihla obálku a s odhodlaním ju otvorila. Vypadla z nej len jedna fotka.
Vzala fotku a dlho na ňu hľadela. Bola na nej mladá žena, ktorá nevyzerala na viac než 25-30 rokov. Mala dlhé čierne vlasy, bledú pleť a zvláštne jantárovožlté oči, ktoré akoby hľadeli priamo na ňu. Keď fotku otočila bolo tam len meno: Chloë Brightswood, napísané rovnakým krasopisom, ako výšivka na jej perinke. Alexa sa zarazila. Pozrela do obálky, no nič viac tam už nebolo.
Čo to má znamenať? Kto je tá žena? Žeby...žeby jej matka?

~ † ~
Dni ubiehali a žena na fotke pre ňu naďalej ostávala záhadou. Znovu prešla staré noviny a pokúšala sa nájsť aspoň nejakú zmienku o tej žene, no výsledok bol stále rovnaký - nič.
S povzdychom odložila fotku na stolík pri posteli. Ako mohla byť tak naivná a myslieť si, že by jej matka bola dosť známa na to, aby sa o nej písalo v novinách. Napriek všetkému sa nechcela vzdať.
Seliwien ju dlho sledovala, obdivujúc jej zápal. Dobre si spomínala, ako sa tiež snažila vypátrať svojich rodičov. Bohužiaľ sa jej to nikdy nepodarilo. V očiach jej vzbĺklo odhodlanie.
Alexa opäť sedela u Seliwien v pracovni. Bola tam tak často, že to už nikomu nepripadalo zvláštne. Teraz však mlčala, zvedavá, prečo si ju Seliwien zavolala. Tentoraz nič nespravila, tým si bola istá. Seliwien na ňu dlho hľadela a v Lexe rástla nervozita. Prečo som tu? Zase ma chcú z niečoho obviniť? Seliwien mala prsty prepletené pred tvárou, v geste tak typickom pre ňu a Alexa videla, ako rozmýšľa.
"Prečo som tu?" vyhŕkla po chvíli a hlas jej preskočil. "Nič som nespravila!"
"Ja viem," odpovedala Seliwien mäkkým hlasom, "ale zavolala som si ťa, pretože ti chcem pomôcť."
Keď videla Alexin nechápavý pohľad, neubránila sa úsmevu. "Viem, že hľadáš informácie o svojich rodičoch a viem aj o tej fotke. V tých starých Witchwoodskych novinách toho rozhodne veľa nenájdeš. Ale možno v nejakých iných záznamoch..."
Alexa ju mlčky sledovala, visiac očami na jej perách. Neverila tomu. Vážne jej chce pomôcť, alebo je to len nejaký trik? Nejaký nový trest? Napriek nedôvere cítila, ako v nej rastie nadšenie.
"Naozaj?" opýtala sa nedôverčivo, snažiac sa potlačiť úsmev, ktorý sa jej chystal usadiť na tvári.
"Naozaj," odpovedala Seliwien s úsmevom. Ani sama nevedela ako, no keď pozerala na to dievča, musela sa usmievať. Obľúbila si ju. Bola tak iná ako ostatní, a aj keď ju väčšina vychovávateliek považovala za malé zlo, jej sa to nepozdávalo. Možno to bolo tým, že sama bola kedysi podobná. No mala pocit, že jej Alexa niečo tají.
"O pár dní odchádzam na týždeň do Londýna. Pokúsim sa poobzerať a popýtať po nejakých zmienkach o tej žene z fotky. " Keď videla, že Alexa otvára ústa, zodvihla ruku aby ju umlčala.
"Zrejme ťa zaujíma, prečo to robím. Každý človek chce vedieť, odkiaľ pochádza, aj keď vie, že mu to poznanie nemusí priniesť šťastie, ani úľavu. Mám ťa rada a chcem, aby si našla, čo hľadáš."
V miestnosti nastalo ticho. Alexa sedela, nehybná ako soľný stĺp a pozerala na Seliwien. Ešte nikdy jej nikto nič také nepovedal.
"Ďa..ďakujem..."povedala po chvíli a s nervóznym úsmevom vyšla z pracovne.

~ . ~
"The damage was permanent; there would always be scars. But even the angriest scars faded over time until it was difficult to see them written on the skin at all, and the only thing that remained was the memory of how painful it had been." (Jodi Picoult)
~ . ~

~ † ~
Sediac vo svojej izbe, sledovala cez okno ako sa Seliwien, len s ľahkou batožinou, lúči s ostatnými vychovávateľkami a odchádza. Zrazu sa Alexa cítila tak zvláštne opustená. Na okamih zahliadla, ako sa Miraya otočila k horným oknám. Zacítila na sebe jej pohľad a telom jej mimovoľne prešla triaška.
Je to len na týždeň, pomyslela si a odlepila sa od okna. No malá zlé tušenie.
"Kde si zase, Alexandra?!" Ten nepriateľský tón poznala okamžite. Naprázdno preglgla, no nemala chuť čakať, kým sa zjaví aj jeho majiteľka a vybehla z izby dúfajúc, že sa jej podarí nájsť nejaký úkryt.
Seliwien nebola preč ešte ani dva dni a Alexa, ukrývajúc sa v komore, si už zúfalo želala, aby sa znovu vrátila.
Mirayin hlas v nej vyvolával spomienky. Spomienky na to malé temné tajomstvo, o ktorom nikto, okrem nej a tej postaršej vychovávateľky nevedel.
Znovu sa cítila, akoby mala päť.
Malé päťročné dievčatko, schovávajúce sa kde sa len dalo, ukrývajúce nepekné modriny, pred ostatnými. Bála sa, že by jej nikto neveril. A bála sa, že by si tým len pohoršila.
Že ju Miraya nemá rada, to vedela vždy. Už odmalička v nej tú, takmer až hmatateľnú, nenávisť dokázala doslova vycítiť. Nemala však ani najmenšie tušenie, prečo to tak je. Už si ani nepamätala, kedy sa jej tichá nenávisť zmenila na neustály krik. A napokon padli aj prvé údery. Zdalo sa, že má Miraya vždy po ruke niečo "vhodné". Či už prút, nejaké dlhé pravítko alebo opasok. A tiež dôvody si vždy našla. Zlomená hračka, stratená bábika, rozbitý tanier, odvrávanie. Alexa sa snažila nerobiť nič zlé, no nech sa stalo čokoľvek, odskákala si to, aj keď to nebola jej vina. A nikto o tom ani len nevedel. Jej malé tajomstvo.
Potriasla hlavou, aby zahnala tie spomienky a pritiahla si kolená ku brade. Nebála sa postaviť ostatným deťom, no strach z Mirayi v nej bol hlboko zakorenený. Dúfala, že tak, ako to všetko príchodom Seliwien skončilo, stane sa to uzavretou kapitolou. Teraz však tušila, že sa mýlila.
Pred dverami začula kroky. Takmer ani nedýchala, keď sa kľučka pohla a dvere otvorili. Stála v nich Miraya a na tvári sa jej pohrával zvláštny úškľabok.
"Myslím, že Seliwien je na teba príliš mäkká," povedala potichu a Alexa sa pri jej ľadovom tóne striasla, "odkedy je tu, si ešte horšia. To musíme zmeniť."
Mirayi sa v ruke zjavil dlhý prút, ktorý Alexa poznala až pridobre. Preglgla a schúlila sa ešte viac. Jediný východ bol blokovaný.
Už nemala päť rokov, no strach, ktorý v nej rástol bol rovnaký ako vtedy. Pretože vedela, čo ju čaká.

~ † ~
Mala pocit, akoby bolo jej telo v plameňoch. Miraya sa zrejme rozhodla, dohnať všetky tie roky za jeden deň. Jedine tvár jej nechala bez modrín či škrabancov. Asi tušila, že by to bolo nápadné. Myslela na všetko.
Alexa sa otočila na posteli a len s ťažkosťami potlačila bolestivé zastonanie. Nechcela, aby to niekto vedel, aby niekto prišiel na jej bolestivé malé tajomstvo.
Napokon sa jej predsa podarilo upadnúť do nepokojného bezsenného spánku.

Zdalo sa jej, že spala len pár minút, no keď otvorila oci, tmu za oknami už vystriedal deň. Spánok však jej utrápenému telu pomohol len málo a modriny už medzitým hrali všetkými farbami.
Opatrne vyliezla z postele, snažiac sa nerobiť žiadne prudké pohyby, a zamierila do jedálne.
"Ideš neskoro," znelo ľadové privítanie. V jedálni už bola len Miraya a prebodávala ju nevraživým pohľadom. Alexa sklopila zrak.
"Ospravedňujem sa," šepla potichu. Snažila sa vyzerať čo najpokornejšie aby ju niečím náhodou nevyprovokovala.
"Tvoje ospravedlnenia ma nezaujímajú. Raňajky už boli a pre teba dnes žiadne neostali. Máš chodiť včas." Niežeby Alexu tie slová prekvapili, no jej ubolené telo si žiadalo energiu. S tichým povzdychom sa otočila. Bez raňajok bolo jej jedinou túžbou opäť si ľahnúť do postele.
Miraya však zrejme mala iné plány: "Kam si mysliš, že ideš?" ozvala sa prudko a Alexa zastala v polkroku.
"Do izby?" pípla čo najtichšie.
"Tak do izby? To si snáď mysliš, že budeš celý deň len v posteli vylihovať? Tak to teda nie!" Mirayin hlas nabral na intenzite a priskočila k nej, drsne ju schmatnúc za predlaktie. Alexiným telom prešla prudká bolesť, keď zacítila pevné zovretie na ruke, ktorou sa predošlý večer snažila chrániť, a napriek odhodlaniu neukázať pred vychováteľkou slabosť, nedokázala v sebe udusiť výkrik, ktorý sa jej od bolesti dral z hrdla.
Na tvár jej dopadla nemilosrdná facka, a ak by ju Miraya ešte stále nedržala, zrejme by sa na nohách neudržala.
"Čo sa tu robí?!" ozvalo sa od dverí a v hlase bolo počuť prekvapenie, no aj veľké rozhorčenie. Alexe zovrelo srdce. Ten hlas poznala.
"Čo si myslíš, že sa tu robí, Seliwien? Vychovávam!" odpovedala Miraya a jej stisk povolil. Alexa sa rýchlo vyšmykla a skrčila sa do kúta miestnosti, zabodávajúc pohľad do zeme. Telo sa jej triaslo a do hrdla sa jej drali vzlyky.
"Vychovávaš?" zopakovala Seliwien potichu. "Vychovávaš?! Tomuto ty hovoríš výchova?!" už takmer kričala. Zvyčajne si vždy dokázala udržať pokoj, no teraz ju začínala ovládať zlosť. Podišla k Alexe a čupla si. Rukou jej chytila bradu a mierne pootočila jej hlavu, obzerajúc si červený otlačok na líci. Alexa uhýbala pohľadom a srdce jej bilo ako splašené. Bola rada, že sa Seliwien vrátila skôr, no posledné čo si želala bolo, aby práve ona prišla na jej malé tajomstvo.
"To si čakala kým vypadnem, aby si mohla tyranizovať malé deti?" zavrčala Seliwien, keď sa postavila a znovu otočila k Mirayi. Nikdy ju nemala v láske, no rešpektovala ju, pretože bola staršia. Teraz sa však všetko rešpekt rozplynul. Miraya neodpovedala, no Seliwien na to aj tak nečakala. Obrátila sa k Alexe s úsmevom a podala jej ruku: "Poď, pôjdeme do mojej izby a ošetríme to, dobre?"
Alexa len mlčky prikývla, chytila sa jej roztrasenou rukou a postavila sa zo zeme.
Miraya sa zvrtla na opätku a po niekoľkých dusavých krokoch počuli len buchnutie vchodových dverí.

~ . ~
"There are wounds that never show on the body that are deeper and more hurtful than anything that bleeds." (Laurell K. Hamilton)
~ . ~

~ † ~
Seliwien zaviedla Alexu do svojej izby. Opatrne jej vyhrnula rukáv, smutne si prezerajúc modriny na rukách. Po chvíľke ju obišla a vyhrnula jej aj blúzku. Mala pocit, akoby jej srdcom prešla ľadová dýka. Zalapala po dychu. Zrazu jej to všetko začínalo zapadať. Ten strach v Alexiných očiach, keď niekto zvýšil hlas, to prudké strhnutie sa vtedy, keď zodvihla ruku, aby ju pohladila alebo keď sa jej dotkla. Zhlboka sa nadýchla a blúzku jej stiahla späť. Tvár mala pokojnú, no zúrivosť ju takmer zožierala. Niečo také nečakala. Otočila si Alexu, ktorá začala dýchať prerývane, potláčajúc vzlyky, k sebe a čupla si nej.
"Bila ťa aj predtým?" opýtala sa potichu a vzala jej ruky do svojich dlaní.
Alexa mlčala, stále uhýbajúc pohľadom. Nechcela, aby to Seliwien vedela a už vôbec nechcela, aby bola u toho. Bol to jej vlastný boj. Vždy to bol jej vlastný boj. Chcela ho zvládnuť sama, chcela byť silná. No teraz to na ňu všetko začínalo doľahovať a všetky jej hradby sa začínali rozpadať. Oči sa jej zaliali slzami.
"No tak, zlatko, pozri sa na mňa," prehovorila Seliwien znovu a snažila sa, aby do jej hlasu nepreniklo nič z hnevu, ktorý na Mirayu pociťovala.
Po chvíli Alexa váhavo prikývla a napokon sa pozrela na Seliwien, ktorá sa na ňu povzbudivo usmievala.
"A kedy?" znela ďalšia otázka.
"Než..než ste sem prišli..." hlesla Alexa..." a keď...keď ste tu neboli..."
"Dobre, zlatko," jemne jej stisla ruky a jednou rukou jej odhrnula prameň vlasov z tváre. Doteraz poznala Alexu ako mlčanlivú, trochu drzú, no celkom silnú osôbku. Toto malé zlomené desaťročné dievčatko akoby ani nebola ona. Bolelo ju, takto ju vidieť. "Neboj, už ti viac ubližovať nebude," povedala mäkko, palcom jej zotrúc slzy a jemne si ju k sebe privinula.
"Ach, Alexa, prečo si mi to nikdy nepovedala?" povzdychla si Seliwien a pozrela dievčaťu do tváre. Alexa mlčala, no Seliwien sa usmiala a pohladila ju po vlasoch.
Po chvíli sa postavila a zo šuflíka vybrala dve malé fľaštičky - jednu s fialkastou a druhú so zelenkavou tekutinou.
"To je jedna z mojich špecialít: elixír na podporu regenerácie," vysvetlila ukazujúc na fialovú fľaštičku a pokynula Alexe, aby ho celý vypila. "Skôr sa ti tie nepekné modriny zahoja a čoskoro budeš znovu ako rybička. A tá druhá je na uvoľnenie."
Alexa len prikývla a vypila celý obsah fľaštičiek. Neprešli snáď ani dve minúty a už sa jej začali zatvárať oči. Seliwien ju jemne položila do svojej postele a prikryla, znovu ju pohladiac po vlasoch.

