Belfirin - Profil

Meno: Nayrelle M. Biatrigatt
Funkcia: Profesor
Fakulta: Lunarius
Rasa: Anjel
Ročník: 0.
Vek: 16
Body: 0
Peniaze: 10196

Zase je tu večer, láska, kde si?
Srdce má svojský kalendár.
Moje telo sa tvojmu prosí,
a duša má vtedy inú tvár.
Tvoje telo je sfinga krásy,
je svetadielom vzrušení.
Dopriala si mi hladiť tvoje vlasy,
túžil som si ťa celú podmaniť
Tisíce bozkov letí k tvojmu lonu,
hruď tvoja je ich miliónmi posiata.
Za citoslovce vzrušenosti stonu,
je tvár mojej duše navždy zakliata.
Povedz mi láska, ako to vieš,
ako mám žiť toľkého bez času?
Bez tvojich bozkov, očí hviezd,
bez tvojho hlasu zamatu?
popis

,,Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete."

,,Ja viem, že je to dievčatko... Nayrelle!" Počula som nejaký hlas, ktorý sa predral cez moje vrieskanie novonarodeného dieťaťa. Neskôr ma privinula na svoje prsia žena, ktorá ma oslovila Miláčikom a vraj mám Vitať na svete... Ach, tak toto bude asi moja mamička. Som rada, že som sa narodila ku žene, ktorá nedovolila sestričke, aby ma najprv dala do poriadku a potom by si ma vzala do náruče. Krv mi vtekala do nošteka, ale ako som plakala, vydychovala som ju von. Hneď na to ma niečia náruč zdrapila a začala svoju robotu. Keď ma prestalo baviť vreštanie, zaspala som....

Na druhý deň bola návšteva, nejaká zvláštna teta, ktorej vybehli slzy do očí, keď sa na mňa dívala a čosi jej bolo zvláštne. Ja som bola aspoň chvíľku pokojná, kým na mňa nedošiel hlad. Avšak, moje mliečko bolo ďaleko praďaleko, lebo prišla návšteva číslo dva. Ach, maminka bude obľúbený a vyťažený človek, keď ju aj v pôrodnici nenechajú napokoji. O deň neskôr som spoznala aj svoju krstnú a tetu v jednom. Príťažlivá žena. Snáď na mňa nebude prísna...

Tri dni doma a ten spratek mi chce ukradnúť mliečko! Aspoň som sa nazdávala, keď nejaké malé decko vošlo do nášho domčeka, a mama ho hostila lepšie, ako mňa. Protestovala som proti nemu. Ale veď nevadí... Nikto ma nepočúva...

popis

,,Ten, kto sa usmieva a nezlostí, je vždy ten silnejší."

Stráži si ma ako oko v hlave, ako sa mám dostať na záhradu? Asi nijak. S povzdychom som si sadla úplne kapitulujúc nad útekom, keď sa na mňa pozerala veľká cica, ktorej meno bolo Alerte. Oficiálne sa stal mojou baby sitterkou, respektíve mojim baby sitterom, aby som ho náhodou neurazila. Mama s ním bola duševne spätá, milovala ho a on miloval ju, ale akosi nevedel prekusnúť, že si z neho urobila strážcu detí. Ale obaja si boli vzájomne súdení čo sa týka ich prepätia síl a mozgov, ale Nayrelle - ja - sa do toho miešať nebudem, veď mám len pár mesiacov...
Vždy, keď som sa batolila a ťarbala na stranu ako medveď poranený na bok, Alerte ma ňufákom potiahol na stranu, kde by som mala ostať. Vždy, keď som sa snažila v postieľke urobiť salto, Alerte na mňa zavrčal. Vždy, keď som bola unavená, ľahla som si k Alertemu, on ma objal labou a nechal ma, nech spím na jeho kožuchu. Keď som mala zlú náladu, nechal, nech mu vytrhám polovicu kožuchu. Proste ten naujúžasnejší tvor, ktorý kedy na svete existoval. Ale dlho jeho malé dievčatko nebudem, či hej?

popis

,,Neboj sa ísť dopredu pomaly, boj sa stáť na jednom mieste."

