|
Meno: Adam Llyrea Funkcia: RPG postava Fakulta: RPG Rasa: Človek Ročník: 0. Vek: 32 Body: 0 Peniaze: 0 |
 Adam nebol len prvým človekom podľa Biblie, ale aj prvým prírastkom do mladej rodinky Llyreaovcov. Bol utešeným deckom, väčšina dospelých nad jeho kolískou robilo „Áááá“ alebo „Óchhh“. Nie že by mali veľmi na výber, Adamova matka bola známa svojou výbušnou povahou a ani jeho otec sa jej nedokázal postaviť. Dokonca ani v takej maličkosti, akou je presolená polievka, a tak ten zbabelec nemal celé roky na výber iné len jedlo bohaté na sodík. Nuž, aspoň nedostával kŕče do svalov z nedostatku minerálov a bol schopný všelijakých atletických výkonov. Mamička s oteckom sa ani nenazdali a už krátko po ich prvom synovi pribudol druhý. Jaron robil ešte väčší krik ako jeho mladší brat a čoskoro sa to prejavilo na sfarbení pokožky rodičov po očami. Nemali sa však veľmi komu posťažovať, keďže dvojca mala trvalé bydlisko na okraji Londýna, na jednom z predmestí, kde všeobecne čarodejnícka komunita veľmi nepáchla (ak práve neprišla poobdivovať drobcov). Mamina „jemná“ povaha tomu nepridávala. Chlapci si boli teda veľmi blízky ako malí prckovia a počas prvých rokov nemali iných priateľov. A čím sa vlastne rodinka živila? Otec pracoval pre noviny, na distribučnom oddelení. V inom jazyku – kŕmil sovy, ktoré neskôr roznášali hotové výtlačky. Keďže otec mal s chovom obrovské skúsenosti, i doma to trochu vypadalo ako v čisto sovej ZOO. Aj keby chceli poslať vianočný pozdrav každému známemu v krajine, mali by dostatok poslíčkov. Práve prvá roztržka pre chlapcov nastala, keď sa obaja zahľadeli do sovy plamienkovej menom Hoo-Hoo. Chlapci sa o ňu naťahovali niekoľko týždňov. Doslova. Sovička najprv prišla o perie, ktovie, či z toľkých stresov alebo počas vzájomných hádok Jarona a Adama, pri ktorých každý držal jedno krídlo. Či to bolo tak alebo tak, chudiatko Hoo-Hoo to po krátkom čase vzdala a plnou rýchlosťou vpálila do jedného z kuchynských okien. Okrem zničeného handmade vitrážového okna ich mamy bol zničený aj koberec, kde ostali ležať pozostatky úbohého stvorenia. Adam sa však už vtedy prejavil, že si po hlave skákať nenechá, a tak dlho otravoval rodičov, až kým nezaplatili za jej preparáciu, ktorá bola mimochodom veľmi nákladná, keďže sovy so samovražednými sklonmi vedie očividne veľmi dobre, ako previesť deštrukciu svojho tela. Neskôr, keď bola práca hotová, Adam sovu teatrálne prijal od rodičov a celé dni ju nosil po pazuchou aby dokázal svojmu mladšiemu bratovi, kto je tu pán. Veď on je predsa prvorodený, prečo by mal Jaronovi čo i len pierko zanechať? A i keď ho prešiel tento výstrelok, sovy sa rozhodol nikdy nevzdať. Prišiel však čas všeobecného povinného vzdelávania a nejeden čarodejník má vtedy dilemu, čo so svojimi deťmi. Dať ich do normálnej školy pre „nevýnimočných“ sa im práve nepozdávalo, no výučbu doma by zase ani matka ani deti asi psychicky nezvládli. Bol tu istý pokus, no Adam sa radšej rýchlo porúčal ku starým rodičom, ktorí si dopriali na staré kolená odpočinok v o niečo južnejšom Nemecku. Jaron ho nenasledoval a tak mal Adam príležitosť sám objavovať čaro Bavorska. A samozrejme, s HooHoo. Malý rýchlo pochopil, odkiaľ sa jeho mama naučila tak bravúrne využívať chlorid sodný v jedle. Nebolo veľkým prekvapením, keď len pár mesiacov po jeho príchode sa starý otec porúčal na druhý svet. Mladý sa čudoval, že ho tá soľ nedohnala skôr. Babička sa teda stala nie len jeho učiteľkou a vychovávateľkou, ale aj on sa stal jej miláčikom. Samozrejme, veľa študoval, no keďže nemala babi iného blízkeho človeka na okolí, dala by mu všetko na svete. Najmä všetky sladkosti a koláče na svete. Našťastie však boli rovnako prislané ako zvyšok jej jedál a mladému Adamovi sa vyhol problém zvaný detská obezita. Rodičia sa však rozhodli ani to neriskovať s prckom číslo dva a Jaron ho nenasledoval, miesto toho začal študovať na neďalekej nečarodejníckej škole. Nuž, s Adamom si zvykli byť odlúčene a tak ten po tom, čo mu babička dodala všetky vedomosti aké zvládala, nastúpil na Norimbergskú akadémiu pre mladých čarodejníkov, pričom však dochádzal z babkinej chalúpky. Na internát ho to veľmi zo začiatku neťahalo, to snáď až po pár rokoch, keď si uvedomil, že dievčatá sú celkom zaujímavé tvory a vedia aj iné veci ako plakať a skuvíňať, keď ich niekto ťahá za vrkoče. Bližšie poznatky však získal až v nejakých pätnástich. Dovtedy bol celkom poctivý študent, no nie premiant triedy. Predsa len, babkina zhovievavosť mu poskytla dostatočnú voľnosť na flákanie a zanedbávanie povinností. Ešte viacej ho však rozptýlilo, keď sa raz zarozprával so spolužiačkou menom Marieke. Dievča bolo (minimálne na Nemku) krásne – vysoké, s ryšavohnedými vlasmi a modrými očami. Chodili spolu do ročníka síce už nejaký ten rok, no až v jeden deň, keď spolu sedeli pri stole, sa v ňom niečo pohlo. Usmiala sa na neho, takým tým hanblivým úsmevom, naklonila sa tým istým smerom a šepla: „Podal by si mi prosím ťa čučoriedkový džem? Milujem ho.“ Adam na ňu chvíľu nemo hľadel, potom jej ho podal. V hlave mu pritom znelo – aj ja mám rád čučoriedkový džem. Ona musí byť tá pravá! Stačilo jedno chrabré pozvanie na ples a tento sen bol celkom blízko k realizácii. Prvý čučoriedkový bozk a niekoľko spoločných bláznivých zážitkov. No deti sú deti a ako pomaly rástli, Marieke začala byť akási zvláštna. Jedného dňa prišla, že to už takto nejde a mali by to skončiť. V podstate bez vysvetlenia. O týždeň neskôr, keď jej poslal asi päťdesiatšesť zamilovaných listov plných poézie a niekoľkokrát sa k nej doslova doplazil, sa rozhodla, že to celé nebol až taký najlepší nápad. No už o tri mesiace sa celá situácia zopakovala. A potom ešte niekoľkokrát. Adam by bol rád povedal, že to celé ukončil on jedným teatrálnym odmietnutím, no, nuž, neokončil. Po asi roku či ešte o pol roka neskôr jednoducho prestala na jeho zaľúbené verše odpovedať a viac mu šancu nedala. Bol to posledný rok na akadémii a tak po odchode z nej bolo ľahké na dievča zabudnúť. Vedel, že kvílením od smútku a alkoholom to nevyrieši. I keď, pohárik či dva občas pomohli. Keďže nebol práve v nálade predvádzať to najlepšie zo seba na pracovných pohovoroch, skončil na podobnom mieste ako jeho otec, len o krajinu či dve ďalej. Jeho babička však už bola stará a čoskoro sa pobrala za starkým. Nevidel viac dôvod zostávať v cudzej krajine, minimálne nie v Nemecku. Zbalil si svoje, dedičstvo po starej mame popredával a vyrazil na cestu. Zamestnal sa v jednom z tých muklovských sokoliarskych spolkov, ktoré s rôznymi dravcami, i sovami, cestujú po krajine a predvádzajú rôzne kúsky. No zistil, že je to značne nezáživná práca a začal radšej márniť svojimi peniazmi. A skladať modely metiel. Takouto a podobnou činnosťou sa prepracoval ku dvadsiatim sviečkam na torte. Po rokoch sa nakoniec odhodlal vrátiť do rodného Anglicka, ku rodičom. Nič sa nezmenilo. Dom plný sov a strava za moc nestála. Jediným plusom bol ruch veľkomesta, ktorý bol len o nejakú tú zastávku hromadnej dopravy ďalej. Aby sa nenudil, zohnal si dosť flákačskú prácu v obchodíku s modelmi metiel a pokračoval v márnení času. Tam sa zoznámil s Josslyn. Stála so svojím synom v rade na najnovší model Ometla 1500, no ani v najmenšom nebolo na jej postave znať, že by mala dieťa. O niečo staršia, zábavná, rozvedená žena – čarodejnica. Že by to bola nejaká veľká láska, to nie. Len si obaja príjemné skrátili nejaký ten čas. Postupne sa stretávali čoraz častejšie a častejšie, potom čoraz menej a menej a nakoniec si uvedomil, že o nej pol roka nepočul. V najmenšom mu to neprekážalo. Podobnými úletmi strávil i niekoľko nasledujúcich rokov. Sledoval, ako Jordan postupuje po kariérnom rebríčku, odkedy dokončil akýsi Belfirin, no jemu sa i tak viac páčila otcova životná perspektíva. Jediné, v čom sa zdokonaľoval on, bol snáď fakt, že mu stačilo zopár minút či hodín aj na ten najzložitejší lietajúci model športovej metly a všetky typy mal v hlave . Stala sa z neho chodiaca encyklopédia v tejto oblasti. Keďže Jordan sa dávno vysťahoval a ako reportér naháňal bohatých ľudí kvôli jednej fotke či útržku vyjadrenia, rodičia sa zamerali na projekt ADAM. Ako ho vyhnať z domu? Nakoniec im pomohol už spomínaný Jordan. Keď v jeden deň obdivoval lietajúce modely všade po dome, ktoré stvoril jeho brat, len tak medzi rečou prehodil: „Keby si podobné veci predával vo Witchwoode, to by ti bolo hej. Decká z Belfirinu by po tom šaleli.“ A Adam si povedal – prečo nie? Zostali mu nejaké drobné po babke, mal kopu skúseností a voľného času. O nejakom vážnom vzťahu, ktorý by ho držal v Londýne sa skutočne hovoriť nedalo. Netrvalo dlho a skutočne si opäť pobalil všetky svoje veci, rozlúčil sa s rodičmi a vydal sa do nového mestečka, aby si tam založil obchod. Veci šli hladko a i na jeho vlastné prekvapenie, už pár týždňov po príchode hrdo stál pred svojím obchodíkom FUČ!. Po pár týždňoch prišla do FUČ! žena s krásnymi modrými očami. Nepozeral sa na nej len do tých očí, a tak sa rozhodol pozvať ju von. Prvýkrát, druhýkrát... A tak nejako sa z toho vyvinulo niečo podobné vzťahu. Lenže nikdy si vlastne so Sumari neurčili, čo si navzájom sú. |
|
OceneniaInventár |
|