~ † ~
Alexa otvorila rozospaté oči, prebudená hlukom, ktorý, odhadovala, zrejme vychádzal z Mirayinej pracovne.
"Prečo si ju bila?"doliehal k nej Seliwienin hlas. Toľko hnevu u nej ešte nepočula. Aj keď ju kvôli niečomu karhala, nikdy nemala v hlase toľkú zúrivosť. "Odpovedz!"
"Pretože si to zaslúžila," znela ľadová odpoveď a Alexe pri Mirayinom hlase prešla telom triaška.
"Zaslúžila? A čím prosímťa? Neverím, že mohla spraviť niečo tak zlé, že by si zaslúžila takú bitku!"
"Je zlá, skazená!" Miraya zvýšila hlas a zrazu v ňom mala niečo, čo Alexa v jej hlase ešte nepočula...žeby...strach? "Je iná...určite je to potomok nejakého démona!"
"Ty si sa snáď načisto pomiatla!" vykríklad Seliwien a hlas sa jej zatriasol prekvapením. "Toto je tvoj dôvod?!" Ozvalo sa buchnutie a Alexa mala pocit, že to Seliwien udrela päsťou do stola.
"Nie je potomkom démona. Má v sebe vlkolačiu krv" pokračovala už trochu pokojnejšie, aj keď bolo počuť, že sa musí veľmi premáhať aby nekričala, "no to z nej nerobí zlú. Je to len obyčajné vystrašené dieťa. Ktoré si ty vždy len tyranizovala!"
"Vlko..." bolo počuť, ako Miraya zalapala po dychu.
"Ani nepokračuj" prerušila ju Seliwien chladne skôr, ako to stihla Miraya dopovedať. "Nikdy by som nečakala, že práve ty budeš tak...tak..." nedokončí, len si povzdychne. Toľko ľudí sa ešte stále bojí ostatných rás. Keby sa namiesto toho radšej učili s nimi vychádzať a nie im len dávať viac dôvodov na nevraživosť.
"Koncom mesiaca odchádzam," prehovorila Seliwien po hodnej chvíli už takmer úplne pokojne. "A Alexu beriem so sebou."
Miraya si odfrkla. Šok ju už prešiel. "Tak ju ber...čo najďalej odtiaľto!"
Ešte chvíľu ku Alexe doliehali vzdialené hlasy, no už príliš tiché a nedokázala ich zachytiť. No už ich aj tak poriadne nevnímala...v hlave sa jej znovu a znovu ozývala Seliwienina veta: Má v sebe vlkolačiu krv.

~ † ~
Seliwien vytiahla Alexu na prechádzku do neďalekého lesa. Od tej hádky prešlo niekoľko dní. Netušila, že Alexa z nej počula viac než dosť.
Kráčali, mlčky vdychujúc čerstvý vzduch a Alexa vychovávateľku očkom nervózne sledovala. V hlave sa jej rojili otázky, netušila však, ako by mala začať. Napokon Seliwien zastala, čupla si a chytila Alexine ruky do dlaní. Sivomodré očká ju napäto sledovali.
"Alexa," začala tichým hlasom, rozmýšľajúc ako to povedať. "Koncom mesiaca odtiaľto odchádzam. Už som podala výpoveď."
Na chvíľu sa odmlčala. Pracovať v sirotinci a pomáhať deťom, to bolo jej snom už dlhé roky. Jej idyické a naivné predstavy o tom, ako všetko zmení a ako zabráni tomu, aby deti nezažívali to, čo si zažila kedysi aj sama, sa však už dávno rozpadli. A už to prestávala zvládať. To, čo sa dozvedela o Mirayi bolo poslednou kvapkou. Nedokázala by tam dlhšie ostať. Zahľadela sa Alexe do očí a usmiala sa. Už sa rozhodla...a bola si istá, že správne.
"Chcem sa ťa opýtať, či by si nechcela ísť so mnou."
"S...s vami?" opýtala sa Alexa. Oči sa jej rozšírili, keď si spomenula na slová, ktoré Seliwien vtedy venovala Mirayi.
Seliwien prikývla: "Áno, so mnou. Chcela by som si ťa adoptovať. Kúpili by sme si vo Witchwoode nejaký malý domček a... Teda ak chceš, samozrejme," odmlčala sa, sledujúc ako Alexa zabodla pohľad do zeme a zneistela. Čo ak nebude chcieť?
Chvíľu bolo ticho, prerývané len dychom. Alexa bola v pomykove. Akosi vtedy tým slovám neverila, či možno skôr nechcela veriť. A predsa sa zdá, že to Seliwien myslela vážne. Úplne jej z hlavy vypadli otázky, ktoré sa jej chcela opýtať a aj to o tej vlkolačej krvi sa jej zrazu zdalo akési nepodstatné. V mysli si znovu a znovu premietala tie slová, ktoré jej predchvíľou venovala.
"Áno..." prehovorila, či skôr šepla Alexa takmer nečujne a zodvihla zrak. "Áno, chcem!" vyhŕkla a na tvári sa jej zjavil široký úsmev.
"Ach, zlatko," vydýchla si Seliwien s radosťou a tuho si ju k sebe privinula

~ † ~
Stojac pred šedou budovou, zvierala Alexa svoj neveľký vak a čakala na Seliwien. Pohľad mala upretý na les. Nechcela to miesto, kde doteraz strávila svoj život, už ani vidieť. Nikdy viac.
Keď nastal čas odchodu, zbalila sa rýchlo. Vlastne už mala tých svojich zopár vecí zbalených ešte v ten deň, čo sa ju to Seliwien opýtala. Už sa nevedela dočkať.
Vstupné dvere sa otvorili a Alexa sa nadšene otočila, kým jej radosť v tvári nevystriedalo sklamanie. Bola to Sillia.
"Ahoj," ozvala sa potichu a prerušila ťaživé ticho, ktoré na moment nastalo.
"Ahoj," odpovedala Alexa sucho, čakajúc čo bude ďalej.
"Prišla...prišla som sa len rozlúčiť," začala Sillia a na tvári sa jej mihol úprimný úsmev, "a tiež ti zaželať veľa šťastia s novou rodinou a..."
"Ďakujem," skočila jej Alexa trochu nervózne do reči, no jej výraz sa trochu uvoľnil.
Znovu sa ozvalo vrznutie dverí. Alexa sa nemusela ani obzrieť. Tie rezké kroky Seliwien okamžite prezradili.
Sillia k nej podišla a o niečom sa spoločne krátko rozprávali, no Alexa ich slová nevnímala. Tešila sa. Tak veľmi sa tešila. V niečo také napokon ani nedúfala.
"Tak poď, zlatko, ideme," ozvalo sa jej pri uchu a keď zodvihla pohľad hľadela do Seliwieninej vysmiatej tváre. Nadšene prikývla.
Seliwien ju chytila za ruku a konečne odchádzali. Už nikdy, nikdy sa sem nemusí vrátiť.
Potlačila nutkanie poslednýkrát sa obzrieť a šťastne hľadela priamo pred seba.
Už nikdy viac...

Mala pocit, že tá žena je snáď jediná, kto sa ku nej správal milo. A bola prvá, pri kom pociťovala ľútosť a smútok, keď v jej tvári videla hnev či sklamanie. Nemohla si priať nič krajšie, ako môcť ju nazývať svojou matkou.
♦ Nový domov ↓

~ † ~
"Vitaj v novom domove," prehovorila Seliwien a v hlase jej bolo cítiť úprimnú radosť.
To nadšenie, keď Alexa prvýkrát zbadala svoj nový domov bolo snáď nemožné vyjadriť slovami. Nebol to žiaden zámok ani vila, no oproti podmienkam, na ktoré bola do tohto dňa zvyknutá, jej ten neveľký domček pripadal až neskutočne obrovský. A vlastne ani nešlo o jeho veľkosť.
Domov... To slovo rezonovalo v Alexinej hlave. Stále tomu ešte nemohla poriadne uveriť.
Seliwien sa zoširoka usmiala a rukou Alexe jemne zatvorila ústa, pootvorené od údivu.
"Ústa nenechávame otvorené, mladá dáma," povedala a naoko káravo zodvihla prst. Kútikmi úst jej však veselo mykalo.
"Prepáčte," odpovedala Alexa potichu a sklopila zrak, no Seliwien sa zasmiala a potľapkala po ramene.
"Ale no, netvár sa predsa hneď tak skľúčene, veď som to nemyslela ako pokarhanie," povedala po chvíli usmievajúc sa. "A prestaň mi vykať. Teraz už nie som vychovávateľka a ty nie si len jedno z detí v sirotinci. Teraz sme už rodina. Volám sa Seliwien...alebo aj Seli. Akokoľvek len chceš," dodala s úsmevom. Samozrejme, že by bola najradšej, ak by ju Alexa chcela volať mama, no niečo také od toho dievčaťa predsa takto zhurta nemohla žiadať. Napokon, predsa sa ešte až tak nepoznali.
Alexa trochu nesmelo prikývla a ešte nesmelejšie sa pousmiala. Všetko to pre ňu bolo tak nové.
O adopciu požiadala Seliwien pár dní pred svojím definitívnym odchodom a keď opúšťali pôdu sirotinca, bola už Alexa oficiálne jej adoptívnou dcérou. Alexandra Éclair B. Sammil... Adoptovaná alebo nie...bola to odteraz jej dcéra.
Vždy túžila po dieťati, no vedela, že sama vlastné dieťa mať nemôže. Ale bola šťastná, veľmi šťastná. Veď teraz predsa už dieťa má...dcéru. A snáď bude schopná dať jej lepší život.
Tvárou jej však prebehol tieň, keď sledovala Alexu, ktorá skúmavo obchádzala domček a zvedavo nakukovala cez okná, a rozmýšľala, ako jej povie o tom všetkom, čo o jej skutočnej matke v Londýne zistila. A tiež, spomínajúc si na Alexino zvláštne správanie sa počas tej noci, na ktoré už teraz mala vysvetlenie, rozmýšľala, ako to s ňou bude ďalej. Bola si vedomá toho, že to dievča ešte bude mať problémy. No mohla len dúfať, že sa jej na nich podarí dostatočne pripraviť.

~ † ~
Nový domček, ktorý Seliwien pomenovala Llys Rhosyn, po welšsky dvor ruží, stál na kraji Witchwoodu. Za malou zadnou záhradkou ho obopínal les a pred vchodom vítali návštevníka ruže rôznych farieb. Seliwien milovala ruže.
Nebol nijako veľký, nemal ani poschodie, no pre dvoch poskytoval viac než dostatok miesta. Seliwien aj Alexa mali vlastnú izbu aj kúpeľnu, Seliwien si zariadila aj pracovňu a nesmela zabudnúť na miestnosť, kde trávila Alexa snáď ešte viac času než vo svojej izbe, či v neďalekom lese - knižnicu, a všetky izby niesli nádych viktoriánskeho obdobia.
Zdalo sa, že sa všetko obrátilo k dobrému a aj spomienky na život v sirotinci sa zdali menej bolestivé.

Od nasťahovania sa prešiel asi týždeň a keď nadšenie trochu povolilo, znovu sa v Alexinej mysli začali rojiť otázky. Najmä jedna...
Má v sebe vlkolačiu krv.
Znovu si spomenula sa Seliinu hádku s Mirayou a tie slová jej nedávali spať. Ako to myslela? Akú vlkolačiu krv? Veď keby bola vlkolakom, snáď by o tom predsa vedela. Alebo nie?
"Lexie?" ozvala sa Seliwien pri spoločnej večeri, keď si všimla, ako Alexa zamyslene šťuchá vidličkou do jedla, "Trápi ťa niečo?"
Alexa zodvihla pohľad. Nebola si istá, či má spomenúť to, že ju vtedy v noci počula. Spásonosne jej napokon napadla iná otázka:
"Nie," pokrútila hlavou, "Ja...ja len, či si sa náhodou nedozvedela o ...o tej Chloë a tak..."
Seliwien sa usmiala. Niežeby jej to nechcela povedať, len jej to popravde akosi vypadlo z hlavy.
"Prepáč, takmer som na to aj zabudla," povedala, "najprv dojeme a potom ti môžem povedať, čo všetko som zistila, dobre?"
Razom sa Alexa prestala v jedle len babrať a rýchlo ho do seba nahádzala. Aj keď mala trochu obavy z toho, čo sa môže dozvedieť, zvedavosť bola silenejšia.
Obe dojedli, Seliwien odniesla riady do kuchyne a povedala Alexe, nech ju počká v obývačke. Sama sa vybrala do pracovne a priniesla si tašku, ktorú mala na rameni aj vtedy, keď pristihla Mirayu. Keď vošla do obývačky, Alexa ju už netrpezlivo čakala.
Usadila sa, snažiac sa nevnímať tie zvedavé očká, ktoré akoby sa snažili nahliadnuť až do jej vnútra a pomaly vybrala z tašky nejaké papiere.
"Najprv ale," začala a nemohla si nevšimnúť, ako sa Alexinou tvárou mihol náznak sklamania, "ti musím povedať, že to, kto a akí sú tvoji skutoční rodičia, neznamená, že taká budeš aj ty. Rozumieš?" opýtala sa dôrazným hlasom a zahľadela sa zmätenej Alexe do očí.
"Sľúb mi, že sa tým nebudeš trápiť," dodala už o niečo jemnejšie a Alexa len mlčky prikývla.

