|
Meno: Kirra Saeris Brightswood Funkcia: RPG postava Fakulta: RPG Rasa: Vlkolak Ročník: 0. Vek: 0 Body: 0 Peniaze: 0 |
 Akoby tušilo, čo ho čaká, pomyslela si trochu skrúšene. "Chloë!"ozval sa veselý hlas a Lucy podišla až k sestre a objala ju. "Čo je také..." chcela dopovedať súrne, no pohľad jej okamžite padol na sestrine brucho. "Ty si...tehotná?" zhíkla prekvapene, aj šokovane, "Ale veď..." Pozrela jej do očí a potom znovu na jej brucho. Podľa toho čo počula predsa nebola doma už niekoľko rokov. Tak ako potom...? Chloë sa potichu zasmiala a aj druhú ruku si položila na brucho. "Som tehotná... ale nie je to od Maxxa," doložila potichu a pri vyslovení manželovho mena sklopila zrak, "je to od jedného človeka zo severu," jej hlas potemnel a stvrdol, keď si spomenula na jeho posledné slová. Lucy si prekrížila ruky pod prsiami a červenkastými očami si sestru skúmavo prezrela. Boli si podobné a predsa tak iné. A nielen farbou očí. Kým ona bola démonom po otcovi, Chloë bola vlkolak. A bola hrdou alfou veľkej svorky. Pred pár rokmi. No Lucy nepochybovala, že sa k ním chce ešte vrátiť. Boli jej rodinou. A nepochybovala ani o tom, že by sa jej pozíciu vodcu nikto neodvážil ohroziť. "Ale..." začala Lucy neisto, "porušuješ tým svoje vlastné pravidlá. Čo bude s tým deťaťom, keď nebude vlkolakom? Čo na to ostatní? A čo na to Maxx?" Chloë zovrela okraj plášťa: "Ja to dieťa nechcem..." povedala rozhodným hlasom a Lucyin výraz sa okamžite zmenil. "To predsa..."začala Lucy, no Chloë jej skočila do reči tónom, ktorým dala jasne najavo, že je pevne rozhodnutá. "Ja ho nechcem!" "Niesom...hlúpa...nie je to predsa...moja pr...prvé dieťa," dostala zo seba Chloë cez zaťaté zuby a Lucy sa uškrnula. Rovnaká ako vždy. Pohľadom potemneným bolesťou pozrela Chloë na Lucy a tá jej len povzbudivo stisla ruku. "Hlavne dýchaj, už to čoskoro bude..." povedala jemným hlasom a odhrnula jej spotené vlasy z čela. "Ne...ja už ne..nemôžem," dostala zo seba a pevne zovrela sestrinu ruku. Hoci by si to nikdy nepriznala, chýbal jej Maxx. Ten bol s ňou pri každom pôrode. A rovnako aj Chris. Doteraz si spomína, ako sa po úplne prvom pôrode smial, že mu skoro odtrhla ruku. Polapila dych a zatlačila znovu, ignorujúc pach vlastnej krvi, ktorý sa niesol miestnosťou. "Áno, už to bude! Ešte zatlač. To zvládneš," povzbudzovala ju Lucy a Chloë opäť zatlačila. Jej ston bol v okamihu prerušený silnejším zvukom - detským plačom. "Je to dievčatko," vydýchla Lucy s úsmevom, držiac na rukách zakrvavené telíčko. Opatrne ho položila do postieľky a prikryla, keď jej pozornosť upýtal ďalší Chloin ston. "Dvojčatá?" okamžite priskočila k sestre, ktorá už znovu tlačila, zatínajúc zuby bolesťou. Druhé dieťatko začalo plakať a kopať okolo seba, len čo sa ocitlo na Lucyiných rukách. "Dve krásne dievčatká," hlesla Lucy a pozrela na vyčerpanú Chloë, ktorá sťažka oddychovala. Po chvíli sa predsalen trochu nadvihla a Lucy jej prisunula postieľku s dvojčatami. Natiahla k nim ruku a pohladila ich po líci. Boli krásne, to áno. Pozrela si ich pozornejšie. Jedno malo svetlé ryšavkasté vlásky a veľké jantárové očká. To druhé na ňu hľadelo zvedavými sivo-modrými očkami a hlavičku zdobilo jemné čierne páperie. Pohľad jej potemnel a odsunula od seba postieľku. Nie, nedokáže to. Len čo na nich pozrela, okamžite videla Sebastiana. Cíti ho z nich, vidí ho z nich. Nedokáže to. "Chloë..." ozvala sa Lucy vážnym hlasom, "si si istá, že ich nechceš?" "Som," odpovedala Chloë stručne a odhodlane, aj keď v skutočnosti až taká odhodlaná nebola. "Čo chceš teraz robiť?" ozvala sa a Chloë a po jej slovách otvorila jantárové oči. No neodpovedala. "Tie deti...Chloë, nedovolím ti, aby si im ublížila," pokračovala Lucy pevným hlasom, "Je to predsa tvoja krv," dodala potichu. Chloë sa postavila z postele a prešla ku postieľke. Lucy videla v jej očiach zvláštny pohľad. Ľútosť? Podišla k nej a položila jej ruku na plece, no pritom ho varovne zovrela. Chloë sa zo zavrčaním vymanila a podišla ku dverám. "Rob s nimi, čo chceš," povedala potichu a zabuchla za sebou. Lucy si povzdychla a znovu sa zohla nad postieľku. Pohladila po ryšavých vláskoch staršiu z dvojičiek. Dievčatko otvorilo jantárové očká a uprelo na Lucy zvedavý pohľad. "Kirra," šepla potichu a dievčatko sa spokojne pomrvilo, "a Alexandra," preniesla pohľad na malú čiernovlásku, ktorá jej prstíkmi chytila ruku. "Nezvládnem sa postarať o vás obe," povzdychla si a vzala malú Alexandru do náručia. "Snáď jej...snáď nám to niekedy odpustíš." Bola rozhodnutá. "Odchádzam," odvetila Chloë bezvýrazne, "nemá zmysel tu naďalej ostávať." "Čo sa to s tebou stalo? Kedy si sa takto zmenila? Nebola si takáto!" Lucyin hlas znel takmer až zúfalo. Všetky tie roky...vždy stáli jedna pri druhej, boli takmer nerozlučné a rozumeli si aj bez slov. A teraz? Teraz svoju sestru ani nespoznáva. To ako sa správa, jej chladný hlas, to ako odvrhla tie dve dievčatká...akoby to ani nebola tá Chloë. Chloë neodpovedala. Lucy v jej očiach znovu postrehla to niečo, čo nevedela presne opísať. Taký malý záblesk, v ktorom akoby sa odrážala ľútosť, smútok či pocit viny. No bol to len okamih, kým ju Chloë odstrčila z cesty. "Idem späť do Nórska," odvetila napokon a obzrela sa na sestru ponad rameno. Do Nórska? Lucy sa trochu zamračila, no hneď si aj spomenula na jej slová pri stretnutí. "je to od jedného človeka zo severu," "Takže Nórsko...A čo tam?" Chloë sa vzdialila ešte pár krokov: "To ťa teraz nemusí zaujímať. Zbohom, Lucy..." odpovedala jej a ešte raz sa na ňu obzera a napokon sa odmiestnila. Lucy ostala zarazene stáť. Nebola si istá, no mala pocit, že videla, ako sa Chloë pred odmiestnením usmiala. Z izby, ktorú Lucy v rýchlosti upravila na detskú izbičku sa ozvalo tiché mrmlanie. Lucy si povzdychla a naposledy pozrela na miesto, kde Chloë zmizla a potom zavrela dvere. Zamierila do Kirrinej izbičky, pričom sa jej pri pohľade na malé dievčatko zjavil na tvári úsmev, jemne však popretkávaný smútkom. "Kirra," ozvala sa milo a vzala dievčatko na ruky, "už sme tu len my dve. Ale neboj, ja si ťa určite nedám, zlatko." Kirra sa pomrvila na jej rukách a pozrela na ňu plačlivými očkami. "Ale, ale, čo ten pohľad? Poď dám ti papať," povedala tichým hlasom a zamierila do kuchyne.   "Čo sa deje, zlatko?" pozrela na malú Kirru, ktorá vbehla do pracovne s veľkou knižkou v ruke. Na tváričke mala nadšený výraz. Dobehla až ku nej, postavila sa na špičky a položila knihu na stôl. Čítať ešte veľmi nevedela, no nadovšetko rada si prezerala obrázky a fotografie. "Aha, aha nie sú nádherní? Však sú nádherní?" vyhŕkla a pohľadom skákala raz na Lucy a raz späť na obrázky v knihe. Lucy sa sklonila, aby si lepšie prezrela dôvod Kirrinho nadšenia. Vlci? Prekvapene zažmurkala, no potom sa aj pousmiala. Čomu sa vlastne čuduje? Je to malý vlkolak, zrejme to je úplne normálne. Dobre si spomínala na to, že aj Chloë bola vlkmi vždy rovnako nadšená. "Sú skutočne nádherní," prikývla jej a pohľadom zabehla k lesu, ktorý obklopoval ich skromný domček. To by som mohla skúsiť, pomyslela si pri tom výhľade a potom sa obrátila na malú Kirru, ktorá medzitým ďalej listovala v knižke. "Večer sa pôjdeme trochu prejsť, čo povieš?" ozvala sa s úsmevom, ktorý sa pri zvedavom Kirrinom pohľade ešte viac rozšíril. "Niečo by som ti chcela ukázať a myslím," krátko pozrela na knihu a potom znovu na Kirru, "myslím, že sa ti to bude páčiť." "To je Shadow, vodca svorky," šepla Lucy a ukázala na veľkého bieleho vlka, ktorý ležal na vyvýšenej skale a pokojne sledoval svoju svorku. Lucy sa pri pohľade na neho mihol tvárou tieň smútku. Bol to Chloin vlk, jej verný priateľ, spriaznená duša. Ich cesty sa však predsalen rozišli, hoci boli stále prepojení a kým sa Chloë túlala svetom, Shadow zotrvával a čakal. "Kirra!" hlesla Lucy, keď sa jej Kirra vyšmykla a rozbehla sa k svorke. Bola pripravená tiež vyraziť, a hoc si aj podať celú vlčiu svorku, aby dievčatko ochránila, no predsa ostávala zatiaľ v úkryte a sledovala, ako Kirra dobieha k vlkom, ktorí už boli na labách a ostražito ju sledovali, niektorí prikrčení a pripravený na útok. Postavil sa aj Shadow, nehlučne zoskočil zo skaly a pár skokmi bol pri dievčati. Kirra na neho užasnuto hľadela, v očkách však mala predsalen trochu aj strach. Nespúšťala z veľkého vlka, ktorý ju pomaly obchádzal a oňuchával, ani na okamih zrak. Napokon sa k nej priblížil až úplne a Kirra zavrela oči, očakavajúc kusnutie. No pocítila len štuchnutie studeného ňufáku. Otvorila oči a zahľadela sa do tých Shadovových. Mala pocit, akoby sa usmieval. Trochu váhavo sa ho dotkla, a keď videla, že mu to nevadí pohladila ho po hlave. Všimla si, že z ostatných vlkov tiež vyprchalo to napätie a niektorí si znovu ľahli. Lucy si vydýchla. Odľahlo jej, že Shadow spoznal v Kirre Chloinu dcéru.  