Stááále som sa snažila postaviť. Stááále mi to ale niekto nedovolil. Zagánila som na Alerteho, ktorý stál pri mne a vrčal o stošesť. Ale v tom odbehol von do záhrady, kde čosi zachytil. Súúper!
Zachytila som sa rukami o stôl v obývačke, pomaly som sa vytiahla (a čo ja cvičím na stroji? Je to namáhavé!) na nohy a chvíľku nestabilne som stále s plienkou pripravenou na spadnutie a príjemné pristátie v suchom, keďže pár minút pred tým som dostala suchú plienku. Alerteho stále nikde.,,Nayrelle!"Ozval sa spoza dverí maminkin hlas. V tej sekunde som sa pustila a vybrala smerom k nej.
Prvý krok.
Druhý krok.
Tretí... a bác!
Začala som sa málinko smiať, aj keď som bola prekvapená a mama asi najviac.
,,Ty za chvíľku budeš chodiť..."Povedala prekvapená mama. Ale stále sedieť a batoliť sa predsa nemôžem, nie? Vzala ma na ruky a od toho momentu ma tyranizovala, kým som odmietla kočík.

popis

,,Prekážky v nás vyburcujú vlohy, ktoré by v nás za priaznivých okolností zadriemali."

Hračky ma bavili, ale tie mamine na stole vyzerali krajšie. A lepšie. A možno sa s nimi dalo hrať inakšie a lepšie, ako som si myslela, ale tak, kto umí, ten umí...
Sedela som pri Alertem, ktorý pomaly zaspával, keď mama odišla a ja som bábiky nechala na koberčeku tak, ako ich pán boh stvoril. Nadšene som vošla do šuplíka, ktorý mama zatvorila síce dobre, ale nechala tam vytŕčať kúsoček retiazky. Keď som si sadla na svoje miesto, kde som sedela pred tým a bábiky som od seba odstrčila, potiahla som pár krát tou čudesnoui vecou, kým som nedošla na to, že sa dajú krútiť. A keď som ich zakrútila, katastrofa bola na svete Mamin výkrik ma vystrašil natoľko, že moje prsty potiahli tou vecou do krútiva ešte zo dva razy...
A katastrofa bola na svete.
Z malého šidla razom vyrástlo mladé pekné dievča, ktoré si na roky pred tým spomínala len vďaka tomu, že časovraty jej ukázali jej budúcu minulosť... Do šiesteho ročníka ju mama nechala zapísať až tesne po tom, keď študovala chvíľkovú časť rokov na Beauxbatonse. Pomaly som sa rozhodovala vrátiť do staro nových koľají života, keď mi napadlo zapísať si prvé ročníky, ktoré som neprežila, ale zároveň prežila. Ale po tej katastrofe nastal nový deň a nový dôvod na úsmev, o ktorom sa dočítate neskôr, najprv štúdium..

popis

,,Vedieť starnúť je majstrovstvo múdrostí a jedna z najťažších kapitol vo veľkom umení žiť."