~ † ~
"Ako určite vieš," začala Seliwien a hľadela na papiere vo svojej ruke, "existujú okrem ľudí aj mnohé iné rasy. Zrejme si sa s nimi asi ešte nestretla, pretože Miraya viedla sirotinec trochu svojsky. Mnohí ľudia sa iných rás boja..."
Alexa chápavo prikyvovala, visiac na nej pohľadom plným očakávania.
"Niekedy je ten strach oprávnený, inokedy nie. No príslušnosť k nejakej rase nerobí z tej osoby automaticky niekoho dobrého, alebo zlého. Tak, ako nie je každý človek dobrý, tak ani nemusí byť každý démon či upír zlý," dokončila s povzdychom. Nechápala to neustále rasové odsudzovanie. Sama poznala, aj keď krátko, jedného démona, ktorý úplne prevrátil jej názory a za to mu bola neskutočne vďačná.
Zhlboka sa nadýchla, pozrela na poznámky na papieroch a pokračovala: "Chloë Brightswood je vlkolak. A rozhodne nebolo také ťažké o nej niečo zistiť. Pochádzala z čistokrvnej čarodejníckej rodiny, vyštudovala čarodejnícku školu, bola niekoľko rokov zamestnaná na Ministerstve mágie a ku koncu pracovala v miestnej knižnici. Bola dvakrát vydatá a mala viacero detí."
Alexa na ňu prekvapene hľadela, a keď si Seliwien ten pohľad všimla, odmlčala sa. Vlastne chápala tú reakciu. Napokon, všetko z toho, čo povedala znelo úplne normálne a vôbec to nesedelo k tomu varovaniu, ktoré vyslovila predtým. Trochu aj zaľutovala, že neostala len pri tomto, pretože to, čo jej teraz chcela povedať, sa jej nehovorilo ľahko. Mohla len dúfať, že si Alexa vezme jej predchádzajúce slová k srdcu.
"Lenže, podľa niektorých správ sa ukazuje, že jej život nebol taký usporiadaný a obyčajný, ako sa to mohlo na prvý pohľad zdať..."
Seliwien rozprávala ďalej, občas opierajúc pohľad o poznámky na papieroch, občas skúmajúc Alexine reakcie. Tá však len mlčky sedela a počúvala ten príval informácií, snažiac sa ich spracovať.
Ako sa ukázalo, Chloë sa riadila svojou vlastnou morálkou a spravodlivosťou a jediné na čom je záležalo boli vlkolaci - jej rodina. Jej rukami, či možno skôr tesákmi, zomrelo niekoľko ľudí, no ako sa zdalo, samotná Chloë to nikdy nebrala ako niečo zlé, pre ňu, zdá sa, boli ľudia a vlastne aj mnohí iní, len podradnými rasami, ktorí pre ňu takmer žiadnu cenu.
"Nikto nevie, kde presne teraz Chloë je, pretože pred rokmi opustila svoj domov aj vlkolačiu svorku, na ktorej čele stála a jednoducho zmizla. Mnohí si mysleli, že je mŕtva, no ak by to bola skutočne žena, ktorá ťa porodila, zrejme to tak nebude," ukončila Seliwien svoje rozprávanie a skleslý pohľad uprela na Alexu. Tak rada by jej o tej žene povedala niečo lepšie, no všetko čo našla sa týkalo len tohoto. Predsa sa však rozhodla, že si o tej Chloë zistí ešte viac.
Alexa sa postavila a Seliwien jej zmätený pohľad neušiel. Natiahla k nej ruku, no napokon ju predsa stiahla a bezslova hľadela za Alexou, ako odchádza do svojej izby.

~ † ~
"Lexie?" ozvala sa Seliwien opatrne, keď zaklopala na dvere jej izby. Odpoveďou jej však bolo len ticho. Zaklopala znovu."Lexie, idem dnu..." otvorila dvere, no izba bola prázdna. "Čo...?"
Skôr, než stihla tú otázku vysloviť, ozval sa z knižnice buchot.
Tak tam teda si, vydýchla si. A to sa už začala báť, či náhodou neušla.
Zvrtla sa a zamierila do jednej z najväčších izbieb v dome, plnej najrôznejších kníh. Bolo to asi najobľúbenejšie miesto ich oboch.
"Lexie!" takmer vykríkla, keď ju zbadala pod hŕbou kníh, ktoré zrejme spôsoboli ten buchot. Ihneď k nej priskočila, to sa však už Alexa hrabala von s hrubou knihou v jednej ruke a víťazoslávnym výrazom na tvári.
Seliwien pokrútila hlavou, na tvári sa jej však pohrával úsmev. "Ach, dieťa zlaté, čo to vyvádzaš prosímťa?" zasmiala sa, kým jej pomáhala na nohy, rada, že sa jej nič nestalo.
Pohľad jej zabehol k nápisu na knihe.
"Vlkolaci?"
Alexa prikývla: "No, keď bola moja mama ten vlkolak, tak som si myslela, že si o nich niečo zistím."
Už tušila, že to, čo prežívala raz za mesiac bude mať zrejme niečo spoločné s jej krvou. A dúfala, že v knihe nájde niečo, čo jej pomôže. Aj keď ani netušila, čo by to malo byť.
Dlho rozmýšľala o tom, čo jej Seliwien o Chloë povedala. Bolo to zvláštne, no predsa ju to akosi neprekvapilo až tak veľmi. Možno čakala, že niekto, kto odloží svoje dieťa na také miesto nebude žiaden svätec. Možno to dokonca niekde v hĺbke duše aj cítila. Keby sa to dozvedela pred adopciou, zrejme by bola sklamaná a zničená. No teraz...teraz mala niekoho, kto ju má rád a mala miesto, ktoré mohla úprimne nazvať domovom. Už netúžila po tom, aby si po ňu jej biologickí rodičia prišli a odviedli ju preč. Predsa sa však nezbavila túžby, dozvedieť sa o nich čo najviac.
"Ak chceš, môžem ti zohnať aj ďalšie knihy o vlkolakoch," nadhodila Seliwien a očkom skúmala Alexinu tvár, snažiac sa nájisť nejaký náznak negatívnej reakcie na informácie, ktoré zistila. Bola rada, keď nič také nevidela.

Seliwien splnila čo povedala a Alexina izba sa začala pomaly zapĺňať knihami o vlkolakoch. Alexa si v nich dlho čítavala a Seliwien mala občas problém dostať ju na chvíľu z domu. Prechádzku do lesa však dievča predsalen nikdy neodmietlo, rovnako ako ani posedenie pri horúcej čokoláde alebo zmrzline.
Mala však v pláne aj niečo iné. Vyučovanie v sirotinci bolo podľa jej názoru len chabou prípravou a deti si z neho neodniesli takmer nič. Nechcela však, aby Alexa na čarodejnícku školu nastúpila úplne nepripravená.
A tak prevzala úlohu domáceho učiteľa, aby svojej dcérke poskytla pevné základy.
Alexa bola jej návrhom prekvapená a nadšená. Učila sa rýchlo a ochotne, pokiaľ išlo o veci, ktoré ju zaujímali. Bola už odmalička zvedavá a aj keď bolo Seliwien z jej neustálych otázok občas až do zúfania, predsa sa jej nadšeniu radovala.
Tak ubehlo niekoľko pokojných mesiacov...

~ † ~
Ozvalo sa zaklopanie na dvere a keď ich Seliwien otvorila, zahliadla v nich Alexu. Hoc tam stála s hlavou odvrátenou a stiahnutou medzi ramená, nemohla si Seliwien nevšimnúť, že je špinavá, strapatá a na tvári má nielen nepekný červený fľak, ale aj krv z rozbitej pery. Čupla si k nej, prstami pootočila jej tvár k sebe a s prižmúrenými očami na ňu hľadela. Okamžite vedela, čo sa stalo. Napokon, nebolo to prvýkrát. Aj keď dúfala, že sa Alexa odchodom zo sirotinca upokojí a prestane s tým, ukázalo sa, že to nebude také jednoduché.
Alexa jej venovala jeden krátky ustráchaný pohľad a hneď zrak znovu sklopila. Seliwien sa postavila, vzala ju za ruku a mlčky viedla do domu a Alexa vedela, že to ticho neznamená nič dobré.
Zastali v pracovni a Alexa sa na jej mĺkvy pokyn usadila na stoličku. Seliwien prešla na svoje miesto za stolom, oprela si oň lakte a prsty preplietla pred tvárou. Alexa si v tom momente pripadala, akoby sa opäť ocitla v sirotinci. Poznala toto jej gesto aj ten výraz tváre. Mala ho vždy, keď sa hnevala alebo bola sklamaná.
Na hodnú chvíľu zavládlo ťaživé ticho.
"Povedz mi, prosím, čo sa stalo," prehovorila Seliwien po tej chvíli a hlas mala pokojný a tichý. Vlastne si Alexa ani nepamätala, žeby Seliwien niekedy kričala, ak nepočítala ten rozbroj s Mirayou.
"Zase si sa pobila, však?" pokračovala otázkou, keď videla, že Alexa sa veľmi k rozprávaniu nemá.
Odpoveďou jej bolo len krátke prikývnutie a opäť ďalšie ticho, načo na ňu Seliwien uprela spýtavý pohľad.
"Nie..." Seliwien zodvihla ruku, aby Alexu, ktorá akurát otvárala ústa, umlčala, "nechcem to radšej ani počuť," pokračovala bezvýrazne.
"Už sme sa na túto tému predsa rozprávali, Alexandra. A nie raz. Tak prečo si nedáš povedať?" povzdychla si a Alexa zachytila v jej hlase sklamanie. Previnilo sklopila zrak a zahľadela sa na vlastné ruky, položené na kolenách.
Seliwien pokračovala: "Bitky predsa nič nevyriešia. Je jedna vec brániť sa, ak niekto napadne teba, alebo niekoho z tvojich blízkych. No púšťať sa do bitiek kvôli hlúpostiam je jednoducho..." odmlčala sa a nedopovedala.
"Ublížil ti niekto....fyzicky?" doložila rýchlo a opäť uprela na Alexu oproti sebe spýtavý pohľad. Tá len nemo pokrútila hlavou.
"Ublížil niekto niekomu z tvojich blízky?" opýtala sa ešte a opäť sa jej dostalo len záporného pokrútenia.
"Tak teda vidíš. Mám ťa rada, Alexa, ale bitky jednoducho nestrpím." dodala ešte prísne, no v očiach sa jej mihol smútok a aj náznak strachu. Nechcela, aby sa Alexa plietla do bitiek. Vedela, že nie je žiadny slaboch, predsa ale mala o ňu strach. Zo šuflíka svojho pracovného stola vytiahla malý flakónik s fialovým elixírom a rázne ho položila pred Alexu na stôl. Nečakala, až sa začne ospravedlňovať a mlčky odišla z pracovne.
Alexa osamela a smutne hľadela na elixír. znovu sa v nej ozval ten nepríjemný ťaživý pocit, keď videla Seliwien takú...sklamanú. Bolelo ju to a úprimne zaľutovala, čo spravila. Mala Seliwien rada a desilo ju pomyslenie, že by ona po tom všetkom rada mať prestala. Nikoho iného predsa nemala. Oči sa jej zaleskli slzami.

Alexa bola rozhodnutá polepšiť sa. Nerada videla Seliwien smutnú a sklamanú a o to menej, ak to bolo jej vinou. Predsa to však nebolo také jednoduché. Za každým krivým pohľadom, za každou posmešnou poznámkou niekoho cudzieho videla zámienku k bitke. Občas sa v jej vnútri niečo búrilo a akoby ju nahováralo, aby naučila tých úbohých smrteľníkov kde je ich miesto. Vlastné myšlienky ju desili a občas jej pripadali tak zvláštne cudzie. Bola z toho zmätená.
Aj Seliwien si všimla, že niečo nie je v poriadku. Už v sirotinci videla nejaké náznaky. Alexa jej občas pripadala takmer ako rozdvojená osobnosť. Prekvapovalo ju to však menej, než čakala. Predsalen, Alexa bola hodená medzi dve rasy, no nepatrila ani k jednej. Zo strany niektorých ľudí sa už odmalička stretávala s odsudzovaním. Bola iná a niektorí to vycítili. Ktovie ako by zapadla medzi vlkolakov...

Ubiehali ďalšie mesiace a v jednom sa podobali ako vajce vajcu - splny.
Tie sa stávali pre Alexu čoraz väčším hororom a jej myseľ zažívala hotové muky pri snahe bojovať proti tomu. Akoby to bolo každým splnom ešte podráždenejšie, pretože nie a nie sa konečne dostať k úplnej moci. Alexa bola zúfalá. Raz za mesiac sedela ukrytá vo svojej malej skrýši medzi posteľou a regálom s knihami a vystrašene čakala, čo bude.
Seliwien bolo do zúfania. Tak veľmi jej chcela pomôcť, no vôbec nevedela ako. Mohla len čakať...

~ † ~
Bola jeseň, vonku bolo príjemne a okolité stromy hýrili farbami. Alexa milovala toto ročné obdobie. Spokojne kráčala lesom, zhlboka vdychujúc čerstvý vzduch.
Seliwien bola už niekoľko dní na cestách. Občas to tak robievala a odchádzala niekedy aj na celý týždeň. Kam však chodila ostávalo pre Alexu záhadou. Hoc bola zvedavá, nikdy sa na to nepýtala. Akosi mala pocit, že o tom Seliwien nechce rozprávať.
Pomalým krokom došla na malú čistinku a zastala. Zreničky sa jej zúžili a srdce rozbúchalo - ovládol ju pocit, akoby tam nebola sama.
"Je tam niekto?" opýtala sa nahlas.
Obzrela sa, všade však bolo ticho a okrem spevu vtákov a šumu lístia nepočula nič.
´Asi sa mi to len zdalo,´ pomyslela si a zvrtla sa. A práve vtedy ju kútikom oka zahliadla.
Stála tam so založenými rukami, opretá o strom. Bola to ona. Určite to bola ona, tá žena z fotky - Chloë!
Alexa sa k nej otočila tvárou a chcela podísť bližšie, zarazil ju však výraz tej ženy - na tvári sa jej pohrával nepríjemný povýšenecký úškľabok.
Chcela cúvnuť, no keď sa Chloë odlepila od stromu a pomalým krokom zamierila k nej, celé telo jej úplne zmeravelo, cítiac z nej nebezpečenstvo. Zachvátil ju strach.
Chloë podišla úplne k nej a zhora si ju obzerala, pričom sa ten jej povýšenecký výraz na tvári ešte prehĺbil. Prstami ju chytila za bradu a nadvihla si jej tvár k sebe. Alexa sa chcela vytrhnúť. Z tej ženy bol cítiť závan krvi a to ju desilo. Telo ju však vôbec nepočúvalo.
"Máš oči takmer ako on," prehovorila Chloë po hodnej chvíli. V hlase mala znechutenie, no predsa bolo niekde v jeho hĺbke niečo prekvapivo mäkké.
Napokon ju pustila, načo sa Alexe konečne vrátila vláda nad vlastným telom a okamžite cúvla.
"Čo...čo tu chcete?!" vyhŕkla a cúvla ešte o pár krokov.
Chloë však neváhala a znovu skrátila tú vzdialenosť medzi nimi. Očividne nachádzala potešenie v pohľade na tú vystrašenú dievčenskú tvár.
"Čo by som asi tak mohla chcieť?" prehodila s milým úsmevom, pri ktorom však Alexu až zamrazilo. "Chcela som predsa vidieť ako rastie moja najmladšia dcérka."
"Ja nie...niesom vaša dcéra! Mojou mamou je Seliwien!"
"Krv je silnejšia ako voda," povedala Chloë pokojne a z časti aj pobavene.
"To..." Chloë ju ale nenechala dohovoriť a skočila jej do reči: "Pochopíš to, keď budeš konečne jednou z nás..."
S tými slovami o krok cúvla a odmiestnila sa, zanechávajúc zmätenú Alexu osamotenú na čistinke.

