Meno: Tarya de Lestrel
Funkcia: RPG postava
Fakulta: RPG
Rasa: Anjel
Ročník: 0.
Vek: 40
Body: 0
Peniaze: 0
Tarya Nalla Tári il Mahtar de Lestrel
Bol večer a na nebi sa začali objavovať prvé hviezdy, na západe ešte pohasínali posledné lúče zapadajúceho slnka , keď sa tichom lesa ozval detský plač. V polorozpadnutej horárni na kraji lúky, ktorú obkolesoval hustý les sa narodilo sa dievčatko. Jej osud nebol vytesaný do kameňa, ale časti z neho už videla jej matka, keď ju ešte nosila pod srdcom. To dievčatko bolo chcené, bolo milované, ale nebolo mu súdené lásku svojich rodičov pocítiť. Narodilo sa dvom bytostiam, ktoré neboli obyčajné. Bytostiam, ktoré napriek tomu, že boli celkom odlišné, milovali sa tak veľmi, že im ani nesúhlas ich rodín nemohol zabrániť v tom, aby boli spolu. Otec maličkej, patriaci temnote a tieňom bol rodený upír, lovec, následník váženého rodu, ktorý si zakladal na čistej krvi. Jej matka bola svetlo, ktoré bolo neoddeliteľnou časťou jej ja. Bola anjelom svetla, v pokrvnej línii potomkom jedného z prvých šiestich anjelov, nasledovníkov Saulé. Títo dvaja sa napriek všetkým prekážkam rozhodli žiť pre svoju lásku, ktorej plodom bolo aj toto dieťa. Napriek tomu, že malú milovali, nemohli si ju nechať, lebo im všetkým hrozilo nebezpečenstvo a tak sa ju rozhodli schovať na mieste, kde nikto nepoznal čary a mágiu, na mieste, kde by potomka týchto rodov nikto nehľadal. Do sveta muklov.
SIROTINEC
Všetky moje spomienky z ranného detstva sú nejako spojené so sirotincom, akoby aj nie, keď ma niekto položil na jeho prah ako párhodinové dieťatko a jediné, čo pri mne našli bol ozdobný lístok s mojím menom. Tarya Nalla Tári il Mahtar. To si samozrejme nepamätám, moje prvé spomienky pochádzajú z obdobia, keď som mala asi štyri roky. V spomienkach dominuje množstvo väčších aj menších detí a niekoľko opatrovateliek. Nebolo to tam zlé, mám z tohto obdobia veľmi veľa pekných zážitkov, ani opatrovateľky neboli také strigy ako sa o nich všade hovorí, snažili sa zo všetkých síl nahradiť nám deťom rodinu.
Ale to všetko sa zmenilo keď sa mi začali stávať čudné veci. Nevedela som ako, ale bola si istá, že som za ne zodpovedná ona. Zo začiatku sa mi to vždy podarilo nejako zahovoriť, ale neskôr som si všimla, že sa ku mne správajú nejako inak aj deti aj vychovávateľky. Začala som sa ich strániť, nechcela som na seba pútať pozornosť, ale aj tak sa mi občas podarilo vyviesť niečo, čo pozornosť privolalo. Až jedného dňa, keď som náhodou šla okolo ošetrovne, začula som ako sa jedna z vychovávateliek o mne baví s lekárom. Chceli ma poslať niekam preč. Nevedela som kam presne, no nemal to byť ďalší sirotinec a nemala som z toho vôbec dobrý pocit. Tak sa v mojej mysli zrodil plán na útek. Vtedy som mala dvanásť rokov.
ÚTEK
K úteku som sa napokon odhodlala pár dní po vypočutom rozhovore. Nebadane som uchmatla z kuchyne trochu jedla, potajme zbalila pár svojich vecí od ktorých som sa nechcela odlúčiť a všetko si to vzala do školy, ktorá bola na opačnom konci mesta. Zo školy som však vôbec nešla späť do sirotinca, ale smerom von z mesta. Ani neviem, ako dlho som kráčala, keď som sa ocitla vo vedľajšom meste. Bolo to ešte pred zotmením, no zjedla čo som zbalila neostalo už vôbec nič. Slnko začínalo zapadať a pomaly som ľutovala, že som vôbec odchádzala. Nemala som tušenia, čo ďalej. Už som sa chystala otočiť na spiatočnú cestu, alebo zamieriť k najbližšiemu dospelému a povedať, že som sa stratila, keď v tom ku mne prišla nejaká celkom neznáma žena. Mohla mať maximálne 26 rokov, na plecia jej padali husté pramene hnedých vlasov. Bola naozaj krásna i keď bola trochu bledá a hoci sa usmievala, v očiach mala smútok.
„Ako sa voláš maličká?“ opýtala sa podmanivým hlasom a ešte viac sa usmiala, až jej v úsmeve prebleskol rad žiarivo bielych zubov.
„Tarya.“ Odvetila som placho, napriek tomu, že z tej ženy nešiel strach ani trochu.
„Si hladná, však?“ opýtala sa tá neznáma a zároveň mi podávala vrecko plné jedla, ktoré vyzeralo, že vydrží aspoň týždeň.
„Ďakujem vám.“ odvetila som a podarilo sa mi trošku usmiať. Keď som si vrecko nesmelo vzala, prekvapilo ma, aké je to ľahké.
„Tarya, spravila si dobre, že si odišla a neboj, hľadať ťa nebudú.“ povedala tá zvláštna pani. „Teraz dobre počúvaj maličká. Hoci si myslíš, že nemáš kam ísť, nie je to pravda. Choď na Belfirin, neboj, isto tam trafíš.“ Dodala rýchlo, keď videla môj prekvapený pohľad. „A tu máš dačo na pamiatku, daj si to na krk a nikdy neskladaj, môžeš to brať ako talizman.“ usmiala sa a vložila mi do rúk retiazku s krásnym príveskom vykladaným akýmisi červenými kameňmi. Zhliadla som do dlaní na darček a keď som zasa pozrela hore, aby som poďakovala za darček, tá žena tam už nebola. Zavesila som si teda retiazku na krk a prívesok schovala pod šaty. Potom som vykročila na cestu a nechala sa unášať svojimi krokmi mysliac na to čudné stretnutie a miesto menom Belfirin.
BELFIRIN
Netrvalo to ani týždeň a som sa ocitla pred veľkým hradom, ktorý svojou krásou vyrážal dych. Ani som nevedela ako som sa tam dostala. Ten čas, strávený na ceste sa mi zdal ako večnosť, prespávala som na rôznych miestach a čudovala sa, že ma nikdy nikto neobjavil, no bola som tomu rada, lebo by sa mi len ťažko vysvetľovalo, čo tam robím uprostred noci sama. Stojac pred bránou, premýšľala som, čo urobiť, až som sa napokon rozhodla vojsť. Nemohla som odolať. Pomaly som prešla nádvorím dívajúc sa všade naokolo, aby mi neunikol ani detail toho podivuhodného miesta až som napokon na opačnej strane vošla do chodieb hradu. Hodnú chvíľu som bezcieľne kráčala po chodbách, až kým som sa neocitla pred veľkými drevenými dvojkrídlovými dverami, ktoré boli trochu poodchýlené. Neodolala som a nakukla dnu. Za dverami sa skrývala veľká miestnosť s krbom, pri ktorom stálo pár kresiel a zdala sa byť celkom prázdna. Potisla som dvere a tie sa nehlučne otvorili, vošla som dnu a potom si všimla, že v jednom z kresiel niekto sedí. Nebadane som sa chcela vytratiť von, no tá osoba si ma všimla a oslovila ma. Nemala som teda na výber, pustila sa do rozhovoru. Tá žena, ktorú som ako prvú v hrade stretla sa volala Melisse Ardelys de Morthe a ako sama povedala, patrila k rase démonov. Tiež mi povedala, že tento hrad je Belfirin, že tie veci, čo sa mi občas stávali, keď som bola nahnevaná, či vystrašená boli prejavmi mágie. Povedala mi, že som čarodejnica. Najskôr sa mi tomu vôbec nechcelo veriť, mala som pocit, že si zo mňa niekto strieľa, no žiadne iné vysvetlenie nedávalo zmysel. Napokon som uverila. Melisse ma zaviedla k riaditeľke a tá ma okamžite prijala do prvého ročníka, hoci školský rok už pred nejakým časom začal. Bola som medzi spolužiakmi najstaršia, lebo na Belfirine sa začínalo študovať v 11 a študentov predtým škola kontaktovala. Bála som sa, že budem najhoršia, no vďaka bohu som všetko pomerne rýchlo dobehla. Už som sa necítila taká iná a sama. Fakulta do ktorej ma zaradili, Estrellis, sa stala mojím novým domovom a už ním ostala.
ANJEL SVETLA
V ten deň som sa cítila už od rána akási nesvoja. Akoby niekde vo vnútri mňa znel hlas, ktorý ma stále niekam volal a vábil. Celý deň som tomu volaniu odolávala, no nakoniec som sa rozhodla, že to nemá zmysel a vybrala sa tam, kam ma to ťahalo. Ani som nevedela ako, ocitla som sa na nádvorí a nebola som tam sama. Postupne prichádzali ďalší a ďalší študenti a väčšina z nich bola rovnako zmätená ako ja. Potom prišla žena, v ktorej som o chvíľku spoznala ministerku mágie Shirley Leroy de Morthe a tá nám vysvetlila prečo sme všetci tam. Povedala, že si nás vybrali kamene a že sa z nás stanú Anjeli. Najskôr som tomu nechcela uveriť, podobne, ako sa mi nechcelo veriť, že som čarodejnica. Myslela som, že je to omyl, nechcelo sa mi veriť, že by ma niečo takéto mohlo postretnúť, že by som bola až tak výnimočná. Potom Shirley odniekiaľ vytiahla podivné kamene, každý inej farby. Všetky boli akoby magické a krásne, ale pre mňa existoval len jeden. Žiarivo červený a v jeho vnútri akoby tancovali plamienky. Naťahovala som k nemu ruku, takmer som sa ho dotýkala, keď v tom momente sa opäť ozvalo to volanie v mojom vnútri. Od toho momentu som červený kameň prestala vnímať. Moja ruka sa automaticky natiahla k celkom inému, žltému a jemne žiarivému kamienku, ktorý sa mi predtým zdal celkom nezaujímavý. Vychádzalo z neho mäkké žlté svetlo a vtedy som vedela, že nič z tohto nie je omyl ani náhoda. Vedela som, že bude mojou súčasťou. Nevnímala som okolie, celá moja myseľ sa sústredila len na ten kameň, až som sa nakoniec odhodlala a vzala ho do ruky. V tom okamihu som v dlani zacítila zvláštne teplo, ktoré sa šírilo do celého môjho tela, až ma zaplavil celú. Cítila som ho vo svojom srdci ako číru energiu, ktorá už nemala kam ísť a tak si začala raziť cestu von v podobe jasného svetla, ktoré vyžarovalo z každého milimetra mojej pokožky až ma celkom pohltilo. Bolo to úžasné, dokonalé, nepopísateľné a aj keď svetlo prestalo žiariť, ten pocit jeho prítomnosti vo mne ma neopúšťal. Ostalo mojou súčasťou navždy. Práve som sa stala hlavným anjelom živlu svetla. „Ďakujem.“ Zašepkala som a potom odišla. Chcela som byť sama a vychutnať si ten pocit.
