|
Meno: Daeron Voinea Funkcia: RPG postava Fakulta: RPG Rasa: Upír Ročník: 0. Vek: 147 Body: 0 Peniaze: 0 |
 Hlasný ženský krik preťalo hromobitie. Pršalo. Dážď už neutíchal niekoľko dní, no jej to bolo jedno. Bolesť, ktorú cítila, ju zbavovala myšlienok na čokoľvek iné. Jediné, čo chcela, bolo, aby to decko zo seba už dostala. Keithon povedal, že bude s ňou, no oklamal ju. V celom dome sa okrem slúžky a pôrodnej babice nenachádzal nikto iný. „Do šľaka!“ znova krik a inštrukcie babice. „Potlačiť, pani, dieťa o chvíľu von!“ nesmelý hlas slúžky, ktorý sa ju snažil upokojiť. „Pán o chvíľu prísť. Sľúbiť predsa, že byť pri vás!“ i keď u nich žila už niekoľko rokov, nenaučila sa poriadne ich jazyk. Stále v jej prízvuku bolo cítiť španielčinu, jej rodný jazyk. Ďalší hrom, ktorý sprevádzal výkrik bolesti. A zrazu krik ustal. Miesto neho sa miestnosťou ozýval detský plač. „Byť chlapec!“ natešený výkrik slúžky a spokojný úsmev babice hovoril o úspešnom pôrode. „Chlapec?!“ rozhorčene sa spýtala pani domu. „Malo to byť moje malé plavovlasé dievčatko...“ zúfalstvo v jej hlase jasne hovorilo, že toto dieťa u nej v srdci nemá miesto. „Dajte ho preč! Dajte ho otcovi! On ho bude milovať!“ vyštekla na slúžku, ktorá jej podávala novorodeniatko zabalené v perinke. Tá na ňu len zhrozene pozerala, keď sa otvorili dvere. „Ciara!“ mužský hlas na seba upútal pozornosť. Okamžite prišiel ku svojej žene a prísne na ňu pozrel. „Je to aj tvoje dieťa. Tak si to uvedom, inak môžeš ísť,“ jeho hlas znel pokojne, no v očiach mu blčal oheň. Potom sa už svojej žene nevenoval. Prešiel k slúžke a opatrne si vzal chlapca na ruky. „Ďakujem Elsa,“ povedal a vybral sa ku dverám. „Daeron,“ povedal a zahľadel sa na znechutenú manželku. „Tak sa bude volať. Daeron Voinea. On bude ten, čo ponesie naše meno ďalej. Nikto iný,“ vyslovil to hrdo a rozhodne. A potom zmizol z izby. Detstvo I napriek tomu, že dom bol veľký, odkedy sa narodilo malé chlapča, všade bolo počuť krik. Na malého chlapca robil neskutočný neporiadok a už ani otcove bitky nepomáhali. Vydržal na zadku sedieť len pár minút a potom sa zase rozbehol do inej izby preskúmať, čo všetko sa tam dá pokaziť. Matka ho i napriek prvým slovám milovala. Vždy, keď ho otec potrestal, nejako to vykompenzovala. Možno aj to bolo dôvodom neposlušnosti chlapca. Bolo to však jej jediné dieťa. Keď pred pár rokmi porodila svoje vytúžené dievčatko, bolo už mŕtve. A to ju psychicky zničilo. Nakoniec sa rozhodla milovať aspoň to dieťa, ktoré mala. „Daeron! Prestaň behať, lebo ak ťa uvidí otec....“ vetu však nestihla ani dokončiť, lebo miestnosť naplnil oheň a chlapec s tmavými vlasmi i očami a bledou pokožkou zastal. Keby mohol, zbledol by ešte viac. Ako sa ku nemu približoval otec, aj kôpka ohňa sa k chlapcovi približovala. Strach v jeho malých tmavých očiach sa zväčšoval. „Daeron, vieš, že ťa mám rád. Ale toto,“ povedal takmer cez zaťaté zuby, „je neprípustné. Ak svoje správanie nezačneš kontrolovať, dôsledky na seba nenechajú dlho čakať. Rozumieš mi?“ spýtavo pozrel na svojho syna, očami sa mu vyhrážajúc. Chlapec sa nehýbal. Iba ohnivá guľa sa k nemu približovala, kým mu nezačala jemne olizovať ruku svojou horúčosťou. „Keithon...