Škola volá. Tešila sa, no zároveň sa aj bála. Čo aj budú jej spolužiaci rovnakí ako deti v sirotinci? No ukázalo sa, že jej strach bol zbytočný. Prvýkrát si našla kamarátov, no predsa musela bojovať s vlastnou nedôverčivosťou a stále v sebe dusila obavy. Čo ak ju odvrhnú ak zistia, čo je zač? Ani len netušila, ako veľmi sa jej život ešte len zmení.
♦ Nástup na Belfirin ↓

~ . ~
"Bis vincit, qui se vincit in victoria."
~ . ~

~ † ~
Uchvátene hľadela na veľký zasnežený hrad. Aj keď prakticky vyrastala vo Witchwoode, nikdy Belfirin z blízka nevidela. Seliwien tam stála s ňou a Alexa sa podvedome chytila jej ruky. Stisk jej Seliwien opätovala a povzbudivo sa na ňu usmiala. Trochu to pomohlo, no stále v nej driemal plamienok strachu. Čo ak budú všetci rovnakí ako deti v sirotinci? Čo ak bude znovu sama? Áno, bála som, aj keď by to nahlas nikdy nepriznala. Správala sa chladne a s odstupom, a snažila sa sama seba presvedčiť, že nikoho nepotrebuje. No bola to lož. Pred veľkou bránou sa s ňou Seliwien rozlúčila a ja Alexa neisto vkročila dnu spolu so zástupom ďalších rovesníkov.
Jediné čo vedela bola fakulta, do ktorej od teraz patrila. Lunarius. Fakulta, ktorej ochrancom bol drak. Nervózne behala pohľadom po sieni a očami hľadala erb s drakom. Úspešne. Už len vlastnou vôlou sa držala na roztrasených kolenách a s úľavou sa napokon usadila za kraj dlhého stola. Dlhšie by to už zrejme neustála.
Príhovor riaditeľky Brutus takmer ani nevnímala, len automaticky tlieskala spolu s ostatnými. Všetko to bolo tak zvláštne a tak nové. No nikto po nej nekričal, nikto sa jej neposmieval. Niektorí sa usmievali, iní ju vítali vo fakulte a niektorí si ju jednoducho nevšímali.

Po príhovore a slávnostnom obede sa študenti, vedení prefektmi, roztrúsili po hrade. Študenti Solariusu boli zavedení do východnej veže, študenti Estrellisu do západnej a Alexa, spolu s ďalšími mladými "dráčikmi" zamierila pod dohľadom prefektky Niashye do severnej veže.

~ † ~
Prešlo pár dní. Starší študenti pomaly odovzdávali posledné úlohy a Alexa, spolu s ďalšími nováčikmi, netrpezlivo čakala na začiatok nového školského roku a medzitým sa zoznamovala s hradom a jeho okolím.. Bola však netrpezlivá a už sa nevedela dočkať, kedy sa začne vyučovanie.
No ešte predtým sa witchwoodska richtárka Tasha Dragomir rozhodla prekvapiť osadenstvo Belfirinu slávnostným plesom.
Termín Vianočného plesu už dlho visel na nástenke a prechádzala okolo neho každý deň.
Ani sa nenazdala ako a zrazu už bolo 25. decembra a ona klopýtala chodbou v opätkoch a dlhých šatách.
Neuveriteľne ľutovala, že sa k tomu vôbec nechala prehovoriť. Dlhé šaty jej prekážali v pohybe a od opätkov ju boleli nohy. Nevraviac o tom, že sa na nich udržiavala len za pomoci steny.
Zastala pred Veľkou sieňou. Keď nakukla dnu, zhrozila sa. Nebolo tam veľa ľudí, no takmer všetko dospeláci alebo starší študenti. A nikoho z nich nepoznala!
Nerozhodne postávala pred sieňou, keď zrazu za sebou začula známy hlas. Bol to Nathaniel, spolužiak, ktorého už neraz videla vo fakultnej klubovni.
Prišiel práve včas, pretože Alexa už pomýšľala nad nenápadným útekom. Nath si všimol, že na opätkoch stojí len neisto a ponúkol jej rameno čo Alexa vďačne prijala a spoločne s Nathom vstúpili do siene. Bola vyzdobená skutočne nádherne a bolo vidieť, že si richtárka Tasha dala poriadne záležať.
Večer rýchlo utekal. Alexa, aj keď stále pomerne nervózna, bola večerom a najmä milou spoločnosťou uchvátená. Ani poriadne nevnímala čo robia ostatní v sieni.
Zrazu si Tasha stúpla na pódium a predniesla reč. Poďakovala za účasť a vyhlásila tiež víťazov ankiet. Za najlepšiu vedúcu bola vyhlásená vedúca Lunarius Charlize a za najkrajší pár Tasha a Andrei. Tiež oznámila, že čašníci začnú o chvíľu roznášať podnosy s krabičkami, pričom v jednej bude ako darček prsteň. Ten si neskôr vystiahla Lollita.
Alexa to už na opätkoch začínala nezvládať a keď si všimla voľnej stoličky pri stole s občerstvením poprosila Natha, či by nemohli ísť tam. Súhlasil. Chvíľu tam posedeli, no Alexa zrazu vyskočila zo stoličky a so slovami, že sa hneď vráti vybehla zo siene.
Utekala do svojej izby v severnej veži.
Čoskoro sa do siene vrátila. Tentoraz však so širokým úsmevom. Dlhé šaty vymenila za kratšie, s nadýchanou sukňou siahajúcou po kolená, a aj opätkov sa okamžite zbavila. A hneď sa cítila lepšie a viac sama sebou.
Nath na ňu skutočne počkal a privítal ju, keď vošla.
Chvíľu sa ešte rozprávali, no Nath napokon musel odísť. Vtisol jej jemný gentlemanský bozk na ruku a rozlúčil sa. Alexa, červenajúc sa, ostala a pozerala za ním.
"Maj sa," povedala potichu, aj keď vedela, že ju už nepočuje.
Ples sa pomaly chýlil ku koncu, sieň bola takmer prázdna a napokon aj zasnená Alexa odišla preč.

~ † ~
Týždne ubiehali a Alexa trávila väčšinu svojho času na izbe, v knižnici alebo na nádvorí pred hradom, kde si vyhliadla aj svoje obľúbené miesto - nízky múrik v tieni stromov. Ešte tu nikoho veľmi nepoznala, nanajvýš tak z videnia, no aj keď si to nikdy nepriznala, mala strach pokúšať sa o nejaké kamarátstva.
Znovu si vyšla na nádvorie. V posledných dňoch ju akosi znovu začala pobolievať hlava a tak dúfala, že jej čerstvý vzduch trochu pomôže. Bez rozmýšľania zamierila na svoje obľúbené miesto, no hneď sa aj zarazila. Niekto tam sedel! Aj napriek nedostatočnému večernému svetlu v ňom spoznala chlapca, ktorého už raz zahliadla v Polnočnej sieni. Podila k nemu a ignorujúc jeho pokus o nadviazanie konverzácie na neho len nepriateľky zavrčala: "Sedíš mi na mieste..."
"Ach, prepáč," ospravedlnil sa chlapec prekvapene a posunul sa o kúsok ďalej. To však nebolo presne to, čo tým Alexa myslela. Chcela aby odišiel...aby mala pokoj. Napokon si to však predsa rozmyslela. Akosi nemala energiu ani na to, aby sa hádala a tak sa bez slova usadila na múrik a zahľadela sa na tmavú oblohu. Mesiac sa rýchlo dopĺňal. Vedela to...napokon, on bol dôvod jej podráždenej nálady.
"Nevideli sme sa niekde?" opýtal sa po chvíli a bolo jasne vidieť, ako rozmýšľa, "V škole, alebo mimo nej?"
"V sieni...včera ráno." odpovedala a preniesla pohľad z oblohy na neho. "A kto vlastne si?"
Chlapec sa k nej trochu naklonil a povšimol si iný odznal.
"Siegfried...ale kľudne ma volaj Sieg." predstavil sa. "A ty si?"
"Alexa," odpovedala stručne, rozmýšľajúc, či sú všetci zo Solariusu takí zhovorčiví.
Chvíľu sa rozprávali a Alexu pomaly opúšťala aj jej podráždenosť. Po chvíli ju však prekvapil svojou otázkou: "Robia sa na škole nejaké vianočné oslavy, alebo niečo na ten spôsob?"
"Robia," znela jej odpoveď. "Mali sme tu Vianočný ples pred nedávnom," dodala a cítila ako jej do tváre začala stúpať červeň. Rýchlo zabodla pohľad do zeme. Sakra, čo sa to zase deje? Prečo tak lipne na tej jednej spomienke? Samozrejme, že si toho Sieg všimol.
"Ale, ale. Nejaká veselá spomienka na ples?"
Sakra, prekukol ju. Ale zrejme by musel byť slepý, ak by si to nevšimol. "Áno...vlastne...sama neviem. Také pocity sú...zvláštne." Opäť sa pri spomienke na Natha pousmiala. Keď sa nad tým zamyslela, musela si priznať, že k nej nikto nebol ešte taký milý. Teda okrem Seliwien. Ale u nej to bolo predsalen niečo iné. Vychovávala ju, starala sa o ňu. Ale jej rovesníci...potriasla hlavou aby zahnala tie myšlienky. Chcela predsa začať nový život, tak tu teraz nebude spomínať na minulosť! Bol vďačná, keď sa Sieg rozhodol ďalej to nerozoberať a opýtal sa radšej na školu.
Z myšlienok ju však vyrušilo aj niečo iné. Na nádvorí zaregistrovala aj niekoho iného. Neboli tam sami. Jej ostré zmysly jej vedeli mnohé uľahčiť...no predsa v sebe matkinu krv preklínala.
"Kto si?" opýtala sa rázne a hneď aj dostala odpoveď: "Soley," ozvala sa študentka a pristúpila bližšie.
A tak sa do rozhovoru pridala aj zhovorčivá, či možno skôr ukecaná Soley.

Tak sa stretli traja študenti troch fakúlt. A v tom čase nikto z nich ani netušil, kam až toto začínajúce priateľstvo dospeje.

~ . ~
"Books are the quietest and most constant of friends; they are the most accessible and wisest of counselors, and the most patient of teachers." (Charles W. Eliot)
~ . ~

~ † ~
Zamyslene a trochu zmätene kráčala po chodbe. Aj keď ju v prírode jej orientačný zmysel zatiaľ nesklamal, v tom hrade sa akosi neustále strácala. Ako kráčala, do uší jej z neďalekej miestnosti prenikli nejaké hlasy. S povzdychom tam zamierila, dúfajúc, že nájde niekoho, kto ju trochu usmerní. Len čo zastala pred miestnosťou zaujal ju zvláštny nápis vznášajúci sa nad dverami: "Rečičky nechajte pred dverami, vojdite a naslúchajte múdrostiam, ktoré sa skrývajú za dverami." Neubránila sa úsmevu.
"To bude zrejme knižnica," potešila sa. Veď knihy predsa milovala.
Vošla a srdce jej poskočilo, keď zbadala známe tváre - Soley a Sieg jej kývli na pozdrav a tak neváhala a zamierila ich smerom. Žeby boli rovnakí nadšenci do kníh?
S pozdravom podišla až k nim a všimla si, že si obzerajú nejakú podivnú starú knihu.
"Ahoj Alexa," pozdravila ju Soley a hneď aj pokračovala: "Pridáš sa? Práve sa chystáme preskúmať túto..." vlastne ani nevedela ako sa tá kniha volá. "Čo sa to vlastne chystáme preskúmať, Sieg?"
Ten zamyslene hľadel na knihu: "Vôbec neviem prečítať názov, čo ty?" nadvihol zamyslený pohľad na Alexu.
Alexa sa naklonila bližšie nad knihu. S nejakými znakmi sa už počas preliezania domácej knižnice stretla, no tie na knihe jej prišli úplne cudzie.
"Hmm...nikdy som také nevidela," povie trochu sklamane, "Vyzerajú zvláštne."
Rada by vedela, o čom tá kniha asi bude, no spomenie si na knihu, ktorú si chcela pozrieť už dávno...a ktovie, možno ju nájde práve tu. Keď sa vyrovnávala, postrehla ako sa k nim približuje vedúca Lunariusu.
"Možno by ste sa mali skúsiť opýtať jej," navrhla s úsmevom a dodala: "A ja si zatiaľ...idem pozrieť jednu knihu," nečakala na ich reakciu a rýchlym krokom zamierila opačnou stranou ako vedúca. Chvíľu sa prechádzala medzi regálmi a skúmavo si prezerala nápisy na knihách. Jedna ju zaujala...možno práve tým, že vyzerala, akoby ju tam niekto založil omylom. Opatrne ju vytiahla, neskutočne potešená. Skutočne ju našla - rozsiahlu publikáciu o vlkolakoch. Takmer v to ani nedúfala.
Pritísajúc si prednú stranu knihy k telu, aby nápis nebolo vidieť, vrátila sa k Soley a Siegovi, ku ktorým sa už pridala aj profesorka.
"Tak...rozlúštili ste to?"
"Nič sa zatiaľ nepodarilo rozlúštiť," odpovedala Soley smutne na otázku.
Profesorka Bright sa rozhodla nechať zapísať ju na svoje meno a skúsiť sa poradiť s profesorkou Elrondino, ktorá učí magické znaky. Sama nemala tušenie, čo to môže byť za knihu, ani aká moc sa v nej možno skrýva a i keď ju našli v neškodnej kategórii, nechcela nič riskovať.
"Tak poďte, je už veľa hodín," povedala, kráčajúc ku knihovníčke, "o chvíľu vám bude končiť večierka..."
Sieg zamyslene sledoval profesorku: "Čo tá kniha asi skrýva?" povedal skôr pre seba, no potom sa otočil k Alexe: "Ostávaš ešte alebo pôjdeš do klubovne?"
"Asi pôjdem na chvíľu do siene. Akosi sa mi ešte nechce spať," odpovedala mu a sama zašla zapísať svoju knihu. Pohľad však akosi nervózne zabodávala do zeme.
Profesorka zamierila k dverám, otvorila ich a počkala, kým všetci traja výjdu.
"Ale nebuďte dlho, nechcem, aby ste sa poflakovali po hrade po večierne, jasné?" povedala rozhodným tónom, ale s úsmevom na perách, "Dobrú noc vám prajem a očakávam vás v mojom kabinete," dodala a zamierila preč.
"Myslím, že ju budem nasledovať," prehovorila Soley, "Mne na dnes stačilo. Takže, do skorého videnia Sieg, Alexa," pozdravila ich a zamierila rovno do západnej veže.
Rozlúčili sa a keď profesorka aj Soley zmizli z dohľadu, obrátil sa Sieg na Alexu: "Kam teraz? Pôjdeme na nádvorie alebo do siene?"