LUSSIA
Belfirin mi dal množstvo vecí, ktoré by som v muklovskom svete asi nikdy nedostala. Dal mi vzdelanie, domov a aj rodinu. Nie skutočnú, pokrvnú, ale anjelsku rodinu, ktorá odohnala moju samotu. Dal mi najlepšiu priateľku na svete, ktorá bola mojou rodinou v každom ohľade na ktorom skutočne záležalo. Dal mi moju anjelsku sestričku Lussiu.
Stala sa anjelom v ten istý večer ako ja. Jej živlom bola zem. Prvý raz od toho večera, kedy sa môj život kompletne zmenil som ju stretla na nádvorí, ako necháva zo zeme vyrásť kvietky. Spoznala som ju a samotnú ma prekvapilo, že si pamätám aj jej meno. Aj ona spoznala mňa. Okamžite sme si padli do oka. Bolo to v deň, kedy sa u mňa po prvý raz prejavil môj hlavný živel a v ten istý deň sme sa pomenovali anjelskými sestričkami. Tak som získala svoju malú anjelsku sestričku.
Bolo to znova s ňou, keď som zistila, že tá podivná horúčka a slabosť nie sú choroba, ale vedľajší živel, živel ohňa. To ona to uhádla a ušetrila mi tak hromadu premýšľania a trápenia. U nej sa prejavila schopnosť ovládať tmu s ktorou statočne zápasila, lebo nechcela byť zlá. Netušila, že tma neznamená zlo, že množstvo, ak nie väčšina anjelov ovládajúcich tmu vonkoncom nebola zlá. Vzájomne sme sa podporovali v skúšaní a tréningu svojich schopností. Obe sme sa na seba vždy mohli už od toho prvého dňa úplne spoľahnúť a pomáhali sme si tak veľmi ako to šlo. Milovala som a milujem ju ako skutočnú sestru, hoci už to dávno nie je to malé roztomilé a bláznivé šidlo, ktoré mi tak učarovalo.
SKÚŠKY
Prišiel posledný ročník a s ním aj záverečné skúšky, ktorých som sa nesmierne bála. Nikdy som nepatrila k zlým študentom. Práve naopak, ale to mi na sebadôvere nepridávalo. Lussia ma utešovala, že to iste zvládnem, no ani to mi nepomohlo odstrániť tú nervozitu, keď som čakala pred dverami Polnočnej siene spolu s ďalšou študentkou. Obe sme boli poriadne nervózne a nervozita vonkoncom neopadla, keď dorazili skúšajúce.
Ako každého, aj mňa čakaly tri úlohy, ktoré som musela zvládnuť, aby sa zo mňa stala kvalifikovaná dospelá čarodejnica. Elixíry, transfigurácia a čarovanie.
Začiatok nebol zlý, elixír sa mi nakoniec celkom podaril, napriek tomu, že som skoro zabudla pridať dôležitú prísadu a tak so túto časť skúšky úspešne zložila. Nasledovalo čarovanie, ale ani s tým som nemala veľmi veľké problémy. Čo ma ale poriadne potrápilo bola transfigurácia. Bola som už taká nervózna, že som poplietla farbu našej fakulty a dostala som za to pekne vynadané.
S malou dušičkou som odchádzala zo skúšky a bála sa, že ju budem napokon po všetkej tej snahe musieť opakovať. O to väčšia bola moja radoť, keď som sa dozvedela, že som skúšku úspešne zložila a stala sa zo mňa dospelá čarodejnica s oprávnením čarovať aj mimo múrov školy.
UNIVERZITA
Už mesiace pred záverečnými skúškami som premýšľala, čo ďalej. Predmet môjho záujmu bol jasný, už od prvého ročníka som milovala Egypt a všetko s ním spojené a tak bola voľba pomerne jasná. Štúdium egyptológie. Otázne bolo len to, kde sa mu venovať. Mala som možnosť vybrať si medzi niekoľkými čarodejníckymi univerzitami, ale mňa stále lákal aspoň dočasný návrat do muklovského sveta bez čarov a mágie z ktorého som pred rokmi ušla. Nakoniec som sa rozhodla dať mu ešte šancu a nejakým zázrakom som sa dostala na Viedenskú univerzitu.
Mala som čerstvých osemnásť a muklovský svet sa od mojich dvanástich, keď som v ňom bola naposledy poriadne zmenil. Musela som si nanovo zvykať na mnoho vecí a všetko mi pripadalo oveľa zvláštnejšie, ako tie najtajomnejšie čary. Jedinou mojou výhodou bolo, že už som svoju mágiu vedela ovládať a tak sa mi nestávali rôzne náhody a nehody. Na čo som si ale zvykala veľmi ťažko bolo to, že som nemohla byť celkom sama sebou. Možno keby som bola obyčajná čarodejnica, nebolo by to až tak ťažké, ale ja som bola aj anjel a obe tieto podstatné stránky môjho ja neboli vo svete muklov prípustné.
A tak som väčšinu času mimo seminárov a prednášok trávila sama. Štúdiom v knižnici, prechádzkami po meste ktoré mi úplne učarovalo či posedávaním v záhradách a parkoch vychutnávajúc každú lúč svetla, ktorý dopadol na moju pokožku.
Bolo zaujímavé porovnávať to, čo o Egypte vedeli a tušili muklovia a to, čo bolo súčasťou mágie. Popri bežnom štúdiu som si totiž takpovediac dopĺňala vzdelanie aj štúdiom egyptológie z hľadiska mágie, aby som sa vedela uplatniť aj vo svete, o ktorom som bola čím ďalej tým viac presvedčená, že práve do neho patrím v skutočnosti.
ADAM
Bol koniec leta, začiatok nového zimného semestra. Druhý ročník. Slnko krásne žiarilo a v ten deň nebol na oblohe ani obláčik. Okamžite po prednáške som sa vybrala von, užívať si tú záplavu svetla, ktorá mi dokázala zlepšiť náladu a vyhnať z mysle všetky negatívne myšlienky. Len čo som zacítila prvé lúče svetla, keď som vyšla von z budovy, stratila som sa vo vlastnom svete fantázie a spomienok na Belfirin. Keď som odrazu zacítila niečiu ruku na svojom ramene, dosť som sa zľakla a rukou som trhla smerom k prútiku, ktorý som nosila stále so sebou, aj keď dobre schovaný. Otočila som sa k tomu človeku, ktorý ma tak vydesil.
„Ahoj, nechcel som ťa vyľakať, ale toto si zabudla v učebni.“ prehovoril na mňa nejaký muž. Musel si všimnúť, ako som sa pri jeho dotyku strhla. Na tvári mu pohrával prívetivý a trochu ospravedlňujúci úsmev.
„Ďakujem.“ odvetila som mu a poriadne som si ho prezrela. Bol to už muž, ale niektoré črty tváre mal ešte chlapčenské, jeho tvár bola priateľská, prívetivá a aj pekná. Nikdy predtým som ho však nevidela ani na jednej z hodín.
„Som tu nový. Študijný pobyt...“ povedal akoby čítal moje myšlienky. No nemohol, necítila som z neho žiadnu mágiu. Jednoducho len chcel začať rozhovor. „Volám sa Adam. Adam Cooper.“ usmial sa na mňa podávajúc mi ruku.
Neisto som mu podala tú svoju. „Ja som Tarya il Mahtar. Teší ma Adam.“ Odvetila som mu a očakávala reakciu na moje nezvyčajné meno.
„To mňa teší Tarya. Takmer nikoho tu nepoznám, prišiel som len pred necelým týždňom...“ odvetil a akoby celkom odignoroval fakt, že moje meno znie skutočne exoticky. Ani sa nad ním nepozastavil.
Strávili sme v rozhovore ešte asi ďalšiu hodinu. Povedal, že je z Londýna a že sem prišiel na rok na študijný pobyt, aby spoznal iných ľudí a krajinu. Ja som mu povedala svoju mierne upravenú verziu príbehu vhodnú do muklovského sveta.
Od toho dňa sme sa stretávali pravidelne a už som viac nechodila ne prechádzky po uličkách v starom meste, či do záhrad sama. Postupne sa z nás stali celkom dobrí kamaráti. Kamarátstvo prešlo plynule do priateľstva a priateľstvo do lásky, ani sme nevedeli kedy a ako. Adam bol moja prvá láska. Dostala som od neho svoj prvý bozk, zažila s ním svoje prvé milovanie a moje rozhodnutie ísť do muklovksého sveta odrazu dávalo dokonalý zmysel.
PRAVDA
S Adamom bolo všetko úžasné. Všetko, až na jeden fakt. Netušil, kto v skutočnosti som. Nemal ani poňatie, že vlastne nie som ani človek. Táto myšlienka ma mučila už mesiace a to že ho klamem ničilo moje svedomie. Blížil sa koniec semestra a s ním aj Adamov odchod späť do Británie.
Raz sme spolu sedeli v parku na deke a užívali si vzájomnú blízkosť, keď z ničoho nič prerušil ticho.
„Tarya, poď so mnou do Anglicka.“ povedal.
Ostala som prekvapená jeho návrhom, ale čím viac som nad ním uvažovala, tým viac sa mi pozdával. Mohla som pokračovať v štúdiu tam, na jeho škole a byť stále s ním. No pre mňa by rozhodnutie odísť s ním znamenalo povedať mu o sebe pravdu. Nakoniec som sa pevne rozhodla, že to aj urobím, no chvíľku mi trvalo nájsť v sebe dosť sily a odhodlania. Márne som čakala, že nejaká vhodná situácia príde sama od seba.
„Adam, ak mám s tebou odísť, musím ti povedať jednu vec. Máš právo to vedieť a potom uvidím, či ma budeš chcieť pri sebe.“ začala som vážne jeden večer, keď sme boli u neho doma.
„Vždy ťa budem chcieť, aj keby si bola masový vrah“ usmial sa a začal ma bozkávať na krk, no ja som sa odtiahla. Nechcela som, aby ma rozptyľoval, či zľahčoval túto situáciu. Keď som sa na neho pozrela, videla som, že pochopil, že to myslím vážne.
„Dobre. Počúvam.“ odvetil mi celkom pokojne. Ja som taká pokojná nebola.
„Vieš, netuším ako začať, ako ti to povedať...“bola som nervózna. „Keď som ti vravela, že som bola na škole pre nadaná deti, nebolo to celkom tak. Všetci sme tam mali nadanie, alebo skôr dar. Vieš, bola to škola mágie.“ dostala som nakoniec z seba. Čakala som rôzne reakcie a medzi nimi bola aj tá jeho. Začal sa smiať.
„Ale zlatko. Takéto žarty. Chvíľku som si myslel, že to vravíš skutočne vážne, až som sa bál.“ Povedal pomedzi smiech a znova sa ku mne natiahol, aby mohol pokračovať tam, kde som ho prerušila. No ja som ho znova odtisla.
„Nie Adam, ja si nerobím žarty. Som čarodejnica ovládam mágiu. A nie som človek ale anjel.“ vysypala som zo seba, aby som to už mala za sebou.
On na mňa pozeral ako na šialenca, keď si uvedomil, že to myslím celkom vážne a len nepatrne krútil hlavou, ako mu dochádzali moje slová.
„Môžem ti to dokázať, ak mi neveríš.“ povedala som pošepky a pozerala som na neho. On však nereagoval a tak som sa rozhodla mu ukázať svoje skutočné ja. Trochu som sa sústredila a nechala svoje krídla, nech vyrastú. Videla som, ako sa pohľad v jeho očiach mení z pochybností na strach a hnev. Bolelo to, ale oveľa viac boleli jeho prvé slová, keď sa prebral z prvotného šoku.
„Príšera, ty si príšera. A ten rok so mnou, to bolo čo? Nejaký zvrátený pokus o experiment? Vypadni odtiaľto, vypadni z môjho života, už ťa viac nechcem vidieť.“ kričal na mňa a nedbal na moje prosby a slzy. Musela som to urobiť. Musela som vytiahnuť svoj prútik a vymazať mu pamäť. Pre jeho a aj moje vlastné dobro. Krídla zmizli a ja som znova vyzerala ako celkom obyčajný smrteľník. Adam na mňa pozrel zmätenými očami, keď sa prebral z dočasného tranzu spôsobeného zmenou pamäti a usmial sa na mňa. Ja som sa neusmievala.
„Adam, ľúbim ťa, ale nepôjdem s tebou.“ povedala som. „Ostanem tu a ty pôjdeš domov. Tak je to správne.“ po lícach mi stekali slzy.
„Takže toto je koniec?“ opýtal sa zmätene.
„Áno, toto je koniec. Nefungovalo by to.“ odvetila som mu a vedela som, že je to pravda. V ten večer, keď som doma vyplakala všetky slzy som sa definitívne rozhodla, že keď doštudujem, vrátim sa tam kam patrím. Do sveta mágie. Na Belfirin.
ZNOVA BELFIRIN
Adam sa ma ešte pár krát pokúsil kontaktovať, nechápal, čo sa medzi nami stalo, ale nakoniec to vzdal a odišiel domov. Bolelo to, lebo tá spomienka, ktorú som jemu vymazala v mojej pamäti ostala ďalej. Brala som to ako znamenie, že moje miesto nie je v muklovskom svete, ale vo svete mágie, kde som mohla byť sama sebou a nikomu som nepripadala ako netvor. Nemohla som sa tváriť ako človek, keď som bola anjel.
O to viac som sa potešila, keď mi po úspešnom zavŕšení štúdia riaditeľka Belfirinu, pani Rona Elrondino de Lioncourt ponúkla miesto profesorky Egyptológie. Mohla som ísť zasa domov, na miesto, ktoré sa kedysi stalo mojim prvým skutočným domovom a ktoré sa spájalo so všetkými šťastnými spomienkami z môjho detstva. A tak som sa rozhodla to miesto prijať a vrátiť sa domov. Na Belfirin.
Pred prvou hodinou som bola neskutočne nervózna, hoci som sa na ňu pripravovala celé dni. Látku som vedela aj odzadu, no i tak som sa neustále bála, že niečo poviem zle, alebo na dačo dôležité zabudnem. Pozrela som na hodinky a s hrôzou si uvedomila, že už je čas. Zobrala som knihu a poznámky a náhlivo kráčala po chodbách k mojej učebni. Tam už na mňa čakali moji žiaci. Odomkla som trasúcou sa rukou dvere a zamierila ku katedre. Pozrela som na prázdnu tabulu, posledný krát sa zhlboka nadýchla, otočila sa k študentom medzi ktorými sedela aj moja anjelska sestrička a povedala:
„Dobrý deň vám všetkým prajem. Moje meno je Tarya il Mahtar a som vaša nová učiteľka Egyptológie.“
JEHO VELIČENSTVO DESHIEL DE LESTREL
Darilo sa mi. Bola som doma, na Belfirine, učenie ma bavilo a mala som pri sebe svoju najlepšiu kamarátku Lussiu. Nič nemohlo byť lepšie. Dokonca sa stalo aj pár vecí, ktoré som neočakávala, no napriek tomu pre mňa boli príjemným prekvapením. Stala som sa vedúcou mojej bývalej fakulty Estrellisu a okrem toho som nahradila Shirley na čele anjelov, ako najstaršia z nich. Pribudlo mi oveľa viac zodpovednosti, ale neprekážalo mi to. Cítila som sa oveľa viac súčasťou sveta v ktorom som žila. No jedna vec ma stále trápila. Netušila som nič o svojej rodine, o svojich koreňoch. Veľmi ma potešilo, keď som sa dozvedela o istom historikovi, ktorý sa zameriaval práve na magické rody a mohol mi pomôcť zistiť, či práve medzi nimi nie sú moji predkovia. Jeho meno bolo Deshiel de Lestrel.
Rozhodla som sa mu preto okamžite napísať a dúfala som, že sa čoskoro dočkám odpovede. A skutočne, onedlho mi prišiel list. Bol napísaný na ozdobnom a iste drahom pergamene, jeho písmo bolo zdobené, ladné, vyzeralo ako z ďalekej minulosti. To ma však nezaujalo tak, ako jeho obsah. Písal, že onedlho príde na Belfirin a veľmi rád sa so mnou osobne stretne.
Napokon sme sa dohodli na presnom dátume a čase a ja som v stanovený deň šla k nemu domov. Jeho dom, ktorý si vo Wichwoode zadovážil stál takmer na kraji dediny. Bola som poriadne nervózna, keď som klopala na vchodové dvere, ktoré mi vzápätí otvoril domáci škriatok a zaviedol ma do zadnej časti domu. Vstúpila som do miestnosti, kde horelo len zopár sviečok, ktoré však neboli schopné osvetliť miestnosť. Všade vládlo pološero, no napriek tomu, že som veľa nevidela, cítila som prítomnosť inej bytosti. Až po chvíľke, keď si moje oči začali zvykať na prítmie, rozoznala som siluetu niekoho sediaceho za stolom.
„Dobrý večer, moje meno je Deshiel Marius de Lestrel, som rád, že vás tu môžem privítať, slečna...?“ ozval sa z toho priestoru hlboký zamatový hlas. Prebehli mnou zimomriavky, ten hlas bol bezpochyby veľmi zvodný .
„ Il Mahtar. Moje meno je Tarya il Mahtar.“ Odvetila som roztraseným hlasom po chvíľke na jeho otázku, stále sa snažiac rozoznať aspoň nejaké jeho črty v tej tme.
„Prosím, sadnite si slečna il Mahtar.“ Ponúkol mi, ale ja som sa ani nepohla. Keby som si mala sadnúť, musela by som v tej tme najskôr niekde nájsť kreslo či stoličku a potom sa pokúsiť usadiť sa tak, aby som nič nerozbila, nezhodila, alebo aby som sama nespadla.
„Och, veľmi sa ospravedlňujem, neuvedomil som si, že je pre vás tma nepohodlná. To viete, upírom nerobí problémy.“ Povedal po chvíľke a v jeho hlase bolo cítiť predstieranú ľútosť. Odrazu sa v miestnosti rozžiarili všetky sviečky a mňa na sekundu svetlo oslepilo, no netrvalo dlho kým som si zvykla, keďže svetlo bolo vlastne mojou podstatou. Úľava, ktorá prišla spolu so svetlom však okamžite pominula len čo som ho zbadala.
Stál tam, vysoký, mlado vyzerajúci muž. Jeho tvár bola bledá, lemovaná tmavými vlasmi a tiež mimoriadne príťažlivá. Bol celý oblečený v čiernom a aj cez to oblečenie vynikala jeho pekná postava. No najviac ma upútali jeho oči. Tmavé, skoro až čierne, zvláštneho tvaru a s pohľadom lovca sledujúceho korisť. Keby som si nebola sadla, podlomili by sa mi kolená. Ten jeho pohľad na mňa pôsobil neskutočným spôsobom. Akoby sa mi díval až do duše, akoby som pod jeho pohľadom bola nahá a neschopná čokoľvek ukryť.
Toto prvé stretnutie sa vôbec nevyvinulo dobre. Ani pre mňa a ani pre neho. Prestala som sa ovládať a ako úplný začiatočník som nechala vymknúť sa môj živel ohňa spod kontroly, čo musel zachraňovať pomocou svojej hydrokinézy. No napokon som predsa len neodchádzala ako porazená. Ukázala som mu, že nie je až taký dokonalý, za akého sa považoval a trochu som mu pošramotila jeho ego.
Myslela a vlastne dúfala som, že to bolo naše posledné stretnutie, no nebolo to tak...
RODINA
Už to vyzeralo, že pána de Lestrel viac neuvidím, čomu som sa úprimne tešila, keď ma celkom nečakane sám vyhľadal v škole. Vraj niečo zistil a ak by som mala záujem, tak mi to na ďalšom stretnutí povie. Aj keď ma neuveriteľne vytáčalo jeho arogantné správanie, nedalo sa nesúhlasiť s jeho návrhom. Až priveľmi som bola zvedavá.
Chvíľku som so stretnutím otáľala, ale napokon som sa mu predsa len ozvala. Stretli sme s a v pube a bolo to skutočne zvláštne stretnutie. Musela som uznať, že ten muž má niečo so seba. Vyzeral dobre a aj jeho spôsoby boli pri tomto stretnutí celkom iné ako predtým. Doniesol knihu, kde sa písalo o upírskom rode, ktorý niesol rovnaké priezvisko ako ja. Nebolo toho veľa, ale stačilo to, aby vzbudil moju zvedavosť a ja som mu poskytla prístup k informáciám a dokumentom, ktoré si vyžiadal.
Po tomto stretnutí sa veľmi dlho nič nedialo. Myslela som, že to vzdal a začala som strácať nádej, že sa niekedy dozviem o svojej rodine. No potom sa mi znova ozval so žiadosťou o stretnutie. Šla som teda znova k nemu domov, tento raz doobeda. Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď mi otvoril očividne zmätený, rozospatý a oblečený len v starých teplákoch. Na chvíľku ma ten pohľad celkom vyviedol z miery, no myslím, že on zažil väčší šok. Chcela som odísť, ale on ma len požiadal o chvíľku strpenia, zabuchol mi dvere pred nosom a o pár minút sa vrátil, teraz už v príhodnejšom oblečení. No aj tak jeho výzor a správanie neboli vonkoncom také, na aké som bola zvyknutá. Príjemná zmena. V ten deň som sa toho dozvedela skutočne veľa. Už nebolo pochýb, že môj otec bol upír a zistila som aj, kto bola moja mama. Irilla Aranel Tári al Mírë, anjel, ktorej rod pochádzal z jedného z prvých šiestich anjelov, ktorých okolo seba zhromaždila Saulé, prvý anjel. Otcovo meno bolo Roquen Callo il Mahtar a vzal si mamu za manželku aj napriek tomu, že ich rodiny s tým vonkoncom nesúhlasili. A potom obaja zmizli. Jediný živý príbuzný bola moja stará mama, otcova matka. Z týchto zistení som bola celkom vo vytržení. Až taká šťastná, že som sa Deshielovi bez premýšľania hodila okolo krku. Hlúpe, no prekvapivo príjemné. Cítila som sa hlúpo, že som tak nad sebou stratila kontrolu a tak som sa čo najrýchlejšie pobrala preč. Ale mala som rodinu. Bola som vďačná a hlavne šťastná...
SILAS
Už dlho sa nič prevratné nedialo. Všetko bolo tak ako má byť. Pokojné, stále, harmonické. Ale nemalo to tak ostať dlho a všetko to mal narušiť jeden jediný človek. Teda skôr anjel.
Bolo to večer, keď som spoznala Silasa. S Lussiou sme sa po dlhej dobe stretli v pube, chceli sme sa porozprávať o novinkách, keď som zacítila celkom jasne prítomnosť iného anjela. Vedela som aj určiť smer, z ktorého ten pocit prichádzal a presne tam, pri bare sedel muž. Bledá pokožka kontrastovala s jeho o dosť tmavšími vlasmi, ale bola som si istá, že je to anjel. Tak ako som ja vedela o ňom, on vedel o nás. Dokonca prišiel a prekazil nám večerné plány, čomu sme sa vôbec netešili, ale nedalo sa s tým nič robiť. V ten večer som ho videla prvý raz a jeho chovanie, najmä sebavedomie a arogancia ma privádzali k šialenstvu. Dúfala som, že to bolo aj posledné stretnutie, ale splnenie týchto nádejí mi nebolo súdené.
Počas jedného z prvých slnečných a trošku teplejších dní v roku som sa len tak vybrala na nádvorie, vychutnať si lúče ešte zubatého slnka, keď som ho stretla druhý raz. Nemohol ma pekne ignorovať, nie, on sa pri mne musel pristaviť a dokonca mi chcel robiť spoločnosť. Neodmietla som, aj keď som mala sto chutí. Bol anjel, ja vedúca anjelov, bolo nám súdené sa stretávať pokým bol na Belfirine. Mala som dobrú náladu. To spôsobovalo slnko a tak som si ho trochu doberala, na čo on reagoval tak, ako som nečakala. Vôbec mu to neprekážalo. Naopak, očividne sa bavil a celkom nehanebne mi lichotil. Na podiv, ani ja som sa už v jeho prítomnosti necítila tak zle. Skôr naopak. Dokonca som aj súhlasila, keď navrhol, aby sme sa z nádvoria hradu presunuli do pubu, keďže vonku skutočne ešte nebolo teplo. Keď pozývajú a platia, tak treba ísť. Káve aj tak nikdy neodolám, moje chyba, moje prekliatie. Hlúpe latte. Celkom vážne sme sa bavili, keď mi odrazu povedal, že mám na ústach mliečnu penu a ja som mala toľko šťastia, že som si ju nebola schopná sama zotrieť a tak som sa len hlúpo červenala, zatiaľ čo on sa kráľovsky bavil. Toľko k mojej dôstojnosti. A potom sa ku mne odrazu nahol a zotrel mi penu ľahkým dotykom palca. Flirtoval so mnou. Ten pocit bol čudný. Príjemný. Ako milióny iskričiek, ktoré si prepaľujú cestu mojim telom. Asi vtedy som si prvý raz uvedomila, že na ňom niečo je. Akási magická príťažlivosť, ktorá mi už nedovolila držať sa od neho ďalej. Pristúpila som na jeho hru.
Bavila som sa rovnako ako on až do večera, kedy sme sa obaja poriadne opili a ja som skončila v jeho posteli. Vďaka bohu sa nič nestalo, ale to som sa dozvedela až neskôr. Odvtedy som sa držala od neho ďalej. Teda, aspoň som sa o to snažila. Čím viac som s ním absolvovala stretnutí, tým ťažšie to pre mňa bolo. Ako keby tá magnetická sila, čo ma k nemu ťahala rástla priamo úmerne s každým okamihom stráveným v jeho blízkosti. Deshiel medzitým odišiel a rozlúčka s ním, pri ktorej nás Silas stretol tiež dosť prispela k ďalšiemu smerovaniu udalostí.
Nevydržala som. Nedokázala som si držať odstup a tak jeden večer u mňa doma som sa rozhodla, že tomuto vzťahu predsa len dám šancu napriek strachu a obavám. Nemohla som inak, priveľmi som ho chcela pri sebe, možno som ho začínala milovať. Silas Nyaro sa stal neoddeliteľnou súčasťou môjho života.
NESSIE A SHEN
Môj život bol v poslednom období samá zmena. Vlastne všetok ten chaos začal, keď sa v mojom živote objavil Silas. Náš vzťah zo začiatku vyzeral všelijako, no napokon sa všetko skončilo presne tam, kde to smerovalo už od začiatku. Stal sa z nás pár. No tým sa turbulencie rozhodne neskončili. Práve naopak. Akoby mi nebolo súdené mať pokoj, ktorý som tak milovala. Najskôr prišla škaredá hádka s Lussiou, ktorá ma dosť vzala, ale to sa napokon urovnalo. Prišli však aj iné neočakávané udalosti a zmeny.
Jeden večer som si vyšla do miestneho pubu a tam som sa stretla s Nessie. Teda presnejšie so slečnou Lochnesse Ardelys Thoresen. Dali sme sa do reči, slovo dalo slovo a z nej napokon vypadlo, že ešte ako študentka ma chcela požiadať, aby som jej bola krstnou mamou. A tak sa jej toto želanie uskutočnilo, hoci dodatočne. Prišla som celkom nečakane ku krstňaťu. Démonke. So mnou dosť nezvyčajná kombinácia, ale vonkoncom mi to nevadilo.
Okrem minulosti sme mali s Nessie spoločnú ešte jednu vec. Teda skôr osobu. Shenae Spleen Assixe. Shen bola malé milé dievča, študentka mojej fakulty a krstná dcéra Nessie. Raz som ju našla uplakanú na nádvorí a vtedy mi vyrozprávala svoj príbeh. Nebolo to nič veselé, prežila si toho veľa. Viac než ja i keď mi pripomínala moju minulosť a začiatky na Belfirine. Napriek nepekným zážitkom to bolo veľmi milé dievča. Veselé, pojašené a plné nápadov a optimizmu. Veľmi mi pripomínala Luss, keď bola malá. Začali sme sa občas stretávať. Najskôr len náhodne, neskôr už sme sa zvykli dohodnúť. Veľmi som si ju obľúbila. Až natoľko, že som sa rozhodla adoptovať si ju. Bála som sa, ako bude reagovať (najmä po skúsenostiach Luss s Blanketom) a preto som sa jej rozhodla opýtať sa na jej nároz prv, ako čokoľvek podniknem. Bola som prekvapená, ako nadšene súhlasila. Bola takmer vo vytržení. A tak som sa pustila do vybavovania. Všetko prebehlo oveľa jednoduchšie a rýchlejšie, ako som predpokladala a tak som si Shen čoskoro zavolala k sebe domov, aby som jej oznámila tú radostnú novinu, že sme už rodina. A k tomu som pridala ešte jednu. Bolo jej predurčené stať sa anjelom. Ten ďen bol jednoducho šťastný. Pre nás obe. Mali sme jedna druhú a to bolo hlavné. Tak som získala svojho anjelika, ktorý mi odvtedy neustále rozjasňuje život.
LÁSKA NEBESKÁ?
Silas sa od toho rána po hádke s Luss neukázal a ani neozval. Nečudovala som sa mu, nie po tom, ako som sa k nemu správala. Rozhodla som sa, že mu to nejako vynahradím, no vtedy som absolútne netušila, že to vynahrádzanie dopadne tak ako napokon dopadlo...
