Belfirin - Profil

Meno: Mirana Taylor Kappanen
Funkcia: Profesor
Fakulta: Solarius
Rasa: Upír
Ročník: 0.
Vek: 58
Body: 0
Peniaze: 12898

Mirana Nightshade Christie Taylor Kappanen

popis/

Život s rodinou
Moje narodenie bola dlho očakávaná udalosť. A to dlho neznamená tých 9 mesiacov, ale 10 rokov. Áno, moji rodičia už desať rokov vedeli, že sa narodím. No doteraz neviem, prečo sa na mňa skutočne tak veľmi tešili. Jednoducho kvôli mne, alebo kvôli svojej záchrane? A aká záchrana, keď tá, kvôli ktorej som sa narodila, bola už 10 rokov „mŕtva“?
Ale pekne poporiadku.
Moji biologický rodičia sa volali Arnarmo a Enelya Nightshade. Mala som sestru, Mileenu. Na rozdiel odo mňa, rodičov a všetkých v dedine, v ktorej sme žili, bola Mileena temný elf. Nie, moja mama otca nepodviedla a Mileena nebola adoptovaná. Jednoducho sa to stalo. Teda, to je to, čo viem.
Do svojich devätnástich rokov som o Mileene ani len netušila, takže v rozprávaní o mojom narodení a detstve nie je dôležitá. (Presne to si asi povedali aj moji rodičia, akurát že som sa o nej nikdy nemala dozvedieť.)
Napriek mnohým tajnostiam, ktoré predo mnou mali rodičia a tiež Alex (niečo ako rodinný priateľ a môj večný ohranca. Večný, pokým neumrel.), mala som ich rada. Mama ma za tých pár rokov života s ňou naučila všetko, čo by mala vedieť správna gazdinka a milujúca manželka (kde tá už bola!). Otec s Alexom sa zas postarali, aby som sa v živote nestratila; mala som len osem a so zbraňami som zaobchádzala lepšie ako ktorýkoľvek dospelý elf v mojom okolí.
Bohužiaľ, len osem rokov bol čas, ktorý mi bol súdený prežiť s milovanou rodinou a priateľmi. Bolo to presne osem rokov, čo sa tie zubaté príšery asi príliš namnožili a nadobro skoncovali s našou dedinou. A presne osemnásť rokov, čo moju sestru prestalo baviť žiť ako duch (ono ju to v skutočnosti prestalo baviť omnoho skôr, len doteraz musela čakať na tú správnu chvíľu).

Život bez rodiny. Teda s Alexom.
Po tej noci, kedy sa skončil môj bezstarostný život, som všetko začala chápať inak. Áno, viem, že som mala len osem. Ale Alex osem nemal. A ak som teda odvtedy mala žiť s ním, musela som dospieť.
V praxi to vyzeralo tak, že sme nikde normálne nebývali. Všade len na nejaký čas. A v prvom rade sme odošli z Rumunska. Ďalej som musela pochopiť, že čo Alex povie, to je sväté (ale to som si myslela aj dávno predtým) Navyše som sa naučila narábať so zbraňami väčšími a ťažšími ako som bola ja sama (kvalitné elfské vecičky). A v neposlednom rada sa zo mňa stal zabijak. S veľkým „Z“. Ale trochu menším, ako mal Alex.
Nasledujúce roky vyzerali asi takto: prišli sme, požili sme, odišli sme. Ale niekedy sa stalo aj niečo zaujímavé. Napríklad keď som mala 9... zabila som svojho prvého upíra. A v dvanástich som ich už mala na konte 15 (to viete, už to nebola Transylvánia, už sme ch nestretávali tak veľa). No a v trinástich... v trinástich som porušila všetky svoje pravidlá a zásady a zavrhla svoj život do večnej neistoty (ktorú sa stále snažím potláčať).
V trinástich som totižto spoznala niekoho, kto úplne vyvracal všetko, čo som doteraz vedela a čím som si bola istá. Upíra. Chlapca v mojom veku, prvého upíra, ktorý ma nechcel zabiť. Šokovaná som bola teda parádne. Ale tiež ako potešená! A dokonca to nevadilo ani Alexovi, mala som pocit, že je aj rád. A teraz mám pocit, že zasa vedel niečo, čo ja nie a nepovedal mi to (podrazák! Ale ľúbila som ho...). Aby som to skrátila, Armas (tak sa ten upír volal) sa stal mojím najlepším priateľom. No dlho to netrvalo, o rok sme s Alexom opäť odišli. No a kam inam, ako späť do temnej a nenávidenej Transylvánie.
Že prečo som tam išla, keď to tam tak veľmi nenávidím? Pre Alexa. Vždy som mu verila. A aj vtedy, verila som, že mal nejaký vážny dôvod, aby sme tam šli (na ktorý som ja nikdy neprišla). Ale čas strávený tam nebol len škaredý (väčšina áno). Našla si ma tam sova z Belfirinu. A úplne zmenila môj život. Najprv ale k horšiemu.
Bola to len chvíľková radosť. Ešte v tú noc som prišla o Alexa. Tie zubaté špiny nás prepadli na mieste, kde sa nedalo skryť a Alex na to doplatil životom.
Ale ani vtedy mi nepovedal, že ma nenecháva samú, že spoločnosť mi naveky (ževraj) bude robiť moja nepoznaná sestrička.

Život bez rodiny. Aj bez Alexa.
K dobe po Alexovej smrti strávenej v Transylvánii nemám moc čo povedať. Asi len že vôbec nechápem, ako sa mi podarilo prežiť (niežeby som sa sťažovala).

Život bez rodiny. Aj bez Alexa. Ale s úplne cudzími ľuďmi. Teda Belfirin.
Áno, mne sa tam vážne podarilo dostať. Síce to bola poriadne strastiplná cesta, ale konečne som našla to miesto, ktoré som mohla (a stále môžem) nazývať svojím domovom. Páni, to vám bolo ale ľudí! A hlavne deciek... ako o dva roky staršia som sa pri nich cítila trocha divne. Ale zvykla som si. Dokonca sa mi aj podarilo nadviazať pár známostí. Ako s prvým som sa zoznámila s doteraz neznámym chlapcom, ktorý ma skoro priotrávil jahodami s nejakou doteraz neidentifikovanou omáčkou. Potom na konci roka som zasa v pube U šialenej čarodejnice stretla dvoch ľudí, Siegfrieda Schwarza (teraz Brighta. Ale to je dlhý príbeh a nie môj.) a Soley Gradmusdetar (ktorá je už nebohá. Nech jej je zem ľahká.). Potom som spoznala aj inú rasu, ktorá obývala múry Belfirinskej akadémie. Vlkolačku Alexu Sammil (teraz známu pod priezviskom Selvinski). S ňou sme si teda do oka nepadli a ani teraz k sebe neprechovávame práve priateľské city. Tiež som sa spoznala s niekoľkými elfkami žijúcimi tu vo Witchwoode (tam sa Belfirin nachádza) a takisto s vedúcou všetkých elfov, Deborah Christie Taylor (po nej mám to druhé priezvisko. Ale o tom potom.).
Nie všetko pekné trvá večne a tak je to aj v mojom prípade. Zo dňa na deň som sa zmenila. Ale ako fakt. Prefarbili sa mi vlasy, oči, pokožka... nemala som na to vysvetlenie. A ani Sigi, s ktorým jediným som sa o tom rozprávala. Neskôr som zistila, prečo to. Pre moju sestru. Áno, presne o tú, o ktorej som devätnásť rokov ani len netušila. Ale Sigimu som to nepovedala. Nebolo kedy, nevedela som ako. A tak som s tým tajomstvom zostala sama. Ale zasa som sa dozvedela niečo zaujímavé ja o ňom. A o Alexe. Sú súrodenci. Nevlastní. Majú spoločného otca. Mali. Zomrel. Ale ani to nie je moja vec.
Ideme ďalej. Ou, ďalej nie, to je smutné. No, tak len v krátkosti- zomrela Soley (áno, tá Soley) a zo Sigiho sa stal upír. Presne, tá zubatá príšera. Koniec šťastia.
Ale čo to trepem, práveže začiatok! Síce nie s priateľmi, ale (fanfáry) mám rodinu! Dokonca aj sestru! A živú, nie ducha! Och, to bolo radosti! (A stále je.) Ale aj starostí, veď to poznáte. Zo školského internátu som sa presťahovala k svojej novej mame a sestre, do najkrajšieho domu, aký som kedy videla (kým som si neskôr nezariadila svoj, samozrejme)- La Lieste.
S Naysou ako s mojou sestrou bola sranda. Toľko tajomstiev sme mali (mama na ne prišla. Skoro na všetky.)... Len škoda, že na to, že je Sigi upír prišla. Dostali sme zaracha museli sme poupratovať celý dom. No ešte predtým sa nám podarilo niečo, na čo mama ale nikdy neprišla. S Naysou sme spravili elixír z, ehm, mačacích výkalov. To aby sa Naysa mohla stretnúť so Sigim. Ale neskôr som sa s ním stretla aj ja. S Naysou sme ho spolu s Alexou prichytili v lese pri niečom, čo by sme si nikdy neboli pomysleli. Teda, je pravda, že bývali často spolu, ale že by ich vzťah mohol byť viac než súrodeneckejší, to nám teda ani náhodou nenapadlo.
Aj keď to vyzeralo, že s kamarátstva so Sigim už nikdy nič nebude, práve naopak. Stretla som sa s ním v dedine, šli sme na pohárik (ale nie, len káva a čaj), ale pred cigaretovým smradom sme dali prednosť čerstvému vzduchu. Tam sme si to, čo sme s Naysou videli vysvetlili a on ma objal. Nanešťastie, videla to Alexa. A čo sa stalo potom neviem, lebo som odtiaľ radšej zdrhla (s vlkolakom si neradno zahrávať).
Na druhý deň som sa ale s Lexou stretla a vysvetlila jej, že medzi nami so Sigim naozaj nič nie je, nech to vyzeralo akokoľvek. Vzala to.
No a potom... Ďalšia obrovská zmena v mojom krátkom živote. Niekto za mnou prišiel. Niekto, koho som pred mnohými rokmi opustila, zabudla naňho. No on nie. Armas. Áno, čítate dobre, ten upír, ktorý ma našiel aj keď som mu nepovedala, kam idem. (Niežeby som to vtedy vedela vôbec ja.) A vtedy som plakala. Za všetko, čo sa stalo, čo som pobabrala a čo mi chýbalo. O nejaký ten týždeň sa náš vzťah posunul do ďalšieho levelu, pobozkal ma. A potom ja jeho. Škoda, že mal pri tom problémy s ovládaním.
No a potom som si ho k sebe nasťahovala. A to mi pripomína, že som vám nepovedala, že sa mame narodil syn. A teda že mám bračeka. Xamosiena. Zaujímavé meno, ja viem. Ale ideme ďalej. Mama odišla. Odišla do Ameriky za svojím ex-, ktorý jej dal vypiť elixír zabudnutia a nám s Naysou nakázal, aby sme o tom mame nepovedali. Nepovedali. Ale bolo nad slnko jasnejšie, že mama sa o tom raz dozvie. A tak sa stalo. No a preto odišla. Nám s Naysou ale ešte pred odchodom kúpila domy, kde teraz bývame a nechala nám Xamiho na starosť. Nevedeli sme, kedy sa vráti, ale dúfali sme, že do Naysinej oslavy k jej vstupu medzi dospelých a kvalifikovaný áno. No, áno, vrátila sa. Bohužiaľ, na oslavu prišla neskoro, dokonca spravila scénu kvôli tom, že Alexa (ktorá bola na oslave tiež. Aj so Sigim, samozrejme.) zobrala na ruky Xamiho. (Mama jej strašne vyplašená z toho, že sa s Naysou kamarátime s vlkolačkou a upírom. A to ešte nevie o Armasovi.)
Samozrejme, vedela som, že večne to tajiť nemôžem. No bola by som radšej, keby to rodinke a priateľom poviem normálne. Bohužiaľ, až na mamu, ktorá o ňom stále nevie, sa to „normálne“ nedozvedel nikto. Nayse to povedal Xam (jasné, budem ako hrob. Zradca...) a Lexa so Sigim... sa to dozvedeli tým najhorším (a najkrvavejším) spôsobom, akým sa len dalo. Alexa a Ari sa stretli v lese, pustili sa do seba a ona skoro vykrvácala. Sigi ju našiel a keď som tam prišla ja s Arim, aby som Lexe pomohla (som nevravela, že ovládam liečiteľstvo? Tak trošku, no.), Sigi zo mňa spravil živú fakľu a zhodil ma zo stromu. Samozrejme, prežila som, no s vlasmi o polovicu kratšími a bolesťou v srdci...

popis/