|
Meno: Michael Nevyran Funkcia: RPG postava Fakulta: RPG Rasa: Vlkolak Ročník: 0. Vek: 48 Body: 0 Peniaze: 0 |
|
1. Moja rodina bola to posledné o čom by chcel normálny človek čo i len počuť. Matka večne zahrabaná v hodvábe a ostatných divných veciach, ktorých som sa nemohol ani dotknúť, lebo som mal pocit, že sa mi to buď rozpadne v ruke, alebo sa rozpadne moja ruka. Otec zahrabaný v papieroch, milionoch papierov a podpisovačiek a hovadín ktoré ma nikdy netrápili. A sestra, nuž tá bola v mejkapoch a iných farbičkách na tvár, šesť krát do dňa sa prezliekala, striekala na seba štyri rôzne voňavky chcela sa páčiť každému jednému chlapovi, hoci zo seba robila mladú štetku. A naši to tolerovali, lebo to nevideli. A ja som to videl ale nemohol som nič. Mohol som sa len nečinne prizerať, lebo ma k sebe nikdy nepustila. Bol som pri nej vždy najbližšie, skočil by som pre ňu aj z mosta, len ona mi nikdy nedovolila aby som jej čo i len povedal slovo. Nechápal som prečo, a po čase, som sa aj prestal snažiť dostať sa ku nej a správať sa ako starší brať. 2.. V noci ma zobudil krik. Strhlo ma v posteli a niekoľko sekúnd som len tak zostal nečinne ležať v posteli a snažiť sa vstrebať čo sa práve stalo. S nevoľnosťou som si uvedomil, že ten krik vychádza z Lizzienej izby. Rozbehol som sa, takmer som prechádzal cez steny a snažil sa v čo najrýchlejšom čase doraziť ku nej, kopol som do dverí tak, až vyleteli z pántov a s obrovským buchnutím dopadli na zem. Zbadal som ju. Ležala v kaluži krvi na maminých hodvábnych obliečkach. Nezmohol som sa na slovo, klesol som na kolená a neurobil nič. Vôbec nič. Niekoľko minút som ležal, pod kožou mi už pochodovali stáda mravcov. Matka sa zúfalo snažila prebudiť Lizziene nevládne telo, otec plakal do jej krvavého vankúša, služobníctvo volalo o pomoc a zanedlho sme počuli na chodbe cudzie kroky. Ten muž prešiel okolo mňa, akoby som tam ani nebol. A možno to tak aj bolo. Nemal som pocit, že sa to naozaj deje, nemal som pocit, že sa skutočne niečo stalo, akoby som sa na to všetko díval len z obrovskej diaľky, akoby sa ma to netýkalo. Precitol som. Z hlboka som sa nadýchol a do nosa sa mi dostala krv, rozkašľal som sa a potom som sa povracal. Postavil som sa z kolien a zistil som, že sú totálne drevené. Niekoľko krát som sa pokúšal postaviť, pukalo mi v nich, akoby sa mi chrupavky rozdelili na štyri kusy, až potom sa mi podarilo dostať sa na nohy. Niekto zakričal moje meno, znovu to bolo ako z veľkej diaľky. Neviem akým spôsobom som sa dostal do svojej izby a už vôbec neviem akým zázrakom na balkón, vykláňal som sa z neho, ale nechcel som skočiť, chcel som... vlastne ani neviem čo, mal som pocit, že keď urobím niečo šialené tá ohromná bolesť v hrudníku sa stratí. Ale nestalo sa tak. Ten pocit viny tam ostal, a ostal až do teraz. Nikdy som si to neodpustil a nikdy si to ani neodpustím. Keby som ju tak vystríhal pred tým všetkým, čo sa deje vonku, keby som sa len o trochu viac snažil dostať sa ku nej, byť jej bližšie a správať sa ako jej brat, nič také by sa nikdy nestalo... 3.. Na druhý deň ku nám zaklopali nejaký muži. Našli jej vraha. Liam Griomette. Nečakal som ani moment, neviem či bez rozmýšľania som sa premiestnil na jeho adresu, skôr naopak, presne som si uvedomoval čo robím, nikdy smo si nebol tak istý, toho čo chcem urobiť ako teraz. Mesiac mi svietil akoby baterkou pod nohy. Bol spln. Smiešne. Aj nebo sa mi vysmievalo. Vyrazil som dvere na jeho dome a zbadal som ho ležať schúleného na zemi. Zmietal sa tam akoby v bolestiach. Bolo mi jedno že si zaslúži trpieť, žeby som ho asi mal nechať nech trpí, nech je to už kvôli hocičomu, ale nemohol som. Nevedel som sa dočkať. Kľakol som si k nemu a priložil som mu nôž ku krku, spravil som hlbokú ranu, keď v tom sa jeho telo premenilo. Nebol to človek, stála predo mnou, alebo skôr nadomnou obrovská potvora podobná vlkovi, ale oveľa a oveľa väčšia. Vlkolak? Ešte skôr ako jeho skrvavené telo dopadlo na to moje, stihol spravil jednu jedinú vec. Zaboril zuby do mojej hrude. 4.. Bol som vlkolak. Asi to bol trest za to, že som niekomu ukradol život. Ale život za život sa odrazu stalo mojím mottom. Narukoval som. Povedal som, že svoju silu použijem na niečo užitočné. Na smrť. Nebol som len tak obyčajný vojak, bol som špeciálny, s výnimočnou špecializáciou. Bol som cvičený na určité ciele a že to neboli jednoduché ciele svedčia aj moje zranenia, niekoľko tisíc uhryznutí od iných netvorov a bodnutia, rany, škrabnutia... Dostal som sa do spoločnosti Benjamina. Musím priznať že spočiatku boli jeho neustále kecanie o akejsi ženskej totálne otravné, no keď som zbadal jej fotografiu. Chápal som prečo je z nej tak namäkko a snažil sa ku nej čo najskôr vrátiť a takmer vždy keď to bolo možné. Vymieňali sme si služby, teda... ja som si bral jeho služby, aby sa ku nej mohol vrátiť a neskôr aj ku ich dieťaťu. Ben bol mojím najlepším priateľom a spolu sme boli najlepší. Nikto nás nikdy nepremohol, vždy sme do určeného termínu dokončili službu, nikdy sme nemeškali, naše služby boli čisté, presné a bez zmätkov. Ale potom sa to stalo. Začal byť roztržitý, nedokázal sa sústrediť na prácu, nedokázal sa sústrediť na nič. Niekoľko mužov ktorých sme mali odstrániť nám ušli, niekoľko stratených peňazí a zásielok nechápal som, čo sa deje, no pochopil som. Trápilo ho, že s ňou nemôže byť a že keď je s ňou vždy sa to poserie. Počúval som jeho problémy, a ich rozprávanie trvalo na porazenie dlho. Povedal som mu, nech sa ku nej vráti, nech si ju vezme a zabudne na to, čo sa tu stalo. Chcel tak urobiť, hneď na druhý deň, jeho taška bola zbalená, chlapsky ma potľapkal po pleci a povedal, že keď skončím a pôjdem do dôchodku mám sa zastaviť. V tú noc umrel. Možno sme boli najlepší skoro zabijaci hajzlíkov na celkom západne aj východe... no v čase pokoja, sme neboli. A oni nás našli, našli nás v spánku, jeho zabili a mňa zmrzačili. Zostal mi po nich šrám na krku a moja ruka sa z toho len ťažko spamätala. Doteraz ju nedokážem používať tak ako pred tým. niekoľko týždňov či mesiacov som ležal po rôznych nemocničných krídlach a ošetrovniach, nikdy v živote som nevypil viac gebuzín a liečivých odvarov ako teraz, ale pomohlo to, vyzdravel som sa a vedel som, čo musím urobiť. Musím niekomu povedať, že ten koho miluje, je mŕtvy. Celý môj zasratý život sa točí okolo smrti. A tak som prišiel sem. Oznámiť správu, ktorá nikoho nepoteší, a splniť niečo čo som nikdy nesľúbil. Navštíviť jeho rodinu. |
|
OceneniaInventár |
|