Poslala som mu stručný list („Príď zajtra o ôsmej večer ku mne. Tarya.“ ) a dúfala, že príde. Všetko som nachystala tak ako som plánovala. Večer malo byť krásne, teplo a jasno (som dokonalá pri predpovedi počasia jasnovidectvom), tak by bola škoda ostávať vo vnútri. Vynahrádzanie sa malo odohrávať na záhrade. Deka, vankúše pre viac pohodlia a dobré víno k tomu... Aj ja som bola pripravená. Účes, jemný mejkap, ľahké saténové šaty zafírovej farby... Už chýbal len on.
Prišiel. Vedela som to, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Ani nestihol nič povedať, hneď som sa mu hodila okolo krku a dala mu bozk na privítanie. Vyzeral chvíľku prekvapene, možno na základe môjho minulého správania nečakal niečo také. Bod pre mňa. Ale prekvapenie ho po chvíľke prešlo a očividne sa zmenilo na dobrú náladu. Až keď bol so mnou, uvedomila som si, ako mi chýbal.
Mnou pripravené posedenie sa mu pozdávalo a aj keď tvrdil, že nie je vôbec gýčové, neverila som mu. Bol to gýč aj podľa mňa, no žiaľ nikdy som v tomto nebola veľmi kreatívna. Sadli sme si na deku, otvorili fľašu a začali tak krásny večer. Takmer som mu spôsobila zadusenie vínom, keď som mu akoby nič povedala, že moja dcéra sa stala anjelom. Aj by som možno ľutovala, že som mu o adopcii Shen nepovedala iným, šetrnejším spôsobom, ale jeho výraz bol na nezaplatenie. Ďalšia vec, ktorú som mu mohla kompenzovať. Bolo to zvláštne. Zasa som pri ňom mala tú bláznivú hravú náladu, tak ako kedysi. Len s tým rozdielom, že teraz už som sa nesnažila krotiť sa tak ako vtedy.
Ten muž mal na mňa už od začiatku vplyv väčší, ako bolo zdravé. Bola som opojená vínom, alebo možno viac jeho prítomnosťou a blízkosťou. Opojená priveľmi na to, aby som dokázala, či chcela meniť smer, akým sa ten večer začal uberať. Nedokázala som sa koncentrovať ani na toľko, aby som ovládala živel, ktorý som mala dokonale skrotený, nedalo sa teda očakávať, že by som bola schopná zmeniť priebeh udalostí. Vlastne, pochybujem, že aj keby som mala jasnú myseľ, bolo by to iné. Lebo keď som sa druhý deň ráno zobudila v spálni v jeho náručí, neľutovala som ani jedinú sekundu tej noci.
Keby som v ten večer bola schopná triezvo uvažovať, pravdepodobne by som si uvedomila, že moje city k nemu sa menia, vyjasňujú. Už to nebolo o tom, čo cítim pri ňom, ale o tom, čo cítim k nemu. Mala som ho viac, než len rada. Začínala som ho naozaj ľúbiť...
MINULOSŤ...
So Silasom bolo všetko také krásne, také dokonalé, až som nechcela veriť, že je to pravda. Pripadala som si ako v nebi, všetko bolo skvelé, úžasné, dokonalé... Ale nič netrvá večne... Ani v mojom prípade nie... Možno anjeli nepatria do neba...
Všetko sa začalo kaziť jedným videním. Videla som toho muža, čo zničil mojej Shenae život. Toho ktorý zabil jej rodičov a uniesol ju u nás vo Wichwoode. Mal sem prísť a ja som netušila prečo. Možno náhodou, možno ju hľadať, ale to bolo jedno. Od toho dňa sme žili v strachu. Ja som sa neskutočne bála o svoje dievčatko a bola som ochotná brániť ju vlastným životom. No ona to nechcela. Nechcela aby som ju bránila, lebo sa bála, že ma stratí. Neuvedomovala si, že ona bola tá dôležitejšia. Tá najdôležitejšia. Ale ja som bola rozhodnutá brániť ju a nič mi v tom nemohlo zabrániť.
No to nebolo všetko, čo sa pokazilo. Dohnala ma moja minulosť. Vrátil sa Adam. Jednoducho som ho jedného dňa uvidela stáť pri mojom dome len tak, ako keby cestu k nemu poznal už veky. Bol to môj Adam. Moja prvá láska. A predsa som ho nespoznávala. Môj Adam bol ten najmilší, najláskavejší a najlepší človek na svete, ale tento muž bol jeho pravý opak. Môj Adam bol mukel. Nemal v sebe ani štipku mágie, no tento musel byť čarodejník. Musel, lebo inak by Wichwood nikdy nenašiel, cítila som z neho mágiu a ešte niečo viac. Nevedela som však prísť na to čo. Tento muž bol chladný, zatrpknutý a plný nenávisti. Voči svetu, voči mne. Nevedela som, čo od neho čakať a vnieslo mi to do života chaos.
A potom som sa dozvedela niečo, čo mi prevrátilo celý môj vesmír, všetko čomu som verila, že bola pravda sa zmenilo. Verila som, že rozchod s Adamom bola tá najlepšia vec, to správne rozhodnutie, no jediným činom to zmenil. Dal mi prsteň. Snubný prsteň. Chcel ma požiadať o ruku v ten deň, kedy by sme dorazili do Londýna. Plánoval to. Už v ten večer, keď som mu o sebe povedala pravdu to mal v pláne. Začala som pochybovať a viniť sa. Bola to moja chyba, že som zničila čo medzi nami bolo. Moja chyba, že bol teraz taký aký bol...Mala som mu dať vtedy šancu. Mala som mu dať čas vyrovnať sa s tým kto som a možno by bolo všetko inak...
ZMENY
Pomaly ale isto som prijala minulosť, ktorá ma dobehla a naučila som sa s ňou žiť. Možno to bola len skúška, prekážka na ceste za šťastím, aby niekto tam hore zistil, či som zaň ochotná bojovať. A ja som bola. I keď ani zďaleka nebolo všetko ideálne a vyskytlo sa niekoľko situácií v ktorých som boha preklínala za jeho zvrátený zmysel pre humor, bola som šťastná. Tento pocit dominoval v mojom živote a dával mu zmysel aj popri katastrofách, ktoré ma občas postihli.
Milujúca a milovaná. Možno táto istota mi dávala silu a chuť napredovať spolu s vedomím, že moja dcéra, hoci nie z mojej krvi no nemenej milovaná ma potrebuje, ma poháňali dopredu. Silasa som milovala tak veľmi, že som už nechcela byť bez neho. Nestačili mi jeho občasné návštevy, ktoré boli vďaka jeho pracovnej zaneprázdnenosti oveľa menej časté ako by som si bola želala.
V ten večer, keď sme oslavovali jeho tridsiate narodeniny som ho požiadala, nech sa ku mne nasťahuje. Nedokážem ani opísať, aká šťastná som bola, keď súhlasil. Nedokázala som udržať svoje bozky, lebo tie jediné dokázali vyjadriť eufóriu, ktorá napĺňala celú moju bytosť. V tú noc, v prvú noc, ktorú sme spolu strávili už v našom spoločnom domove sa však udialo niečo, čo malo môj život zmeniť oveľa viac, než len spoločné bývanie pod jednou strechou. Viac, než jeho príchod do môjho života. Viac, než čokoľvek, čo som dovtedy zažila či spoznala.
To poznanie prišlo až neskôr. O dva mesiace neskôr. Bezradne som sedela v kúpeľni a premýšľala, čo so svojim životom. Bola som tehotná. Čakala som dieťa, ktoré som neplánovala. Bola to moja Shen, ktorá sa to dozvedela prvá. Nie Silas, ale moja staršia dcéra. Tešila sa a ja som odrazu začala nadobúdať pocit, že to tak má byť, že je to správne. Môj zmätok a strach začali miznúť a ostala len radosť a túžba vidieť to dieťatko, ktoré vo mne rástlo. Vidieť ho vyrastať, starať sa oň a ľúbiť ho. V ten deň som zvolila. V ten deň som získala ďalší poklad, ďalší zmysel života. Alloru.
BUDEM MAMA
Ostávalo len povedať tú novinku Silasovi. Toho som sa obávala. Netušila som, ako bude reagovať. Vedela som, že vie byť veľmi prudký, že sa vie nahnevať i keď to sa stávalo málokedy. Nevedela som sa odhodlať k tomu, konečne mu povedať pravdu. Povedať mu tú novinku z ktorej ja som sa tešila a o ktorej som nevedela, ako ju prijme on.
Ležala som sama v posteli a nevedela zaspať. Už bolo veľmi neskoro. Len som pozerala do stropu a premýšľala nad našou budúcnosťou. Vtedy som počula v stíchnutom dome akýsi hluk. Šla som sa pozrieť, či je to Shen, alebo sa Silas konečne vrátil domov.
Bol to on. Sedel v temnej obývačke keď som za ním prišla. Teraz, alebo nikdy. Žalúdok sa mi skrútil od nervozity. Musela som mu to povedať, musela som vedieť na čom som. Bola som pripravená na čokoľvek. Otázky, hnev, obvinenia, odmietnutie. Bola som za svoju nenarodenú dcérku pripravená bojovať. Nemienila som sa jej vzdať. Najskôr to vyzeralo, že to nebude jednoduché ani pokojné, no potom povedal tie slová: „No... tak v tom prípade... sa stanem otcom skôr ako som predpokladal...“ a moje šťastie sa nedokázalo opísať. Padol zo mňa obrovský kameň, ťažoba. Strach a napätie vystriedala úľava, šťastie a obrovská únava, výsledok niekoľkých predchádzajúcich prebdených nocí. Zaspala som mu v náručí ako najšťastnejšia žena na svete.
Maličká vo mne rástla a časom sa to prejavilo aj na mojom vzhľade. Bruško sa zväčšovalo a po čase už každý mohol vidieť, že sa čoskoro stanem dvojnásobnou mamou. Tešila som sa. Neskutočne som sa tešila. A keď som prvý krát zacítila ako sa vo mne maličká pohla, bolo to len potvrdenie toho, že moje rozhodnutie bolo správne. Nevedela som sa dočkať dňa, kedy príde na svet, hoci som vedela, že to môj život dokonale obráti hore nohami.
ZBOHOM SILAS...
Keď moja malá Allora prišla na svet, myslela som si, že moje šťastie je dokonalé a potrvá večne. Netrvalo. Zistila som niečo, čo môj život znova rozbilo na kúsky. Hlúpe videnia. Keby ich nebolo, asi by som nikdy nezistila, že Silas ma len využíval a manipuloval mnou od prvého momentu. A čo bolo horšie, zistila som, že je vrah. Nemohla som s ním ďalej byť, nech som ho milovala akokoľvek. Nedokázala by som žiť pri ňom s vedomím, že som pre neho bola len hračkou a že muž, ktorý je po mojom boku a vychováva moju dcéru je vrah. Vychodila som ho. Povedala som mu čo som sa o ňom dozvedela. Všetko okrem poznania, že zabíjal. Nemohla som riskovať, že by som sa pre neho aj ja stala nepohodlnou. Musela som tu byť pre svoju dcéru. Nikomu som to nepovedala. Nikto sa odo mňa nikdy nedozvie, že som bola nechceným svedkom jeho zločinu, hoci viem, že by za to mal byť potrestaný.
Rozhodla som sa, že je pre mňa a moju rodinu mŕtvy. Že Lora nikdy nespozná pravdu o svojom otcovi, nikdy jej nepoviem, kto ním bol a že stále žije. A tak som ju vychovávala sama. Bez muža v rodine. Silas sa o ňu nikdy nezaujímal a mne to tak vyhovovalo. Pomáhala mi len Shen, ktorá bola zamilovaná do svojho Tobiasa a Neytiri, krstná mama mojej maličkej. Občas som smútila za starými časmi, za láskou, ktorú som považovala za lásku svojho života a snažila sa z mojej Lory vychovať dobrú bytosť. Dobrého anjela vody.
ŽIVOT PO...
Život bez Silasa bol pre mňa z počiatku ťažký. Každé miesto v dome mi ho pripomínalo a ja som na neho nedokázala prestať myslieť, aj keď som z domu odstránila z domu všetky veci s ním spojené, svoje spomienky som tak jednoducho odstrániť nemohla. Občas som sa uprostred noci zobudila, lebo miesto vedľa mňa bolo prázdne a ja som ho podvedome hľadala. Keď som robila kávu, niekedy sa mi stalo, že som akosi automaticky miesto jednej šálky prichystala dve...No najviac zo všetkého mi ho pripomínala naša dcéra...A práve kvôli nej som sa snažila fungovať celkom normálne. Sama som bola prekvapená, ako dobre sa mi darilo chovať sa navonok ako keby sa nič nedialo i keď vo vnútri som sa často necítila práve najlepšie. Vďaka bohu, Shen a Ney mi boli veľkou oporou a ja som im za to bola veľmi vďačná.
NEYTIRI
Ešte v období, kedy som netušila pravdu o Silasovi a spokojne žila aj s Lorou po jeho boku, rozhodla som sa ísť za Adamom. Bol to pre mňa šok, keď som sa dozvedela, že je to práve on, kto chodí s mojou Neytiri a jej výber som rozhodne neschvaľovala, nezdal sa mi ani trochu šťastný.
Nebola som ani trochu priateľsky naladená, keď som za ním prišla, no on ma prekvapil. Myslela som si, že sa nenávratne zmenil, no odrazu predo mnou znova stál ten muž, ktorého som kedysi dávno milovala. Z tváre mu zmizli zatrpknutosť a hnev, znova z neho vyžarovala akási chlapčenskosť, ako vtedy pred rokmi, keď som ho spoznala. Napokon sa mu podarilo presvedčiť ma, že Neytiri skutočne nevyužíva, ale naozaj ju miluje. Problém bol v tom, že ona stále ani len netušila o Adamovej spoločnej minulosti so mnou. Sľúbil, že jej to povie a ja som to teda nechala na ňom. Mohla som tušiť, že to bude odkladať, no pravda sa navždy zatajiť nedala. Hlúpy Wichwoodsky report. Práve vďaka nemu sa Ney dozvedela pravdu a odsťahovala sa odo mňa. Nemohla som jej zazlievať, že sa na mňa hnevá, mohla som len dúfať, že ju to raz prejde. S Adamom som však v kontakte ostala. Len vďaka nemu som vedela, že sa s Ney udobrili a rozhodli sa odísť z Belfirinu...
STARONOVÁ LÁSKA
Napokon sa však Neytiri s Adamom vrátili na Belfirin a veci sa medzi nami urovnali. Lora rástla ako z vody, Shenae si našla priateľa, nejakého upíra, Tobiasa. Najskôr som nesúhlasila, ale napokon mi neostávalo nič iné, ako sa s jej vzťahom zmieriť. Už bola skoro dospelá, mala svoj vlastný život.
A mne môj život pripravil ďalšie prekvapenie. Raz, keď mi Lora zaspala v náručí a ja som ju niesla do jej izby do postieľky, niekto zaklopal na dvere môjho domu. Aké obrovské bolo moje prekvapenie, keď som tam uvidela stáť Deshiela. Aj on bol prekvapený, keď uvidel maličkú v mojom náručí. Prišiel za mnou, aby mi povedal, že dokáže zistiť, či sú moji rodičia nažive. Po toľkých rokoch, čo bol preč, čo som sa sama odmlčala a prestala si s ním písať, on stál na mojom prahu a bol stále ochotný mi pomôcť. Bolo to pre mňa neuveriteľné, ale samozrejme som súhlasila so stretnutím. Akosi som neverila sama sebe, že som pri Silasovi bola ochotná vzdať sa pátrania po rodičoch. Znova som bola plná nadšenia a túžby, nájsť mamu a ocka, spoznať ich, prežiť s nimi to, o čo som bola ukrátená. Najskôr som k nemu bola chladná, priveľmi vystrašená, že keď si dakoho ďalšieho pustím k telu, sklame ma. No nemohla som si pri ňom pomôcť. Keď som znova po rokoch videla jeho bledú tvár, lemovanú dlhými tmavými vlasmi, keď som znova počúvala jeho mäkký, zamatový hlas a zahľadela sa do tých prekvapivo tmavých očí, ľady vo mne sa akoby pohli a začali sa topiť. Moje odhodlanie nezblížiť sa s ním sa zrútilo ako domček z karát. Nedokázala a po čase som ani nechcela, aby z môjho života odišiel, mala som ho rada. Viac než rada. Bol dlhé roky mojim priateľom, ktorý na mňa nezabudol napriek tomu, že ja som s ním prerušila bez vysvetlenia kontakt. Bol chápavý a trpezlivý, dávajúc mi priestor, aby som sa spamätala z predchádzajúceho vzťahu a mohla zbúrať tú hradbu, ktorú som si okolo seba postavala a ktorá ma mala chrániť pred ďalším sklamaním. Dával mi toľko lásky a podpory, koľko som pri Silasovi nikdy nezažila a ja som vedela, že s Deshielom cítim oveľa viac, ako by som pri Silasovi kedy bola schopná. Milovala som ho a bola som si istá, že on miluje mňa. No ako to býva, skúška nášho vzťahu ešte len mala prísť a to v podobe, ktorú by som nečakala. V podobe Silasa.
LALAITH A AMAVII
Všetko v živote sa mení...Nič neostáva stále ani napriek tomu, že by sme si to niekedy želali...A ani ja, hoci ubiehajúci čas na mne nevidno, som nikdy nebola výnimka... Vraví sa, že to, koľko rokov ušlo je najlepšie vidieť na našich deťoch...Je to svätá pravda. Shenae vyrástla v mladú ženu prv, než som sa stihla spamätať...Bola so svojim Tobiasom šťastná, dokonca sa presťahovala do vlastného domu, kde žila spolu s ním, stala sa profesorkou...Bola som hrdá mama. Veď ktorá matka by nebola hrdá na svoje dieťa? A potom prišiel šok...Shen, moja dcérka, ktorá bola čerstvá absolventka školy a celú budúcnosť mala pred sebou ostala v druhom stave...Nebola práve šťastná, no ja som z vlastnej skúsenosti vedela, že dieťatko, nech už je, či nie je plánované prináša do života požehnanie a tak krásny, neopísateľný pocit, že sa mu nič iné nevyrovná...Povedala som jej, že jej pomôžem, že budem pri nej a to som aj splnila...O deväť mesiacov na to porodila Shen dve krásne dievčatká, malých anjelikov...Dala im mená Lalaith a Amavii a napriek tomu, že to boli dvojčatá, každá z nich bola iná...Ale nedalo sa nemilovať ich...
Žiaľ, ani Shen nebolo súdené viesť pokojný život...Tobias šiel vyriešiť problémy so svojim otcom a už sa nevrátil. A potom moju dcéru, anjela, pohrýzol vlkolak a ona sa stala novou bytosťou...Vyrovnávala sa s tým ťažko, napriek tomu, že som sa jej snažila všemožne pomáhať. A napokon sa rozhodla vyhľadať Tobiasa. Našla ho...Jeho otec zariadil, že sa nemohol vrátiť a nebyť Shen, možno by ostal v moci toho psychopata navždy...No moje dievčatko sa rozhodlo odísť a žiť mimo Belfirinu, kde sa jej anjelsky život skončil. A tak sa odsťahovala za svojim Tobiasom, aby sa pokúsili byť znova spolu, hoci ona už nebola anjel, ale vlkolak
MOJE DRUHÉ JA
S Deshielom bolo všetko dokonalé aj keď moja mladšia a ani staršia dcéra neboli týmto vzťahom nadšené. Verila som, že sa to po čase zmení a tešila sa, že aspoň moja milovaná krstná dcéra Neytiri mi praje. Naplno som si užívala toto novoobjavené šťastie a s Deshielom trávila veľa času, no nezanedbávala som ani Loru. Bála sa, že by som sa kvôli nemu na ňu vykašlala a ja som jej chcela dokázať opak, lebo nikto, ani Deshiel nebol pre mňa v mojom živote dôležitejší.
V jeden deň, prišla som do svojej učebne, aby som si vzala nejaké veci. Odomkla som zásuvku stola a na moje nesmierne prekvapenie tam ležala ozdobná škatuľka. Pomaly som ju vybrala a opatrne otvorila. Dych sa mi takmer zastavil keď som vo vnútri našla úžasne krásny náramok. Bola tam aj obálka a v nej kartička. Stálo tam: „Tej najúžasnejšej žene na svete.“ Na tvári sa mi objavil úsmev, nepochybovala som, že je od Deshiela. Hneď som ho vybrala a dala si ho na ruku, zabezpečiac uzáver kúzlom, aby sa len tak sám od seba neotvoril a ja som ho nestratila. Keby som mohla vidieť, čo sa vtedy so mnou udialo, keby som videla ten čudný záblesk v očiach, ktorý sa objavil, keď som si ten náramok nasadila, možno by som dačo urobila...A možno nie. Neviem. No vtedy sa začalo všetko kaziť. Až neskôr som zistila, že ten náramok nebol od Deshiela, ale od Silasa, ktorý ma predtým vyhľadal a ktorého som poslala do horúcich pekiel. Mala som to vedieť, mala som si dávať pozor. Neurobila som to a takmer mi to zničilo život. Začala som sa meniť, hoci som si to neuvedomovala. Všetky moje dobré vlastnosti sa dakam vytrácali, jednoducho mizli. Prestala som sa zaujímať, prestala som brať ohľady, prestala som ľúbiť. Jediné čo ma zaujímalo som bola ja, moje želania, moje pôžitky a spokojnosť. A dokonale som si užívala, keď ma nič neobmedzovalo. Podviedla som Deshiela, muža, ktorého som predtým tak milovala. So Silasom. A vôbec ma to netrápilo. Práve naopak. Bolo mi celkom jedno, keď sa to dozvedel. Zvádzala som Adama, Neytiri som povedala hrozné veci len aby som jej ublížila, vykašľala som sa na Alloru. Bola som stredobodom svojho osobného vesmíru a robila som si čo som chcela. Keď som mala chuť a že to bolo často, užívala som si so Silasom. Keď chuť nebola, čo bolo zriedka, jednoducho som si otvorila víno, sadla ku krbu a nerobila vonkoncom nič...
Myslela som si a Silas nepochybne tiež, že som odohnala všetkých, na ktorých mi kedysi záležalo. Keby to bola pravda, netuším, ako by som skončila. Možno by Silas skôr, či neskôr, keby som ho prestala baviť uskutočnil svoj plán, zbavil ma náramku a nechal by ma samotnú a zlomenú. No bytosti, ktoré som milovala ma neopustili i keď som si to myslela. Rozhodli sa mi pomôcť i keď som im všetkým veľmi ublížila. No kým sa veci vrátili do starých koľají, kým som sa znova stala sama sebou, ešte prešlo veľa času...
PRECITNUTIE
Ani neviem presne ako, Deshiel a Neytiri zistili, čo sa so mnou deje. Iste im v tom pomohla aj Deshielova legilimencia, ktorú na mňa raz použil. Vtedy som mu láskyplne povedala, že ak sa ku mne ešte raz priblíži, veľmi dôverne ho zoznámim so svojim živlom. Napriek tomu prišiel.
Vtrhol mi do domu, mieriac na mňa prútikom. Myslela som, že sa zbláznil. Chcel aby som si dala dole ten náramok, ja som nechápala o čo mu do pekla ide. Keď ma však zdrapil za ruku, začala som sa ozaj báť... Použila som na neho svoj živel, no on sa napriek tomu nepúšťal. Naopak, náramok chytil oboma rukami a strhol mi ho zo zápästia. V úľave som cúvla k stene, oslobodená od zovretia jeho rúk a náramku, ktorý sa mi už začínal bolestivo zarývať do zápästia, ďakovala som nebesiam, že ma ten šialenec pustil. No potom sa ako blesk z jasného neba začali vracať všetky dávno zabudnuté a stratené pocity. Prišli s takou intenzitou a naliehavosťou, akoby mi chceli vynahradiť, to, že istú dobu chýbali. A v ich svetle nadobudli spomienky za posledné obdobie celkom iný význam. Ochromená zahanbením, ľútosťou a bolesťou, zviezla som sa pomaly popri stene k zemi.
„Nie, to nemôže byť pravda...Nemohla som...“ zhrozene som šepkala, krútiac celkom mimovoľne hlavou. Slzy mi stekali po tvári, no ani som sa nenamáhala ich osušiť...Bola som zavalená tu strašnou vinou, ktorú som cítila. On ku mne pomaly podišiel, kľakol si a niekoľkými bozkami ma zbavil sĺz. Zovrel ma v náručí, upokojujúco hladil po vlasoch... „To si nebola ty...“ šepkal mi znova napriek mojim námietkam a počiatočnej snahe odtiahnuť sa od neho. Nevedela som pochopiť ako ma môže stále chcieť, ako mi dokáže odpustiť čo všetko som mu urobila, akú bolesť spôsobila... Povedal mi, že Lora je s Ney, v bezpečí, že sa na mňa nikto nehnevá, že to mám hodiť za hlavu. Vyliečila som mu rany, ktoré mal vďaka môjmu svetlu a aj keď som sa stále dookola ospravedlňovala, necítila som sa oveľa lepšie. No on bol pri mne. Schúlila som sa v jeho náručí, objala ho, vychutnávala si ten pocit, že je pri mne a plakala. Plakala som, až kým som zo seba nevyplakala väčšinu z toho čo som práve cítila a nebola schopná ísť si po svoju dcéru k Ney. Ospravedlniť sa všetkým, ktorým som ublížila, postarať sa, aby boli v bezpečí...
ZNOVA SAMA
Čas ubiehal pomaly, no predsa plynul. Stále som sa cítila vinná, zneužitá... Najviac som sa hrozila toho, že maličkej časti môjho ja sa to všetko páčilo. A tá časť mi to dávala dosť jasne najavo v snoch a videniach, ktoré sa nedali zniesť. Nenávidela som seba, nenávidela som každý Deshielov dotyk, pretože mi pripomínal, ako veľmi sa mi páčilo, keď sa ma rovnako dotýkal Silas, nenávidela som Silasa, lebo to on ma proti mojej vôli donútil, aby som sa tak cítila... No Deshiel bol trpezlivý. Tak trpezlivý, že som si to ani nezaslúžila. Dával mi toľko času, ohľaduplnosti, nehy podpory a lásky, koľko som jej potrebovala a ešte viac... Napokon sme to spolu prekonali a konečne som mohla povedať, že Silasovi sa nepodarilo to čo chcel dosiahnuť. Potom šiel Deshiel na pár dní k rodičom a keď sa vrátil, všetko bolo iné. Zrazu mal veľa práce a vídali sme sa čoraz menej. Až prišiel v jeden večer ku mne. A môžem povedať, že to bol jeden z najhorších, ak nie najhorší večer môjho života.
„Odchádzam z Witchwoodu, natrvalo. Asi nie som stavaný na vážny vzťah...“ povedal mi a tie slová mi rezonovali v ušiach stále dookola... Na to som nemala čo povedať. Mohla som ho prehovárať, ale videla som, že to myslí vážne. Otočila som sa mu chrbtom, nemohla som sa na neho dívať... Chvála bohu, zosypala som sa až keď odišiel. Neprežila by som, keby sa mi to stalo pred ním...Bola som na dne a nemala som žiadne rozptýlenie. Prázdny dom bol neskutočne pustý a každá chvíľka mi pripomínala, aká som osamelá, ako neskutočne mi Deshiel chýba a ako ho stále milujem, hoci on tieto city nezdieľal. A potom prišla ďalšia vec, ktorá mi znova prevrátila život naruby... Čakala som dieťa, nebolo pochýb, že otcom bol Deshiel a ja som netušila, ako sa zachovať. Nevedela som, či by to chcel vedieť a či by som ja chcela, aby to vedel. No napokon som sa odhodlala. Napísala som mu list so žiadosťou o stretnutie. A tri hodiny potom, ako som list odoslala, dostala som sovu od jeho matky, ktorá mi vliala do srdca ďalší zmätok, no aj nádej...Nádej, lebo na základe jej slov bolo možné, že jeho slová neboli pravdivé ,že ma stále miluje a keď príde, tak už zostane...
A PREDSA MILOVANÁ...
Prišiel. Prišiel, lebo som ho o to požiadala. Nevedela som, čo robiť, ako sa chovať, keď som ho po takmer pol roku uvidela, no mala som chuť objať ho a už nikdy nepustiť. Bála som sa, že to dieťa nebude chcieť, že znova odíde, no napriek tomu, že na začiatku bolo všetko zmätené a neisté, teraz už viem, že to nemohlo skončiť inak. Nemohol existovať iný koniec než taký, kde sme boli spolu. No vtedy som to nevedela.
„Mal si sa vrátiť. Ak si ešte cítil ku mne to čo predtým, mal si sa vrátiť...“vravela som jemu, no tvár som mala sklonenú k zemi.
„Môžem sa vrátiť teraz?“ opýtal sa a v hlase mu bola cítiť nádej, túžba po kladnej odpovedi. To ma prinútilo vzhliadnuť a v tom momente som sa skoro stratila v jeho blízkosti, ktorú som neočakávala...
Srdce mi vynechalo jeden úder. Chcela som ho objať, stratiť sa v jeho náručí ako kedysi. Byť navždy s ním. Strácala som sa v jeho očiach, bála som sa, že tú lásku, čo v sebe cítim mu nikdy nebudem môcť dať... „Kvôli dieťatku?“ opýtala som sa.
„Nie... Nie hlavne...Kvôli tebe, kvôli nám a aj kvôli tomu maličkému...“ odpovedal mi, opätujúc pohľad a pomaly dvihol ruku k mojej tvári. Spočinula na mojom líci v jemnom dotyku, v ľahkom pohladení, ktoré však pre mňa znamenalo spolu s tými slovami viac ako celý svet. Znamenalo to všetko. Už som nemohla byť od neho oddelená, nezniesla som ani tú najmenšiu vzdialenosť medzi nami. Objala som ho a celkom sa ponorila do toho pocitu, ktorý ma pri jeho dotyku celú prenikol. Do všetkej lásky, ktorú som cítila...
„Milujem ťa. Už nikdy neodídem. Prisahám...“ šepkal, zatiaľ čo ma aj on objímal a vtisol bozk do vlasov.
„Aj ja ťa milujem.“odvetila som mu a po lícach sa mi začali kotúľať slzy. Slzy šťatia a úľavy, že chce ostať.
A aj ostal, ostal pri mne v ten večer. Držal ma celý čas v objatí, hladiac ma po tvári, bozkávajúc ma do vlasov, zatiaľ čo ja som ju jeho dotyky opätovala. Občas sme sa zhovárali, občas len mlčali, vychutnávajúc si vzájomnú blízkosť. Sedeli sme tesne pri sebe na gauči, nohy som mala prehodené cez jeho a hlavu opretú o jeho hruď a ani neviem kedy, zaspala som tak. Zobudila som sa až neskoro ráno, vo svojej posteli. Na vankúši vedľa mňa ležal zapečatený list a červená ruža. Písal, že odišiel, aby zariadil všetko potrebné pre svoj návrat. Písal, že večer bude pri mne a svoj sľub splnil. Odvtedy už bol pri mne každý večer a ja som netúžila po ničom inom, len aby to tak bolo po zvyšok môjho života.
AMELIA
Zažívala som najšťastnejšie obdobie svojho života. Hoci som vyzerala ako veľký sud, Deshiel bol dokonalý. Obskakoval ma, rozmaznával a na jeho tvári som videla ohromnú radosť vždy, keď cítil, ako bábätko koplo alebo keď len tak počúval, ako mu tlčie srdiečko... Až teraz som mohla vnímať, aké to skutočne je, keď sa muž teší, že bude otcom a videla som, že pri Silasovi to tak nebolo, hoci kedysi som to netušila...Bola som na vrchole blaha, keď navrhol, že si zaobstaráme vlastné bývanie. To už do pôrodu ostávalo len pár týždňov. A potom to prišlo. Celkom nečakane a neskutočne rýchlo. Bola som vo svojom kabinete, keď na mňa prišli prvé bolesti. No vďaka bohu tam bola Iris, jedna zo študentiek, tiež anjel a tá mi zavolala pomoc.
Moje slniečko, malá Amelia prišla na svet neuveriteľne rýchlo, no aj tak to bol vyčerpávajúci pôrod. Bola som fascinovaná jej dokonalosťou a tým, že bola celkom iná ako Lora... A Iris bola fascinovaná tiež, hoci vyzerala aj poriadne vyľakaná. No ja som sa nevedela dočkať, kedy príde Deshiel.
Keď vošiel a ja som uvidela jeho tvár, vyzeral naprosto šokovane a očarene. Oči mu žiarili a mne jeho prítomnosť vyčarila úsmev na tvári. Všetko sa stalo jeho prítomnosťou naprosto dokonalé. Videla som v jeho tvári, že si ho naprosto získala, že je ňou dokonale unesený. Aj ja som bola. Úplne unesená. Vyzeral vystrašený, keď som mu povedala, že si ju má vziať k sebe. Bol tak opatrný, až to bolo prehnané, no ten pohľad, na neho, ako drží našu dcéru, ten bol neopísateľne krásny... Vydržala by som sa ne nich dívať hodiny, keby na mňa nedoľahla neprekonateľná únava a ja som pomaly zaspala. Nebránila som sa spánku, vedela som, že na budem mať more času, aby som sa mohla dívať na Deshiela s našou Miou v náručí...
PRSTEŇ
Naše dievčatko rástlo ako z vody a robilo nám kopec radosti. Deshielovo nadšenie nepoľavovalo. Práve naopak, povedala by som, že s každým dňom, ktorý pri nej strávil, si ho Amelia omotávala okolo svojich drobných prštekov viac a viac. Keď bola malá staršia, vymohol si, že to on ju bude každý večer uspávať až sa z toho stal ich spoločný rituál. Ani raz mi nedovolil, aby som ju uspala ja. Jednoducho bol náš život krásny.
V jeden príjemný večer, keď Deshiel znova uspával maličkú a ja som si vyšla do záhrady, nadýchať sa jarného vzduchu. Voňal orgovánom a nocou sa niesol spev slávika, svetlo mesiaca a hviezd dodávali tme zvláštne čaro. Odrazu som na sebe zacítila jeho ruky, ako ku mne zozadu pristúpil a objal ma.
„Už zaspala?“ opýtala som sa ho, oprúc si hlavu o jeho plece.
„Uhm, konečne... Mal som pocit, že to šidlo nezaspí hádam nikdy...“ odvetil a venoval mojim perám niekoľko nežných bozkov.
„Si úžasný...“zašepkala som do nočného ticha. Stále som žasla, aký je skvelý, pozorný a obetavý muž a otec a ešte stále som sa pri ňom cítila ako čerstvo zaľúbená.
„To preto, že ťa milujem...“ usmial sa a znova sa začal venovať mojim perám. „A chcem si ťa vziať...“ dodal pomedzi bozky...
„Aj ja ťa milujem.“ Odvetila som, no po jeho ďalších slovách som ostala ohromená. Srdce mi vynechalo úder a potom sa rozbehlo ako šialené. Musela som vidieť výraz na jeho tvári a tak som sa vymanila z jeho objatia a otočila k nemu. „Deshiel...“chvíľku som sa nezmohla na viac, ako vyslovenie jeho mena. Mala som pocit, že mi zlyhá hlas, no napokon som sa opýtala: „Čože chceš?“ muselo to znieť tak zaskočene, ako som sa práve cítila. Ako Alica v krajine zázrakov.
„Vziať si ťa...“ odvetil a úsmev mu nemizol z pier. Potom si predo mnou kľakol, vytiahnuc odniekiaľ škatuľku a keď ju otvoril, bol tam ten najkrajší prsteň na svete. „Tarya, milujem ťa najviac na svete a dúfam, že mi preukážeš tú ohromnú česť a staneš sa mojou ženou...“ povedal a ja som len s úžasom hľadela striedavo do jeho tváre, striedavo na prsteň, ktorý mi dával.
V momente ako mi položil tú otázku, začala som okamžite prikyvovať s úsmevom, ktorý bol odrazom tej eufórie, ktorá zaplavila celé moje ja. „Áno, tisíckrát áno...“ odvetila som an jeho otázku a nechala si nastoknúť prsteň na prsteníček.
„Len tisíckrát?“ neodpustil si podpichnutie, no ja som dokázala čítať z jeho tváre, že je rovnako šťastný ako ja a ani mi nedal možnosť namietať, že aj nekonečno by bolo málo. Vstal a hneď ma začal bozkávať s nadšením, ktoré dokonalo zodpovedalo môjmu.
Bol to jeden z najšťastnejších dní v mojom živote. Deň, ktorý nemohol byť dokonalejší, deň, od ktorého bol už len krok k tomu, aby som sa vzdala svojho priezviska a zo slečny il Mahtar sa stala šťastnou a hrdou pani de Lestrel.
NATHANIEL
Ako to však býva, nemohla som rátať s dokonale šťastným životom, znepríjemneným len zopár hádkami či drobnými problémami. Nie. Prihnali sa temné mraky a zatienili moju dovtedy jasnú oblohu.
Nathaniel. To meno prinieslo Belfirinským anjelom veľa strachu a bolesti. Démon, Lussiin otec, ktorého jedinou túžbou bolo zbaviť svet našej rasy, zmiesť z tváre aj toho posledného z nás. A začať plánoval so svojou dcérou. Naše životy strpčoval dlho. Až pridlho a to čo vykonal bolo zlé. Poslednou kvapkou, ktorá ma prinútila prestať sa len brániť bola smrť Lussie. Zachránila Nadine, Lucasovu dcéru, ale seba a svojich drahých zachrániť nedokázala. Mala som jej pomôcť. A aj preto som sa rozhodla zakročiť. Nepoznala som jeho zámery, nevedela som, čo chce. Netušila som, aký je silný. Vedela som len, že potrebuje kamene a aj to len vďaka preto, že sa s ním spolčil Silas a ten môj mi zobral. Bola som hlúpa, ale odhodlaná. Stretla som sa s ním. Sama, bez pomoci a skoro ma to stálo život. Mňa a ďalších dvoch anjelov, ktorí sa náhodou priplietli do cesty. Bol prisilný a ja prislabá. Mohlo sa to skončiť zle, mohol nás zabiť a potom aj ostatných, nebyť Shirley. Jednoducho sa tam zjavila a s ňou už sme mali nádej. Viac. Mali sme výhodu, dokázali sme zvíťaziť bez akejkoľvek straty. Vďačila som jej za svoj život. Za to aký som ho mala dovtedy, keďže to ona bola na začiatku môjho anjelstva a aj za to, že sme v našich životoch mohli ja, Iris a Cardial pokračovať ďalej. Nathaniel už nebol. Krv druhej bytosti na mojich rukách a znova bez výčitiek svedomia, ktoré by ma budili zo spánku. Neľutovala som. Chránila som svojich milovaných...
RODINA
Irilla Aranel Tári al Mírë
*Mama, ktorú som nikdy nemohla pobozkať*
Roquen Callo il Mahtar
*Otec, ktorého som nikdy nemohla objať*
Deshiel de Lestrel
*My sweetest downfall.*
Allora Lorien Tári il Mahtar Nyaro
*Najdrahšia dcérka, za ktorú by som dala aj život*
Shenae Assixe il Mahtar
*Adoptívna dcéra, ktorá si vo svojom živote prešla mnohými zmenami*
Amavii a Lalaith il Mahtar
*"vnučky" ktoré nadovšetko ľúbim, hoci nie sú vlastné...*
Lussia Neith Richards
*Sestra vo všetkých ohľadoch, na ktorých záleží*
Neytiri Doodie Everett
*Milovaná krstná dcéra a najlepšia priateľka v jednej osobe*
Lochnesse Ardelys
*Dôkaz, že aj démon a anjel môžu byť rodina*
Blanket Speechless Richards
*Krstný syn, z ktorého vyrástol kus chlapa*
Ocenenia
Inventár
Vstup do školy
Rasové klubovne
Soviareň
Žiadosť o prijatie
Administrácia
Polnočná sieň
Učebne
Knižnica
Nádvorie
Ošetrovňa
Oznamy
Pravidlá
Zoznam
Konferenčná sála
Banka
Radnica
Kancelária Ochrancov
Nákupná štvrť
Obytná štvrť
U šialenej čarodejnice
Kostol
Cintorín
Redakcia
Súťažná sieň
Kancelária ministra
Oddelenie rodinných záležitostí
Čarodejnícke
hry a športy
Sociálne oddelenie
Právne oddelenie
Oddelenie premien a schopností
Oddelenie
RPG záležitostí
Kontakty
Info
Fotky
Ankety
Výpis
Online
História
Kancelária
Vstup do školy
Nick:
Heslo:
Zatvor