Prešli roky a Kirra vyrástla. Čo sa však zmenilo? Dom, ktorý sa kedysi ozýval jej a Lucyiným smiechom bol tichý, opustený. Len málo vecí naznačovalo, že tam ešte občas niekto prebýva. Bola to Kirra, ktorá sa tam uchyľovala, hoci väčšinu času trávila so svorkou vlkov pod vedeným Shadowa. Dávno sa naučila vziať na seba podobu uhľovočierneho vlka. Bol to jej únik pred svetom. Čo sa však stalo s domom? Kam sa podela Lucy? A kam zmizlo to malé veselé dievčatko? Teraz sa v Kirriných očiach odrážalo nebezpečenstvo a chlad. Už zmizla tá jej detská nevinnosť. Už nechcela mať nič viac čo dočinenia s inými rasami. Ľudia jej prišli úbohí...tak slabí...akoby takmer až túžili po tom, byť ovládaní či zabití. A ostatní? To boli nepriatelia. Rozdielne rasy...to jednoducho nemôže fungovať! Teraz to už vedela. Lucy nedokázala zatajovať pravdu večne a tak raz musela Kirre všetko vysvetliť. Teraz už Kirra vedela kto je jej matka...vedela tiež, že ju jednoducho odvrhla, rovnako ako vedela, že má sestru - dvojča. A práve na tú sa zamerala. Po rokoch sa rozhodla vyhľadať ju. Boli to mesiace, kedy skôr pozorovala, načúvala a snažila sa zistiť čo najviac. Potrebovala informácie, pretože do toho sa nechcela vrhnúť len tak po hlave. No dozvedela sa, že jej matka...ich matka, je tu, pri jej sestre. A ju naďalej nechala napospas osudu. Bola naštvaná...ako je možné, že si vybrala práve ju? Veď tá už mala všetko...mala rodinu, mala prácu, dom, mala priateľov a partnera...A aj pozornosť matky. Prišlo jej to nefér. Rozhodla sa votrieť do jej života...nie, rozhodla sa zničiť jej tú idylku. Využila rovnakú podobu a snažila sa skaziť reputáciu svojej drahej sestričky. Takmer by sa jej to aj podarilo, ak by ju neprekukol práve niekto, koho považovala za najúbohejšieho - človek. Razom boli jej plány zmarené. No dozvedela sa aj to, že Alexa vôbec nemala taký idylický život, ako sa jej zdalo. Nedokázala však oľutovať čo spravila...ľútosť nebola v jej povahe. No bola zničená. Elchan tak milý ku Alexe, sa s Kirrou poriadne pohral...bola zúfalá, až kým neprišla Chloë a nevzala ju preč. A potom vzala obe dcéry...preč. Šesť rokov spoločne zmenilo mnohé. Kirru opustila nenávisť voči mladšej dvojičke, hoci ju stále považovala za úbohú...no tým viac v nej rástlo nutkanie chrániť ju. Najmä po tom, čím si prešla. No okrem rastúceho vzťahu k sestre tu bolo aj niečo iné. Elchan. Chýbal jej. Až jej to prišlo zvláštne. Vždy bola skôr z tých, ktorí sa zahrávali s citmi iných. Z tých, ktorí neverili na vzťahy, ale len na ukojenie túžob a pudov. No predsa mala teraz pocit, že pri ňom to bolo niečo...viac. Aj on bol dôvod, prečo sa vrátila do Witchwoodu, no musela usúdiť, že sa za tie roky zmenil. Kam sa podela tá jeho divokosť a vášeň? A čo mala znamenať tá elfka?! On sa vážne rozhodol vziať si elfku? Tomu nechcela poriadne veriť. Vymenil ju...za potravu? Len čo sa to dozvedela pokúsila sa elfke siahnuť na život. Chcela sa s ňou poriadne pohrať, no prepočítala sa...a zjavil sa Elchan, aby si svoju snúbenicu ochránil. Vedela, že teraz už nikdy nič nebude také ako predtým, že toto jej už zrejme len tak neprejde... A hoci to nedávala najavo...mrzelo ju to. Plagáty s jej podobizňou označujúce ju ako hľadajú osobu ju donútili rozmýšľať o úteku...no kam utiecť? A ako? |
|
OceneniaInventár |
|
