Niečo z minulosti:
Pomaly chcem otvoriť oči, no nejde to. Pohnem rukou a snažím sa nejako pretočiť, no ani to mi nejde a celkom ma to hnevá. Hnevá ma vôbec niečo? Je mi to nepríjemné.. Určite mi je to nepríjemné, aj keď ja si ani v podstate neuvedomujem, že mi to nepríjemné je. Našťastie sa mi už konečne podarí ako tak natočiť do polohy o niečo mne príjemnejšej. Pohnem aj nohou, ktorou však narazím na niečo tvrdé a nepoddajné. Samozrejme, že ma to rozhnevá! Ani na svete nie som a už sa mi niečo nedarí? No toto nie. Takto to nepôjde! A tak sa zapriem aj druhou nohou, no stále nič. To sa mi už naozaj prestáva páčiť, tak sa na to idem pozrieť z blízka, aj keď ešte neviem otvoriť oči. No ja som predsa nejaký ten chlap, ja to dám! Pomaly, naozaj že veľmi pomaly sa mi nejakým zázrakom (ne, určite to bola moja sila v spojení s mojou bezhraničnou odhodlanosťou!) podarí pretočiť sa. Teda, nie v pravom slova zmysle, ale hlavu dostanem tam, kde som mal nohy. Viem, znie to mierne nehygienicky, ale keďže sa mi ešte nepodarilo zašpiniť od toho skazeného a zlého sveta, je to úplne sterilné! Ale čo to moje neotvorené oko nevidí? Teda, ono skôr doteraz nič nevidelo, teraz ho len niečo osvietilo! Nejaká veľká bledá žiara, vychádzajúca z..otvru?
A takto prichádzajú na svet deti!
PMS? Alebo ako tomu všetci tí veľkí ľudia nadávajú? Bohvie, ale asi by som mal byť rád. Mohlo by sa to stávať častejšie! Zistil som, že torty mi chutia a ani ten havo na kolieskach nevyzerá zle. Naozaj, čo so to s tou mojou mamou porobilo? Možno neprítomnosť ocka? Vidíte ženy, čo by ste bez nás, chlapov, robili? Samé sentimentálne voloviny.. Ako napríklad nakúpiť kopu sladkých a zábavných vecí pre vaše dieťa, ktoré by z toho stučnelo a začalo by byť závislé na automatoch... Ja som síce zatiaľ dokonalé a poslušné decko, ale nebyť môjho nízkeho veku, dokonalosti a veľkej dávke zdravého rozumu spojenej s ešte väčšou dávkou odhodlanosti, isto by som skončil ako gambler.. Alebo aspoň ako učiteľ. A to predsa nechceme, na to je naša rodina až príliš..vznešená? Neviem nájsť to správne slovo, ešte sa v kruhoch našej rodiny točím príliš krátko. Ale toto som tým isto nechcel povedať, resp. napísať. Sem-tam mi ešte myšlienky uletia buď k lienkam, alebo jednorožcom. Obidve stvorenia sú úžasné, no nie? A k obom sa určite ešte vrátim.. Teda, skôr nimi budem pokračovať. Jednoducho sa písal 21. Február, rok si už nepamätám, ale asi to bolo pred rokom a pol a maminka vošla do mojej izby s nádherným typickým maminkovským úsmevom, veľkou tortou a ešte väčším balíčkom.
Ľúbim svoju mamičku!
Niečo z prítomnosti:
Už niekoľko dní nepočúvam nič iné, len mamine depky. „Kde je?! Už tu mal byť! Takto sa správa otec?!“ Hovorí nejakej svojej kamarátke, teda, aspoň pred ňou sa tvári, že je to jej kamarátka a je veľmi nahnevaná. Samozrejme, ako správnemu dokonalému synovi, sa mi to nepáči a veľmi rád by som mojej milovanej mamičke pomohol, ale nemám ako. Sám som svojho otca dlho nevidel. Naposledy pár mesiacov dozadu. A toto sa nestalo prvý krát.. Vždy niekam lieta. Ale aspoň nakoniec priletí späť. Jediná jeho záchrana! Teda, skôr tie jeho darčeky, ktoré mi nesie sú jediná jeho záchrana. A možno aj tie hry.. Ako deň, keď sa vrátil a ukázal mi lienky. Lienky sú super, všakže? A čo môže byť lepšie ako lienky, oco, čokoláda, preteky, slnko, ihrisko a výhra? Zombie maco k tomu.. No to je teraz vedľajšie, nič predsa nie je dokonalé, a tak si musím ceniť to, čo som dostal. Nádherný deň s ocom a lienkami. Ocom, ktorý sa konečne vrátil, aby sa so mnou mohol naháňať, hrať a dávať mi potajomky čokoládu, zatiaľ čo mama spí a oddychuje v obývačke, aby sa konečne uvoľnila od všetkého stresu, ktorý jej ja úplne nechcene spôsobujem !
Aj ocka ľúbim!
Keď ste už tak podrobne nazreli do môjho života, tak by bolo aj pekné, keby som pokračoval. Znovu nastal jeden z tých dlhých časov, kedy sa mamička musela postarať o nás dvoch úplne sama. Jej stále nervóznejšie oko na mňa zhliadalo ráno čo ráno o niečo podráždenejšie. Už to začína pripomínať vytrvalostný beh na dlhé trate len s pár zastávkami, kde človeku uštedria pohár vody. No i tak tu bola moja maličkosť a jej olivová ratolesť, ktorá ju držala v behu. Krásne a bezobsažné noci sa striedali s dňami a ja som vždy očakával každý deň pre jeho nové zážitky. Odišiel som z domu a tmoliac sa witchwoodom som sa našiel pri krstnej. Alebo to bolo zámerne a nie nejakým tmolením? Ktohovie.. Napokon som sa tam roztiahol na zadku a miesto kriku som vypúlil oči na dvere ťahajúc tú blízku osobu k sebe. No dostalo sa mi čoskoro aj odpovede a tak som napochodoval dovnútra postaviac sa s jej pomocou. No ako som sa obzrel, tak som nemohol neprehliadnuť to slovo Nayrelle.. No akonáhle mi padli zraky na to klbko, tak som sa na krstnú otočil s nejednou počudovanou otázkou. Vari by som sa bol pýtal aj na každý detail, no dostalo sa mi do uší voľačo o čokoládovej torte. A tak či veríte alebo nie, ustal prúd mojich otázok a krstná, aj s tým klbkom, sa vybrala napísať list maminke o mojom odchode. Preto som usadol k dobrotám a zošrotoval som celý koláčik. Na také malé decko je toho hodne, to musíte uznať! No deň na seba nenechal čakať a pestrý program sa nenechal prosiť. Dokonca pri naháňačke s Alertem sa mi podarilo oškrieť koleno. No nezaplakal som! Ani len som slzičku nepustil! Taký som ja veľký chlap, že som sa statočne postavil a pribehol ku krstnej s kočiarikom."Klsná, cem ísť dnu. Plosím." No teplo z jej ruky mi vyliečilo odreté koleno. No i tak som nasledoval Alerteho dovnútra, kde ma pri ďalšom koláčiku a pozeraní rozprávky zatiahlo do spania.
Aj krstnú ľúbim!
Pozrel som sa udivene na tetu Naysu. Ešte som sa veru nestihol zastaviť pri lienkach, tak som si to pekne vynahradil a hneď sa aj nelenil opýtať, čo je to za stvorenie. Drepiac pri tom malom chrobáčisko, ktoré malo celý chrbát červený a na ňom sedem čiernych bodiek. "Lienka sedembodková!"Znela exaktná odpoveď mojej tety, ktorá sa skláňala cezo mňa a nazerala na to stvorenie so snáď rovnakou starostlivosťou, ako moje bedlivé oko. Tu som sa prstom dotkol jej drobné tela, ktoré sa razom prevrátilo a ten chrobáčik len kyvotal nožičkami. Prekvapením som zhýkol a zháčil sa. "Čo sa to len stalo?" No tu už siahla dopredu tetina ruka, ktorá napravila tento galimatiáš. Pozrel som zmätene na toho tvora, no moja ruka po ňom znovu vyštartovala. No tentoraz o niečo opatrnejšie a bedlivejšie, aby som sa jej mohol opýtať. "Lienka, lienka, aké bude počasie?" Toto malé tajomstvo o ich rosničkovskom nadaní mi len pred chvíľkou prezradila teta Naysa, keď mi tvorčeka aj predstavila. A tak som otrčil prstík nahor a opýtal sa tú známu vetičku. No keď mi lienka z prsta odletela, tak som sa udivene pozrel na prázdne miesto. "Bude padať dážď." Objasnila môjmu spýtavému pohľadu. Preto som sa stihol už len o jednorožcoch. Pretože zjavil sa pred nami jeden kôň, čo mal falošný roh. Prišiel som na to celkom sám, keď som ho zaň ošahával a on odpadol. No tu mi so smiechom teta vysvetlila, že jednorožce sa boja chlapcov. No kropaje dažďa ovlhčili nám tváre a my sme utekali domov.
Lienka či jednorožec? ... Ťažká otázka.
No neboli to len dni, ktoré pre mňa pripravili niečo nové a vždy zaujímavé. Bol tu aj jeden pekný večer. Vlastne ich bolo viacero, no teraz vám poviem len o jednom. Leto sa vtedy chýlilo ku koncu a opäť hrozilo, že sa mamina bude musieť vrátiť do práce. No ostávalo ešte pár pekných dní, ktoré sa pretekali v tom, ktorý bude teplejší a skončí impozantnejšie. Vlastne by sa dalo povedať, že čo ďalší, to teplejší. Hrali sme sa na ihrisku. Počudovane a rozradostene som k nej pribehol. Neďaleko od nás bola malá skupinka pri ohni. Žiadostivo som na nich vrhol pohľad a zaprosil."Mamííí, aj ja chcem mať taký ohník."Pohľadol som prebiehal medzi nimi a maminou čakajúc, či privolí a mi si spravíme podobnú vatru niekde opodiaľ. "Plosím." Dodal som ešte, no to ma už ten oheň zaujal natoľko, že som hľadel skôr naňho ako na maminu. Aké bolo však moje prekvapenie, keď sa zrazu na jej ruke priamo predo mnou rozhorel taký istý plameň, len o niečo guľatejší a pravidelnejší. S výskotom sa k nemu načiahol, no mamina hneď odtiahla ruku karhajúc ma, že oheň ma môže popáliť. Vrátila ju o niečo opatrnejšie a ja som sa z neho so záujmom radoval bez toho, aby som pchal do jeho stredu neopatrne ruky.
Opäť raz ľúbim mamičku!
Práve vtedy, keď som sa s maminou vracal od krstnej, nás zastihla veľká búrka. Držal som ju za ruku, lebo medzi ihriskom a naším domom bolo dosť veľa prechodov, cez ktoré som sám nemohol, i keď by som sa odvážil. Len sa obloha zabelela a zaznel ten silný hrom, tak sa spustil lejak, aký som ešte nevidel. To vám boli kropaje dažďa. No dobehli sme domov práve načas tak, že sme zastihli koniec tej búrky. Mamina ma hneď zatiahla do chodby a prezliekla do suchých vecí. Spoza škáru medzi dverami a prahom sa ukázala malá škáročka a zapadajúce slnko takto dalo ešte vedieť, že ešte stále patrí dnešný deň jemu. Možno to bola práve tá časť dňa, kedy si obyčajný človek ide posedieť poradovane na terasu so šálkou čaju, no u nás sa udialo niečo iné. Moja maminka na mňa sprisahanecky mrkla a ja som hneď vedel, čo sa bude diať. Utiekla mi do svojej izby, a kým som ja nakukol dnu, tak už bola prezlečená do suchého oblečenia. Veru, ja mám najlepšiu a najčarovnejšiu a najšikovnejšiu maminu! Tu sa už krútila okolo mňa. "Poď Rey, dnes si spravíme skvelý čokoládový koláč!" Rozstrapatila mi vlasy a ja som sa napred rozbehol do kuchyne, kde som chcel nedočkavo stepovať pred skrinkou s čokoládou. Moja mama vždy vedela, aké finty na mňa platia. No aké bolo moje prekvapenie, keď sa v malej kuchyni hrčila kôpka vyškerených ľudí, ktorý sa naraz rozkričali. Až som nadskočil, keď zazneli jednotne ich hlasy v silnom "Všetko najlepšie". Boli tu všetci pokope, až na oca! No tento skvelý deň nebol taký čierny ani bez neho. Na tortu som sa vrhol skôr ako na darčeky a zaspal som spokojne s hračkou v ruke na pohovke, kým sa mamina rozprávala s jedným z hostí.
A tentoraz ľúbim tortu! ... Čokoládkovú!
Milovaní rodičia!
Démon a vlkolak
|