~ † ~
"Ako je asi vonku, hmm..." povedal si Sieg sám pre seba, no Alexa rýchlo reagovala.
"Vonku asi už nie. Keď bude večierka, ešte by sme z toho mali problémy. Radšej do siene." Keď začala tak slušne a poctivo, bola by škoda začať robiť problémy. Sama takmer nemohla uveriť slovám, ktoré práve vyslovila a ešte menej tým, ktoré jej prebehli mysľou. A to sa predtým problémom rozhodne nevyhýbala.
"Tak poďme," zavelil Sieg a spoločne vykročili.
Alexa ho očkom sledovala a dúfala, že sa v tom hrade aspoň trochu orientuje...jej prišli akosi všetky chodby rovnaké.
"Čo myslíš, že bude v tej knihe?" opýtala sa zamyslene, snažiac sa o konverzáciu.
"Neviem," odpovedal Sieg po hodnej chvíli, "ale keďže je taká stará, tak si myslím, že nejaká legenda alebo čierna mágia. A ty?"
"Skutočne netuším," povedala zamyslene, "Ale tá legenda znie dosť pravdepodobne. Ale je zaujímavé, že tie znaky nepoznala ani profesorka."
Z hlasného premýšľania ju vytrhol pohľad na veľké dvere, okolo ktorých prechádzali.
"Nie sú toto dvere od siene?"
Sieg sa zasmial. "Asi áno...alebo som sa stratil," povedal veselo.
"To mi ani nehovor!" Už len to by jej chýbalo. Aby sa stratili obaja. S námahou otvorila ťažké dvere a uľahčene si vydýchla. Takže nezablúdili...našťastie. Vošli a usadili sa za prvý stôl, ktorý uvideli.
"Odkiaľ pochádzaš?" prerušil Sieg po chvíli ticho, načo sa Alexa strhla a kniha jej takmer vypadla. Nečakaná otázka ju prekvapila.
"No...ja som...vyrastala som neďaleko Witchwoodu..." Odkiaľ je...to by vlastne aj sama rada vedela.
"Takže poznáš okolie školy? Ako to tu vyzerá?"
"No, okolie školy vlastne ani nie, veľmi som von chodiť nemohla," znela trochu neistá odpoveď, no jeho nasledovnú otázku "A to už prečo?" chvíľu nevedela čo povedať. Že ju zatvárali v izbe, pretože utekala a bila sa? Nie to nie, ten život predsa chcela nechať za sebou.
"Ehm, bola som veľa chorá," zaklamala napokon a aj keď sa zdalo, že jej Sieg veľmi neveril, ďalej sa na to nepýtal. Jeho pohľad však zaujala kniha, ktorú si doniesla z knižnice.
"Čo to máš za knihu? Môžem?" opýtal sa a siahol po nej.
Alexa s hlasným "Nie!" vyskočila na nohy a tuho si k sebe knihu pritisla. V duchu si za svoju prehnanú reakciu vynadala.
Sieg sa rýchlo ospravedlnil a Alexa sa znovu usadila a trochu skleslá si položila knihu na kolená. Mlčala. Pre Siega sa však jej chvíľková nepozornosť zdala znamením a rýchlo uchmatol tú knihu.
"Vlkolaci?" prečítal názov a nechápavo pozrel na Alexu, "Čo je na tom také hrozné?"
Alexe sa v očiach nebezpečne zablysklo a rýchlo na neho vytiahla prútik. Bola si vedomá toho, že ako prváčka by toho s prútikom veľa nezmohla, no dúfala, že ho to aspoň dostatočne vydesí. Opäť sa v nej ozývala tá bojovnosť. Nechcela, aby niekto strkal nos do jej života. Najmä nie do tejto jeho časti.
"Staraj sa radšej o svoje veci!" povedala varovne.
Sieg sa rýcho pratal z dosahu prútika. "No táák, počkaj, nehnevaj sa..."
"Vráť mi tú knihu," zavrčala, trvajúc na svojom.
Aj keď sa Sieg spočiatku nechcel tak ľahko vzdať a ešte ju chvíľu naťahoval, aj keď tušil, že bude ešte viac naštvaná.
"Prepáč," povedal napokon skleslo a knihu jej vrátil. Alexa ju schmatla, akoby na nej záležal jej život a bez slova sa otočila a zamierila k dverám. Len na okamih zaváhala, keď sa v nej ozvala ľútosť. Predsalen, nemala vyvádzať kvôli jednej knihe. Už-už sa chcela otočiť a ospravedlniť sa, no predsa len napokon potriasla hlavou aby tú myšlienku zahnala...veď prečo by sa mala vlastne ospravedlňovať? Potlačila to nutkanie a bez obzretia rázne odišla zo siene.

~ † ~
Od tej "hádky" prešlo pár dní, no akosi ju to ešte stále mrzelo. Párkrát aj pomýšľala na to, že by ho vyhľadala a ospravedlnila sa, akosi však bola jej hrdosť silnejšia.
Napokon si to jeden podvečer zamierila do pubu u Šialenej čarodejnice, ktorý sa nachádzal vo Witchwoode.
Vošla dnu a zvonček nad dverami ticho zacengal. Pri tom jemnom zvuku sa strhla, no zdalo sa, že nikto novému návštevníkovi nevenoval pozornosť. Zamierila do odľahlého kúta, zložila si kabát a vytiahla knihu, ktorú si nedávno požičala z knižnice. Trochu sa preľakla, keď k nej podišiel barman, no na neho otázku, či si niečo želá, len pokrútila hlavou. Nezdalo sa, že by ho to veľmi potešilo, predsa však bez slov odišiel. Trochu si vydýchla. Bol tam síce väčší hluk, no dúfala, že tu sa aspoň vyhne zvedavým a otravným pohľadom, ktoré ju prenasledovali v lunariusáckej klubovni.
Otvorila knihu na stránke označenej záložkou a zahĺbila sa do čítania.
"Ahoj Alexa," ozval sa pri nej známy hlas. "Ešte sa hneváš?"
Keď prekvapene zodvihla zrak uvidela Siega. Ani si ho nevšimla prichádzať. Opäť sa v nej ozvalo to nutkanie ospravedlniť sa. Veď sa už ani nehnevala. A síce možno nemal brať jej veci, ale jej reakcia nebola práve najvhodnejšia.
"Nie..vlastne...chcela som sa ti...ospravedlniť.." povedala po tichu a ohla pohľadom. "Neviem prečo som tak reagovala."
Sieg si chvíľu prezeral nápojový lístok a napokon si objednal čaj. "Neospravedlňuj sa, nemal som tú knihu len tak brať," prehovoril s úsmevom. "Môžem sa pozrieť bližšie?" opýtal sa a rukou naznačil, čo má na mysli. Alexa pozrela na knihu pred sebou a zaváhala. Nechcela aby ju s tými beštiami dávali do akejkoľvek súvislosti. Napokon však usúdila, že jej zamieravé a hysterické reakcie by boli určite omnoho nápadnejšie.
"Jasne, môžeš," prikývla nakoniec, aj keď v hlase mala predsalen neistotu. Sieg sa prisunul bližšie, skúmajúc obsah knihy.
"Veľmi dobrá," pokýval uznanlivo hlavou, "ale prečo sa o takéto niečo zaujímaš?" Prišlo mu to trochu zvláštne. Ešte si nevšimol dievča v jej veku zaujímať sa o niečo také.
"Vlkolaci sú," začala Alexa, rozmýšľajúc čo povedať. "Myslím, že sú nebezpeční a ehm...vedieť o nič viac mi môže pomôcť...ehm...v tom..." zaváhala, "ako sa proti nim brániť," vyhŕkla napokon, no hneď si to aj vyčítala. To nemohla radšej povedať, že sa jednoducho vopred pripravuje na hodinu rasológie? Možno by mala premýšľať trochu viac, než niečo vypustí z úst.
"Nebezpeční, to áno, ale skôr si myslím, že sú len nepochopení."
Nepochopení? Jeho odpoveď ju prekvapila. Takto to nikdy nevnímala. Vlastne ani vnímať nechcela. Ale čo on vlastne môže vedieť. On netuší, aké to je...
"Videla si nejakého vlkolaka naživo? Poznáš nejakého aspoň z počutia?" vyzvedal Sieg zvedavo ďalej.
"Nie, nevidela," znela rýchla odpoveď na jeho prvú otázku, no pri tej druhej sa na okamih zamyslela. "Moja mama..." začala, hneď sa však aj zarazila a zmĺkla.
"Tvoja mama?" Nechápavý pohľad, prerušený barmanom, ktorý priniesol čaj. "Čo je s ňou?" dodal, keď opäť osameli. Počul o prípadoch, keď vlkolaci zabíjali nevinných ľudí, no dúfal, že to nebol aj Alexin prípad.
Ako to len teraz zahovoriť? Vôbec sa nemala do tohto rozhovoru púšťať!
"Moja mama...ona vraj nejakých poznala," aspoň to nebolo úplné klamstvo. "A ty si už videl nejakého?"
Sieg si odpil z čaju. "Nie, ale chcel by som. Aspoň z diaľky," odpovedal.
Nechápavo na neho pozrela. Prečo by niekto chcel vidieť vlkolaka? "A to sa nebojíš, že by ťa zabil?"
"Trochu, ale bol by to pekný posledný pohľad, nemyslíš?" pousmial sa a znovu si sŕkol čaju.
Hľadela na neho a rozmýšľala, či ho skutočne omrzel život.
"Zabitý nejakou krvilačnou beštiou," začala a hlas jej trochu potemnel, "ktorá toho ani nebude ľutovať ale pravdepodobne sa v tom dokonca vyžívať? To mi veľmi pekné nepríde..."
"Myslel som pohľad na toho vlkolaka, ale...keď to berieš takto..." zamyslený pohľad venoval poháru.
Jeho zmýšľanie Alexu trochu miatlo, no čiastočne aj celkom potešilo. Možno...možno ju neodvrhne, keď zistí, čo je zač.
"Mne teda nijak zaujímaví neprídu," zamrmlala si potichu.
"Celkom by ma zaujímalo, aká je tá premena," premýšľal Sieg nahlas, "a ako sa medzi sebou dorozumievajú."
"Teba tí vlkolaci nejako fascinujú." S klapnutím zavrela knihu a po krátkom premýšľaní mu ju posunula: "Ak chceš, môžeš si ju požičať. Tam sa určite dozvieš viac..."
Nemohla si nevšimnúť, že ho jej návrh zaskočil. "A nebudeš ju potreboval, keď sa proti nim chceš brániť?"
"Ja som si všetko, čo som nevedela, už pozrela," odpovedala so sileným úsmevom. Ani tá kniha jej neposkytla odpovede na jej otázky. V podstate takmer všetko, čo v nej bolo už dávno čítala. Zrejme si od nej jednoducho sľubovala priveľa. A možno odpovede na jej otázky ani neexistujú.
Hodnú chvíľu sa ešte rozprávali, prevažne o knihách. Ako sa ukázalo, aj Sieg rád číta, čo Alexu potešilo. Nejako však rozhovor opäť zamieril k téme, ktorí jej neboli práve po chuti - rodina.
"Poznala si svojich rodičov?"
"Vlastne ani nie." Je síce pravda, že svoju matku už videla, ale rozhodne to nebolo nič, čím by sa chcela chváliť.
"To je smutné," povzdychol si Sieg, "A neskúšala si po nich pátrať? Nikdy ťa nezaujímalo, prečo si ťa nenechali?" pokračoval v otázkach a zaujato na ňu pozeral. Chcel o nej zistiť viac.
Alexa si povzdychla. Keby len vedel... Dlho na neho hľadela. Ani sama nevedela prečo, ale mala pocit, že mu môže dôverovať, že sa mu môže zdôveriť. Aspoň s niečím.
"Vlastne," prehovorila po chvíli neisto a pohľad uprela von okom, "Pátrala som po rodičoch dlho. A svoju mamu aj poznám. A tiež aj dôvod, prečo ma nechcela..."
Nechápavo na ňu pozrel. Najskôr nepozná a potom áno?
"Keď ju poznáš, prečo si ťa nezobrala späť?"
Prehltla veľkú hrču, ktorá sa jej usadila v krku, "Pretože..." opäť sa jej v mysli vynárali spomienky na stretnutia s Chloë, ktoré sa skončili len sklamaním, bolesťou a strachom. Ale...možno to tak malo byť...a možno to tak bolo dokona lepšie.
"Pretože som jednoducho bastard a ona nechcela pred manželom a rodinou stratiť tvár," povedala nakoniec s trpkým smiechom.
"Ale nie si! Si lepšia než si myslí tvoja matka," povzbudivo sa na ňu usmial, načo sa Alexa zasmiala a trochu sa uvoľnila.
"Nie...chcela som tým povedať, že som nemanželské dieťa." Jeho slová ju však potešili. "Ďakujem," dodala potichu a trochu sa začervenala.
"Aj tak ťa mohla prísť aspoň navštíviť..."
"Vlastne som aj rada. Nie je to dobrá...osoba..." povedala trochu uvoľnenejšie. Keď sa s tým aspoň trochu podelila, cítila sa o niečo lepšie.
Sieg si objednal ešte jeden čaj, napriek tomu, že sa vonku už dávno zotmelo. Aj pub bol už poloprázdny, ostali v ňom prevažne len dosť pochybne vyzerajúci čarodejníci.
"Ehm..." ozvala sa Alexa a pohľad jej zabehol k hodinám na stene, "nemali by sme už radšej ísť? Zrejme je už dávno po večierke. Ak nás prichytia mimo izieb...a dokonca mimo hradu..."
Zdalo sa však, že Siega začalo baviť Alexu naťahovať a ani tentoraz si to nemohol odpustiť. Pomaly sŕkal čaj.
"Ale kde sa tak ponáhľaš, veď je tu ešte celá noc," zasmial sa.
"Jednoducho len nechcem mať problémy," odpovedala Alexa stručne. "Tebe je to možno jedno, ale ja si to nemôžem dovoliť."
Čím však bola Alexa nervóznejšia, tým pomalšie Sieg odpíjal z čaju. Napokon však predsalen dopil, obliekol si kabát a obaja zamierili k dverám.
"Rovno do hradu, alebo sa ešte niekde zastavíme?" neodpustil si ešte podrýpnutie.
Odpoveďou mu bol vražedný pohľad.
"Teba to asi vážne baví," prekrútila Alexa očami a zamierila ku hradu, dúfajúc, že ich nikto nechytí.

