|
Meno: Zareh Valdeyin Funkcia: Študent Fakulta: Estrellis Rasa: Elf Ročník: 1. Vek: 11 Body: 0 Peniaze: 20 |
|
Na svoje narodenie si nespomínam. Iba otec mi to občas rozpráva. Tvrdí, že v našom dome ešte nikdy nebolo toľko kriku, čo pri mojom pôrode. Ja tomu veľmi neverím, lebo keď sa s mamou hádali, boli to tie najhoršie chvíle, čo som zažil. Mama sa so mnou dlho trápila a keď ma uvidela, nechcela si ma ani len privinúť. Nie, nepamätám si to. Len otec mi to rozpráva s trpkosťou v hlase. Mama chcela dievča, no dočkala sa mňa. Naopak, otec ma miloval a stále miluje ako svoj najväčší poklad. Nehovorí mi to, no cítim to z neho. Vidím to v jeho pohľade, hoci ma vychováva tvrdou rukou. Prvé spomienky, ktoré sa mi vybavujú, sa spájajú s mamou. Jedného dňa za mnou prišla, posadila si ma na kolená a usmiala sa na mňa. Pravou rukou mi chytila moju ruku a položila si ju na svoje brucho. „Budeš mať sestričku,“ takmer plakala od radosti. Postupne moja malá sestra rástla a mama sa viac tešila zo života. No potom prišiel ten najtvrdší úder, ktorý otriasol nami všetkými. Mamine brucho zrazu zmizlo a z nej sa stala slabá žena, bledá takmer ako smrť. Nechápal som, čo sa stalo a dokola som sa pýtal mamy, kedy už konečne uvidím svoju sestru. A ona sa vždy len rozplakala a zamkla v izbe. No otec mi to raz vysvetlil. „Vieš Zareh, tvoja sestrička je preč. Mame sa stala nehoda a ona zmizla,“ povzdychol si. Mal som len rok a čosi, takže som ešte nechápal, čo je to smrť. Avšak smútok, ktorým sa naplnil náš dom, som cítil na každom kroku. Pár mesiacov pred mojimi druhými narodeninami som si uvedomil, že sa mama opäť pohybuje po dome a na tvári má úsmev. Bol som šťastný, keď som ju takú videl. Prišla opäť za mnou a s úsmevom na tvári zopakovala slová, ktoré som už raz počul: „Zareh, bude z teba veľký braček! Dúfam, že sa tešíš na svoju sestričku,“ usmiala sa a tuho ma objala. A mala pravdu. Tešil som sa na ňu. Sledoval som, ako sa mama postupne zväčšuje. A potom to prišlo. V jeden zimný deň sa náš dom naplnil krikom. Bolo však cítiť aj očakávanie. „O chvíľu príde na svet tvoja malá sestra,“ natešene mi povedal otec. A ja som nedočkavo čakal. Čakal a čakal. Neviem, ako dlho to trvalo, no detského plaču som sa nakoniec nedočkal. Všimol som si vychádzať otca z ich izby, ako v rukách tuho zviera malý ružový balíček. Pribehol som k nemu a chcel som sa pozrieť na svoju sestru. No ten nešťastný výraz v jeho tvári ma trochu odrádzal. „Je v poriadku?“ opýtal som sa otca potichu. On len nesúhlasne pokrútil hlavou a odišiel. Ja som pomaly vošiel k mame. Ležala na posteli, vedľa kopa špinavej posteľnej bielizne. Vyštveral som sa po nej do postele vedľa mamy. Tá si ma však nevšimla. Po lícach sa jej kotúľali obrovské slzy. Vedel som, že moja sestra je opäť preč. Do nášho domu sa vrátil smútok a mama vyzerala ešte horšie, ako keď prišla o svoju prvú dcéru. Nevládala sa hýbať, takmer nič nejedla. Akoby len čakala na deň, kedy konečne bude môcť odísť z tohto sveta. Otec sa jej snažil pomôcť, no ona odmietala akékoľvek dôvody na život. Keď som oslávil svoje štvrté narodeniny, matka bola opäť ako vymenená. Na tvári úsmev, tvár jej začala chytať tú správnu farbu. Stále si hladkala brucho a potichu, keď si myslela, že ju nik nevidí, si spievala. Vedel som, čo sa deje. Poznal som tento stav už dvakrát. Mama opäť čakala dieťa. Ja som však už nechcel zažiť tú bolesť znova. Radšej som sa tváril, akoby sa nič nedialo. Rozhodol som sa tešiť sa až vo chvíli, keď budem svoju malú sestru môcť držať v rukách a hojdať ju. Po dvoch mesiacoch zrazu mama zmizla. Otec mi povedal, že musela ísť do nemocnice, aby sa vedeli postarať o moju sestru. Už vtedy mi niečo hovorilo, že smútok sa do nášho domu vráti zas. A nemýlil som sa. Vo svojich štyroch rokoch som stratil tretiu sestru. Matka sa vrátila domov, no nebola to už ona. Vždy, keď sa na mňa pozrela, horela jej v očiach nenávisť. Stále po mne kričala. Nič, čo som urobil, nebolo dosť dobré, aby ju to potešilo. Postupne vo mne začal rásť pocit, ktorý som dovtedy nepoznal – bolesť vystriedala nenávisť. Túžil som po tom, aby mama zmizla z môjho života. Cítil som, hoci nikdy nič nepovedala, že ma považuje za príčinu smrti mojich sestier. Jeden jarný večer pred mojimi piatimi narodeninami sa objavila v mojej izbe mama. Chvíľu na mňa mlčky pozerala a rozmýšľala. Potom na mňa vrhla taký pohľad, že keby zabíjal, ležím na zemi mŕtvy. „Ty si dôvod, prečo nemôžem mať dievča! Zabil si svoju sestru už pri svojom pôrode a mňa si nechal bez dcéry! Nikdy ti to neodpustím! Nikdy! Nikdy!“ kričala. A ja som len meravo sedel na zemi. Nechápal som, o akej dcére to hovorí. Ja som sa predsa narodil len sám. Ona ďalej kričala, hoci ja som mal oči plné sĺz. Vôbec ju to netrápilo. Vtom vtrhol do mojej izby otec a schmatol ju za ruku, trasúc ňou a kričiac, aby sa spamätala. Matka na neho hodila opovrhnutý pohľad a zmizla z mojej izby. Vtedy som nevedel, že to boli posledné slová, ktoré budem od nej počuť. Ani že to bude posledný obraz, ktorý si o nej zachovám v pamäti. Zmizla totiž nielen z mojej izby, ale i z nášho domu a života. Otec však zostal ešte chvíľu so mnou. „To nič, môj malý chlapček. Mama to tak nemyslela. Veľmi ťa ľúbi a ona sa z toho dostane,“ mal som pocit, akoby sa snažil presvedčiť skôr seba ako mňa. Pritúlil si ma k sebe a tuho objal. „Ocko, ako som mohol zabiť svoju sestru pri pôrode, keď som u žiadnej nebol?“ spýtal som sa na jedinú vec, ktorá mi ešte stále znela v ušiach. Otec si ťažko povzdychol. „Vieš.. Keď si sa narodil, v maminom brušku bolo ešte jedno bábo, dievčatko. Ona to však nevydržala, kým prišla na svet. Nikdy si nemal pocit, akoby ti chýbala polovica duše?“ spýtal sa ma zvedavo. Ja som sa na chvíľu zamyslel a potom som si uvedomil, čo otec hovorí. Mal pravdu. Niekde hlboko v srdci som vždy cítil, že mi čosi chýba. No nevedel som, že som mal dvojča, ktoré sa narodilo mŕtve. Nakoniec som na otcovu otázku len prikývol. Odtiahol som sa od neho a začal sa opäť hrať so svojimi zvieratkami. „Zareh, nebola to tvoja vina,“ počul som otcove slová, no boli príliš tiché na to, aby prekričali tie mamine. Otec odišiel z mojej izby a ja som stále rozmýšľal nad tým, ako je možné, že neprežila ani jedna moja sestra. Z myšlienok ma vytrhol neľudský rev a hrozný buchot. Vyskočil som na nohy a utekal smerom, kde sa to všetko ozývalo. Keď som si však uvedomil, že to ide z otcovej izby, zarazil som sa. Počul som otca kričať i plakať zároveň. Dvere do ich spálne boli trochu pootvorené a ja som cez tú medzierku videl, ako otec rozbíja postupne nábytok. Tvár mal celú červenú, ruky zaťatú v päsť. Chodil dokola, do všetkého mlátil rukami či kopal nohami. Vystrašene som sa na neho díval a hľadal som očami mamu. „Ako chceš, zmizla si, budeš teda pre nás mŕtva! Nikdy viac ťa tu nechcem vidieť! Nikto nebude vedieť, že si tu niekedy žila! Odísť bez jediného slova! Nenávidím ťa!“ kričal a ja som z tých slov pomaly, no isto pochopil, že mama je preč. Videl som na otcovi to zúfalstvo, ktoré ho naplnilo. Videl som bolesť, ktorá sa objavila na jeho tvári. Srdce mi stislo, ruky som zaťal v päsť. Bolesť, ktorá prešla mojím telom, vystriedala už nedávno spoznaná nenávisť. Vtedy ma zbadal otec. Chvíľu mu trvalo, kým sa upokojil. Sadol si na posteľ a poklepkal po mieste vedľa seba. Pomaly som prešiel k nemu, on mi pomohol sadnúť si na určené miesto. „Mama je preč,“ nebola to otázka, konštatoval som to. Otec krátko súhlasne prikývol. „No netráp sa pre ňu. Rozhodla sa, budeme teda žiť bez nej. A možno nám tak bude lepšie,“ dodal nakoniec. Až tak veľa vecí sa od maminho odchodu nezmenilo. Celý život ma viac vychovával otec. Zmenilo sa však niečo v spôsobe otcovej výchovy. Stále v sebe skrýval bolesť a utrpenie z odchodu bez rozlúčky. Postupne spolu so mnou rástla vo mne aj nenávisť k matke a k akejkoľvek osobe rovnakého pohlavia ako ona. A otcova výchova ma v tom len podporovala, hoci to bolo skôr nevedomky. Od maminho odchodu som prerušil akékoľvek kontakty s vonkajším svetom. Chodil som len do školy a rovno domov. Netúžil som byť so spolužiakmi, ktorý sa vychvaľovali svojimi rodičmi, najmä matkami. Stačilo mi už len to, keď hovorili o tom, čo dobré ich mama navarila alebo ako im pripravila tortu na narodeniny. Môj otec zvládal plniť úlohu matky i otca zároveň, hoci to možno nebolo také láskavé, ako by to robila žena. Ja som však po nikom inom netúžil. Stačil mi otec a čas strávený s ním. To boli pre mňa vzácne chvíle. Bol som si totiž istý, že otec ma nikdy neopustí. No trochu som sa mýlil. Keď napadli neďalekú dedinu, otec, rovnako ako mnohí iní bojovníci, sa pripojil k vojsku, ktoré bojovalo proti narušiteľom. Bol to dlhý a ťažký boj. So strachom som sedel doma v obývačke a čakal, kedy sa otec vráti. Mal som už jedenásť, takže ma nechal doma samého, hoci občas ma prišla pozrieť nejaká suseda a pripravila mi jesť a podobné záležitosti. Potom to prišlo – správa o porazení nepriateľov, hoci aj naša dedina utrpela veľké straty. Nedočkavo som čakal pred dverami, kedy sa v nich zjaví môj otec. Niečo mi však v kútiku duše hovorilo, že pred odchodom do boja som ho videl naposledy. Vtom niekto zaklopal. Rozbehol som sa k dverám a rázne ich otvoril s vierou, že tam bude otec. No stál tam nejaký vysoký muž s tmavými vlasmi. Čupol si, aby mi videl do očí a pomaly mi podával žltú obálku. „Je mi to ľúto,“ jeho hlboký hlas sa zlomil. Nemusel som ju ani otvoriť a vedel som, čo je v tej obálke. „Nie, to nemôže byť pravda! Môj ocko prežil už aj horšie veci! Jedna vojna ho nemohla zabiť!“ plakal som a hodil som sa tomu neznámemu mužovi okolo krku. „Nemôže to byť pravda!“ opakoval som dokola. Ten muž ma tuho objal a jemne ma hladil po chrbte. „Poď, odvediem ťa na bezpečné miesto,“ povedal a postavil sa. Nastavil ruku, aby som sa jej chytil a mohli spolu vykročiť. Urobil som tak, žltú obálku zvierajúc v ruke stále neotvorenú. Nechcel som si prečítať tie slová na papieri. Neznámy ma odviedol do neďalekého sirotinca vo Witchwoode. „ZarehValdeyin. Jeho otec padol v boji, matka ho opustila, keď mal päť rokov,“ povedal ako vojak, no ja som stále hľadel na tú žltú obálku zmáčanú mojimi slzami. Potom ma pustil a čupol si: „Tu sa o teba postarajú,“ zotrel mi z líca slzy, postavil sa a odišiel. A tak som sa dostal sem. Ľahol som si do jednej z postelí sirotinca, do ktorého postupne prichádzalo stále viac a viac detí, ktoré mali rovnaký osud ako ja. Pomaly som otvoril svoju žltú obálku a prečítal si tie slová, o ktorých som vedel, že tam budú. Vážený pán Zareh Valdeyin, s ľútosťou Vám oznamujeme, že Váš otec padol v boji. Sme však hrdí a vďační za jeho odvahu. Aj vďaka nemu sme mohli poraziť svojich nepriateľov. Tento svet mi zobral už všetko. Rozhodol som sa mu však viac už nedať. Ani jemu, ani nikomu inému. Som sám a navždy sám zostanem. Jediné, čo mi bude robiť spoločnosť je bolesť a nenávisť v mojom srdci... |
|
OceneniaInventár |
|