“ zašepkala chlapcova mama, chytiac svojho manžela za zápästie. „Tak rozumieš?“ znova sa spýtal Keithon svojho syna, ktorý konečne prikývol so slzami v očiach. Vtedy ohnivá guľa zmizla i napätie v miestnosti sa uvoľnilo. Odvtedy nebolo potrebné znova využívať v dome mágiu na usmernenie chlapca. Strach z otca ho držal na uzde. Zmena Chlapec rástol a bál sa otca. No postupne si začal osvojovať schopnosti upírov. Niektoré zdedil po matke, iné po otcovi. Bol šikovný, učitelia ho chválili. Videli mu však na očiach, že má plán. Zákerný a ničivý plán. I keď sa matka snažila, chlapec jej nechcel nič povedať. „Zaplatí mi za to, čo mi vtedy urobil...“ to bola jediná veta, ktorú jej vždy povedal. V jeho detskom vnútri od incidentu s ohňovou guľou rástla nenávisť a túžil sa zdokonaliť, aby svojho otca porazil. Vždy, keď si pozrel na ruku, jeho vnútro začalo horieť a tešil sa na tú chvíľu. A raz to prišlo. Večer, keď už matka bola v posteli a otec vo svojej pracovni sedel stále nad svojimi papiermi, sa ku nemu vkradol. „Drahý ocko, toto si pamätáš?“ spýtal sa ho sarkastickým hlasom a miestnosť rozžiarila ohnivá guľa. Keithon sa zľakol a odskočil od stola. „Daeron...“ zmätene sa spýtal svojho syna, neveriaco krútiac hlavou. „Áno, som to stále ja,“ diabolsky sa zasmial urastený tmavovlasý chlapec. „Vieš, dlho som čakal na túto chvíľu. Ani si nevieš predstaviť, akú bolesť si mi vtedy spôsobil. Vtedy som zistil, aký si odporný. Nezáležalo ti ani na tom, že som tvoj syn! Bolo ti to jedno! Bol si schopný ublížiť mi! Keby ťa vtedy mama nezastavila....“ kričal. Nedokázal zadržať svoje pocity, ohnivá guľa narastala a približovala sa k plavovlasému mužovi v kúte pracovne. „Daeron, tvoje správanie bolo neprípustné!“ snažil sa upokojiť si syna. „Ale bol som len dieťa, otec!“ v mužovom hlase bolo počuť bolesť, no i napriek tomu bol rozhodnutý. „Daeron, nie si dosť silný. Ešte nie..“ povedal mu otec už pokojne a vyčaroval rovnako ohnivú guľu. Tá akoby začala jesť tú prvú. Pomaly sa strácala v jej útrobách, až kým sa v miestnosti nenachádzala jediná, otcova. Daeron nechápavo hľadel. Malo to fungovať. Túto chvíľu si dlho pripravoval. „Ako..“ nedopovedal otázku, lebo guľa sa začala približovať k nemu. Spomienky na minulé udalosti sa mu objavili pred očami a nedokázal sa pohnúť. „Zmizni Daeron a viac sa nevracaj. Ak mám mať syna, ktorý neunesie ani kúsok bolesti pre dobrú vec, tak nechcem mať žiadneho syna. Odteraz už nie si mojím synom,“ otcov hlas mu znel v ušiach, no on sa stále nehýbal. „Zmizni!“ varoval ho otec a ako sa k nemu približoval, ohnivá guľa mierila k nemu. Keď k nemu začala naťahovať svoj jazyk z plameňa, rozbehol sa preč. „Raz ťa dostanem!“ sykol po otcovi a zmizol z dverí. V dome sa chvíľu ozývalo trieskanie dverí a potom nastalo ticho ako pred búrkou. Ohnivá guľa zmizla. V otcových očiach bol smútok, v synovom srdci trpkosť. „Kde je Daeron?“ spýtala sa vydesene Keithona manželka, ktorá sa na ten hluk zobudila a zbehla do pracovne. Keithon zdvihol zrak. „Daeron viac neexistuje,“ povedal tichým hlasom a sadol si späť k stolu, pokračujúc v práci. Prekliatie Túlal sa svetom. Vedel, že doma už miesto nemá. Otec ho už viac do rodiny neprijme. Odišiel na sever. Chcel žiť tam osamote. Lovil, zabíjal, kŕmil sa, nenávidel. Čím viac nenávidel, tým drsnejšie zabíjal. Čítal o svojich činoch v časopisoch a smial sa nad nimi. Nikto ho nikdy nevidel a nemali šancu ho chytiť. Prišiel ako malý netopier, zmizol ako dym. Prípadné stopy zahladil ohňom, no predtým svoje obete mučil. Liezol im do hlavy a zisťoval ich slabosti. „Fuj! Zase tá hlúpa láska...“ znechutene si odfrkol, než sa zahryzol mladej žene do krku. Vysal z nej všetok život, potom ju odhodil a zmizol. Jeho kroky postupne mierili späť na juh, no východne od domu. Túžil po moci. A vedel, kde ju zoženie. U elfov. Tie starodávne legendy, ktoré mu mama hovorievala, boli pravdivé. Počul ich rovnako aj na svojich potulkách a bol si istý, že spolu s elfskou mocou svojho otca raz porazí. Cítil, že sa k nim blíži. Tá lahodná a lákavá vôňa ich krvi. Oblízal si pery a škodoradostne sa zasmial. „O chvíľu to vypukne..“ zachichotal sa a potom kývnutím ruky otvoril bránu. Mesačný svit sa ligotal na jazere v strede dediny. „Poicë! Viem, že si tu! Okamžite príď a nechám ostatných nažive!“ skríkol a jedna ohnivá guľa spálila najbližšie obydlie. Elfka, ktorú volal, okamžite vybehla. Nahnevane sa na neho zadívala, no nič nehovorila. Daeron sa stále smial a ďalšie ohnivé gule ničili obydlia v dedine. Jedno malé dievča, čo sa chystalo pred ním utiecť k mame, chytil za krk a zahryzol sa do nej. „Hmm... Chutná čerstvá elfská krvička,“ znova sa zasmial ako šialenec, utierajúc si tečúcu krv z úst. „To stačí!“ zakričala elfka a vystrela k nemu ruku. Daeron videl, ako sa jej hýbu pery, no slová nepočul. Nevydávala ani hláska, no cítil, ako sa mu telo začína vznášať a vnútro sa mu sťahuje. K plaču a zúfalému kriku obyvateľov sa pridal jeho bolestivý výkrik. Zrazu spadol na zem. „Odíď a viac sa nevracaj,“ prikázala mu elfka a on, chtiac-nechtiac, ju poslúchol. Nedokázal zabrániť, aby sa mu nohy nehýbali smerom od dediny. „Čo si mi to urobila?! Okamžite ma toho zbav!“ kričal, no nohy ho viedli preč. Dokonca si uvedomil, že už ani vôňa elfov pre neho nie je taká lákavá. Nohy ho viedli hodiny a hodiny. Pomaly sa začalo rozvidnievať. Musel sa schovať. Vedel, že slnečné lúče mu ublížia. Bol rozhodnutý vrátiť sa k Poicë a vymaniť od nej kúzlo, vďaka ktorému porazí svojho otca. No nohy ho v blízkosti tej dediny neposlúchali. Odniesli ho zakaždým iným smerom. Nakoniec sa usídlil severne od dediny a zostal tam niekoľko rokov. Pomsta Postupne zisťoval, že jeho schopnosti slabnú. Uplynulo mnoho rokov a jeho schopnosti sa pomaly akoby vytrácali. Cítil to. Jeho netopier vyzeral, akoby mal každú chvíľu umrieť. Do hláv iným už nedokázal liezť, spomalil, nedokázal sa hýbať dostatočne rýchlo. Jeho čuch slabol rovnako rýchlo ako jeho sluch. Už ani jeho súzvuk s ohňom nefungoval správne. „Do šľaka.. Tá prekliata ženská!“ sykol snáď už miliónty raz. Vedel, že je to jej práca. A bol rozhodnutý. Vráti sa tam a zabije ju. To ho zachráni. Pomaly sa začal cítiť, akoby bol mukel. „Zaplatíš mi za to!“ vybehol zo svojej jaskyne. Mal plán a ten mienil uskutočniť. Zvolal svojich priateľov, ktorí netušili o jeho slabosti nič. No pri slove „elf“ sa z nich všetkých stali krvilačné beštie. Oni boli ako stvorení na to, aby sa tej ženskej pomstil. Ako náhle zapadlo slnko, Daeron aj so svojou skupinou upírov sa vybral späť do dediny, ktorú viedla Poicë. Tentokrát sa mu podarilo prísť až k nej. Odpudzovacie kúzlo akoby oslablo tiež... Našťastie bránu do dediny dokázal otvoriť kývnutím ruky. „Poicë! Ukáž sa, inak tvoja malá milá dedinka zanikne,“ šialene sa zachichotal a znova začal vypaľovať domy v dedine za pomoci svojich druhov. Elfka, ktorú stretol pred mnohými rokmi, sa znova ukázala. „Prečo si späť?“ pokojne sa ho spýtala. On však neodpovedal. Jednu ohnivú guľu poslal rovno na ňu. Našťastie sa jej uhla, no keď jej začal lámať kosti, vykríkla. „Mama!“ začul hlas mladého dievčaťa, ktoré sa k nej rozbehlo. „Hjördis uteč! Pamätaj, čo som ti povedala!“ rozkázala jej mama a odstrčila ju od seba. „BEŽ!!!“ kričala i napriek bolesti. Mladé plavovlasé dievča sa postavilo a pokúsilo sa zahnať Daerona, no on opäť poslal malú ohnivú guľu jej smerom. Zmizla však skôr, akoby to dievča trafilo. „Poicë, vráť mi moje schopnosti!“ prestal sa venovať jej dcére a chytil vodkyňu pod krk. „Nikdy sa ti už nevrátia,“ i napriek bolesti sa na neho dokázala víťazoslávne usmiať. To Daerona nahnevalo ešte viac a stlačil jej krk silnejšie. Lámanie kostí vravelo, že dlho žiť nebude. Nenávistne na ňu hľadel, no bol si istý, že jej smrť ho zachráni. Preto naposledy stlačil jej krk a cítil na ruke jej posledný výdych. Prizeral sa, ako padá na zem, a potom sa uškrnul. Zavrel oči a chcel sa premeniť na netopiera, no nešlo mu to. Zhrozil sa. „Čo to má znamenať?“ no nečakal na odpoveď a celú dedinu spálil do tla. Každý jeden obyvateľ prišiel o život, no jeho schopnosti boli stále preč. Jediné, čo z tohto útoku získal, bola príjemná elfia večera.... Zistenie Pátral niekoľko ďalších rokov, kým zistil, čo na neho Poicë použila. Jeho poddaní mu nosili knihy a zisťovali mu informácie. I napriek tomu, že už vedeli o jeho slabosti, boli mu verní. Dúfali, že keď sa dostane späť ku svojej sile, získajú svoju odmenu. Až sa nakoniec dostal k výsledku. Použila na neho kliatbu známu len elfom, ktorú používajú proti nebezpečnejším nepriateľom, ktorí chcú získať ich moc. Zachrániť sa dá jedine odkliatím od človeka, ktorí kliatbu použil. V prípade smrti si ju odovzdávali z generácie na generáciu. Háčik však bol v tom, že netušil, či to Poicë niekomu odovzdala. Vtedy sa mu pred očami objavil obraz mladej plavovlasej ženy, ktorá pred ním utiekla. Žena, ktorú poslala Poicë preč. Musí ju nájsť a zistiť, či pozná tú kliatbu. „Ale kde žije?“ spýtal sa zúfalo, trhajúc na kúsky najbližšie knihy. Zrazu ju zbadal. Jej tvár sa vynímala na obálke časopisu. „Witch-wood-sky report?“ znechutene prečítal názov časopisu. No bol si istý tým, že je to ona. Nalistoval si príslušnú stranu a začítal sa do článku. Zbavili ju myšlienok? Ona tvrdí, že pochádza z Witchwoodu, no tam ju nik nepozná. Vyvraždili jej dedinu? Pochádza zo severno-európskej krajiny? To sú informácie, ktoré by na ňu sedeli. Nad tým sa musel zasmiať. Našiel ju. Už len bolo potrebné, aby ho odkliala a môže sa jej zbaviť. „Takže si zmizla vo Witchwoode,“ povedal spokojne a uškrnul sa. Bol rozhodnutý. „Spravíme si asi malý výlet...“ |
|
OceneniaInventár |
|