Ani neviem ako a z prvých krokov, ktoré som vydala, sa zo mňa stala hovoriaca bábika. Mama ma mala stále pod dozorom a neraz ma zahriakla, keď som robila nebezpečné veci, alebo so, vyzerala, že už už sa sklátim na zem. Vďaka nej som nevedela, čo je to mať detské modriny, ako každé normálne dieťa. Bola prehnane starostlivá. Ale za to som ju milovala.
Nadišiel deň D. Mala som nastúpiť na Belfirin. Ešte pred tým som sa s mamou vadila, čo si na seba preboha dám?,,Nayrelle,úplne naposledy ti
hovorím. Nedáš si žiadne šaty, nejdeš na otvorenie plesovej sezóny. Tie modré okamžite odlož!" nakričala na mňa mama, akonáhle som si vytiahla modré, večerné šatičky. šité na mieru. Raz som v nich bola s mamou na opere...
,,Ale mami, čo si mám teda dať?" opýtala som sa zúfalým hlasom, a ostali mi otvorené ústa dokorán, keď mi dala rovnošatu, aká sa nosí do škôl. ,,To myslíš vážne...?" Neveriacky som jednu ruku vystrčila pred seba a ukázala na to, čo mi ukazovala. Len prikývla...
Nakoniec som pristala a tie šaty som si obliekla, čo som mala robiť. Dobre teda...
Predstúpila som dopredu, ako najmenšia samozrejme, aby som videla na stôl profesorov, ktorí bol dlhý a sedelo za ním mnoho nezaujímavých ľudí, ale teta Angie tam bola tiež. Nadšene som zdvihla ruku, ale tak isto bez nadšenia som ju rýchlo stiahla, keď som videla, že pozerá na zadok jednému z profesorov. Ach, nepoučiteľná.
,,Nayrelle Marion Biatrigatt!" Zaznelo moje meno pri stolci umučenia a pobrala som sa k nemu. Triedidlo ma zatriedilo do skupiny s bielou, do fakulty Lunarius. Milovala som drakov, asi budem milovať aj túto fakultu...

Počase som štúdium v prvom ročníku dokončila. Moje výsledky neboli také zlé. Ani katastrofálne. Ale úžasné... A hor sa do ročníka číslo dva..

popis

,,Lepšie ako tisíc zbytočných slov je jediné, ktoré prináša mier"

Nabalila som sa, chcela som prespať v škole. A nabalila som si hodne predmetov, ktoré mi mama neschvalovala. Počas štúdia som so spratkom, ktorý mi chcel ukradnúť mliečko, keď som mala sotva dva týždne, robila predmety, ktoré sme zdieľali - všetky... Reynard Devadien Ryalton bol skvelý študent, ale zrejme len ja som mala záľubu v knižnici, do ktorej som chodila pravidelne. Elixíry a čarovanie som s ním zvládala ľavou zadnou, bolo skvelé, že mám aspoň jedného priateľa. Neskôr som sa ako tak zblížila aj so svojou prefektou, Rheiou, ktorá sa viac krát mihla v klubovni.
Nastal čas na vyhodnotenie a ja som zistila, že som sa dostala nie do tretieho, ale do štvrtého ročníka, ako jeden z najlepších študentov som preskočila jeden ročník... Asi to skúsim aj ďalší rok.

popis

,,Nikdy nenos viac trápení naraz, niektorí ľudia ich nosia trojmo - to, čo mali, to, čo majú, a to, čo si myslia, že budú mať."

Výstižne hlásim, že štvrtý ročník bol katastrofa na entú...
Nie len, že som získala prvú modrinu v tomto roku od Reya, ktorý utekal pred svojou zlobou... Snažila som sa vyčarovať bez prútika šálky, ktoré nevyšli.
Mala som ten najhorší deň, kedy som dostala zdžub od profesorky, lebo som nevedela vyčarovať patronusa, aj keď ako štvrtáčka by som ho mala vedieť.
Nestačilo to, ešte som mamu sotva videla, lebo mala veľa tajnej práce a často odchádzala aj s Alertem, čiže som ostávala nasucho doma pred krbom, alebo na internáte, keď mama vedela, že prídem neskoro...
Najhoršie však na celom roku bolo to, že som sa z hnedovlásky stala...
Ryšavá.
Ako?
Reynard bol úžasne úžasný, keď sme spolu makali na elixíre, ktorý sme mali urobiť. V poslednej etape pridania poslednej ingrediencie, ktorú tam dal on, a šiel preniesť kotlík niekam preč, sa šmykol a polička, ktorú rozbil, silou gravitácie a silou pádou vytiahla do vzduchu pár flakónikov v učebni, ktoré silou gravitácie (sviňa jedna) pristáli priamo na mojej hlave... Pálivosť toho dopadu sa popísať nedá, ale litre studenej vody na vlasoch ukázali, na čo sa nemá používať pár neidentifikovateľných elixírov vo flakónoch v učebni na poličke, kde je napísane nedotýkať sa...
A bola zo mna ryšavka.
Ale nemôžem povedať, že sa nestala aspoň jedna dobrá vec. Tou jednou dobrou vecou bola aspoň súťaž z dejín mágie v príprave elixíru z minulosti, kde sme sa dostali pod názvon Belfirinskí hadojedi. A vyhrali sme, a boli sme v Riu počas karnevalu. Úžasná podívaná...
A skončila som zase ďalší ročník, takto nejak:

popis

,,Šťastie je, keď to, čo si myslíš, čo hovoríš a čo robíš, je v harmónii.

Prekvapovali ma viaceré veci, ktoré sa za môj znudený čas stali... Vošla som po prvý krát, aj keď ani nie po prvý krát, Belfirinskou bránou a keď som skončila vyučovanie, rozhodla som sa ostať na nádvorí.
Bol tam akýsi maník, ktorý sa pohrával s mojimi nervami tak isto, ako aj ja s tými jeho. Bolo zábavné sledovať, ako jeden druhého vytáčame, kým nekáplo na jednu zo zlých vecí, ktoré sa nemali udiať... Spomenutie čarovania a všetkého, čo som nedokázala sama, a predsa som to aj vedela, ma tak rozohnilo, až som sa takmer rozplakala.
Ten neznámy sa volal Azrael. Viac mi o sebe neprezradil. Neskôr som ale zistila, že je anjelom. A že je to perfektný človek, s ktorým sa náhodne rada stretávam.
Po niekoľkých stretnutiach to už ale nebolo také nevinné stretávanie sa, padol prvý bozk, ktorý ma utvrdil v tom, že nie je zlé niekoho stretnúť, ale zlé je báť sa, že ho už nestretnem znova.
A taká otázka: Čo poviem rodičom?
A taká moja odpoveď: No nič, radšej sa schovám pod posteľ.

popis

,,Topíme sa v informáciách hladní po vedomostiach."

A začal sa šiesty ročník so samými prekvapeniami. Na začiatku školského roka som sa rozhodovala pri zápise, pomohla mi náhoda, už som si na krk toľko predmetov nedala, do kvalifikácie mi stačilo len pár. Možno budem o rok čarodejnica bez školskej lavice!
Avšak na začiatku školského roka začali aj v rodine menšie problémy... Mama aj s otcom odišli bez slova, keď už otec mienil konečne dôjsť. A miesto maminy ma v obývačke očakával kto? No samozrejme, že Azrael s Alertem uprostred koberca! Myslela som si, že vybuchnem, mal na mňa dávať pozor, robiť mi akéhosi ochrancu, aby sa mi nič nestalo. Prečo sú moji rodičia takí hnusní a myslia si, že som stále len malé decko?
Oni sa vrátili. Nakoniec odišiel Azrael, kvôli svojej sestre a dákemu videniu, takže som skvalifikovala a ani o tom nevedel, výsledky boli naozaj úžasné a myslím si, že na mňa moji rodičia môžu byť právom hrdí...
A teraz..? Poďme do života dospelých!
popis

,,Ak sme tvárou obrátení správnym smerom, všetko, čo musíme, je ďalej kráčať."

Sadla som si. Začala som listovať. Odkedy Azrael odišiel, nemala som na výber, iba som sa šprtala v dokumentoch a hľadala si po kvalifikácii prácu. Odoslala som žiadosti na ministerstvo, kde som vedela, že majú málo pracovníkov, zvlášť som sa zamerala na Sociálne oddelenie, ktoré pracovníkov nemalo pomaly vôbec. A načo by mi bolo 160 hodín sociálneho poradenstva ako kurzu, keby som ho niekde nevyužila?
Nebola som nadšená, lebo Azrael ma nechal čakať dosť dlho. Nikde som ho nenašla, nikde som ho nevidela, po pár dňoch som už nehľadala vôbec a zamerala som sa sprvu na seba...
Po odoslaní niekoľkých žiadostí sa mi asi o týžden naskytla aspoň jedna radostná správa okrem krstného, ktorý mi ukázal stajňu a lá zašívareň.
,,Mami! Prijali ma!" zakričala som na mamu, aby vedela tú radostnú správu tiež. Zúčastnila som sa pracovného pohovoru na pracovníka ministerstva mágie a o pár dní na to som už bola Pracovník Sociálneho oddelenia... To oddelenie upratované nebolo roky, zdá sa...

popis

,,Keď niekomu odpustíme, uzly sú rozviazané a minulosť uvoľnená"

Hľadať Tytila je ako hľadať hovienko v mäsožravej tráve, ktorej práve prišlo zle. V stajni nebol, nikde nebol, kde ho mala asi tak zohnať? Prudila som celú cestu smerom z nádvoria, pretože som išla vybuchnúť z posledných dní. Som skvalifikovaná, zamestnaná a Azraela nikde, aby mi poblahoprial? Asi som príliš sebecká a tak sa mi už neozve nikdy... S otázkami a odpoveďami v hlave som sa brala z nádvoria Belfirinskej akadémie, kde som tiež Tytila nenašla, ale akonáhle som mala opustiť areál školy, pribehlo ku mne dáke stratené potulné zvieratko, ktoré vyzeralo, že nejedlo roky. Bol to psíček.
,,Ahoj, tulák."Usmiala som sa na špinavé neviniatko a za ním som zbadala utekať bielu guču chlpov. Oči mi div nevypadli z očných jamôk, narýchlo som zvera chytila na ruky a uhla sa rozbesnenému leopardovi. Po chvíľke som zistila, kto ten leopard naozaj je, rešpekt a stiahnutý chvost sa nedali prehliadnuť. Ešte väčšia nervozita a hnev asi neexistovali v tom momente, ale zrejme som si prehodila dojmy a pojmy, keď mi para z hlavy začala stúpať.
,,Ty si sa zbláznil!"zvreskla som po Azraelovi, ktorý nabral hneď svoju podobu - a za ním to dievča...
,,Ja... Prepáč, kto mal vedieť, že tu na teba narazím." Jeho obrana, to znamená útok z mojej strany.
,,Prepáč? Všímaj si svet okolo, alebo aspoň čmuchaj, keď už nie si vo svojej podobe! Smrdím tak isto, ako vždy!" hromžila som a keď som počula slová dievčiny, ktoré mi ďakovalo za záchranu a pri tom povedalo, že si nasťahuje šteňa do jeho domu, stúpla mi para v hlave o to viac. ,,A to je kto?" ukázala som na ňu, ale potom mi to nedalo, jej slová boli príliš pravdivé. ,,Ty útočíš po šteňati, ktoré by opustené skapalo tak či tak? Zbláznil si sa? Ak sa také dačo ešte raz stane, urobím si z teba predkožku pred kozub!" Pohladila som to malé na svojich rukách a čakala na jeho reakciu - dve na jednoho. Výhra istá.
,,Prepáč mi to. Cez deň sú moje zmysli trošku otupené. A toto..." ukázal na dievčinu za sebou. ,,Je moja sestra Temperance." Hneď ma prešiel hnev, zato hnev na neho ešte nie. Prečo sa ani raz neozval? Ale zahlásiť, že si má dávať úbohé nenajedené zviera pozor, lebo on je teraz celý od blata... Tichý obdiv sama k sebe, že som mu ešte nestrelila len tak spakruky
,, Ty si automaticky myslíš, že každé zviera je pretransformovaný animág? To šteňa si to neuvedomuje, nechápe ľudskej reči, tak si trošku vstúp do svedomia! Čo by si robil, keby som ťa obliala ja alebo keby ťa tvoje vlastné decko oprskalo jedlom alebo oblízalo celého dokola hlavy čokoládou? Tiež by si mňa aj tvoje dieťa išiel zožrať? " Vyprskla som po ňom,ale prečo ma napadlo dieťa a čokoláda, to som naozaj nevedela.. Asi som dospela. S jeho sestrou som si podala ruky, predstavila som sa jej, lebo Azrael sa k činu nemal a pozerala som po ňom. Ešte dlho sme sa hádali o psovi a o tom, čo si má a nemá pes uvedomiť, keď som prešla k veci a opýtala som sa ho, prečo sa ani raz neozval.
,,Chcel som ťa niekde zastihnúť, no žiaľ bohu keďže sestra sa nevie nejak moc brániť a snažia sa ju istý členovia našej rodiny zabiť, tak sa snažím byť čo najviac pri nej... A aby toho nebolo málo, tým, že som si ju sem doviedol som ohrozil aj seba... A ak budeme spolu tak aj teba..." Tie slová ma zamrzeli. Bolo to, ako keby ma nechcel ani vidieť, nechcel skotaktovať, nechcel byť už viac so mnou... Možno sa moje obavy potvrdili, či ani nie? Skleslo som mu odpovedala, že teda odchádzam, podala som zvera jeho sestre, rozlúčila sa s nimi a pohrozila Azraelovi prstom, aby bol milý ku svojim rodinným príslušníkom, ale on ma zastavil.
,,Ale počkaj ja som to tak nemyslel. Samozrejme, že sa chcem s tebou stýkať. Len sa o teba bojím. " Potešil aj nepotešil ma tým zároveň, preto som sa nad tým moc nevzrušovala, aj tak boli posledné dni riadno na figu. Tempie sa s nami rozlúčila, medzi tým však išla naša koverzácia po rovine. Keď odišla, obaja sme mali strhnuté zábrany a slová sme nevyberali tak opatrne. Na jeho slová som mu povedala, že mi to je jedno a ide o neho a nie o mňa, ak ma teda nechce ohroziť, nebudeme sa stretávať. Ale argumentoval celkom dobre.
,,Mne to nie je jedno. Chcem byť s tebou a ty to vieš. Ale tak isto mi záleží aj na tvojom bezpečí. Keby malo byť to rozhodnutie len na mne tak by som bol sebec. Ja by som bez teba asi neprežil. Vlastne nechápem ako som mohol žiť pred tým než som ťa spoznal. " Úsmev od ucha k uchu ma polapil nepripravenú, a nežný božtek odkryl, čo odkryté nemalo byť - krídla. Na mojom chrbte. V mojom živote... Bola som z toho na nervy, neútešne vynervovaná, myslela som si, že sa mi niečo také prejaviť v šestnástich nemôže, ale časový úsek vďaka časovratom zapadal ako šerbeľ na riť... Nakoniec som domov ušla čo najrýchlejšie.

popis

Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
A nech sa všetko mení, nech čas uteká,
nech zosýpa sa staré
a nech sa taví v novom vare,
nech tuhne v odolnejšie tvary -
a keď aj prídu miesto splnov zmary:
nech sa páči,
dáš všetko bez ľútosti
do kotla premien, do taviacej pece -
svoj ošúchaný päták starý,
ale
každý deň stretnúť človeka.
No nie v plači.
Nie strachopuda, ktorý narieka.
Každý deň stretnúť človeka,
obráteného tvárou do diaľky
vo vetre, ktorý fičí vôkol hlavy.
Každý deň stretnúť človeka
na palube,
ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý
obzorov nových za obzorom,
kým raci
spätkujú sami ku záhube.

Čo čumíš? Rozprávka skončila!

Ocenenia

Inventár

Nick:
Heslo: