|
Meno: Elchan Nequiel Funkcia: RPG postava Fakulta: RPG Rasa: Upír Ročník: 0. Vek: 62 Body: 0 Peniaze: 0 |
 V tom čase, keď sa brali moji rodičia, bolo zvykom svadby dohadovať podľa toho, kto dal väčšie veno, no hlavným spúšťačom celej tej maškarády bolo bankové konto a spoločnosť, v akej ste sa pohybovali. Samozrejme, ja som mal smolu, že môj otec vyrastal nie len pod rukou despotického deda, ale sám bol jeho kópiou. Žene, ktorú si vzal, zo závisti začal krátko po svadbe zakazovať kontakt s rodinou, už len z vlastnej sebeckosti, že mu bola sloboda odobraná. Rosallie bola ale tvrdohlavá Britka a i keď pred očami svojho manžela poslúchala, ako spoločnosť kázala, v skutočnosti bola veľmi prešibaná a keď trebalo, aj ľstivá. So svoju rodinou, ktorú milovala nadovšetko, sa aj naďalej stretávala. Otcova výchova bola prísna a môj život bol stereotipný prísny režim. Keď som však nadobudol vek jedenástich rokov, odišiel som študovať na čarodejnícku školu na juh Británie, na Belfirin pri malom britskom mestečku Witchwood. Tu sa ale môj život behom niekoľkých mesiacov skomplikoval. Mojou smolou, údelom života či osudom, bolo patriť zrejme niekam inam. Pred dvanástimi narodeninami som sa stal vlkolakom a žena, ktorá mi zmenila život, si ma neskôr aj adoptovala. Vyrastal som pod vplyvom vlkolačích zákonov a naučil sa žiť vo svorke, odvrhnutý biologickými rodičmi. Niekde vnútri som však cítil, akoby som to bol naozaj ja. To, čím som však bol, ma akosi nie len zmenilo, ale otvorilo mi to aj nové možnosti a množstvo dvier do sveta. Keď som úspešne ukončil štúdium na Belfirine, s priemerným hodnotením, mal som takmer iba sedemnásť rokov. No aj tak som vyrazil a šiel si užívať dospelosť a všetko, čo ponúkala. Ešte teraz si pamätám na moju prvú skúsenosť s nejakou neznámou ženskou v posteli. Bol to trapas, no pár pohárikov whiskey ma osmelilo a ja som do nej búšil, akoby mi šlo o život. Až rokmi som spoznal, aké protivné zmije sú ženy, ako zažiť správny sex, čo je chľast a samotný pán Život. Až som napokon spoznal ženu v podobe krvilačnej beštie, ktorá mi nielen pila krv, ale natoľko si získala moju pozornosť, že som ju požiadal o ruku. Splodili sme spolu dieťa, syna, vlkolaka. Dali sme mu meno Sevastian. Sevastian Nequiel Selvinski. Možno som ale na rolu manžela nebol pripravený, možno som si nevážil ani to, čo som mal, ani seba samého. Tri roky po Sevastianovom narodení sme sa konečne vzali a ja som sa snažil venovať sa im, dať im všetko. Na manželský a rodičovský život som si zvykol, začal som byť o niečo viac šťastnejším a rodina bola pre mňa všetkým. Venoval som sa aj manželke, aj svojmu synovi a dobrej výchove. Svojho syna som poznal... zistil som že v sebe choval akýsi blok a vďaka jednému svinstvu sa môj syn navždy zmenil. Nespomenul som, že som pracoval ako hrobár... irónia však? Svojmu otcovi som z hrude vytrhol srdce a niekoľko týždňov po jeho smrti som zistil, že som zdedil polovicu majetku rodu Nequiel. Bol to pre mňa šok, pretože s otcom sme sa nenávideli a pred smrťou mi do očí povedal odporné veci. Tomu činu som nerozumel, no ešte viac som nerozumel faktu, kam odputoval zvyšok dedičstva. Mohol som však len hádať, či to bola práca mojej matky, ktorá ako povedal Alistair, je údajne mŕtva. Ja som ju miloval, ona milovala mňa, ale čo mala robiť? Pri otcovi to mala horšie, ako ja keď som bol decko. Manželku som podviedol znova. Sranda bola, že som pretiahol mladé žieňa, ktoré mimochodom bolo najlepšou priateľkou mojej nevlastnej neteri, Alexandry. Ale áno, vtedy to pre mňa bola len Alexina priateľka. Dnes sa však na tú... už plnohodnotnú ženu dívam inak. Zase len nastalo tiché milé obdobie. Až pokým sa nevrátila jedna krásna žena, ktorá sa mi dostala pod ruky ešte keď som bol mladý a bez záväzkov. Nebola však sama. Dieťa, ktoré ju sprevádzalo sa mi podobalo viac ako odraz v zrkadle. Dievča, ktoré som si zamiloval od prvej chvíle, ako som ju uvidel. A ktoré sa stalo mojou právoplatnou dcérou. Síce som premýšľal nad tým, kedy sa mi taký prešľap v minulosti podaril, vždy som v konečnom dôsledku túto myšlienku zavrhol. Dcéru som si neskutočne zamiloval, stala sa mojim pokladom. Neuvedomoval som si, že tým možno svojmu prvorodenému synovi ubližujem... Možno mám dobré srdce no vždy budem tým zlým, sebeckým a bezohľadným. A mimochodom... aj alkoholikom na polovičný úväzok. U každého však príde zlom, kedy si niečo uvedomí. Kedy ho naplní zodpovednosť a sebeckosť musí ísť bokom... Ale iba na chvíľku. Kedy možno spravíte chybu, o ktorej neviete, že to bol možno dobrý ťah... Vďaka ktorému som si uvedomil, že žena, ktorá niesla moje priezvisko, a ktorá sľúbila že bude pri mne stáť v dobrom aj v zlom, klamala. Sebecky sa mi otočila chrbtom a pokazila možno to jediné, čo som si v kútiku duše vážil. Dokonca ublíži aj to, keď si uvedomíte, že ste boli zaslepení iba fiktívnou láskou. Rozviedli nás a napriek všetkému sme sa rozlúčili úsmevom, objatím a nejakým bozkom, ktorý nám obom pripomínal všetko, čo sme spolu prežili. A zároveň nám pripomínal puto, ktoré nás spájalo. Náš syn... ktorý sa krátko po rozvode rozhodol osamostatniť a precestovať svet. Mal som mu azda stáť v ceste? Poprial som mu veľa šťastia a otcovsky ho objal. Dúfal som... dúfam, že sa k svojmu otcovi ešte vráti. Nakoniec som si povedal, keď už som prešiel mnohými zmenami v mojom živote, že zmením aj prácu... no povedzte, koho by bavilo večne škrabkať päty mŕtvolám? Hrobárčine a práci v nudnej kancelárii som dal zbohom. Z nejakého neznámeho dôvodu, ktorý mi vnútri našepkával, aby som šiel, som sa objavil pred sídlom Ochrancov. Chcel som zmenu, no niečím... niečím v mojom vnútri to bolo podmienené. Chcel som zmenu, a poriadne veľkú. Chcel som pracovať na sebe... niekde vo mne sa zrodila túžba pomôcť nevinným, aj keď to znie možno v mojom podaní ironicky. Pomáhať a ochraňovať nevinných, vinných zatýkať... Nevedel som, či ma Andrei nenávistným smiechom nevyženie z jeho kancelárie v sídle tunajších Ochrancov. S rodinou Dragomirovcov som nikdy nevychádzal dobre. Ale nie, spolu s Ilyom ma ako Kadeta trénovali azda najtvrdšie, ako vedeli. Dlhé mesiace som na sebe trvdo pracoval, celých štrnásť mesiacov som každodenne trénovl čiuž boj z blízka, alebo s akoukoľvek strelnou či sečnou zbraňou. Napokon som sa vlastným úsilím a drinou dostal až na post Ochrancu II. kategórie. A ako všetko plynulo... som bezočivo teplo vyhľadával v ženskom náručí a snažil sa vyhľadať to, čo mi neponúkla vlastná manželka. A niekedy si srdce vyberie na lásku celkom iného človeka. Človeka, o ktorom by ste to nepovedali. Tá žena vo mne prebudila azda aj neprebuditeľné. Stala sa mojou drogou... a ja som opäť zatúžil kľaknúť na jedno koleno a vysloviť tie osudové slová, ktorých som sa bál: Vezmeš si ma? Kým som si užíval slobodu a zároveň vynikajúci vzťah s Naysou, prišla jedna zmena za druhou. Nie, nestačilo to, že Kirra sa naubližovala dosť, nestačilo ani to, že Naysu takmer zabila počas jedného splnu... musel som ju premeniť. Mal som na výber? Mal som ju nechať zomrieť a zbytočne jej tak neubližovať? Som sebec, no a čo, ale nemohol som. Nechcel som ju stratiť. A tak som sa stal jej stvoriteľom. Medzi nami tým vzniklo ešte väčšie puto, ktoré nás spájalo a láska. Už to nebolo o tom, či jej ublížim. Už to bolo o zdielaní rovnakých pocitov, o spoločných lovoch a spoločných splnoch. Už to bolo niečo viac. Bolo to také naše... vlčie. Medzi tým všetkým sa však vrátila aj osoba, o ktorej som takmer celý život vedel, že je mŕtva. Keď som ju ale uvidel medzi dverami vlastného domu, neveril som... Rose, moja matka... svojím príchodom zmenila všetko okolo seba. Už som nebol sám... Už som nebol iba niekoho adoptívnym synom. I tak všetko medzi mnou a Nuisikou zmizlo v okamihu, keď sa dozvedela o mojej svadbe s Naysou. Keď prišiel ten deň a ja som stál nie len pred oddávajúcim, ale i pred Bohom, spýtal som sa sám seba, či vlastne robím dobrú vec... či náhodou nerobím veľkú a zásadnú chybu vo svojom živote. Mimochodom, znova tú istú chybu, ako pred niekoľkými rokmi, keď som si bral Nadyu. Spomínam si, že vtedy som sa tešil a bol som šťastný. Ale háčik bol v tom, že i napriek prítomným pochybám som nepociťoval takú veľkú lásku, ako s Nayse. Ale čo už, povedal som áno a veril, že všetko bude dobré. Že dvojičky, ktoré nosí pod srdcom budú naším ďalším šťastím a všetko bude vystrihnuté ako z rozprávky. Veril som, ale iba na malý moment, pretože to poznáte. Som zásadový chlap. Avšak najmä realista. Snažil som sa hlavne kvôli nej, nechcel som ju trápiť. Stačilo, že vedela, že o ďalšie deti nestojím. Ale čo sa stalo sa už neodstane... Tie dva škriatky dostali mená Nuthella a Nara. Dve dievčatá. Krásne, podobné nám obom, ktoré som si obľúbil, ktoré mi prirástli k srdcu, no nie natoľko, aby prekonali lásku k mojej milovanej Rhei. Bol som... som... otec nehodný lásky svojich druhých dvoch dcér, ale za to, čo cítim nemôžem. Zakiaľ som sa s Rheiou smial a zhováral, na chrbte som cítil Naysin pohľad. Smutný a osamelý. Ale ona vedela prečo to robím – nie len Rhei, ale aj sám sebe som sľúbil, že Rheia nikdy nepocíti žiarlivosť ani pocit krivdy z mojej strany. Stačilo, že som zabil Naeve, jej matku, nechcel som, aby sa cítila sama. A moja láska k nej to vo mne ešte viac umocňovala. Tá nehoda s Naeve... je to vec, ktorú by som chcel vymazať, vec, ktorá akoby sa ani nestala. Ale len na povrchu. Hlboko vo vnútri je to stále bolestivá a neznesiteľná spomienka, ktorá vo mne živí pocit strachu, samoty a obrovskej viny. V jeden deň, keď som čas trávil, ako obvykle, v práci nad všelijakými spismi, prišla správa o blížiacich sa bojoch. Nevedeli sme, či to bude Divízia, alebo niečo horšie. Všade však hlásili útoky, únosy a vraždy. Všade vládol strach a neistota. Tá sa nakoniec usadila ako v mojom, tak aj v manželkinom strachu, keď som jej povedal, že odchádzam do boja. Nechcela ma pustiť, mala však na výber? Mal som ja na výber? Nie... toto som si vybral, tak som to aj dostal. Ale aj za cenu ochrany druhých musí padnúť nejaká obeta. Ja som sľúbil, že sa vrátim, že neostane sama s deťmi. Sľúbil som Rhei, že ju neopustím a že sa vrátim. Sľúbil som, že už nikdy nepocíti samotu, že druhého rodiča nestratí. Ale ani ja sám som nevedel, že to dokážem splniť. Nevedel som, či sú moje schopnosti a zručnosti natoľko dobré, aby som sa vrátil. Mohol som len dúfať a veriť v to tak, ako manželka a moje dcéry, ktoré ma so strachom čakali doma. Kým ony čakali, ja som upadal do bezvedomia. Zomieral som. A práve vtedy, v poslednej chvíli do môjho života vstúpila do života ďalšia osoba. Nečakane, nechcene, no ako tá, čo mi dala druhú šancu na život... Natasha Ivashkov.   ...even if you do not associate any affinity bond, you can always say: they are my family... Sisters Priyanka Cavalieri Selvinski Anuška Selvinski Morozov Nieces Alexandra Brightswood Selvinski Maya Sarasvati Morozov Ex wife Nadya Nequiel Biological parents Rose Nye Nequiel Alistair Nequiel (†)  Children Nara Nequiel Nuthella Nequiel |
|
OceneniaInventár |
|
