Belfirin - Profil

Meno: Armas Jari Kappanen
Funkcia: RPG postava
Fakulta: RPG
Rasa: Upír
Ročník: 0.
Vek: 0
Body: 0
Peniaze: 0

Narodenie

Armas sa narodil do usporiadanej rodiny ako druhý z troch detí. Jeho starší brat je Tommi, o dva roky po Armasovom narodení prišiel na svet Kimi a o rok neskôr Anni, jeho jediná sestra. Narodil sa vo fínskom mestečku Kuusamo rodičom upírom, ktorý ho aj napriek jeho rase odmalička učili ľudskosti, hlavne preto, že v Kuusame okrem nich nežili ani žiadny iný čarodejníci, nieto ešte upíri. Zo začiatku sa Armasovi udržať svoje pudy na uzde moc nedarilo, no keď trochu povyrástol, stal sa z neho zodpovedný a poslušný chlapec, ktorý zbožňoval svoju malú sestričku a rád sa o ňu staral.

Detstvo

Ako upír to Armas v muklovskom meste nemal ľahké. Aj napriek takmer neustálemu dozoru rodičov alebo staršieho brata sa mu párkrát podarilo na svoju rodinu upriamiť nežiaducu pozornosť. Polovica sobieho stáda nájdená ráno s roztrhanými hrdlami a väčšina bez krvi; malý chlapec videný, ako sa motá okolo niekoľkých mŕtvych losov; nezvestné, no neskôr nájdené šesťročné dievčatko s divným zranením na krku a úplnou stratou pamäti... To bolo len pár „výtržností“, ktoré mal na svedomí zelenooký chlapec so šibalským úsmevom, ktorému sa údajne nedalo odolať. Jeho rodičia z toho, samozrejme, neboli nijako nadšený a dlho sa trápili tým, aby sa z ich syna nestala krvilačná príšera, ako sa písalo v novinách. Našťastie, nejaké skutočne vážne podozrenia, že by tie činy mal na svedomí Armas, nikto naozaj nemal a o pár príliš veľkých zvedavcov sa postarali jeho rodičia. Armas si svoje chyby ale veľmi rýchlo uvedomil a tak sa za pomoci jeho brata a hlavne rodičov stal zodpovedný a chytrý chlapec, ktorého chválili všetci susedia a na jeho možné predošlé skutky sa už dávno zabudlo.
Armas chodil do muklovskej základnej školy, ale len preto, aby neboli moc nápadní. Skutočné štúdium mal ale doma. Jeho matka ho učila všetko o mágii, rasách a jej obľúbeným odborom bola história. Armas ju vždy so záujmom počúval a predstavoval si život v ďalekých cudzích krajinách, o ktorých mu mama rozprávala. Otec sa zas zameral na jeho výcvik. Od svojich ôsmich rokov pravidelne trénoval, ked´ nemohol s otcom, tak s bratom. Bol veľmi šikovný v narábaní so sečnými zbraňami, čo ale v tej dobe nemohol využiť. Ale už vtedy vedel, kam sa budú uberať jeho kroky v budúcnosti. V pätnástich mal nastúpiť na akadémiu na severe Laponska, kam odišiel aj Tommi. Dva roky predtým sa ale stalo niečo, čo navždy zmenilo jeho život a rozhodnutie obetovať svoj život záchrane rodu.

Elf

Keď mal Armas trinásť, do lesov pri Kuusame prišla zaujímavá návšteva. Mladá elfka približne v jeho veku a dospelý, na elfa dosť nebezpečne vyzerajúci muž. O tom, že majú nových susedov sa ale dozvedel len úplne náhodou, ked´ sa vracal domov z tréningu. Zbadal ju ako trénovala a jej obratnosť a šikovnosť ho priam šokovala. Ešte nevidel nikoho tak rýchleho a nebol to upír. Chvíľu ju sledoval a žasol, s akou šikovnosťou narábala s už na prvý pohľad ťažkým mečom a s akou rýchlosťou strieľala s jednoducho vyrobeným lukom a triafala sa do stredov aj do tých najvzdialenejších terčov. ,,Wow,“ vydýchol ohromene, keď mal pocit, že už skončila a otočil sa na odchod. Odrazu mu ale okolo hlavy preletel šíp a zapichol sa do stromu tesne vedľa neho. Rýchlo sa otočil a zbadal to dievča, ako naňho znova mieri.
„Sledovať dievča je neslušné," prehovorila potichu chladným hlasom, ktorý sa k jej výzoru vôbec nehodil. „Ale kvôli tvojej maximálnej nápadnosti ti to odpúšťam." Videl, ako zložila luk a bez ďalších slov si zbalila zvyšok nástrojov a chystala sa na odchod.
„Nápadnosti?“ spýtal sa Armas a spravil krok k nej.„Upíri nie sú nápadní.“
„Ha!“ vyprsklo dievča a s nepríjemným úškrnom naňho pozrelo. „Toto presvedčenie ťa raz môže stáť život,“ mrkla na šíp zapichnutý hlboko v kôre stromu kúsok za ním a na tvári jej stále pohrával až pohŕdavý úškrn.
Jej nebojácnosť ho prekvapila, dokonca ani jej malá vyhrážka ho nenahnevala. No aj tak ju chcel trochu postrašiť a tak sa upírou rýchlosťou presunul za ňu, no skôr, ako stihol urobiť čokoľvek, čím by ju postrašil, o hrdlo sa mu opierala čepeľ zložito zdobenej dýky a do tváre mu hľadel pár modrých chladných očí bez náznaku prekvapenia.
„Tak predvídateľný,“ zašepkala dievčina a hlavu naklonila mierne nabok, akoby ho hodnotila.
„Ako sa voláš, kráska?“ spýtal sa Armas s menšími ťažkosťami, no na tvári mal úsmev. Tlak dýky povolil a elfka o kúsok odstúpila. Armas si rukou prešiel po krku. Niečo také by od elfa nečakal, dokonca to aj cítil. Nebyť tých uší a pachu, jednoznačne by ju tipoval na upíra.
Dievča na neho prekvapene hľadelo, akoby nevedelo, či tú otázku myslel vážne. „Naozaj, ako sa voláš? Ja som Jari. Teda, Armas Jari Kappanen, ale každý ma volá Jari,“ predstavil sa jej s úsmevom a podal jej ruku, dúfajú, že ju príjme a že neutečie. Konečne sa stretol aj s inou rasou ako sú ľudia či upíri a tak by ho mrzelo, keby túto slečnu nemohol spoznať viac.
„Mi... Mirana. Mirana Nightshade,“ predstavila sa dievčina po chvíli a nesmelo mu potriasla rukou. Prekvapene na neho hľadela a na tvári sa jej na chvíľu objavil slabý úsmev. Odrazu sa ale zatvárila vystrašene a ustúpila. Rýchlo pozbierala všetky nástroje, čo mala so sebou a otočila sa Armasovi chrbtom. Už si myslel, že ten jej úsmev bol len náhoda, keď sa zrazu otočila a znova sa naňho nesmelo usmiala. „Tešilo ma, Armas,“ povedala potichu a potom už naozaj odišla, viac sa neobzrúc. „Mňa tiež, Mirana,“ povedal Armas za ňou, aj keď vedel, že ho už pravdepodobne nepočula.

Nezvyčajné priateľstvo

Od toho dňa sa Armas s Miranou stretávali každý deň. Pre oboch bola táto známosť niečím novým a nepoznaným. Armas sa mal konečne s kým porozprávať o mágii a čarodejníckom svete, čo doteraz mohol len s rodičmi a súrodencami a Mirana zistila, že upíri nemusia byť len krvilačné obludy.
Žiadne šťastie ale netrvá večne. Jedného dňa, ked´ sa chystal na ďalší tréning (odkedy sa zoznámil s Miranou a Alexom, trénoval už len s nimi), prišla Mirana o niečo skôr. Už podľa jej výrazu vedel, že niečo nie je v poriadku. V Kuusame žila už rok a veľmi dobre si spolu rozumeli, a tak mu ani nenapadlo, že dôvod jej skorej návštevy a skrúšeného výrazu by mohol byť jej odchod. A preto ho to šokovalo ešte viac. „Ari, o rok aj tak odídeš na akadémiu a ja by som tu zostala sama,“ argumentovala Mirana, čo ho rozhnevalo ešte viac „Áno, ale potom na to bude skutočný dôvod, nie len že musíš,“ nahnevane ju odbil Armas a odvrátil od nej pohľad. Vôbec to nechápal. Prečo by musela? Prečo by nemohla aspoň ten rok ešte počkať?
„A čo iné ti mám povedať, keď mi povedal len toto?“ takmer s plačom sa spýtala Mirana a donútila ho pozrieť sa na ňu.
„Alex?“ spýtal sa a odpoveďou mu bolo len pokývanie hlavou. Armas si vzdychol a posadil s na pohovku, z ktorej pred chvíľou vyskočil. Ten chlap ho niekedy vážne štval, ale mal v sebe istú... autoritu, ktorej sa podroboval dokonca aj on, upír.
„Proti jeho rozhodnutiu je asi zbytočné protestovať, čo?“ spýtal sa, no bola to skôr len rečnícka otázka. Aj keď mal zavreté oči, vedel, že si Mirana sadla vedľa neho. Pocítil jej ruku na chrbte a začul jej tichý hlas, ktorý počuje asi naposledy.
„Práve preto hovorím, že musím. Alex mi dôvody na svoje rozhodnutia nikdy nehovorí, aj keď ho o to neviem ako veľmi prosím.“ Na chvíľu sa odmlčala, akoby zvažovala, ako pokračovať. „Viem, že chce pre mňa len to najlepšie, aj keď to niekedy... bolí,“ dokončila sťažka a párkrát zažmurkala, aby sa nerozplakala.
„A ty sa ho ani nepokúsiš prehovoriť?“ skúsil Armas ešte raz a zdvihol k nej zrak. Nechcel, aby odišla. Bola jeho najlepšia priateľka... Ani mu nepovedala, že sa raz vráti.
„Myslíš si, že som ešte nikdy nebola na mieste, odkiaľ som už nechcela odísť?“ Jej tichý, pokojný hlas ho iritoval. Na jednej strane bol strašne smutný z toho, že ho opúšťa, no na tej druhej ho štvalo, že sa vzdáva tak ľahko.
„Neodchádzaj,“ povedal prosebným hlasom, aj keď vedel, že to nemá význam. Verila Alexovi. Verila, že všetko je len pre jej dobro. A on v tej chvíli nemal právo rozhodovať o jej osude.
Mirana sa naňho milo usmiala, no nebol to jej obvyklý úsmev. Armas v ňom videl slzy. Po prvýkrát, odkedy sa stretli, Mirana plakala. Neplakala ani keď mu hovorila o svojich rodičoch. Ani pri všetkých tých strašných „príbehoch“, ako nazýval jej doterajší život. No plakala teraz, keď sa lúčila s ním, keď sa lúčila s upírom, ktorých normálne z celej duše nenávidela. A aj keď mu to bolo ľúto, istým spôsobom mu to lichotilo a stačilo mu to na to, aby ju dokázal pustiť. „Raz ťa nájdem. Sľubujem.“ zašepkal jej do ucha, keď ju posledný krát objal.
„Zbohom, Ari,“ povedala Mirana, keď bola už vo dverách.
„Zbohom, aurinko,“ rozlúčil sa s ňou Armas prezývkou, ktorú jej vymyslel a dúfal, že sa naňho ešte raz usmeje tak, ako vždy, keď jej tak povedal. Stalo sa.
Ešte chvíľu stál vo dverách, kým sa mu úplne stratila z očí a nezmizol aj jej pach...

Akadémia

Približne o rok na to, ako odišla Mirana, odišiel Armas do Laponska za svojím bratom na akadémiu. Dúfal, že výcvik a každodenné tréningy mu pomôžu na ňu zabudnúť. Bohužiaľ, bolo to ešte horšie. Tréningy mu stále pripomínali tie s Miranou a Alexom a ani hrozba vojny medzi upírmi ho nemohla rozptýliť. Tréningy tu ho ale ani nebavili. Všetko bolo príliš vážne a strojené, neveril, že by nejaký boj skutočne mohol prebiehať tak čisto a ľahko, ako ich to učili tu.
Keď bol Armas na akadémii asi rok, vojna už nebola len neustála omieľaným slovom, ale skutočnosťou. Nepriatelia zaútočili práve na akadémiu, odkiaľ ho jeho brat doslova uniesol, za čo ho Armas neskôr skoro prizabil, pretože si chcel vyskúšať skutočný boj. To sa mu ale nepodarilo, v Kuusame ostal až dva týždne, kým sa bitka presunula viac na sever a študenti sa konečne mohli na akadémiu vrátiť. Tommi ho tam ale nečakal. Spolu s niekoľkými ďalšími staršími študentmi a profesormi odišiel ako veľmi dobrý bojovník do bitky. Až strach o brata donútil Armasa na nejaký čas na Miranu zabudnúť. Trénoval viac a dlhšie, aby mohol ísť za ním a pomôcť mu, čo ale za ani nie pol roka už nebolo nutné. Táto vojna sa skončila a Armasa aj s bratom poslali na niekoľko dní zo školy domov, aby si oddýchli.
Armasove ďalšie študentské roky prebiehali vcelku pokojne. No čím bližšie bolo k ukončeniu školy, tým bol nervóznejší a neistejší, doma sa s nikým nechcel rozprávať, v škole podával veľmi slabé výsledky na to, že tento rok bol jeho posledný a tiež schytal niekoľko nepekných zranení od špehov, ktorí znamenali, že ďalšia vojna je nablízku. A tiež, že ako kvalifikovaný bojovník by do nej musel Armas nastúpiť. No on nechcel. Len trénovať ho bavilo, ale tých pár nepríjemných stretnutí ho len usvedčili v tom, že skutočný boj nie je nič pre neho. Skôr by sa naň hodil niekto iný, niekto, koho už päť rokov nevidel a v poslednej dobe mu začal znova veľmi chýbať. Mirana. A tak sa jedného dňa rozhodol riskovať dobrú povesť rodiny a možno aj vlastný život a nechajúc v dome šokovaných rodičov a plačúcu milovanú sestričku, odišiel splniť svoj sľub.

Ocenenia

Inventár

Nick:
Heslo: