|
Meno: Dorian Velussi Funkcia: RPG postava Fakulta: RPG Rasa: Upír Ročník: 0. Vek: 27 Body: 0 Peniaze: 0 |
 Schyľovalo sa k búrke. Ťažké dažďové mračná zakryli aj posledný náznak slnečných lúčov a obloha potemnela. Nezostali ani stopy po príjemne teplom jarnom dni, zdvihol sa vietor, ktorý svojou prudkosťou udieral do okeníc a vydával pri tom priam kvílivé zvuky. Dom, stojaci na úbočí malého mesta sa otriasal pod nápormi vetra a okenice zúrivo plieskali do stien. V dome však napriek všetkému vládol podivuhodný kľud, aspoň to tak na prvý pohľad vyzeralo. Opak bol však pravdou. V izbe na poschodí sa odohrávali nezabudnuteľné a hlavne neskutočne bolestivé chvíle v živote jednej ženy menom Lylian, ktorá práve očakávala svojho prvého potomka. Okolo jej postele vládol čulý ruch a ona dostávala presné inštrukcie čo a kedy robiť, len škoda, že to nebolo také jednoduché. Bolelo ju celé telo ale najviac brucho, nadávala, kričala, prosila, len aby to dieťa už bolo konečne vonku, len aby si už mohla oddýchnuť konečne a nemusieť tlačiť. Bol to naozaj ťažký pôrod a počasie vonku akoby sa stotožňovalo s jej bolesťou, vietor tiež kvílil ako bláznivý, v diaľke duneli mocné hromy a temnota, ktorá vládla za oknami vyzerala skôr akoby bola hlboká noc, než jasný deň. „Potlačte, už len kúsok.“ Zaznelo z úst pôrodnej babice, avšak mala dojem, že tú vetu za ten čas počula už nespočetne krát. Zavrela oči a potlačila. A zrazu bolo ticho, akoby všetko naokolo utíchlo, aspoň jej to tak v tej chvíli pripadalo. Všetko sa na moment zastavilo a ona vyjavene hľadela na stvorenie, ktoré z nej práve vyšlo. To ohlušujúce ticho preťal v tom momente naliehavý plač novorodenca, v tej istej chvíli temnú oblohu vonku preťal prvý blesk... Každý má svoj príbeh, no nie každý sa oň podelí. Prečo by aj? Veď svoj život si píšeme samy, alebo nie? Ak by ste sa ma pýtali na moje detstvo, povedal by som zrejme, že bolo obyčajné, ničím výnimočné, v istých momentoch šťastné v iných zas menej šťastné. Jednoducho úplne bežné detstvo, ako detstvá väčšiny deciek na svete. Avšak vtedy som si zrejme ešte tak neuvedomoval tie detaily. Nevšímal som si, ako sa otcovo správanie blížiacim sa splnom mení na nepredvídateľné, nevšímal som si, že počas splnu sa záhadne stráca a niekedy ho niet celé dni a rovnako som si tiež nevšímal, že keď sa potom vráti vyzerá otrhanejšie ako predtým. A ten stále sa zväčšujúci smútok v jeho očiach? Ten mi tiež unikal. Bol som proste decko, ktoré sa hralo na svojom piesočku a chodilo za maminou sukňou. Decko, ktoré utekalo otca privítať, nestarajúc sa, kde trčal a užívajúc si chvíle trávené s ním. Decko, ktoré nevidelo do očí bijúcu pravdu, ale ako by aj mohlo? Však to bolo len obyčajné malé chlapčisko, čo o svete ešte príliš veľa vecí netušilo. Ako som mal vedieť, že bude len otázkou času, kým sa všetko nenávratne zmení? Keď nad tým tak spätne premýšľam, mal som si všimnúť, ako sa mama mení. Ako potajme plače, snažiac sa zbytočne ukryť predomnou červené oči. Ako jej na tele pribúdajú modriny v časoch pred splnom...a naopak, ako pribúdajú kvetiny vo vázach v obdobiach po splne. Boli to stále ľalie, jej obľúbené, ktoré nám tak často voňali po dome. Tá vôňa sa mi spája so spomienkami na ňu, ako láskyplne hľadela na tie biele lupene a ako k nim privoniavala. Ako zázračne vydržali niekedy aj tri týždne, no žalostne mizli z domu s blížiacim sa splnom, zanechávajúc po sebe len nasladlú vôňu, ktorá nikdy úplne nevymizla z toho domu. Nechápem ako mi to všetko mohlo uniknúť...ale bol som predsa len bezstarostné dieťa, ktoré uverilo na hru o šťastnej rodinke, pričom sa hlavné postavy nemuseli ani snažiť. Bol som len dieťa, čo videlo to čo chcelo vidieť a pred ostatným zatváralo oči, akoby to ani neexistovalo. Ono to tam však bolo, vždy...V tom dome vládla láska, aspoň poväčšine času, avšak vládla v ňom aj nenávisť, síce zriedkavo, ale vládla a možno práve preto sa všetko skončilo, alebo možno bolo na vine niečo úplne iné, alebo skôr niekto? Bol deň splnu. A ja som oslavoval deviate narodeniny. Otec sa vyparil už v ten deň ráno, na ďalšiu zo svojich slávnych služobiek, tak ako každý mesiac, aj keď nikdy mi nepovedal v podstate, že čo to vlastne robí. Blahoželal mi k narodeninám, dostal som od neho kopec hračiek a odišiel. Mama zas naopak trávila so mnou celý deň. Užili sme si ho naozaj naplno, akokeby to bol náš posledný spoločný deň. Premiestnili sme sa do Londýna, kde ma vzala na kolotoče, zobrala ma tiež na zmrzlinu a všade kamkoľvek sa mi len zachcelo. Splnila mi všetko, čo mi len na očiach videla. Bol to jeden z najlepších dní v mojom živote a nechcel som aby niekedy skončil. Bol so šťastný a mama vyzerala rovnako šťastne. Len jej oči prezrádzali, že niečo nie je v poriadku, ale to som si nevšimol, veď sa predsa usmievala a bola šťastná. Aspoň to som si teda myslel. Bol to deň, kedy sa však malo všetko zmeniť. Život aký som poznal sa od základov menil a ja som to nemohol zastaviť, nemohol som tomu zabrániť, musel som trpieť všetky tie zmeny, z ktorých žiadna nebola príjemná. S mamou sme sa vrátili domov vysmiati a vyšantení, teda aspoň ja určite. Bol to naozaj dokonalý deň a ja som sa nevedel dočkať, kedy opäť niečo podobného podnikneme. Mama ma uložila do postele, pobozkala ma na čelo a popriala mi dobrú noc. Usmial som sa na ňu, aj keď až v tej chvíli mi došlo, že ten smútok, ktorý sa celú tú dobu skrýval v jej očiach nabral na intenzite. Ledva sa dokázala na mňa usmiať. Hoc som už mal otázku „Čo sa deje?“ na perách, nikdy som ju nestihol položiť, lebo ona odišla a zavrela za sebou dvere. Možno aby som nevidel jej slzy, možno aby si nerozmyslela svoje rozhodnutie, alebo mala úplne iný dôvod, ale to sa už zrejme nedozviem...Napriek všetkému som zaspal pokojným spánkom, premýšľajúc o tom krásnom dni, ktorý sme spolu prežili, netušiac, že to bol naozaj náš posledný spoločný deň. V ten deň mama zmizla a už sa nikdy nevrátila. Nechala otcovi list na rozlúčku, ku ktorému som sa však nikdy nedostal. Naozaj netuším čo v ňom stálo, ale otec sa po tom liste nenávratne zmenil. Už to nebol ten väčšinu času milujúci otecko s občasnými migrénami a zlými náladami, to teda nie. Ostal mi už len otec s večne zlou náladou, ktorú si rád vybíjal na mne a tajomstvami o ktorých som vlastne ani netušil. Potreboval som lásku, ktorú mi dávala moja mama, ale tá už bola preč a otec už nebol tým, čím kedysi. Neustále po mne kričal, než som to vzdal a začal som ho ignorovať. Mal som ho rád, niekde hlboko vo svojom vnútri, ale na povrchu som to už nedával najavo, jednoducho som tie city potlačil do úzadia a povrchovo som sa nechal viesť len ľahostajnosťou. Vedel som, že už nič nebude ako predtým, a že s tým nie som schopný čokoľvek spraviť, bol som predsa len decko, ktoré možno muselo až príliš skoro prevziať zodpovednosť samo za seba a svojim spôsobom dospieť. Dni sa míňali a menili sa na týždne, tie zas na mesiace. Náš život prešiel do stereotypu z ktorého sa zdalo, že nebolo úniku. Otec sa zmenil na samotára, zúrivca, stalo sa z neho všetko, čo som ja nedokázal vystáť. Otecko, ktorého som si pamätal predtým bol navždy fuč a ja som si to uvedomoval deň za dňom stále viac. Moja láska k nemu sa postupne menila na tichú ignoráciu, nič iné už nemalo zmysel. Žili sme v jednom dome, no boli sme si cudzí. Už sme si k sebe nikdy nenašli cestu, ale aj tak som ho mal ešte rád, aspoň za tie spomienky, ktoré mi ostali z čias, keď bolo všetko iné, keď bol on iný a keď bola mama s nami. To sa však čoskoro malo tiež zmeniť. A aj sa zmenilo. Nenávratne. Bola noc a ja som nevedel zaspať, tak som sa potuloval zdanlivo prázdnym domom. Otec už na tie svoje služobky nechodil, no za to som mal prísny zákaz vyliezť z izby počas splnu. Kto však mal vôbec tušiť, že mal byť v ten deň práve spln? Bolo zamračené a celý deň pršalo, po mesiaci ani stopy. Možno preto som sa odvážil porušiť jediný príkaz, ktorý som kedy od otca dostal. Vošiel som do kuchyne s úmyslom vziať si z chladničky mlieko, alebo si spraviť kakao, tak ako mi zvykli robiť naši, keď som bol menší a mal som problémy zaspať. Práve keď som vybral mlieko z chladničky, začul som zvuky, ktoré boli pre tento dom neobvyklé. Alebo aspoň som ich nikdy predtým nezaregistroval zo svojej izby na poschodí. Teraz som ich však jasne počul z otcovej spálne a v prvej chvíli som nevedel, čo si mám o tom myslieť. Nič dobrého to však neveštilo. Otočil som sa k dverám a čakal. Nemusel som čakať dlho, lebo dvere otcovej spálne sa otvorili a v nich sa zjavil otec, ale podobal sa na seba ešte menej ako zvyčajne. Netušil som, čím to je, no vysvetlenie prišlo o malú chvíľu. Pred mojimi očami sa začal meniť. Môj otec predo mnou celé tie roky mal tajomstvá, to som vedel, ale netušil som, že práve takéhoto rázu. S bolestným výkrikom sa premenil. Netuším ako dlho to trvalo, ale viem, že som tam stál ako prikovaný, ani som si nevšimol, kedy mi mlieko vypadlo z ruky a rozlievalo sa po dlážke. Predo mnou stál vlkolak, ktorý bol možno ešte pred chvíľou mojim otcom, teraz sa však na neho už nepodobal. A nevyzeralo to, že by mal vôbec tušenia, že stojím pred ním. Zrejme videl len potravu a podľa toho sa aj správal. Zúrivo na mňa vrčal a približoval sa krok za krokom. Premýšľal som čo spraviť a nakoniec som sa rozhodol aspoň pokúsiť sa o útek. Spravil som však sotva krok a noha sa mi na dlážke plnej mlieka pošmykla a spadol som. To je to posledné čo si z tej noci pamätám...aj keď zrejme môžem byť šťastný, že ešte o tej noci môžem hovoriť. Po tej noci sa znovu všetko zmenilo, aspoň pre mňa. Neviem čo sa stalo s otcom, neviem prečo ma nechal nažive, no viem, že mi po tej noci ostali tri škaredé jazvy po pazúroch na chrbte, nejaké modriny a podliatiny, ktoré však časom zmizli a nenávisť. Neskonalá nenávisť voči otcovi. Konečne sa jednotlivé časti skladačky poskladali a v mojom deckom mozgu to jednoducho všetko cvaklo a všetko čo mi dovtedy nebolo jasné, od mojej smutnej mamy, od zmien nálad môjho otca počas splnu, od odchodov na jeho povestné služobky, až po odchod mojej mamy. Všetko zrazu do seba zapadlo a od tej chvíle som ho nenávidel. Nedokázal som sa na neho pozerať ako dovtedy. Pre mňa to bol netvor, cudzinec, ktorého som vôbec nepoznal. Spomienky na otca, ktorého som miloval pomaly bledli a ostala len krutá realita toho čo sa z neho stalo, čím bol možno aj predtým, ale teraz omnoho viac. Hoc sa mi snažil za tú noc ospravedlniť, nedovolil som mu to. Nechcel som s ním mať nič spoločného. Možno práve preto som s nadšením privítal o pár mesiacov list z Durmstrangu, ktorý oznamoval moje prijatie a to, že čoskoro sa začne školský rok. V tej chvíli som nedokázal byť šťastnejší, že vypadnem z tohto prekliateho domu, rovnako ako moja mama. Že vypadnem z mesta v ktorom sa na mňa aj tak každý pozeral skrz prsty, a že budem od otca tak ďaleko, ako som si v tej chvíli len mohol dovoliť. Nevedel som sa dočkať začiatku nového školského roka, nových zážitkov a možností. A hlavne...slobody. Durmstrang...čarodejnícka škola, ktorá ma v podstate vychovala a naučila ako pristupovať k životu. Naučila ma mnoho potrebného a dala mi potrebnú slobodu. Zbavil som sa svojho otca a všetkého, čo ma spájalo s minulosťou. Nechal som si jedine starý strieborný medailón, ktorý som kedysi dostal od mamy, vtedy som však ešte netušil, že to bude jediná vec čo mi po nej ostane. Veď som ani nevedel, či je živá alebo mŕtva, čo sa s ňou vlastne stalo. Svojim spôsobom som zanevrel aj na ňu. Nechala ma napospas otcovi, opustila ma a odišla nevedno kam. Mohla mi aspoň dať vedieť, mohla mi aspoň dať dobrý dôvod prečo ma opustila, avšak ona to nespravila. Stala sa pre mňa len dávnou spomienkou, ktorá rokmi bledla, aj keď nikdy sa úplne nestratila, rovnako ani moja láska k nej. Roky plynuli a z chlapca sa stával mladý muž, ktorý sa zmenil z toho malého bojazlivého chlapca na muža, ktorý sa len tak niečoho nezľakne. Výchova na Durmstrangu bola možno miestami prísna, avšak bolo to presne to čo som potreboval. Väčšinu času som bol samotár, voľné chvíle som trávil zavretý v knižnici, alebo niekde s knižkou. Mal som zopár priateľov, avšak tie priateľstvá za zmienku naozaj nestoja. Za zmienku stojí možno tak to, že som vyrástol a dospel...a samozrejme, že sa zo mňa stal čarodejník. O otcovi som počas svojich školských čias počul len jediný raz, keď mi od neho došiel list s tým, že mi v banke založil účet, a že všetky peniaze sú moje. Bolo ich tam naozaj nadostač, hoc aj na celý život. Neriešil som odkiaľ k nim prišiel, no ani som mu ich nemienil vracať. To bolo naposledy, čo som o ňom počul a doma som sa odvtedy už neukázal. Po vyštudovaní som sa zamestnal na Ministerstve Mágie v Moskve, bola to v tom čase pre mňa jediná možnosť ako ostať v Rusku a nemusieť sa vrátiť do Anglicka a teda bližšie k otcovi a všetkému na čo som chcel zabudnúť. Začal som robiť na Oddelení záhad, podľa niektorých na tom najhoršom možnom oddelení aké tam existovalo, ale mne sa tam napriek všetkému páčilo. Robil som tam celé roky a to miesto som si obľúbil. Časom mi však moja večná samota už začala liezť na nervy a začal som premýšľať o založení si rodiny, o nejakej žene, ktorá by ma milovala tak, ako sa kedysi možno milovali moji rodičia. No na to, aby som si niekoho pustil príliš blízko som bol až príliš dlho sám. Samozrejme, v mojej posteli sa vystriedalo množstvo kadejakých ženských, ale boli len tým, len posteľovkami, ktoré sa po prebudení skončili a neostala po nich ani spomienka, iba chvíľkové uspokojenie živočíšnych pudov, ktoré časom vyprchalo a potreboval som novú dávku. Presne to pre mňa všetky tie dievčatá a ženy znamenali a oni si toho boli väčšinou aj vedomé. Tie čo si toho vedomé neboli, zrejme trpeli, ale to ma ani prinajmenšom nezaujímalo, veď predsa som im nikdy nič nesľuboval, to oni boli tie blbé, že si mysleli, že sa deje viac, než sa v skutočnosti dialo. Boli to len bezmenné kapitoly v románe môjho života...až dovtedy... Spoznal som ju v jednu noc cestou domov z roboty. Učarila mi a pri tom už sám neviem, čim to bolo. Možno tou dokonalou bledou tváričkou, alebo možno záplavou hustých červených vlasov, alebo tiež tými uhrančivými očami. Nech to bolo čímkoľvek, získala si ma na prvý pohľad, hoc v niečo také som dovtedy neveril. Bola to upírka, volala sa Lisbeth a bola naozaj sladká. V tú noc mi patrili jej pery, keby len tie, patrilo mi celé jej telo a to moje patrilo jej. Tentoraz však bolo niečo iné, alebo možno všetko bolo iné. Nebola to ďalšia bezmenná kapitola. Bola to tvár ku ktorej som vedel priradiť meno a telo, ktoré sa mi vrylo do hĺbky duše. Patril som jej viac než som patril akejkoľvek inej žene. Pobalamutila mi myseľ a ukradla si moje srdce. Zamiloval som sa do nej, zažíval som neskutočne krásne obdobie, ktoré sa nedalo s ničím porovnať. Akoby som celý život čakal na tú jedinú chvíľu, na to keď ju spoznám. Moje srdce pevne zvierala v dlaniach a ja som si myslel, že pre ňu znamenám rovnako veľa ako ona pre mňa. Bol som však naozaj slepý a hlúpy. Avšak to som zistil až po čase. Bola nádherná, milá a sladká, miloval som ju viac ako vlastný život, aspoň som mal ten pocit a predstavoval som si, že s ňou prežijem zvyšok života, časom si možno založíme rodinu. Moje ideály však ostali iba ideálmi, ktoré zašliapla hlboko do zeme tá bezcitná mrcha, akoby to boli len ohorky od cigariet. Bol som naivný a ona to vedela využiť. Veril som v jej city a ona si zas bola istá, že mnou môže manipulovať ako sa jej zachce. Avšak, to čo mi spravila...to by som naozaj nečakal ani od môjho najhoršieho nepriateľa. Ale ako sa už hovorí, drž si priateľov blízko a nepriateľov ešte bližšie...Presne to bol jej prípad. Bola to noc ako každá iná, vrátil som sa z práce a Lisbeth na mňa už čakala. Bol som uťahaný po ťažkom dni v práci a netúžil som po ničom inom, iba po posteli a čase trávenom s Lisbeth. „Ľahni si a nechaj ma postarať sa o teba.“ Zazneli jej slová do ticha izby a ja som sa nemohol dočkať. Ľahol som si a jej nahé telo sa pritislo k tomu môjmu. Vyzeralo to na obyčajný večer a predsa to malo od neho neskutočne ďaleko. Bol som ňou očarený, ako stále, ale teraz to bolo predsa len iné. Akoby som bol skôr omámený. Tie jej bozky a pohladenia, presne vedela čo má spraviť aby ma dostala tam kam chcela. Jej boky dokázali spraviť so mnou naozajstné divy a ja som sa naplno oddal blížiacemu sa vyvrcholeniu. Keď však to prišlo, tak som zacítil bolesť, akú som v takejto chvíli neočakával. Zahryzla sa mi do krku a poriadne hlboko. Toto nebola žiadna hra. Snažil som sa ju odtlačiť ale proti jej sile som nemal šancu a ona to vedela. Pila moju krv a nevyzeralo to, že by sa chystala vôbec niekedy prestať, každou chvíľou som sa cítil slabší a slabší. Vysávala zo mňa život a ja som už nemal ani síl sa brániť. Nechápal som to. Veril som jej, tak prečo mi robí teraz toto? Chce ma zničiť? Myslel som si, že ma miluje. Miloval som ju. Môj pohľad, ktorým som sa z posledných síl snažil zaostriť sa neustále rozmazával a cítil som, že nenávratný koniec sa blíži. V živote nastanú občas chvíle, keď myslíte na to, aké to bude, keď príde koniec, že či vám celý život preblesne hlavou alebo možno príde ľútosť za vecami, ktoré ste nespravili alebo spravili. Nič také sa však nestalo. Jediné čo som vo chvíľach, keď mi z tela unikal život, cítil bola pachuť zrady a bolesť, nie však fyzická ale psychická. Miloval som ju a ona ma zradila najhorším možným spôsobom. To boli moje posledné myšlienky. A potom som stratil vedomie. Keď som sa prebral, bol som v posteli sám a trvalo mi to pekných pár minút, kým sa mi podarilo rozpamätať, čo sa to vlastne stalo. Iba som ležal v posteli a snažil sa poskladať kusy matnej skladačky, ktorá mi však nedávala zmysel. Všetko čo sa stalo v tú noc bolo akési zahmlené, zakryté pred mojimi očami a ja som sa musel hrabať veľmi hlboko, aby mi došlo, čo sa to vlastne stalo. Všetko čo som mal k dispozícii boli akoby útržky snov, ktoré dokopy pospájané nedávali zmysel. Nevedel som odlíšiť, čo bola realita a čo sen, či vôbec niečo z toho bola realita? Alebo možno nič z toho nebol sen? Netuším ako dlho som tam ležal, kým som sa odvážil presvedčiť o tom či to bola naozaj pravda. Siahol som si na krk, avšak nič tam nebolo. Na malú chvíľu som si vydýchol. Tak predsa to bol len sen. S úmyslom nájsť Lisbeth niekde v dome som sa postavil z postele a premýšľal koľko asi tak môže byť hodín. Niečo mi však našepkávalo, že čoskoro bude svitať. Prešiel som do predsiene s úmyslom nájsť ju a potom si niečo dať. Pociťoval som priam vlčí hlad. Zamieril som do kuchyne, dúfajúc, že bude tam, popíjajúc krv z chladničky, alebo čosi podobného, avšak kuchyňa bola prázdna. Zamieril som teda ku chladničke a otvoril som ju. Ako prvé, skôr než som sa pozrel do chladničky, som si všimol svoju neprirodzene bledú ruku. Niečo tu naozaj nesedelo a ja som mohol dúfať, že sa mi to len zdá. Nakoniec som sa pozrel do chladničky, rozhodnutý nechať riešenie takýchto vecí na neskôr, avšak to mi nebolo dopriate. V chladničke som nenašiel nijaké normálne jedlo. Len niekoľko fliaš krvi, na ktorých bol prilepený papierik. Moje neblahé tušenie sa zosilnelo a s obavami som po ňom siahol, otvoril ho a začítal som sa. Stálo tam však len pár slov, ktoré som však nikdy nechcel počuť. „Prekvapenie! Vitaj v mojom svete miláčik. Tvoja Lisbeth.“ Neveriaco som hľadel na ten lístok a snažil som sa pochopiť, čo to všetko má znamenať. Aj keď mám pocit, že mi to došlo už vo chvíli keď som vstal. Alebo možno vtedy, keď som si uvedomil, že viem kedy bude svitať. Alebo...to je vlastne aj tak jedno. Neveril som tomu však. Zamieril som do kúpeľne, aby som sa pri zrkadle presvedčil, že si zo mňa tá suka spravila len dobrý deň. Avšak jediný pohľad do zrkadla a to čo som v ňom videl, alebo skôr nevidel, zmazalo všetky moje pochybnosti. Zrazu som vedel čo sa stalo. Že to všetko nebol sen. Jej zuby, ktoré mi prekusli krčnú tepnu, ani jej silné ruky, ktoré ma držali v oceľovom náručí, kým ma vycicala takmer do poslednej kvapky, a snom zrejme nebolo ani jej zápästie z ktorého vytekala krv priamo do mojich úst. Ani jej smiech, ktorý mnou rezonoval, ako nejaká nočná mora. Dúfal som zrejme zbytočne. Bola to skutočnosť a ja som bol mŕtvy. Alebo nemŕtvy. Jednoducho upír. Ukončila môj život a ani poriadne neviem prečo. Rozhodla sa za mňa. Klesol som na kolená a zaboril si tvár do dlaní. Všetko čo som doteraz poznal bolo preč. Absolútne všetko. Ja som bol preč. A predsa som bol tu. Všetky tie pocity, ktoré sa vo mne miešali som nedokázal zniesť. Precitnutie, pálčivá nenávisť, sklamanie, zrada, bolesť, neskutočná bolesť a chuť vraždiť. Chuť po pomste mi dodávala chuť pohnúť sa ďalej. Nenechať to len tak. Ublížila mi na to až príliš, aby som ju nechal len tak odísť. Vstal som a päsťou som rozbil zrkadlo, ktoré už mi bude aj tak na nič. Pozrel som sa na svoju ruku na ktorej to sotva zanechalo nejaké zranenia a už vôbec to nebolelo. Ešte aj tie ranky sa začali rýchlo hojiť. Zrejme tak zmizli aj ranky z krku. S hlavou plnou túžby po pomste som prešiel do kuchyne a vypil všetky fľaše krvi, ktoré mi tam nechala, premýšľajúc pri tom, čo ju to vôbec pochytilo, že mi tu nechala nejakú obživu. Zabiť ma však zrejme nechcela. Ani vysiliť. Na jednej strane sa mi neuveriteľne bridilo piť krv, avšak na druhej strane som vedel, že to potrebujem. Potrebujem byť silný a spraviť to čo musím. Potrebujem sa jej pomstiť. Keď zmizla aj posledná kvapka krvi, mal som chuť okamžite za ňou vyraziť a vypátrať ju, nech sa skryla kamkoľvek, no vedel som, že to nemôžem. Cítil som, že slnko vyjde už o pár minút a zo školy a z toho čo mi kedy Lisbeth povedala o upíroch som vedel, že by to mohlo byť pre mňa smrteľné. Hoc bola tá predstava celkom lákavá. Jednoducho to ukončiť, keďže tento život pre mňa stratil zmysel a v podstate som bol už mŕtvy, aj tak som to nedokázal spraviť. Pomsta ma živila. Celý deň som trávil tým, že som premýšľal o svojej pomste, o tom ako ju zničiť. O niečom ďaleko horšom a bolestivejšom, než to čo spravila ona mne. Chcel som aby trpela. Chcel som ju zničiť. Pár hodín po západe slnka som sa vydal na cestu. Hoc som najprv netušil, kde ju mám hľadať. Nakoniec ma však niečo priviedlo na správnu cestu. Sám som netušil ako, ale jednoducho som vedel kde ju mám hľadať a nesmel som strácať čas. Prišlo mi to, akoby som ju cítil, akoby ma k sebe ťahala neviditeľným špagátom. Sedela ku mne chrbtom na opustenom brehu Volgy, avšak keď som sa priblížil, postavila sa, akoby ma čakala. Možno ma to nemalo prekvapiť. „Vitaj láska.“ Zaznel do ticha jej hlas, ktorý sa tak veľmi podobal na hlas, ktorý mi šepkal ako ma miluje, ale predsa bol iný. A ja som bol iný tiež. Práve vďaka nej. Nepovedal som jej ani slovo, iba som na ňu uprene hľadel a ona mi pohľad opätovala. „Prečo?“ Jediné slovo, ktorým som možno strácal čas, ale potreboval som vedieť odpoveď, než jej ublížim, než ju zničím, tak ako zničila ona mňa. Pery jej zdobil úsmev, ale nie ten láskyplný, ktorý som tam vídal denne posledný rok, bol chladný a vypočítavý. „Vieš čo je na tom najkrajšie? Že to sa nikdy nedozvieš.“ Čo si to dočerta myslí o sebe tá suka? Tá jej odpoveď ma neskutočne rozzúrila, avšak nedala mi možnosť reagovať. „Myslím, že toto je čas našej rozlúčky, drahý Dorian.“ Povedala a ja som si až vtedy uvedomil, že dostať sa sem mi možno trvalo dlhšie, než som si sprvu myslel. Alebo som sa vydal na cestu neskôr? Jedno bolo však isté. Úsvit sa blížil. Rozhodol som sa konať. Teraz alebo nikdy. „Mám už len jednu prosbu, než sa rozlúčime.“ Povedal som celkom pokojným, ba dokonca smutným hlasom. Či som to hral, alebo to bola skutočnosť? To neviem ani ja. Zvedavo sa na mňa pozrela. „Áno?“ Vedel som, že to zaberie. Musel som to už len dokonať. „Chcem jeden posledný bozk. Ako spomienku na staré časy.“ Uškrnul som sa a ona sa zachichotala. „Tak to ti milý Dorian môžem splniť.“ Zaznela jej odpoveď a podišla ku mne. Postavila sa na špičky, objala ma okolo krku a pobozkala ma. Vychutnával som si ten bozk, možno tak sekundu. Ako malá spomienka na staré časy, na to čím sme boli, čím bola ona a čím som bol ja. Avšak to už pominulo. Cítil som, že východ slnka sa blíži a bol som si istý, že ona to cítila tiež. Odtiahla sa odo mňa a zahľadela sa mi do očí. „Tak teda zbohom.“ Usmiala sa a ja som jej úsmev opätoval. No skôr ako stihla zmiznúť, som vyčaril strieborné reťaze, ktoré ju obmotali skôr než stihla čokoľvek spraviť a prikovali ju k neďalekej šachte. Výraz jej tváre už vôbec nebol taký sebavedomý a chladný. Bol vystrašený. „Čo mi chceš spraviť Dorian?“ Spýtala sa s hlasom plným strachu. Tentoraz som bol ja ten, ktorý sa smial, keď jej vystrašený výraz preťala bolesť. „Dúfam, že ťa to bolí ty suka.“ Vychutnával som si ten pohľad na to ako trpela a vedel som, že je to len začiatok, no vedel som, že jej koniec už neuvidím. „Dorian prosím ťa, ja som to tak nemyslela. Vieš, že ťa ľúbim. Ja som to musela spraviť!“ Jej roztrasené slová mi možno mali ublížiť, ale miesto toho som cítil akési zadosťučinenie. Zaslúžila si to. To je jasné. „Samozrejme láska. Zbohom a prajem ti krásne ráno.“ Zaznela moja chladná odpoveď a otočil som sa, kráčajúc preč od nej. Ešte som počul zarinčanie reťazí a jej márnu snahu dostať sa z nich. Potom som však počul iba tiché kňučanie a prosby, ktoré sa strácali v burácaní Volgy. Nakoniec, keď som pocítil, že slnko už už vychádza, tak som sa rozhodol na ňu ešte naposledy pozrieť. Neubránil som sa smútku pri pohľade na ňu, lebo hoc je pomsta akokoľvek sladká, takto som to nechcel. Ona to však rozhodla za nás oboch. Dal som jej posledné zbohom a odmiestnil som sa do temnoty svojho prázdneho domu a v ústrety svojmu novému životu.   |
|
OceneniaInventár |
|
