|
Meno: Cedric A. Sethyiell Funkcia: Študent Fakulta: Solarius Rasa: Anjel Ročník: 3. Vek: 11 Body: 0 Peniaze: 675 |
||
|
Keď mi to raz mama rozprávala, ževraj bolo krásne popoludnie, slniečko svietilo, akurát bola sobota. Pôrod na to, že som bol veľký maco, nebol vôbec ťažký. Zdravému chlapcovi – teda mne, dali tuctové meno, ktoré som nikdy nemal rád, ale na ktoré som si už zvykol – Cedric. Čo s tým už urobím, že áno? Na oslavu môjho narodenia sa zišla celá moja rodina – otec, mama, dve sestry, brat, starí rodičia z oboch strán, všetci moji bratranci a sesternice. Našťastie si z toho nič nepamätám, ale viem si to živo predstaviť – veľa hluku, alkoholu v krvi dospelých ľudí a detí, ktoré sa zabávajú šklbaním si vlasov a naťahovaním sa o posledný kúsok koláča. Kto by to bol povedal, že na takú krásnu príležitosť, ako je narodenie dieťaťa sa stane niečo tragické? Našťastie, ani toto si nepamätám, ale vždy ma pri tom zabolí srdce, keď mi to príde na rozum. Predsalen – ešte stále som mladý človek a taká hrozná vec človeku zasiahne do života a rana, či jazva tam stále zostane. Nikto vtedy nevedel, čo sa vlastne stalo, ale bolo to takto. Mama ma uložila do postieľky, aby si na chvíľu oddýchla a napila sa. Podišla teda ku stolu, odkiaľ boli povyberané všetky koláče a sladkosti, vzala si pohár, naliala si doň niečo napitie a vypila to. Neubehlo ani päť sekúnd a padla na zem. Všade bol krik a plač, no ona stále neotvorila oči, nepostavila sa na nohy, ani sa nenadýchla. A tak to ostalo navždy ... a aj ostane. Detstvo Pravdu povediac, moje detstvo bolo príšerné. Všetci naši príbuzní sa na mňa a moju rodinu vykašľali, po tom, čo zomrela moja mama. Zistilo sa, že niekto otrávil nápoj, z ktorého sa mama napila – aká náhoda, že to bolo práve na oslave narodenia. Otec pochopil, čo to znamenalo a tak začal konať – no nie s oddelením aurorov, ale na vlastnú päsť a tým opustil aj nás, svoje deti. Vychovávala ma moja staršia sestra, od útleho veku. Dávala mi všetko, čo som potreboval, ale nikdy nebola tou pravou mamou. Pomaly som rástol a poviem vám, bol som šikovné dieťa. Písať, čítať a počítať na prstoch dvoch rúk som sa naučil celkom rýchlo a keď mi bolo smutno, tak som si čítal detské knižky, ktoré moju myseľ aspoň na chvíľu zamestnali. Hrával som sa vonku, no sám, alebo s bratom, pretože ostatné deti ma nemali veľmi radi – vraveli mi, že som čudný. Ani neviem prečo, ale, ja som sa dokázal zabaviť aj sám. Či stavaním si alternatívnych domovov uprostred korún stromov, ktoré na ďalší deň boli zničené, alebo prechádzkami po okolí, či v lese. Vždy som mal rád zvieratá – miloval som sledovať ich, ale ešte viac ma bavilo, keď som ich mohol hladkať – to je moja zvláštna schopnosť, ktorej nedokážem dobre porozumieť – zvieratá ma majú rady. Amoen Stalo sa to raz, keď som sa prechádzal lesom a hľadal som miesto, kde sa schovávajú sovy. Mohol som mať asi 6 rokov, čo je celkom malý vek na chlapca, ktorý sa sám potuluje lesom. A možno ani nie, keď ho vychovávajú bratia a sestry, ktorí si začínajú žiť vlastné životy a budovať vlastné rodiny. Poviem vám, budú plakať šťastím, keď mi príde list, že ma prijali na Belfirinskú školu, o ktorej som v tej dobe vedel takmer všetko, čo som mohol vyčítať z kníh. To miesto so sovami som však nenašiel a už sa začínalo aj stmievať, tak som si povedal, že sa vrátim na ďalší deň. Ako som sa len mýlil. Cestou z lesa, práve vtedy, keď som prechádzal popod veľký košatý dub, mi na rameno niečo spadlo. Pozrel som sa ta a uvidel som, ako sa malý dráčik modrej farby šplhá po mojom pleci, zabárajúc pazúriky do jemnej látky trička. Vedel som, že to je hoeg – tvor, vyzerajúci ako drak, ale správajúci sa úplne inak. Čo bolo najlepšie, vedel som, že nikdy nevyrastie – čiže som si mohol chovať doma vlastného hoega, ktorý požiera hmyz a malé cicavce, ako myši (u nás si na nich teda riadne pochutil – nikdy sme totiž neboli tou najbohatšou rodinou v meste). A odvtedy sa Amoen, tak som toho malého nezbedníka pomenoval, stal mojim najlepším priateľom, ktorý ma nikdy nezradil a ktorý bol vždy a všade somnou. Belfirin Blížilo sa to závratnou rýchlosťou, sestry a brat sa už nevedeli dočkať - už ich totiž nebavilo striedať si ma ako roztrhanú ponožku z domu do domu. Jeden víkend u toho, druhý zas u tej. A veru ani mňa to nelákalo. Chcel som miesto, ktoré som mohol nazývať domovom, miesto, kde ma bude mať niekto rád a nebude ma pokladať za príťaž navyše. Čakal som na to dlho, ale nakoniec som sa dočkal. Sova mi doniesla list priamo do mojej izby. Otvoril som obálku, vytiahol z nej list a celý si ho prečítal. Moje potešenie ešte vzrástlo, keď mi súrodenci dali nejaké peniaze, aby som si mohol pokupovať všetky veci, ktoré u nás v komore nezostali, lebo boli veľmi poškodené, alebo sa už dávno vyhodili. Samozrejme, kúpil som si svoj vlastný prútik – s perom chvosta z grifona! Na čo viac som sa tešil, bola samotná škola a štúdium – mágia ma proste vždy fascinovala – asi tak, ako lietanie, hoci mi to trvalo dlho, kým som sa to sám, bez kohokoľvek pomoci naučil. Prvý večer, keď sme prišli do školy na slávnostnú večeru a zahájenie školského roku, bol som zaradený do svojej fakulty – Solariusu! A prvá noc? Jedinečná, nezabudnuteľná ... až ju už viac nedokážem opísať, taká bola. |
|||
Ocenenia
Inventár |
|||