~ † ~
Hodina čarovania sa blížila ku koncu a všetci si ešte zapisovali znenie úlohy. "Ak máte všetko zaznačené, môžete sa pobaliť a opustiťi učebňu," venovala profesorka Bright študentom ešte posledné slová. "Ako mi moje zmysly našepkávajú, v sieni je pre vás už pripravený obed. Len pán Schwarz a slečny Gradmustedar a Sammil ostanú na svojich miestach."
Keď Alexa začula svoje meno, preľaknuto sa strhla a s obavami sledovala, ako si profesorka prešla k ich laviciam. Žeby prišla na ich neskorý návrat? Ale prečo potom Soley? Hneď jej však napadlo, že je to možno kvôli tej knihe. Rýchlo nahádzala veci do tašky a spolu so Siegom a Soley kráčala za profesorkou, ktorá ich naviedla k točitým schodom vedľa tabule. Mlčky ju nasledovali až do kabinetu osvetlenom len svetlom kozuba. Profesorka sa usadila do kresla za pracovným stolom a zamyslene sa na trojicu zahľadela.
"Urobili sme niečo?" ozval sa Sieg trochu nesmelo, no hneď sa mu tvár trochu vyjasnila: "Už ste prišli na to, čo je v tej knihe?" Znelo to skôr ako nádejné konštatovanie, než ako otázka.
Profesorka zabodla pohľad do neho aj do Alexy.
"Urobili ste. Váš výlet mimo fakultných klubovní po večierke neostane bez povšimnutia. Ale o tom potom..."
Takže sa to dozvedela! Mihlo za Alexe hlavou.
"Mrzí ma to," ozval sa jej do ucha tichý Siegov hlas, no jeho ospravedlnenie jej nijako nepomáhalo. Vrhla na neho vražedný pohľad. Vedela to, vedela, že sa znovu dostane do problémov! Profesorkine ďalšie slová ju však rýchlo vytrhli z tých myšlienok.
"Dovtípili ste sa však dobre, zavolala som si vás kvôli vášmu nedávnemu nálezu," pohľadom mihla k stojanu vedľa kozuba. "Tá kniha nedala spávať nielen vám, ale ani mne a pani priaditeľke," dodala a znelo to, akoby tie posledné slové venovala skôr sama sebe.
"Prečo vám nedala spávať?" ozval sa Sieg okamžite. "Je to nebezpečná kniha? Čo robila v obyčajnom oddelení?"
"To by zaujímalo aj mňa," pritakala aj Soley.
V Alexe tiež rástla zvedavosť. V tej knihe zrejme musí byť niečo zaujímavé, keď sa ňou zaoberala dokonca aj riaditeľka.
Predsa však profesorka dlho mlčala. Napokon venovala študentom zvláštny pohľad.
"Kniha je len obyčajným pokusom o uchovanie tajomstva víl, ktoré na tomto území kedysi žili," prehovorila nakoniec. "Tie znaky pre nich vtedy vymyslel jeden mocný čarodejník. Okrem niekoľkých rozprávok, príprav elixíru a ich kúziel tam nič nenájdete," pokúsila sa o úsmev. "Zabudnite na ňu."
Študentom sa na tvári zjavilo zmätenie, sklamanie ale aj nedôvera. Skutočne vravela pravdu? Ani jednému z nich sa tomu akosi nechcelo veriť. Niečo v jej hlase...a niečo v jej úsmeve bolo akési...zvláštne.
Všetci traja sa neubránili hlasným a nedôverčivým protestom.
"Tak a dosť!" zahriakla ich profesorka zvýšeným a ráznym hlasom a postavila sa z kresle. Rukou mávla smerom k stojanu s denníkom a ten v sekunde zmizol nevedno kam.
"Nemám dôvod, ani len najmenší, niečo vám vysvetľovať. Ani sa ospravedlňovať za moje sľuby. Musí vám stačiť moje rozhodnutie, ako rozhodnutie osoby, ktorá plná obáv, keďže tie šifry boli aj pre mňa spočiatku veľkou neznámou, no predsa našla odpoveď na naše spoločné otázky. Zdá sa vám to divné?" Prešla okolo stola, pričom jemným dotykom ukazováka kreslila po mohutnom kuse dreva pomyselnú čiaru, ako ho pri svojom pohybe ťahala za sebou. Postavila sa pred trojicu a dlaňami sa zaprela do stola. "Skončili sme. Choďte nech nezmeškáte obed," povedala stále rovnako priamym a rozhodným tónom, pričom odtrhla pohľad od trojice a zahľadela sa smerom k dverám.
"A premýšľajte, všetci traja, o svojom prejave v spoločnosti profesora. Dovidenia a dobrú chuť." odvrátila sa od nich teraz už aj telom a prešla ku kozubu, čakajúc, kým tí traja opustia kabinet.
Alexa otvorila ústa a chcela niečo namietať, no keď sa profesorka obrátila chrbtom došlo jej, že by to asi nemalo cenu. A keď si spomenula na ten nedávny výlet, radšej sa naozaj odmlčala. Posledné, čo by potrebovala bol nejaký trest. A možno v tej knihe skutočne nič zvláštne nie je. Tú myšlienku rýchlo zavrhla. Ak by v nej nič zvláštne nebolo, predsa by profesorka nereagovala tak rázne. Sklamane zvesila hlavu a otočila sa k zvyšným dvom. "Tak teda poďme..."
"Dovidenia...pani profesorka," hlesli ešte potichu a spolu vykročili z kabinetu.
Prešli pár krokov, keď sa Sieg otočil k Alexe: "Vážne ma to mrzí, netušil som, že sa ešte niekto bude pozerať," ospravedlňoval sa so skleslým výrazom.
"To sme si riadne zavarili, čo?" povzdychla si Soley a uprela na nich ľútostivý pohľad, "A vy dvaja tuším dvakrát toľko. To ste museli byť riadne dlho."
"To bola jeho vina," zavrčala Alexa podráždene a ukázala na Siega. "Neustále len zdržoval a zdržoval...." Myklo jej rukou a len tak-tak krotila svoju chuť vylepiť mu facku. Napokon sa však ovládla. Tiež bola hlúpa, že sa jednoducho nevrátila sama. Len si povzdychne a radšej zmení tému. "Tá kniha...ja neviem...neverím tomu, čo nám profesorka povedala. Určite v tom bude niečo iné."
"Ani ja tomu neverím," súhlasila Soley, "Myslím, že by nás potom takto nevyhodila."
"Čo keby sme sa na to šli pozrieť do knižnice?" navrhol Sieg.
Hoci bola Alexa trochu skeptická a neverila, že by dokázali niečo nájsť bez nejakého záchytného bodu, predsa sa pobrala za nimi.
Ak by niekto čakal, že ich slová profesorky odradia, rozhodne by sa mýlil... Pretože všetci traja tušili, že pred nimi profesorka Bright niečo skrýva. A boli pevne rozhodnutí zistiť, čo to je.

~ † ~
Alexa spoločne so Siegom a Soley trávila v knižnici nejednú voľnú chvíľku. Aj keď nemali žiaden záchytný bod, predsa boli odhodlaní prísť na tajomstvo tej záhadnej knihy. Pred profesorkou sa však radšej zmienke o nej zdržali. Zrejme by ich tak či tak len znovu odbila.
No ani dlhé hodiny v knižnici im neposkytli odpovede a kniha pre nich bola takmer rovnakou neznámou ako na začiatku.
A pomaly sa blížil aj koniec roka. Na vyučovaní im toho zadávali čoraz viac a tak na pátranie po tajomstve nebolo až toľko času.
Ako Alexa Seliwien sľúbila, snažila sa v škole čo najviac. Vlastne ju štúdium aj celkom bavilo. Mnohé veci boli pre ňu nové a jej prirodzená zvedavosť jej bola v tomto prípade len výhodou.
Zvláštne, ako rýchlo ubehol ten čas. Už nebola tá neistá prváčka, ktorá s roztrasenými kolenami mierila k svojmu fakultnému stolu.
Za tých pár mesiacov sa toho zmenilo celkom dosť...a bola to zmena k lepšiemu. Mala kamarátov. Po prvýkrát v živote mala okolo seba rovesníkov, ktorí po nej nepokrikovali alebo sa jej neposmievali. S nikým sa nepobila a až na ten malý výlet neskoro večer sa jej darilo vyhýbať sa problémom, z čoho mala radosť najmä Seliwien.
Ani sa nenazdala a už sedela v Polnočnej sieni spolu s ostatnými študentmi a počúvala rozlúčkový rozhovor riaditeľky a jej zástupkyne, držiac v rukách vysvedčenie. Čarovanie, egyptológia, rasológia, život a zvyky muklov a transfigurácia...všetky zvolené predmety spravené na výbornú. Bola na seba hrdá.
Odzneli posledné slová nasledované hlasným potleskom a študenti sa pomaly začali rozchádzať na prázdniny. Ani Alexa nečakala. Rýchlo sa rozlúčila s novými kamarátmi a takmer až behom zamierila k východu.
Pred hradom ju už čakala Seliwien. Alexa k nej naradostene pribehla a spoločne zamierili domov, rozoberajúc zážitky posledných mesiacov.

Ďalšie stretnutie s Chloë prinieslo v jej živote obrovskú zmenu. Stala sa tým, čoho sa tak veľmi bála, čoho sa obávala. Už niet cesty späť. Nedá sa to zmeniť, ani zvrátiť. Musí sa s tým len zmieriť. No ako sa dá zmieriť s tým, že je z nej vlkolak?
♦ Keď je mesiac v splne ↓

~ † ~
Prázdniny ubehli ako voda a hoci to pre ňu samú bolo prekvapivé, predsa sa musela priznať, že sa do školy teší. Aj keď, možno to boli skôr Sieg a Soley, na ktorých sa tešila. Nemohla sa však ubrániť pocitu neistoty, ktorý ju zožerial. Dlhé roky v sirotinci a najmä prístup ostatných detí a aj niektorých dospelých sa na nej podpísali. Bola nedôverčivá a hoc ako veľmi sa snažila, stále tým dvom nevedela úplne dôverovať. Vlastne sa im bála dôverovať.
Rozlúčila sa so Seliwien a tentoraz už sama zamierila k hradu. Bola rada, že bývala vo Witchwoode a nemusela dochádzať z takej diaľky.
Kráčala cez les s batohom na chrbte a kufrom v ruke a očkom občas zahliadla svojho havrana Shiyona v korunách stromov. Vždy bol nablízku, už odvtedy, čo jej priniesol tú Chloinu fotku. Hoci sa ho spočiatku snažila všemožne odohnať a svoje úsilie znásobila po stretnutí s Chloë, predsa sa havran vždy vrátil. A napokon sa skamarátili a on jej verne nosil poštu.
Keď zbadala, ako sa v diaľke čnie veľký hrad, pridala do kroku, až kým sa neocitla pred dverami. Na okolí bolo živo, študenti sa vítali a živo diskutovali o zážitkoch z prázdnin. Alexa pohľadom hľadala známe tváre, až kým s nadšením nezbadala Soley a nepridala sa k nej.
Začal sa nový školský rok, pre Alexu už druhý. A v tej chvíli, ako sa živo rozprávala so Soley a čakala na Siega ani netušila, aké veľké zmeny ten rok prinesie.

~ † ~
Mala narodeniny. Už trinásť rokov. Seliwien jej poslala kúsok torty, tá však bola už dávno minulosťou.
Pobyt v klubovni ju prestával baviť. Hoci sa so spolužiakmi už aj celkom skamarátila, predsa sa v ich spoločnosti necítila úplne príjemne. Možno si to žiada len viac času než si zvykne.
Pohrúžená do vlastných myšlienok vyšla z klubovne a vydala sa chodbou, rozmýšľajúc, kam ísť, keď začula kroky a do nosa jej udrel slabý závan povedomého pachu. Sieg! pomyslela si nadšene. Siega už pár dní nevidela, akosi sa vždy míňali. Zo silnejúcej ozveny krokov usúdila, že sa blíži a zrejme bude musieť prejsť okolo nej. Rýchlo sa poobzerala a všimla si malého výklenku úplne ponoreného do tieňa. Presne to, čo potrebovala. Ukryla sa a na tvári sa jej pohrával úškrn, ktorý nedokázala potlačiť. Už sa blížil...
Prikrčila sa a keď Sieg prechádzal naokolo, vyskočila zo svojho úkrytu s hlasným: "Buuuu!"
Sieg prekvapene poskočil, na čo sa Alexa rozosmiala. Skutočne nečakala, že jej takto naletí.
"Alexa!" vydýchol Sieg, keď zbadal, kto to bol, a rozosmial sa. "Toto mi už nerob," takto sa nechať nachytať, "Veď ty uvidíš, nabudúce si ťa takto počkám ja."
"Prepáááč..." zatiahla so smiechom, "nemohla som odolať. Ale ak si myslíš, že by si ty mňa tak ľahko dostal...na to rovno zabudni," vyplazila mu so smiechom jazyk.
"Nemyslím si, ja to viem," odpovedal jej sebavedomovo.
"Ale kam si sa to vlastne vybral?" opýtala sa, keď smiech trochu udusila.
"Do klubovne," odpovedal jej, "a kam si sa vybrala ty? Strašiť náhodných okoloidúcich?"
Alexa sa uškrnula: "Nie, náhodných nie...len teba. No, takže do klubovne. A čo tam?" Na chvíľu zaváhala, no napokon predsa nemohla zadržať otázku, ktorá sa jej drala na jazyk. "Nemáš chuť sa prejsť?"
Sama takmer neverila, že to navrhla. Veď vždy bola práve ona tá, ktorá nikdy s nikým nechcela ísť. Zrejme ju tá škola skutočne začala meniť.
"No to ma vážne teší, že strašíš len mňa," uchechtol sa, ako rozmýšľal nad jej ponukou. "Mal som síce v pláne robiť úlohy..." začal trochu zamyslene, no hneď aj dodal: "ale môže byť. Úlohy počkajú, veď aj zajtra je deň. A kam pôjdeme?"
"Kam?" zamyslela sa, potešená jeho súhlasom, "nad tým som ešte nerozmýšľala."
"Tak poďme len tak po chodbe a uvidíme, kam nás to zavedie."
A tak aj spravili. Vykročili po chodbe a na okamih zavládlo ticho, prerušené až Alexinou tichou otázkou: "Inak, zistil si už niečo viac o tej knihe?"
Nedalo sa prehliadnuť, že Siega tá otázka celkom zaskočila.
"No, o knihe nie," prehovoril rovnako ticho ako ona, "skôr niečo o starom čarodejníkovi. Hovorí ti niečo meno Moab?"
"Moab?" to meno už určite počula. Rozmýšľala, kráčajúc povedomou chodbou. Hoci jej takmer všetky chodby pripadali rovnaké, ten závan čerstvého vzduchu mohol zamenať len jediné.
"Moab, to bol predsa ten temný čarodejník, ktorý to tu kedysi s Tierrou viedol, že?" spomenula si. O histórii Belfirinu už niečo čítala minulý rok. "A potom ho..." rýchlo premýšľala, "potom ho vyhnali ak sa nemýlim."
"To áno, vyhnali. Ale to neznamená, že je už preč. Čo ak sa vrátil, alebo tu niečo nechal, než ho vyhnali?" vyslovil Sieg svoje domienky.
Alexa sa pri jeho slovách len zasmiala, no jej smiech znel predsa akosi silene.
"Veď ho predsa zbavili jeho moci. Ak by sa aj vrátil, nemyslím, že by bol veľkou hrozbou," povedala potichu a znelo to, akoby tými slovami chcela ubezpečiť skôr sama seba. Sama však tušila, že by bolo naivné myslieť si, že by niekto taký, ako najsilnejší temný čarodejník, nemal nejakú možnosť ako sa dostať k moci.
"No kiežby...Stále sa niekde nájdu zadné dvierka..." povedal a Alexa cítila, že o jej slovách trochu pochybuje.
Stačilo už len pár krokov a zastali pred veľkými dverami vedúcimi na nádvorie.
"Tak nakoniec opäť končíme na nádvorí," povedala Alexa, spokojná, že ju jej zmysly nesklamali.
"Ktovie, možno je to tu začarovné," zasmial sa Sieg a atmosféra sa trochu uvoľnila.
"Možno," odpovedala Alexa a otvorila dvere. Hlbokým nádychom naplnila pľúca čerstvým večerným vzduchom. Vonku to vyzeralo lákavo. Hoci už slnko zapadlo, okolie sa ešte predsa neponorilo úplne do tmy.
"Ešte máme nejaký čas. Ideme sa trochu prejsť?" navrhla.
"Poďme, ale tentoraz sa vrátime načas, nechcem aby si mala problémy."
Nad jeho slovami sa pousmiala.
"Tak to dúfam. Lebo inak by si zle skončil, to si píš," odpovedala mu, v hlase však mala náznak smiechu.
"Neboj, stihneme to," ubezpečil ju a spoločne vykročili smerom k lesu.

~ † ~
Kráčali len krátko, keď Alexa zrazu prudku zastala. Zacítila prítomnosť ďalšej osoby a jej telo reagovalo podvedome skôr, než si to vlastne stihla poriadne uvedomiť. Ten pach...ten pach poznala.
"Stalo sa niečo?" opýtal sa Sieg prekvapene. Jej stuhnutie mu rozhodne nemohlo ujsť. Zamával jej rukou pred očami, no Alexa len neprítomne, s vystrašeným pohľadom, hľadela pred seba, nevnímajúc ho. Všetku svoju pozornosť upierala na ženu, ktorá sa k nim blížila. Chloë! Znovu mala na tvári ten nebezpečný úškrn, ako vtedy pri ich stretnutí a s neskrývaným potešením sledovala vydesený pohľad na mladej dievčenskej tvári. Alexa bola ako paralyzovaná, neschopná ani najmenšieho pohybu. Prečo? Prečo je tu?
"Kto ste?" opýtal sa Sieg zvedavo aj prekvapene, no Chloë ho úplne ignorovala. Nezaujímal ju. Podišla až k dvojici, upierajúc však svoj pohľad len na Alexu.
"Ale, ale, dcérka," prehovorila potichu, no jasne. Jej hlas bol trochu chrapľavý a tón falošne sladký, "to ani nepozdravíš svoju vlastnú matku?"
"Čo...čo tu chceš," dostala zo seba Alexa s námahou a cúvla, bojujúc so strachom.
Sieg preniesol prekvapený pohľad na Alexu: "Čože? Nespomínala si, že žije vo Witchwoode," povedal trochu vyčítavo, no hneď si všimol, že niečo nie je v poriadku: "Čo sa deje? Prečo si taká...vystrašená?"
Chloë venovala krátky pohľad Siegovi a pohŕdavo si ho premerala.
"S týmto tu sa zahadzuješ?" predstierajúc sklamanie pokrútila hlavou. "Sklamala si ma. Veľmi si ma sklamala."
"No dovoľte!" ohradil sa Sieg drzo, "Kto si myslíte, že ste?!" Nenechá sa predsa len tak urážať.
Chloin pohľad sa znovu uprela na Siega.
"Chlapček si myslí, že je odvážny," prehodila posmešne. "Mal by si si však radšej dávať pozor. A nepchať nos do záležitostí iných." V očiach sa jej usadil lačný pohľad.
"Myslíte si, že sa vás bojím?" odfrkol Sieg. Alexa na neho pozrela pohľadom plným strachu.
"Uteč...musí utiecť. Okamžite," hlesla naliehavým hlasom.
Sieg sa nechápavo pozrel na Alexu. Tie slová ho zaskočili. "Prečo? Deje sa niečo?"
"Nepýtaj sa...len uteč, prosím," Alexin hlas znel ešte naliehavejšie a v očiach sa jej zaleskli slzy. Desila sa toho, ako by na Siegovu chladnokrvnosť mohla Chloë reagovať. Nepoznala ju dobre, napriek tomu ale vedela, že by ho dokázala beh mihnutia oka zabiť.
Chloë podišla bližšie vyťahujúc z plášťa ošúchaný prútik. Nepoužila ho už dlho, vždy sa spoliehala na svoje vlastné schopnosti, no teraz neprišla kvôli tomu, aby sa zaoberala nejakým deckom.
"Mal si ju poslúchnuť," mávla prútikom. Siega zasiahla tlaková vlna a vyhodila ho do vzduchu. Pristál chrbtom na zasneženej tráve.
"Nieeee!" vykríkla Alexa. To predsa nie je možné. Prečo sa to všetko, čo sa snažila si vybudovať, takto rúca? Dúfala, že nájde nový život, nový začiatok a predsa ju minulosť dobehla. A to rýchlejšie, než jej to bolo milé. Chcela sa rozbehnúť si Siegovi, Chloë ju však drsne zdrapila za zápästie a pritiahla si ju k sebe. "Kam si sa tam rozbehla, moja milá? Také nič ako on ťa nemá čo zaujímať."
To sa už Sieg zviechal na nohy.
"Pustite ju!" zakričal a vrhol na Chloë vyčítavý pohľad. "Čo vám kedy urobila? Veď to vy ste ju opustili!"
"Tebe nestačilo človiečik? Vy ľudia ste úbohí," pokrútila nad tým hlavou. To chlapča ju už skutočne začínalo dráždiť. Mala by sa ho zbaviť. Alebo možno...nejaký svedok predsa nie je na škodu.
Obrátila pozornosť na Alexu, stále ju držiac za zápästie. Alexa sa snažila vyslobodiť z jej zovretia, no márne. "Dnes máš narodeniny," uchechtla sa Chloë. "Aké vhodné. Ideálny čas na to, stať sa jednou z nás."
"Ja nechcem! Nechcem byť ako ty!" vykríkla Alexa zúfalo. Zvieralo jej srdce pri predstave, čo bude nasledovať.
"Čože? Alexa, o čom to hovorí?" Sieg na nich nechápavo pozeral, skákajúc pohľadom z jednej na druhú. Nikto mu však neodpovedal.
Chloë zodvihla svoj pohľad k už čiernej oblohe a oči sa jej rozšírili.
"Pozri, pozri sa..." jej hlas, jej výraz...vyzerali ako reakcia pomätenca.
Mraky odhalili mesiac v celej jeho okrúhlej kráse. Chloine telo sa začalo zväčšovať, oblečenie trhať. Cez pokožku sa drali chumáče bielych chlpov, chrbtica sa ohýbala a tvár predlžovala v pysk. Výrazné očné zuby sa menili na dlhé tesáky, nechty na ostré pazúre...smrteľné zbrane. Netrvalo dlho a jej ženské telo bolo zmenené na nepoznanie. Alexa sa zdesením ledva držala na nohách, sledujúc jej premenu priamo pred sebou. Vôbec netušila, čo robiť, nedokázala sa ani pohnúť a ak by aj, Chloë ju stále držala za zápästie a tlak jej ruky, vlastne už laby ešte zosilnel.
"Ona a...a...vlkolak?!" vysúkal zo seba Sieg, nehybne sledujúc, čo sa pred ním deje. Až po chvíli sa opäť trochu spamätal.
"No ták! Nestoj tam tak a bež! Chceš sa nechať roztrhať?" zakričal na Alexu a horúčkovito šmátral po vreckách. Vybral ďalekohľad, roztiahol ho a hodil po vlkolakovi.
Chloë zavrčala a pustila Alexu, ktorá tvrdo dopadla na zem, obrátiac sa so zlovestným pohľadom na Siega. Kým sa k nemu pomalým plíživim pohybom a lačným výrazom presúvala, snažila sa Alexa pozviechať na nohy. No nedarilo sa jej. Nohy mala ako z gumy a telo ju odmietalo poslúchať. Až po pár pokusoch sa jej podarilo postaviť sa.
"Nechaj ho, prosím..." hlesla potichu no naliehavo.
"Na čo čakáš?! Utekaj!"zakričal Sieg a pomaly cúval pred Chloë, ktorá sa k nemu približovala s nepríčetným výrazom v očiach, vedená svojím základným pudom. Zastala a prikrčila sa. Jeden skok. Jeden skok úplne postačí. Prudko sa odrazila a celou svojou váhou sa na neho vrhla. Pazúre natiahnuté pred seba sa zaryli do jeho hrudníku, zanechávajúc po sebe dlhé rany. Jeho výkrik bol v jej ušiach ako hudba, no Alexe pri ňom tuhla krv v žilách a potkýnavo sa rozbehla k nim.
"Nechaj ho!" skríkla, snažiac sa, aby sa jej hlas netriasol...no nebolo to práve úspešné. Ale nevzdáva sa, potláča vlastný strach. Nenechá ju, aby Siega zabila...to nesmie dopustiť.
"Prišla si si predsa pre mňa, či nie?"
Úspech! Chloë už-už otvárala pysk, no pri Alexiných slovách sa otočila a zliezla z neho.
"Tak poď," vyzývala vlkolaka ďalej. Musím ju dostať od Siega čo najďalej, to bola myšlienka, na ktorú sa snažila sústrediť celým vedomím, aby znovu nepodľahla strachu. Odpoveďou jej bolo dlhé ťahavé vytie. Videla, ako sa k nej Chloë pohla ráznym krokom, ktorý prešiel až do behu. Už nemala čo stratiť. Aj tak už bolo po všetkom. Rozbehla sa k lesu dúfajúc, že to vydrží...aspoň na chvíľu.
Pripadala si tak naivná. Donedávna si myslela, aké bolo hrozné, že ju celé detstvo ostatné deti odsudzovali a posmievali sa, alebo, že ju Miraya mlátila...teraz jej tie problémy prišli tak vzdialené a tak neuveriteľne...banálne.
Bežala ďalej, aj keď vedela, že neutečie. Nemá šancu. Vbehne do lesa a čo potom? Myslieť si, že by sa stratila vlkolakovi v lese bola jednoducho hlúposť. Telo ktoré uviedla do pohybu len jej vôľa ju prestávalo poslúchať a myseľ jej opäť pohlcoval strach. Ešte nechcela zomrieť. V očiach ju štípali slzy. Nechce! Prudko sa zvrtla a postavila sa vlkolakovi zoči-voči, vyťahujúc na neho prútik. No Chloë to nezastavilo. Odrazila sa a skočila, presne odhadzujúc vzdialonosť medzi nimi. Tesáky ešte v skoku zaborila do Alexinho krku a spolu s ňou padla do snehu. Nocou otriasol Alexin výrik a sneh okolo nej sa farbil do červena. Aj keď tiaha vlkolačieho tela čoskoro polovila, nedokázala sa postaviť. Akoby každou kvapkou krvi vyprchala aj jej energia. Možno...možno by bolo lepšie, ak by tam zomrela...Zodvihla ruku ku krku a keď na prstoch ucítila teplo, preľakla sa.
Chloë ju ešte chvíľu sledovala a napokon zmizla medzi stromami. Dostala po čo prišla, nemala viac dôvod zotrvávať tam.
"Alexa, počuješ ma? Môžeš sa pohnúť?" ozval sa neďaleko nej tichý Siegov hlas.
Pootočila hlavu za hlasom. Aj v tme videla, aký bol doráňaný. Sakra, je to všetko jej vina! Kiežby nikdy neprišla na túto školu, kiežby sa nikdy nenarodila...

~ † ~
Pomaly otvorila oči. Kde to som? Vôbec to miesto nespoznávala. Nebola doma, ani vo fakultnej spálni.
Žeby bola na ošetrovni? Ale kto ju tam doniesol? Mysľou sa jej mihla spomienka na predchádzajúci večer a strhla sa. Prudkým pohybom ju však rozbolelo celé telo. Sieg! Pomaly pootočila hlavu a uvidela ho ležať na vedľajšom lôžku.
"Sieg?" hlas mala chrapľavý a slabý a bolo v ňom cítiť strach.
"Alexa?"
Keď začula jeho hlas, neskutočne sa jej uľavilo. Už takmer ani nedúfala.
"Ako sa cítiš?" opýtala sa potichu, aj keď jej tá otázka pripadala hlúpa, len čo ju vyslovila. Veď ako sa môže niekto cítiť po útoku vlkolaka?
"No...bolo aj lepšie," odpovedal. "Čo tvoj krk?"
"Môj..krk..?" zarazila sa a rukou automaticky zabehla ku krku. Pod prstami cítila obväz. Ďalšie a ďalšie spomienky sa jej začali vynárať pred očami. Tiaha vlkolačieho tela, tlak jeho tesákov...
"Nie...nie..." hlesne potichu a zaborí si tvár do dlaní. To predsa nemôže byť pravda.
"To bude dobré..." vypadlo zo Siega, no pri poslednom slove sa mu zlomil hlas. Zrejme tomu ani sám neveril.
Alexa prestala vzlykať a uprela na neho pohľad. Jej oči už neboli sivo-modré ako doteraz, ale začali nadobúdať jantárovú farbu.
Chcela mu na to niečo odvrknúť, no hneď to aj zamietla. Mala by byť zrejme rada, že sú obaja nažive.
"Teba...teba nepohrýzla, však?" opýta sa s nádejou v hlase. Tá otázka ju trápila už odvtedy čo videla, ako na neho Chloë zaútočila. V tme poriadne nevidela, čo sa tam stalo a tak mohla len dúfať...
"Nie, ale na tom nezáleží, pohrýzla teba..."
"Záleží!" skočila mu do reči. Asi by neusniesla ak by kvôli nej...Nie, radšej na to nechcela ani pomyslieť.
"Prečo si vlastne neutiekla?" Tá otázka mu strašila v hlave odkedy sa to stalo.
"Pretože...pretože by som aj tak nemala šancu," odpovedala po chvíľke, aj keď si to vtedy vlastne až tak veľmi neuvedomovala. Ale bála sa. Bála sa, že ak utečie, tak ho zabije.
"Mohla si utiecť do školy," pozrie na ňu a potichu ešte dodá, "ale ďakujem..." Ktovie ako by dopadol, ak by sa jej podarilo utiecť.
Na moment sa odmlčal, no ďalšiu otázku nedokázal udržať.
"Čo teraz bude s tebou?" Smutne sa na ňu zahľadil a potom sklopil zrak.
Žeby ju škola nejako ochránila? Tomu Alexa neverila. Už aj to málo čo vedela o svojej matke ju presvedčilo, že neváha ísť cez mŕtvoly, aby dosiahla, čo chce.
"Neviem," odpovedala na jeho otázku až po hodnej chvíli, snažiac sa, aby sa jej hlas netriasol a obrátila sa k nemu na posteli chrbtom. Skutočne nevedela, čo s ňou teraz bude. Vždy pred tou predstavou utekala, no teraz už viac nemala kam. Zlý sen sa stal realitou.
Ani si neuvedomila, že sa Sieg nemotorne postavil a prešiel k jej lôžku, kým nezacítila ako ju pohladil po ramene.
"Ty to zvládneš. Si lepšia sko tvoja matka."
Alexa si ukryla tvár do vankúša a rozplakala sa.
"A čo...čo ak nie?" prehovorila tlmene pomedzi vzlyky. "Čo ak niekoho napadnem? Čo ak niekoho...zabijem?
"Nemysli na to, nechaj to teraz tak. Potom to zvládneš," hovoril potichu a snažil sa ju upokojiť.
Možno má pravdu, pomyslela si, no predsa len s ťažkosťami bojovala proti slzám. Až po hodnej chvíli sa jej podarilo trochu upokojiť. Posadila sa na lôžku a pozrela na neho.
"Ďakujem," šepla po tichu a trochu váhavo ho objala.

Myslela si, že sa po Seliwieninom odchode jej život zrúti. Bolelo to. Veľmi. Ale každá bolesť sa časom otupí a o to rýchlejšie, ak na to niekto nie je sám. A ona už nebola sama. Mala priateľov...a rodinu.
♦ Jedna veľká rodina ↓

Mala pomerne ľahký spánok a hlasy doliehajúce k nej zdiaľky ju prebrali z ríše snov. Potichu a čo najopatrnejšie sa vybrala za nimi a s prekvapením v nich spoznala dva veľmi známe hlasy - Seliwienin a Chloin. Nechápala prečo sú tie dve spolu v lese a tak sa priblížila ešte viac, dúfajúc, že si ju nevšimnú. Čo však začula ju prekvapilo. S úst Seliwien vyšlo jedno meno - mužské meno. Obviňovala Chloë, že ho zabila - Alexinho otca. A Chloë to potvrdila!
Sebastian Schwarz. To meno sa jej ozývalo v mysli a neudržala prekvapené zhíknutie. Už vedela, že o nej určite vedia a ďalej sa neskrývala. No len čo Chloë spomenula zomieranie, Seliwien vytiahla prútik a omráčila svoju adoptovanú dcéru.
Keď sa Alexa prebudila, bola v lese sama, len na hrudi mala položený dopis, ktorý vysvetľoval čo Seliwien celé roky skrývala - smrteľnú chorobu. A teraz odišla, pretože nechcela aby ju Alexa videla zomierať.
Smútok a žiaľ zachvátili Alexinu dušu. Prišla o tú najdôležitejšiu osobu. Jej život sa zrútil.
Prešli však mesiace a život išiel ďalej a čoskoro priniesol zmeny. A najmä jednu veľkú zmenu menom Priyanka. Dcéra Nuisiky, ktorú poznala z knižnice, sestra Elchana, ktorého si obľúbila už aj za ten krátky čas a upírka, ktorá jej napriek rasovým rozdielom bola hneď sympatická. Rozumeli si a Alexa sa pri nej cítila príjemne. O to väčšia bola radosť, keď sa jej jeden večer v pube Priyanka opýtala, či nechce byť jej dcérou.
Alexa samozrejme s nadšením súhlasila a tak mala znovu rodinu. No ukázalo sa, že rodina Selvinki nie je jediná. Sigi, ktorý sa po dlhšom výlete vrátil z rodného Nórska ju prekvapil hneď dvoma správami. Dobrou, no aj zlou. Tou zlou bolo, že zistil, kto zabil jeho rodičov - bola to Chloë. No zároveň však zistil, že Chloë mala niečo s jeho otcom a z tohto romániku vzniklo dieťa. Alexa bola správou šokovaná. Ona a Sigi boli teda súrodenci a ani o tom vôbec netušili. Bolo to veľké prekvapenie. A keď prekonala prvý šok zisťovala, že je vlastne rada.
Nová rodina jej pomohla v hojení rán z odchodu a smrti Seliwien a opäť bola šťastná.

Keď sa zdalo, že všetko sa začína meniť k dobrému, prišla ťažká rana. Najhoršia v jej živote. Pretože snáď nič nie je horšie ako smrť zavinená vlastnými rukami. Vedela, že to, čo spravila ju bude prenasledovať už do konca života. A neverila, že bude niekedy schopná sa s tým zmieriť.
♦ Krv a tesáky ↓

Nič nie je večné...ani šťastie, ani ľudský život.
Nadišiel spln a keď sa Alexa premieňala, vôbec netušila, že bude osudným.
No stalo sa. Keď zacítila pach krvi, nedokázala udržať vlkolaka v sebe pod kontrolou. A tak sa ocitla priamo vo Witchwoode, zoči-voči Sigimu, Soley a Nayse. To Soley sa pozerala keď spadla, od nej prichádzal ten lákavý pach. Tak blízko stratila Alexa už aj posledné zábrany a zaútočila, mieriac si to rovno na pôvodcu toho pachu. Všetci traja boli v šoku. Alexe sa podarilo Soley kusnúť, no predsa sa nevzdávali a utekali preč, k jednému neďalekému domu. Pred vlkolakom sa však ťažko uteká a Alexe sa opäť podarilo Soley dohnať a opäť ju uhryznúť, napriek Sigiho pokusom zabrániť tomu. Stalo sa však. Ani Elchan, ktorý pribehol s tým už nič nedokázal spraviť.
Zrazu niečo vybuchlo a zjavili sa plamene, rýchlo sa šíriace po dome. Elchan odohnal Alexu preč a sám utiekol do lesa.

Na druhý deň ráno ju čakalo nemilé prekvapenie. Nepamätala z tej noci veľa, len chabé chaotické útržky, mala však veľmi zlý pocit, ktorý rýchlo potvrdil aj Elchan, keď so zúrivým krikom vošiel do izby, kde Alexa sedela. Povedal jej, že zaútočila na tú trojicu a rovnako jej povedal, že si jej neopatrnosť vyžiadala obeť - Soley.
Alexa bola zdrvená. Zabila svoju najlepšiu kamarátku? Keď v záchvate plaču klesla na zem, ozval sa k nej Elchan už miernejšie. No čo sa stalo už sa nedá vrátiť. Soley bola mŕtva.
A stretnutie s profesorkou Bright prinieslo ďalšiu správu. Aj Sigi bol v noci zranený, našťastie však nie ňou. No predsa umieral. To však profesorka nechcela dopustiť a videla len jedinú možnosť - spraviť z neho upíra.
Alexu tá správa, najmä to, že tiež takmer zomrel, zdrvila ešte viac.
Uvidela ho však až na Soleyinom pohrebe, aj to len na chvíľu. Naysina mama, pre ktorú bola Soley ako dcéra, nebola nadšená tým, že sa vrah Soley zjavil na pohrebe a dala to dosť jasne aj najavo. Alexa sa však nebránila, a to ani tej facke, ktorú dostala. Jediné čo však zo seba dostala boli slová ľútosti.

Jedna chyba zmenila veľa. A nielen v jej živote. Aj Siegfried si musel zvykať, že už nie je človek a jeho nový život so sebou nesie aj mnohé ťažkosti. No nech bol už akýkoľvek, predsa túžila po tom, ho vidieť. Za každú cenu.
♦ Morsus ↓

Rodinu si nikto nevyberá a nie vždy je stretnutie s ňou potešením. Asi by bolo najlepšie, keby sa s ním nikdy, nikdy nestretla, pretože jediné, čo zanechal v jej živote bola bolesť a strach, ktoré ju priviedli takmer až na okraj priepasti.
♦ Poníženie a zúfalstvo ↓

Kráčala ku Esperanze, aby zistila, ako na to všetko zareagovala profesorka a ako sa hojí jeho rana. No len čo podišla bližšie zbadala nejakého muža a Sigiho na zemi pri ňom. Okamžite sa k nim rozbehla, to však už Sigi vstával a chytil chlapa pod krk. Ako vysvitlo, bol to Severin- jeho, vlastne ich strýko. A rozhodne nebol z tých milých. Po urážlivých slovách nielen na Sigiho, ale aj Alexu, sa tá nezdržala a jednu mu vrazila. Nečakala však, že jej to vráti dvojnásobne a po údere kolenom do brucha klesla na zem. Severin sa napokon odmiestil, zanechávajúc za sebou denník patriaci Sebastianovi.
Hoci si Alexa myslela a vlastne dúfala, že už Severina nikdy neuvidí, mýlila sa. Vrátil sa do Witchwoodu ráno po splne, dychtivý len na to jedno. Mladá neterka ho zaujala a on už tak dlho nemal žiadnu ženu.
Alexa, vysilená splnom sa predsa snažila brániť ako to len šlo, no ten boj rýchlo prehrávala. Tie dotyky, to vzrušené funenie...zachvacovala ju panika, zdesenie...Kričala, plakala, prosila, no nič nepomáhalo.
Sigi ich našťastie objavil včas...stačila by už len malá chvíľa a bolo by neskoro. Pustil sa naštvane do strýka, no ten sa napokon odmiestnil. Sigi vzal vystrašená Alexu do Seliwieninho domu, kde sa jej napriek všetkému podarilo zaspať.
Jej spánok bol však nepokojný, popretkávaný nočnými morami, ktoré ju prenasledovali aj mnoho nocí po tej udalosti. Celé dni preležala, chvíľami spala, než sa opäť so strachom zobúdzala. Nechcela jesť, nechcela nič.
Niesla to ťažko, nevládala, bála sa. Bolo jej do zúfania a myšlienky jej zabiehali k jednému možnému úniku. Pokúsila sa zabiť, podrezať si žily. Sigi však vyrazil dvere a vytiahol ju zo zakrvavenej vody, skôr, než by stratila až príliš veľa krvi.
Predsa mu však na druhý deň, keď sa prebudila, venovala nepriateľský pohľad. Nechcela tu byť, nechcela to už ďalej znášať. Okamžite siahla znovu po dýke a zahnala sa po bratovi, ktorému sa však podarilo premeniť sa v šoku na hmlu a tým sa vyhol zraneniu. Keď sa vrátil do pôvodnej podoby, chytil dýku a zatlačil Alexu do postele, v tej však vzkypel hnev. Potiahla dýkou, čím ho porezala a uštedrila mu kopanec do brucha. Až keď jej Sigi vylepil facku ukľudnila sa.
Nasledujúce dni strávili naďalej v dome Seliwien a Alexa sa postupne upokojovala

Láska je krásna vec. Čo však robiť ak vyklíči tam, kde by možno nemala? Áno, možno to, čo robili nebolo správne. No mali sa snáď tváriť, že tie pocity, ktoré k sebe cítia neexistujú? To určite nie! Nie, keď boli teraz šťastní.
♦ Zakázaná láska ↓

Stála pred súdom, vystrašená a s pocitom bezmocnosti. No bola si vedomá toho, čo spáchala, a bola odhodlaná prijať svoj trest, aj keď jej kamarátku už nič nevráti. Niežeby mala veľmi na výber. Predsa však netušila, aké ťažké to bude, a že ju to opäť doženie až na samotný okraj...
♦ Trest ↓

Roky ubehli ako voda a čas strávený na škole sa blížil ku koncu. Udialo sa toho za tie roky toľko, až tomu bolo ťažké uveriť. Odpykala si trest, aspoň jeho časť a bol čas nastúpiť do posledného ročníka. Ako keby sa nič z toho všetkého nestalo. No hľadieť na ten veľký hrad po tom všetkom...
♦ Posledný ročník

"So can you tell me what exactly does freedom mean,
If I'm not free to be as twisted as I wanna be?"
popis

Ocenenia

Inventár

Nick:
Heslo: